Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6cd/386196.ec9174.pdf
PDF · 157.87 KB
No categories available
5Obo/19/2011
Najvyšší súd 5 Obo 19/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Kataríny Pramukovej
v právnej veci ţalobcu: B., S.P.R., zastúpený: JUDr. L.U., advokát, Advokátska kancelária
D., C.B. proti ţalovanému: Ing. J.M.-M., N.N., IČO: X., zastúpený: JUDr. J.B., advokát, B.,
s. r. o., H.B., o zaplatenie 719 500 ATS, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809 p o t v r d z u j e.
O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 13. októbra 2010, č. k.
Z-2-34Cb 528/1995-809 návrh ţalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Zároveň
podľa § 151 ods. 3 O. s. p. rozhodol, ţe o trovách konania bude z dôvodu zloţitosti prípadu,
spočívajúcej vo väčšom počte účastníkov konania i dĺţke konania, rozhodnuté aţ
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobou podanou na súd dňa 26. mája
1995 si ţalobca uplatnil proti ţalovanému v 1/ rade Ing. J.M.-M., N. a ţalovanému v 2/ rade
D.M.T. právo na zaplatenie 719 500 ATS titulom náhrady škody v zmysle § 373 Obchodného
zákonníka, ktorá mu mala vzniknúť úplnou stratou prepravovanej zásielky.
Súd prvého stupňa záväzkový vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade posúdil
podľa § 601 Obchodného zákonníka, teda ako zasielateľskú zmluvu, následne v rozpore
s touto zmluvou zodpovednosť ţalovaného v 1/ rade za úplnú stratu zásielky posúdil podľa
ustanovení iného právneho predpisu, a to § 17 ods. 1 vyhlášky uverejnenej v Zbierke zákonov
pod č. 11/1975 Zb., Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave
(CMR). Vznikom prepravnej zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade podľa CMR sa
nezaoberal, pretoţe ich záväzkový vzťah posúdil ako zmluvu zasielateľskú podľa
§ 601 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo skutkového rámca veci, opísaného v ţalobe
a doplneného výsledkami dokazovania súd ustálil, ţe podstata sporu súvisí s posúdením
otázky, či v rámci tohto právneho vzťahu, ktorý bol medzi účastníkmi zaloţený za účelom
zabezpečenia, aby bol tovar prepravený z jedného miesta na druhé, vzniklo ţalobcovi právo
domáhať sa náhrady nákladov, ktoré mu podľa neho vznikli stratou tovaru a ak áno, v akej
výške a od ktorého zo ţalovaných. Dokazovaním listinnými dôkazmi mal súd za osvedčené,
ţe ţalovaný prepravnou dispozíciou zo dňa 25.4.1994 obdrţal objednávku na zabezpečenie
prepravy tovaru z Rakúska do Ruska. Z písomných aj ústnych prejavov účastníkov konania,
ako i z výsluchu svedka J.Ď. na pojednávaní konanom dňa 27.06.2001 vyplynulo, ţe prevzatie
realizoval ţalovaný v 1/ rade motorovým vozidlom poskytnutým ţalovaným v 2/ rade, pričom
vodičom bol zamestnanec ţalovaného v 1/ rade. Dňa 5.4.1994 vodič nákladného vozidla ŠPZ
N. s nákladom prišiel do Moskvy, kde mu prepravovaný tovar neznámi páchatelia odcudzili.
Ţalobcovi vznikla škoda titulom úplnej straty zásielky. Výšku škody určil ţalobca ako
náhradu z hodnoty zásielky v mieste a v čase jej prevzatia na prepravu v hodnote 719 500
ATS. Ţalovaný v 1/ rade ţalobcovi vzniknutú škodu nezaplatil a v konaní poukazoval, ţe dňa
25.4.1994 po telefonickom dohovore obdrţal
od ţalobcu (p. V.) objednávku na vykonanie prepravy z Viedne do Moskvy. Firma D., ktorej
majiteľom je D.M., uţ vopred prejavila o túto prepravu záujem s tým, ţe prepravu by
vykonalo vozidlo ťahač SE X. a náves SE X.. Firma D. však v tom čase nevlastnila rakúske
prepravné povolenie, a preto ţalovaný v 1/ rade ponúkol, ţe svojim ťahačom N. zatiahne
náves SE X. do Viedne, dá ho naloţiť a vytiahne ho na Slovensko, kde si ho následne prepne
ťahač SE X..
Ţalobca predloţil súdu faktúru č. 946 848 zo dňa 23.11.1994 a objednávku - dopravný
príkaz zo dňa 25.4.1994, čím osvedčil zaloţenie právneho vzťahu medzi ţalobcom
a ţalovaným v 1/ rade v zmysle § 601 a nasl. Obchodného zákonníka. Zaloţenie právneho
vzťahu a jeho obsah, v priebehu dokazovania nebolo preukázané, na základe čoho súd ţalobu
proti ţalovanému zamietol. Nárok ţalobcu proti ţalovanému v 1/ rade uznal súd
za oprávnený.
Na odvolanie ţalovaného v 1/ rade proti rozhodnutiu, ktorým bol zaviazaný
na zaplatenie ţalovanej istiny a trov konania ţalobcu, rozhodol Najvyšší súd SR uznesením,
č. k. 6 Obo 51/03 zo dňa 30.06.2004 s tým, ţe súd prvého stupňa zaloţil napadnuté
rozhodnutie voči ţalovanému v 1/ rade s právnym posúdením od seba rozdielnych právnych
predpisov, čo je neprípustné, a preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
06.02.2002, č. k. 34Cb 528/1995-187 vo vzťahu k ţalovanému v 1/ rade zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Proti výroku rozsudku, ktorým súd ţalobu proti ţalovanému v 2/ rade zamietol,
ţalobca nepodal odvolanie, preto sa rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti výroku stalo
právoplatným a súd v ďalšom konaní, vo veci samej, pokračoval len so ţalovaným: Ing. J.M.,
X.N.N..
V zmysle usmernení odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie v naznačenom smere.
V dôsledku konca platnosti meny ATS upravil ţalobca petit ţaloby tak, ţe ţiada
zaviazať ţalovaného na zaplatenie istiny vo výške 52 288 eur. Ďalej ţiada, aby súd zaviazal
ţalovaného uhradiť aj úroky z omeškania, a to nasledovne: 5% p. a. zo sumy 52 288 eur
ţalovanej istiny (pôvodne 719 500 ATS) od 23.11.1994 aţ do zaplatenia, 5% p. a. zo sumy
19 792,95 eur (pôvodne 272 257 ATS), teda zo sumy, ktorá bola k rukám Dr. K.
- zástupcu A. vyplatená titulom úrokov a trov odo dňa úhrady - od 22.1.1998
aţ do zaplatenia, ako aj 5% p. a. zo sumy 75,07 eur (pôvodne 1 033 ATS) z toho istého titulu
ako vyššie, iba s rozdielnym dátumom plnenia - od 16.2.1998 aţ do zaplatenia.
Uznesením zo dňa 22.09.2010 súd tomuto návrhu na zmenu návrhu ţaloby vyhovel.
V rámci nového konania sa súd oboznámil s rozsudkom Obchodného súdu vo Viedni
zo dňa 29.5.1997, č. k. 16Cg 55/98b, odvolacím rozsudkom Vrchného krajinského súdu
Viedeň zo dňa 27.11.1997, č. k. 1R 232/97p a rozsudkom Najvyššieho súdneho dvora zo dňa
27.7.1998, č. k. 7Ob 44/98.
Podľa týchto právoplatných a vykonateľných rozhodnutí rakúskych súdov bola medzi
ţalobcom a jeho obchodným partnerom C.C., ktorý bol vlastníkom prepravovaného tovaru,
uzavretá zmluva prepravná a nie zmluva zasielateľská, ako tvrdí ţalobca. Je nesporné, ţe
ţalobca, v postavení ţalovaného, bol zaviazaný na zaplatenie 676 000 ATS ţalobcovi - W..
Z jednotlivých dôkazov z konania na Krajskom súde v Bratislave, ako i konania
pred rakúskymi súdmi vyplýva, ţe prepravnou dispozíciou zo dňa 25.4.1994 prevzal ţalovaný
ako subdopravca tovar na prepravu od ţalobcu ako prvého dopravcu voči vlastníkovi
ako odosielateľovi. Prepravnou dispozíciou zo dňa 27.4.1994 prevzal pôvodne ţalovaný
v 2/ rade ako ďalší subdopravca tovar na prepravu od ţalovaného ako prvého subdopravcu.
Nič na veci nemení ani skutočnosť, ţe prvú fázu prepravy (Nitra - Viedeň - Viedeň) vykonal
ţalovaný.
Súd ďalej poukázal na znenie čl. 1 ods. 1, čl. 34, čl. 36 a čl. 37 Dohovoru.
V odôvodnení ďalej uvádza, ţe je nesporné, ţe ţalobca bol v rámci rakúskych súdov
zaţalovaný spoločnosťou W., ako prvý dopravca. V zmysle čl. 37 písm. a) Dohovoru má
ţalobca právo postihu voči tomu dopravcovi, konaním ktorého bola spôsobená škoda.
Z dokazovania, vykonaného výsluchom svedkov, účastníkov konania a z predloţených
prepravných dispozícii vyplýva, ţe posledným dopravcom ako právnym subjektom, ktorý
prevzal od ţalovaného prepravnú dispozíciu a ktorý prepravu vykonal
aţ na miesto určenia, je pôvodne ţalovaný v 2/ rade, bez ohľadu na osobu vodiča
vykonávajúceho prepravu pre dopravnú spoločnosť D., D.D.M.. Súd konštatoval, ţe takto
označený subjekt nie je účastníkom konania.
V zmysle uznesení odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie za účelom právneho
posúdenia vzniku a obsahu zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným a dospel k záveru,
ţe v danom prípade ide o zmluvu prepravnú, ktorej uzavretie a vykonávanie upravuje č. 4
aţ 16 Dohovoru a úpravu o preprave vykonávanej postupne niekoľkými dopravcami upravuje
čl. 34 - 40 Dohovoru. Je nesporné, ţe za predpokladu existencie škody ţalobcu by mohol
ţalobca uplatniť svoj nárok podľa č. 37 Dohovoru a v súlade s jeho písm. a) tak uplatňovať
svoj nárok výlučne od dopravcu, ktorého konaním bola spôsobená, resp. za výkonu ktorého
bola spôsobená škoda. Súd prvého stupňa uviedol, ţe v danom prípade sa javí, ţe by išlo
o pôvodne označeného ţalovaného v 2/ rade, ktorý by ako jediný podľa Dohovoru mal
zodpovedať za škodu stratou tovaru.
Súd ďalej uvádza, ţe otázkami zodpovednosti za škodu sa môţe zaoberať v merite
veci len za predpokladu, ţe by v ţalobe označenému ţalobcovi skutočne škoda vznikla.
V rámci vykonaného dokazovania pred súdom ţalobca preukazoval inkaso cesiu medzi
ţalobcom a spoločnosťou B..
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 1392 ABGB (vo voľno preklade: „prevod
a prijatie pohľadávky z jednej osoby na druhú má za následok zmenu v osobe veriteľa; toto sa
nazýva postúpenie (cesia) a môţe byť uzavretá odplatne alebo bezodplatne“). V danom
prípade nebolo ani vykonaným dokazovaním výsluchmi svedkov pred doţiadanými súdmi
v Rakúsku nijako preukázané, ţe by v zmysle tohto ustanovenia poisťovňa B. skutočne
postúpila svoje právo na vymáhanie pohľadávky (právo inkasa) na v ţalobe označeného
ţalobcu, ako tvrdí ţalobca. Ţalobca súdu nepredloţil zmenu v postúpení pohľadávky v zmysle
ust. § 1392 ABGB, ktorou malo dôjsť k postúpeniu práva na uplatňovanie nároku na náhradu
škody vo výške cca 1 mil. ATS, a preto, za účelom jej existencie, súd pristúpil k výsluchu
dvoch svedkov, G. (bývalého konateľa ţalobcu v spornom období), O. (poistného makléra
spoločnosti L.), Ing. H. (v rozhodnom čase prokuristu poisťovne B.).
V tejto súvislosti súd v odôvodnení poukázal na rozdielnosť výpovedí svedkov
ohľadne uzatvorenia samotnej inkaso cesie: prvá základná nezrovnalosť bola medzi
výpoveďami G., ktorý mal údajne s O. uzatvárať ústnu dohodu o inkaso cesii, a to
telefonicky, avšak nevedel, ani kto konal za spoločnosť B., teda s kým zmluvu o inkaso cesii
uzatváral. Naopak, O. uviedol, ţe inkaso cesiu uzatváral s G. tak, ţe inkaso cesiu vyslovil na
návšteve u pána B., na dôkaz čoho predloţil údajný hárok 3. týţdňa z roku 1998, kde mal
poznačené, ţe má ísť dňa 14.1. do spoločnosti B.. Ide o zásadný nesúlad medzi výpoveďami
týchto dvoch svedkov, keď kaţdý z nich priebeh uzavretia inkaso cesie opísal úplne odlišným
spôsobom, čo spôsobuje absolútnu nehodnovernosť. Z výpovede svedka G.B. ďalej vyplýva,
ţe sám ani netušil, aké práva a povinnosti z inkaso cesie vyplývajú, čo evokuje,
ţe o ţiadnej inkaso cesii nemal vedomosť, čo preukazuje predovšetkým neexistenciu váţnosti
vôle vôbec uzavrieť takúto zmluvu. Jeho nevedomosť o inkaso cesii napokon potvrdil tým,
keď uviedol, ţe táto existuje medzi spoločnosťou B. a L.. Svedok O. sám výslovne uznal, ţe
právo uplatnenia nároku mala výlučne poisťovňa B., nakoľko
na základe rozsudkov rakúskych súdov vyplatila práve táto regresnú náhradu škody
poisťovateľovi vlastníka tovaru, a to prostredníctvom makléra L.. V rozpore s výpoveďou
G.B. vypovedal, ţe ústna inkaso cesia, ktorú prerokoval s G., bola vyrieknutá na ich
pracovnom stretnutí, čo je však v absolútnom protiklade s výpoveďou samotného G.B.. Ani
svedok Ing. H. nijako nepotvrdil a nepreukázal existenciu inkaso cesie. Celá jeho výpoveď je
stavaná na tom, ţe bol o všetkých skutočnostiach súvisiacich so vzťahmi medzi predmetnými
subjektmi, ako i súdnymi spormi vedenými pred rakúskymi i slovenskými súdmi, len
informovaný treťou osobou.
Na základe uvedeného mal súd za to, ţe pokiaľ sa ţalobca snaţil súdu prostredníctvom
týchto svedkov preukázať existenciu údajnej inkaso cesie a tým vlastne preukázať oprávnené
postavenie ţalobcu v danom súdnom spore ako subjektu na strane ţalobcu s dostatočnou
aktívnou legitimáciou, svoje dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti
neuniesol. Bolo jednoznačne preukázané, ţe jediným dôvodom podania ţaloby bola
skutočnosť, ţe hrozilo riziko premlčania a všetci traja svedkovia zhodne vypovedali,
ţe v danom čase prebiehal prvotný spor medzi W. ako ţalobcom a spoločnosťou B. ako
ţalovaným. Z týchto, ale i zo samotných časových údajov
je zrejmé, ţe v čase podania ţaloby na slovenskom súde teda nielenţe škoda nevznikla
ţalobcovi, ale táto v danom čase neexistovala vôbec. Spoločnosť B. ako poisťovateľ ţalobcu
vyplatila na základe rozsudkov rakúskych súdov uplatnenú čiastku ţalobcovi aţ dňa
19.1.1998, čo vyplýva nielen z výpovedí svedkov, ale tieţ z písomných dôkazov zaloţených
v súdnom spise. Regresná ţaloba ako taká bola teda podaná predčasne a v danom čase úplne
bezdôvodne, nakoľko roku 1995 nebolo pred rakúskymi súdmi vôbec preukázané, či je nárok
ţalobcu W. opodstatnený a dôvodný a či po vyhovení ţaloby bude mať ţalovaný B.
povinnosť zaplatiť a následne mať regresný nárok voči ďalšiemu subjektu. Viac závaţnejší,
ako to, ţe nárok bol uplatnený predčasne (a to len z dôvodu nepremlčania nároku) je fakt, ţe
regresný nárok bol uplatnený neoprávneným subjektom, ktorým je ţalobca. Ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania, jediným subjektom, ktorý by bol oprávnený regresný nárok voči
ďalšiemu subjektu uplatniť, je výlučne ten, komu vznikla škoda, to jest spoločnosť B..
Z vykonaného dokazovania totiţ vyplynulo, ţe práve spoločnosť B. ako poisťovateľ ţalobcu
vyplatil prostredníctvom poisťovacieho makléra L. na základe rozsudkov rakúskych súdov
ţalobcovi v tamojšom konaní čiastku 991 857 ATS ako plnenie, ktoré W. vyplatila
vlastníkovi tovaru C. z dôvodu poistnej udalosti a 1 033 ATS ako náhradu trov konania.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe medzi spoločnosťou B. a ţalobcom nebola ţiadna
inkaso cesia nikdy platne uzavretá, jediným subjektom, ktorý si mohol regresne uplatňovať
svoj nárok,
je a bola spoločnosť B.. Je nesporné, ţe základným predpokladom na vznik zodpovednosti za
škodu je predovšetkým vznik škody. V prípade, ţe tento predpoklad nie je splnený,
zodpovednosti za škodu a nároku na jej náhradu sa nemoţno v ţiadnom prípade domáhať.
Ţalobcovi nikdy ţiadna škoda nevznikla, preto ţalobca nie je oprávnený domáhať sa nároku
na jej náhradu, čím nie je daná jeho aktívna legitimácia, nakoľko nespĺňa zákonom
poţadovanú hmotnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie ţalobca. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe súd zaviaţe ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 52 288 eur
spolu s 5% úrokom z omeškania od 23. novembra 1994 aţ do zaplatenia a nahradiť ţalobcovi
trovy konania a právneho zastúpenia. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f)
O. s. p. a poukázal aj na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. V odvolaní ţalobca uvádza,
ţe za účelom splnenia svojho zmluvného záväzku vstúpil do obchodného vzťahu
so ţalovaným, a to doručením objednávky s prepravnými dispozíciami č. 7623/2 zo dňa
25.4.1994 ţalovanému. Ţalovaný sa tým, ţe objednávku prijal a podľa nej aj plnil, stal
vo vzťahu k ţalobcovi dopravcom, ktorý za prepravu a náklad zodpovedal. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, ţe realizáciu celej dopravy - od nakládky tovaru
aţ po prepravu na určené miesto vykonávali vodiči, ktorí boli v tom čase zamestnancami
ţalovaného. Svedčí o tom výpoveď svedka Ď., ktorý bol vodičom jazdnej súpravy v čase, keď
došlo k strate zásielky. Ţalobca poukázal aj na ustanovenie čl. 3 kapitoly II. Dohovoru CMR
a na to, ţe zo strany ţalovaného ako zamestnávateľa nebolo namietané prekročenie oprávnení,
resp. opomenutia zamestnanca, dokonca ţalovaný v rámci konania sa sám vyjadril tak, ţe
vodič konal na základe daných pokynov. Ďalej uvádza, ţe napriek týmto skutkovým
zisteniam súd prvého stupňa vyvodzuje priamu zodpovednosť spoločnosti D., i keď nebolo
náleţite preukázané, ţe vodič bol v právnom vzťahu s touto spoločnosťou, čo podľa neho
zvýrazňuje i formulácia na str. 4 rozsudku: „... bez ohľadu
na osobu vodiča vykonávajúceho prepravu pre dopravnú spoločnosť D....“. Podľa ţalobcu
nesprávnosť právneho posúdenia veci spočíva predovšetkým na posúdení existencie vzťahu
medzi poisťovňou B. a ţalobcom a povaţuje za potrebné ustáliť, akým spôsobom k tomuto
právnemu úkonu došlo, pretoţe podľa názoru súdu prvého stupňa ide o absolútnu
nehodnovernosť výpovedí svedkov G. a O.T. a z toho vyvodený záver - jediný subjekt, ktorý
bol oprávnený sa domáhať náhrady bola poisťovňa B.. Ţalobca poukazuje na základný fakt
tohto právneho problému, ktorým je, ţe spoločnosť B. vykonávala činnosť poisťovateľa
v spolupráci s maklérmi poistenia. Jedným z nich bola aj spoločnosť L., ktorá na základe
internej Smernice o spolupráci zo dňa 6.9.1991 bola oprávnená (so súhlasom spoločnosti B.)
vyberať poistné od jeho poistencov, likvidovať poistné udalosti, vykonávať regresné nároky
a vyplácať plnenia, pričom povinnosť následného (mesačného) vyúčtovania týchto platieb
v prospech spoločnosti B. bola tieţ predmetom ich internej dohody. Spoločnosť L. bola iba
miestom spracovania zákaziek
pre poisťovateľa B.. V zmysle uvedenej dohody bolo teda poistné plnenie realizované
maklérom L., avšak v zastúpení (na účet) poisťovateľa ţalobcu, spoločnosti B..
Je zrejmé, ţe L. mohla v zastúpení B. konať vo veci cesie s účinkami, ako keby B. konala
sama a priamo. Podľa názoru ţalobcu súd v otázke vierohodnosti svedeckých výpovedí
neberie do úvahy časový faktor a neuvedomil si skutočnosť, ţe svedkovia sa vyjadrili o veci,
ktorá sa udiala pred 12 rokmi a tvrdí, ţe fakt, ţe k cesii došlo, bol preukázaný. Ţalobca má za
to, ţe súd prvého stupňa vychádza z nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu, ktorá však
preukázaná bola a tak, popri nesprávnych skutkových zisteniach dospel aj k nesprávnym
záverom ohľadne právneho posúdenia veci. Primárne
za škodu zodpovedal ţalovaný, nech uţ prináleţí nárok akémukoľvek subjektu, námietka
nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného teda tieţ neobstojí. V zmysle ustanovení dohody
CMR ţalovaný zo zákona zodpovedá za konania svojho zamestnanca a za škody spôsobené
týmto konaním ako za vlastné konanie. Ţalobca poukazuje aj na to, ţe v danom časovom
kontexte ţalovaný pri realizácii dopravy nezohľadnil osobitné okolnosti prepravy do cieľovej
krajiny, ktorá bola v odborných kruhoch dôvodne povaţovaná za rizikovú a neprispôsobil
patričnými opatreniami svoj výkon týmto okolnostiam, preto je za také konanie zodpovedný
a v tomto prípade nie sú dané podmienky deliberácie ţalovaného podľa CMR. Súd bez
bliţšieho vysvetlenia v odôvodnení rozsudku uvádza, ţe úpravu o preprave vykonávanej
postupne niekoľkými dopravcami upravuje čl. 34 - 40 Dohovoru. Nárok ţalobcu však spočíva
na ustanovení čl. 37 Dohovoru CMR, čo síce súd prvého stupňa vzal do úvahy, avšak
s poukazom na to, ţe za škodu by zodpovedal iný a nie ţalovaný. Ţalobca poukazuje na to,
ţe táto úvaha súdu je zavádzajúca o to viac, ţe súd prvého stupňa ju uvádza výrazom:
„V danom prípade sa javí, ţe...“. Túto okolnosť teda nerieši ani ako prejudiciálnu otázku
a bliţšie ju nerozvádza, iba konštatuje samotný fakt. Ţalobca uvádza, ţe jeho nárok podľa
čl. 37 smeruje proti ţalovanému, pretoţe v tomto vzťahu bol prepravcom ţalovaný. Pouţitie
ustanovení čl. 34 a čl. 36 Dohovoru CMR je preto vylúčené. Ţalobca ďalej uvádza,
ţe na prvej starne zápisnice o výsluchu svedka G. sa uvádza, ţe: „Zisťuje sa, ţe preklad
otázok čiastočne nezodpovedá nemeckému jazyku a tým otázky nedávajú zmysel.“. Na
základe tejto skutočnosti konštatuje, ţe neboli zodpovedané všetky účastníkmi poloţené
otázky a zároveň tým došlo aj k tomu, ţe súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Navrhuje, ţe je z tohto dôvodu potrebné, aby na základe ustanovenia
§ 213 ods. 3 O. s. p. odvolací súd toto dokazovanie opakoval, a teda nariadil opätovný
výsluch svedka G.. Podľa ţalobcu z hodnotenia svedeckých výpovedí vyplýva odvolací
dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a), pretoţe neúplnosť výpovede svedka B. a nesprávne
posúdenie veci po právnej stránke napĺňa poţiadavky uvedené v § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.
Vzhľadom na skutkovo i právne zloţitý stav ţalobca ţiadal, aby súd podľa § 214 ods. 1 písm.
a) a vzhľadom na dispozitívnu úpravu § 214 ods. 2 O. s. p. nariadil pojednávanie na
prejednanie odvolania. Na základe uvedených skutočností ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok
zmeniť tak, ţe odvolací súd ţalobe vyhovie v celom rozsahu a zároveň ţiadal zaviazať
ţalovaného na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, vrátane trov odvolacieho
konania.
Ţalovaný v 1/ rade Ing. J.M.-M. podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu a uviedol, ţe odvolanie ţalobcu povaţuje za nedôvodné
a všetky v ňom uvádzané skutočnosti za irelevantné. Podľa názoru ţalovaného v 1/ rade bol
v priebehu konania pred súdom prvého stupňa skutkový stav vykonaným dokazovaním
dostatočne preukázaný. Ako bolo uţ v priebehu konania od podania ţaloby v roku 1995
preukázané, medzi ţalobcom a spoločnosťou C.C. nebola uzavretá zasielateľská zmluvu (ako
to ţalobca tvrdil), ale zmluva prepravná, ktorá sa spravuje ustanoveniami Dohovoru
o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave. Uvedený fakt je podľa
názoru ţalovaného nesporný, nakoľko ho potvrdzujú rozsudky rakúskych súdov v pôvodnom
konaní, kde na strane ţalobcu vystupoval vlastník tovaru
a na strane ţalovaného spoločnosť B.. Je nepochybné, ţe sa na daný prípad vzťahujú
ustanovenia čl. 34 aţ 40 Dohovoru. Ţalovaný vo vyjadrení poukazuje aj
na to, ţe ţalobca má vedomosť o tom, ţe pôvodne ţalovaný v 2/ rade vykonával prepravu
ako posledný dopravca a je tak zodpovedným subjektom. Ţalovaný v 1/ rade sa v plnom
rozsahu stotoţňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý mal na základe vykonaného
dokazovania za preukázané, ţe posledným prepravcom ako právnym subjektom, ktorý
vykonal prepravu tovaru aţ na miesto určenia, je pôvodne ţalovaný v 2/ rade, spoločnosť D.,
D.M., a to bez ohľadu na osobu vodiča, ktorý prepravu vykonával. Ţalovaný uvádza, ţe sa
stotoţňuje s názorom súdu, ţe za predpokladu existencie škody ţalobcu by tento mohol
uplatniť svoj nárok v súlade s ustanovením č. 37 písm. a) Dohovoru a uplatňovať svoj nárok
výlučne od dopravcu, ktorého konaním bola škoda spôsobená, z dokazovania vyplýva, ţe
týmto dopravcom je ţalovaný v 2/ rade. V otázke posúdenia vzťahu medzi poisťovňou B.
a ţalobcom, s poukazom na neexistenciu aktívnej legitimácie ţalobcu, ţalovaný uvádza, ţe
ţalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody ţalobným návrhom, podaným na Krajskom
súde v Bratislave dňa 26.5.1995, no aţ
po 15 rokoch súdneho konania, potom ako ţalovaný v 1/ rade namietol neexistenciu aktívnej
legitimácie, ţalobcu pristúpil ţalobca k ozrejmeniu zmluvných poistných vzťahov medzi ním,
jeho poisťovateľom B. a poistným maklérom L.. Ţalovaný v 1/ rade sa v plnom rozsahu
stotoţňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe v konaní ţalobca nepreukázal, ţe by
poisťovňa B. skutočne postúpila svoje právo na vymáhanie pohľadávky (právo inkasa) na
ţalobcu, nakoľko ţalobca nepredloţil ţiaden písomný dokument ani zmluvu preukazujúcu
postúpenie práva na uplatňovanie nároku na náhradu škody zo spoločnosti B. na ţalobcu.
Ţalovaný v 1/ rade sa stotoţňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý svedecké
výpovede nepovaţuje sa dôveryhodné, a to predovšetkým pre ich rozdielnosť ohľadne
uzatvorenie údajnej inkaso cesie. Ţalovaný sa stotoţňuje aj s právnym záverom súdu prvého
stupňa o neexistencii aktívnej legitimácie ţalobcu, nakoľko z vykonaného dokazovania
vyplynul nespochybniteľný fakt, ţe medzi spoločnosťou B. a ţalobcom nebola ţiadna inkaso
cesia nikdy platne uzavretá, jediným subjektom, ktorý si mohol regresne uplatňovať svoj
nárok, bola spoločnosť B.. V otázke potreby vykonania opätovného dokazovania odvolacím
súdom, ţalovaný v 1/ rade je toho názoru, ţe na základe vykonaného dokazovania bolo riadne
preukázané, ţe k ţiadnej inkaso cesii medzi ţalobcom a spoločnosťou B. nikdy nedošlo.
Námietku ţalobcu povaţuje preto ţalovaný v 1/ rade
za nedôvodnú, účelovú a v konečnom dôsledku i nehospodárnu, a to predovšetkým na dĺţku
súdneho konania. Zároveň poukazuje, ţe túto námietku mal uplatniť do vyhlásenia súdu
prvého stupňa o tom, ţe dokazovanie je skončené. Vzhľadom na uvedené ţalovaný v 1/ rade
ţiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a ţalovanému
v 1/ rade priznal plnú náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal odvolanie ţalobcu
podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd povaţuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
keďţe súd prvého stupňa sa náleţite vysporiadal s tvrdeniami ţalobcu a ţalovaného, ako aj
listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, ktoré správne vyhodnotil a následkom toho
aj vecne správne rozhodol.
K námietkam - dôvodom ţalobcu, uvedených v jeho odvolaní, odvolací súd zaujal
nasledovné právne stanovisko:
1) posúdenie základného právneho vzťahu. Ţalobca má za to, ţe podľa čl. 3 kapitoly
II. CMR zodpovedá dopravca za konanie, ako aj opomenutie svojich zástupcov, pracovníkov
a ostatných osôb, ktorých pouţije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie alebo
opomenutie za predpokladu, ţe títo zástupcovia, pracovníci alebo osoby konajú v rámci
svojich pracovných úloh. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, ţe realizáciu celej dopravy
vykonávali vodiči - zamestnanci ţalovaného.
Je nesporné, ţe v danej veci postupoval súd prvého stupňa správne, keď na posúdenie
nároku ţalobcu vychádzal z ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej
cestnej nákladnej doprave (ďalej len CMR). Podľa článku 1 bod 1 CMR sa tento dohovor
vzťahuje na kaţdú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto
prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, leţia v dvoch
rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto
ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán.
Miestom prevzatia zásielky bola Rakúska republika, ktorá je zmluvným štátom
Dohovoru, pričom predpokladané dodanie zásielky bola Ruská federácia, teda prevzatie
zásielky a jej dodanie boli miesta leţiace v dvoch rozdielnych štátoch.
Ţalobca pasívnu legitimáciu ţalovaného odvodzuje z čl. 3 kapitoly II. CMR, keďţe
realizáciu celej dopravy od nakládky tovaru aţ po prepravu na určené miesto vykonávali
vodiči, ktorí boli v tom čase zamestnancami ţalovaného.
Odvolací súd sa s týmto názorom nestotoţnil, keďţe v predmetnej veci dopravca
- ţalovaný neuskutočňoval prepravu zo Slovenskej republiky do Ruskej federácie.
To, ţe dopravca D.M. - D., dopravná spoločnosť, uskutočnil prepravu s pracovníkom
ţalovaného do Ruskej federácie, nezakladá pasívnu legitimáciu ţalovaného, pričom pouţitie
vodiča ţalovaného umoţňuje práve kapitola II. článok 3 CMR, podľa ktorého pri pouţití tohto
Dohovoru zodpovedá dopravca za konanie a opomenutie svojich zástupcov, pracovníkov
a všetkých ostatných osôb, ktoré pouţije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie
alebo opomenutie za predpokladu, ţe títo zástupcovia, pracovníci alebo ostatné osoby konajú
v rámci svojich pracovných úloh.
Vodič - zamestnanec ţalovaného vykonával prepravu pre dopravcu D.M.-D., dopravná
spoločnosť, pričom nebol jeho zástupca a ani pracovník,
ale robil tak ako ostatná osoba. Preto nemôţe byť ţalovaný v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia CMR pasívne legitimovaný za to, ţe síce jeho vodič uskutočňoval prepravu,
ale pre dopravnú spoločnosť D.M..
Prvostupňový súd preto správne postupoval, keď na danú vec aplikoval kapitolu
VI. CMR - ustanovenie o preprave.
Podľa článku 34 CMR - ak na základe jedinej prepravnej zmluvy vykonávajú prepravu
postupne niekoľkí cestní dopravcovia, preberá kaţdý z nich zodpovednosť za vykonanie celej
dopravy, druhý a kaţdý ďalší dopravca sa stáva prevzatím zásielky a nákladného listu
zmluvnou stranou za podmienok určených nákladným listom.
V predmetnej veci nebolo sporné, ţe ţalobca si objednávkou - dopravným príkazom
z 25. apríla 1994 objednal zabezpečenie prepravy tovaru z Rakúska do Ruska u ţalovaného.
Ţalovaný prevzal tovar v Rakúsku, prepravovaný tovar vytiahol na Slovensko, kde bol
odovzdaný ďalšiemu cestnému dopravcovi D.M.-D., dopravná spoločnosť. Tento dopravca
zabezpečoval prepravu tovaru zo Slovenska do Ruska (Moskvy).
Dňa 5. mája 1994 bol tovar prepravený do Moskvy, kde ho však neznámi páchatelia
odcudzili.
V zmysle citovaného ust. článku 34 CMR Dohovor pripúšťa, aby na základe jednej
prepravnej zmluvy prepravu vykonávalo postupne niekoľko dopravcov.
Keďţe k odcudzeniu zásielky došlo v Moskve, nárok zo zodpovednosti za stratu
zásielky rieši článok 36 Dohovoru (CMR).
Podľa článku 36 - nároky zo zodpovednosti za stratu zásielky, za jej poškodenie alebo
za prekročenie dodacej lehoty, sa môţu okrem prípadov vzájomnej ţaloby alebo námietok
v spore o nároky uplatnené na podklade tej istej prepravnej zmluvy uplatniť ţalobou len proti
prvému dopravcovi, poslednému dopravcovi alebo proti dopravcovi, ktorý vykonal tú časť
prepravy, počas ktorej došlo k udalosti, ktorá je príčinou straty zásielky, jej poškodenia alebo
prekročenia dodacej lehoty, ţaloba sa môţe podať súčasne aj proti niekoľkým z týchto
dopravcov.
Je nesporné, ţe ţalobca má právo postihu proti dopravcovi, ktorý sa zúčastňoval
na preprave, ak podľa Dohovoru (CMR) zaplatil náhradu škody; a) ak dopravca, ktorého
konaním bola spôsobená škoda, je povinný niesť sám jej náhradu, či uţ ju zaplatil on alebo
iný dopravca, b) ak škoda bola spôsobená konaním dvoch alebo viacerých dopravcov, musí
kaţdý z nich zaplatiť sumu zodpovedajúcu podielu jeho zodpovednosti, ak sa podiel
zodpovednosti nedá určiť, zodpovedá kaţdý dopravca pomerne podľa podielu prepravného,
ktorý mu patrí, c) ak sa nedá zistiť, ktorý z dopravcov má zodpovednosť, rozdelí sa náhrada
v pomere uvedenom pod písm. b) medzi všetkých dopravcov (článok 37 CMR).
Z vyššie citovaného článku 37 CMR teda vyplýva, ţe ak ţalobca zaplatil náhradu
škody, čo nepreukázal, mal by v predmetnej veci právo na zaplatenú náhradu, úroky
a výdavky proti tomu dopravcovi, ktorého konaním bola spôsobená škoda. V konaní ţalobca
nepreukázal, ţe konaním ţalovaného mu bola spôsobená škoda, keďţe ţalovaný ako dopravca
druhý v poradí, neprepravil zásielku do miesta určenia. Túto prepravil tretí dopravca D.M. -
D., dopravná spoločnosť.
Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania (písomných dôkazov, medzi ktoré patria
i rozsudky rakúskych súdov) dospel k vecne správnemu záveru, ţe prvým dopravcom bol
ţalobca a posledným bol D.M. - D., dopravná spoločnosť, ktorý prepravu vykonal aţ na
miesto určenia (Rusko - Moskva). Na tomto fakte nič nemení ani skutočnosť,
ţe vodič vykonávajúci prepravu pre dopravnú spoločnosť D.M. - D. nebol v čase vykonania
prepravy jeho zamestnancom, s poukazom na článok 3 kapitoly II Dohovoru (CMR), keďţe
tohto vodiča posledného dopravcu treba povaţovať za kategóriu „ostatných osôb“.
Odvolací súd vyhodnotil preto námietku za nedôvodnú a neprihliadol k nej z vyššie
uvedených dôvodov.
Odvolateľ v odvolaní namietol záver prvostupňového súdu v jeho posúdení existencie
vzťahu medzi poisťovňou B. (ďalej len B.) a ţalobcom o preukázaní v zmysle § 1392
rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ABGB) postúpenia svojho práva vymáhať
pohľadávku (právo inkasa) na v ţalobe označeného ţalobcu. Súd prvého stupňa po
vyhodnotení svedeckých výpovedí G. a O.T., tieto povaţoval za nehodnoverné a zo strany
ţalobcu
za nepreukázané právo inkasa.
Odvolací súd po preskúmaní svedeckých výpovedí vyššie uvedených svedkov
konštatoval, ţe títo vo svojich svedeckých výpovediach mali nezrovnalosti v spôsobe a čase
uzatvorenia inkaso cesií (osobne, telefonicky, na návšteve u p. B.) a svedok B. aj v tom, čo je
inkaso cesia. Sám odvolateľ ospravedlňuje odlišnosti vo svedeckých výpovediach v časovom
faktore, keďţe ide o vec, ktorá sa udiala pred 12 rokmi.
Odvolací súd však konštatoval, ţe ak ubehla taká doba od veci, ktorá sa udiala
pred 12 rokmi, tak bolo moţné zo strany svedkov uviesť, ţe si na detaily nespomínajú.
Títo však presne - kaţdý ináč - označovali spôsob dohody o inkasnej cesii. Preto odvolací súd
povaţoval námietku ţalobcu za nedôvodnú, nepodloţenú ţiadnym relevantným dôkazom,
a preto k nej neprihliadol.
Odvolateľ namietol v odvolaní, ţe výpoveď svedka B. je potrebné zopakovať, ţe
neboli zodpovedané všetky účastníkmi poloţené otázky, čo malo za následok nesprávne
skutkové zistenia súdu I. stupňa.
Odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania (č. l. 789) z 22. septembra 2010,
na ktorom sa osobne zúčastnil právny zástupca ţalobcu, ktorý po zákonnom poučení v zmysle
ust. § 120 ods. 4 O. s. p. vyhlásil, ţe nemá ţiadne návrhy na doplnenie dokazovania,
následkom čoho súd prvého stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené.
Súd prvého stupňa sa zaoberal ako aktívnou legitimáciou ţalobcu, tak aj pasívnou
legitimáciou ţalovaného, vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil správny právny
záver. Dôvody, pre ktoré ţalobca podal odvolanie cestou svojho právneho zástupcu, tento
tieto produkoval aj na súde prvého stupňa, s čím sa prvostupňový súd náleţite vysporiadal
a svoj postup náleţite právne zdôvodnil. Poţadovať doplnenie dokazovania - výpovede
svedka B. po 17 rokoch, pričom právny zástupca ţalobcu namieta vo svojom odvolaní dlhý
čas od uvedenej udalosti, z čoho vznikli rozdielnosti vo výpovediach svedkov B. a T., a to po
skončení dokazovania, povaţoval odvolací súd za predlţovanie sporu
a za neprípustné podľa O. s. p. (§ 120 ods. 4 O. s. p.), ako aj nič nepreukazujúce, keďţe
svedok B. nevedel pred 12 rokmi, ako uzatvoril inkasnú cesiu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţoval dôvody odvolateľa - ţalobcu
za irelevantné, a preto k nim nemohol prihliadnuť. Keďţe napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa na základe vykonaných dôkazov je vecne správny, odvolací súd, stotoţňujúc sa s jeho
právnymi závermi, ho v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím
v súlade s ust. § 224 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O. s. p.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Darina Ličková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová