Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-224-2012.pdf
PDF · 145.4 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/224/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte, zloženom z predsedu JUDr. Romana Hargaša a členov JUDr. Stanislavy Markovej a JUDr. Alice Beňovej, v právnej veci navrhovateľov 1/ M. Z., bytom H., K S. XXX/XX, štátneho občana Slovenskej republiky, 2/ O. Z., bytom H., K S. XXX/XX, štátnej občianky Slovenskej republiky, právne zastúpených JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom v Trenčíne, J. Zemana 3141/101, navrhovateľka 2 / právne zastúpená aj Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Piaristická 46, IČO: 36 837 857, proti odporcom: 1/ O.. H. N., bytom H., K S. XXX/XX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, 2/ N. A., bytom W. nad S., Y. I XX/XX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, 3/ O. N., bytom H., G. XXX/XX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, 4/ M. G., bytom H., S. XXXX/XX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, právne zastúpeným Mgr. Jurajom Jancom, advokátom so sídlom v Ilave, Mierové námestie 52/6, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. januára 2012, č. k. 21C/192/2008-168, jednohlasne, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. januára 2012, č. k. 21C/192/2008-168, bolo rozhodnuté tak, že návrh sa zamieta a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že navrhovatelia sa domáhali, aby súd určil, že sú výlučnými bezpodielovými vlastníkmi parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere X.XXX m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. O.. Uviedli, že z dôvodu finančnej núdze uzavreli s L.. A. G. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej im L.. G. požičal 100.000 Sk (3.319,39 eur) s úrokom 15.000 Sk (497,91 eur) na dobu tri mesiace. Popri zmluve o pôžičke zároveň uzavreli zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej zobrali na vedomie, že v prípade, že si v dohodnutom čase nesplnia povinnosť požičané peniaze vrátane úroku vrátiť, prejde na L.. G. vlastnícke právo k parc. č. XXXX/X. Dňa 15.06.2007 telefonicky kontaktovali L.. G. s tým, že mu chcú požičané peniaze vrátane úrokov vrátiť, tento sa ale nachádzal mimo územia SR. Následne ho kontaktovali viac krát. Nakoniec sa stretli dňa 21.06.2007 v obchodnom dome O. a L.. G. odovzdali v hotovosti sumu 115.000 Sk (3.817,30 eur). Na základe toho mali za to, že zanikla aj zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva. Niekedy v marci 2008 však zistili, že o ich pozemok sa zaujímajú cudzie osoby a tiež zistili, že L.. G. spornú parcelu č. XXXX/X predal ďalším osobám, konkrétne odporcom 1/ - 4/. Navrhovatelia mali za to, že svoj dlh splnili riadne a včas. Aj napriek tomu L.. G. vlastníctvo k spornej parcele neoprávnene previedol na tretie osoby. Za tejto situácie mali navrhovatelia za to, že je sporná platnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, nakoľko je v rozpore s § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by mali mať účastníci zmluvného vzťahu rovnaké postavenie, čomu obsah tejto zmluvy odporoval. Požičaná suma bola zhodnotená úrokom z
požičaných peňazí a navyše, ich veriteľ získal hodnotu nepomerne väčšiu. Mali za to, že táto zmluva je tiež absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka, pretože hodnota parcely, ktorá bola predmetom zabezpečenia záväzku prevodom práva, má niekoľko násobne vyššiu hodnotu ako suma, ktorá bola predmetom zmluvy o pôžičke. Odporcovia s návrhom nesúhlasili. Mali za to, že tvrdenia navrhovateľov nie sú pravdivé. Podľa ich vedomostí L.. G. požičal navrhovateľom 115.000 Sk (3.817,30 eur) a pôžička bola dohodnutá ako bezúročná. Mali rovnako vedomosť o tom, že L.. G. trval na zabezpečení tejto pôžičky, pretože o navrhovateľoch mal vedomosť, že v minulosti si peniaze požičali a mali problém ich vrátiť, pričom predmet zábezpeky vybrali výlučne navrhovatelia. Odporcovia tvrdili, že majú vedomosť o tom, že navrhovatelia nikdy L.. G. požičanú sumu nevrátili. Preto, ak sa L.. G. na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva stal vlastníkom spornej parcely, stal sa ním dôvodne a mal právo svoje vlastnícke právo previesť na ďalšie osoby. Nesúhlasili s dôvodmi neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, mali za to, že rovnosť účastníkov uvedených právnych úkonov nebola narušená, ani jeden z účastníkov týchto zmluvných vzťahov nebol k uzavretiu zmluvy donútený, všetci konali dobrovoľne a plne si uvedomovali, aké následky môže uzatvorenie takýchto zmlúv mať.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol obsah výpovedí osôb, vypočutých na pojednávaní, ako aj obsah vykonaných listinných dôkazov, v ktorej časti odvolací súd poukazuje na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý v spojení s týmto rozsudkom predstavuje rozhodnutie súdu vo veci samej. Okresný súd poukázal tiež na znenie ustanovení § 126 ods. 1, § 657, § 553 ods. 1, 2, § 2 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že navrhovatelia1/, 2/ uzavreli ako dlžníci s L.. G. ako veriteľom zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bola pôžička 115.000 Sk (3.817,30 eur). Podľa názoru okresného súdu vznikli pochybnosti, či túto sumu tvorila pôžička 100.000 Sk (3.319,39 eur) a úroky 15.000 Sk (497,91 eur), alebo či išlo o bezúročnú pôžičku v sume 115.000 Sk (3.817,30 eur). Ozrejmenie týchto skutočností okresný súd nepovažoval za podstatné, nakoľko podstatnou bola skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ sa ako dlžníci zaviazali vrátiť L.. G. sumu 115.000 Sk (3.817,30 eur) do 21.06.2007. Spornou bola skutočnosť, či si túto povinnosť navrhovatelia 1/, 2/ voči L.. G. splnili. Z vykonaného dokazovania podľa názoru okresného súdu nevyplýva bez pochybností, že by sa tak stalo. Navrhovateľ 1/ tvrdil, že sumu tri krát po 5.000 Sk (165,97 eur) osobne odovzdal L.. G., nepredložil o tom žiadny doklad, nedosvedčil to žiadny svedok, L.. G. toto poprel. Z dokazovania bez pochybností tiež nevyplýva, že by navrhovatelia 1/, 2/ zaplatili L.. G. 100.000 Sk (3.319,39 eur) vyššie popisovaným spôsobom. L.. G. prevzatie tejto hotovosti poprel. Navrhovateľka 2/ a svedkyňa G., ktoré mali byť prítomné pri odovzdávaní tejto hotovosti, mali byť podľa svojich tvrdení asi 20 metrov od navrhovateľa 1/ a L.. G., keď si odovzdávali obálku, ako ale navrhovateľka 2/ i svedkyňa G. zhodne uviedli, ani jedna z nich osobne L.. G. nepoznala, nikdy predtým, ani potom ho nestretli. Navrhovatelia 1/, 2/ nepredložili žiadny ďalší dôkaz okrem vlastných tvrdení a tvrdení svedkyne G., že by sumu 100.000 Sk (3.817,30 eur) v hotovosti odovzdali. Na písomnej kvitancii, ktorú v konaní predložili, absentuje podpis L.. G.. Nebolo preukázané bez pochybností ani to, že navrhovateľ 1/ odovzdal kvitanciu s podpisom L.. G. svedkovi F., za účelom ďalších vybavovaní. Svedok F. túto okolnosť nepotvrdil, svedok O. potvrdil iba toľko, že niesol na príslušnú správu katastra listinu, ktorej obsah nepoznal a ktorú správa katastra neprijala pre absenciu úradne overeného podpisu. Nevedel o podpis akej osoby malo ísť. Za tejto dôkaznej situácie mal okresný súd za to, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno v tom smere, že požičanú sumu 115.000 Sk (3.817,30 eur) v dohodnutom čase vrátili veriteľovi L.. G..
Okresný súd ďalej poukázal na to, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že medzi L.. G., ako veriteľom a navrhovateľmi 1/, 2/, ako dlžníkmi, došlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorej účelom bolo zabezpečiť splnenie záväzku navrhovateľov vrátiť peniaze, požičané od L.. G.. podľa názoru okresného súdu táto zmluva nevykazuje znaky, pre ktoré by mala byť považovaná za neplatný právny úkon. Bola dodržaná jej písomná forma, jej obsah je určitý a zrozumiteľný, navrhovatelia 1/, 2/ k uzavretiu tejto zmluvy pristúpil dobrovoľne. Rovnako obsah tejto zmluvy, príp. účel tejto zmluvy nie je taký, aby odporoval zákonu, príp. ho obchádzal, alebo sa priečil dobrým mravom. Právo prevedené zabezpečovacím prevodom má povahu práva prevedeného s rozväzovacou podmienkou pre prípad, že zabezpečený záväzok sa splní. Zabezpečovacia funkcia tohto prostriedku spočíva v tom, že nevýhoda z dočasnej straty prevedeného práva pôsobí na dlžníka, aby splnením záväzku opäť získal predchádzajúce právne postavenie. Pokiaľ dôjde k splneniu zabezpečeného
záväzku, má veriteľ povinnosť dlžníkovi umožniť výkon práva v rozsahu jeho prevodu a vydať dlžníkovi všetko, čo z prevedeného práva získal. Predmetom prevodu práva môže byť aj vlastnícke právo. Zabezpečenie záväzkov prevodom práva je legitímny inštitút, ktorého cieľom je ochrana veriteľa. Ak L.. G., ako veriteľ navrhovateľov 1/, 2/, trval na zabezpečení pôžičky, ktorú poskytuje, konal v medziach ustanovení Občianskeho zákonníka. V konečnom dôsledku navrhovatelia 1/, 2/ k niečomu takému pristúpiť nemuseli. Podľa názoru okresného súdu pochybnosti o vrátení požičaných peňazí potvrdzuje aj vykonané dokazovanie v tom zmysle, že najmä navrhovateľ 1/ sa vyjadroval rôznym spôsobom k tomu, za akým účelom si peniaze požičiava, bolo preukázané, že nešlo výlučne o kúpu auta, ale aj o to, aby aspoň čiastočne splatil pôžičku, ktorú pred tým získal od inej osoby. Potvrdzujú to aj pochybnosti o finančnej situácii navrhovateľov v čase, kedy si pôžičku od L.. G. brali, pochybnosti o schopnosti vrátiť požičané peniaze v dohodnutom čase, teda v lehote troch mesiacov a tvrdenie svedkyňe G., že navrhovateľom požičala sumu 80.000 Sk (2.655,51 eur). Okresný súd však nepovažoval za vierohodnú ani jej výpoveď, nakoľko táto svedkyňa poznajúc finančnú situáciu sestrinej rodiny požičala navrhovateľom 1/, 2/ vzhľadom k jej zárobkom značnú sumu peňazí bez toho, že by o tejto pôžičke existoval písomný doklad, navyše bolo pre okresný súd ťažko pochopiteľné, že v tom čase peniaze zarobené v zahraničí v inej mene na Slovensku menila na slovenské koruny a neukladala ich na účet v banke, ale doma do zásuvky. Podľa tvrdení tejto svedkyne teda mala doma veľkú finančnú hotovosť, ktorá takmer zodpovedala výške pôžičky od L.. G., svedkyňa poskytla podľa jej tvrdení sestre pôžičku bez písomného dokladu, bezúročne, bez akéhokoľvek iného zabezpečenia. Podľa názoru okresného súdu je preto pozoruhodné a vyvolávajúce pochybnosti o pravdivosti týchto tvrdení, že navrhovatelia 1/, 2/ namiesto pôžičky od L.. G. nezvolili ako možnosť požičať si za oveľa výhodnejších podmienok peniaze od sestry odporkyne 2/.
Keďže podľa záverov okresného súdu navrhovatelia nepreukázali, že vrátili spornú pôžičku L.. G. a keďže okresný súd považoval zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva za platný právny úkon, návrh navrhovateľov zamietol.
V súvislosti s uplatnenými nárokmi na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V odvolaní navrhovali, aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil rozsudok a podľa odseku 2 vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Poukázali na okolnosti uzavretia zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. Keďže v tejto zmluve bolo uvedené, že dlžník prevádza v prospech veriteľa predmetnú parcelu do doby splnenia záväzku na veriteľa, bolo už v tomto štádiu konanie L.. G. podvodným v snahe prísť lacno k pozemku, čo sa aj neskôr potvrdilo. Navrhovatelia zopakovali nimi tvrdené okolnosti vrátenia pôžičky a potvrdenie svedka O., že niesol doklad na kataster, čo podľa ich názoru dokazuje skutočnosť, že dlh zo strany navrhovateľov bol vrátený. Preto považovali vec za vybavenú až do doby, než zistili pohyb cudzích ľudí okolo nehnuteľnosti a že L.. G. predal neoprávnene nehnuteľnosť odporcom, ktorí ju ponúkali na predaj cez realitnú kanceláriu za cenu 1.700.000 Sk. Podľa názoru navrhovateľov je evidentné, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z 22.03.2007 je neplatná, pretože v tom čase už platili ustanovenia § 553 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, novelizované zákonom 568/2007 Z. z. (§ 553a až § 553e). Navrhovatelia poukázali na to, že L.. G. nerešpektoval tieto ustanovenia a napriek vráteniu pôžičky im neoznámil, tak ako bol povinný podľa čl. VII. Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 22.03.2007 urobiť, že dal návrh na vklad do katastra nehnuteľností o zápis vlastníckeho práva na L.. G.. Tu išlo z jeho strany jednoznačne o podvod, pričom podali aj trestné oznámenie na menovaného, avšak ako vec pokračuje, vedomosť nemajú. Súd pochybil, keď túto skutočnosť vôbec nebral do úvahy a návrh zamietol len z toho dôvodu, že nebolo preukázané, že dlh voči L.. G. vyrovnali a neakceptoval svedecké výpovede navrhovateľky a švagrinej, ktoré boli jediné pri vrátení tejto pôžičky. Súd sa vôbec nezaoberal otázkou neplatnosti právneho úkonu a to práve predmetnej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 22.03.2007, keďže evidentne došlo k porušeniu ustanovení § 553 ods. 1, 2 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tým pádom aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka je dohoda, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy v rozpore s účelom „záložného“ práva a takáto zmluva je pre rozpor s účelom zákona od začiatku neplatná - § 39 Občianskeho zákonníka.
K odvolaniu navrhovateľov sa písomne vyjadrili odporcovia prostredníctvom právneho zástupcu. K hodnoteniu výpovede svedka O. navrhovateľmi v odvolaní odporcovia uviedli, že uvedený svedok síce potvrdil, že nejaký doklad na kataster niesol, nevedel však uviesť, aký to bol doklad, pretože ho nečítal. Svedok okrem toho uviedol, že na doklade bola okrem navrhovateľa 1/ podpísaná ďalšia osoba, možno N., pričom doklad bol tvorený viacerými zopnutými listami papiera. Kvitancia (nepodpísaná), ktorú ako dôkaz predložili navrhovatelia a ktorá údajne mala byť približne rovnaká, ako kvitancia, ktorú im dal p. G., však pozostávala len z jedného listu papiera, s celým textom na jednej strane. Okrem toho neexistuje dôvod, aby na kvitancii bol podpísaný p. N.. Výpoveď svedka O. je teda možné hodnotiť ako zmätočnú, nič nedokazujúcu a zrejme nepravdivú, uskutočnenú v snahe pomôcť žalobcom, ktorí sú jeho známymi. K právnym záverom navrhovateľov v odvolaní odporcovia považovali za potrebné pripomenúť, že právna úprava, na ktorú sa odvolávajú, nebola v rozhodnej dobe ešte účinná a dokonca ani platná. Tvrdenia o tom, že im L.. G. neoznámil, že dal návrh na zápis zabezpečovacieho prevodu práva do katastra, sú nepravdivé, v konaní sa preukázalo, že navrhovatelia presne vedeli, akú zmluvu, resp. aký typ zmluvy podpisovali, a čo z tejto zmluvy vyplýva, okrem iného aj preto, že ešte predtým podpisovali zmluvu o zabezpečovacom prevode práva na ten istý pozemok v prospech p. R.. Navrhovatelia tiež tvrdia, že skutočnosť, že sa s L.. G. nemohli skontaktovať, je možné preukázať výpisom z telefónnych hovorov. Odhliadnuc od toho, že táto skutočnosť je v rozpore s inými tvrdeniami navrhovateľov a vo vzťahu k predmetu konania je podľa ich názoru irelevantná, s poukazom na ust. § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p. k argumentácii navrhovateľov „rozhodnutím 2MCdo/2/2006“ odporcovia uviedli, že túto argumentáciu považujú za „scestnú“. V predmetnej veci nikdy nedošlo k uzatvoreniu záložnej zmluvy a dočasný prevod vlastníckeho práva je pojmovým znakom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Podľa názoru odporcov okolnosť, že L.. G. nevrátil navrhovateľom rozdiel medzi sumou, ktorú požičal a sumou, ktorú za pozemok dostal od odporcov, nespôsobuje neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ani kúpnej zmluvy medzi L.. G. a odporcami. Rovnako to nezakladá navrhovateľom žiaden iný nárok voči odporcom. Je však prinajmenšom zaujímavé, že v odvolaní navrhovatelia tvrdia, že L.. G. im pri kúpnej cene 240.000 Sk mal vrátiť rozdiel medzi požičanou sumou a predajnou cenou v sume 125.000 Sk. Z tohto opätovne vyplýva, že navrhovatelia mali od L.. G. požičanú sumu 115.000 Sk, ako to tvrdili v návrhu a nie len 100.000 Sk, ako to tvrdili neskôr. Okrem toho, to, že túto skutočnosť navrhovatelia pripúšťajú, nasvedčuje tomu, že k vráteniu dlžnej sumy nikdy nedošlo. Podľa názoru odporcov okresný súd postupoval a rozhodol správne. Preto navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny a zaviazal navrhovateľov na náhradu trov odvolacieho konania.
V rámci odvolacieho konania sa k veci dodatočne písomne vyjadrila navrhovateľka 1/ prostredníctvom svojho druhého právneho zástupu. Vo vyjadrení považovala za potrebné poukázať na to, že okresný súd sa nedostatočne zaoberal platnosťou zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. V priebehu konania bolo preukázané, že L.. G. nedal navrhovateľom na vedomie podľa článku VII uvedenej zmluvy, že pristupuje k výkonu zabezpečovacieho prevodu práva. Z konštrukcie znenia uvedeného článku zmluvy podľa názoru navrhovateľky 2/ vyplýva, že na to, aby sa veriteľ stal úplným vlastníkom nehnuteľnosti, sú potrebné dva úkony, a to oznámenie katastrálnemu úradu a oznámenie dlžníkovi. Navrhovateľka 2/ ďalej uviedla, že zmluva o zabezpečení nespĺňa podmienky podľa § 42 ods. 2 Zákona č. 162/1995 Z. z. , keďže pre prípad spoluvlastníctva viacerých spoluvlastníkov neuvádza i podiel vyjadrený zlomkom k celku a označenie registra parciel. Navrhovateľka 2/ tiež poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2012, sp. zn. 5Cdo 208/2012, v ktorom najvyšší súd uviedol: v danom prípade v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 21.12.2004 absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným (v dôsledku toho, že dlžník riadne a včas záväzok nesplní) nadobúdateľovi (veriteľovi) síce vzniklo právo na plnohodnotné nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, avšak nie je zrejmé, že dlžníkovi po speňažení majetku má byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí právny úkon neplatným. Najvyšší súd mal za to, že v danom prípade zo skutkových okolností vyplýva, že medzi účastníkmi nebol určený dôvod, akým sa má vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie rozdielu, keďže z výsledkov dokazovania vyplýva, že k výplate rozdielu do súčasnej doby nepristúpili. V zmluve o zabezpečovacom prevode práva absentujú podstatné náležitosti, viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu z hľadiska, ako správne uviedol odvolací súd, určenia spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia, resp. akým spôsobom sa má vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie rozdielu. I keď ust. § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 neuvádzalo výpočet zákonných náležitostí pri
uzatvorení zmluvy o prevode práva, je nepochybné, že ani pre platnosť tohto druhu zmlúv, nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru navrhovateľky v zmluve zo dňa 22.3.2007 rovnako absentuje akékoľvek dojednanie zmluvných strán o spôsobe vyplatenia rozdielu, na ktorý má dlžník nárok po speňažení predmetu zabezpečenia a uspokojení zabezpečenej pohľadávky. Zo spisu pritom vyplýva, že L.. G. na základe kúpnej zmluvy predal nehnuteľnosť odporcom za sumu 240.000 Sk (navrhovatelia tvrdia že za 800.000 Sk), pričom hodnota zabezpečovanej pohľadávky bola 115.000 Sk. L.. G. bol teda povinný vydať dlžníkom rozdiel po speňažení nehnuteľnosti, čo neurobil. Pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva neustanovoval § 553 OZ v znení platnom do 31.12.2007 žiadne zvláštne obsahové náležitosti. S prihliadnutím na uvedené je podľa názoru navrhovateľky 2/ zrejmé, že zmluva zo dňa 22.03.2007 o zabezpečovacom prevode práva je absolútne neplatná ex lege, od počiatku pôsobí voči všetkým a súd na ňu prihliadne z úradnej povinnosti. V závere svojho vyjadrenia navrhovateľka poukázala na časť obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.06.2009, sp. zn. 1Cdo 58/2008. Preto podľa jej názoru je zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva absolútne neplatná, v dôsledku čoho ani L.. G. nemohol zákonne nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. V dôsledku toho odporcovia nadobudli vlastnícke právo od nevlastníka, ktorému vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nepatrilo.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
Ako vyplýva z obsahu podaného odvolania, navrhovateľ namietal správnosť skutkových zistení na základe vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdenie veci v rozsudku okresného súdu.
Na základe preskúmania správnosti rozsudku okresného súdu v rozsahu a z dôvodov odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.
Z hľadiska odvolaním namietanej správnosti zisteného skutkového stavu veci okresným súdom na základe vykonaného dokazovania, podľa ktorého okresný súd nemal preukázané vrátenie poskytnutej pôžičky, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zistenie skutkového stavu veci je výsledkom hodnotenia dôkazov, vykonaných pred súdom. Preto odvolací súd v návrhových konaniach môže posudzovať len to, či okresný súd vykonal dokazovanie na základe návrhov účastníkov a v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie vo veci. Z hľadiska hodnotenia dôkazov môže skúmať len to, či hodnotenie dôkazov bolo okresným súdom vykonané v súlade s ustanoveniami § 132 a nasl. O.s.p., pričom všeobecnú úpravu hodnotenia dôkazov upravuje ustanovenie § 132 O.s.p.
S obsahu odvolania navrhovateľov vyplýva, že títo nevytýkali nevykonanie navrhnutých dôkazov v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a ani nevykonanie aj ďalších dôkazov v zmysle § 205 ods. 2. písm. e) O.s.p. Preto odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemohol dospieť k prípadnému záveru, podľa ktorého by okresný súd nevykonal dokazovanie v zákonom stanovenom rámci.
Na základe preskúmania správnosti postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov odvolací súd nezistil pochybenie zo strany okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku oprel svoje pochybnosti o pravdivosti tvrdení navrhovateľov o konkrétne skutočnosti, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na základe týchto dôvodných pochybností podľa názoru odvolacieho súdu vyvodil správny záver o neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľov v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. v otázke preukázania, či riadne splatili poskytnutú pôžičku. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
dospel k záveru, že okresný súd pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s ustanoveniami § 132 a nasl. O.s.p.
V súvislosti s posudzovaním správnosti hodnotenia dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že ak súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 132 O.s.p., teda hodnotí ich podľa vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, odvolací súd v takom prípade nemôže vytknúť okresnému súdu, že by z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovenia § 132 O.s.p. nesprávne zistil skutkový stav veci, aj keď má odvolateľ iný názor na hodnotenie dôkazov okresným súdom. Platí to aj pre prípad, keď na základe hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. prichádzajú do úvahy viaceré rovnocenné varianty skutkového stavu veci a súd prvého stupňa sa rozhodne pre jednu z týchto variant. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na ustanovenie § 226 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd pre prípad záveru o nesprávnom zistení skutkového stavu veci súdom prvého stupňa na základe nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov nie je oprávnený súdu prvého stupňa prikazovať, ako konkrétne má následne hodnotiť ten ktorý vykonaný dôkaz a aké konkrétne skutkové zistenia má z neho vyvodiť. V takom prípade odvolací súd môže len poukázať, na ktoré okolnosti súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov neprihliadol, s čím sa nevyporiadal a aké vady mal jeho logický úsudok pri hodnotení dôkazov. S poukazom na uvedené odvolací súd na základe preskúmania veci dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu v prejednávanom prípade sú správne.
Pokiaľ ide o odvolateľmi namietanú správnosť právneho posúdenia veci okresným súdom, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom odvolateľov, podľa ktorého by bola neplatná zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 22.03.2007, uzavretá medzi navrhovateľmi a L.. A. G..
Podľa § 553 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy, splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.
Zákonom č. 568/2007 Z. z. došlo s účinnosťou od 01.01.2008 k zmene ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich zabezpečovací prevod práva, v prospech ochrany dlžníka s tým, že podľa § 879j Občianskeho zákonníka sa zmenenými ustanoveniami spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vysloveným v rozsudku zo dňa 30. júla 2012, sp. zn. 5Cdo 208/2010, na ktorý poukázala navrhovateľka 2/ vo svojom vyjadrení. Podľa tohto právneho názoru pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva neustanovoval § 553 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 2007 žiadne zvláštne obsahové náležitosti. Avšak i táto zmluva musela vyhovovať všeobecným požiadavkám, najmä musela byť dostatočne určitá. Z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Zmluva je dvojstranný (prípadne viacstranný) právny úkon, ktorý vzniká konsenzom, t. j. úplným a bezpodmienečným prijatím (akceptáciou) návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh zmluvy (oferta) i jeho prijatie (akceptácia) sú jednostranné adresované právne úkony. I pre tieto jednotlivé jednostranné právne úkony platí, že musia spĺňať náležitosti požadované Občianskym zákonníkom všeobecne, a to náležitosti osoby, náležitosť vôle, prejavu, pomeru vôle a prejavu a náležitosť predmetu právneho úkonu. Týmito posledne uvedenými náležitosťami sú možnosť predmetu právneho úkonu (§ 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a jeho dovolenosť (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nedovolenosť právneho úkonu je daná vtedy, ak je úkon v rozpore so zákonom alebo zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V rozpore so zákonom sú tie právne úkony, ktorých vznik, alebo ich plnenie, je výslovne zakázané, resp. ktoré sa svojím obsahom alebo účelom priečia zákonnému zákazu. Právnymi úkonmi, ktoré zákon obchádzajú, sú také právne úkony, ktoré síce neodporujú výslovnému zákazu zákona, avšak svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý zákonu odporuje. Odvolací súd sa
tiež stotožňuje s právnym názorom, vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. júna 2009, sp. zn. 1Cdo 58/2008, podľa ktorého účelom zabezpečujúceho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné skutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007 nemožno opomenúť, je treba ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. So zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho pôvodnej podobe, ako bol zavedený do Občianskeho zákonníka novelou - zákonom č. 509/1991 Zb. a doterajší výklad treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného § 553 musí jednoznačne určovať: zmluvné strany (účastníkov zmluvy), záväzok, ktorý je zabezpečovaný, majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak zo zákona zaniká), ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).
Z obsahu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 22.03.2007, nazvanej „Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá podľa § 553 Občianskeho zákonníka v platnom znení medzi účastníkmi“ (č. l. 6) vyplýva, že zmluva bola uzavretá medzi navrhovateľmi a L. A. G.. Podľa bodov I. a II. zmluva zabezpečovala vrátenie pôžičky navrhovateľov od L.. G. vo výške 115.000 Sk a to prevodom vlastníctva ornej pôdy v k. ú. O. vo výmere XXXX m2. Podľa bodu VI. išlo o podmienený prevod práva s rozväzovacou podmienkou, ktorou je splatenie poskytnutej pôžičky podľa zmluvy o pôžičke. V bode VII. uvedenej zmluvy sú uvedené následky nevrátenia poskytnutej pôžičky v dohodnutej dobe a v bode VIII. sú uvedené dôsledky vrátenia poskytnutej pôžičky riadne a včas. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že uvedená zmluva o zabezpečovacom prevode práva jednoznačne určuje účastníkov zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, záväzok, ktorý je zabezpečovaný, ako aj majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza. Uvedená zmluva tiež určuje, že zmluvu uzavreli účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, teda že ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľa dlžníkmi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri riadnom a včasnom uspokojení pohľadávky tak, že prevod práva na veriteľa tým zaniká (bod VI. a bod VIII. zmluvy. Zmluva zároveň v bodoch VI. a VII. obsahuje aj dohodu, riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tejto zmluvy. Preto odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v dobe jej uzavretia (22.03.2007) v spojení s ustanovením § 879j Občianskeho zákonníka aj v zmysle ustálenej súdnej praxe.
V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k právnemu záveru, že hodnota podmienene prevedeného práva (vlastníctva ornej pôdy v k. ú. O. o výmere XXXX m2) nebola v nepomere k hodnote zabezpečovaného záväzku (pôžička vo výške 115.000 eur) v neprospech navrhovateľov, teda v rozpore s dobrými mravmi. Za východisko k tomuto záveru odvolací súd považoval v čase uzavretia zmluvy záväzný údaj o druhu predmetného pozemku a jeho umiestnení v evidencii katastra nehnuteľností (orná pôda, pozemok umiestnený mimo zastavaného územia). Na tieto údaje odvolací súd následne aplikoval hodnotu ornej pôdy podľa prílohy 1. k zákonu č. 582/2004 Z. z., ktorá predstavovala v čase uzavretia predmetnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva hodnotu ornej pôdy pre katastrálne územie O. vo výške 12,39 Sk (0,41 eur) za meter štvorcový. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že všeobecná hodnota podmienene prevedeného práva vo výške 28.571.34 Sk (948,39 eur) objektívne nemôže byť v zrejmom nepomere k hodnote zabezpečovanej pohľadávky vo výške 115.000 Sk (3.817,30 eur) v neprospech navrhovateľov.
K vyššie uvedenému záveru odvolací súd považuje za potrebné dodať, že si je vedomý v zásade potreby odborných znalostí na určovanie všeobecnej hodnoty majetku a teda v zmysle § 127 O.s.p. v zásade aj potreby znaleckého dokazovania. Na druhej strane z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že ustálená súdna prax pre potreby určenia všeobecnej hodnoty majetku (napr. podľa § 175o
ods. 1 O.s.p.) bežne akceptuje určenie všeobecnej ceny ornej pôdy tak, že hodnota jedného metra štvorcového ornej pôdy, určená v prílohe č. 1 k zákonu č. 582/2004Z. z. pre príslušné katastrálne územie, sa vynásobí počtom metrov štvorcových. Týmto spôsobom určujú cenu ornej pôdy a trvalých trávnatých porastov aj znalci v znaleckých posudkoch, keďže vyhláška č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a najmä jej prílohy neobsahujú žiadne osobitné metodické pokyny pre potreby určenia ceny ornej pôdy, ako je to napríklad u lesných pozemkov. S poukazom na to, že uvedeným spôsobom určená všeobecná cena podmienene prevádzaného práva (všeobecná hodnota prevádzanej ornej pôdy v k. ú. O. vo výške 28.571.34 Sk, resp. 948,39 eur)) na základe súdnou praxou doposiaľ akceptovanej priamej aplikácie právneho predpisu, bola v prejednávanom prípade v čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva štvornásobne nižšia, než hodnota zabezpečovaného práva (pôžičky vo výške 115.000 Sk, resp. 3.817,30 eur), odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska proporcionality nebola hodnota podmienene prevádzaného práva v prejednávanom v disproporcii s hodnotou zabezpečovaného záväzku v rozpore s dobrými mravmi v neprospech navrhovateľov. S poukazom na to, že určovanie hodnoty veci je právnou otázkou a s poukazom na rozdiel medzi vyššie ustálenou všeobecnou hodnotou ornej pôdy mimo zastavaného územia obce podľa ustálenej súdnej praxe a hodnotou zabezpečovaného záväzku odvolací súd dospel k záveru, že pre právne posúdenie proporcionality medzi hodnotami podmienene prevádzaného práva a zabezpečovaným záväzkom aj z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti konania nie je nevyhnutné a ani potrebné vykonávať znalecké dokazovanie.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd aj s poukazom na ustanovenie § 875j Občianskeho zákonníka dospel k právnemu záveru, že predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode zo dňa 22.03.2007 bola platne uzavretá podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, účinného v dobe jej uzavretia a zavkladovania do katastra nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho súdu obsahuje všetky podstatné náležitosti uvedeného typu zmluvy aj v zmysle právnych záverov v rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré poukazovali navrhovatelia. Preto sa odvolací súd nestotožnil s názorom navrhovateľov, podľa ktorého je podaný návrh vo veci samej dôvodný pre neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 22.03.2007, uzavretej medzi navrhovateľmi a L.. A. G..
K argumentácii navrhovateľky 2/ vo vyjadrení zo dňa 11.03.2013, podanom v odvolacom konaní, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že s poukazom na vyššie uvedené nepovažoval tieto argumenty za dôvodné. Z právnej argumentácie vo vyjadrení odvolací súd vyvodil, že niektoré argumenty sa týkajú platnosti samotnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a niektoré sa týkajú jednak otázky nesplnenia povinností (záväzkov), vyplývajúcich z uvedenej zmluvy, z ktorých navrhovateľka 2/ vyvodzuje neplatnosť následnej kúpnopredajnej zmluvy, uzavretej medzi L.. A. G. a odporcami.
V súvislosti s názorom navrhovateľky 2/ vo vyjadrení, podľa ktorého je zmluva neplatná pre absenciu dojednania všetkých podstatných podmienok tohto typu zmluvy z hľadiska ustálenej súdnej praxe, prezentovanej konkrétnymi rozhodnutiami najvyššieho súdu, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku vyššie, kde vysvetľuje, prečo pri stotožnení sa s uvedenou súdnou praxou na základe okresným súdom správne zistených konkrétnych skutkových okolností prejednávaného prípadu sa nemohol stotožniť s názorom navrhovateľky 2/ o neplatnosti predmetnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
Skutočnosť, že príslušný správny orgán rozhodnutím v katastrálnom konaní povolil vklad vlastníckeho práva na základe uvedenej zmluvy, znamená podľa § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinný, aj keď v tom čase podmienený, prechod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na L.. G.. S poukazom na uvedený záver a na to, že navrhovatelia v konaní nepreukázali splnenie zmluvou zabezpečovaného záväzku, nie je možné vyhovieť návrhu navrhovateľov, ktorým sa domáhali výlučne a jedine určenia ich vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti a ktorým návrhom petitu je súd v prejednávanej veci nepochybne viazaný. Navrhovanému petitu nie je možné vyhovieť ani v prípade, že by po zavkladovaní podmieneného vlastníckeho práva na Ing. G. došlo k právnym skutočnostiam, (porušeniu záväzkov, vyplývajúcich zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva) brániacim následnému platnému prevodu vlastníckeho práva z L.. G. na odporcov. Týmto záverom odvolací súd vyjadruje stanovisko k argumentu navrhovateľky 2/, podľa ktorého pred prevodom nehnuteľnosti na odporcov L.. G. nevykonal právny
úkon (nezaslal na vedomie dlžníkovi oznámenie, že dlžník neuhradil pôžičku) podľa bodu VII. zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, vykonanie ktorého úkonu podľa názoru navrhovateľky bráni zmene podmieneného vlastníctva na nepodmienené a teda platnému prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam z L.. G. na odporcov.
Pokiaľ navrhovateľka 2/ vo vyjadrení poukazovala na to, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva nespĺňala podmienky spôsobilosti uvedenej zmluvy na zápis do katastra, keďže v rozpore s ustanovením § 42 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/1995 Z. z. v znení platnom v čase zápisu zmluvy do katastra predmetná zmluva neobsahovala údaj o podielovom spoluvlastníctve a označenie registra parciel, odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 42 uvedeného zákona upravuje podmienky spôsobilosti dokumentov na zápis do katastra. Právomoc skúmať tieto podmienky uvedený zákon zveruje správe katastra v rámci katastrálneho (správneho) konania. S poukazom na uvedené a na ustanovenie § 7 ods. 1 O.s.p. v predmetnom návrhovom sporovom konaní nie je preto daná právomoc súdu posudzovať otázku spôsobilosti predmetnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva na zápis do katastra nehnuteľností, pričom v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. je súd v otázke spôsobilosti uvedenej zmluvy na zápis do katastra viazaný rozhodnutím o povolení jej vkladu do katastra nehnuteľností. Keďže mimo rámec preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa § 7 ods. 2 O.s.p. súd nie je oprávnený skúmať zákonnosť takýchto rozhodnutí, teda ani rozhodnutí, vydaných v katastrálnom konaní, aj odvolací súd v prejednávanom prípade bol povinný vychádzať z rozhodnutia príslušného orgánu o povolení vkladu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva do katastra.
Nad rámec správnych úvah okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné dodať že správnosť rozsudku okresného súdu vyplýva aj z procesnej situácie prejednávaného prípadu. Podľa ustálenej súdnej praxe predpokladom úspešnosti návrhu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je po stránke procesnej okrem iného skutočnosť, že účastníci majú vecnú legitimáciu. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný právneho vzťahu alebo práva, o ktoré ide. Ak má byť určená neplatnosť právneho úkonu zmysle ustanovení § 80 písm. c) O.s.p., musia sa konania (či už ako navrhovatelia alebo ako odporcovia) zúčastňovať všetci, ktorí zmluvy uzavreli, poprípade ich právni nástupcovia preto, aby účinky rozhodnutia súdu o takom predmete konania (najmä jeho záväznosť) dopadli na všetkých účastníkov právnych úkonov (zmlúv), poprípade ich právnych nástupcov, pretože podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok rozsudku nemá všeobecnú platnosť a teda s výnimkou štátnych orgánov a výnimkou rozhodnutia o osobnom stave nie je záväzný pre nikoho ďalšieho, než účastníkov konania. Záver o platnosti zmluvy musí pre všetkých účastníkov zmluvy vyznieť rovnako (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Tento právny názor je vyslovovaný v rozhodnutiach súdov dlhodobo (napr. rozsudok býv. Nejvyššího soudu ČSR zo dňa 29.02.1988, sp. zn. 3 Cz 61/87, ktorý bol uverejnený pod č. 36 v Bulletinu bývalého Nejvyššího soudu ČSR, roč. 1988). Keďže neplatnosť zmluvy sa dotýka všetkých jej účastníkov a predmet konania má nedeliteľnú povahu, návrh, ktorým sa žiada určenie neplatnosti zmluvy, nemôže mať úspech, ak na základe neho nie je možné prejednať neplatnosť zmluvy so všetkými jej účastníkmi. Inak by nemohlo byť rozhodnutie, ktoré by bolo v takomto konaní vydané, účinné aj proti účastníkom, ktorí neboli účastníkmi konania. Ak návrh takéto prejednanie neumožňuje voči všetkým účastníkom zmluvy, pretože nie sú účastníkmi konania všetci účastníci zmluvy, je potrebné ho zamietnuť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. septembra 1995, sp. zn. 4 Obo 271/95).
Odvolací súd si uvedomuje, že v prejednávanej veci podali navrhovatelia návrh na určenie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vlastníctvo ktorej bolo v čase podania návrhu evidované v prospech všetkých odporcov. Keďže v prejednávanom prípade navrhovatelia odvodzovali oprávnenosť svojho nároku od neplatnosti právnych úkonov, podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné aplikovať aj na tento prípad vyššie uvedenú súdnu prax, vyžadujúcu v súdnom konaní účastníctvo všetkých účastníkov namietaných neplatných právnych úkonov. Odvolací súd poukazuje na to, že neplatnosť právnych úkonov má konkrétne hmotnoprávne dôsledky na ich účastníkov.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v návrhových konaniach na určenie práva je súd v rámci riešenia predbežných otázok oprávnený riešiť platnosť právnych úkonov. Výsledok riešenia tejto otázky nie je vyjadrený vo výroku rozsudku, ale len v odôvodnení. Na základe uvedeného teda nevzniká problém v prípade, ak súd v rámci prejednávania návrhu na určenie práva rieši ako predbežnú otázku
platnosť právnych úkonov, uzavretých výlučne medzi účastníkmi konania. Vyhovenie takémuto návrhu na určenie práva, vyvodené z neplatnosti právneho úkonu medzi účastníkmi konania, je v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. logicky záväzné aj pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu, z ktorej bola vyvodená opodstatnenosť návrhu na určenie práva.
Iná situácia však nastáva, ak by malo byť určenie práva vyvodené z neplatnosti právneho úkonu, účastníkom ktorého by bol subjekt, ktorý by však nebol účastníkom aj súdneho konania. Vyhovením návrhu by nastala právna situácia, na základe ktorej v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. by nemohol byť rozsudok záväzný pre tohto účastníka právneho úkonu, hoci neplatnosť právneho úkonu má nedeliteľnú povahu. Naviac podľa názoru odvolacieho súdu by v takom prípade súd konal o právach účastníka právneho úkonu s priamymi právnymi dôsledkami na tohto účastníka právneho úkonu (vznik práv a povinností účastníkov z neplatného právneho úkonu), bez ktorého účasti v súdnom konaní a teda bez možnosti tohto subjektu ako účastníka konania ovplyvniť rozhodnutie súdu, hroziace priamymi následkami do jeho hmotných práv a povinností.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý každému (bez ohľadu na jeho procesné postavenie ako účastníka súdneho konania) priznáva základné právo, aby jeho záležitosť bola prejednaná pred súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Preto by bolo porušením uvedeného základného práva subjektu, nezúčastneného v súdnom konaní ako účastník, ak by súd na základe prejednania okolností právneho úkonu bez účastníka tohto právneho úkonu v súdnom konaní v procesnom postavení účastníka, teda na základe prejednania jeho záležitosti, dospel k záveru, že tento úkon právny úkon je neplatný a z tohto dôvodu by súd vyhovel návrhu na určenie práva. Ak navrhovateľ uplatňuje právo na určenie práva z dôvodu neplatnosti právneho úkonu, je nepochybné že tento navrhovateľ má primárne naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, z ktorej neplatnosti vyvodzuje existenciu návrhom uplatňovaného práva. Preto uplatňovanie existencie práva na základe neplatnosti právneho úkonu vykonaného účastníkmi, ktorí nie sú aj účastníkmi súdneho konania, je obchádzaním základného práva týchto účastníkov právneho úkonu na súdnu ochranu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné vyvodiť, že ak návrh vo veci samej na určenie práva, opierajúci sa o neplatnosť právneho úkonu, neumožňuje prejednanie neplatnosti tohto právneho úkonu voči všetkým účastníkom tohto právneho úkonu, pretože nie sú účastníkmi konania všetci účastníci prejednávaného právneho úkonu, je potrebné takýto návrh na určenie práva zamietnuť.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Preto s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol s poukazom na to, že podľa § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, pričom v prejednávanej veci ide o takýto prípad.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .