Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-8-2022.pdf
PDF · 145.65 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/8/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, D. C., právne zastúpenej JUDr. Pavlom Zavackým, advokátom so sídlom Hradné námestie 29, Kežmarok, proti žalovanej E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XXX, D. C., právne zastúpenej JUDr. Jurajom Kulom, advokátom so sídlom Mäsiarska 30, Košice, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 8C/337/2013-619 zo dňa 29.09.2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.
II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou po úkonoch čiastočného späťvzatia žaloby domáha zaplatenia sumy 153.000,- eur.
2. Okresný súd Kežmarok ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Rozhodnutie súd právne zdôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 630 Občianskeho zákonníka.
4. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa so žalovanou uzavrela dňa 11.02.2008 formou notárskej zápisnice darovaciu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v k.ú. D. C., konkrétne rodinný dom súp. č. XXX postavený na pozemku parc. č. XXX a pozemky parc. č. XXX - záhrady o výmere 37m2, par. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 146m2, parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 56m2, par. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 153m2, par. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 530m2, par. č. XXX - záhrady o výmere 765m2 zapísané na LV č. XXX pre obec D. C.. Spolu s darovacou zmluvou uzavreli sporové strany aj zmluvu o zriadení vecného bremena, spočívajúceho v práve žalobkyne na doživotné bývanie a užívanie uvedených nehnuteľností, ako aj uzavretie zaopatrovacej zmluvy.
5. Žalobkyňa listom datovaným 15.10.2012 vyzvala žalovanú na vrátenie daru, pričom tento list súd prvej inštancie považoval za neurčitý. Na platnosť právneho úkonu výzvy na vrátenie daru je nevyhnutné, aby v ňom boli uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov voči nemu alebo členom jeho rodiny. Len tak, pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka, nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného hmotnoprávneho
úkonu darcu, t.j. zrušenie darovacej zmluvy a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc, čiže v okamihu, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému. Aj pre tento jednostranný adresný právny úkon platí, že musí spĺňať náležitosti požadované Občianskym zákonníkom pre právne úkony, teda aj náležitosti prejavu vôle v zmysle jeho určitosti (pozri NS ČR sp.zn. 28Cdo/4038/2013, rozsudok NS ČR z 27.9.2012, sp.zn. 33Cdo/767/2011, rozsudok NS ČR z 12.12.2002, sp.zn. 22Cdo/1620/2001).
6. Obsahom žiadosti o vrátenie daru musí byť dôvod jeho vrátenia. Absencia uvedenia dôvodu má za následok neurčitosť uplatnenia práva, a teda jeho absolútnu neplatnosť. Uvedenie dôvodu je významné i pre posúdenie včasnosti uplatnenia tohto práva. Výzva na vrátenie daru z hľadiska požiadavky jej určitosti ako právneho úkonu má obsahovať i) osobné údaje darcu, ktorý žiada o vrátenie daru, ii) osobné údaje obdarovaného, od ktorého darca žiada vrátenie daru, iii) z akého dôvodu žiada darca vrátenie daru (podrobný opis správania sa obdarovaného k darcovi s uvedením konkrétneho času kedy k danému konaniu došlo).
7. Z obsahu výzvy žalobkyne na vrátenie daru datovanej 15.10.2012 nie je zrejmý konkrétny opis správania obdarovaného k darcovi, keďže v ňom nie je bližšie konkretizované kedy k nemu došlo. Žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru zo dňa 15.10.2012 uviedla, že o vrátenie daru sa domáha pre agresívne správanie žalovanej voči nej a že to je už neznesiteľné a stupňujúce. Napríklad, že ju ohovára, osočuje, vulgárne jej nadáva a vyhráža sa jej tým, že ju ovalí po hlave a dá po pysku a to, že sa o ňu nestarala v prípade staroby a choroby jej nepomáhala.
8. V žalobe predložila žalobkyňa tvrdenia odlišné od tvrdení obsiahnutých vo výzve na vrátenie daru, a to v tom zmysle, že sa k nej žalovaná v priebehu druhého polroka 2011 a počas roka 2012 začala správať spôsobom odporujúcim dobrým mravom, vulgárne jej nadávať, ohovárať, že je hlúpa, šialená, že jej dá po pysku, všetko za veľkého kriku. Obdobným spôsobom sa mala žalovaná správať i k členom rodiny žalobkyne - bratovi A. D., jeho manželke G. D., neteri H. C..
9. Svedok A. D., brat žalobkyne, bez bližšej špecifikácie osoby uviedol, že sa mu mali vyhrážať, že prečo sa stará do toho, že žalobkyni mali údajne zmiznúť peniaze z vkladnej knižky. V ďalšom svedok vypovedal, že sa stretol v obchodnom centre s bližšie neurčenou osobou, ktorá naňho mala kričať nevhodné poznámky. Súd však prisvedčil názoru žalovanej, že uvedený svedok neuviedol čas, kedy malo nastať popisované nevhodné správanie (zrejme žalovanej) a že ju vo svojej výpovedi dokonca ani neoznačil menom a priezviskom ako osobu, ktorá sa takého správania voči nemu mala dopustiť.
10. Svedok A. I., sused žalobkyne a zároveň synovec žalobkyne, tvrdil, že počul, ako žalovaná žalobkyni hrubo nadávala a vyjadrovala sa v tom smere, že či ,,chceš po pysku“, ,,to je všetko moje“ a že ,,pôjdeš do domova...“. Aj v prípade tohto svedka súd prisvedčil hodnoteniu jeho výpovede zo strany žalovanej. Svedok prevažne vyslovoval svoje subjektívne hodnotenie správania žalovanej voči žalobkyni, hodnotil zdravotný stav žalobkyne, avšak bližšie nekonkretizoval čas s uvedením aspoň približného obdobia, kedy sa mala žalovaná k žalobkyni správať tak ako to vo svojej výpovedi tvrdil. Súd uvedenú svedeckú výpoveď vyhodnotil ako nedôveryhodnú i vzhľadom na jeho časté nazeranie do vopred pripravených poznámok, konanie žalovanej formuloval veľmi všeobecne, nekonkrétne. Toto naviac komentoval vlastným spôsobom a vyslovoval svoje subjektívne hodnotenia vzťahu medzi stranami sporu. Obdobne súd vyhodnotil jeho výpoveď v časti, v ktorej vyslovoval svoje vlastné subjektívne ,,súdy“ prevodu predmetu daru žalovanou na jej synov a subjektívne hodnotil rodinné vzťahy žalobkyne.
11. Výpoveď o neposkytnutí pomoci žalobkyni zo strany žalovanej v čase ,,pred mesiacom, tromi týždňami“ (pred dňom jeho výsluchu na pojednávaní - pozn. súdu), bola súdom vyhodnotená ako tvrdenie bez právneho významu, keďže k nemu malo dôjsť po podaní žaloby.
12. Svedok G. J. vo výpovedi tvrdil, že sa žalovaná k žalobkyni chovala povýšenecky, arogantne a so zvýšeným hlasom. Údajné vyjadrenie žalovanej na adresu žalobkyne, že ,,Hovno si chorá“, ,,Chceš po pysku“ svedok nevnímal vlastnými zmyslami, keďže, ako sám uviedol, o týchto skutočnostiach sa dozvedel sprostredkovane od žalobkyne. Z jeho výpovede taktiež nebolo preukázané, v akom čase sa tohto správania mala žalovaná voči žalobkyni dopustiť. Aj v tomto prípade súd prisvedčil hodnoteniu výpovede svedka zo strany žalovanej. Svedok bližšie nekonkretizoval čas s uvedením aspoň približného obdobia, kedy sa mala žalovaná k žalobkyni správať tak ako to vo svojej výpovedi tvrdil. Jeho vyjadrenie, že žalovaná mala žalobkyni nadávať do ,,píč“ a ,,kuriev“ a adresovať na jej adresu vulgárnosti a vyhrážky,
sa podľa neho malo odohrať v roku 2013, teda v čase po podaní žaloby vo veci samej, a preto je v tejto časti jeho svedectvo po právnej stránke právne bez významu.
13. Neter žalobkyne H. C. v postavení svedkyne uviedla, že k žalobkyni chodievala raz za mesiac, že bola svedkom veľmi nepekného správania žalovanej k žalobkyni spočívajúceho vo vyjadreniach typu ,,hlúpa žena“, ,,ty nemáš zdravý rozum“, ťukanie si do hlavy, že jej dá po pysku a že by ju najradšej zabila a pod.. Svedkyňa označila žalovanú za agresívnu, manipulatívnu ženu, ktorá dosiahla na úkor žalobkyne bezdôvodné obohatenie. Aj v prípade tejto svedkyne súd prisvedčil hodnoteniu jej výpovede zo strany žalovanej. Svedkyňa bližšie nekonkretizovala čas s uvedením aspoň približného obdobia, kedy sa mala žalovaná k žalobkyni správať tak ako to vo svojej výpovedi tvrdila. Svedkyňa naviac tvrdila, že 10.10.2012 bola pri tom ako do domu žalobkyne prišla žalovaná so svojou sestrou G. J. a slovne používajúc vulgárne výrazy útočila na žalobkyňu vyčítajúc jej zrejme snahu získať späť do svojho vlastníctva rodinný dom, ktorý bol predmetom daru. Toto tvrdenie svedkyne vyvrátila žalovaná, ktorá poukázala na tvrdenie samotnej žalobkyne v konaní vedenom pred Okresným súdom Kežmarok pod spisovou značkou 4C/321/2012 urobenom do zápisnice 15.02.2013. Z neho je zrejmé, že žalovaná v jej nehnuteľnosti nikdy nebývala a odkedy jej vulgárne vynadala nechodí do domu ,,také dva roky...“ Na túto procesnú obranu žalovanej žalobkyňa nereagovala a účinne tak tvrdenie žalovanej nepoprela.
14. Z výpovede K. D., syna žalovanej, mal súd preukázané, že so svojim bratom G. a mamou (žalovanou) svojej tete (žalobkyni) pomáhali s prácami okolo domu, záhrady, vybavovania právnych formalít, lekárskych vyšetrení i bežných nákupov vrátane starostlivosti o domácnosť. Problém podľa neho nastal v okamihu, keď žalobkyňa podala na žalovanú trestné oznámenie, v ktorom ju obvinila z krádeže peňazí z vkladnej knižky. Tento svedok potvrdil, že sa žalobkyňa viackrát vyjadrila, že len chce od žalovanej dom naspäť.
15. Obdobne vypovedal i G. D., syn žalovanej, ktorý potvrdil, že žalovaná pomáhala žalobkyni s vybavovaním úradných, občianskych i zdravotných problémov, keďže ako bývalá zdravotná sestra v nemocnici v K. a v liečebnom ústave vo E. F. poznala mnoho lekárov. Podľa tohto svedka žalovaná pomáhala žalobkyni s prácami v domácnosti. Tak tomu bolo i pri oslavách 80. narodenín žalobkyne vo februári 2012, ktoré organizovala práve žalovaná so svojou sestrou G. J.. Nepriamo potvrdil tvrdenie svedka K. D., podľa ktorého vzťahy so žalobkyňou sa narušili po tom ako na žalovanú podala trestné oznámenie pre krádež 5.000,- eur z účtu žalobkyne.
16. Z výpovede svedkyne G. J., sestry žalovanej, bolo preukázané, že žalobkyňa mala so žalovanou veľmi dobrý vzťah, chodili spolu na nákupy, k lekárom, žalovaná so svojimi synmi pomáhala žalobkyni s domácimi prácami i prácami na záhrade a pod. Tieto vzťahy sa narušili po tom ako žalobkyňa podala na žalovanú trestné oznámenie pre krádež peňazí.
17. Z výpovedí posledne uvedených troch svedkov je nepochybné, že vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou boli dobré do podania trestného oznámenia 03.08.2012, v ktorom žalobkyňa žalovanú obvinila z trestného činu podvodu podľa ust. §221 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť 14.09.2011.
18. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Odboru kriminálnej polície L. M. N. X, J., ČVS: ORP-229/KP- KK-2012 zo dňa 27.08.2012 je zrejmé, že trestné oznámenie žalobkyne bolo odmietnuté. Z informácií banky, výsluchov a operatívnymi previerkami videozáznamov bolo zistené, že žalovaná skutok, z ktorého ju žalobkyňa obviňovala, nespáchala.
19. Súd v prejednávanom spore uveril žalovanej a svedkom K. a G. D. i G. J., že vzťahy medzi sporovými stranami boli dobré, bez vážnejších problémov a že k ich zhoršeniu došlo po podaní trestného oznámenia, ktorým žalobkyňa obvinila žalovanú z trestného činu podvodu v súvislosti s odcudzením peňažných prostriedkov vo výške 5.000,- eur, ktoré, ako vyplýva z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-229/KP-KK-2012 z 27.08.2012 bolo ako nedôvodné odmietnuté.
20. Z výpovedí svedkov vyhodnotených jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, nebolo preukázané také správanie žalovanej voči žalobkyni v období do podania trestného oznámenia, resp. do doručenia výzvy na vrátenie daru 15.10.2012, ktoré by bolo možné klasifikovať ako hrubé porušovanie dobrých mravov ako to predpokladá ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Ani jeden svedok nepotvrdil, v akom časovom období sa mala žalovaná voči žalobkyni správať spôsobom, ktorý každý z nich vo svojej
výpovedi popísal. Správanie žalovanej voči žalobkyni popísané uvedenými svedkami nemožno hodnotiť ako správanie porušujúce dobré mravy značnou intenzitou, ani ako porušovanie sústavné, ktorého by sa do podania trestného oznámenia mala žalovaná dopúšťať.
21. Z vykonaného dokazovania tak súd uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala také správanie žalovanej voči nej, ktoré by bolo možné klasifikovať ako konanie hrubo porušujúce dobré mravy podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka.
22. Žalobkyňa nepreukázala ani také správanie žalovanej, ktoré by bolo možné hodnotiť ako sústavné porušovanie dobrých mravov. Z vyššie citovanej judikatúry je zrejmé, že takéto konanie dostatočne nešpecifikovala už v samotnej výzve na vrátenie daru zo dňa 15.10.2012, neučinila tak ani v žalobe v konaní vedenom pred Okresným súdom Kežmarok pod sp.zn. 4C/321/2012, ani v žalobe zo dňa 29.10.2013. Preto platí, že súd prvej inštancie nemohol v prejednávanom spore konštatovať naplnenie dôvodov pre vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka už aj len z tohto dôvodu.
23. Súd na okraj doplnil, že v danom prípade je potrebné na neetické správanie žalovanej voči žalobkyni prihliadať ako na dôsledok konania samotnej žalobkyne. Podanie nedôvodného trestného oznámenia na žalovanú v snahe získať predmet daru späť do svojho vlastníctva (pozri výpoveď svedka K. D.) bolo súdom prvej inštancie vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je zároveň príčinou nevhodného správania voči žalovanej ako obdarovanej a členom jej rodiny. Už aj z tohto dôvodu by sa tak žalobkyňa nemohla domáhať na žalovanej vrátenia daru, lebo reakciu žalovanej, i keď bola tiež nevhodná, nemožno klasifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
24. Konanie žalovanej opísané svedkami navrhnutými žalobkyňou súd v danom prípade klasifikoval ako spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorá nenapĺňa znaky porušovania dobrých mravov hrubým spôsobom. V prejednávanom spore žalobkyňa nepreukázala žeby správanie žalovanej bolo v zrejmom nepomere k jej správaniu ako darkyne (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/108/2007 z 27.05.2008).
25. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalovaná v hmotnoprávnom postavení obdarovanej sa voči žalobkyni v hmotnoprávnom postavení darkyne v období do podania trestného oznámenia, resp. do doručenia Výzvy na vrátenie daru z 15.10.2012 nesprávala k nej ani k členom jej rodiny tak, žeby tým hrubo porušovala dobré mravy tak ako to predpokladá ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu tak nemožno konštatovať vznik zákonnej povinnosti žalovanej poskytnúť žalobkyni peňažnú náhradu podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Na strane žalovanej totiž nezistil existenciu takého majetkového prospechu, ktorý by získala plnením z právneho dôvodu (Darovacia zmluva z 11.02.2008) ktorý odpadol (ust. §451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
26. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto bola zamietnutá (výrok I).
27. Žalovaná bola v konaní úspešná, a preto jej bol voči žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% tak, ako je uvedené vo výroku II tohto rozsudku.
28. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Uviedla najmä, že hlavným dôvodom uzavretia darovacej zmluvy bol v tom čase veľmi dobrý vzťah žalobkyne k žalovanej a hlavne k jej dvom synom, ktorých prakticky žalobkyňa vychovala ako svojich vlastných. Po nadobudnutí vlastníctva k darovaným nehnuteľnostiam sa správanie žalovanej k žalobkyni začalo postupne meniť. Žalovaná zanedbávala aj svoje povinnosti vyplývajúce jej z článku IV. predmetnej darovacej zmluvy. Jej starostlivosť o žalobkyňu a tiež aj o jej brata (E. D.) nebola adekvátna, vrcholom bolo nesplnenie povinnosti vystrojiť E. D. primeraný pohreb. Pohreb E. D. na svoje vlastné náklady vystrojila žalobkyňa. Po tom, čo žalobkyňa oznámila žalovanej, že má záujem o vrátenie daru, žalovaná previedla darovacou zmluvou uzavretou dňa 31.08.2012, ktorej vklad bol Správou katastra Kežmarok povolený pod V 1438/12 dňa 20.09.2012 na svojich dvoch synov – G. a K.. Už táto skutočnosť, bez ohľadu na to, že nie je uvedená vo výzve na vrátenie daru zo dňa 15.10.2012, je podľa názoru odvolateľky hrubým porušením dobrých mravov zo strany žalovanej k žalobkyni. Žalobkyňa listom zo dňa 15.10.2012 vyzvala žalovanú na dobrovoľné vrátenie daru. Túto výzvu písala v októbri 2012 vo veku osemdesiatich
rokov. Opísala to, čo cítila a ako to cítila. Tieto skutočnosti opísané v tejto výzve opakovala stále, počas viac ako ôsmich rokov na hlavných pojednávaniach stále zotrvávala na tom, čo uviedla. Žalobkyňa ďalej vo výzve opisuje tú skutočnosť, že sa o ňu nestará v prípade choroby a staroby. Aj v tomto smere na hlavných pojednávaniach žalobkyňa uviedla a stále rovnako preukazovala správanie žalovanej voči nej v tomto smere. Žalobkyňa najneskôr v žalobe presne opísala správanie obdarovanej (žalovanej), tým právny úkon (výzva na vrátenie daru) bol jasný, zrozumiteľný, určitý a vážny. Tvrdenia žalobkyne uvedené v písomnom vyhotovení žaloby, ako aj vo výzve, preukazovali svojimi výpoveďami vypočutí svedkovia – A. D., H. C., G. J., O. A. I.. Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, žalobkyňa absolvovala vyšetrenie na profesionálnom polygrafe dňa 18.01.2017. Výsledok testu je – nebola zistená lož. Naopak, u výpovediach žalovanej sa preukázalo, že nehovorí pravdu. Išlo o tvrdenie o zaplatenie pohrebu E. D. – preukázané, že pohreb zaplatila žalobkyňa. Ďalej tvrdila, že za predmetné nehnuteľnosti v D. C. platila daň ona (žalovaná). Podľa vyjadrenia obce D. C. aj to sa preukázalo, že nehovorí pravdu. V uznesení odvolacieho súdu sp.zn. 20Co/106/2019-557 zo dňa 19.08.2020 v ods. 20 odvolací súd vyslovil, že výzvu na vrátenie daru považuje za určitú, jasnú a zrozumiteľnú. Súd aj po vrátení veci na ďalšie konanie zotrval na svojom pôvodnom právnom posúdení neplatnosti výzvy na vrátenie daru z 15.10.2012, čo je v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd vyhodnotil výpovede vypočutých svedkov jednoznačne v prospech žalovanej, kde za každým dal za pravdu žalovanej, ktorá každú výpoveď hodnotila ako nehodnovernú, nemala sa týkať inkriminovaného obdobia, hoci všetci vypočutí svedkovia zo strany žalobkyne pred vypočutím boli upovedomení o tom, aby vypovedali o inkriminovanom období. Všetci vypočutí svedkovia konkrétne opísali správanie žalovanej k žalobkyni, uviedli aj to, čo považovali za hrubé správanie – uviedli vulgárne slová na adresu žalobkyne, vyhrážky ublížením na zdraví, ponižujúce slová na adresu žalobkyne. Žalobkyňa v žiadnom prípade nesúhlasí s názorom súdu, že žalobkyňa tým, že podala trestné oznámenie na žalovanú, ktoré bolo orgánmi činnými v trestnom konaní odmietnuté, bolo podnetom k tomu, že žalovaná sa voči žalobkyni začala kvôli tomu správať len neeticky. Tento názor súdu nie je ničím podložený, je to len jeho ďalšia snaha obhajovať nemorálne právanie žalovanej, ktorým hrubým spôsobom porušovala sústavne dobré mravy voči žalobkyni. Na základe vykonaného dokazovania bolo teda preukázané, že žalovaná hrubým spôsobom porušila dobré mravy voči žalobkyni a takisto v tomto smere uniesla žalobkyňa dôkazné bremeno. Navrhla, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 390 CSP vo veci rozhodol a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal trovy konania v rozsahu 100 %.
29. Žalovaná navrhla odvolanie odmietnuť, a to z dôvodu, že žalobkyňa podané odvolanie do uplynutia lehoty na podanie odvolania nedoplnila o odvolacie dôvody a pre vady odvolania nemožno v konaní pokračovať. Ak by odvolanie žalobkyne obsahovalo odvolacie dôvody, navrhla žalovaná napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Súd vykonaným dokazovaním podrobil skúmaniu správanie ozrejmené vo výzve a v žalobe, pričom nebolo preukázané také správanie žalovanej voči žalobkyni, ktoré v rozpore s dobrými mravmi podľa § 630 Občianskeho zákonníka.
30. Žalobkyňa v odvolacej replike uviedla, že z obsahu odvolania je zrejmé z akých dôvodov žalobkyňa napáda rozhodnutie. Aj keď v samotnom písomnom vyhotovení odvolania nie sú citované dôvody v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku, v dôvodoch odvolania je to jasne a zrozumiteľne uvedené a rozpísané. Hlavným dôvodom odvolania je skutočnosť, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 19.08.2020 týkajúci sa výzvy na vrátenie daru zo dňa 15.10.2012, ktorú odvolací súd považuje za určitú, jasnú, zrozumiteľnú. Súd aj napriek tomu zotrval na svojom pôvodnom právnom posúdení dôvodu neplatnosti Výzvy na vrátenie daru zo dňa 15.10.2012.
31. Žalovaná v odvolacej duplike vo svojej podstate zotrvala na konštatovaní, že súd vykonaným dokazovaním podrobil skúmaniu správanie ozrejmené vo výzve a v žalobe, pričom nebolo preukázané také správanie žalovanej voči žalobkyni, ktoré v rozpore s dobrými mravmi podľa § 630 Občianskeho zákonníka.
32. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
33. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že predmetom konania je žaloba o vrátenie daru. Žalobkyňa so žalovanou uzavrela dňa 11.02.2008 formou notárskej zápisnice darovaciu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v k.ú. D. C., konkrétne rodinný dom súp. č. XXX postavený na pozemku parc. č. XXX a pozemky parc. č. XXX - záhrady o výmere 37m2, par. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 146m2, parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 56m2, par. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 153m2, par. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 530m2, par. č. XXX - záhrady o výmere 765m2 zapísané na LV č. XXX pre obec D. C.. Spolu s darovacou zmluvou uzavreli sporové strany aj zmluvu o zriadení vecného bremena, spočívajúceho v práve žalobkyne na doživotné bývanie a užívanie uvedených nehnuteľností, ako aj uzavretie zaopatrovacej zmluvy.
34. Po uplynutí určitého časového obdobia od darovania sa vzťahy medzi sporovými stranami zhoršili, a to až do tej miery, že žalobkyňa považovala správanie žalovanej za neznesiteľné a výzvou zo dňa 15.10.2012 ju vyzvala na vrátenie daru. K dobrovoľnému splneniu výzvy žalobkyne zo strany žalovanej nedošlo, preto súd v predmetom konaní skúmal splnenie predpokladov pre vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, a teda, či sa žalovaná správala k žalobkyni a členom jej rodiny tak, že tým hrubo porušovala dobré mravy. Po vykonanom dokazovaním súd prvej inštancie žalobu zamietol. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, navrhujúc žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
35. Skôr než odvolací súd pristúpil k prieskumu vecnej správnosti napadnutého rozsudku, považoval za prioritné vysporiadať sa s odvolacím návrhom žalovanej na odmietnutia odvolania žalobkyne, a to z dôvodu absencie odvolacích dôvodov. Po oboznámení sa s odvolaním žalobkyne však dospel odvolací súd k záveru, že podanie spĺňa zákonné náležitosti podľa § 127,§ 363 CSP, preto nie je dôvodné postupovať podľa § 386 písm. d) CSP. Odvolanie žalobkyne hoc expressis verbis formálne neuvádza odvolací dôvod § 365 ods. 1 CSP, prostredníctvom vecnej argumentácie žalobkyne je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f, h) CSP z odvolania zrejmý a vyčítateľný. S ohľadom na to je v odvolacom konaní opodstatnené pokračovať, v súlade s ustanovením § 129 ods. 3 CSP.
36. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379, § 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov najmä v kontexte namietaných nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).
37. V kontexte uplatnených odvolacích dôvodov vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že skutkový stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného dokazovania. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
38. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009).
39. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1 CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 6MCdo1/2010).
40. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo65/2000).
41. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo7/2010).
42. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k určitosti výzvy na vrátenie daru zo dňa 15.10.2012. Uplatnený odvolací dôvod pritom odvolací súd považuje za plne opodstatnený. S ohľadom na predchádzajúce zrušujúce uznesenie č.k. 20Co/106/2019-557 zo dňa 19.08.2020 odvolací súd jednoznačne konštatoval, že predmetnú výzvu na vrátenie daru považuje za určitú, jasnú a zrozumiteľnú, navyše, neurčitosť výzvy bez ďalšieho ani neznamená v zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka dôvod pre zamietnutie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Nadväzujúca polemika súdu prvej inštancie bola nepatričná a navyše v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 CSP. Odhliadnuc od nedôsledného rešpektovania viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu, opodstatnenosť odvolania žalobkyne v uvedenej časti nemá za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie napriek svojim úvahám o neurčitosti výzvy zo dňa 15.10.2021 v nasledujúcom konaní predsa len skúmal splnenie hmotnoprávnych predpokladov pre vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, a teda, či sa žalovaná voči žalobkyni alebo členom jej rodiny správala tak, že tým hrubo porušila dobré mravy, čo odvolací súd považuje za jadro prejednávanej veci.
43. Súd prvej inštancie podľa obsahu preskúmavaného spisu vypočul viacero svedkov, pritom vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že svedkovia A. D., A. I., H. C. ani G. J. neuviedli ani približné obdobie, v ktorom sa mala žalovaná voči žalobkyni správať nevhodným spôsobom. Súd prvej inštancie vždy prisvedčil hodnoteniu svedeckej výpovede zo strany žalovanej, pritom podľa názoru odvolacieho súdu vyvodil skutkové závery, ktoré nie v súlade s vykonaným dokazovaním vyplývajúcich zo zápisníc o pojednávaní.
44. In concreto, podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 31.05.2017, bol na pojednávaní vypočutý svedok A. D., ktorému bola kladená otázka, ako sa správala žalovaná k žalobkyni od júla 2011 do augusta, septembra, októbra 2012. Z formulácie položenej otázky je zrejmé dostatočne presné vymedzenie rozhodného obdobia, ku ktorému sa svedok vyjadroval.
Na totožnom pojednávaní bol vypočutý svedok A. I., ktorému bola položená obdobná otázka ohľadne správanie sa žalovanej voči žalobkyni, s vymedzením rozhodného obdobia rokov 2011 - 2012. Svedok následne celkom jednoznačne odpovedal, že správanie žalovanej bolo najmä v inkriminovanom období veľmi agresívne, pritom sa opakovalo. O rozhodnom období rokov 2011-2012 v kontexte nevhodného správania žalovanej voči žalobkyni vypovedal aj svedok G. J.. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.06.2017 na pojednávaní vypovedala svedkyňa H. C., ktorá ohľadne vzťahov medzi sporovými stranami v rokoch 2011 – 2012 uviedla, že žalovaná je manipulatívna a agresívna žena. Žalobkyňa bola pod psychickým tlakom, nejedla, nespala, plakala. Osobitne svedkyňa popísala incident zo dňa 10.10.2012, ktorý spadá do rozhodného obdobia.
45. Odvolací súd sa s ohľadom na vyššie uvedené výpovede svedkov nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní nevhodného správania žalovanej voči žalobkyni v rokoch 2011 a 2012. Nie je sporné, že dôkazy hodnotí súd na základe vlastného voľného hodnotenia, no v preskúmavanom prípade sa javí, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Obsah preskúmavaného spisu podľa názoru odvolacieho súdu vedie k iným skutkovým záverom, preto odvolací súd postupoval podľa § 384 ods. 1 CSP a dokazovanie zopakoval. Odvolací súd nariadil vo veci pojednávanie vytýčené na deň 26.10.2023. Po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané nevhodné správanie žalovanej voči žalobkyni v období rokov 2011 - 2012, ktoré malo za následok, že žalobkyňa výzvou zo dňa 15.10.2012 vyzvala žalovanú na vrátenie daru. Pre dôvodnosť žaloby sa však ešte vyžaduje predmetné správanie podrobiť hodnoteniu z hľadiska intenzity hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.
46. Odvolací súd sa nestotožnil s úvahami súdu prvej inštancie o princípe vzájomnosti. Na jeho základe súd prvej inštancie vyvodil, že neetické správanie žalovanej malo byť dôsledkom vlastného správania žalobkyne. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že podanie nedôvodného trestného oznámenia žalobkyne na žalovanú malo predstavovať konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že trestné oznámenie je zákonným inštitútom, slúžiacim na preverenie skutočností, nasvedčujúcich, že či došlo k spáchaniu trestného činu. V predmetnej veci síce nebolo trestné oznámenie dôvodné, to však in genere nesmie bez ďalšieho znamenať, že postup podľa § 199 Trestného poriadku je v rozpore s dobrými mravmi. Tento názor súdu prvej inštancie by bol udržateľný v prípade, že by sa preukázalo vedomé konanie žalobkyne, zamerané na poškodenie žalovanej, čo však nespadá do skutkového stavu zisteného v predmetnom konaní. Nemožno v tomto smere prisvedčiť hodnoteniu svedeckej výpovede svedka K. D. zo strany súdu prvej inštancie. Svedok K. D. vypovedal o tom, ako žalobkyňu konfrontoval s otázkou, prečo obvinila žalovanú z ukradnutia finančných prostriedkov. Žalobkyňa na to mala reagovať tak, že žalovanú neobvinila, trestné oznámenie podala na neznámeho páchateľa. Svedok mal následne vysvetliť žalobkyni, že v zápisnici je uvedená jeho mama, žalovaná, nie neznámy páchateľ. Žalobkyňu to ako keby už ani nezaujímalo, jediné, čo vravela je, že chce dom naspäť. Súd prvej inštancie však mal vnímať výpoveď svedka ako celok, keďže svedok aj na predchádzajúce otázky odpovedal tak, že žalobkyňa stále vravela, že chce dom naspäť, a to aj v kontexte výzvy na vrátenie daru, s ktorou bola žalobkyňa zo strany svedka konfrontovaná. Z uvedenej výpovede svedka K. D. preto odvolací súd nevyvodil konštatovanie svedka o účelovom podaní trestného oznámenia s úmyslom získať dom naspäť. Odvolací súd, vychádzajúc z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-229/KP-KK-2012 zo dňa 27.08.2012, pripúšťa, že podanie nedôvodného trestného oznámenia mohlo u žalovanej vyvolať pocit sklamania, možno aj hnevu, no zároveň vylučuje, aby nedôvodné trestné oznámenie ospravedlňovalo preukázané nevhodné správanie žalovanej. Darovanie nehnuteľnosti ocenenej sumou 153.000,- eur nie je bežným darovaním. V súčasnej ekonomickej dobe vyžaduje zabezpečenie obdobnej nehnuteľnosti niekoľkoročné až celoživotné úsilie, preto žalovaná mala prihliadať na túto významnú skutočnosť a svoje správanie korigovať. Už vôbec nehovoriac o tom, že žalovaná svoje správanie smerovala voči blízkej osobe, ktorá jej pomáhala s výchovou jej detí, ktorým doposiaľ žalobkyňa podľa obsahu spisu markantne a výrazne finančne vypomáha. Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožnil s princípom vzájomnosti tak, ako ho prezentoval súd prvej inštancie. Pomoc, ktorej sa žalovanej dostalo od žalobkyne je neprimerane väčšia ako podanie
nedôvodného trestného oznámenia, preto správanie žalovanej nemožno považovať ako primeranú reakciu. S uvedenou skutočnosťou je však potrebné pracovať a vyhodnocovať ako s podnetom žalobkyne, ktorý je spôsobilý v určitej miere zjemniť spoločenskú závažnosť správania žalovanej.
47. Napokon je potrebné pristúpiť k hodnoteniu správania žalovanej z hľadiska ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Kruciálnym pre dôvodnosť žaloby je záver o tom, či nevhodnosť správania žalovanej dosiahla takého trvania a intenzity, že sa úplne vymyká normám slušného správania a je nevyhnutné hodnotiť ho ako hrubo rozporné s dobrými mravmi takej intenzity, ktorú predpokladá zákonná dikcia § 630 OZ. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalovaná častovala žalobkyňu vulgarizmami, ktoré je potrebné každopádne odsúdiť, preskúmavané správanie je nepochybne neslušné, čo môže uznať aj samotná žalovaná. Napriek vysloveným vyhrážkam, k žiadnemu fyzickému ublíženiu na strane žalobkyne nedošlo. Normy slušného správania a dobré mravy jednoznačne porušené boli, no dikcia ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka predpokladá hrubé porušenie dobrých mravov, teda vyšší kvalifikačný stupeň nevhodného správania, napríklad skutočné fyzické násilie, ktoré preukázané nebolo, ani iná skutočnosť, ktorá by tak závažne kvalifikovala správanie žalovanej. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie v tejto otázke však nebolo jednoduché, pretože správanie žalovanej bolo vulgárne a výhražné, no v určitej miere k zhoršeniu vzťahov predsa len prispela žalobkyňa nedôvodným trestným oznámením, ktoré sčasti ospravedlnilo následné správanie žalovanej, a tak sa na hrane posudzovania predpokladov podľa § 630 Občianskeho zákonníka priklonil právny záver v prospech žalovanej.
48. Podľa odvolania žalobkyne sa za hrubé porušenie dobrých mravov má považovať konanie žalovanej, ktorá mala darovanú nehnuteľnosť previesť darovacou zmluvou uzavretou dňa 31.08.2012 na svojich dvoch synov – G. a K., a to po tom, čo jej žalobkyňa oznámila, že požaduje vrátenie daru. K uvedenému tvrdeniu žalobkyne odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebol preukázaný úmysel žalovanej previesť nehnuteľnosť na iné osoby v čase, keď už mala vedieť o výzve žalobkyne na vrátenie daru. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa vyzvala žalovanú na vrátenie daru výzvou zo dňa 15.10.2012, a ak nebol preukázaný opak, týmto dňom sa žalovaná dozvedela o tom, že žalobkyňa požaduje vrátenie daru. K uzavretiu darovacej zmluvy došlo dňa 31.08.2012, teda takmer dva mesiace pred doručením výzvy na vrátenie daru. Ak žalovaná v tom čase nevedela o úmysle žalobkyne získať darovanú nehnuteľnosť naspäť, nemožno prevod nehnuteľnosti na synov žalovanej považovať za prevod s nekalým úmyslom a účelom vymaniť dar z vlastníctva obdarovaného.
49. Z odvolania žalobkyne je ďalej zrejmé, že starostlivosť žalovanej o žalobkyňu a jej brata E. D. nebola adekvátna, vrcholom bolo nesplnenie povinnosti vystrojiť E. D. primeraný pohreb. Pohreb E. D. na svoje vlastné náklady vystrojila žalobkyňa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že náklady pohrebu E. D. nehradila žalovaná, no táto povinnosť jej zo samotnej podstaty darovacej zmluvy nevyplývala, resp. takúto povinnosť nemožno považovať ako platnú podmienku pre darovanie, naviac ani jej nesplnenie nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov podľa § 630 OZ. Darovacia zmluva je bezodplatný právny úkon, ktorý nie je možné podmieňovať súčasným, či budúcim plnením, ktoré by inak predstavovalo odplatu za prevod vlastníckeho práva. Ešte aj inak povedané, bezplatné prenechanie veci nemožno platne podmieňovať plnením ekonomického ekvivalentu (vystrojenie pohrebu). Svedecké výpovede ohľadne starostlivosti žalovanej o žalobkyňu nie sú jednotné, nemožno z nich však vyvodiť, že žalovaná o žalobkyňu nejavila žiaden záujem. V spise sú výpovede o tom, ako žalovaná pomáhala žalobkyni s chodom domácnosti, nápomocná mala byť aj v prípade osláv 80. narodenín.
50. Z dokazovania vykonaného odvolacím súdom je zrejmé, že žalobkyňa v darovanej nehnuteľnosti býva, má k nej zriadené vecné právo doživotného bývania. Vlastníkmi nehnuteľnosti sú synovia žalovanej, žalobkyňa iný priestor na bývanie nemá. Jeden zo synov na dvore patriacom k rodinnému domu záhradkárči, preto je v akom-takom kontakte so žalobkyňou. Žalobkyňu podľa vlastných tvrdení nikto nenavštevuje, jej vyjadrenia však neboli konštantné o tom, či ju navštevuje syn žalovanej a zaujíma sa o ňu.
Bez potreby morálneho hodnotenia odvolací súd len poznamenáva, že nie je správne a žiaduce, že vzťahy medzi sporovými stranami, ktorí sú príbuznými, sa takto zhoršili. Z dôvodu viacerých okolností sa zdá, že navzájom na seba zanevreli, odmietajú spolu komunikovať, a keď už sa tak stane, chýba slušnosť komunikácie. Citová väzba zrejme medzi členmi rodiny úplne ešte neochladla, keďže žalobkyňa prejavila vôľu so synom žalovanej komunikovať a domáha sa opatery zo strany žalovanej. Javí sa preto užitočnejšie vzťahy zlepšovať, než nástojčivo trvať na krivdách z minulosti. Žalobkyňa ako darkyňa prejavila veľkorysosť voči žalovanej a jej synom, osobne aj finančne im vypomáhala. S ohľadom na svoj vysoký vek sa dožaduje pomoci a prítomnosti svojich najbližších, ktorá by jej mohla byť opätovaná už len z vďaky, o to viac z lásky, ktorá by mala prekonať ťažšie životné obdobia a ospravedlniť aj konanie, ktoré nemusí byť racionálne vysvetliteľné, ale môže mať priamy súvis s vekom žalobkyne.
51. Za daného stavu odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby potvrdil. Obiter dictum: Pokiaľ odvolanie darovania je opodstatnené, avšak obdarovaný dar už nemá, reštitúcia sa vykoná plnením formou peňažnej náhrady, ktorá predstavuje ekvivalent hodnoty veci. Ak súčasťou pôvodnej darovacej zmluvy bola aj zmluva o zriadení vecného bremena s doživotným bývaním a užívaním veci, tak táto účinným odvolaním daru zaniká.
52. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vychádzal len formalisticky zo zásady úspechu v konaní, žiadnym spôsobom sa však nevysporiadal s možno existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by dôvodili nepriznanie náhrady trov konania podľa §257 CSP. Uvedené dôvody má pritom súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať z úradnej povinnosti.
53. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo17/2009, 5Cdo67/2010, 3MCdo46/2012) je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP je pritom možná iba v prípade existencie zákonom bližšie nešpecifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane sporových strán.
54. Z komentárov k citovanému zákonnému ustanoveniu vyplýva, že jeho účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.
55. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedáva stranám konania odpoveď na to, akým spôsobom súd zohľadnil ich príbuzenský pomer, preukázané nevhodné správanie žalovanej, majetkovú situáciu sporových strán, ktorá má priamy súvis s uskutočneným darovaním a potrebu sanácie vzťahov v rodine.
56. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je pritom v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje strane konania
posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
57. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru (z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2006, sp.zn. I. ÚS 265/05).
58. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa sporovej strane konania odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, keďže aj pre odvolací súd je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
59. Keďže náhrada trov konania je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetky relevantnými skutočnosťami pre rozhodnutie o náhrade trov konania, odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
60. Po vrátení veci je úlohou súdu prvej inštancie náležite sa vyporiadať s nastolenými úvahami odvolacieho súdu a vo veci nanovo rozhodnúť, pričom pri odôvodnení rozhodnutia musí mať súd prvej inštancie na zreteli ustanovenie § 220 ods. 2 CSP.
61. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
62. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).