Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2CoPr-5-2023.pdf
PDF · 163.26 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: D. D., M.. XX.XX.XXXX, Q.: L. XX, Q., zastúpený Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, so sídlom: Hlavná 23, Trnava, IČO: 42 402 417 proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, so sídlom: Olejkárska 1, Bratislava IČO: 00 492 736, o zaplatenie 481,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. mája 2023, č. k. 16Cpr/26/2020- 67 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok býv. Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. mája 2023, č. k. 16Cpr/26/2020- 67 v napadnutej zamietajúcej časti, p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Bývalý Okresný súd Bratislava III zo dňa 16. mája 2023, č. k. 16Cpr/26/2020- 67 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,44 eur od 12.12.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,44 eur od 12.01.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,97 eur od 12.02.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 99,44 eur od 12.05.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 99,44 eur od 12.06.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 50,17 eur od 12.09.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 100,34 eur od 12.10.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 55,72 eur od 12.12.2018 do 12.06.2020 a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 15.10.2020 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 481,91 eur spolu s úrokom z omeškania výške 5,05 % ročne zo sumy 25,41 eur od 12.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 76,24 eur od 12.01.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 70,24 eur od 12.02.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 71,36 eur od 12.05.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 71,36 eur od 12.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 80,12 eur od 12.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 43,00 eur od 12.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 86,00 eur od 12.01.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 86,32 eur od 12.02.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 86,32 eur od 12.04.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 47,61 eur od 12.08.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 47,61 eur od 12.09.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 95,23 eur od 12.10.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,47 eur od 12.12.2016 do 12.06.2020, vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 48,23 eur od 12.01.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 94,40 eur od 12.05.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 94,40 eur od 12.06.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 48,92 eur od 12.08.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 48,92 eur od 12.09.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 97,85 eur od 12.10.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,44 eur od 12.12.2017 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,44 eur od 12.01.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 96,97 eur od 12.02.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 99,44 eur od 12.05.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 99,44 eur od 12.06.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 50,17 eur od 12.09.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 100,34 eur od 12.10.2018 do 12.06.2020, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 55,72 eur od 12.12.2018 do 12.06.2020 a náhradu trov konania.
3. Žalobca odôvodnil svoju žalobu podľa § 150 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) skutkovými tvrdeniami, v rámci ktorých uviedol, že pracuje u žalovaného od 04.08.2014, na základe pracovnej zmluvy zo dňa 21.07.2014 ako vodič v služobnom zadelení 5/2, tzn. od pondelka do piatka a je odmeňovaný hodinovou mzdou. Žalovaný v období od novembra 2014 do novembra 2018 (vrátane) žalobcovi nezaplatil náhradu mzdy za sviatok v sume priemerného zárobku v zmysle § 122 ods. 3 Zákonníka práce, hoci žalobca nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň a preto mu ušla mzda. Podľa žalobcu išlo o nasledovné dni, v roku 2014: 17.11.2014, 24.12.2014, 25.12.2014 a 26.12.2014; v roku 2015: 01.01.2015, 06.01.2015, 03.04.2015, 06.04.2015, 01.05.2015, 08.05.2015, 01.09.2015, 15.09.2015, 17.11.2015, 24.12.2015, 25.12.2015; v roku 2016: 01.01.2016, 06.01.2016, 25.03.2016, 28.03.2016,05.07.2016, 29.08.2016, 01.09.2016, 15.09.2016, 01.11.2016, 17.11.2016, 26.12.2016; v roku 2017: 06.01.2017, 14.04.2017, 17.04.2017,01.05.2017, 08.05.2017, 05.07.2017, 29.08.2017, 01.09.2017, 15.09.2017, 01.11.2017, 17.11.2017, 25.12.2017, 26.12.2017; v roku 2018: 01.01.2018, 06.01.2018, 18.04.2018, 21.04.2018, 01.05.2018, 08.05.2018, 29.08.2018, 01.09.2018, 15.09.2018 a 17.11.2018. Náhrada mzdy vypočítaná ako násobok priemerného hodinového zárobku žalobcu a počtu hodín (7,5 denne) predstavovala za rok 2014 sumu 101,66 eur, za rok 2015 sumu 422,07 eur, za rok 2016 sumu 507,81 eur, za rok 2017 sumu 626,06 eur a za rok 2018 sumu 502,09 eur, čo predstavuje spolu sumu 2.159,69 eur. Žalovaný z časti žalobcovi uhradil v júni 2020 svoj záväzok, a to vo výške 1.677,78 eur, a preto si žalobca v tomto konaní uplatňuje žalovanú sumu vo výške 481,91 eur. Nakoľko sa žalovaný dostal s peňažným záväzkom do omeškania, žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s vládnym nariadením č. 87/1995 Z. z.. Žalobca ďalej poukázal na to, že u žalovaného bola Inšpektorátom práce Bratislava vykonaná vo veci dodržiavania pracovnoprávnych predpisov kontrola, so zameraním okrem iného aj na poskytovanie náhrady ušlej mzdy za sviatok, ktorá u vybraných zamestnancov žalovaného zistila nedostatky, a to porušenie povinnosti uvedenej v § 122 ods. 3 Zákonníka práce (časť B) protokolu zo dňa 07.09.2018 č. I.-XXX-XX-X.X/P-V.-XX a jeho dodatku č. 1, ďalej len „Protokol“). Nakoľko žalovaný postupoval rovnako u všetkých zamestnancov vykonávajúcich prácu profesionálneho vodiča, sú závery Protokolu aktuálne aj pre žalobcu. Na základe uvedených zistení inšpektorátu práce, boli vo veci náhrady mzdy za sviatok realizované viaceré rokovania medzi zástupcami zamestnancov - odborovou organizáciou pôsobiacou u žalovaného - Odbory AUTOŠOFÉR v DP Bratislave a žalovaným, ktoré neboli úspešné. Žalobca napokon odkazuje aj na názory publikované v súvisiacej odbornej literatúre (komentáre k Zákonníku práce) a rozhodnutia súdov v obdobných veciach, ktoré sa skončili súdnym zmierom (uznesenie OS Bratislava I, sp. zn. 10C/72/2001 z 31.03.2014 a uznesenie OS Bratislava III, 45Cpr/17/2017 z 05.03.2019).
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe k veci uviedol, že pre žalovaného je otázka náhrady mzdy za sviatky podľa § 122 ods. 3 ZP pri vodičoch MHD otázkou komplexnou a usiluje sa ju vyriešiť spravodlivo u všetkých dotknutých zamestnancov, z ktorého dôvodu vo všetkých súdnych konaniach inicioval mimosúdne rokovania a má záujem riešiť spor mimosúdne. Poukázal na to, že pri tejto skupine zamestnancov, do ktorej patrí aj žalobca, je náhrada mzdy z dôvodu, že nepracovali, nakoľko sviatok pripadol na ich obvyklý pracovný deň, dlhodobou problematikou, a preto žalovaný o vyčíslených mzdových nárokoch informoval hlavné mesto SR Bratislavu, ako jediného akcionára, ktorý finančnou dotáciou pokrýva mzdové náklady žalovaného. Po schválení príslušných finančných prostriedkov žalovaný pristúpil k postupnému zaplateniu náhrady mzdy dotknutým zamestnancom za obdobie od 12/2015 do 11/2018, pričom žalobcovi bola náhrada mzdy za toto obdobie uhradená vo výške 1.677,78 eur a okrem toho aj suma 419,50 eur predstavujúca súvisiaci príplatok za nadčas za obdobie od 12/2015 do 11/2018. V súvislosti s nárokom na náhradu mzdy za sviatky podľa § 122 ods. 3
ZP žalovaný uviedol, že do vydania Protokolu Inšpektorátom práce Bratislava, žalovaný postupoval pri rozvrhu pracovných zmien v súlade so stanoviskom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 08.10.1990. Z toho dôvodu nebol postup žalovaného pri rozvrhnutí služieb vodičov MHD realizovaný s úmyslom vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytovať náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku, ak nepracovali preto, že sviatok pripadol na ich obvyklý pracovný deň, a preto im ušla mzda. Žalovaný ďalej opísal, že pracovný čas vodičov MHD je rozvrhnutý nerovnomerne, tzn. že žalovaný určuje vodičom rozpis pracovných zmien v danom kalendárnom období v nadväznosti na potreby zabezpečenia MHD a nie podľa výskytu sviatku. Výkon práce vodičov MHD je vykonávaný v nepretržitej prevádzke, pričom služobné zadelenie vodičov MHD vychádza z dvoch základných systémov obehu služieb, a to štyri služby + dva dni voľno alebo päť služieb + dva dni voľno. Naplnenie ustanoveného týždenného pracovného času sa vodičov MHD zabezpečuje v období príslušného kalendárneho štvrťroka tak, že ak vodič mal vopred rozpísanú službu a vo sviatok pracoval a aj v ostatných pracovných dňoch podľa rozpisu, splnil určený fond pracovného času a popri mzde mal aj nárok na príplatok za prácu vo sviatok. Pokiaľ ale nemal rozpisom služieb určenú pracovnú službu vo sviatok, tzn. že v ten deň nepracoval, mal vodič rozpis služieb v príslušnom kalendárnom štvrťroku stanovený tak, aby splnil štvrťročný fond pracovného času a nešlo o nadpracovanie sviatku, ale o naplnenie určeného fondu pracovného času v danom kalendárnom štvrťroku. V prípade, že u vodiča sa nenaplnila podľa rozvrhu služieb stanovená štvrťročná norma pracovných hodín, zamestnávateľ bol povinný uložiť vodičovi doplnkový pracovný výkon až do rozsahu určeného pracovného času, príp. sa to posudzovalo ako prekážka v práci na strane zamestnávateľa s nárokom zamestnanca na doplatok mzdy. Preto žalovaný namietal, že nakoľko vodiči žalovaného plnili určené fondy pracovného času v príslušnom kalendárnom štvrťroku, žiadnemu neušla mzda pre sviatok. K veci ďalej žalovaný uviedol, že s ohľadom na nejednoznačnosť a neurčitosť právnej úpravy náhrady mzdy za sviatok zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň v režime nepretržitej prevádzky a nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, pri súčasnej absencii rozhodnutí relevantných štátnych orgánov k tejto problematike, u žalovaného v minulosti až do zistení inšpekcie práce v júli až októbri 2018 uvedených v Protokole, neexistoval jednoznačný názor, ako sa má v tejto otázke správne postupovať. Žalovaný vzhľadom na uvedené postupuje od mesiaca december 2018 pri platení náhrady mzdy za sviatky vodičom MHD v zmysle Protokolu inšpektorátu práce a zohľadniac plynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby, žalovaný spätne doplatil náhradu mzdy dotknutým vodičom za obdobie od decembra 2015 do novembra 2018, a to aj napriek skutočnosti, že žalovaný by sa plynutia premlčacej doby mohol dovolávať až od uplatnenia práva jednotlivými dotknutými zamestnancami. Na základe uvedeného bola taktiež žalobcovi náhrada mzdy za sviatky podľa § 122 ods. 3 ZP uhradená, a to za uvedené obdobie od decembra 2015 do novembra 2018, v celkovej výške 1.677,78 eur, spolu aj so súvisiacim príplatkom za nadčas vo výške 419,50 eur. Žalovaný preto vo vzťahu k zvyšnej časti žalovaného nároku na náhradu mzdy za obdobie do decembra 2015, vzniesol námietku premlčania. V závere žalovaný uviedol, že nakoľko dotknutým zamestnancom zákonné nároky uhradil, je pripravený uhradiť aj úroky z omeškania a trovy právneho zastúpenia v rámci tohto konania mimosúdne a pokiaľ nebudú mimosúdne rokovania úspešné, žiadal žalobu zamietnuť.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods.4, § 94 ods. 1, § 122 ods. 3, § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., čl. 8, § 316 ods. 1, § 319, § 322, § 151 ods. 1, 2, § 215 ods. 1, 2, a § 217 ods. 1 CSP a vecne tým, že v danom prípade rozhodujúce skutkové tvrdenia neboli sporné, najmä že žalobca je u žalovaného v pracovnom pomere, na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 04.08.2014 ako vodič s dohodnutou hodinovou mzdou. Rovnako nebolo sporné, že žalobca cez sviatky, ktoré pripadli na jeho obvyklý pracovný deň v období od novembra 2014 do novembra 2018 (vrátane) tak, ako ich špecifikoval v žalobe nepracoval. Bolo nesporé, že žalovaný žalobcovi nezaplatil za tieto dni náhradu mzdy za sviatok v sume priemerného zárobku podľa § 122 ods. 3 ZP. Nebolo sporné, že mzda žalobcu bola splatná najneskôr 11. kalendárny deň nasledujúceho mesiaca. Tiež nebolo sporným, že žalovaný na základe zistení inšpektorátu práce uvedených v Protokole z 07.09.2018 a jeho Dodatku č. 1 zo dňa 09.10.2018 a právneho názoru advokátskej kancelárie z 27.11.2018, vyplatil žalobcovi v júni 2020 sporný nárok na náhradu ušlej mzdy za sviatky, spätne za 3 roky od rozhodnutia inšpektorátu, tzn. od decembra 2015 do novembra 2018 spolu v sume 1.677,78 eur.
6. Zásadnou spornou otázkou bolo, či žalovaným vznesená námietka premlčania nároku za žalované obdobie je v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade bol základ žalovaného nároku nesporný, keď žalovaný nespochybňoval, že žalobcovi za špecifikované dni sviatkov v období od novembra
2014 do novembra 2018 neuhrádzal náhradu ušlej mzdy za sviatky podľa § 122 ods. 3 ZP a túto uhradil žalobcovi v sume 1.677,78 eur až v júni 2020, a to spätne za 3 roky od decembra 2015 do novembra 2018, na základe zistení inšpektorátu práce vytknutých v Protokole. Nakoľko žalobca predmetnou žalobou, podanou na súde dňa 15.10.2020, žiadal doplatiť náhradu ušlej mzdy za sviatky aj za obdobie od novembra 2014 do novembra 2015 a doplatiť aj úroky z omeškania z jednotlivých náhrad mzdy odo dňa ich splatnosti, tzn. od nasledujúceho dňa po splatnosti mzdy za predchádzajúci mesiac, žalovaný vzniesol námietku premlčania takto uplatneného nároku, čo žalobca označil za postup v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, s odkazom na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR posudzujúce túto otázku. Súd prvej inštancie potom pri posúdení dôvodnosti žalovaných nárokov vychádzal z nasledovných úvah, založených na aplikácii citovaných ustanovení zákona. V prípade pracovnoprávnych vzťahov sa otázka premlčania posudzuje podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 4 ZP). Náhrada mzdy (tak ako mzda) je splatná vo výplatnom termíne dohodnutom v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve, vždy po uplynutí mesiaca, za ktorý sa poskytuje ( § 129 ods. 1 ZP ). Potom jednotlivé mesačné náhrady mzdy za dni sviatkov, ktoré žalobca neodpracoval preto, že pripadli na jeho obvyklý pracovný deň (v režime nepretržitej prevádzky a nerovnomerného pracovného času), boli splatné najneskôr 11. kalendárny deň nasledujúceho mesiaca a premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu ušlej mzdy začína plynúť vždy od nasledujúceho dňa po splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten mesiac, za ktorý je požadovaná, tzn. od 12. dňa nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Súd prvej inštancie rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zdôraznil, že právny inštitút premlčania predstavuje kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno súdnu vymáhateľnosť nároku odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a zároveň je účelom premlčania, pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť si svoje povinnosti. Premlčaním existujúce právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje, nakoľko pri uplatnení námietky premlčania zaniká súdna vymáhateľnosť nároku, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Inštitút premlčania zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a tomu zodpovedajúcim povinnostiam. Pokiaľ uplynula zákonom stanovená premlčacia doba, počas ktorej si oprávnená osoba určeným spôsobom svoje právo neuplatnila, vzniká povinnej osobe právo vzniesť námietku premlčania. V takom prípade vznesenie námietky premlčania civilnom spore má za následok, že súd nemôže priznať oprávnenej osobe jej právo (nárok) v zmysle § 100 ods. 1 veta tretia OZ. Z uvedeného je zrejmé, že námietka premlčania je hmotnoprávnou námietkou, v súdnom konaní sa prejavuje ako prostriedok procesnej obrany, resp. útoku. Vymedzenie pojmu dobrých mravov zákon neobsahuje a pri aplikácii ustanovenia § 3 ods. 1 OZ je rozhodujúca súdna prax, ktorá vo vzťahu k výkladu tohto pojmu vychádza z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sú „dobré mravy súhrnom spoločenských kultúrnych a základných mravných noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosť), vyjadrujú podstatné historické tendencie, stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti a majú povahu noriem základných“. Uvedené ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť okolnosti, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, ktoré prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v danom konkrétnom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy, zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Tieto okolnosti musia však byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Ako bolo uvedené, uplatnenie námietky premlčania je výkonom subjektívneho práva a bez ďalšieho nie je vylúčené z režimu § 3 ods. 1 OZ aj napriek tomu, že ide o významný zásah do tohto subjektívneho práva. Súdna prax možnosť rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi pripúšťa, avšak len úplne výnimočne a len v takom prípade, že táto námietka by bola výlučne prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu, resp. by išlo o výrazné zneužitie tohto subjektívneho práva (až šikanu), na úkor druhého účastníka právneho vzťahu. V tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že v argumentačnej praxi sa význam § 3 ods. 1 OZ niekedy preceňuje a jeho použitie býva navrhované aj v takých prípadoch, keď z povahy veci alebo daných okolností, nemôže byť uplatnené, pretože je vylúčené napr. pre zánik práva alebo neexistujú žiadne také okolnosti, ktoré by použite korektívu normatívnej právnej úpravy s použitím § 3 ods. 1 OZ odôvodňovali. Tieto okolnosti teda musia vykazovať znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu a musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/249/2014 <http://merit.slv.cz/2Cdo249/2014> z 30.07.2015).
7. Vychádzajúc z uvedených záverov právnej teórie a súdnej praxe dospel súd prvej inštancie v súdenej veci k záveru, že žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by súd mal odoprieť žalovanému uplatniť v konaní námietku premlčania, v danom prípade nenastali a ani neboli preukázané. V tomto prípade zo skutkových tvrdení strán sporu vyplynulo, že žalovaný síce žalobcovi, ktorý pracoval u žalovaného ako vodič MHD s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom v rámci nepretržitej prevádzky s pracovnou dobou od pondelka do piatka, riadne nevyplácal náhradu mzdy za deň sviatku, ktorý by inak bol pracovným dňom žalobcu, avšak v konaní nebolo preukázané, že by tak robil v priamom úmysle poškodiť žalobcu ako svojho zamestnanca. Nebolo sporným, že žalovaný ako akciová spoločnosť naviazaná na rozpočet hlavného mesta, v rámci fondu pracovného času určuje vodičom rozpis pracovných zmien, podľa potrieb zabezpečenia mestskej hromadnej dopravy, vždy pre kalendárny štvrťrok. Rovnako bolo súdu prvej inštancie z jeho činnosti známe a nebolo to ani v konaní sporné, že žalovaný rovnako postupoval ako u žalobcu aj v prípade ostatných zamestnancov v obdobnom pracovnom postavení, a to až do času, kedy na základe inšpekcie mu Inšpektorát práce vytkol porušenie ustanovenia § 122 ods. 1 ZP. Žalovaný svoj postup odvodzoval od dlhodobo akceptovanej praxe vychádzajúcej z usmernenia MPSVaR zo dňa 08.10.1990, čo advokát žalobcu namietal ako irelevantné, s ohľadom na prijatie nového Zákonníka práce zákonom č. 311/2001 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2002 v znení neskorších zmien a doplnení. K tomu súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že nemohol akceptovať argumentáciu žalovaného o nemennosti právnej úpravy sporného nároku, nakoľko staršia právna úprava podľa § 117 ods. 3 zákona č. 65/1963 Zb. (Zákonník práce) v znení do 31.03.200l, nebola totožná s aktuálnou právnou úpravou podľa § 122 ods. 3 ZP, a preto mal žalovaný v tomto smere prispôsobiť svoj postup. Zároveň však tento nesprávny postup žalovaného, vytknutý orgánom dozoru pre oblasť pracovných a zamestnaneckých vzťahov, nemožno považovať za zjavný úmysel zo zámerom poškodiť žalobcu a hodnotiť ho ako zámerné zneužitie práva zamestnávateľom. Je častým javom, že zamestnávatelia sa dopúšťajú nesprávnej aplikácie právnych predpisov, k čomu slúži práve aj inšpekcia práce, ktorej úlohou je okrem iného, tento nežiadúci stav eliminovať. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti prihliadol aj na fakt, že ani zamestnanci a ani ich zástupcovia vo viacerých odborových organizáciách pôsobiacich u žalovaného zamestnávateľa, tejto problematike nevenovali žiadnu pozornosť a nevyplatenie sporného nároku, až do zistení inšpekcie v septembri 2018 a rovnakých právnych záverov žalovaným oslovenej advokátskej kancelárie, u žalovaného nenamietali. V tomto smere postavenie žalobcu vo vzťahu k žalovanému sa neprejavilo v konkrétnych okolnostiach ako slabšie, nakoľko žalobca nevyužil žiadne nástroje na obhajobu svojich práv. V danom prípade nenastala situácia, že by žalovaný zamestnávateľ zneužil svoje postavenie a odoprel žalobcovi jeho požiadavku adresovanú žalovanému na vyplatenie sporného nároku, resp. by iným spôsobom na ujmu zamestnanca zneužil svoje postavenie zamestnávateľa. Rovnako, úlohou odborových organizácií pôsobiacich u zamestnávateľa je dbať na záujmy zamestnancov a tieto záujmy presadzovať a zastupovať, v rámci dialógu so zamestnávateľom. Nebolo sporné, že pokiaľ žalovaný považoval problematiku vyplácania náhrady ušlej mzdy za dni sviatkov, ktoré pripadli na jeho obvyklý pracovný deň za dlhodobú a spôsobenú neurčitosťou právnej úpravy, nejednotnosťou jej aplikácie a absenciou rozhodnutí relevantných orgánov, avšak ani príslušné odborové organizácie si k tejto problematike nevyžiadali právnu analýzu a nepožadovali u žalovaného zmenu jeho postupov. Žalovaný potom, čo IP Bratislava zaujal v Protokole zo dňa 07.09.2018 v znení jeho Dodatku č. 1 zo dňa 09.10.2018 k jeho postupu v prípade predmetného nároku zásadné stanovisko, na základe vykonanej inšpekcie práce u žalovaného v období júl až október 2018, následne uhradil všetkým dotknutým zamestnancom, vrátane žalobcu ich zákonné nároky vo výplatnom termíne v júni 2020 (12.06.2020), a to spätne za tri roky od zistení inšpekcie, tzn. od novembra 2015 (tzn. od ich splatnosti vo výplatnom termíne za nesledujúci mesiac, prvý krát za mesiac 10/2015). Nakoľko v tom čase si žalobca neuplatňoval tieto nároky súdnou cestou, nebol preukázaný žiadny úmysel žalovaného poškodiť žalobcu, ktorý by v takom prípade zrejme čakal až na podanie žaloby a vyplatil by žalobcovi len tú časť náhrady mzdy, ktorá by nebola v čase podania žaloby premlčaná.
8. Ako bolo vyššie uvedené, uplatnenie námietky premlčania je legitímnym nástrojom povinného (dlžníka) na oslabenie nároku oprávneného, ktorého zákonom aprobovaným spôsobom sa nastoľuje určitá právna istota v právnych vzťahoch. Pokiaľ teda nie sú preukázané určité významné okolnosti v danom konkrétnom prípade, preukazujúce priamy úmysel prostredníctvom námietky premlčania poškodiť žalobcu, príp. ho tým len šikanovať, len samotné uplatňovanie tohto zákonného inštitútu, resp. dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ), nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. (R 30/2005).
9. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi bolo minimálne od októbra 2018 známe, že žalovaný mu nárok na náhradu mzdy podľa § 122 ods. 3 ZP riadne nevypláca od vzniku jeho pracovného pomeru t.j. odo dňa 04.08.2014, pričom až v júni 2020 žalovaný žalobcovi doplatil tento nárok spätne za tri roky do novembra 2018, a od tejto doby nárok riadne vypláca. Žalovaný vyplatil žalobcovi iba istinu nároku, hoci pri peňažnom dlhu patria popri pohľadávke aj úroky z omeškania od prvého dňa omeškania. V danom prípade je týmto dňom pri každom nároku za ten ktorý mesiac, vždy deň na nasledujúci po výplatnom termíne. U žalobcu to bol 11. deň v mesiaci, a preto úroky z omeškania žalobcovi patrili vždy od 12. dňa v mesiaci. Žalobca napriek tomu, že žalovaný mu pri vyplatení sumy náhrady mzdy v júni 2020, príslušné úroky z omeškania nevyplatil, podal žalobu na vymoženie týchto úrokov až dňa 15.10.2020. V konaní pritom neboli uvedené žiadne dôležité okolnosti, ktoré žalobcovi bránili podať žalobu skôr, už v novembri 2018, a to tak vo vzťahu k istine, ako aj vo vzťahu k jej príslušenstvu. Právny zástupca žalobcu pritom odkazoval na súdne rozhodnutie už z roku 2014, kde žalovaný so zamestnancom uzatvorili v obdobnej veci súdny zmier.
10. Nakoľko žalobca podal žalobu na súd dňa 15.10.2020, jeho nároky, vrátane úrokov z omeškania za obdobie do 11.10.2017 (výplatný termín za mesiac september 2017), boli ku dňu podania žaloby premlčané. Žalovaný žalobcovi uhradil náhradu ušlej mzdy za dni sviatkov, kedy nepracoval, avšak inak išlo o jeho pracovný deň (pondelok až piatok), za obdobie od 12/2015 do 11/2018 spolu v sume 1.677,78 eur, rovnako ako u všetkých ostatných dotknutých zamestnancov. To znamená, že žalovaný uhradil žalobcovi všetky v tom čase nepremlčané nároky za tri roky spätne, o tej doby od ktorej tento nárok zamestnancom riadne vypláca v zmysle záverov inšpekcie práce z októbra 2018, a to bez ohľadu na uplatnenie týchto nárokov na súde, a teda možnosť namietať ich premlčanie. Preto postup žalovaného, ktorý na základe výsledkov inšpekcie nielen zosúladil svoj postup pri tomto mzdovom nároku s právnou úpravou do budúcna, ale vyplatil dotknutým zamestnancom tieto nároky aj tri roky spätne od ich zistenia bez toho, aby čakal na ich prípadné premlčanie pri plynutí času, nemožno považovať za zneužitie práva vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania voči tej časti nároku, ktorá bola premlčaná už v čase zistení inšpekciou práce, tzn. za 11/2014 až 12/2015 a úrokov z omeškania z nároku na náhradu mzdy splatného najneskôr dňa 11.10.2017.
11. Rovnako nie je takýmto právne významným dôvodom pre uplatnenie korektívu právnej normy v zmysle § 3 ods. 1 OZ vo vzťahu k hmotnoprávnemu nároku podľa § 100 ods. 1 OZ, tzn. nároku na vznesenie námietky premlčania to, že od septembra 2018, kedy sa žalovaný oboznámil s Protokolom inšpektorátu práce, až do decembra 2019, prebiehali medzi žalovaným a odborovými organizáciami pôsobiacimi u žalovaného viaceré rokovania, ohľadom správnosti postupu zamestnávateľa vo veci náhrady mzdy za sviatok, ktoré boli vo výsledku neúspešné. Rokovanie o nárokoch s príslušenstvom nie sú prekážkou pre podanie žaloby na plnenie, najmä z obavy možného premlčania práva. Z uvedených dôvodov, keď v konaní neboli uvádzané a preukázané žiadne konkrétne okolnosti, naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania, súd v danej veci pri uplatnení námietky premlčania zo strany žalovaného nezistil takú nerovnováhu práv strán sporu v neprospech žalobcu, aby mohol konštatovať, že uplatnením tejto hmotnoprávnej námietky došlo z jeho strany ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi a k zneužitiu práva s úmyslom poškodiť žalobcu. Naopak, súd bol povinný na túto hmotnoprávnu námietku žalovaného prihliadnuť, nakoľko uplatnenie námietky premlčania práva, spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti nároku a premlčané právo nemožno priznať. Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania alebo odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi, bez súčasnej existencie takých výnimočných okolností, ktorých výlučným zámerom bolo značne poškodiť účastníka právneho vzťahu, by bolo v príkrom rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 OZ, podľa ktorého súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú v konaní a premlčané právo nemôže priznať. Súd nemôže len odkazom na rozpor s dobrými mravmi ignorovať povinným (dlžníkom) odôvodnene vznesenú námietku premlčania a takýmto spôsobom reparovať zaniknuté právo na súdne vymáhanie pohľadávky. Pre úplnosť súd prvej inštancie k odkazom žalobcu na rozhodnutia NS SR, v rámci ktorých súd konštatoval, že vznesená námietka je v rozpore s dobrými mravmi uvádza, že ide o výnimočné prípady súdnej praxe, keď v konkrétnych veciach boli zistené práve takéto významné okolnosti uplatnenia námietky premlčania s priamym úmyslom predovšetkým poškodiť druhého účastníka a účel právnej úpravy premlčania bol len vedľajším (najčastejšie ide o okolnosti pri právnych vzťahoch medzi blízkymi, pri vyporiadaní BSM a pod.). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie s prihliadnutím na námietku premlčania, vyhovel žalobe v časti nepremlčaného príslušenstva jednotlivých náhrad mzdy za
príslušný mesiac ku dňu ich splatnosti v období od 12.12.2017 do dňa ich jednorazového doplatenia dňa 12.06.2020. (I. výrok rozsudku).
12. Nakoľko nárok žalobcu na náhradu mzdy podľa § 122 ods. 3 ZP v časti za obdobie od 12/2014 do 11/2015, ktoré žalovaný spätne žalobcovi neuhradil v rámci doplatenia tohto nároku žalobcovi dňa 12.06.2020 ešte pred podaním žaloby a časť uplatnených úrokov z omeškania, ktoré ku dňu podania žaloby (z jednotlivých náhrad 3 roky spätne od podania žaloby dňa 15.10.2020), boli v čase podania žaloby už premlčané (nárok splatný dňa 11.10.2017 a staršie), v tejto časti žalobu na základe dôvodne vznesenej námietky premlčania žalovaným, podľa § 100 ods. 1 OZ zamietol. (II. výrok rozsudku).
13. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s odôvodnením, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP"), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Aj na účely odvolania sa žalobca pridržiava obsahu všetkých podaní žalobcu a prednesov žalobcu na súdnych pojednávaniach. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa vo svojej argumentácii k dôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi resp. k premlčaniu časti nároku v odôvodnení rozsudku v bode 39., obmedzil iba na konštatovanie, že žalovaný nekonal v úmysle poškodiť žalobcu ako zamestnanca, žalobca nemal slabšie postavenie ako žalovaný, žalovaný nezneužil svoje postavenie zamestnávateľa. Tieto závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru žalobcu formalistické bez bližšieho vysvetlenia cez presvedčivé úvahy, tak aby mohli byť podkladom pre napadnuté výroky rozsudku. Má za to, že súd prvej inštancie bližšie nerozviedol svoje úvahy presvedčivým spôsobom, prečo by daný prípad nespĺňal atribúty výnimočných okolností, pre ktoré by súd mal odoprieť žalovanému uplatniť v konaní námietku premlčania, čo spôsobuje nepreskúmatelnosť rozsudku. Odvolateľ zdôraznil, že právny poriadok Slovenskej republiky priznáva ochranu slabšej strane, čo okrem iného vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 16.06.2020, sp. zn. III. ÚS 2552/18 „Ak jedna strana môže ťažiť zo svojich profesionálnych skúseností, odborných znalostí, lepšej informovanosti o práve či z ľahšej dostupnosti právnych služieb, zatiaľ čo druhá strana takýmito výhodami nedisponuje, je východisková pozícia oboch strán nevyvážená a ich rovné postavenie iba formálne. K dosiahnutiu skutočnej rovnováhy je tak nutné vzájomné vzťahy právne vyvažovať.“ V citovanom rozhodnutí súd zároveň posudzoval aj námietku premlčania optikou dobrých mravov, pričom prisvedčil, že v konkrétnom prípade vzhľadom na postavenie sťažovateľky ako slabšej zmluvnej strany dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca má za to, vzhľadom na právnu formu žalovaného a sféru jeho pôsobenia, žalovaný mohol ťažiť zo svojich profesionálnych skúseností, odborných znalostí, lepšej informovanosti o práve či z ľahšej dostupnosti právnych služieb, zatiaľ čo žalobca takýmito výhodami v rozhodnom čase nedisponoval, a preto východisková pozícia oboch strán bola nevyvážená a ich rovné postavenie bolo iba formálne. Súd sa týmito okolnosťami vo vzťahu k dôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi v odôvodnení nevysporiadal, čo spôsobuje podľa žalobcu nepreskúmatelnosť rozsudku. Má za to, že žalovaný dostatočne dlhý čas disponoval informáciami o porušení § 122 ods. 3 Zákonníka práce. Napriek tomu žalovaný až v júni 2020 čiastočne žalobcovi uhradil svoj záväzok, a to vo výške 1 677,78 eur. Súd prvej inštancie sa týmito okolnosťami vo vzťahu k dôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi v odôvodnení nevysporiadal, čo spôsobuje nepreskúmatelnosť rozsudku. Treba opätovne poznamenať, že žalovaný vedel o svojej povinnosti vyplácať zamestnancom náhradu mzdy za sviatok, ak zamestnanec nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, keďže takýto nárok bol už predmetom súdnych konaní medzi žalovaným a inými zamestnancami žalovaného; ide o rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k 10C/72/2001 zo dňa 31.012014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 45Cpr/17/2017 zo dňa 05.03.2019; obe konania boli ukončené zmierom. Tieto uznesenia si mohlo súd vyžiadať v rámci dokazovania na základe § 319 CSP. Aj z týchto rozhodnutí malo byť preukázané, že žalovaný musel mať vedomosť o porušení § 122 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca bol v postavení slabšej strany, v dôsledku čoho mal požívať zvýšenú ochranu. S ohľadom na uvedené žalobca zastáva naďalej právny názor, že námietka premlčania vznesená žalovaným s ohľadom na dobré mravy bola nedôvodná v celom rozsahu a aplikáciou § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tomto prípade bola vec súdom nesprávne právne posúdená. Napriek vyššie uvedenému súd prvej inštancie dospel k nepresvedčivému formalistickému záveru o nedôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi bez dostatočného vysvetlenia úvah súdu.
Rozsudok je preto podľa žalobcu formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis e. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010, sp. zn. 5 Cdo 106/2010). Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa názoru žalobcu rozsudok aj vecne nesprávny. Na základe vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu žalobca žiada, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vydal toto uznesenie: Odvolací sud zrušuje rozsudok Okresného sudu Bratislava III č.k. 16Cpr/26/2020-67 zo dňa 16.05.2023 a vec vracia Mestskému súdu Bratislava IV späť na ďalšie konanie.
14. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a uviedol, že s obsahom a dôvodmi odvolania žalobcu nesúhlasí, má za to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd podľa názoru žalovaného vykonal všetky relevantné dôkazy potrebné na objasnenie skutkového stavu veci. Rovnako má za to, že prvoinštančný súd v rámci prvoinštančného konania neznemožnil procesným postupom žalobcovi aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva. Práve naopak, sám žalobca v rámci prvoinštančného konania postupoval tak, že nedostatočne uskutočňoval prostriedky procesného útoku. Žalobca sa v rámci konania relevantným spôsobom nevysporiadal s procesnou obranou žalovaného zhmotnenou vo vyjadreniach a ústnych prednesov. Žalobca v odvolaní opakovane argumentuje s rovnakými tvrdeniami, ktoré použil už v samotnej žalobe a vyjadreniach v rámci prvoinštančného konania. V odvolaní v zásade absentujú akékoľvek nové tvrdenia. S ohľadom na uvedené sa tak žalovaný v plnom rozsahu pridržiava svojich tvrdení a argumentácie v rámci prvoinštančného konania. Na základe vyššie uvedeného a na základe doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
15. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
16. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobu vo zvyšnej časti zamietol (pokiaľ išlo o nárok žalobcu za obdobie od 12/2014 do 11/2015, a časť uplatnených úrokov z omeškania, ktoré ku dňu podania žaloby z jednotlivých náhrad 3 roky spätne od podania žaloby), keď tento nárok považoval za premlčaný, pričom žalovaným vznesenú námietku premlčania tohto nároku vyhodnotil za dôvodnú, a jej uplatnenie nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný na základe záverov Protokolu Inšpekcie práce zo dňa 07.09.2018, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 09.10.2018 spätne vyplatil náhradu mzdy všetkým vodičom od mesiaca 12/2015 do 11/2018 (bez ohľadu na premlčanie). Nakoľko žalobca podal žalobu na súd dňa 15.10.2020, jeho nároky, vrátane úrokov z omeškania za obdobie do 11.10.2017 (výplatný termín za mesiac september 2017), boli ku dňu podania žaloby premlčané. Žalovaný žalobcovi uhradil náhradu ušlej mzdy za dni sviatkov, kedy nepracoval, avšak inak išlo o jeho pracovný deň (pondelok až piatok), za obdobie od 12/2015 do 11/2018 spolu v sume 1.677,78 eur, rovnako ako u všetkých ostatných dotknutých zamestnancov. Zo strany žalovaného tak nedošlo k zneužitiu práva, ani ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi.
17. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že nebolo sporným, že nárok žalobcu, ktorý súd zamietol bol premlčaný. Sporným bolo len vyhodnotenie, či žalovaným vznesená námietka premlčania bola/nebola rozporná s dobrými mravmi. V tomto smere odvolací súd uvádza, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané
právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a/ uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), b/ nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c/ povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008).
18. Je nepochybné, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (čl. 2 Zákonníka práce). Zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde (čl. 9 Zákonníka práce). Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce). Na pracovnoprávnu úpravu lehôt sa s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanovenie § 122. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka (čl. 2 Zákonníka práce) je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohoto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Tak ako už v rámci odôvodenia svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. februára 2009, sp. zn. 25 Cdo 539/2008). Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý riešil otázku súladu námietky premlčania s dobrými mravmi vo viacerých dovolacích konaniach napríklad sp. zn. 5Cdo/265/2009, sp. zn. 7Cdo/226/2016, sp. zn. 7Cdo/507/2014.
19. Žalobca v rámci svojho odvolania poukázal na to, že má postavenie slabšej zmluvnej strany (v dôsledku čoho má požívať zvýšenú ochranu), a že žalovaný (vzhľadom na svoju právnu formu a sféru pôsobenia) mohol ťažiť zo svojich profesionálnych skúseností, odborných znalostí, lepšej informovanosti o práve, či z ľahšej dostupnosti právnych služieb, zatiaľ čo žalobca takýmito výhodami v rozhodnom čase nedisponoval, preto východisková pozícia oboch strán bola nevyvážená a ich rovné postavenie bolo iba formálne. Žalobca zdôraznil, že žalovaný dostatočne dlhý čas disponoval informáciami o porušení § 122 Zákonníka práce, a teda vedel o svojej povinnosti vyplácať zamestnancom náhradu mzdy za sviatok. S ohľadom na tieto námietky odvolateľa odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn.
2Cdo/249/2014, podľa ktorého znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, teda rozhodujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Odvolateľom uvedené okolnosti nesúvisia s uplatnením námietky premlčania, ale majú pôvod v udalosti, z ktorej vyplýva žalovaný nárok (a to v porušovaní povinnosti žalovaným vyplácať náhradu mzdy podľa § 122 Zákonníka práce). Zároveň nemožno považovať za chybu žalovaného, že žalobca sa so svojim nárokom obrátil na súd neskoro. Žalovaný totiž nijako nebránil žalobcovi, aby si zvolil právneho zástupcu skôr (v konaní bol už zastúpený advokátom), aby mu bolo ozrejmené, akú formu ochrany svojich práv má zvoliť, a že je potrebné, čo i len z opatrnosti, začať súdne konanie o zaplatenie žalovanej sumy náhrady mzdy. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného ako vodič MHD od roku 2014 a od tohto roku mu žalovaný náhradu mzdy za sviatky neplatil. Napriek tomu sa žalobca so žalobou na súd obrátil až v roku 2020. V konaní nebolo ani preukázané, že by žalovaný dal žalobcovi (príp. iným zamestnancom) verejný prísľub na vyplatenie náhrady mzdy, práve naopak, všetky rokovania s odbormi (ako uviedol i sám žalobca) boli v tomto smere neúspešné, a to i napriek zisteniam o porušení ustanovení Zákonníka práce žalovaným v Protokole Inšpektorátu práce (zo septembra 2018). Nemožno potom súhlasiť s názorom žalobcu, že márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, práve naopak, žalobca ho zavinil tým, že nebol pri ochrane (a uplatňovaní) svojich práv dostatočne bdelý (ako už bolo uvedené, porušovania práv sa žalovaný dopúšťal minimálne od roku 2014
- žalobca žalobu podal na súd až v roku 2020). Skutočnosť, že žalovaný dobrovoľne neplnil je dôvodom, prečo si svoje právo žalobca uplatnil na súde, pretože neochota dobrovoľne plniť ide ruka v ruke s potrebou predmetnú osobu k plneniu „motivovať" prostriedkami štátneho donútenia, ktorým je o.i. súdne konanie. V danom prípade má odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že v prejednávanom spore okolnosti prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, ktoré spôsobili prelomenie princípu právnej istoty a zásady rovnosti strán a rovnosti zbraní. Ako už bolo uvedené, žalobcovi nič nebránilo obrátiť sa so svojim nárokom na súd včas, a teda mal možnosť uplatniť si svoj nárok v rámci premlčacej doby (jej márne uplynutie teda zavinil žalobca). Dobré mravy, ktoré možno vykladať ako súbor mravných pravidiel užívaných ako korektív, či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, majú subsidiárnu povahu a možno ich použiť len vo výnimočných prípadoch. Preto nie je možné námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným považovať ako právny úkon, ktorý je podľa § 3 ods. 1 OZ v rozpore s dobrými mravy a nepriznať mu právnu ochranu. Ani postavenie žalobcu (ako slabšej strany) nič nemení na tom, že žalobca nebol pri ochrane svojich práv bdelý. Toto postavenie potom žalobcovi umožňuje iba zvýšenú procesnoprávnu ochranu (napr. právo nechať sa v konaní zastúpiť odborovou organizáciou, byť poučený už pri prvom procesnom úkone o možnosti zastúpenia, o procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv, právo na to, aby súd vykonal aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, právo na to, aby súd aj bez návrhu obstaral alebo zabezpečil taký dôkaz, právo predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, s tým, že tu nemožno uplatňovať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania, nemožnosť rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ak by mal byť tento rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca a napokon právo na nariadenie pojednávania), nie však zvýšenú ochranu pred námietkami hmotnoprávnej obrany, t. j. námietkami spôsobujúcimi zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany (akou je i námietka premlčania). Postavenie žalobcu ako slabšej strany teda samo o sebe nie je teda dôvodom vyhodnotenia námietky premlčania vznesenej silnejšou stranou ako rozpornej s dobrými mravmi.
20. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd v napadnutej časti rozsudku (výrok II.) nezistil žiadne pochybenie súdu prvej inštancie a súčasne ani žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok v zamietajúcom výroku (výrok II) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. Výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania (výrok I.) nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.
21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).
22. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).