Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24CoCsp-49-2022.pdf
PDF · 163.39 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/49/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Dominika Horváthová, v právnej veci žalobcov: 1. A. B., C. B., nar. XX.X.XXXX, adresa D., E. F. XXX/XX, 2. G. B., C. B., nar. X.XX.XXXX, adresa D., E. F. XXX/XX, 3. H. B., C. B., nar. XX.X.XXXX, adresa D., E. F. XXX/XX, 4. H. B., C. B., nar. XX.X.XXXX, adresa D., I. XXX/X, 5. J. B., C. B., nar. XX.X.XXXX, adresa D., E. F. XXX/XX, právne zastúpení advokátom: JUDr. Ján Pekár, so sídlom Potočná 191/39, Skalica proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného voči výroku II. až V. rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 9Csp/135/2020-112 zo dňa 23.03.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku V. napadnutého rozsudku o d m i e t a.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a IV. p o t v r d z u j e.
III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 40,- € od 11.12.2018 do 12.12.2018 zastavil, výrokom II. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 595,95 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 40,- € od 13.12.2018 do 5.2.2019, zo sumy 70,- € od 6.2.2019 do 10.4.2019, zo sumy 110,- € od 11.4.2019 do 16.5.2019, zo sumy 150,- € od 17.5.2019 do 15.8.2019, zo sumy 329,- € od 16.8.2019 do 8.10.2020, zo sumy 545,95 € od 9.10.2020 do 9.11.2020, zo sumy 595,95 € od 10.11.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 30.5.2011 v znení: „Predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako „úver/revolving“) a záväzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 367,49 € a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 167,04 € v prípade, ak bude Dlžníkovi revolving poskytnutý.“, je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky, výrokom IV. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- €, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom V. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom VI. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2 a 5, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 551 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 5 prvá veta zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, že strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500004563 zo dňa 30.5.2011 (ďalej len Zmluva) vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500,- €, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po dobu 48 mesiacov v sume 77,05 €. Zmluvné strany si zároveň dohodli ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 67,61 %, ročnú úrokovú sadzbu 70,01 % a celkovú čiastku úveru 3.698,40 €. Zmluvné strany zároveň uzavreli Dohodu o poskytnutí služby za odplatu 367,49 € a na samostatnom tlačive Dohodu o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka, v zmysle ktorej v prípade omeškania s úhradou pohľadávok je zamestnávateľ dlžníka povinný vykonávať v prospech veriteľa (t.j. žalovaného) mesačné zrážky zo mzdy dlžníka (t.j. žalobcu). Zo žiadosti žalovaného o vykonanie zrážok zo mzdy zo dňa 25.9.2020 mal súd preukázané, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu (K. L. M., M.) o vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu na základe Dohody o zrážkach zo mzdy, a to z dôvodu neuhradenej splatnej pohľadávky. Zo mzdy žalobcu bola za mesiac september 2020 zrazená mzda vo výške 216,95 € (č.l. 38) a za mesiac október 2020 vo výške 50,- € (č.l. 10). Zároveň žalobca vykonal vklady na účet žalovaného dňa 10.12.2018 vo výške 40,- €, dňa 1.2.2019 vo výške 30,- €, dňa 10.5.2019 vo výške 40,- €, dňa 14.5.2019 vo výške 40,- € a dňa 15.8.2019 vo výške 179,- € (č.l. 12 a č.l. 36). Žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 11.12.2020 (zmenenou na základe návrhu zo dňa 4.2.2022 uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 9Csp/135/2020-105 zo dňa 15.2.2022) sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 595,95 € s príslušenstvom, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia a sumu 1.500,- € titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobu odôvodnil tým, že zmluva o úvere uzatvorená so žalovaným predstavuje formulárovú zmluvu, ktorú nemal možnosť žalobca žiadnym spôsobom ovplyvniť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje viaceré podstatné náležitosti v zmysle príslušných právnych predpisov, z ktorého dôvodu považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Takisto má za to, že sú dané predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil súd prvej inštancie právny záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd mal preukázané, že predmetná Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. inej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom žalobca mal v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení Zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z uvedeného dôvodu je na daný vzťah potrebné aplikovať všetky ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Z povahy spotrebiteľských zmlúv vyplýva, že nesmú obsahovať neprimerané podmienky, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň súd predmetnú Zmluvu vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú podľa zákona č. 129/2010 Z. z. (t.j. nie ako revolvingovú zmluvu), nakoľko úver bol žalobcovi poskytnutý jednorazovo (reálne vo výške 1.132,51 €), pričom revolving žalobca nevyužil. Po preskúmaní Zmluvy súd prvej inštancie v súvislosti s argumentáciou žalobcu, že úver z predmetnej Zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia skutočnej výšky úveru konštatuje, že žalobcovi bola síce v skutočnosti vyplatená nižšia suma (1.132,51 €), ustanovenia upravujúce ochranu spotrebiteľa však nevylučujú možnosť započítania iného plnenia (v danom prípade odplaty za možnosť odkladu splátok). Vo vzťahu k ďalšej žalobcom namietanej absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spočívajúcej v neuvedení výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov súd uvádza, že pri posudzovaní náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vychádzal z eurokonformného výkladu predmetného ustanovenia, podľa ktorého nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis splátok po častiach, a teda aby zmluva obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3 Cdo 146/2017 zo
dňa 22.2.2018. V súvislosti s navrhovaným petitom žaloby súd prvej inštancie ako predbežnú otázku posúdil platnosť dohody o zrážkach zo mzdy a platnosť dohody o poplatku za odklad splátok. Súd skonštatoval, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vychádzajúc z uvedeného bol súd prvej inštancie toho názoru, že predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to pre neurčitosť právneho úkonu. Predmetná dohoda totiž neobsahuje označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide („Spoločnosť bude mať /má/ voči dlžníkovi pohľadávku, ktorá vznikne...“) ani výšku dohodnutých zrážok. V čase uzatvárania dohody o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečovaná pohľadávka presne a úplne konkretizovaná, inak by dlžník nemohol platne prejaviť vôľu uspokojiť pohľadávku veriteľa prostredníctvom uvedeného zabezpečovacieho prostriedku. Zároveň predstavuje formulárovú dohodu, ktorá so žalobcom ako spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná a žalobca tak nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, pričom svojím obsahom spôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvnom postavení strán sporu v neprospech spotrebiteľa, teda žalobcu. Vo vzťahu k zmluvnému dojednaniu upravenému v bode 8.1 Zmluvy, predmetom ktorého je Dohoda o poskytnutí služby za odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru, súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Predstavuje totiž formulárovú dohodu, ktorá so žalobcom nebola individuálne dojednaná, ale je súčasťou formulára a žalobca ako spotrebiteľ tak nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, z ktorého dôvodu je predmetné zmluvné dojednanie uvedené v bode 8.1 Zmluvy podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Súd preto v súlade s ustanovením § 298 ods. 2 CSP vo výroku rozsudku uviedol jej znenie, nakoľko ju určil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti.
4. Súd prvej inštancie takisto skonštatoval, že v Zmluve sú uvedené rozdielne obsahové náležitosti líšiace sa v údaji o RPMN úveru (bod 5 predpokladaná výška RPMN 70,01 % a bod 6 RPMN za úver 67,61 %) a teda v prípade náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť o akceptácii návrhu zmluvy žalovaným, ale o novom návrhu, ktorý mal byť žalobcom písomne prijatý alebo odmietnutý. V konaní však nebola preukázaná existencia dvoch platných, vzájomných a obsahovo zhodných písomných prejavov zmluvných strán v časti upravujúcej údaj o RPMN za úver, v dôsledku čoho je Zmluva v uvedenej časti v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/221/2019 zo dňa 31.3.2020). Následkom neplatnosti časti Zmluvy je potom absencia obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej skutočnosti je potrebné považovať predmetný úver v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov. Súd už len dodáva, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti vyžadovanej ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona, a to pre neuvedenie konečnej splatnosti úveru, keď uvedenie počtu splátok nemožno považovať za dostačujúce. V konaní bolo preukázané, že na základe Zmluvy plnil žalovaný a poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500,- €. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa dostal do omeškania so splátkami úveru, žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy (viď č.l. 11). Keďže úver je bezúročný a bez poplatkov, bol žalobca povinný vrátiť žalovanému len poskytnutú sumu úveru vo výške 1.132,51 € (t.j. bez zmluvných úrokov a bez odplaty za poskytnutie služby), celkovo však žalovanému uhradil vyššiu sumu, ako to vyplýva z karty klienta (ku dňu 7.1.2022 žalobca zaplatil sumu 3.698,40 €) a z potvrdenia zamestnávateľov žalobcu (za mesiac september 2020 mu bola zrazená mzda vo výške 216,95 €). Žalobca sa však domáha zaplatenia sumy zrazenej zo mzdy žalobcu len v nepremlčanej časti za obdobie december 2018 až november 2020, ktorej vyplatenie žalovanému preukázal. Z uvedených dôvodov súd s poukazom na čiastočné späťvzatie žaloby konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 40,- € od 11.12.2018 do 12.12.2018 zastavil a žalovanému uložil povinnosť v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 595,95 €, ktorá predstavuje majetkový prospech žalovaného získaný plnením bez právneho dôvodu. Zároveň žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorých výška je v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to v závislosti od jednotlivých úhrad žalobcu na účet žalovaného. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko bolo preukázané porušenie práv žalobcu ustanovených citovaným zákonom zo strany žalovaného spočívajúce v uzavretí Zmluvy obsahujúcej neplatné zmluvné dojednania, a to jednak Dohodu o zrážkach zo mzdy (viď odsek 23 odôvodnenia),
ďalej zmluvnú podmienku upravujúcu odplatu za poskytnutie služby spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru a za poskytnutie služby spočívajúcu v možnosti odkladu splátok splatnosti revolvingu (viď výrok III. rozsudku), ako aj v absencii obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ a písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (viď odsek 25 odôvodnenia). Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Citované ustanovenie § 3 ods. 5 vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takého porušenia práv alebo povinností privodiť ujmu spotrebiteľovi. Vychádzajúc z judikatúry všeobecných súdov je bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/66/2017). Súd na základe uvedeného konštatuje, že žalobcovi vznikla ujma v nemajetkovej sfére, nakoľko na základe neplatných právnych úkonov, resp. bez právneho dôvodu (keďže požadovaný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov) uhradil žalovanému sumu presahujúcu 2.500,- € (t.j. 3.698,40 € mínus 1.132,51 €), ktorú mu nebol povinný uhradiť. Súd má za to, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi sa javí ako dôvodné, nakoľko zo strany žalovaného došlo k viacnásobnému porušeniu práv žalobcu, ktorej ochrany sa žalobca úspešne domáha. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia v sume 500,- €, t.j. vo výške približujúcej sa sume bezdôvodného obohatenia žalovaného a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Požadovanú sumu zadosťučinenia súd považuje za spravodlivú, nakoľko vychádza z ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, keďže predstavuje sumu, ktorú si žalobca uplatnil z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného. Priznaná suma zároveň predstavuje cca. 20 % z celkovej sumy bezdôvodného obohatenia (hoci žalobcom neuplatnenej v celej výške). Možno tiež uzavrieť, že je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, keďže zodpovedá svojmu účelu, t.j. poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Súd prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného (neplatná dohoda o zrážkach zo mzdy, neprijateľná zmluvná podmienka upravujúca odplatu za službu, vyhlásenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), vplyv konania, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a vyhodnotil požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia v danej sume za primeranú. Priznaná suma je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel žalobca v dôsledku konania žalovaného trpieť (zrážky zo mzdy) a je takisto satisfakciou postihujúcou žalovaného, ktorý konal ako dodávateľ závadne. Na záver súd dodáva, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade úspešného uplatnenia porušenia práv spotrebiteľa začína premlčacia doba plynúť až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktoré takého porušenie konštatovalo (viď napr. rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 5Csp/67/2016). Súd uvádza, že predpokladmi na priznanie nároku je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti a spôsobilosť takého porušenia privodiť ujmu spotrebiteľovi, t.j. na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je nevyhnutné rozhodnutie súdu o porušení práva alebo povinnosti vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy (teda že takéto porušenie musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia súdu). Iný výklad citovaného ustanovenia nevyplýva ani z uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 6Cdo/389/2015, nakoľko v jeho odôvodnení sa len konštatuje, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti (napr. aj nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia), neuvádza sa v ňom však taký výklad citovaného ustanovenia, že by podmienkou na jeho priznanie malo byť právoplatné rozhodnutie súdu o porušení práv spotrebiteľa. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal ich plnú náhradu voči žalovanému, nakoľko hoci mu nebola priznaná celá žalovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú si nárokoval, v danom prípade bolo stanovenie výšky plnenia závislé od úvahy súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. 5M Cdo 7/2010 zo dňa 23.2.2011 stanovil, že súd môže priznať strane náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške.
5. Voči výrokom II., III., IV. a V. rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.
6. Odvolanie odôvodnil tým, že pre vznik každej zmluvy platí, že musí mať obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom. Ak nie sú tieto dodržané, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide z pohľadu vzniku zmluvy o iné ako obligatórne náležitosti, potom absencia takýchto dojednaní (či už pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú
platné. Určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Hodnota RPMN nie je v žiadnom právnom predpise stanovená ako podmienka vzniku úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie vychádzal v rozsudku z predpokladu, že žalobca navrhoval konkrétny údaj RPMN. Nikdy to žalobca nespravil, v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by vôbec umožnili takúto domnienku. Žalovaný poukazuje na to, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému záveru. Ak sa uvedený údaj nedá dohodnúť, nie je možné ho navrhnúť a ani návrh odmietnuť. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z.z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako údajne „navrhol“ žalobca v oboch zmluvných vzťahoch. Pretože v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Ďalej odvolateľ poukázal na niektoré súdne rozhodnutia, napr. rozsudok KS BB sp. zn.: 25Co/2/2019 a KS Trenčín sp. zn. 5Co/839/2016. Bez potreby hlbšej analýzy možno objektívne vzaté vylúčiť, aby uvedením iného údaja o RPMN v bode 6 úverovej zmluvy žalovaný vzniesol proti návrhu výhrady alebo návrhy smerujúce k rozšíreniu alebo k obmedzeniu dojednaných práv a povinností. Faktom totiž je, že úverová zmluva má formulárovú podobu, ktorú žalovaný sám pripravil a i v časti 5 sám vyplnil (poverenou osobou), pričom žalobca je v hmotnoprávnej pozícii navrhovateľa tohto právneho úkonu len preto, že si žalovaný v rámci rokovaní o uzavretí zmluvy vymienil ešte posúdiť schopnosť žalobcu splácať úver v žiadanej výške a skrz toho podpísať zmluvu až druhý v poradí. Preto z pohľadu znenia ust. § 44 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka možno podľa úvahy o povahe a následkoch uvedenia iného údaja o RPMN v návrhu zmluvy a v jeho prijatí sústrediť do otázky, či túto disproporciu možno považovať za zmenu zmluvných podmienok oproti návrhu zmluvy. Nie je tomu tak preto, že údaj o RPMN napriek tomu, že podľa zákona v zmluve o spotrebiteľských úveroch musí byť uvedený, nie je výsledkom dohody strán, ale matematickým vyjadrením parametrov (úverovej odplaty a nákladov), na ktorých sa účastníci spotrebiteľskej zmluvy dohodli. Pokiaľ preto pri tom istom okruhu zmluvných podmienok s rovnakými parametrami akceptácia oproti návrhu obsahuje iný údaj o RPMN, jedná sa nad akúkoľvek pochybnosť o uvedenie hodnoty platnej v čase uzavretia zmluvy, lebo zákonná úprava vyžaduje jeho uvedenie v čase uzavretia. Takáto aktualizácia nepredstavujú výhradu, doplnenie a ani zmenu návrhu zmluvy, a preto ju nemožno považovať za jeho odmietnutie. Ďalej odvolateľ namietol, že Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. S termínom konečnej splatnosti preto nikdy nebolo možné vôbec spájať následok v podobe bezúročnosti bez toho, aby takýmto posúdením nedošlo k porušeniu povinnosti vykladať vnútroštátne právo v súlade s únijným právom. Po skutkovej stránke je záver súdu nesprávnym, pretože úprava konečnej splatnosti je v bode 4.5 zmluvných dojednaní nasledovná : „Úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude Dlžník oboznámený, a ktorý sa stáva platným a účinným dňom poskytnutia každého revolvingu. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/62/2019, Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 25Co/2/2019.
7. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky odvolateľ namietol, že v napádanom rozsudku sa uvádza len konštatovanie súdu o tom, že ustanovenie článku 8.1 nepredstavuje individuálne dohodnutú podmienku. Taký záver ale nepostačuje pre posúdenie určitého ustanovenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Z napádaného rozsudku nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by dokazovali existenciu značnej nerovnováhy v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Ďalej odvolateľ napadol výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na finančné zadosťučinenie z týchto základných dôvodov : a) nesprávne posúdenie námietky premlčania, b) nesplnenie zákonných podmienok, pretože
záver súdu neodkazuje na záver o porušení konkrétneho práva určeného na ochranu spotrebiteľa, c) nepreskúmateľnosť rozsudku čo do základu a čo do výšky priznaného nároku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017, kde zaujal stanovisko, že „pre úspešné uplatnenie tohto nároku (pozn. podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.) zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“, potom tak cielene a vedome odpovedal na konkrétne dovolaciu otázku. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. by nevyplýval žiadny dôvod pre prípadnú domnienku žalobcu, že predpokladom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia je predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť aj priamo, bez ohľadu na to, či posudzovanie porušenia práva alebo povinnosti je predmetom samostatného výroku alebo len predbežnou otázkou v konaní, kedy sa priamo uplatňuje samotné finančné zadosťučinenie. Pretože je nesporné, že tou predbežnou otázkou je v oboch prípadoch. Aj odborná literatúra predpokladá, že pri žalobách o primeraného finančného zadosťučinenia sa otázka prípadného porušenia práva posudzuje ako predbežná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa žalovaného nepreskúmateľné. Jediné odôvodnenie sumy primeraného zadosťučinenie je v rozsudku uvedené tak, že ide o cca. 20 % zo sumy bezdôvodného obohatenia žalovaného. Uvedený spôsob určenia nemá spojitosť so žiadnou, súdom pertraktovanou, funkciou finančného zadosťučinenia. Súd ani neuviedol žiadny dôvod, z akého dospel k tomu, že suma zadosťučinenia sa má určovať ako podiel / percentom zo sumy bezdôvodného obohatenia. Rovnako súd neuviedol, na základe akého záveru dospel k tomu, že výška uvedeného nároku má byť určená zo sumy nároku, ktorý nebol ani v konaní uplatnený a teda nemá oporu v záväznej – výrokovej - časti rozsudku.
8. K podanému odvolaniu sa vyjadril pôvodný žalobca s tým, že s odvolaním žalovaného v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť. Žalovaný na str. 2 v časti I. a násl. poukazuje na náležitosti zmluvy s tým, že RPMN nemá byť podmienkou vzniku zmluvy. Otázka perfektnosti, t. j. či má právny úkon všetky podstatné náležitosti, nebola dôvodom, pre ktorý súd žalobe vyhovel. Otázka platnosti a vzniku zmluvy bola predmetom právneho posúdenia v prejednávanej veci. Ako uviedol už vo svojej žalobe, pre vznik zmluvy je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami došlo k zhode prejavov vôle medzi ofertou a akceptáciou. Podmienka zhody prejavov vôle dlžníka a veriteľa v rámci úverovej zmluvy splnená nie je. V časti úverovej zmluvy o údajoch požadovaného úveru bol vyplnený určitý údaj o RPMN a takáto mnou podpísaná žiadosť bola zaslaná žalovanému. Žalovaný následne v časti 6. úverovej zmluvy uviedol iné údaje o schválenom úvere v časti RPMN. Je potom nutné konštatovať, že odpoveď žalovaného na moju žiadosť o úver, nepredstavuje bezpodmienečné prijatie, ktoré zákon vyžaduje pre vznik zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že odpoveď žalovaného ako veriteľa nemožno označiť za prijatie návrhu (akceptáciu), keďže zahŕňalo iný obsah, ako bol predložený návrh (oferta), a teda išlo o nový návrh, ktorý mal dlžník možnosť buď prijať alebo neprijať. Keďže nedošlo k prijatiu nového návrhu dodávateľa spotrebiteľom v písomnej forme, ako to pre jej platnosť vyžaduje zákon, ide o absolútne neplatný právny úkon. Žalovaný v odvolaní uvádza, že RPMN sa nedá dohodnúť a že otázka „dohody“ žalobcu a žalovaného o RPMN bola nesprávne právne posúdená, keďže RPMN nie je dojednateľný údaj. K týmto tvrdeniam sa vyjadril KS Trnava v rozsudku sp. zn. 11Co/69/2018 zo dňa 19.03.2019, kde uviedol: „K odvolacím argumentom žalovaného, že RPMN sa nedá dohodnúť, je potrebné uviesť, že výpočet RPMN je upravený zákonom ZoSÚ, pričom výška RPMN je ovplyvnená viacerými parametrami. Odvolací súd v súlade s právnym názorom súdu prvej inštancie ustálil, že síce nie je možné RPMN určiť dohodou, ale je nevyhnutné RPMN v správne výške uviesť v zmluve o úvere. Dôvodom je tá skutočnosť, že spotrebiteľ má právo byť o výške RPMN informovaný pred uzavretím zmluvy, nakoľko je to nevyhnutné na to, aby mal spotrebiteľ možnosť posúdiť výhodnosť alebo nevýhodnosť zmluvy o úvere.“ Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26CoCsp/3/2021-186 zo dňa 27.10.2021. Na str. 5 v časti II. odvolania žalovaný namieta nesprávnosť záverov o bezúročnosti úveru z dôvodu neuvedenia konečnej splatnosti úveru. Opakovanou kontrolou rozsudku súdu prvej inštancie nebolo zistené, že by táto právna otázka bola v rozsudku posudzovaná. Z uvedeného dôvodu by bolo nadbytočným sa k argumentácii v tejto časti odvolania vyjadrovať. Na str. 7 v časti III. odvolania žalovaný namieta výrok súdu prvej inštancie o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Zhodná zmluvná podmienka bola už v minulosti opakovane posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, napríklad rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/2/2016-172 zo dňa 28.03.2017 alebo rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/55/2016-123 zo dňa 28.09.2016. Je nutné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v tejto časti správne. Žalovaný na str. 8 v časti IV. nesúhlasí s výrokom o finančnom zadosťučinení. Žalovaným vznesená námietka premlčania nebola vznesená a odôvodnená dostatočne
určitým spôsobom. Žalovaný svoju argumentáciu nedoplnil ani v rámci svojho odvolania. Zo žalovaným vznesenej námietky premlčania pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nie je zrejmé, kedy podľa žalovaného mala začať plynúť premlčacia lehota a z akého dôvodu. Pokiaľ žalovaný neuvádza svoju procesnú obranu v podobe vznesenia námietky premlčania dostatočne konkrétnym spôsobom, nie je úlohou súdu suplovať procesnú obranu žalovaného. Z argumentácie žalovaného v tejto časti odvolania sa javí, že ide iba o účelové tvrdenia, pričom sa javí, že samotný žalovaný ani nechce uviesť žiadne konkrétne údaje týkajúce sa ním vznesenej námietky premlčania. V neposlednom rade poukazujem na skutočnosť, že za účelom zamedzenia protiprávnym zásahom zo strany žalovaného do mojej finančnej sféry som bol nútený podať na súd návrh na neodkladné opatrenie, ktorým bolo uložené žalovanému, aby sa zdržal vykonávania zrážok z mojej mzdy. K porušovaniu mojich práv ako spotrebiteľa zo strany žalovaného tak dochádzalo kontinuálne niekoľko rokov, a to až do doby vydania neodkladného opatrenia v konaní pred Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 9Csp/92/2020. Uvedená skutočnosť tiež vyplýva zo Žiadosti žalovaného o vykonávanie zrážok zo mzdy a z potvrdenia o vykonaných zrážkach. V ďalšej časti na str. 8 odvolania sa nachádzajú vyjadrenia, ktoré sú nezrozumiteľné. Nie je zrejmé, čoho sa žalovaný v danej časti odvolania domáha alebo, kam argumentácia žalovaného smeruje. Na str. 9 odvolania žalovaný uvádza, že suma primeraného finančného zadosťučinenia nebola dostatočným spôsobom odôvodnená súdom prvej inštancie. S daným tvrdením žalovaného nie je v žiadnom prípade možné súhlasiť. S otázkou primeraného finančného zadosťučinenia sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal v bodoch 27. – 29. rozsudku a zohľadnil všetky okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že rozsudku súdu prvej inštancie je v celom rozsahu správny. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 9Csp/135/2020-112 zo dňa 23.03.2022 a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné a v časti, kde odvolací súd odvolanie neodmietol, boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch II. a IV. vecne správny a vo výroku III. bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
10. Odvolací súd zistil, že počas odvolacieho konania, a to dňa XX.XX.XXXX, pôvodný žalovaný zomrel. Uznesením č.k. 24CoCsp/49/2022 - 179 zo dňa 26.07.2023 súd pokračoval na strane žalobcu s právnymi nástupcami žalobcu, t.č. žalobcami 1 až 4.
11. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
12. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
13. Žalovaný podal odvolanie voči II., III., IV. a V. rozsudku. Pokiaľ ide o výrok V. napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, uvedené nemožno považovať za rozhodnutie v neprospech žalovaného, preto súd odvolanie žalovaného voči výroku V. rozsudku odmietol (výrok I.).
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom dôvodnosti nároku žalobcu na bezdôvodné obohatenie a primerané finančné zadosťučinenie a či správne posúdil neprijateľnosť zmluvnej podmienky.
15. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
16. Odvolateľ primárne namietal, že uvedením iného údaja o RPMN v bode 6 úverovej zmluvy žalovaný nevzniesol proti návrhu výhrady alebo návrhy smerujúce k rozšíreniu alebo k obmedzeniu dojednaných práv a povinností. Bod 5 aj 6 vyplnil podľa tvrdenia žalovaného jeho poverený pracovník. V tejto súvislosti uviedol, že hodnota RPMN nie je v žiadnom právnom predpise stanovená ako podmienka vzniku úverovej zmluvy a hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nedojednáva, čo vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Odvolací súd zdôrazňuje, že uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ako správne právne vyhodnotil súd prvej inštancie Zmluvu č. 8500004563 zo dňa 30.5.2011) má zákonom predpísanú písomnú formu (§ 9 ods. 1 ZoSÚ). Súčasne nemožno ignorovať požiadavky, ktoré na proces uzatvárania zmlúv kladie Občiansky zákonník, a to najmä ust. § 44 ods. OZ, podľa ktorého prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že v čase, keď žiadosť o poskytnutie úveru podpísal pôvodný žalobca, bola vyplnená len časť 5. žiadosti. Z pohľadu odvolacieho súdu je bezpredmetné, či tento údaj vyplnil pôvodný žalobca, alebo poverený pracovník žalovaného. Podstatnou skutočnosťou je to, že pôvodný žalobca v čase podpisu Zmluvy nebol oboznámený s údajmi, ktoré až dodatočne vyplnil žalovaný pri podpise Zmluvy, ktorá je označená ako časť 6 – údaje o schválenom revolvingovom úvere v EUR (nevypĺňajte). Súd prvej inštancie správne v bode 25 odôvodnenia rozsudku uviedol, že v časti 5. a 6. Zmluvy sa nachádzajú rozdielne obsahové náležitosti líšiace sa v údaji o RPMN a nemožno hovoriť o akceptácii návrhu zmluvy žalovaným, ale o nový návrh, ktorý mal byť žalobcom písomne prijatý alebo odmietnutý. Pre platné uzavretie Zmluvy v rozsahu, v akom údaje do Zmluvy doplnil žalovaný bolo potrebné, aby žalobca takéto znenie, vrátane údaja o RPMN, žalobca prijal a podpísal, čo sa nestalo. Predložená Zmluva teda nespĺňa zákonnú požiadavku písomnej formy, pričom táto skutočnosť samotná postačuje na to, aby úver bol hodnotený ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (por. napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 9Co/89/2019, 25Co/79/2019).
17. Pokiaľ odvolateľ namieta, že údaj o RMPN nemožno dohodnúť, čo vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju, tu odvolací súd dáva odvolateľovi za pravdu. Výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov je daný zákonnými koeficientmi dosadenými do vzorca podľa prílohy č. 2 k ZoSÚ. Nemožno však opomenúť, že RPMN je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ), pričom absencia tejto obligatórnej náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je nepochybné, že pôvodný žalobca ako spotrebiteľ pri podpise Zmluvy nebol informovaný o výške RPMN, pričom ide o údaj ktorý zásadne ovplyvňuje posúdenie, či je úver pre spotrebiteľa výhodný a v akej miere bude pri splácaní spotrebiteľ zaťažený úrokmi a poplatkami pri splácaní úveru. Z rozsudku Súdneho dvora C-42/15 vyplynulo o.i. aj to, že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V danom prípade je údaj o výške RPMN nepochybne okolnosťou, ktorá zásadne ovplyvňuje schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a ako odvolací súd uviedol vyššie, pôvodný žalobca o tomto údaji pri podpise informovaný nebol. Žalovanému po obdržaní žiadosti o poskytnutí úveru nič nebránilo, aby následne predložil pôvodnému žalobcovi návrh zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý by obsahoval všetky obligatórne náležitosti stanovené ZoSÚ. Predložená Zmluva teda nespĺňa zákonnú požiadavku písomnej formy, súčasne v nej absentuje aj údaj o RPMN, pričom táto skutočnosť samotná postačuje na to, aby úver bol hodnotený ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ. Vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu potom bolo nadbytočné zaoberať sa tým, či v zmluve absentoval aj údaj o konečnej splatnosti úveru.
18. Vzhľadom na to, že odvolateľ nenamietal výšku platieb, ktorými pôvodný žalobca preukazoval výšku čiastky, ktorú zaplatil žalovanému, a ktorá prevyšovala čiastku poskytnutého úveru a súčasne predstavovala výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, potom odvolací súd s prihliadnutím na správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že úver je potrebné hodnotiť ako
bezúročný a bez poplatkov, napadnutý rozsudok vo výroku II. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok II).
19. Ďalej sa odvolací súd zameral na preskúmanie správnosti záverov súd prvej inštancie o dôvodnosti nároku finančného zadosťučinenia a jeho výške.
20. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
21. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. (rozsudok NS SR, sp. zn.: 6Cdo/127/2017)
22. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil priznané finančné zadosťučinenie čo do dôvodu aj výšky. Po preskúmaní napadnutého rozsudku má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie presvedčivo a vyčerpávajúco zdôvodnil, ktoré kritériá posudzoval pri otázke primeranosti finančného zadosťučinenia a dostatočne tak vysvetlil svoju úvahu, ktorá viedla k stanoveniu finančnému zadosťučinenie vo výške 500,- eur. Nemožno dať za pravdu odvolateľovi, že súd prvej inštancie vychádzal striktne len z toho, že ide cca o 20% zo sumy bezdôvodného obohatenia. Naopak, súd prvej inštancie správne zohľadnil, že žalovaný porušil svoje povinnosti ako dodávateľ stanovené zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, nakoľko nepostupoval v súlade so zákonom pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď táto nemala písomnú formu a chýbala v nej obligatórna náležitosť ovplyvňujúca schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ďalej zohľadnil neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, v dôsledku ktorej musel pôvodný žalobca strpieť zrážky zo mzdy. Hoci zákon o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje ako predpoklad uplatnenia nároku na finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi vznikla reálne ujma, pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia (pôvodný žalobca sa domáhal sumy vo výške 1.500,- eur) správne súd svoju pozornosť zameral aj na to, v akej výška spotrebiteľovi ujma už vznikla. V danom prípade išlo o čiastku vo výške presahujúcej 2.500,- eur (pozn. pôvodný žalovaný si uplatnil len časť nepremlčaného nároku na bezdôvodné obohatenie), preto priznaná čiastka vo výške 500,- eur (predstavujúca len 20% z celkovej sumy bezdôvodného obohatenia) nie je neprimeraná. (por. napr. rozhodnutie Krajského súd v Trnave sp. zn.: 24CoCsp/65/2022)
23. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa týkajúcu sa nesprávneho posúdenia premlčania nároku na finančné zadosťučinenie, tu odvolací súd konštatuje, že odvolateľ nijako nekonkretizoval, prečo by mal byť nárok
pôvodného žalobcu premlčaný a dôvody, ktoré uviedol na str. 8 a 9 odvolania nie sú zrozumiteľné a vo vzťahu k potencionálnemu premlčaniu nie sú ani relevantné. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že pôvodný žalobca sa domáhal nároku z porušenie povinnosti dodávateľa a súčasne finančného zadosťučinenia tou istou žalobou, preto nárok na finančné zadosťučinenie nemôže byť premlčaný.
24. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodnutie v časti, ktorou vyhovel žalobcovi a priznal mu nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnil, preto bolo potrebné napadnutý rozsudok v dotknutom výroku IV. ako vecne správne v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdiť (výrok II.)
25. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnej podmienky (výrok III. napadnutého rozsudku), odvolateľ mal za to, že z rozsudku nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by dokazovali existenciu značnej nerovnováhy v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa.
26. Podľa § 220 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
27. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
28. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
29. Súd prvej inštancie vo výroku III. napadnutého rozsudku určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 30.5.2011 je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. V odôvodnení rozsudku však v bode 24 uviedol stroho len to, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Predstavuje totiž formulárovú dohodu, ktorá so žalobcom nebola individuálne dojednaná, ale je súčasťou formulára a žalobca ako spotrebiteľ tak nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, z ktorého dôvodu je predmetné zmluvné dojednanie uvedené v bode 8.1 Zmluvy podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné.
30. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať
v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú“). Nepostačí však konštatovať iba to, že predmetná zmluvná podmienka je súčasťou zmluvy, ktorá je „formulárová“ a nebola s pôvodným žalobcom individuálne dojednaná. Súd prvej inštancie vôbec neuviedol, v čom vidí hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ani nezdôvodnil svoju úvahu v tom smere, že by nepomer v týchto právach a povinnostiach dosahoval takú intenzitu, ktorá odôvodňuje určenie konkrétnej zmluvnej podmienky ako neprijateľnej.
31. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na to, že súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch neodôvodnil právne ani vecne, nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom. V dôsledku toho odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku III. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok III.)
32. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Je potrebné dôsledne pristúpiť k posúdeniu skutkových tvrdení strán a nimi navrhnutých dôkazov najmä so zameraním na posúdenie, či predmetná zmluvná podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodniť tak, aby skutkové a právne závery súdu boli vyčerpávajúco a logicky vysvetlené, nevzbudzujúce pochybnosti o dôvodoch samotného rozhodnutia.
33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).