Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/277/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: NoLimit Transport, s.r.o., so sídlom Gemerská 3, 040 01 Košice, IČO: 36 814 016, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Igorom Raábom, advokátom, so sídlom F. XX, XXX XX F., proti žalovanému: STAKO- SK, s.r.o., so sídlom Nábrežie Dr. Aurela Stodolu 1681/14, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 440 469, právne zastúpenému Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, v konaní o zaplatenie 4.320,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -74 zo dňa 28.05.2012, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -74 zo dňa 28.05.2012 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.320,- Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania potvrdzuje.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 202,37 Eur za trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Igora Raába, advokáta, so sídlom F. XX, XXX XX F., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.320,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.03.2011 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 228,- Eur s príslušenstvom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1.425,15 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť zástupcovi žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v (ďalej len „“), článku 1 kapitoly I., článku 4, článku 6 bod 1. bod 2., článku 7 bod 1, článku 11 bod 1, 2, článku 16 bod 1., článku 17 bod 1., článku 18 bod. 1, článku 23 bod 5, článku 30 bod 3, 4 vyhl. č. dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), okresný súd dospel k záveru, že žaloba bola čiastočne dôvodná. Žalobcom bol uplatnený nárok na zaplatenie prepravného v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, keďže miesto prevzatia zásielky dňa 07.02.2011 bolo v Košiciach (Slovenská republika) a miesto dodania zásielky bolo v Linzi (Rakúsko) dňa 10.02.2011, ktoré miesta ležia v dvoch rôznych štátoch. Právo na zaplatenie prepravného si uplatnil žalobca voči žalovanému vystavením faktúry č. 2011037 zo dňa 23.02.2011, splatnej 25.03.2011 na sumu 4.320,- Eur. Vykonanie prepravy preukazoval žalobca predložením dodacieho listu (č.l. 4 spisu) a medzinárodného nákladného listu č. 8004922 (č.l. 5 spisu). Žalovaný nerozporoval vykonanie prepravy a ani nárok na prepravné, ale vzniesol kompenzačnú námietku ( ) za prekročenie

dodacej lehoty, ktorú si uplatnil voči žalobcovi faktúrou č. VF 2011/023 na sumu 8.108,- Eur s 20 % DPH 1.621,60 Eur, spolu 9.729,60 Eur (č.l. 55 spisu). Žalobca sa bránil voči kompenzačnej námietke tvrdením zánikom práva pre preklúziu. Podľa článku 30 ods. 3 CMR nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty mu možno uplatniť len vtedy, ak sa dopravcovi zaslala písomná výhrada do 21 dní po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi. Žalovaný nepreukázal, že do 21 dní od dodania zásielky príjemcovi dňa 10.02.2011 zaslal písomnú výhradu žalobcovi. Žalobca rozporoval zaslanie písomnej výhrady v lehote 21 dní po odovzdaní zásielky príjemcovi (10.02.2011), preto nebola obrana žalovaného vznesením kompenzačnej námietky úspešná, lebo lehota na uplatnenie nároku na náhradu za prekročenie dodacej lehoty je prekluzívna a ak sa právo neuplatní včas, nárok zaniká. Nárok žalobcu na zaplatenie prepravného 4.320,- Eur bol okresným súdom vyhodnotený ako oprávnený, a to aj spolu s príslušenstvom, ktorými sú úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške 9 % ročne (8 percentuálnych bodov + 1% základnej úrokovej sadzby ECB) od prvého dňa omeškania (deň nasledujúci po splatnosti), t.j. od 26.03.2011 až do zaplatenia.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalobca si uplatňoval aj nárok na výdavky, ktoré mu vznikli v dôsledku nepresnosti údajov vo výške 228,- Eur, ktoré si uplatnil vystavením faktúry č. 2011010 zo dňa 31.01.2011 splatnej 02.03.2011 vo výške 228,- Eur (190,- Eur + DPH 38,- Eur) za vybavenie povolenky na prepravu nadrozmerného nákladu pri realizovaní prepravy, ktoré nebolo možné predvídať pred začatím prepravy, v súvislosti s prepravou na základe objednávky zo dňa 09.12.2010 (č.l. 38 spisu) z Košíc do Linzu s predpokladanou nakládkou 14.12.2010 a vykládkou 15.12.2010 do 12.00 hod. Prepravu vykonal žalobca v dňoch 15. až 17.12.2010, ktoré prepravné si uplatnil faktúrou č. 2010/2012 zo dňa 22.12.2010 splatnou 17.12.2010 na sumu 4.284,- Eur, ktorú žalovaný žalobcovi zaplatil. Adresa vykládky bola určená žalobcom „Štadión Lask Linz, Rosegger Strase 41, Linz Rakúsko" s pripojeným nákresom, označujúcim miesto vykládky (č.l. 16 spisu). Žalobca tvrdil, že dodatočné náklady mu vznikli tak, že dostal objednávku na prepravu, v ktorej označil žalovaný miesto vykládky ulicou č. 41, ide o vstup na štadión Linz, čo je obrovská plocha. Poslal mu nákres vykládky, ale bol zlý a on musel žiadať novú povolenku, čo si vyžiadalo ďalších 190,- Eur bez DPH. V tejto časti žalobou uplatneného nároku okresný súd žalobu zamietol, teda v časti o zaplatenie 228,- Eur spolu s príslušenstvom, lebo žalobca nepreukázal oprávnenosť nároku na úhradu výdavkov, ktoré mu vznikli v dôsledku nepresnosti či neúplnosti údajov žalovaného o mieste určenia a adrese príjemcu. Miesto určenia zásielky (vykládky) a adresa príjemcu nebola medzi účastníkmi sporná, respektíve žalobca netvrdil žiadne iné konkrétne miesto vykládky tovaru, ako mu označil žalovaný v nákrese, lebo touto trasou nebolo možné prepraviť nadrozmerný náklad a povolenie sa nedalo vybaviť na trasu označenú podľa nákresu. Žalobca ako prepravca má povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri vykonávaní prepravy nadrozmerného nákladu, čo zahŕňalo aj zabezpečenie trasy a potrebných povolení k preprave nadrozmerného nákladu. Žalobca nikdy netvrdil (neoznačil) iné miesto vykládky, ako ho označil žalovaný. Za prepravu zodpovedá dopravca, teda aj za výber prístupových ciest k miestu vykládky, nákres odporúčanej trasy nie je pre dopravcu záväzný, takým je len miesto určenia zásielky a adresy príjemcu, nie však trasa prepravy. O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa .

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby. Ako vyplývalo z medzinárodného nákladného listu č. SK 8004922, prepravu pre odosielateľa (žalobcu) vykonal Junior - Emil Štofčo, Furčianska 12, 040 01 Košice. Podľa výpisu zo živnostenského registra podniká Emil Štofčo pod obchodným menom Emil Štofčo - JUNIOR, miesto podnikania Furčianska 12, IČO: 34 410 911. V objednávke žalovaného nebolo jednoznačne uvedené, či si žalovaný objednal prepravu u Emila Štofča - JUNIOR, alebo u spoločnosti NoLimit Transport, s.r.o. Na základe objednávky tak nebolo možné určiť, medzi ktorými subjektmi právny vzťah vznikol. Z toho, že prepravu podľa medzinárodného nákladného listu vykonal Emil Štofčo - JUNIOR, bolo zrejmé, že návrh na uzavretie zmluvy o preprave vecí, obsiahnutý v objednávke, prijal Emil Štofčo - JUNIOR, ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie. Z „nijakej dokumentácie“ nevyplývalo, že by objednávka bola adresovaná výlučne žalobcovi a že by žalobca vykonal prepravu prostredníctvom Emila Štofča

- JUNIOR. Aj z korešpondencie medzi žalovaným a prepravcom vyplývalo, že žalovaný komunikoval s osobami pracujúcimi pre Emila Štofča - JUNIOR „(napr. mail od Ing. Y. Z., z ktorého je zrejmé, že bol posielaný od podnikateľského subjektu Emil Štofčo - JUNIOR)“. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným tak nikdy nevznikol (žalobca nepreukázal prijatie návrhu na uzavretie zmluvy o preprave vecí, tú preukázateľne uzavrel so žalovaným Emil Štofčo - JUNIOR) a žalobca tak nebol podľa hmotného

práva aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho argumentáciou vo veci samej, tak v časti priznanej náhrady trov konania žalobcovi prvostupňovým súdom namietal, že žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozpore s , podľa ktorého súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Vyjadrenie zo dňa 12.10.2011 nebolo na uplatnenie práva potrebné, keďže ho vyvolal sám žalobca podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na miestne nepríslušný súd. Všetky skutočnosti v ňom uvádzané mohli byť prezentované na pojednávaní, takýto úkon teda na úspešné uplatnenie práva potrebný nebol, navyše keď bol vyvolaný podaním žaloby na miestne nepríslušný súd. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -74 zo dňa 28.05.2012 zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania žalovanému.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 18.09.2012. Vo vyjadrení žalobca uviedol, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať (rozsudok NS SR, sp.zn. ). Zo zmluvného vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vyplývalo, že žalobcovi v predmetnej právnej veci patril ním uplatňovaný hmotnoprávny nárok. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval v prvom rade na objednávku žalovaného zo dňa 31. januára 2011, ktorou si žalovaný objednal nadrozmernú prepravu na projekt ŠTADIÓN LINZ u spoločnosti NoLimit Transport, s.r.o., so sídlom Gemerská 3, 040 01 Košice, IČO: 36 814 016. Žalobca považoval tvrdenia žalovaného o tom, že nie je zrejmé, u koho bola preprava objednaná, za účelové, s cieľom vyhnúť sa splneniu záväzku vo vzťahu k žalobcovi, a to najmä s prihliadnutím na vyjadrenia žalovaného už v odpore voči platobnému rozkazu zo dňa 22. júla 2012, v ktorom žalovaný uviedol, že „odporca nepopiera, že si dňa 31.01.2011 u navrhovateľa objednal nadrozmernú prepravu oceľových konštrukcií...“. Žalovaný zároveň v odpore zo dňa 22. júla 2011 uviedol, že „spolu s objednávkou prepravy zaslal navrhovateľovi aj nákres príjazdu na miesto vykládky...". Žalovaný v odvolaní zo dňa 27. júla 2012 tvrdil, že z objednávky nebolo jednoznačne zrejmé voči komu smerovala, avšak bolo nepochybné, že ak by objednávka smerovala voči Emil Šofčo

- JUNIOR, potom by tento subjekt mal byť identifikovaný aj ďalšími identifikačnými údajmi zapísanými v živnostenskom registri a to miestom podnikania - Furčianska 12, 040 14 Košice. S prihliadnutím na to, že žalovaný v objednávke prepravy zo dňa 31. januára 2011 jednoznačne identifikoval žalobcu ako subjekt, u ktorého si objednáva prepravu názvom a sídlom, žalobca mal za to, že návrh na uzatvorenie zmluvy smeroval voči nemu. Žalobca si na základe objednávky žalovaného zo dňa 31.01.2011 objednal u tretej osoby, fyzickej osoby podnikateľa, Emil Štofčo - JUNIOR, s miestom podnikania Furčianska 12, 040 14 Košice, predmetnú prepravu, ktorú Emil Štofčo - JUNIOR riadne vykonal a vyúčtoval žalobcovi účtovným dokladom (faktúrou) č. 20110103, s dátumom vystavenia dňa 09.03.2011 a dátumom splatnosti dňa 10.05.2011. S prihliadnutím na to, že žalovaný v objednávke zo dňa 31.01.2011 nevylúčil možnosť, aby žalobca vykonal prepravu treťou osobou, žalobca bol oprávnený použiť na vykonanie predmetnej prepravy tretiu osobu. Vykonanie prepravy žalobca riadne vyúčtoval žalovanému účtovným dokladom (faktúra) č. 2011037, ktorú žalovaný riadne prijal, nenamietal jej vystavenie neoprávnenou osobou a žalobcovi ju nevrátil. Zo správania žalovaného bolo teda zrejmé, že faktúru č. 2011037 vystavenú žalobcom, považoval za účtovný doklad vystavený oprávnenou osobou. Uvedenému svedčila aj skutočnosť, že žalovaný si účtovným dokladom (faktúrou) č. VF2011/023, vystaveným dňa 15.03.2012 vyúčtoval voči žalobcovi „vzniknuté viacnáklady za nedržanie podmienok pri nadrozmernej preprave Košice - Linz zo dňa 07.02.2011“ vo výške 9.729,60 Eur. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach podľa , bez nariadenia pojednávania podľa , s verejným vyhlásením rozsudku podľa , v spojení s a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.320,- Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil podľa ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa . V súlade s , a došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. -104 zo dňa 17.04.2013 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo dňa 17.04.2013 na č.l. 105 spisu a oznámením na internetovej stránke krajského súdu.

Podľa ust. , odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prejednaním veci podľa len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.320,- Eur s príslušenstvom a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa odkazuje primárne na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti krajský súd uvádza, že podrobným preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza podstatný obsah prednesov, dôsledne vykladá, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Týmto dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Ako novým tvrdením, neprodukovaným žalovaným v prvostupňovom konaní, bola vyhodnotená jeho námietka, ktorou namietal aktívnu legitimáciu žalobcu s argumentáciou, že v objednávke žalovaného nie je jednoznačne uvedené, či si žalovaný objednal prepravu u Emila Štofča, alebo u žalobcu, z nijakej dokumentácie nevyplývalo, že by objednávka bola adresovaná výlučne žalobcovi a že by žalobca vykonal prepravu prostredníctvom Emila Štofča - JUNIOR, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nikdy nevznikol, žalobca nepreukázal prijatie návrhu na uzavretie zmluvy o preprave veci, túto preukázateľne uzavrel so žalovaným Emil Štofčo - JUNIOR. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa (č.l. 33 spisu, v spojení s doručenkami na č.l. 31 rub spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v , len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti, námietky, v skutkovej rovine, uvedené až v odvolaní, prihliadať a zaoberať sa s nimi ako relevantným odvolacím dôvodom.

Nosným odvolacím dôvodom bolo posúdenie (ne)dôvodnosti okresný súdom uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 4.320,- Eur s príslušenstvom.

Je nesporné, že v danej veci postupoval súd prvého stupňa správne, keď na posúdenie nároku žalobcu vychádzal z ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len „CMR“). Podľa čl. 1 bod 1 CMR sa tento dohovor vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto

Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 31. mája 2012).

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd poukazuje na závery okresného súdu v zmysle ktorých bolo preukázané, že žalovaný si u žalobcu objednal prepravu v sume 4.320,- Eur, ktorá skutočnosť nesporne vyplývala aj zo zápisnice spísanej pred okresným súdom dňa 09.05.2012 (č.l. 59 spisu). Vykonanie prepravy preukázal žalobca predložením dodacieho listu (č.l. 4 spisu) a medzinárodného nákladného listu č. 8004922 (č.l. 5 spisu). Žalovaný pred súdom prvého stupňa nerozporoval vykonanie prepravy a ani nárok na prepravné, ale vzniesol kompenzačnú námietku ( ) za prekročenie dodacej lehoty, ktorú si uplatnil voči žalobcovi faktúrou daňovým dokladom č. VF 2011/023 na sumu 8.108,- Eur s 20 % DPH 1.621,60 Eur, spolu 9.729,60 Eur (č.l. 55 spisu). Žalobca sa bránil voči kompenzačnej námietke tvrdením zánikom práva pre preklúziu. Podľa čl. 30 ods. 3 CMR nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty mu možno uplatniť len vtedy, ak sa dopravcovi zaslala písomná výhrada do 21 dní po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi. Žalovaný nepreukázal, že do 21 dní od dodania zásielky príjemcovi dňa 10.02.2011 zaslal písomnú výhradu žalobcovi. Žalobca rozporoval zaslanie písomnej výhrady v lehote 21 dní po odovzdaní zásielky príjemcovi (10.02.2011), z dôvodu nepreukázania rozhodných skutočností bola obrana žalovaného vyhodnotená ako irelevantná.

V prvostupňovom konaní neboli žalovaným vznesené žiadne námietky spochybňujúce vecnú legitimáciu žalobcu, pričom z vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že žalobca je nositeľ práva, ktorého splnenia sa po žalovanom uplatnenou žalobou domáhal, preto žalobe v rozsahu 4.320,- Eur vyhovel. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia), alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. „....či je účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne) ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci. Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa nespôsobuje, vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby) na začatie konania meritórnym rozhodnutím“.

Krajský súd v súvislosti s uplatnením nárokom žalobcu v prvostupňovom konaní a obranou žalovaného tak v prvostupňovom konaní ako i v podanom odvolaní, považuje za podstatné poukázať na to, že žalovaný bol ohľadom svojich tvrdení nositeľom dôkaznej povinnosti. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Po vykonanom odvolacom prieskume krajský súd konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, čo sa nevyhnutne premietlo do konštatovania krajského súdu o jeho neúspešnosti v odvolacom konaní.

V súvislosti s dostatočne vykonaným dokazovaním a jeho následným vyhodnotením, v súlade s ust. , podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. , v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z úpravy v tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z uvedeného dôkazného stavu, z neho vyvodených záverov, bolo opodstatnené žalobe v časti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie 4.320,- Eur s príslušenstvom vyhovieť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi túto sumu spolu s príslušenstvom. Nebolo preukázané, že rozhodnutím okresného súdu došlo na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Z týchto dôvodov došlo k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu ako vecne správneho rozhodnutia podľa , .

Žalovaný v odvolaní namietal rozhodnutie okresného súdu, ktorý žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozpore s ust. , podľa ktorého súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Vyjadrenie zo dňa 12.10.2011 nebolo podľa žalovaného na uplatnenie práva potrebné, keďže ho vyvolal sám žalobca, a to podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na miestne nepríslušný súd, pričom podľa žalovaného, všetky skutočnosti v ňom uvádzané mohli byť prezentované na pojednávaní, takýto úkon teda na úspešné uplatnenie práva potrebný nebol, navyše keď bol vyvolaný podaním žaloby na miestne nepríslušný súd.

Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu (-12 Ústavný súd Slovenskej republiky z 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.

Odvolací súd vyhodnotil predmetný úkon žalobcu, vyjadrenie k odporu žalovaného (č.l. 24 spisu), ako úkon, za ktorý odmena za službu právnemu zástupcovi žalobcu patrila, pričom východiskom k tomuto záveru je poukaz a dôraz na jeho obsahovú závažnosť vo väzbe na konštatovania právneho zástupcu žalobcu, tak v procesnej ako aj vecno-právnej rovine obsiahnuté v tomto podaní. V tejto rovine nazerania krajského súdu nemožno opomenúť ani argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.10.2010, sp.zn. , ktorú si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorej „Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces.“ „Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. ). Ak teda okresný súd priznal právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za úkon právnej služby, a to za vyjadrenie zo dňa 12.10.2011, ktorý vyhodnotil ako účelný, tak tento postup bol vyhodnotený krajským súdom ako správny, súladný so zákonnou úpravou.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s ust. , , . V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na náhradu trov odvolacieho konania vo vyjadrení zo dňa 18.09.2012 (č.l. 94 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov pozostávala z odmeny za úkon právnej služby, podľa vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 1 x 161,01 Eur (tarifná odmena za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného) + 1 x 7,63 Eur režijný paušál + 20 % DPH 33,73 Eur. Celkom priznané dôvodné trovy odvolacieho konania predstavujú súčtom 202,37 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.