Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)Rozsudok_25Co-2-2019.pdf
PDF · 103.34 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/2/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Milana Ďuricu, PhD., členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD., v právnej veci žalobcu: C. F., narodený E., bytom L., XXX XX O., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Andreom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 636,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 4Csp/313/2017 - 114 z 31. januára 2019 , takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec, č.k. 4Csp/313/2017 - 114 z 31. januára 2019 mení tak, že žalobu zamieta. Žalovanému priznáva právo na náhradu trov prvostupňového konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
II. Žalovanému priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec rozsudkom č.k. 4Csp/313/2017 - 114 z 31. januára 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zaviazal žalovaného zaplatiť 636,66 Eur s príslušenstvom a súčasne žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie konštatoval, že 10. februára 2015 bola medzi sporovými stranami uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 8500102083 (ďalej len „zmluva o úvere“), predmetom ktorej bol úver vo výške 1 110 Eur s počtom splátok 42, s mesačnou splátkou vrátane úrokov vo výške 34,91 Eur, s RPMN 25,58%, s ročnou úrokovou sadzbou 17,69%, s priemernou RPMN za úver 36,30%, s poplatkom za poskytnutie úveru 111 Eur, pričom celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1 577,22 Eur. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v skutočnosti bol žalobcovi poskytnutý úver len vo výške 999 Eur, pretože mu bol započítaný poplatok za poskytnutie úveru.
3. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o revolvingovom úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa „zákona č. 129/2010 Z.z.“ účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Súd bol ďalej toho názoru, že nejde o revolvingový úver, ale ide o klasický úverový vzťah. Z vykonaného dokazovania zistil, že úverová zmluva neobsahuje termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože v zmluve je uvedená len výška mesačnej splátky a počet splátok. Podľa § 9 ods. 2 písmeno f/ „zákona č. 129/2010 Z.z.“ chýba aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti. Tieto údaje sú uvedené len „v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“, ktoré však nemožno považovať za písomne uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere v znení ku dňu podpisu zmluvy. Súčasne zistil, že údaje v návrhu zmluvy, ktoré vyplňoval žalobca pod bodom 5 a údaje v bode 6, ktoré vyplňoval žalovaný, nie sú zhodné
pokiaľ ide o výšku RPMN, a preto nemožno hovoriť o akceptácii návrhu zo strany žalovaného, ale o novom návrhu, ktorý by mal byť dlžníkom písomne prijatý alebo odmietnutý. Súd sa síce stotožnil s tvrdením žalovaného o nemožnosti dojednania RPMN, nakoľko tento údaj je určený na základe vopred určeného vzorca, ale zároveň zdôrazňuje, že údaj o RPMN je dôležitý pre dlžníka pri rozhodovaní o tom, či s podmienkami úveru súhlasí alebo nie a tento údaj poskytuje dlžníkovi výlučne veriteľ. Z týchto dôvodov je podľa právneho názoru súdu prvej inštancie nemysliteľné, aby bol dlžníkovi pri návrhu zmluvy poskytnutý údaj odlišný ako pri jej schvaľovaní. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že nedošlo k dohode zmluvných strán, a preto je zmluva neplatná. Pokiaľ by aj zmluva bola platná, v dôsledku toho, že neobsahuje údaje určené v § 9 ods. 2 písmeno f/, k/ „zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“, považuje sa podľa § 11 ods. 1 tohto zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Súd prvej inštancie prišiel k záveru, že žalobcovi bol reálne, v dôsledku započítania poplatku za poskytnutie úveru, poskytnutý úver len vo výške 999 Eur, pričom žalobca uhradil sumu 1 635,66 Eur. Z týchto dôvodov žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 636,66 Eur. Súd prvej inštancie na základe týchto zistení a právnych záverov vyhovel žalobe a priznal žalobcovi právo aj na úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy a v členení uvedenej vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žalobca bol úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal aj právo na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100%.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie v zákonnom stanovenej lehote, v ktorom navrhol aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak že žalobu zamietne a prizná mu právo na náhradu trov konania.
5. Žalovaný v odvolaní nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nedošlo k dohode o výške RPMN. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že RPMN je možné dohodnúť. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že RPMN je výsledkom aplikácie konkrétnych údajov v matematickom vzorci, a teda že je výsledkom určeným týmto výpočtom. Úvaha súdu, že kvôli RPMN nedošlo k uzatvoreniu zmluvy je mylnou, pretože žalobca žiadny údaj RPMN nenavrhol. V bode 5 žiadosti o úver je údaj o „predpokladanej RPMN“, pričom nejde o návrh RPMN, pretože žalobca v čase podania žiadosti nebol objektívne spôsobilý jeho výšku vypočítať. V tejto časti považuje odvolateľ napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Žalovaný sa odvoláva na § 9 ods. 2 písmeno l/ „zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“ a cituje náležitosti, ktoré sú potrebné pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Sporná výška RPMN nie je otázkou dohody, ale je presne určená stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaje RPMN schváleného úveru podľa citovaného zákona, porušil by tým tento zákon. Podľa stanoviska odvolateľa, súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnemu alternatívnemu záveru, pretože oznámenie o schválení úveru sa považuje sa súčasť zmluvy. Obsah tohto oznámenia je tvorený údajmi vyplývajúcimi zo zmluvy, nejde teda o nejaké doplnenie údajov uvádzaných v zmluve.
6. K odvolaniu zaujal stanovisko žalobca podaním z 29. júla 2019, v ktorom navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Napadnuté rozhodnutie považuje za správne po stránke právnej aj skutkovej. V tomto rozhodnutí súd vychádzal z aktuálnej rozhodovacej praxe súdov SR, pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti podobných typov zmlúv. Žalobca netvrdil v žalobe, že údaj o výške RPMN sa dá dohodnúť, ale tvrdil, že v návrhu zmluvy a v jej prijatí sú odlišné hodnoty. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný ponúkol produkt (spotrebiteľský úver) predložením formulára dňa 2. februára 2015, ktorý bol zo strany žalobcu v bode 5. zmluvy o úvere vyplnený, pričom v tomto bode bol uvedený aj údaj o výške RPMN. Žalovaný bol povinný uviesť obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru v súlade so zákonom, napríklad dobu trvania zmluvy, termíny splátok a na základe týchto sa mal žalobca rozhodnúť, či produkt za týchto podmienok akceptuje. Po prejavení záujmu žalobcu za podmienok stanovených v bode 5 zmluvy („návrhu zmluvy“) dňa 2. februára 2015, došlo k zmene podmienok zmluvy zo strany žalovaného dňa 10. februára 2015, o ktorých žalobca nebol upovedomený. Z týchto dôvodov k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Ak dodávateľ zmení hodnoty jednotlivých už zákonom obligatórnych záležitostí, žalobca je toho názoru, že nejde o prijatie návrhu, ale o nový návrh podľa § 44 ods. 2 OZ. Dňa 10. februára 2015 bolo žalovaným vypracované „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500102083“, ktoré už obsahuje nové náležitosti, a to dátum splatnosti prvej splátky úveru, dátum splatnosti poslednej splátky a dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania, ktoré sa nenachádzajú v úverovej zmluve. Z týchto dôvodov oznámenie predstavuje nový návrh žalovaného
na uzatvorenie zmluvy, ktorý žalobca žiadnym spôsobom písomne neakceptoval. Z dôvodov považuje žalobca zmluvu za neplatnú.
7. K stanovisku žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
8. Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu stanovenom v § 379, § 380 CSP a napadnuté rozhodnutie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.
9. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie.
10. Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 636,66 Eur. Táto suma predstavuje rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom vo výške 999 Eur a sumou, ktorú žalobca zaplatil žalobcovi na základe zmluvy o úvere vo výške 1 635,66 Eur.
11. Podľa žalobcu žalovaný získal bezdôvodné obohatenie v dôsledku toho, že úverová zmluva nevznikla, resp. je neplatná. Tento záver žalobca vyvodil z absencie dohody o predpokladanej výške RPMN. Žalobca v bode 5 návrhu zmluvy uvádzal predpokladanú výšku RPMN 25,58% a žalovaný v bode 6 zmluvy uviedol 25,78%. Z týchto dôvodov považuje žalobca úverovú zmluvu za neplatnú. Podporne poukazuje aj na to, že v prípade vzniku zmluvy by táto bola bezúročná a bez poplatkov vzhľadom na to, že neobsahuje údaje o dobe trvania zmluvy, termíne konečnej splatnosti, celkovej výške dlžnej sumy, konkrétnej mene spotrebiteľského úveru a podmienok upravujúcich jej čerpanie, tak ako to vyžaduje „zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“. V úverovej zmluve sa uvádza výška úveru 1 110 Eur, avšak v skutočnosti bolo žalobcovi poskytnutých len 999 Eur, pretože rozdiel týchto súm si započítal žalovaný ako poplatok za poskytnutie úveru. Z týchto dôvodov je nesprávne uvedená aj ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pretože žalovaný vychádzal zo sumy 1 110 Eur a nie zo sumy 999 Eur, ktorá bola v skutočnosti poskytnutá. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5% v časovom členení tak, ako je uvedené v žalobe.
12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukazuje predovšetkým na to, že údaj o RPMN sa podľa „zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“ dohodnúť nedá, a preto sa zmluvné strany na nej nemôžu ani dohodnúť, pričom poukazuje na ustálenú súdnu prax. V návrhu zmluvy sa uvádzajú len údaje o predpokladanej výške RPMN. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu o výške poskytnutého úveru, pretože samotný zákon pripúšťa prevod na platobný účet spotrebiteľa, prevod na účty iného veriteľa a započítanie na úhradu iných záväzkov spotrebiteľa. Žalovaný poskytol úver v dohodnutej výške, avšak došlo k započítaniu s poplatkom za poskytnutie úveru, ktorý bol žalobca povinný podľa zmluvy o úvere zaplatiť.
13. Pokiaľ ide o ďalšie náležitosti, ktoré podľa žalobcu absentujú v zmluve, žalovaný poukazuje na „lícnu“ stranu žiadosti/zmluvy, kde je údaj o výške a mene poskytnutého úveru. Čo sa týka údaju o konečnej splatnosti úveru, odvoláva sa na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého ustanovenie článku 10 odsek 2 Smernice 2008/48/ES by sa nemalo vykonať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti ako tie, ktoré sú uvedené v článku 10 odsek 2 tejto smernice. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene „zákona č. 129/2010 Z.z.“. Do prijatia tejto zmeny, podľa názoru žalovaného, je potrebné prijať eurokonformný výklad. Konečná splatnosť úveru bola v posudzovanom prípade určená dátumom splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch, počtom mesačných splátok a dojednaním článku 4 odsek 4.5, podľa ktorého dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne je možné poukázať na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň žalovaný poukazuje na článok 9 odsek 9.1 zmluvy o úvere, podľa ktorého je zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Z týchto dôvodov neprichádza do úvahy záver, podľa ktorého je zmluva bezúročná a bez poplatkov.
14. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či zmluva o úvere vznikla, a ak zmluva vznikla, či je platná a ak je platná, či táto je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom pre spornú zmluvu o úvere (ďalej len „zákon o úveroch“).
15. Odvolací súd považuje primárne za potrebné uviesť, že ak zmluva nevznikne, tak nie je možné hovoriť o jej neplatnosti, pretože neplatnosť, či už absolútna alebo relatívna prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď zmluva bola uzatvorená (vznikla) a je daný konkrétny dôvod jej neplatnosti.
16. Odvolací súd zaujal k jednotlivým sporným bodom a posudzovanej zmluve toto stanovisko: Zákon o úveroch neupravuje uzatváranie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale stanovuje len jej formálne a obsahové náležitosti ( § 9 zákona o úveroch). Zároveň tento zákon stanovuje osobitné právne dôsledky za absenciu niektorých stanovených náležitostí. Aj bez priameho odkazu v § 9 zákona o úveroch, na všeobecné náležitosti zmluvy podľa Občianskeho zákonníka je zrejmé, že uzatvorenie a vznik zmluvy ako takej sa musí posudzovať podľa príslušných ustanovení OZ.
17. Žalobca správne tvrdí, že podľa § 44 ods. 2 OZ prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Z ustanovenia § 44 OZ vyplýva, že zmluvné strany sa musia dohodnúť o celom obsahu zmluvy, inak k uzavretiu zmluvy nedôjde a zmluva nevznikne. Táto dohoda musí pri zmluve o úvere zároveň obsahovať všetky náležitosti stanovené v § 9 ods.2 zákona o úveroch. Ak by sa však aj zmluvné strany dohodli na všetkých obligatórnych obsahových náležitostiach stanovených v § 9 zákona o úveroch, ale nedohodli by sa na iných náležitostiach, ktoré sú predmetom kontraktácie, nedošlo by k uzavretiu zmluvy a zmluva by teda nevznikla (§ 44 OZ).
18. Súčasne je potrebné uviesť, že zákon o úveroch v § 11 odlišne stanovuje sankcie za nedodržanie písomnej formy a pri absencii dohody o niektorých obligatórnych obsahových náležitostiach zmluvy o úvere, ak úver bol na základe „neperfektnej zmluvy“ poskytnutý. Nedodržanie formálnych, a určených obsahových náležitostí zmluvy, nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Právnym dôsledkom nedodržania písomnej formy alebo absencie explicitne stanovených obsahových náležitostí je to, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
19. Pokiaľ ide o vznik zmluvy (niekde žalobcom označovaným ako stav neplatnosti zmluvy), odvolací súd konštatuje, že proces uzatvárania zmluvy v posudzovanom prípade neprebiehal v podobe návrhu zmluvy vypracovaným jednou zmluvnou stranou a jeho prijatia resp. neprijatia druhou zmluvnou stranou, tak ako to upravuje § 43a a 43b OZ. Návrh zmluvy označený aj ako žiadosť o poskytnutie úveru je síce formálne návrhom (žiadosťou) žalobcu ako dlžníka, ale v skutočnosti ho vypracoval žalovaný a je aj na jeho hlavičkovom papieri. Žalobca v tomto návrhu zmluvy mal vypĺňať len údaje uvedené v čl. 5., pričom však z povahy týchto údajov je nesporné, že ide o údaje, ktoré mu poskytol žalovaný. Pretože tieto údaje sú vpísané do predtlačeného textu návrhy zmluvy (vypracovaného žalovaným), mechanicky (nie ručne), nie je zrejmé, či vôbec tieto údaje vpisoval žalobca ako dlžník. V žiadnom prípade však nejde o návrh zmluvy žalobcu ako dlžníka. Tento návrh zmluvy vystavený žalovaným podpísal žalobca ako dlžník 2. februára 2015 a žalovaný, ktorý do ním predtlačeného textu návrhu zmluvy vpísal aj údaje uvedené v bode 6., podpísal svoj návrh zmluvy 10. februára 2015. Nezhoda údajov v bode 5. a 6., na ktorú žalobca poukazuje, je v predpokladanej RPMN, pri ktorej údajne žalobca uviedol 25,73% a žalovaný 25,58%. Vzhľadom na to, že ide o predpokladanú RPMN, už z povahy tohto údaju vyplýva, že tu nejde o rozpor medzi zmluvnými stranami resp. o neprijatie návrhu alebo o nový návrh zmluvy. Navyše v bode 2.1. zmluvných dojednaní sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ je oprávnený pri schvaľovaní určiť iné údaje ako sú v bode 5 návrhu (žiadosti) zmluvy o úvere.
20. Vzhľadom na spôsob akým bola zmluva o úvere uzatváraná a povahu sporného údaju, sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom, žalobcu a , že zmluva nevznikla.
21. K samotnému obsahu zmluvy odvolací súd konštatuje, že zmluva, ktorá bola podpísaná žalovaným ako veriteľom 10. februára 2015 (čo je súčasne aj dátumom jej vzniku) prehlasuje v bode 14 za neoddeliteľnú súčasť zmluvy „zmluvné dojednania.“ Tieto zmluvné dojednania sú na samostatnej listine a zmluvnými stranami sú podpísané. Uvedené zmluvné dojednania v bode 7 prehlasujú za súčasť zmluvy o úvere aj „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníka.“
22. Žalobca medzi iným namietal, že v zmluve o úvere nie dohodnutý termín konečnej splatnosti úveru a termín splatnosti splátok, ktorý je uvedený len v oznámení o schválení úveru, pričom žalobca toto oznámenie nepodpísal. Tieto údaje neboli uvedené v úverovej zmluve, a preto je ich potrebné podľa žalobcu považovať za nový návrh.
23. Odvolací súd konštatuje, že zmluvné dojednania, ktoré sú na samostatnej listine sú súčasťou úverovej zmluvy a dopĺňajú jej obsah. Pokiaľ ide o právny názor žalobcu, podľa ktorého oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je súčasťou zmluvy, odvolací súd vychádza v záujme právnej istoty z doterajšej judikatúry odvolacieho súdu (napr. sp. zn. 41 Co/28/2019 z 26. júna 2019, 41 Co/112019 z 27. marca 2019 a ďalšie, ktoré sú zverejnené na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR). V bode 7.1 písmeno g) zmluvných dojednaní je za súčasť zmluvy medzi iným prehlásené „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“. Postup pri zasielaní tohto oznámenia ako aj jeho obsahové náležitosti boli dohodnuté v bode 22 zmluvných dojednaní. Samotné „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“ z 10. februára 2015 sa zároveň odvoláva na konkrétnu zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500102083. Doručenie oznámenia žalobca nerozporoval.
24. V tomto oznámení sú uvedené všetky obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absenciu žalobca v žalobe vytýkal.
25. Žalobca nesprávne uviedol, že zmluva o úvere neobsahuje menu, v ktorej úver bude poskytnutý, pretože v bode 5 a 6 je uvedená mena „eur“. Rovnako žalobca nesprávne tvrdí, že v zmluve nie je uvedená doba trvania zmluvy, pretože v bode 9.1 zmluvných dojednaní je dohodnuté, že zmluva o úvere sa uzatvára na dobu neurčitú.
26. Odvolací súd pri hodnotení termínu splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru vzal do úvahy aj rozhodnutie SDE vo veci C-42/15, z ktorého medzi iným vyplýva, že čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí identifikovať dátumy týchto splátok.
27. V posudzovanej zmluve o úvere, ktorej súčasťou je aj „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“ je uvedený dátum splatnosti prvej splátky, dátum splatnosti poslednej splátky, ako aj dátum splatnosti splátky počas splácania.
28. Pokiaľ ide o výšku poskytnutého úveru a údajov odvíjajúcich sa od tejto výšky odvolací súd konštatuje, že žalobcovi bol v súlade so zmluvou o úvere poskytnutý úver vo výške 1110 Eur. Započítanie poplatku za poskytnutý úver si zmluvné strany dohodli v bode 5 zmluvy o úvere (žiadosti o poskytnutie úveru), a preto odvolací súd nemohol akceptovať argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala výšky poskytnuté ho úveru a RPMN.
29. Na základe uvedených právnych záverov odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému právo na náhradu trov prvostupňového konania.
30. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, súd v súlade s § 396 a § 255 CSP priznal právo na ich náhradu žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v rozsahu 100%.
31. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).