Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/19/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Kataríny Pramukovej

v právnej veci ţalobcu: B., S.P.R., zastúpený: JUDr. L.U., advokát, Advokátska kancelária

D., C.B. proti ţalovanému: Ing. J.M.-M., N.N., IČO: X., zastúpený: JUDr. J.B., advokát, B.,

s. r. o., H.B., o zaplatenie 719 500 ATS, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 13. októbra 2010, č. k. Z-2-34Cb 528/1995-809 p o t v r d z u j e.

O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 13. októbra 2010, č. k.

Z-2-34Cb 528/1995-809 návrh ţalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Zároveň

podľa rozhodol, ţe o trovách konania bude z dôvodu zloţitosti prípadu,

spočívajúcej vo väčšom počte účastníkov konania i dĺţke konania, rozhodnuté aţ

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobou podanou na súd dňa 26. mája

1995 si ţalobca uplatnil proti ţalovanému v 1/ rade Ing. J.M.-M., N. a ţalovanému v 2/ rade

D.M.T. právo na zaplatenie 719 500 ATS titulom náhrady škody v zmysle § 373 Obchodného

zákonníka, ktorá mu mala vzniknúť úplnou stratou prepravovanej zásielky.

Súd prvého stupňa záväzkový vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade posúdil

podľa , teda ako zasielateľskú zmluvu, následne v rozpore

s touto zmluvou zodpovednosť ţalovaného v 1/ rade za úplnú stratu zásielky posúdil podľa

ustanovení iného právneho predpisu, a to § 17 ods. 1 vyhlášky uverejnenej v Zbierke zákonov

pod č. , Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave

(CMR). Vznikom prepravnej zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným v 1/ rade podľa CMR sa

nezaoberal, pretoţe ich záväzkový vzťah posúdil ako zmluvu zasielateľskú podľa

. Zo skutkového rámca veci, opísaného v ţalobe

a doplneného výsledkami dokazovania súd ustálil, ţe podstata sporu súvisí s posúdením

otázky, či v rámci tohto právneho vzťahu, ktorý bol medzi účastníkmi zaloţený za účelom

zabezpečenia, aby bol tovar prepravený z jedného miesta na druhé, vzniklo ţalobcovi právo

domáhať sa náhrady nákladov, ktoré mu podľa neho vznikli stratou tovaru a ak áno, v akej

výške a od ktorého zo ţalovaných. Dokazovaním listinnými dôkazmi mal súd za osvedčené,

ţe ţalovaný prepravnou dispozíciou zo dňa 25.4.1994 obdrţal objednávku na zabezpečenie

prepravy tovaru z Rakúska do Ruska. Z písomných aj ústnych prejavov účastníkov konania,

ako i z výsluchu svedka J.Ď. na pojednávaní konanom dňa 27.06.2001 vyplynulo, ţe prevzatie

realizoval ţalovaný v 1/ rade motorovým vozidlom poskytnutým ţalovaným v 2/ rade, pričom

vodičom bol zamestnanec ţalovaného v 1/ rade. Dňa 5.4.1994 vodič nákladného vozidla ŠPZ

N. s nákladom prišiel do Moskvy, kde mu prepravovaný tovar neznámi páchatelia odcudzili.

Ţalobcovi vznikla škoda titulom úplnej straty zásielky. Výšku škody určil ţalobca ako

náhradu z hodnoty zásielky v mieste a v čase jej prevzatia na prepravu v hodnote 719 500

ATS. Ţalovaný v 1/ rade ţalobcovi vzniknutú škodu nezaplatil a v konaní poukazoval, ţe dňa

25.4.1994 po telefonickom dohovore obdrţal

od ţalobcu (p. V.) objednávku na vykonanie prepravy z Viedne do Moskvy. Firma D., ktorej

majiteľom je D.M., uţ vopred prejavila o túto prepravu záujem s tým, ţe prepravu by

vykonalo vozidlo ťahač SE X. a náves SE X.. Firma D. však v tom čase nevlastnila rakúske

prepravné povolenie, a preto ţalovaný v 1/ rade ponúkol, ţe svojim ťahačom N. zatiahne

náves SE X. do Viedne, dá ho naloţiť a vytiahne ho na Slovensko, kde si ho následne prepne

ťahač SE X..

Ţalobca predloţil súdu faktúru č. 946 848 zo dňa 23.11.1994 a objednávku - dopravný

príkaz zo dňa 25.4.1994, čím osvedčil zaloţenie právneho vzťahu medzi ţalobcom

a ţalovaným v 1/ rade v zmysle a nasl. . Zaloţenie právneho

vzťahu a jeho obsah, v priebehu dokazovania nebolo preukázané, na základe čoho súd ţalobu

proti ţalovanému zamietol. Nárok ţalobcu proti ţalovanému v 1/ rade uznal súd

za oprávnený.

Na odvolanie ţalovaného v 1/ rade proti rozhodnutiu, ktorým bol zaviazaný

na zaplatenie ţalovanej istiny a trov konania ţalobcu, rozhodol Najvyšší súd SR uznesením,

č. k. zo dňa 30.06.2004 s tým, ţe súd prvého stupňa zaloţil napadnuté

rozhodnutie voči ţalovanému v 1/ rade s právnym posúdením od seba rozdielnych právnych

predpisov, čo je neprípustné, a preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

06.02.2002, č. k. -187 vo vzťahu k ţalovanému v 1/ rade zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Proti výroku rozsudku, ktorým súd ţalobu proti ţalovanému v 2/ rade zamietol,

ţalobca nepodal odvolanie, preto sa rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti výroku stalo

právoplatným a súd v ďalšom konaní, vo veci samej, pokračoval len so ţalovaným: Ing. J.M.,

X.N.N..

V zmysle usmernení odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie v naznačenom smere.

V dôsledku konca platnosti meny ATS upravil ţalobca petit ţaloby tak, ţe ţiada

zaviazať ţalovaného na zaplatenie istiny vo výške 52 288 eur. Ďalej ţiada, aby súd zaviazal

ţalovaného uhradiť aj úroky z omeškania, a to nasledovne: 5% p. a. zo sumy 52 288 eur

ţalovanej istiny (pôvodne 719 500 ATS) od 23.11.1994 aţ do zaplatenia, 5% p. a. zo sumy

19 792,95 eur (pôvodne 272 257 ATS), teda zo sumy, ktorá bola k rukám Dr. K.

- zástupcu A. vyplatená titulom úrokov a trov odo dňa úhrady - od 22.1.1998

aţ do zaplatenia, ako aj 5% p. a. zo sumy 75,07 eur (pôvodne 1 033 ATS) z toho istého titulu

ako vyššie, iba s rozdielnym dátumom plnenia - od 16.2.1998 aţ do zaplatenia.

Uznesením zo dňa 22.09.2010 súd tomuto návrhu na zmenu návrhu ţaloby vyhovel.

V rámci nového konania sa súd oboznámil s rozsudkom Obchodného súdu vo Viedni

zo dňa 29.5.1997, č. k. , odvolacím rozsudkom Vrchného krajinského súdu

Viedeň zo dňa 27.11.1997, č. k. a rozsudkom Najvyššieho súdneho dvora zo dňa

27.7.1998, č. k. .

Podľa týchto právoplatných a vykonateľných rozhodnutí rakúskych súdov bola medzi

ţalobcom a jeho obchodným partnerom C.C., ktorý bol vlastníkom prepravovaného tovaru,

uzavretá zmluva prepravná a nie zmluva zasielateľská, ako tvrdí ţalobca. Je nesporné, ţe

ţalobca, v postavení ţalovaného, bol zaviazaný na zaplatenie 676 000 ATS ţalobcovi - W..

Z jednotlivých dôkazov z konania na Krajskom súde v Bratislave, ako i konania

pred rakúskymi súdmi vyplýva, ţe prepravnou dispozíciou zo dňa 25.4.1994 prevzal ţalovaný

ako subdopravca tovar na prepravu od ţalobcu ako prvého dopravcu voči vlastníkovi

ako odosielateľovi. Prepravnou dispozíciou zo dňa 27.4.1994 prevzal pôvodne ţalovaný

v 2/ rade ako ďalší subdopravca tovar na prepravu od ţalovaného ako prvého subdopravcu.

Nič na veci nemení ani skutočnosť, ţe prvú fázu prepravy (Nitra - Viedeň - Viedeň) vykonal

ţalovaný.

Súd ďalej poukázal na znenie čl. 1 ods. 1, čl. 34, čl. 36 a čl. 37 Dohovoru.

V odôvodnení ďalej uvádza, ţe je nesporné, ţe ţalobca bol v rámci rakúskych súdov

zaţalovaný spoločnosťou W., ako prvý dopravca. V zmysle čl. 37 písm. a) Dohovoru má

ţalobca právo postihu voči tomu dopravcovi, konaním ktorého bola spôsobená škoda.

Z dokazovania, vykonaného výsluchom svedkov, účastníkov konania a z predloţených

prepravných dispozícii vyplýva, ţe posledným dopravcom ako právnym subjektom, ktorý

prevzal od ţalovaného prepravnú dispozíciu a ktorý prepravu vykonal

aţ na miesto určenia, je pôvodne ţalovaný v 2/ rade, bez ohľadu na osobu vodiča

vykonávajúceho prepravu pre dopravnú spoločnosť D., D.D.M.. Súd konštatoval, ţe takto

označený subjekt nie je účastníkom konania.

V zmysle uznesení odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie za účelom právneho

posúdenia vzniku a obsahu zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným a dospel k záveru,

ţe v danom prípade ide o zmluvu prepravnú, ktorej uzavretie a vykonávanie upravuje č. 4

aţ 16 Dohovoru a úpravu o preprave vykonávanej postupne niekoľkými dopravcami upravuje

čl. 34 - 40 Dohovoru. Je nesporné, ţe za predpokladu existencie škody ţalobcu by mohol

ţalobca uplatniť svoj nárok podľa č. 37 Dohovoru a v súlade s jeho písm. a) tak uplatňovať

svoj nárok výlučne od dopravcu, ktorého konaním bola spôsobená, resp. za výkonu ktorého

bola spôsobená škoda. Súd prvého stupňa uviedol, ţe v danom prípade sa javí, ţe by išlo

o pôvodne označeného ţalovaného v 2/ rade, ktorý by ako jediný podľa Dohovoru mal

zodpovedať za škodu stratou tovaru.

Súd ďalej uvádza, ţe otázkami zodpovednosti za škodu sa môţe zaoberať v merite

veci len za predpokladu, ţe by v ţalobe označenému ţalobcovi skutočne škoda vznikla.

V rámci vykonaného dokazovania pred súdom ţalobca preukazoval inkaso cesiu medzi

ţalobcom a spoločnosťou B..

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 1392 ABGB (vo voľno preklade: „prevod

a prijatie pohľadávky z jednej osoby na druhú má za následok zmenu v osobe veriteľa; toto sa

nazýva postúpenie (cesia) a môţe byť uzavretá odplatne alebo bezodplatne“). V danom

prípade nebolo ani vykonaným dokazovaním výsluchmi svedkov pred doţiadanými súdmi

v Rakúsku nijako preukázané, ţe by v zmysle tohto ustanovenia poisťovňa B. skutočne

postúpila svoje právo na vymáhanie pohľadávky (právo inkasa) na v ţalobe označeného

ţalobcu, ako tvrdí ţalobca. Ţalobca súdu nepredloţil zmenu v postúpení pohľadávky v zmysle

ust. § 1392 ABGB, ktorou malo dôjsť k postúpeniu práva na uplatňovanie nároku na náhradu

škody vo výške cca 1 mil. ATS, a preto, za účelom jej existencie, súd pristúpil k výsluchu

dvoch svedkov, G. (bývalého konateľa ţalobcu v spornom období), O. (poistného makléra

spoločnosti L.), Ing. H. (v rozhodnom čase prokuristu poisťovne B.).

V tejto súvislosti súd v odôvodnení poukázal na rozdielnosť výpovedí svedkov

ohľadne uzatvorenia samotnej inkaso cesie: prvá základná nezrovnalosť bola medzi

výpoveďami G., ktorý mal údajne s O. uzatvárať ústnu dohodu o inkaso cesii, a to

telefonicky, avšak nevedel, ani kto konal za spoločnosť B., teda s kým zmluvu o inkaso cesii

uzatváral. Naopak, O. uviedol, ţe inkaso cesiu uzatváral s G. tak, ţe inkaso cesiu vyslovil na

návšteve u pána B., na dôkaz čoho predloţil údajný hárok 3. týţdňa z roku 1998, kde mal

poznačené, ţe má ísť dňa 14.1. do spoločnosti B.. Ide o zásadný nesúlad medzi výpoveďami

týchto dvoch svedkov, keď kaţdý z nich priebeh uzavretia inkaso cesie opísal úplne odlišným

spôsobom, čo spôsobuje absolútnu nehodnovernosť. Z výpovede svedka G.B. ďalej vyplýva,

ţe sám ani netušil, aké práva a povinnosti z inkaso cesie vyplývajú, čo evokuje,

ţe o ţiadnej inkaso cesii nemal vedomosť, čo preukazuje predovšetkým neexistenciu váţnosti

vôle vôbec uzavrieť takúto zmluvu. Jeho nevedomosť o inkaso cesii napokon potvrdil tým,

keď uviedol, ţe táto existuje medzi spoločnosťou B. a L.. Svedok O. sám výslovne uznal, ţe

právo uplatnenia nároku mala výlučne poisťovňa B., nakoľko

na základe rozsudkov rakúskych súdov vyplatila práve táto regresnú náhradu škody

poisťovateľovi vlastníka tovaru, a to prostredníctvom makléra L.. V rozpore s výpoveďou

G.B. vypovedal, ţe ústna inkaso cesia, ktorú prerokoval s G., bola vyrieknutá na ich

pracovnom stretnutí, čo je však v absolútnom protiklade s výpoveďou samotného G.B.. Ani

svedok Ing. H. nijako nepotvrdil a nepreukázal existenciu inkaso cesie. Celá jeho výpoveď je

stavaná na tom, ţe bol o všetkých skutočnostiach súvisiacich so vzťahmi medzi predmetnými

subjektmi, ako i súdnymi spormi vedenými pred rakúskymi i slovenskými súdmi, len

informovaný treťou osobou.

Na základe uvedeného mal súd za to, ţe pokiaľ sa ţalobca snaţil súdu prostredníctvom

týchto svedkov preukázať existenciu údajnej inkaso cesie a tým vlastne preukázať oprávnené

postavenie ţalobcu v danom súdnom spore ako subjektu na strane ţalobcu s dostatočnou

aktívnou legitimáciou, svoje dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnosti

neuniesol. Bolo jednoznačne preukázané, ţe jediným dôvodom podania ţaloby bola

skutočnosť, ţe hrozilo riziko premlčania a všetci traja svedkovia zhodne vypovedali,

ţe v danom čase prebiehal prvotný spor medzi W. ako ţalobcom a spoločnosťou B. ako

ţalovaným. Z týchto, ale i zo samotných časových údajov

je zrejmé, ţe v čase podania ţaloby na slovenskom súde teda nielenţe škoda nevznikla

ţalobcovi, ale táto v danom čase neexistovala vôbec. Spoločnosť B. ako poisťovateľ ţalobcu

vyplatila na základe rozsudkov rakúskych súdov uplatnenú čiastku ţalobcovi aţ dňa

19.1.1998, čo vyplýva nielen z výpovedí svedkov, ale tieţ z písomných dôkazov zaloţených

v súdnom spise. Regresná ţaloba ako taká bola teda podaná predčasne a v danom čase úplne

bezdôvodne, nakoľko roku 1995 nebolo pred rakúskymi súdmi vôbec preukázané, či je nárok

ţalobcu W. opodstatnený a dôvodný a či po vyhovení ţaloby bude mať ţalovaný B.

povinnosť zaplatiť a následne mať regresný nárok voči ďalšiemu subjektu. Viac závaţnejší,

ako to, ţe nárok bol uplatnený predčasne (a to len z dôvodu nepremlčania nároku) je fakt, ţe

regresný nárok bol uplatnený neoprávneným subjektom, ktorým je ţalobca. Ako vyplynulo

z vykonaného dokazovania, jediným subjektom, ktorý by bol oprávnený regresný nárok voči

ďalšiemu subjektu uplatniť, je výlučne ten, komu vznikla škoda, to jest spoločnosť B..

Z vykonaného dokazovania totiţ vyplynulo, ţe práve spoločnosť B. ako poisťovateľ ţalobcu

vyplatil prostredníctvom poisťovacieho makléra L. na základe rozsudkov rakúskych súdov

ţalobcovi v tamojšom konaní čiastku 991 857 ATS ako plnenie, ktoré W. vyplatila

vlastníkovi tovaru C. z dôvodu poistnej udalosti a 1 033 ATS ako náhradu trov konania.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe medzi spoločnosťou B. a ţalobcom nebola ţiadna

inkaso cesia nikdy platne uzavretá, jediným subjektom, ktorý si mohol regresne uplatňovať

svoj nárok,

je a bola spoločnosť B.. Je nesporné, ţe základným predpokladom na vznik zodpovednosti za

škodu je predovšetkým vznik škody. V prípade, ţe tento predpoklad nie je splnený,

zodpovednosti za škodu a nároku na jej náhradu sa nemoţno v ţiadnom prípade domáhať.

Ţalobcovi nikdy ţiadna škoda nevznikla, preto ţalobca nie je oprávnený domáhať sa nároku

na jej náhradu, čím nie je daná jeho aktívna legitimácia, nakoľko nespĺňa zákonom

poţadovanú hmotnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie ţalobca. Navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe súd zaviaţe ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 52 288 eur

spolu s 5% úrokom z omeškania od 23. novembra 1994 aţ do zaplatenia a nahradiť ţalobcovi

trovy konania a právneho zastúpenia. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f)

a poukázal aj na ustanovenie V odvolaní ţalobca uvádza,

ţe za účelom splnenia svojho zmluvného záväzku vstúpil do obchodného vzťahu

so ţalovaným, a to doručením objednávky s prepravnými dispozíciami č. 7623/2 zo dňa

25.4.1994 ţalovanému. Ţalovaný sa tým, ţe objednávku prijal a podľa nej aj plnil, stal

vo vzťahu k ţalobcovi dopravcom, ktorý za prepravu a náklad zodpovedal. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, ţe realizáciu celej dopravy - od nakládky tovaru

aţ po prepravu na určené miesto vykonávali vodiči, ktorí boli v tom čase zamestnancami

ţalovaného. Svedčí o tom výpoveď svedka Ď., ktorý bol vodičom jazdnej súpravy v čase, keď

došlo k strate zásielky. Ţalobca poukázal aj na ustanovenie čl. 3 kapitoly II. Dohovoru CMR

a na to, ţe zo strany ţalovaného ako zamestnávateľa nebolo namietané prekročenie oprávnení,

resp. opomenutia zamestnanca, dokonca ţalovaný v rámci konania sa sám vyjadril tak, ţe

vodič konal na základe daných pokynov. Ďalej uvádza, ţe napriek týmto skutkovým

zisteniam súd prvého stupňa vyvodzuje priamu zodpovednosť spoločnosti D., i keď nebolo

náleţite preukázané, ţe vodič bol v právnom vzťahu s touto spoločnosťou, čo podľa neho

zvýrazňuje i formulácia na str. 4 rozsudku: „... bez ohľadu

na osobu vodiča vykonávajúceho prepravu pre dopravnú spoločnosť D....“. Podľa ţalobcu

nesprávnosť právneho posúdenia veci spočíva predovšetkým na posúdení existencie vzťahu

medzi poisťovňou B. a ţalobcom a povaţuje za potrebné ustáliť, akým spôsobom k tomuto

právnemu úkonu došlo, pretoţe podľa názoru súdu prvého stupňa ide o absolútnu

nehodnovernosť výpovedí svedkov G. a O.T. a z toho vyvodený záver - jediný subjekt, ktorý

bol oprávnený sa domáhať náhrady bola poisťovňa B.. Ţalobca poukazuje na základný fakt

tohto právneho problému, ktorým je, ţe spoločnosť B. vykonávala činnosť poisťovateľa

v spolupráci s maklérmi poistenia. Jedným z nich bola aj spoločnosť L., ktorá na základe

internej Smernice o spolupráci zo dňa 6.9.1991 bola oprávnená (so súhlasom spoločnosti B.)

vyberať poistné od jeho poistencov, likvidovať poistné udalosti, vykonávať regresné nároky

a vyplácať plnenia, pričom povinnosť následného (mesačného) vyúčtovania týchto platieb

v prospech spoločnosti B. bola tieţ predmetom ich internej dohody. Spoločnosť L. bola iba

miestom spracovania zákaziek

pre poisťovateľa B.. V zmysle uvedenej dohody bolo teda poistné plnenie realizované

maklérom L., avšak v zastúpení (na účet) poisťovateľa ţalobcu, spoločnosti B..

Je zrejmé, ţe L. mohla v zastúpení B. konať vo veci cesie s účinkami, ako keby B. konala

sama a priamo. Podľa názoru ţalobcu súd v otázke vierohodnosti svedeckých výpovedí

neberie do úvahy časový faktor a neuvedomil si skutočnosť, ţe svedkovia sa vyjadrili o veci,

ktorá sa udiala pred 12 rokmi a tvrdí, ţe fakt, ţe k cesii došlo, bol preukázaný. Ţalobca má za

to, ţe súd prvého stupňa vychádza z nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu, ktorá však

preukázaná bola a tak, popri nesprávnych skutkových zisteniach dospel aj k nesprávnym

záverom ohľadne právneho posúdenia veci. Primárne

za škodu zodpovedal ţalovaný, nech uţ prináleţí nárok akémukoľvek subjektu, námietka

nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného teda tieţ neobstojí. V zmysle ustanovení dohody

CMR ţalovaný zo zákona zodpovedá za konania svojho zamestnanca a za škody spôsobené

týmto konaním ako za vlastné konanie. Ţalobca poukazuje aj na to, ţe v danom časovom

kontexte ţalovaný pri realizácii dopravy nezohľadnil osobitné okolnosti prepravy do cieľovej

krajiny, ktorá bola v odborných kruhoch dôvodne povaţovaná za rizikovú a neprispôsobil

patričnými opatreniami svoj výkon týmto okolnostiam, preto je za také konanie zodpovedný

a v tomto prípade nie sú dané podmienky deliberácie ţalovaného podľa CMR. Súd bez

bliţšieho vysvetlenia v odôvodnení rozsudku uvádza, ţe úpravu o preprave vykonávanej

postupne niekoľkými dopravcami upravuje čl. 34 - 40 Dohovoru. Nárok ţalobcu však spočíva

na ustanovení čl. 37 Dohovoru CMR, čo síce súd prvého stupňa vzal do úvahy, avšak

s poukazom na to, ţe za škodu by zodpovedal iný a nie ţalovaný. Ţalobca poukazuje na to,

ţe táto úvaha súdu je zavádzajúca o to viac, ţe súd prvého stupňa ju uvádza výrazom:

„V danom prípade sa javí, ţe...“. Túto okolnosť teda nerieši ani ako prejudiciálnu otázku

a bliţšie ju nerozvádza, iba konštatuje samotný fakt. Ţalobca uvádza, ţe jeho nárok podľa

čl. 37 smeruje proti ţalovanému, pretoţe v tomto vzťahu bol prepravcom ţalovaný. Pouţitie

ustanovení čl. 34 a čl. 36 Dohovoru CMR je preto vylúčené. Ţalobca ďalej uvádza,

ţe na prvej starne zápisnice o výsluchu svedka G. sa uvádza, ţe: „Zisťuje sa, ţe preklad

otázok čiastočne nezodpovedá nemeckému jazyku a tým otázky nedávajú zmysel.“. Na

základe tejto skutočnosti konštatuje, ţe neboli zodpovedané všetky účastníkmi poloţené

otázky a zároveň tým došlo aj k tomu, ţe súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Navrhuje, ţe je z tohto dôvodu potrebné, aby na základe ustanovenia

odvolací súd toto dokazovanie opakoval, a teda nariadil opätovný

výsluch svedka G.. Podľa ţalobcu z hodnotenia svedeckých výpovedí vyplýva odvolací

dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a), pretoţe neúplnosť výpovede svedka B. a nesprávne

posúdenie veci po právnej stránke napĺňa poţiadavky uvedené v

Vzhľadom na skutkovo i právne zloţitý stav ţalobca ţiadal, aby súd podľa § 214 ods. 1 písm.

a) a vzhľadom na dispozitívnu úpravu nariadil pojednávanie na

prejednanie odvolania. Na základe uvedených skutočností ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok

zmeniť tak, ţe odvolací súd ţalobe vyhovie v celom rozsahu a zároveň ţiadal zaviazať

ţalovaného na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, vrátane trov odvolacieho

konania.

Ţalovaný v 1/ rade Ing. J.M.-M. podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu

vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu a uviedol, ţe odvolanie ţalobcu povaţuje za nedôvodné

a všetky v ňom uvádzané skutočnosti za irelevantné. Podľa názoru ţalovaného v 1/ rade bol

v priebehu konania pred súdom prvého stupňa skutkový stav vykonaným dokazovaním

dostatočne preukázaný. Ako bolo uţ v priebehu konania od podania ţaloby v roku 1995

preukázané, medzi ţalobcom a spoločnosťou C.C. nebola uzavretá zasielateľská zmluvu (ako

to ţalobca tvrdil), ale zmluva prepravná, ktorá sa spravuje ustanoveniami Dohovoru

o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave. Uvedený fakt je podľa

názoru ţalovaného nesporný, nakoľko ho potvrdzujú rozsudky rakúskych súdov v pôvodnom

konaní, kde na strane ţalobcu vystupoval vlastník tovaru

a na strane ţalovaného spoločnosť B.. Je nepochybné, ţe sa na daný prípad vzťahujú

ustanovenia čl. 34 aţ 40 Dohovoru. Ţalovaný vo vyjadrení poukazuje aj

na to, ţe ţalobca má vedomosť o tom, ţe pôvodne ţalovaný v 2/ rade vykonával prepravu

ako posledný dopravca a je tak zodpovedným subjektom. Ţalovaný v 1/ rade sa v plnom

rozsahu stotoţňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý mal na základe vykonaného

dokazovania za preukázané, ţe posledným prepravcom ako právnym subjektom, ktorý

vykonal prepravu tovaru aţ na miesto určenia, je pôvodne ţalovaný v 2/ rade, spoločnosť D.,

D.M., a to bez ohľadu na osobu vodiča, ktorý prepravu vykonával. Ţalovaný uvádza, ţe sa

stotoţňuje s názorom súdu, ţe za predpokladu existencie škody ţalobcu by tento mohol

uplatniť svoj nárok v súlade s ustanovením č. 37 písm. a) Dohovoru a uplatňovať svoj nárok

výlučne od dopravcu, ktorého konaním bola škoda spôsobená, z dokazovania vyplýva, ţe

týmto dopravcom je ţalovaný v 2/ rade. V otázke posúdenia vzťahu medzi poisťovňou B.

a ţalobcom, s poukazom na neexistenciu aktívnej legitimácie ţalobcu, ţalovaný uvádza, ţe

ţalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody ţalobným návrhom, podaným na Krajskom

súde v Bratislave dňa 26.5.1995, no aţ

po 15 rokoch súdneho konania, potom ako ţalovaný v 1/ rade namietol neexistenciu aktívnej

legitimácie, ţalobcu pristúpil ţalobca k ozrejmeniu zmluvných poistných vzťahov medzi ním,

jeho poisťovateľom B. a poistným maklérom L.. Ţalovaný v 1/ rade sa v plnom rozsahu

stotoţňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe v konaní ţalobca nepreukázal, ţe by

poisťovňa B. skutočne postúpila svoje právo na vymáhanie pohľadávky (právo inkasa) na

ţalobcu, nakoľko ţalobca nepredloţil ţiaden písomný dokument ani zmluvu preukazujúcu

postúpenie práva na uplatňovanie nároku na náhradu škody zo spoločnosti B. na ţalobcu.

Ţalovaný v 1/ rade sa stotoţňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý svedecké

výpovede nepovaţuje sa dôveryhodné, a to predovšetkým pre ich rozdielnosť ohľadne

uzatvorenie údajnej inkaso cesie. Ţalovaný sa stotoţňuje aj s právnym záverom súdu prvého

stupňa o neexistencii aktívnej legitimácie ţalobcu, nakoľko z vykonaného dokazovania

vyplynul nespochybniteľný fakt, ţe medzi spoločnosťou B. a ţalobcom nebola ţiadna inkaso

cesia nikdy platne uzavretá, jediným subjektom, ktorý si mohol regresne uplatňovať svoj

nárok, bola spoločnosť B.. V otázke potreby vykonania opätovného dokazovania odvolacím

súdom, ţalovaný v 1/ rade je toho názoru, ţe na základe vykonaného dokazovania bolo riadne

preukázané, ţe k ţiadnej inkaso cesii medzi ţalobcom a spoločnosťou B. nikdy nedošlo.

Námietku ţalobcu povaţuje preto ţalovaný v 1/ rade

za nedôvodnú, účelovú a v konečnom dôsledku i nehospodárnu, a to predovšetkým na dĺţku

súdneho konania. Zároveň poukazuje, ţe túto námietku mal uplatniť do vyhlásenia súdu

prvého stupňa o tom, ţe dokazovanie je skončené. Vzhľadom na uvedené ţalovaný v 1/ rade

ţiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a ţalovanému

v 1/ rade priznal plnú náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal odvolanie ţalobcu

podľa bez nariadenia pojednávania v zmysle

a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd povaţuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,

keďţe súd prvého stupňa sa náleţite vysporiadal s tvrdeniami ţalobcu a ţalovaného, ako aj

listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, ktoré správne vyhodnotil a následkom toho

aj vecne správne rozhodol.

K námietkam - dôvodom ţalobcu, uvedených v jeho odvolaní, odvolací súd zaujal

nasledovné právne stanovisko:

1) posúdenie základného právneho vzťahu. Ţalobca má za to, ţe podľa čl. 3 kapitoly

II. CMR zodpovedá dopravca za konanie, ako aj opomenutie svojich zástupcov, pracovníkov

a ostatných osôb, ktorých pouţije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie alebo

opomenutie za predpokladu, ţe títo zástupcovia, pracovníci alebo osoby konajú v rámci

svojich pracovných úloh. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, ţe realizáciu celej dopravy

vykonávali vodiči - zamestnanci ţalovaného.

Je nesporné, ţe v danej veci postupoval súd prvého stupňa správne, keď na posúdenie

nároku ţalobcu vychádzal z ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej

cestnej nákladnej doprave (ďalej len CMR). Podľa článku 1 bod 1 CMR sa tento dohovor

vzťahuje na kaţdú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto

prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, leţia v dvoch

rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto

ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán.

Miestom prevzatia zásielky bola Rakúska republika, ktorá je zmluvným štátom

Dohovoru, pričom predpokladané dodanie zásielky bola Ruská federácia, teda prevzatie

zásielky a jej dodanie boli miesta leţiace v dvoch rozdielnych štátoch.

Ţalobca pasívnu legitimáciu ţalovaného odvodzuje z čl. 3 kapitoly II. CMR, keďţe

realizáciu celej dopravy od nakládky tovaru aţ po prepravu na určené miesto vykonávali

vodiči, ktorí boli v tom čase zamestnancami ţalovaného.

Odvolací súd sa s týmto názorom nestotoţnil, keďţe v predmetnej veci dopravca

- ţalovaný neuskutočňoval prepravu zo Slovenskej republiky do Ruskej federácie.

To, ţe dopravca D.M. - D., dopravná spoločnosť, uskutočnil prepravu s pracovníkom

ţalovaného do Ruskej federácie, nezakladá pasívnu legitimáciu ţalovaného, pričom pouţitie

vodiča ţalovaného umoţňuje práve kapitola II. článok 3 CMR, podľa ktorého pri pouţití tohto

Dohovoru zodpovedá dopravca za konanie a opomenutie svojich zástupcov, pracovníkov

a všetkých ostatných osôb, ktoré pouţije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie

alebo opomenutie za predpokladu, ţe títo zástupcovia, pracovníci alebo ostatné osoby konajú

v rámci svojich pracovných úloh.

Vodič - zamestnanec ţalovaného vykonával prepravu pre dopravcu D.M.-D., dopravná

spoločnosť, pričom nebol jeho zástupca a ani pracovník,

ale robil tak ako ostatná osoba. Preto nemôţe byť ţalovaný v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia CMR pasívne legitimovaný za to, ţe síce jeho vodič uskutočňoval prepravu,

ale pre dopravnú spoločnosť D.M..

Prvostupňový súd preto správne postupoval, keď na danú vec aplikoval kapitolu

VI. CMR - ustanovenie o preprave.

Podľa článku 34 CMR - ak na základe jedinej prepravnej zmluvy vykonávajú prepravu

postupne niekoľkí cestní dopravcovia, preberá kaţdý z nich zodpovednosť za vykonanie celej

dopravy, druhý a kaţdý ďalší dopravca sa stáva prevzatím zásielky a nákladného listu

zmluvnou stranou za podmienok určených nákladným listom.

V predmetnej veci nebolo sporné, ţe ţalobca si objednávkou - dopravným príkazom

z 25. apríla 1994 objednal zabezpečenie prepravy tovaru z Rakúska do Ruska u ţalovaného.

Ţalovaný prevzal tovar v Rakúsku, prepravovaný tovar vytiahol na Slovensko, kde bol

odovzdaný ďalšiemu cestnému dopravcovi D.M.-D., dopravná spoločnosť. Tento dopravca

zabezpečoval prepravu tovaru zo Slovenska do Ruska (Moskvy).

Dňa 5. mája 1994 bol tovar prepravený do Moskvy, kde ho však neznámi páchatelia

odcudzili.

V zmysle citovaného ust. článku 34 CMR Dohovor pripúšťa, aby na základe jednej

prepravnej zmluvy prepravu vykonávalo postupne niekoľko dopravcov.

Keďţe k odcudzeniu zásielky došlo v Moskve, nárok zo zodpovednosti za stratu

zásielky rieši článok 36 Dohovoru (CMR).

Podľa článku 36 - nároky zo zodpovednosti za stratu zásielky, za jej poškodenie alebo

za prekročenie dodacej lehoty, sa môţu okrem prípadov vzájomnej ţaloby alebo námietok

v spore o nároky uplatnené na podklade tej istej prepravnej zmluvy uplatniť ţalobou len proti

prvému dopravcovi, poslednému dopravcovi alebo proti dopravcovi, ktorý vykonal tú časť

prepravy, počas ktorej došlo k udalosti, ktorá je príčinou straty zásielky, jej poškodenia alebo

prekročenia dodacej lehoty, ţaloba sa môţe podať súčasne aj proti niekoľkým z týchto

dopravcov.

Je nesporné, ţe ţalobca má právo postihu proti dopravcovi, ktorý sa zúčastňoval

na preprave, ak podľa Dohovoru (CMR) zaplatil náhradu škody; a) ak dopravca, ktorého

konaním bola spôsobená škoda, je povinný niesť sám jej náhradu, či uţ ju zaplatil on alebo

iný dopravca, b) ak škoda bola spôsobená konaním dvoch alebo viacerých dopravcov, musí

kaţdý z nich zaplatiť sumu zodpovedajúcu podielu jeho zodpovednosti, ak sa podiel

zodpovednosti nedá určiť, zodpovedá kaţdý dopravca pomerne podľa podielu prepravného,

ktorý mu patrí, c) ak sa nedá zistiť, ktorý z dopravcov má zodpovednosť, rozdelí sa náhrada

v pomere uvedenom pod písm. b) medzi všetkých dopravcov (článok 37 CMR).

Z vyššie citovaného článku 37 CMR teda vyplýva, ţe ak ţalobca zaplatil náhradu

škody, čo nepreukázal, mal by v predmetnej veci právo na zaplatenú náhradu, úroky

a výdavky proti tomu dopravcovi, ktorého konaním bola spôsobená škoda. V konaní ţalobca

nepreukázal, ţe konaním ţalovaného mu bola spôsobená škoda, keďţe ţalovaný ako dopravca

druhý v poradí, neprepravil zásielku do miesta určenia. Túto prepravil tretí dopravca D.M. -

D., dopravná spoločnosť.

Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania (písomných dôkazov, medzi ktoré patria

i rozsudky rakúskych súdov) dospel k vecne správnemu záveru, ţe prvým dopravcom bol

ţalobca a posledným bol D.M. - D., dopravná spoločnosť, ktorý prepravu vykonal aţ na

miesto určenia (Rusko - Moskva). Na tomto fakte nič nemení ani skutočnosť,

ţe vodič vykonávajúci prepravu pre dopravnú spoločnosť D.M. - D. nebol v čase vykonania

prepravy jeho zamestnancom, s poukazom na článok 3 kapitoly II Dohovoru (CMR), keďţe

tohto vodiča posledného dopravcu treba povaţovať za kategóriu „ostatných osôb“.

Odvolací súd vyhodnotil preto námietku za nedôvodnú a neprihliadol k nej z vyššie

uvedených dôvodov.

Odvolateľ v odvolaní namietol záver prvostupňového súdu v jeho posúdení existencie

vzťahu medzi poisťovňou B. (ďalej len B.) a ţalobcom o preukázaní v zmysle § 1392

rakúskeho Všeobecného (ABGB) postúpenia svojho práva vymáhať

pohľadávku (právo inkasa) na v ţalobe označeného ţalobcu. Súd prvého stupňa po

vyhodnotení svedeckých výpovedí G. a O.T., tieto povaţoval za nehodnoverné a zo strany

ţalobcu

za nepreukázané právo inkasa.

Odvolací súd po preskúmaní svedeckých výpovedí vyššie uvedených svedkov

konštatoval, ţe títo vo svojich svedeckých výpovediach mali nezrovnalosti v spôsobe a čase

uzatvorenia inkaso cesií (osobne, telefonicky, na návšteve u p. B.) a svedok B. aj v tom, čo je

inkaso cesia. Sám odvolateľ ospravedlňuje odlišnosti vo svedeckých výpovediach v časovom

faktore, keďţe ide o vec, ktorá sa udiala pred 12 rokmi.

Odvolací súd však konštatoval, ţe ak ubehla taká doba od veci, ktorá sa udiala

pred 12 rokmi, tak bolo moţné zo strany svedkov uviesť, ţe si na detaily nespomínajú.

Títo však presne - kaţdý ináč - označovali spôsob dohody o inkasnej cesii. Preto odvolací súd

povaţoval námietku ţalobcu za nedôvodnú, nepodloţenú ţiadnym relevantným dôkazom,

a preto k nej neprihliadol.

Odvolateľ namietol v odvolaní, ţe výpoveď svedka B. je potrebné zopakovať, ţe

neboli zodpovedané všetky účastníkmi poloţené otázky, čo malo za následok nesprávne

skutkové zistenia súdu I. stupňa.

Odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania (č. l. 789) z 22. septembra 2010,

na ktorom sa osobne zúčastnil právny zástupca ţalobcu, ktorý po zákonnom poučení v zmysle

ust. vyhlásil, ţe nemá ţiadne návrhy na doplnenie dokazovania,

následkom čoho súd prvého stupňa vyhlásil dokazovanie za skončené.

Súd prvého stupňa sa zaoberal ako aktívnou legitimáciou ţalobcu, tak aj pasívnou

legitimáciou ţalovaného, vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil správny právny

záver. Dôvody, pre ktoré ţalobca podal odvolanie cestou svojho právneho zástupcu, tento

tieto produkoval aj na súde prvého stupňa, s čím sa prvostupňový súd náleţite vysporiadal

a svoj postup náleţite právne zdôvodnil. Poţadovať doplnenie dokazovania - výpovede

svedka B. po 17 rokoch, pričom právny zástupca ţalobcu namieta vo svojom odvolaní dlhý

čas od uvedenej udalosti, z čoho vznikli rozdielnosti vo výpovediach svedkov B. a T., a to po

skončení dokazovania, povaţoval odvolací súd za predlţovanie sporu

a za neprípustné podľa ( ), ako aj nič nepreukazujúce, keďţe

svedok B. nevedel pred 12 rokmi, ako uzatvoril inkasnú cesiu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţoval dôvody odvolateľa - ţalobcu

za irelevantné, a preto k nim nemohol prihliadnuť. Keďţe napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa na základe vykonaných dôkazov je vecne správny, odvolací súd, stotoţňujúc sa s jeho

právnymi závermi, ho v súlade s ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím

v súlade s ust. , ,

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 31. mája 2012

JUDr. Darina Ličková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová