Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoCsp/27/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: X. Z., O.. XX.XX.XXXX, V. B. X, F., zastúpený spoločnosťou RIEDL advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Slovenská 46, Prešov, IČO: 54 359 490, o zaplatenie 1.301,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. marca 2022, č.k. -185, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.301,47 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 797,62 eur od 18. decembra 2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní od jeho právoplatnosti a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 18.08.2015 zmluvu o splátkovom úvere č. 5076218586, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.000 eur pri ročnej úrokovej sadzbe 22,90 % a RPMN 28,38 %, ktorý sa zaviazal splatiť v pravidelných 48 mesačných splátkach po 33,37 eur splatných vždy k 20. dňu mesiaca, a to až do celkovej sumy úveru 1.600,99 eur, pričom termín prvej splátky bol stanovený na 20.09.2015 a termín konečnej splatnosti úveru bol určený na 20.08.2019. V čl. 8.1. produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery bolo dohodnuté, že veriteľ má právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ak je dlžník v omeškaní s riadnym plnením ktorejkoľvek splátky úveru o viac ako tri mesiace. Žalovaný spočiatku jednotlivé mesačné splátky úveru plnil riadne a včas. Túto svoju povinnosť porušil vo vzťahu k splátke za október 2016. Následne v nepravidelných intervaloch čiastočne uhradil sumu 82,02 eur. Veriteľ listom z 23.11.2017 vyzval žalovaného na úhradu nedoplatku, a to v dodatočnej lehote 15 dní, inak bude žiadať o zaplatenie celého úveru naraz. Keďže žalovaný na uvedenú výzvu platbou nereagoval, veriteľ 22.01.2018 využil právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru, čo žalovanému oznámil listom z 23.01.2018 a vyzval ho na úhradu celého dlhu. V nasledujúcom období až doposiaľ žalovaný nevykonal už žiadnu úhradu dlhu. Uviedol, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky vo výške 1.000 eur a veriteľovi postupnými platbami uhradil 516,05 eur, z ktorej suma 202,38 eur bola započítaná na istinu, suma 248,92 eur na úroky, suma 0,06 eur na úroky z omeškania vzniknuté pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru a suma 64,69 eur na poplatky. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17.12.2018 veriteľ ako postupca previedol predmetnú pohľadávku na žalobcu ako postupníka. Veriteľ oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky listom z 03.01.2019. Ku dňu postúpenia

pohľadávky 17.12.2018 zostatok nezaplatenej pohľadávky veriteľa predstavoval v súhrne sumu 1.301,47 eur, pozostávajúcu zo sumy 797,62 eur na istine, sumy 428,86 eur na úrokoch, sumy 62,47 eur na úrokoch z omeškania a sumy 12,52 eur na poplatkoch, ktorú žalovaný doposiaľ nezaplatil. Poukázal tiež na to, že z tabuľky o priemerných úrokových mierach zo spotrebiteľských úverov za mesiac august 2015 (zverejnenej na webovom sídle Národnej banky Slovenska) vyplýva, že priemerná ročná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti so splatnosťou od jedného do piatich rokov bola v hodnote 10,24 %. Z tabuľky o najvyššej prípustnej výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľských úverov za druhý štvrťrok 2015 s platnosťou pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.08.2015 do 15.11.2015 (zverejnenej na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky) vyplýva, že najvyššia prípustná výška odplaty pre tieto zmluvy uzavreté v uvedenom období so splatnosťou od jedného do päť rokov bola stanovená v hodnote 27,00 %. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách (ďalej len „“), nariadenia vlády SR č. a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Poukázal na to, že predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa žalovaný zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať aj s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach. Keďže však úver riadne a včas nesplácal, veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a.s.), po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky za október 2017, za súčasného upozornenia žalovaného na možnosť uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky, vyhlásil mimoriadnu (okamžitú) splatnosť celého úveru k 22.01.2018. Realizáciou tohto právneho úkonu veriteľom žalovaný stratil výhodu splácať úver v mesačných splátkach a veriteľovi vzniklo právo žiadať od žalovaného zaplatenie celej pohľadávky naraz, ktorá po odčítaní žalovaným vykonaných úhrad v súhrnnej výške 516,05 eur bola preukázaná vo výške 1 301,47 eur. Keďže žalovaný aj napriek písomnej výzve veriteľa (banky) z 12.09.2018 zostal nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 dní a jednak súčet všetkých omeškaní žalovaného s plnením dlhu presiahol jeden rok, došlo v súlade s o bankách v znení neskorších predpisov na základe zmluvy o postúpení pohľadávok k postúpení žalovanej pohľadávky žalobcovi. Konštatoval, že žalobcovi teda pohľadávka aktuálne patrí a ako nositeľovi hmotnoprávneho oprávnenia v konaní mu svedčí aktívna vecná legitimácia. Z tohto dôvodu jeho žalobe v časti o zaplatenie 1.301,47 eur ako opodstatnenej vyhovel. Námietky žalovaného spochybňujúce dôvodnosť žalobou uplatneného nároku vyhodnotil ako neopodstatnené. K námietke o nesprávne uvedenom údaji celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť, keď namiesto správnej výšky 1.601,76 eur bolo v spotrebiteľskej zmluve uvedené 1.600,99 eur, poukázal na to že príslušný rozdiel predstavujúci 0,77 eur je v podstate zanedbateľný a nie je preto možné hovoriť o flagrantnom zavádzaní a klamaní spotrebiteľa. Uviedol tiež, že výpočet celkovej čiastky úveru uvedený žalovaným [t. j. 33,37 eur (výška mesačnej splátky úveru) x 48 (počet splátok) = 1 601,76 eur] nepovažuje za správny, pretože nereflektuje ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy v spojení produktovými obchodnými podmienkami, ktoré tvoria jej súčasť. V zmysle bodu 5.17. produktových obchodných podmienok posledná splátka úveru je vo výške zostatku pohľadávky banky. To teda znamená, že žalovaný bol povinný zaplatiť 47 mesačných splátok po 33,37 eur (t. j. 47 x 33,37 eur = 1 568,39 eur) a poslednú 48. splátku vo výške rozdielu medzi v zmluve dohodnutou celkovou čiastkou úveru 1.600,99 eur a súhrnnou sumou dovtedajších 47 splátok 1.568,39 eur. Posledná splátka úveru teda bola dohodnutá vo výške 32,60 eur (t. j. 1.600,99 eur - 1.568,39 eur). Vychádzajúc z uvedeného, porušenie spotrebiteľskej zmluvy čo do tejto jej náležitosti nebolo zistené. Nestotožnil sa ani s námietkou o neprípustne vysokom úroku vo výške 22,90 % ročne, ktorý viac ako dvojnásobne prevyšoval priemernú ročnú úrokovú mieru pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti so splatnosťou od jedného do piatich rokov 10,24 %. Dal do pozornosti, že hodnota 10,24 % je spriemerovanou hodnotou ročných úrokových sadzieb všetkých spotrebiteľských úverov so splatnosťou od jedného do piatich rokov, ktoré boli poskytnuté v mesiaci august 2015. To znamená, že ak ide o spriemerovaný výsledok ročných úrokových sadzieb všetkých úverov za rozhodné obdobie, jednotlivé úrokové sadzby každého úveru logicky museli okolo tejto hodnoty oscilovať. Čiže pri niektorých úveroch ročná úroková sadzba bola vyššia a pri iných zase nižšia. Matematickým výpočtom ich priemeru bola vypočítaná výsledná hodnota 10,24 %. Táto hodnota sa zisťuje až následne, nie je známa vopred, teda v čase uzavierania konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy. Názor, podľa ktorého každý spotrebiteľský úver s vyššou úrokovou sadzbou, ako je priemerná úroková sadzba, treba považovať za „podozrivý“ (v rozpore s dobrými mravmi) či dokonca úžernícky, je podľa neho názorom logicky nesprávnym, pretože výsledná priemerná hodnota úrokových sadzieb sa vždy skladá tak z množiny vyšších hodnôt, ako aj z nižších hodnôt. Pokiaľ by sa z tohto výpočtu mali vylúčiť všetky vyššie hodnoty ako nelegálne (protiprávne) a ako legálne by sa do množiny pre výpočet tohto priemeru mali zaradiť len nižšie alebo približne rovnaké hodnoty, výsledná priemerná hodnota (skladajúca sa z takto nanovo vymedzenej množiny) by sa oproti dovtedajšej priemernej hodnote 10,24

% matematicky znížila. To by potom znamenalo, že niektoré dovtedy nižšie hodnoty úrokových sadzieb by sa oproti novej vypočítanej priemernej hodnote stali v porovnaní s ňou vyššími, a tak by vyvstala otázka o ich primeranosti. Doplnil, že týmto spôsobom by sa dalo ďalej pokračovať, až by dospelo k absurdnému záveru (argumentum ad absurdum), že v podstate úrok v akejkoľvek výške je neprimeraný. Viazanie primeranosti úrokovej sadzby na priemernú úrokovú sadzbu pre konkrétne obdobie by malo absurdný dôsledok aj do budúcna. Ak by sa totiž maximálna prípustná výška úrokových sadzieb mala odvíjať od ich priemernej výšky (napr. spomenutých 10,24 % ročne), znamenalo by to, že ak chcú veritelia poskytovať platne úročené úvery, musia výšku úrokov zastropovať k tejto priemernej výške. Keďže úvery s vyššou úrokovou sadzbou ako „podozrivé“ či úžernícke by sa legálne poskytovať nemohli (resp. by sa považovali za bezúročné, čo by nemalo pre veriteľov žiadny zmysel), priemerná úroková sadzba by sa v každom nasledujúcom období postupne matematicky znižovala (pretože hodnoty úrokovej sadzby vo výške priemernej v jednom období by sa pre ďalšie nasledujúce obdobia stali hodnotami v nadpriemernej výške, a teda by boli považované za „podozrivé“ či úžernícke). Aplikujúc takýto postup pre ďalšie a ďalšie obdobia by sa dospelo k tomu výsledku, že výška priemernej ročnej úrokovej miery by sa čím ďalej, tým viac blížila k nule. Z uvedeného by potom vyplynul záver, že veriteľ pri poskytnutí úveru nie je oprávnený požadovať v podstate žiadny úrok, čo by evidentne bolo v rozpore s platnou zákonnou úpravou, ktorá právo požadovať úrok z úveru výslovne pripúšťa a nezakazuje. Na základe uvedeného konštatoval, že viazanie primeranosti úrokovej sadzby len a len k priemernej úrokovej sadzbe pre ten-ktorý mesiac bez akýchkoľvek ďalších relevantných súvislostí, ako to predkladá žalovaný, je z matematického hľadiska nelogické, a teda nesprávne. K uvedenému považoval za potrebné tiež dodať, že samotná priemerná hodnota úrokových sadzieb pre ten-ktorý mesiac nedostatočne zohľadňuje (resp. vôbec nezohľadňuje) údaj o výške poskytnutých úverov. V prípade úverov s výškou cca do 1.000 eur (pri tzv. „nižších“ úveroch) táto hodnota úrokových sadzieb bude prirodzene vyššia ako v prípade úverov s výškou v tisícoch či desaťtisícoch eur. Ignorovanie tejto skutočnosti má potom za následok, že priemerná úroková miera všetkých poskytnutých úverov nemusí zodpovedať objektívnemu stavu priemerných úrokových mier len pri tzv. „nižších“ úveroch (akým je aj úver žalovaného vo výške 1 000 eur). Žalovaný tak nepreukázal, že by úroková sadzba úveru, ktorý mu bol poskytnutý, viac ako dvojnásobne prevyšovala priemernú úrokovú sadzbu úverov poskytnutých v rozhodnom období vo výške (cca) 1 000 eur (tzv. „nižších“ úverov). V tejto súvislosti pri poukazovaní na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zdôraznil potrebu oboznámenia sa s celkovým obsahom odôvodnenia. Z neho vyplýva, že „maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Avšak dovolací súd v tomto rozhodnutí posudzoval zmluvu o úvere s dohodnutou výškou ročnej úrokovej sadzby 60 % (!), čo je výška tradične aj podľa teórie trestného práva považovaná za úžeru. Už len kvôli tejto skutočnosti potom uzavrel, že uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu nie je na prejednávanú vec dostatočne skutkovo priliehavé. Poukázal tiež na to, že v súčasnosti platné právo reguluje najvyššiu prípustnú výšku odplaty za užívanie peňažných prostriedkov poskytnutých spotrebiteľovi, a to v ustanovení v spojení s a nariadenia vlády č. , pričom prekročenie tejto maximálne prípustnej odplaty samotný zákon postihuje sankciou neplatnosti (porov. v spojení s ). Podľa týchto ustanovení sa najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľských úverov posudzuje podľa RPMN (ročnej percentuálnej miery nákladov) bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov, zisťovanej za príslušný kalendárny štvrťrok predchádzajúci uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Pritom zároveň platí, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť dvojnásobok takto zistenej RPMN. Z uvedeného vyplýva, že maximálna prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru sa odvíja nie od následne vypočítanej priemernej úrokovej miery (ako tvrdí žalovaný), ale od vopred stanovenej hodnoty najvyššej prípustnej výšky odplaty, ktorá je už v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy známa. Túto hodnotu zverejňuje Ministerstvo financií SR v spolupráci s Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“). Vzhľadom na túto osobitnú zákonnú úpravu o najvyššej prípustnej výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktorá nadobudla účinnosť od 01.06.2014, preto treba považovať závery uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31.07.2009 sp. zn. vo vzťahu k spotrebiteľským úverom za prekonané. Ďalej uviedol, že vo vzťahu k prejednávanej veci z údajov zverejnených Ministerstvom financií SR a NBS na ich webových sídlach vyplýva, že najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre domácnosti so splatnosťou od jedného do

piatich rokov, platná pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté od 16.08.2015 do 15.11.2015, bola určená vo výške 27,00 %. Keďže predmetná spotrebiteľská zmluva bola medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným uzavretá 18.08.2015, za základ pre posúdenie primeranosti v nej dojednanej odplaty treba vziať tento údaj. V danom prípade bola ročná úroková sadzba medzi sporovými stranami dohodnutá vo výške 22,90 %, čo je ale hodnota nižšia ako hodnota stanovenej najvyššej prípustnej výšky odplaty (a teda aj úrokov) pre dané obdobie, t. j. 27 %. Z toho potom možno uzavrieť, že v rozhodovanom spore nebola ročná úroková sadzba dohodnutá v rozpore s platným právnym stavom. Konštatoval, že nie každý nevýhodný alebo menej výhodný úver je automaticky priečiaci sa dobrým mravom. Dobré mravy sú materiálnym korektívom zmierňujúcim neprimeranú tvrdosť zákona, avšak mali by sa používať len výnimočne a nie na úkor iných právom chránených záujmov. Prvoradým hľadiskom pri posudzovaní primeranosti dohodnutej odplaty pri spotrebiteľských úveroch je, či výška tejto odplaty je alebo nie je v rozpore so zákonom (t. j. v rozpore s v spojení s a nariadenia vlády č. ). V danom prípade skutočnosť, že by výška dohodnutej odplaty prevyšovala zákonom stanovenú najvyššiu prípustnú mieru, zistené nebolo, a preto sa na daný spor uplatní zásada pacta sunt servanda (dohody sa majú dodržiavať), ktorá je ako komponent zásady právnej istoty takisto hodnotou chránenou ústavným poriadkom a dobré mravy nemôžu nad ňou prevážiť, ak nie sú splnené podmienky výnimočnosti prípadu. Keďže poskytnutie predmetného spotrebiteľského úveru žalovanému nevyhodnotil ako úžeru, za dôvodnú nepovažoval ani námietku o právnej kvalifikácii poskytnutej istiny ako bezdôvodného obohatenia a v nadväznosti na ňu ani námietku o premlčaní žalobou uplatneného nároku. K ďalšej námietke žalovaného, že osobitne nepodpísal všeobecné obchodné podmienky, v dôsledku čoho sa tieto nestali pre sporové strany záväzným dokumentom, a preto veriteľ nemohol postupovať podľa v spojení s a úver pre riadne a včasné neplnenie predčasne zosplatniť, súd prvej inštancie uviedol, že otázka, či možno za platnú súčasť spotrebiteľskej zmluvy považovať aj tie dokumenty, na ktoré síce spotrebiteľská zmluva vo svojom obsahu explicitne odkazuje, avšak tieto už neboli osobitne podpísané spotrebiteľom, je už v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít riešená. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. , v zmysle ktorého je podľa ústavne konformného výkladu v súkromnoprávnych vzťahoch preferovaný výklad v prospech platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou (porov. , ), a preto treba uprednostniť ten výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy. Poukázal, že v tejto súvislosti aj Súdny dvor EÚ v rozsudku z 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti M. V., C-42/15, judikoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Z uvedeného teda vyplýva, že osobitné nepodpísanie všeobecných obchodných podmienok žalovaným samo osobe nespôsobuje ich neplatnosť, resp. to, že pre strany nie sú právne záväzné. To znamená, že ak si strany dohodli, že v prípade omeškania s riadnym plnením jednotlivých splátok úveru a za splnenia ďalších podmienok má veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu (okamžitú) splatnosť celého úveru a požadovať o zaplatenie celej pohľadávky naraz, a po splnení týchto predpokladov veriteľ tak aj postupoval, išlo o výkon práva v súlade so zákonom (resp. na základe zákona dohodnutými zmluvnými dojednaniami medzi stranami) a nemôže byť posudzovaný ako protiprávne konanie. So zreteľom na uvedené, mal v danej veci za to, že veriteľ mal právo zosplatniť zostatok úveru pre omeškanie žalovaného a ak toto právo využil, žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť celý svoj dlh naraz. A pokiaľ jeho omeškanie naďalej pretrvávalo, veriteľ mal právo svoju pohľadávku za splnenia ďalších podmienok postúpiť tretej osobe. Dospel teda k záveru, že námietky žalovaného o nemožnosti zosplatnenia celého zostatku úveru, o nemožnosti postúpenia úveru, ktorý sa ešte nestal splatným a o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako postupníka v konaní, sú zrejme nenáležité. Uviedol, že povinnosť dlžníka zaplatiť jednotlivé splátky spotrebiteľského úveru sa stáva splatnou v deň ich dohodnutej splatnosti, t. j. v danom prípade vždy k 20. dňu toho-ktorého mesiaca. Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi celú pohľadávku, zosplatnenú v zmysle v spojení s pre porušenie jeho povinnosti splácať mesačné splátky úveru riadne a včas, sa stáva splatnou odo dňa splatnosti nesplnenej splátky (porov. ). V danom prípade žalovaný porušil svoju povinnosť poskytnutý úver splácať riadne a včas, pričom veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru ku dňu splatnosti splátky za mesiac október 2017, čo teda znamená, že zostatok dlhu sa stal splatným k 20.10.2017. Žalovaný tieto

peňažné nároky veriteľovi v stanovenej lehote splatnosti nezaplatil, a tak sa nasledujúci deň 21.10.2017 s ich plnením dostal do omeškania. Keďže žalobca si úroky z omeškania z nezaplatenej istiny 797,62 eur za dobu úročenia od prvého dňa omeškania do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky 17.12.2018 už kvantifikoval a zahrnul ich do sumy 1.301,47 eur, priznal mu preto nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy istiny 797,62 eur, avšak už len za dobu omeškania (úročenia) uplatnenú žalobcom v žalobe, t. j. od 18.12.2017 (odo dňa nasledujúceho po dni uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok) do zaplatenia. O trovách konania súd rozhodol podľa v spojení (ďalej len „“), keď plne úspešnému žalobcovi vznikol proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Doplnil, že o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne v po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný, pričom žiadal jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil jeho námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie ako nenáležitú, uviedol, že VOP, ktoré slúžili ako zmluvný základ pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, sa nikdy nestali súčasťou úverovej zmluvy. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa obmedzil iba na vyriešenie otázky, či samotný podpis na obchodných podmienkach je predpokladom ich platnosti. V tomto ale spor medzi stranami nebol. Uviedol, že samozrejme podľa nie je podpis nevyhnutný, avšak ním použité prostriedky procesnej obrany smerovali k tomu, že týmto podpisom by žalobca preukázal, že ho s obsahom VOP oboznámil. Ak na nich teda jeho podpis nie je prítomný, bolo podľa jeho názoru povinnosťou žalobcu oboznámenie preukázať inak. Žalobca to ale neurobil, dokonca ani netvrdil, že mu jeho predchodca zaslal VOP v elektronickej podobe. To uvádza iba zmluvná podmienka, ale žiadna zo strán. Poukázal na to, že rozsudok Súdneho dvora EÚ neuvádza prosté konštatovanie citované súdom prvej inštancie, ale v bode 34 odôvodnenia zdôvodňuje, že: „Keďže všetky náležitosti upravené v článku 10 ods. musia byť uvedené zrozumiteľne a stručne, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 52 svojich návrhov, je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.“ Poukázal na to, že ak súdny dvor rozhodol, že musí ísť o skutočne odovzdané dokumenty, potom dôkazné bremeno žalobca musí týmto spôsobom uniesť. Uviedol, že mu nie je známy dôvod, prečo by mal ako klient banky aktívne vyhľadávať dokumenty, ktorými by mal byť viazaný, ak samotnej banke nestoja za tu námahu, aby ich k úverovej zmluve pripojila. Žalovaný v odvolaní ďalej tvrdil, že dôvodom pre zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je aj absencia informácie z listu datovaného na 23.01.2018, pre nesplnenie ktorej splátky došlo k zrušeniu budúcich splátok. Poukázal na to, že zákon pre zosplatnenie úveru vyžaduje omeškanie so zaplateným zročnej splátky a od nej sa odvíja plynutie premlčacej doby podľa . To sa preukázateľne v liste datovanom na 23.01.2018 nenachádza, tak potom takýto úkon za určitý považovať nemožno. Rovnako namietal, že žalobca netvrdil, ani nepredložil dôkazy, ktorými by bolo preukázané splnenie si povinnosti jeho právnym predchodcom o skúmaní mojej bonity, v zmysle ZoSÚ. Tým, že túto skutočnosť nepreukázal, v zmysle ZoSÚ nebola banka ani z tohto dôvodu vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Poukázal, že na tunajšom súde sa vedie konanie pod sp. zn. , ktorým bol neprávoplatne zaviazaný na zaplatenie sumy 20.000 eur s príslušenstvom rovnakému žalobcovi, na základe úveru poskytnutého rovnakou bankou ako je tomu v tomto konaní, no zmluvou uzavretou o 4 mesiace skôr. Dal do pozornosti, že zmena žaloby je v tomto prípade zakázaná. Doplnil, že ak žalobca nepredložil dôkazy o skúmaní schopnosti splácať úver, jeho prípadné dodatočné predloženie by podľa neho procesne nemohlo byť predmetom dokazovania, a to s ohľadom na v spojení s Uviedol, že žalobca teda súdu nepreukázal, aby jeho právny predchodca skúmal príjmy a výdavky žalovaných. Z predložených listinných dôkazov takéto zisťovanie nevyplýva. Je povinnosť subjektu, ktorý poskytuje finančné plnenie vo forme úverov, tieto okolnosti objektívne zistiť. Mal za to, že za týchto okolností právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa Z .z., ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa zákona prvá veta, t.j., že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Poukázal tiež, že Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28.03.2018, sp. zn. uviedol: „Podmienky podľa vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému

subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“ Žalovaný tiež trval na námietke o rozpore požadovaného úroku s dobrými mravmi. Uviedol, že obšírne odôvodenie súdu prvej inštancie k tejto otázke má prezentovať záver, že zverejnená priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby je výsledkom jej nízkych a vysokých hodnôt na trhu. Za týchto okolností, teda výsledná hodnota nie je známa v čase uzavretia konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy. Dal do pozornosti, že sa jedná v tomto prípade o úver poskytnutý najväčšou bankou na Slovensku, ktorá sa najviac zo všetkých subjektov s bankovou licenciou podieľa na formovaní tejto zverejňovanej hodnoty. V tom prípade podľa jeho názoru nie je ani teoreticky možné uvažovať o akejkoľvek forme nevedomosti právneho predchodcu žalobcu o tom, akú vysokú úrokovú sadzbu uvádza v zmluvách s individuálnymi klientami v porovnaní s inými veriteľmi.

3. Na odvolanie reagoval žalobca, ktorý sa plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil. K odvolaciemu tvrdeniu žalovaného o tom, že VOP, ktoré slúžili ako zmluvný základ pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru sa nikdy nestali súčasťou úverovej zmluvy, žalobca poukázal na to, že podpisom Zmluvy o úvere žalovaný vyjadril svoj súhlas so všetkými jej ustanoveniami, vrátane čl. III ods 1, ktorý zakotvuje VOP ako súčasť Zmluvy: „1. Súčasťou Zmluvy sú: a/ Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., s účinnosťou od 1.1.2015 (ďalej „VOP“), b/ Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., s účinnosťou od 1.1.2015 (ďalej „POP“), c/ Sadzobník a d/ Podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt poskytuje.“ Podotkol, že žiadna norma spotrebiteľského práva SR alebo EÚ nevyžaduje, aby spotrebiteľská zmluva bola vyhotovená ako jediný dokument, resp. aby každá časť takého dokumentu bola osobitne podpísaná. Poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit C-42/15. V citovanej veci Súdny dvor interpretoval smernicu o spotrebiteľských úveroch, ktorá prikazuje písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdny dvor v tejto súvislosti judikoval, že pri tejto úprave „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky [podstatné náležitosti] musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči“. Je podľa neho teda možné uzavrieť, že to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSU môže byť tvorená viacerými listinami, právnym putom previazanými komponentmi, ktoré sú spotrebiteľovi odovzdané pred podpisom zmluvy, už zodpovedal Súdny dvor EÚ. Uviedol, že je zrejmé, že záujem o uzavretie zmluvy mal v prvom rade samotný žalovaný, keďže predložil požadované doklady a súhlasil s uzavretím zmluvy. Pokiaľ v zmluve nie je výslovne uvedené inak, zmluva sa stáva platnou a účinnou dňom jej podpísania zmluvnými stranami. Z tohto dôvodu je podľa neho irelevantná argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že nebol oboznámený so všetkými prílohami a tzv. obchodnými podmienkami. Nemôže byť teda na ujmu žalobcu (veriteľa), že sa žalovaný ako spotrebiteľ dôkladne vopred neoboznámil so všetkými náležitosťami zmluvy, hoci na to mal dostatok času a možností, pretože k uzavretiu zmluvy zo strany žalobcu nebol nijako nútený. Doplnil, že nad rámec zákona nemožno poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, a to takému konaniu, ktoré možno hodnotiť ako nezodpovedné a ľahkovážne, a to len preto, že má postavenie spotrebiteľa. Úlohou súdov v spotrebiteľských sporoch je poskytnúť spravodlivú ochranu primeranému spotrebiteľovi a primeraný jedinec musí a má byť obozretný vo svojom konaní, pretože jeho primárnym pudom je ochrana seba samého. Za neprípustné novoty v zmysle žalobca považoval odvolacie námietky žalovaného o tom, že netvrdil a nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie si povinnosti právneho predchodcu žalobcu o skúmaní bonity žalovaného, ako aj o tom, že dôvodom pre zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu by mala byť aj absencia informácie z listu datovaného 23.01.2018 pre nesplnenie ktorej splátky došlo k zrušeniu budúcich splátok. Poukázal na to, že tieto skutočnosti neboli v konaní pred súdom prvého stupňa sporné a žiadal, aby na tento prostriedok procesnej obrany žalovaného odvolací súd neprihliadal. V tejto súvislosti dal do pozornosti závery rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. z 12.11.2020: „Z ustanovenia vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je koncentrácia konania upravená odlišne ako v ostatných konaniach, kde majú sporové strany rovné postavenie, rovnakú možnosť prístupu k informáciám a rovnakú vyjednávaciu silu pri uzatváraní zmluvy. Spotrebiteľ môže predložiť, alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutím vo veci samej v prípade, že proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je podané odvolanie zo strany spotrebiteľa, je potrebné chápať až rozhodnutie odvolacieho súdu, ako konečné rozhodnutie vo veci samej a jeho doručením toto nadobudne právoplatnosť. Tým, že spotrebiteľ podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, toto nenadobudlo právoplatnosť. V takom prípade strana - spotrebiteľ môže aj v odvolaní uplatniť aj iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových

tvrdení protistrany, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky ( ). Predmetné zákonné ustanovenie sa však nepoužije v prípade, ak spotrebiteľ je zastúpený advokátom. Obdobne rozhodol aj KS v Žiline v rozhodnutí sp. zn. z 25.04.2018... Odvolací súd dospel v danej veci k záveru, že keďže odvolacie dôvody sú uplatnené v zmysle ustanovenia a (absolútna neplatnosť zmluvy o povolenom prečerpaní a námietka premlčania uplatnená až v odvolacom konaní), žalovaný ako spotrebiteľ by tieto námietky mohol uplatniť v odvolacom konaní za predpokladu, že by nebol zastúpený advokátom. Keďže v danej veci ale žalovaný ako spotrebiteľ je advokátom zastúpený, pričom ho zastupoval aj na súde prvej inštancie, kde uplatňoval úplne iné námietky, ustanovenie podľa nie je možné použiť, a preto potom platí, že na odvolacie dôvody podľa a by odvolací súd mohol prihliadnuť len vtedy, ak by žalovaný preukázal, že ich nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, čo žalovaný ani netvrdil a ani nepreukázal. Keďže teda nešlo o novoty podľa , , , ktorými by sa odvolací súd musel zaoberať bez ohľadu na to, že by išlo o novoty, odvolací súd v odvolacom konaní na námietky žalovaného nemohol prihliadnuť, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne právny podľa potvrdil.“ Žalobca poukázal aj na záver v rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. z 24.09.2021: „Ustanovenie v spojení s ust. a patrí medzi novoty v odvolacom konaní a zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Od nadobudnutia účinnosti možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení a tieto v prejednávanej veci odvolateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, najmä prečo námietku premlčania neuplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto na námietku premlčania vznesenú v odvolacom konaní neprihliadol.“

4. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v celom rozsahu potvrdiť.

6. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.301,47 eur s príslušenstvom titulom peňažných nárokov (neuhradenej istiny, zmluvného úroku, úroku z omeškania a poplatkov) zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 15.08.2015, ktorý bol v dôsledku nesplácania dňa 22.01.2018 predčasne zosplatnený (vyhlásená mimoriadna splatnosti úveru) v zmysle v spojení s . Z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovaným nárokom, súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Správne vychádzal zo spotrebiteľskej povahy zmluvného vzťahu s aplikáciou ZoSÚ. Na základe nesporných skutočností a vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu (veriteľa) bola riadne zosplatnená a následne ako už splatná bola na základe zmluvy zo dňa 17.12.2018 platne postúpená žalobcovi v súlade s príslušným o bankách, čo bolo žalobcovi zo strany veriteľa oznámené dňa 03.01.2019. Súd prvej inštancie tak správne dovodil, že žalovaný bol v spore aktívne vecne legitimovaný. V tomto ohľade náležite považoval ustanovenia v zmluve odkazovaných zmluvných dokumentov za súčasť zmluvných dojednaní, pričom odkazoval na závery príslušného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti M. M.Ó.. Súd prvej inštancie správne posúdil aj splnenie vyžadovaných obsahových požiadaviek predmetnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy v zmysle ZoSÚ. Dôsledne sa pritom zaoberal náležitosťou uvedenia údaja o „celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ v zmysle ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. V tomto ohľade rozdiel predstavujúci 0,77 eur náležite vyhodnotil ako dôsledok metodiky výpočtu výšky mesačných splátok úveru (rozdielna výška poslednej 48. splátky), ktorý priamo zodpovedal príslušným ustanoveniam zmluvných dokumentov (5.17. produktových obchodných podmienok) a ktorý - tiež vzhľadom na jeho zanedbateľnú výšku, keď nemal skutočný vplyv na posúdenie výhodnosti úveru, nebol spôsobilý založiť záver o porušení povinnosti dodávateľa poskytnúť spotrebiteľovi riadne a transparentné informácie s

následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ), čo by bolo v tomto prípade zjavne neprimerané. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, totožnému so závermi relevantnej judikatúry, že dojednanú ročnú úrokovú sadzbu vo výške 22,90 % v danej veci nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi ( ) či dokonca úžeru ( ). Aj tento svoj záver dôsledne a vyčerpávajúco odôvodnil, pričom podporne poukázal na súladnosť najvyššej prípustnej výšky odplaty so zákonom ( v spojení s a nariadenia vlády SR č. ). Vzhľadom na uvedené a s poukazom na čiastočné zahrnutie úrokov z omeškania do času postúpenia pohľadávky do sumy istiny, súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 1.301,47 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 797,62 eur od 18.12.2018 do zaplatenia, čím žalobe v celom rozsahu vyhovel. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( v spojení s ) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení náležite vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil s ohľadom na relevantnú judikatúru a rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít ako aj eurokonformným spôsobom. Svoje správne závery, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu aj riadne odôvodnil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z Svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce nesporné či preukázané skutočnosti, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s príslušným predmetom konania.

7. Žalovaný v odvolaní napádal záver súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu z ďalších dôvodov týkajúcich sa neplatnosti zosplatnenia úverového dlhu, a teda nemožnosti platného postúpenia pohľadávky z úverového veriteľa v zmluve (Slovenská sporiteľňa, a.s.) na žalobcu. Možno ozrejmiť, že základ týchto námietok vychádza už z prvoinštančnej argumentácie žalovaného, že v zmysle príslušného o bankách v spojení s ZoSÚ, účinných v čase postúpenia danej pohľadávky, veriteľ nemôže postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy pred jej splatnosťou.

8. Predčasné zosplatnenie úveru žalovaný v odvolaní namietal jednak z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že ho oboznámil s obsahom všeobecných obchodných podmienok, ktoré slúžili ako zmluvný základ pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. V zmysle možno žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (predčasne zosplatniť pohľadávku resp. vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) len za podmienky „ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené“. Odvolací súd v prvom rade nesúhlasí, že zmluvným základom zosplatnenia mal byť len vedľajší zmluvný dokument. V samotnom texte zmluvy - v čl. II., bode 6., bolo totiž dojednané: „Ak dlžník pohľadávku banky nespláca riadne a včas, môže banky požadovať najmä zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky a poskytnúť informácie o tejto skutočnosti do spoločného registra bankových informácií.“ Už na základe uvedenej jasnej zmluvnej formulácie o možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky tak možno konštatovať splnenie podmienky dohody zmluvných strán v zmysle , a teda nedôvodnosť príslušnej odvolacej námietky žalovaného. Odvolací súd však pre úplnosť uvádza, že aj bližšie vymedzenie možnosti predčasného zosplatnenia úveru v odkazovanom vedľajšom zmluvnom dokumente (čl. 8.1. produktových obchodných podmienok), ktoré citoval už súd prvej inštancie v rámci svojich skutkových záverov, je podľa jeho názoru potrebné považovať za súčasť zmluvných dojednaní. V tomto prípade ide o otázku tzv. riadnej inkorporácie, resp. začlenenia daného vedľajšieho zmluvného dokumentu medzi súčasti zmluvy. V rámci tohto posúdenia súd prvej inštancie správne poukazoval, rovnako aj obe strany sporu, na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti M. V., ktorý rozhodol (časť 1. výroku), že „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice (Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči“. V odôvodnení súdny dvor okrem iného tiež uviedol (body 34., 35., 37. a 38), že „je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a

presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Pokiaľ ide totiž o vymedzenie pojmu „trvalý nosič“ uvedeného v článku 3 písm. m) smernice 2008/48, Súdny dvor už rozhodol, že rovnako ako v prípade papierového média musí tento nosič zabezpečiť spotrebiteľovi držbu príslušných informácií, aby si mohol prípadne uplatniť svoje práva. Pre spotrebiteľa je v tejto súvislosti významná možnosť uchovávať informácie, ktoré mu boli osobne určené, záruka, že nedôjde k zmene ich obsahu, ako aj ich dostupnosť počas primeraného času a možnosť reprodukovať ich ako také [pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o smernicu 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319), rozsudok z 5. júla 2012, Content Services, C-49/11, EU:C:2012:419, body 42 až 44]. Zatiaľ čo táto smernica nevymedzuje pojem „písomne“, vo svojom článku 3 písm. m) uvádza, že „trvalý nosič“ znamená akýkoľvek nástroj, ktorý umožňuje spotrebiteľovi uložiť informácie, ktoré sú mu osobne určené, a to spôsobom, ktorý k nim umožňuje prístup pre budúce využitie počas obdobia zodpovedajúceho účelu týchto informácií a ktorý umožňuje nezmenenú reprodukciu uložených informácií. Zo samotného znenia článku 10 ods. vyplýva, že pojem „písomne“ sa vzťahuje na prostriedok, na ktorom je vyhotovená zmluva, pričom podpis takéhoto nosiča sa nevyžaduje.“ V prejednávanej veci dáva odvolací súd do pozornosti, že v čl. III. bode 1. písm. b/ zmluvy bolo výslovne určené, že „súčasťou zmluvy sú príslušné „Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., s účinnosťou od 1.1.2015“, pričom následne v bode 3. bolo uvedené, že „banka odovzdáva dlžníkovi súčasti zmluvy elektronicky prostredníctvom elektronickej služby Internetbanking alebo na elektronickú adresu dlžníka evidovanú bankou...“ Z uvedeného teda vyplýva, že samotná úverová zmluva podpísaná zmluvnými stranami obsahovala jasný prejav vôle začleniť predmetné produktové obchodné podmienky ako súčasť zmluvy, a to s jasným a zrozumiteľným odkazom, ktorý možno jednoznačne považovať za transparentný. Za daného stavu, keď zmluva priamo obsahuje dojednanie o tom, že žalovanému sa odovzdáva príslušná súčasť zmluvy na trvalom nosiči, nie je možné námietky žalovaného o povinnosti ďalšieho následného preukazovania tejto skutočnosti zo strany žalobcu (resp. veriteľa) považovať za dôvodné. Naopak, žalovaný v rámci svojich vyjadrení ani len neuviedol, že mu táto súčasť zmluvy odovzdaná nebola.

9. Za rovnako nedôvodné považoval odvolací súd ďalšie odvolacie námietky predčasného zosplatnenia úverového dlhu založené na tom, že v liste zo dňa 23.01.2018 absentovala informácia, pre nesplnenie ktorej splátky došlo k zrušeniu budúcich splátok. Odvolací súd uvádza, že v prípade žalovaným odkazovanej písomnosti išlo „už len“ o oznámenie o skutočnom uplatnení práva veriteľa zosplatniť dlh, ktoré konštatovalo splnenie podmienok (aj s poukazom na príslušné dojednania produktových obchodných podmienok) a aj riadne špecifikovalo deň vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (22.01.2018) ako aj aktuálny zostatok úverovej pohľadávky. Samotné podmienky uplatnenia predčasného zosplatnenia plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy stanovuje , podľa ktorého toto právo možno uplatniť, ak dodávateľ upozornil spotrebiteľa na jeho uplatnenie najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ako správne zistil súd prvej inštancie, k takémuto upozorneniu došlo výzvou zo dňa 23.11.2017, v ktorom veriteľ (dodávateľ) dostatočne určitým spôsobom spotrebiteľovi oznamoval aktuálnu výšku jeho úverovej pohľadávky 439,18 eur, náležite ho vyzval ho na úhradu určeného nedoplatku v lehote 15 dní a oznámil mu, že inak bude oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, on stratí výhodu splátok a pohľadávku bude potrené uhradiť v celku. Žalovaný v odvolaní ani v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybňoval omeškanie splácania presahujúce obdobie troch mesiacov, ktoré aj súd prvej inštancie náležite zistil vo vzťahu k neuhradení splátky za október 2016, pričom žalovaný konkrétne nenamietal ani žiadne jeho ďalšie skutkové závery týkajúce sa splnenia podmienok predčasného zosplatnenia.

10. Pokiaľ žalovaný v odvolaní trval na jeho námietke rozporu úroku s dobrými mravmi, odvolací súd mal zhodne so súdom prvej inštancie za to, že dojednanú ročnú úrokovú sadzbu vo výške 22,90 % v danom prípade nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi. V tejto súvislosti dáva odvolací súd dáva do pozornosti aj záver rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26.04.2012, podľa ktorého: „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom.

Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa , ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.“ Pokiaľ teda žalovaný argumentoval, že priemerné úrokové miery podobných nových spotrebiteľských úverov v relevantnom čase prezentované NBS boli 10,24 %, predmetnú výšku úrokovej miery 22,90 % ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi či úžernícku. Je zrejmé, že sa nejedná o podstatné presiahnutie obvyklej odplaty (určenej najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám). Súd prvej inštancie správne zdôrazňoval, že v uvedenom porovnaní ide o komparáciu s priemernou hodnotou úrokových sadzieb, ktorá prirodzene vychádza aj z vyšších akceptovaných hodnôt. V tejto súvislosti nemá žiaden význam argumentácia žalovaného v odvolaní, že úver bol poskytnutý najväčšou bankou na Slovensku, ktorá sa najviac podieľa na formovaní tejto hodnoty. Súd prvej inštancie tiež náležite poukázal na to, že pri predmetnom úvere nebol prekročený najvyšší strop odplaty v zmysle . Možno zhrnúť, že o rozpor s dobrými mravmi by sa teda mohlo jednať až pri niekoľkonásobnom prekročení hodnoty priemernej úrokovej sadzby. Odvolací súd pritom poukazuje na relevantnú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, ktorá za rozpornú dobrým mravom považuje napr. viac ako 5-násobné prevýšenie (rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , , , ). Odvolací súd dodáva, že neboli preukazované, tvrdené a ani nevyšli najavo ani žiadne iné okolnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že úroky boli v danom prípade dojednané v rozpore s dobrými mravmi, a preto neplatné ( ), príp. že by bola predmetná zmluva neplatnou pre úžeru ( ).

11. Úspešný žalovaný nebol ani pri odvolacích námietkach, podľa ktorých veriteľ (právny predchodca žalobcu) nebol v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ oprávnený vyžadovať splatenie spotrebiteľského úveru, pretože nekonal s odbornou starostlivosťou pri posúdení bonity spotrebiteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Z uvedeného teda vyplýva, že spôsob a rozsah skúmania bonity (schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) závisí aj od výšky spotrebiteľského úveru a doby poskytnutia úveru, a teda samozrejme tiež od samotnej výšky mesačnej splátky. Odvolací súd v okolnostiach prejednávanej veci predovšetkým poukazuje na nízku sumu predmetného úveru (1.000 eur) pri dlhej dohodnutej dobe splácania (4 roky), čo v danom spotrebiteľskom úvere činilo 33,37 eur. Išlo teda o dlhodobý úver s veľmi nízkou sumou mesačnej splátky, kedy je už na prvý pohľad možno zjavne predpokladať schopnosť jej splácania, a to aj za existencie iných záväzkov primeranej výšky, pokiaľ nevyvstanú nejaké závažné okolnosti resp. prekážky. V tejto súvislosti možno poukázať, že podľa nenapadnutých zistení súdu prvej inštancie žalovaný určené splátky cca rok (do októbra 2016) aj riadne uhrádzal. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v rámci produktových obchodných podmienok bolo deklarované, že veriteľ pred poskytnutím úveru skúmal bonitu (čl. 2.1.), ktorá bola definovaná ako schopnosť dlžníka riadne a včas splatiť pohľadávku a poskytnúť dostatočné zabezpečenie. Pokiaľ žalovaný v odvolaní len jednoducho namietal, že žalobca si splnenie uvedenej povinnosti netvrdil ani nepreukázal, jeho námietkam nebolo možné priznať úspech. Žalovaný (opäť) pritom sám priamo netvrdil, že jeho schopnosť splácať úver veriteľ nijakým (primeraným) spôsobom neskúmal. Jeho argumentácia, podľa ktorej sa má mať za to, že tak veriteľ zjavne nekonal, keďže to žalobca iniciatívne nepreukazoval a netvrdil, nemôže obstáť. Za existencie zmluvných ustanovení o skúmaní bonity, navyše pri nízkej výške splátky zakladajúcej len malý (minimálny) rozsah vyžadovaného skúmania bonity, a naopak za absencie čo i len vlastných skutkových tvrdení o porušení tejto povinnosti, teda nie je možné dospieť k záveru, že žalobcu v tejto situácii zaťažovalo dôkazné bremeno na konkrétnom preukazovaní odbornej starostlivosti skúmania bonity, ako to tvrdil žalovaný v odvolaní. Pokiaľ až v odvolaní poukazoval na iné konanie (v ktorom bol žalobcovi neprávoplatne zaviazaný na zaplatenie sumy 20.000 eur na základe úveru uzavretého o 4 mesiace skôr), išlo o tzv. neprípustné novoty, na ktoré nebolo možné v rámci odvolacieho posúdenia prihliadať. Odvolacia argumentácia v podobe nových prostriedkov procesného útoku alebo obrany (novôt) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok (365 ods. 1 písm. g/ a ). Dané novoty sa však netýkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, žalovaný prostredníctvom nich netvrdil ani nepreukazoval, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a takisto nebolo možné ani na základe obsahu spisu dôjsť k záveru, že ich žalovaný nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd navyše dodáva, že na uvedenom by nič nemohlo zmeniť ani jeho spotrebiteľské postavenie, keď v zmysle (koncentrácia konania v spotrebiteľských sporoch) mohol predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení len do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej (k tomu napr. aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, ). Navyše v tomto prípade bolo použitie vylúčené priamo (Ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie sa nepoužije.).

12. S poukazom na vyššie uvedené tak odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na základe ktorých žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).