Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoE/159/2012

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom G., K. č. XX, proti povinnému: Z. W., nar. XX.X.XXXX, bytom O. H., J. N. č. XXXX/XX, pre vymoženie pohľadávky 2.236,01 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu L. XX, G., pod sp.zn. EX 2198/2009, na základe odvolania oprávneného a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. z 24.8.2012 takto

rozhodol:

Krajský súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. z 24.8.2012, vo výrokoch 1/, 2/ a 4/ p o t v r d z u j e .

Odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu obsiahnutému vo výroku 3/ uznesenia Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. z 24.8.2012, o d m i e t a, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

Účastníkom exekučného konania a Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd Dolný Kubín uznesením, Dolný Kubín, sp.zn. z 24.8.2012, zastavil exekúciu (1/). Povinnému a vedľajšiemu účastníkovi na strane povinného náhradu trov exekučného konania nepriznal (2/). Zamietol návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora (3/). Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia (4/).

Svoje rozhodnutie, čo do výroku 1/, ktorým rozhodol o zastavení exekúcie, odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia, , ; , , Exekučného poriadku; , a o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“); až 3, a , , v znení účinnom od 1.1.2008; smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/EHS“; judikatúru Súdneho dvora ES (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009) a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu Slovenskej republiky (Rc 58/1997, z 24.2.2011, ) v podstate tým, že rozhodcovská doložka uvedená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 6115064, uzavretej 19.3.2008 povinným s oprávneným /ďalej len „zmluva“/, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere) je neprijateľnou podmienkou

a teda je absolútne neplatná. Dôsledkom uvedeného v podstate je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR 10357/08 z 28.11.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov exekučného konania (2/) povinnému odôvodnil s poukazom na ustanovenie veta prvá a tým, že povinný si náhradu trov neuplatnil. Nepriznanie náhrady trov exekučného konania spočívajúcich v náhrade trov právneho zastúpenia Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, ktorého súd považoval v predmetnom exekučnom konaní za vedľajšieho účastníka, odôvodnil okresný súd tým, že označené združenie nepreukázalo, že je v predmetnom konaní zastúpené právnym zástupcom. Vznik iných trov si združenie nijakým spôsobom nevyčíslilo. Tiež poukázal na to, že združenie podalo identické podania totožného obsahu v množstve exekučných vecí vedených nielen na tamojšom okresnom súde, a priznanie akýchkoľvek trov konania v každej z takýchto exekučných vecí je neopodstatnené a znamená neúmerné ničím neodôvodnené navyšovanie trov exekučného konania.

Zamietnutie návrhu združenia na vylúčenie súdneho exekútora odôvodnil okresný súd neúčelnosťou, keďže rozhodol o zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil nasledovne:

„a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( );

b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( v spojení s ),

c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( v spojení s );

d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie;

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

A. K dôvodu uvedenému pod písmenom a) bližšie uvádzame:

1) Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „“),

2) Tvrdíme, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku cit.. „Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov...“) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality ( ). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii - určite jeho rozhodnutie takýto účinok (účinok suspenzívny) malo, a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /ďalej aj „Exekučný poriadok“/).

3) Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblastí prieskumu rozhodnutia

rozhodcovského súdu limitovaný ust. v spojení s ust. , ktoré zároveň

negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Cit.: „Účastník rozhodcovského konania sa

môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského

rozsudku ...“ a ďalej v súvislosti so spojeným ustanovením „Ak súd zruší rozhodcovský

rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom

v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.“

4) Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým zastaví exekúciu - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku možnosti vykonať právo pre seba), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. a nasl. . Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. a nasl. , nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

5) Zákonodarca kreáciou ust. a prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd, len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v ust. a ak takéto splnenie podmienok nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. , inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. , zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav.

6) Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.

Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa ap.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.

8) Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. a nasl. ), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný.

9) Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena

tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Pokiaľ je

postupom podľa ust. a nasl. žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, je

nutné zdôrazniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno tu zaťažuje žalobcu (v okolnostiach

prípadu dlžníka), ktorý sa domáha zrušenia rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom

všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. l písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia novým

rozsudkom rozhodcovského súdu. Prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského

súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto

zákonného bremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa),

ktorý je v danej situácii znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú

účinky, s ktorými a Exekučný poriadok spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho,

aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové úvahy exekučného súdu (v konaní začatom

podľa ust. a nasl. má veriteľ ako žalovaný k dispozícii celý priestor občianskeho

súdneho konania!), toto legitímne očakávanie stráca. Úspešný žalobca v rozhodcovskom

konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.

revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené

s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna

interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil

exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,

princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Dodávame veľmi podstatné - exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný!

10) Za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej

aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných

princípov (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 11. novembra 2010).

11) Zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 28. júna 2006).

12) Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu

ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä základných ľudských práv a práv justičných), je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom, a to prostredníctvom ust. , a to tak, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. Ak ustanovenie pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.

13) Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia

alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám

alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných

prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 23. septembra 2009).

14) Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je

možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto

lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského sudu právoplatné, pričom je tým

založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane

účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust. v spojení s ust. ). Pokiaľ

by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému (účastníkovi, ktorému bola súdom uložená povinnosť) domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.

15) V tejto súvislosti je opäť potrebné poukázať na účel Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý jediný obsahuje úpravu revízneho postupu voči rozhodnutiam rozhodcovských súdov. Iba v jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. ods. l ) je

možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo

dosiahnuť určenie jeho neexistencie!

16) Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba

v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu

rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a

cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. ods. l ).

Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame

zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukazujeme aj na ust. § 7

ods. l , ktoré vylučuje právomoc všeobecného súde vždy vtedy, ak prejednávanie a

rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu).

17) Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či

príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok

všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd

musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. ).

19) Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a

presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má

nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať

vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.

20) Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca

žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. ods. l písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. l veta prvá , a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislostí by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

21) Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej

normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna

možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s (ďalej len ""), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou ( ) či pod dospením k záveru ( ) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo 7. júla 2009).

B. K dôvodu uvedenému pod písmenom b) bližšie uvádzame:

Žalobca v spojitosti s vyššie uvedenou ústavnoprávnou argumentáciou, ktorá odôvodňuje

presvedčenie o tom, že všeobecný súd posúdil vec mimo rámec zverenej právomoci, považuje

za potrebné poukázať na nesprávnu interpretáciu ust. . Všeobecný súd

interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie

bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie

špecifikované v ust. ods. l písm. b) alebo c) .

2) Ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade

zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu!

Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. s významom

ust. v spojení s ust. a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je

vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Nie je totižto z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Ak by uvedené tvrdenie nebolo pravdivé, opravný mechanizmus upravený ust. a nasl. by nemal žiaden zmysel, pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným súdom. Navyše, v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení, než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust. a nasl. , pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku. Rovnako tak je oslobodený od akéhokoľvek časového obmedzenia, ktoré by ho zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas (vylúčenie lehoty ust. komponovanej za účelom zachovania princípu právnej istoty). Zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhostupňovým orgánom súdnej moci.

3) Tvrdíme, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. ods. l ). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. a nasl. , ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

C. K dôvodu uvedenému pod písmenom c) bližšie uvádzame:

1) Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania

úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.

2) Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na

návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu

začať konanie z úradnej povinnosti /ex officio/), rovnosť účastníkov konania, právo na

spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

3) Žalobca sa odôvodnením vád uvedených v prvom a druhom rade (porušenie princípu legality a porušenie zásady začatia konania na návrh) zaoberal v časti A. a B. tohto odvolania, a preto sa ďalej bude sústrediť na ďalšie uvedené vady.

4) v článku 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie.

Na základe neho platí, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

5) Ustanovenie článku 12 ods. 2 SR a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je možné aplikovať tam, kde

je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Základným obsahovým

východiskom uplatňovania zákazu diskriminácie je jeho prepojenosť na princíp rovnosti. Tento základný princíp znamená požiadavku pre orgány verejnej moci, aby sa s oprávneným nositeľom ľudských práv jednak v rovnakých situáciách zaobchádzalo rovnako a jednak, aby sa s ním v nerovnakých situáciách zaobchádzalo nerovnako.

6) V danom prípade žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon

a ochranu práva na súdnu ochranu ( SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Žalobca tvrdí, že porušenie článku 12 ods. 2 SR a článku č. 14 Dohovoru je možné preskúmať aj samostatne, pretože skutkové okolnosti prípadu spadajú do pôsobnosti dvoch vyššie označených ustanovení SR a dvoch vyššie označených ustanovení Dohovoru vymedzujúcich základné práva SR a Dohovorom chránené.

7) V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces

exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom -

oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne

obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a boli mu taktiež

poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočností, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločností podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

8) Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ako napríklad nevypočutie žalobcu - oprávneného, alebo neoboznámenie žalobcu, (oprávneného) so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, vyplývajú zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu.

9) V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku

exekučný súd svojím rozhodnutím postavil žalobcu (oprávneného) pri realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od

pozície ostatných súťažiteľov. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného

postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom (oprávneným) nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

10) Žalobca (oprávnený) tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením

tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces

k porušeniu zásady „rovností zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie

označených základných práv, a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. l

a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.

11) Článok 46 ods. 1 zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

12) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na

zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 27. novembra 2002).

13) Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. a a aplikované právne normy - ust. Exekučného poriadku a - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu.

14) Princíp rovnosti zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „Súd“) za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane (rozsudky Dombo Beheer B. V. v. Holandsko z 27. októbra 1993, ods. 33 a Ankerl v.

Švajčiarsko z 23. októbra 1996, ods. 38). Porušením princípu rovností zbraní bol žalobca (oprávnený) uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.

15) Ustanovenie článku č. 6 ods. 1 Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva a záväzky občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve. Ustanovenie článku č. 6 ods. l Dohovoru je však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku". Žalobca (oprávnený) tvrdí, že v danom prípade je článok č. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným súdom, pretože výsledok tohto konania podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené v článku č. 6 Dohovoru sa nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú a ktoré po nich nasledujú. Článok č. 6 Dohovoru sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení rozsudku. Súd rozhodol v prípade Hornsby v. Grécko, že právo na súd, ako ho zaručuje článok 6, by bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny systém členského štátu umožňoval, aby konečné a záväzné rozhodnutie zostalo nevykonané na ujmu jednej zo strán.

16) Zo zásady rovnosti vyplýva, že obe strany v konaní sú oprávnené mať prístup k informáciám o údajoch a argumentoch druhej strany a musia mať rovnocennú možnosť

vznášať námietky proti argumentom druhého. Podstatnou myšlienkou zásady rovnosti je,

že súdy musia vyvinúť náležité úsilie, aby zabezpečili efektívne uplatňovanie práv zaručených článkom č. 6 Dohovoru.

17) V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul žalobcu (oprávneného),

rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve), a to výrokom o zastavení exekúcie. Žalobca (oprávnený) namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu (oprávneného), došlo k zmareniu exekúcie. Žalobca (oprávnený) však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi (oprávnenému) averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu (oprávneného) a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní".

18) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

19) Žalobca (oprávnený) ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd

vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou

revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.

20) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať

sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,

ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom

súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese

a procese pred ústavným súdom.

21) Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného

prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Zákonodarca správne poskytuje v konaní vedenom podľa ust. a nasl. žalobcovi, ale aj žalovanému, možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade. Negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

D. K dôvodu uvedenému pod písmenom d) bližšie uvádzame:

1) Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal

dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že rozhodcovské konanie je pre povinného ako

spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby

v nich vykonal dokazovanie.

Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe

domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť

podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom

skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný

vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

3) Ak by sme aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností.

4) Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

E. K dôvodu uvedenému pod písmenom e) bližšie uvádzame:

Aj v prípade, ak by sme akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna

právomoc (čo vzhľadom k argumentácii uvedenej pod bodom A. nepripúšťame), táto

právomoc súdu by nebola bez obmedzení. Podľa ust. cit.: „doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.“ V spojení s ust. je takýto rozsudok právoplatný, pričom jeho výrok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány a o rovnakej veci sa nemôže prejednávať znova.

2) Súd v napadnutom uznesení konštatuje, že napriek vyššie uvedenej úprave je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. a ust. Exekučného poriadku. Oprávnenie súdu na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vyplýva z ust. , podľa ktorého cit.:

ods. 1: Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

ods. 2: Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Z uvedeného vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať

preskúmanie exekučného titulu.

Z úradnej povinnosti je súd oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v , teda, že cit. „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť

predmetom rozhodcovského konania ()“ a v , teda cit.:

„rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní“ a je oprávnený skúmať, či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom. Zákonodarca tak stanovuje okruh otázok, ktoré majú byť z úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto dôvody nie je možné rozširovať.

5) V ust. je pritom uvedený odkaz na ust. , kde je

uvedený okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní. Ide o cit.: „spory a)

o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,

b) o osobnom stave, c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d) ktoré vzniknú v priebehu

konkurzného a vyrovnacieho konania.“ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že rozhodcovský

rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tejto exekučnej veci, neriešil spor uvedený v ust. § 1

ods. 3 .

6) Pre úplnosť dodávame, že ust. § 40 ods. 1 upravuje právo účastníkov rozhodcovského konania domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku z tam uvedených dôvodov. V ust. ods. 1 písm. c) ako jeden z dôvodov pre napadnutie rozhodcovského rozhodnutia uvádza, že jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. V písmene d) tohto ustanovenia je uvedený dôvod, že sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal a nakoniec v písmene j) sa uvádza dôvod, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

7) Ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi, stanovenými v ust. by nepochybne v písmene b) okrem a uviedol

aj ďalšie písmená § 40, a teda ďalšie dôvody, resp. okruhy prieskumu exekučného súdu. Ďalšie dôvody tam však uvedené nie sú, exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. V exekučnom konaní skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa ( ), skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy ( ) a skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná ( ). Navyše súd pri tomto protiprávnom prieskume dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

8) Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.

9) Exekučný súd je však v zmysle ust. oprávnený skúmať len to, či

plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku

súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Opätovne zdôrazňujeme, že zákonodarca

nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom. Prieskumu doložky slúži odlišný

inštitút, ktorý je upravený v ust. a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme

právnej istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka

nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom.

10) Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím zároveň odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

11) Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdíme, že táto je platná. Exekučný

súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným

predstavuje spotrebiteľskú zmluvu.

12) V zmysle ust. zákonodarca stanovuje, že cit.: spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka")“ Od

1.1.2008 je na základe ust. za neprijateľnú podmienku považované

aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

13) Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočná možnosť

voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil

spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo

vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru,

že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len

spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. .

14) Rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia , teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná a rovnako aj všetky ďalšie procesné práva účastníkov konania. Exekučný súd uvedené ustanovenie vykladá nesprávne, a to tak, že dlžníkovi nebolo umožnené využiť štandardný súdny proces pred všeobecným súdom, ktorý je zdĺhavý, umožňuje dlžníkovi spôsobovať odďaľovanie konečného rozhodnutia, využívať rôzne obštrukcie, nezúčastňovať sa konania, následne využívať aj neodôvodnené opravné prostriedky a tým zásadným spôsobom mariť výkon legitímnych práv oprávneného. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. K uvedenému záveru súd nedospel na základe skúmania rozhodcovského konania, ale len na základe domnienky, nešpecifikovaného predpokladu a vlastného nepodloženého úsudku.

15) Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.

16) Spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme". Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Ako vyplýva z , na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia , a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať .

17) Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v s odkazom na , ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným ( ); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd.

18) Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. V záujme ochrany spotrebiteľa (klienta) ale ani z hľadiska korektnosti podnikania nie je možné požadovať od klienta, aby sa v zmluve o úvere zaviazal, že v deň uzatvorenia zmluvy o úvere uhradí prvú splátku. S poukazom na uvedené splátky podľa názoru oprávneného nie je možné posudzovať ako odložené platby.

19) Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

20) Podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä:

a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba

uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých

výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť,

b) opis tovaru, alebo služby, na ktoré sa zmluva, o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,

c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,

d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa, okamihom

odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho

práva spotrebiteľom,

e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

f) meno a adresu spotrebiteľa,

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov,

h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená

ročná percentuálna miera nákladov,

i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu, ročnej

percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ

zaplatiť“.

Z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia zákona vyplýva, že okrem všeobecných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom „najmä", ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom

o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby,

cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo

sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom

odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby).

S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

23) Oprávnený rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.

24) Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j.

okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“),

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane

splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť

veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

25) Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery

z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného), a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať.

26) Ustanovenie v platnom znení má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou

zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov

ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových

vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996, sp.zn. ).

V súvislosti s vyššie uvedeným oprávnený poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že „ak si

účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky

v dohodnutej výške. Výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku“; ako aj na. ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr.

Rozsudok NS SR zo dňa 22.9.2005, č.k. , Rozsudok NS SR zo dňa

22.9.2005, č. k, ), kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a

skúmal ich zhľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri

uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje, a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia

tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru

Najvyššieho súdu SR v daných rozhodnutiach „moderačné právo súdu nie je ustanovením na

riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu

účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnený znáša

vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“.

Oprávnený by chcel opätovne zdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a

postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy.

Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa

názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím

konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka

neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú

zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by teda viedlo k značnému

oslabovaniu postavenia veriteľa, a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody

(voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri

porušení zmluvnej povinnosti dlžníka.

Zároveň chce oprávnený poukázať na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa

k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že

si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený

sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu,

s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil.

K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd taktiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu, oprávnený uvádza nasledovné:

V zmysle za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na

požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je

predmetom podnikania veriteľa.

Oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmet podnikania -

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Sme preto názoru, že v zmysle sme si mohli dojednať odplatu - v našom prípade príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

K poplatku za zasielanie upomienok oprávnený uvádza, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Zvýrazňujeme skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym

poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie,

súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

súd je povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

35) Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu

v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. , dbajúc na

existenciu ust. a nasl. len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku)!

36) V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V zmysle ust. je exekučný súd oprávnený z úradnej povinnosti vykonať prieskum rozhodcovského konania len podľa ust. a . Súd preto nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. , teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Takýto postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný.

37) V prípade, ak by súd považoval ustanovenie , resp. ust. alebo Exekučného poriadku a ust. za vzájomne si odporujúce, poukazujeme na zásadu lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej ak existuje medzi právnymi normami rovnakej právnej sily rozpor, prednosť má tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie, teda novšie právo. V prípade exekučného poriadku a jeho ust. táto právna norma bola do nášho právneho poriadku zavedená dňa 1.12.1995, t. j. účinnosťou Právna norma obsiahnutá v ust. v nadväznosti na ods. 1 bola do nášho právneho poriadku zavedená dňa 01.07.2002, t. j. účinnosťou zákona č. 244 2002 Z. z. Neskôr sa do právneho poriadku dostali a z tohto hľadiska novšie právo predstavujú ustanovenia . Niet tak pochýb o vôli zákonodarcu, pričom platné a aplikovateľné právo tak predstavujú ustanovenia .

38) Ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku neakceptoval, tvrdíme, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené považujeme rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zotrvávame na legitimite exekučného titulu oprávneného, a preto žiadame odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

Súčasťou odvolania okrem vyššie citovaného návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa za účelom podania návrhu na konanie o súlade veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1veta prvá SR Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol aj návrh na prerušenie konania postupom podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ, ktorým sa oprávnený v úvode i v závere svojho odvolania domáhal toho, aby odvolací exekučný súd konanie postupom podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, v nasledujúcom znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?.

K odvolaniu oprávneného sa vyjadrilo Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, ktoré navrhlo uznesenie okresného súdu potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania za poradu s advokátom vo výške 63,92 Eur s tým, že prosí nevnímať trovy ako nejaké obohacovanie, ale ako reálne výdavky, ktoré má. Snaží sa aktivizovať pri plošných porušeniach práv spotrebiteľov, ide o vysoký počet vecí, nedostalo žiadnu dotáciu od Ministerstva hospodárstva a už len administratívne výdavky sú vysoké. Ak dodávatelia prestanú používať nekalé praktiky, nemusí ani existovať. Jeho cieľom je ochrana spotrebiteľov, ktorý v mnohých prípadoch nerozumejú zložitým zmluvám a proti nim stoja právnické kancelárie so sofistikovanými postupmi. V závere vyjadrilo ľútosť nad tým, že sa ich trovy vnímajú ako obohacovanie a na druhej strane sa v stovkách euro priznávajú trovy dodávateľom platobnými rozkazmi, v exekúciách a žiaľ aj rozsudkami. Jeho aktivity sú omrvinkou v snahe zabrániť ožobračovaniu sociálne slabých spotrebiteľov, ktorí sa nevedia brániť.

Proti uzneseniu okresného súdu, čo do výroku, ktorým okresný súd nepriznal náhradu trov exekučného konania Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, podalo odvolanie označené združenie. Podanie odvolania odôvodnilo nasledovne: „Považujeme odôvodnenie nepriznania trov konania pre vedľajšieho účastníka za arbitrárne. Naša účasť bola efektívna a oprávnený zavinil zastavenie konania. Bez náhrady trov konania naše združenie dlhodobo nezvládne kryť výdavky. Na trovy máme právo aj podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a ide o súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 38, čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Hromadne sa pričiňujeme o zastavenie exekúcií, ktoré nemali byť nikdy povolené a je nespravodlivé, ak nám súd neprizná náhradu trov konania. Podľa v znení novely uskutočnenej máme právo na náhradu trov (novo vložená dikcia „právnická osoba...“), ktoré predstavuje porada s advokátom, t. j. za jeden úkon právnej služby - týmto výšku trov jasne definujeme.

Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia na strane vedľajšieho účastníka, súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci - konkrétne nesprávne právne vyložil a aplikoval v znení účinnom od 1. januára 2012, kedy zákonodarca výslovne zakotvil oprávnenosť nároku právnickej osoby na náhradu výdavkov, ktoré jej vznikli uplatňovaním práva pri plnení predmetu jej činnosti.

Takýmto nákladom je aj úhrada výdavkov právnej pomoci hradených advokátovi za vypracovanie podaní na ochranu práv spotrebiteľov v exekučnom konaní. Na túto skutočnosť súd vôbec neprihliadol.

Prikladáme všetky nevyhnutné podklady potrebné pre priznanie trov nám, ako vedľajšiemu účastníkovi a žiadame, aby sudca, resp. odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že nám prizná náhradu trov

konania za jeden úkon právnej služby v súvislosti s poradou s advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Advokátskej kancelárie vo N., na ul. N. E. č. XXX/XX, č. OP: N. XXXXXX, zapísanému v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory pod č. 4129, ako odmenu za právne služby v danej veci.

Dohodou o právnej pomoci s JUDr. Igorom Šafrankom prikladáme.

Uplatnené a vyčíslené trovy konania, ako aj uplatnené a vyčíslené trovy odvolacieho konania prikladáme v prílohe.

V súvislosti s napadnutým uznesením sa vyjadríme aj k dôvodom rozhodnutia súdu, podľa ktorých vedľajší účastník a jeho aktivita majú predražovať exekučné konanie. Táto argumentácia súdu je hrubo arbitrárna a nemá oporu v práve - vedľajší účastník má rovnaké nároky, ako účastník hlavný a ani právnickej osobe zriadenej na napĺňanie verejného záujmu nič nebráni, aby sa dala právne zastúpiť - je to dokonca jej výslovné právo.

Do pozornosti dávame aj jurisprudenciu - komentár - Števček, Ficová a kolektív - a napríklad aj rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.4.2012 č.k. , zverejnené na strane Ministerstva spravodlivosti SR.

<http://wwwold.justice.sk/dwn/h4/rs/rsSRspotr/KSBB 17CO87 >.

Ak súd ďalej napáda jednoduchosť a univerzálnosť podaní združení na ochranu spotrebiteľa a z tohto dôvodu im nechce priznať trovy, pýtame sa prečo priznáva trovy oprávnenému za právne zastúpenie v exekúcii? Veď advokát oprávneného tiež dáva iba šablónovité návrhy na vykonanie exekúcie. Predmetná úvaha súdu je nielenže neopodstatnená a arbitrárna, ale porušujúca zásadu rovnosti účastníkov pred zákonom a v súdnom konaní. O to viac trváme na tom, aby nám trovy ako oprávnený nárok boli v uplatnenom rozsahu priznané.“

Zákonný sudca vo svojom stanovisku odôvodňujúcom, prečo odvolaniam oprávneného a „vedľajšieho účastníka na strane povinného“ podaným proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť uviedol: „Odvolaním napadnuté uznesenie (voči ktorému je odvolanie prípustné s poukazom na ) v rozhodujúcom výroku o zastavení exekúcie považujem za vecne správne a dostatočne (podrobne) odôvodnené, konštatujúce, že vykonávaný „exekučný titul“ - rozhodcovský rozsudok, bol vydaný na podklade nekalej rozhodcovskej doložky, t. j. doložky majúcej povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá nebola individuálne dojednaná a podľa môjho názoru aj s ohľadom na to, že táto je obsiahnutá bez nejakého zvýraznenia len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - VP (v článku 17, splývajúceho s ostatným textom podmienok), ktoré povinný ani osobitne nepodpísal, nebola riadne dojednaná s povinným ako spotrebiteľom, o ktorej spotrebiteľ s pravdepodobnosťou, rovnajúcou sa istote, v čase uzavretia zmluvy nemal ani vedomosť.

Odvolanie vedľajšieho účastníka, smerujúce proti výroku, ktorým mu nebola priznaná náhrada trov exekučného konania, tiež nemienim v celom rozsahu vyhovieť. Z obsahu spisu do vydania napadnutého uznesenia neboli týmto účastníkom vyčíslené jemu prípadne vzniknuté trovy, a to, že by vedľajšiemu účastníkovi vznikli po jeho vstupe do tohto konania nejaké trovy, nebolo zistiteľné ani z obsahu spisu. V súvislosti s rozhodovaním o trovách vedľajšieho účastníka poukazujem tiež na to, že tunajší súd už dňa 06.05.2011 pristúpil k vykonávaniu procesných úkonov, súvisiacich s následným rozhodnutím, ktorým exekúciu zastavil, teda stalo sa tak cca tri mesiace pred oznámením vstupu vedľajšieho účastníka do tohto konania, teda k ním žiadanému výsledku by došlo bez ohľadu na jeho vstup. Vedľajší účastník pritom podal v danom období obsahovo zhodné podania, ktorými oznámil svoj vstup do tohto konania v niekoľkých desiatkach spisov tunajšieho súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania ( , Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a uznesenie okresného súdu vo výrokoch 1/, / a / ako vecne správne potvrdil podľa , a to z nasledovných dôvodov.

K výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného vôbec nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným (založeného vyššie označenou zmluvou o úvere) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Označená zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinnou (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom povinný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy) má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a stotožnil sa s rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka, obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z hľadiska svojej formulácie napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Okresný súd postupoval správne, keď vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskými doložkami uvedenými v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vyššie označenej zmluvy o úvere.

V tejto zmluve bol obsah vyššie spomínanej rozhodcovskej doložky nasledovný: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( ). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Podľa názoru odvolacieho súdu žiadne takéto ani obdobné dojednanie (ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalujúcej strane /iniciátorovi konania/, a to tak, že táto si môže vybrať prejednanie a rozhodnutie sporu rozhodcom alebo všeobecným súdom, hoci je doplnené rozväzovacou podmienkou, pri ktorej by sa rozhodcovská doložka nemala uplatniť vtedy, ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde) nemožno považovať za také, ktoré by zabezpečovalo patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom je skôr teoretická (v dôsledku veľmi obmedzeného spektra potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Systematickým a tiež logickým výkladom možnosti využitia príslušného zmluvného ustanovenia - rozväzovacej podmienky možno z hľadiska časového faktoru dôjsť k nasledovnému zisteniu: Pri vyjdení z predpokladu platnosti rozhodcovskej doložky snaha ju odstrániť má pre spotrebiteľa zmysel len do času uskutočnenia (právoplatného skončenia) rozhodcovského konania, pretože rozviazanie platnej rozhodcovskej doložky až po právoplatnosti exekučného titulu vydaného na jej podklade by na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv. Práve tento aspekt bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu (už v tzv. základnom konaní) kľúčový, pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, táto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, bola z pohľadu jej efektívnej uplatniteľnosti limitovaná časom do skončenia rozhodcovského konania, kedy by celkom stratila na význame. Ak potom aj možnosť takéhoto predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou, až blížiacou sa, či bez nadsadzovania rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, naopak, umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa (z ktorého pohľadu je napokon na doplnenie skorších záverov aj pre úplnosť právne nepodstatným, či takéto predstihnutie bude mať povahu absolútneho predstihu, teda takého, pri ktorom spotrebiteľ začne konanie na všeobecnom súde skôr, než tak stihne učiniť dodávateľ, alebo len istej formy obrannej reakcie - tu spočívajúcej v tom, že spotrebiteľ síce až po začatí rozhodcovského konania, zato však ešte pred jeho skončením podá žalobu na všeobecnom súde a tak i zbaví rozhodcovský súd v konaní ďalej pokračovať a toto i vecne - tu rozumej práve vydaním rozhodcovského rozsudku - dokončiť).

Práve o takýto prípad nanútenia vôle oprávneného povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov, u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy (povinný) mal záujem na nej niečo zmeniť, síce nemožno vylúčiť možnosť vyvolania sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať, toto však pre zachovanie tej úrovne ochrany spotrebiteľa, akú požaduje spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle na domácej i európskej úrovni, nestačí.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k nutnosti vyhodnotenia rozhodcovskej doložky (tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho je záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo

poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Dojednanie o rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov všeobecných súdov.

Vzhľadom na už vyššie uvedené predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa .

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl.

Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 4.7.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. V danej veci nielenže nerozhodoval všeobecný súd spotrebiteľa, ale rozhodoval rozhodcovský súd, navyše zvolený oprávneným.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a nie vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (viď vyššie), ale i z posúdenia rozhodcovskej doložky podľa Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle

Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky ( ), sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.

K námietke oprávneného, v zmysle ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd poznamenáva, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle , pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie.

Všetky vyššie uvedené dôvody sú dostatočné pre záver o neprípustnosti predmetnej exekúcie a nemožnosti jej ďalšieho vykonávania.

Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za absolútne právne irelevantné.

K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp. exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu, vo výroku o zastavení predmetnej exekúcie, podľa ako vecne správne potvrdil.

K výroku o trovách exekúcie a k výroku o nepriznaní náhrady trov exekučného konania povinnému

I keď odvolateľ v úvode svojho odvolania uvádza, že odvolanie podáva v celosti, čomu nasvedčuje aj odvolací petit, podanie odvolania aj v tomto prípade odôvodňuje len vo vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. V danom prípade je evidentné, že odvolateľ nemá dôvod mať záujem na tom, aby bolo o nároku súdneho exekútora, resp. povinného rozhodnuté, pokiaľ sa ho to rozhodnutie priamo netýka. I napriek tomu, že je diskutabilné, či oprávnený je v danom prípade osobou oprávnenou na podanie odvolania, odvolací súd vzhľadom na závislosť týchto výrokov od rozhodnutia o zastavení exekúcie, preskúmal aj tieto rozhodnutie a dospel k záveru, že sú v súlade so stavom veci i zákonom.

K výroku o nepriznaní náhrady trov exekučného konania Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, s ktorým okresný súd konal ako s vedľajším účastníkom

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že okresný súd nepostupoval správne a v súlade so zákonom a aktuálnou judikatúrou (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 10.10.2012), keď dospel k záveru, že doručením písomného oznámenia označeného združenia, že vstupuje do exekučného konania ako vedľajší účastník na strane povinného, nastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu.

V exekučnom konaní je totiž z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie plnenia priznaného týmto rozhodnutím. Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore" niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom /tzv. skrátené konanie/, kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor). Ustanovenie

, pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel. Exekučné konanie nie je svojou povahou konaním sporovým, i keď i v jeho priebehu môže vzhľadom na záujem účastníkov exekučného konania vzniknúť spor. Odvolací súd pripomína, že diferenciácia civilného konania na konanie sporové a nesporové sa týka výlučne základného civilného konania, a nie aj jeho ďalších, resp. iných štádií, medzi ktoré patrí vykonávacie (exekučné) konanie. Jedným z predpokladov vedľajšej intervencie v civilnom konaní je, že musí ísť o konanie sporové (s výnimkou matrimoniálnych sporov).

Keďže označené združenie nemožno považovať za vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní, nemožno rozhodovať ani o ním uplatňovanom nároku na náhradu trov, ktoré mu v súvislosti s vedľajším účastníctvom mali vzniknúť. Pokiaľ označené združenie poukazuje na rozhodnutia iných odvolacích súdov, konkrétne na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. z 25.4.2012, tieto sa týkajú nároku na náhradu trov právneho zastúpenia spotrebiteľských združení, ktoré majú postavenie vedľajšieho účastníka v základnom sporovom konaní.

Len na okraj odvolací súd poznamenáva, že i keď označené združenie nemôže vyvíjať svoju aktivitu v exekučnom konaní, nič mu nebráni v tom, aby sa realizovalo a aktivizovalo pri riešení primárneho problému, a to zabráneniu protiprávneho konania zo strany dodávateľov (a ich nekalých praktík voči spotrebiteľom), k čomu ho legitimizuje (napr. , , ), ktorý mu v plnom rozsahu umožňuje realizovať ciele a poslanie, pre ktoré vzniklo.

K výroku 3/ o zamietnutí návrhu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora

Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu. Odvolanie podané proti rozhodnutiu, ktoré v neprospech odvolateľa nevyznelo, musí krajský súd v zmysle ustanovenia odmietnuť.

Vzhľadom na to, že zamietnutím návrhu označeného združenia na vylúčenie súdneho exekútora (hoci z odôvodnenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmý právny základ pre jeho vydanie - t.j. na základe akého ustanovenia okresný súd rozhodol, čo zároveň vyvoláva pochybnosť o prípustnosti opravného prostriedku proti predmetnému uzneseniu) nebola odvolateľovi spôsobená žiadna ujma na jeho právach uvedené krajský súd na základe podaného odvolania uznesenie v tomto výroku meritórne nepreskúmaval, ale odvolanie oprávneného bez ďalšieho odmietol podľa ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa

K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného konania odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o zastavení exekúcie. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, teda v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Okresný súd totiž v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď v podstate na to, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou - a nachádza svoje vyjadrenie v znení . Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v . Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Preto ani druhú otázku nepovažuje odvolací súd za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.

Čo sa týka tretej otázky zameranej na to, či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva (Slovenskej republiky) je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto aj tento návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

* * *

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ

- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224

ods. 1 nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu ostatní účastníci si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnili ( ) a fakticky im ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov právneho zastúpenia uplatnený označeným združením, odvolací súd opätovne poznamenáva, že označené združenie nemá v tomto exekučnom konaní postavenie vedľajšieho účastníka, ani postavenie iného subjektu, ktorému by bolo možné náhradu trov konania priznať. Len na okraj odvolací súd tiež poznamenáva, že mu nie je zrejmé, z akého dôvodu označené združenie potrebovalo na vyjadrenie sa k odvolaniu poradu advokáta, o to viac, keď vyššie citované vyjadrenie je len kópiu jeho odvolaní (resp. podaní), podávaných v skutkovo totožných exekučných veciach.

* * *

Odvolací súd poznamenáva, že rešpektuje aj základné právo oprávneného na súdnu ochranu. Toto právo však v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Právo na súdnu ochranu pritom nepožíva každý uplatňovaný nárok, ale len taký ktorý nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu oprávnený sa mal v prvom rade postarať o to, aby predmetná zmluva, neplnenie záväzkov z ktorej bolo právnym dôvodom iniciovania rozhodcovského konania, bola v súlade so zákonom a dobrými mravmi (t.j. v súlade s normami spotrebiteľského práva). Oprávnený je povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov a s dobrými mravmi, a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania. Odhliadnuc od prezumpcie znalosti práva, oprávnenému muselo byť z aj z nespočetných súdnych rozhodnutí vydaných v obdobných prípadoch, v ktorých vystupoval ako účastník konania, známe, že na ním kreované zmluvné právne vzťahy obdobného charakteru je bezpodmienečne nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Napriek uvedenému však oprávnený namiesto toho, aby svoje „konanie“ dal do súladu so zákonom, neustále vyhľadáva spôsoby ako zákon v týchto prípadoch obchádzať. Pokiaľ si oprávnený s úmyslom „uľahčiť“ vymáhateľnosť svojho nároku zvolil cestu rozhodcovského konania (v ktorom podľa doterajších poznatkov rozhodcovský súd v drvivej väčšine prípadov priznáva oprávneným nimi uplatňované nároky úplne nekriticky „en bloc“, pričom pri tomto rozhodovaní postupuje v rozpore s vlastným zákonom, konkrétne s ustanovením ), musí znášať aj následky tejto svojej voľby, ktoré sa prejavujú v nemožnosti vymáhať v exekučnom konaní ním uplatňovaný nárok. Za situácie, ak oprávnený už nemôže ovplyvniť obsah zmluvy, ktorá podlieha režimu spotrebiteľského práva (t.j. ak takúto zmluvu už uzavrel) môže si na jej základe uplatňovať voči povinnému len nárok, ktorý je v súlade s vyššie spomínanými právnymi normami. V tomto smere sa mal oprávnený postarať o to, aby exekučný titul vydaný na základe jeho návrhu (žaloby) bol vykonateľný tak po formálnej ako i materiálnej stránke. Exekučné konanie nie je konaním, v ktorom by bolo možné napravovať to, čo účastník konania v predchádzajúcom konaní pred (či už všeobecným alebo rozhodcovským) súdom svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť mohol a mal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na jednu zo základných právnych zásad „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), resp. „iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“ („práva sú dané v prospech bdelých, a nie spiacich, t.j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti. Zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu. V zmysle tejto zásady sa ochrana poskytuje len tým subjektívnym právam, ktorých držitelia o ne dbajú a aktívne ich vykonávajú a v prípade porušenia ich vymáhajú. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie o ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj držiteľ práva sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že držiteľ práva musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.