Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoCsp-18-2020.pdf
PDF · 112.46 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. REMEDIUM LEGAL, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 53255739, proti žalovanej X.. U. D., nar. XX.X.XXXX, S., Z. 8, IČO: 31309852, zast. JAKUBIS & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 36, IČO: 50990365, o zaplatenie 5.000 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 22Csp/224/2018-249 z 12.11.2019 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Priznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 5.000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 5.000 € od 25.3.2015 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V plnom rozsahu tak vyhovel žalobe, skutkovo odôvodnenej tým, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ uzatvoril so žalovanou ako podnikateľským subjektom, advokátom, podnikajúcim pod obchodným menom JUDr. Adriana Chymčáková, advokát so sídlom Humenská 8, 040 11 Košice - Západ, IČO: 31 309 852, zmluvu o úvere č. 5043057077, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov formou kontokorentného úveru vo výške 5.000 € s dohodnutým úrokom z omeškania vo výške 10 % p.a. Právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy dňa 1.4.2015 a vyzval žalovanú na zaplatenie pohľadávky úveru, predstavujúcu sumu 6.050,18 €. Žalovaná ku dňu podania žaloby neuhradila dlžnú sumu ani čiastočne. V tomto konaní si žalobca uplatnil len neuhradenú istinu v sume 5.000 €.
3. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0669/2017/CE z 23.6.2017 Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava ako postupca postúpila na postupníka EOS KSI Slovensko, s.r.o. okrem iných aj pohľadávku voči žalovanej.
4. Žalovaná bola v konaní pred súdom prvej inštancie nečinná, nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu, neuviedla rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, vytýčeného pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnila ani nežiadala jeho odročenie, preto súd prvej inštancie pri rozhodovaní veci vychádzal zo žaloby žalobcu a ním predložených listinných dôkazov. Na základe nich mal súd za nesporné, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka uzatvoril dňa 21.6.2013 so žalovanou,
pod obchodným menom JUDr. Adriana Chymčáková, advokát so sídlom Humenská 8, 040 11 Košice
- Západ, IČO: 31 309 852, ako dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere č. 5043057077, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru dlžníkovi ako podnikateľovi bankou vo výške 5.000 € a žalovaná sa zaviazala úver hradiť formou mesačných splátok vždy k poslednému dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť bola dohodnutá 1 rok odo dňa podpisu úverovej zmluvy. Úroky z omeškania boli dohodnuté vo výške 10 % p.a. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné obchodné podmienky upravujúce ďalšie práva a povinnosti účastníkov zmluvy (spôsob úročenia, prípady porušenia zmluvy a z toho plynúce oprávnenia veriteľa a sankcie pre dlžníka, zánik záväzkov). Výzvou zo dňa 22.3.2017 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že z dôvodu jej omeškania so splácaním pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou celá pohľadávka a táto ku dňu 21.3.2017 činila 6.562,16 €.
5. Na zistený skutkový stav súd aplikoval článok 8, článok 15 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, 2 CSP, § 369, § 97 a § 502 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a uzavrel, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5.000 € s príslušenstvom je opodstatnený, pretože právny predchodca žalobcu poskytol finančné prostriedky v rozsahu, na vymedzený účel a za dojednaných podmienok ako to vyplýva z čl. I zmluvy a žalovaná ako fyzická osoba podnikateľka si povinnosť uhrádzať dohodnuté splátky úveru riadne a včas neplnila. Z uvedených medzi stranami nesporných skutkových okolností, u ktorých nebol dôvod pochybovať o ich pravdivosti súd ako zo základu podľa § 186 ods. 2 veta prvá CSP vychádzal a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
6. Žalobcovi podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, vzhľadom na jeho úspech vo veci s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku vyšším súdnym úradníkom.
7. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaná tvrdila, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť nároku, nakoľko nepredložil relevantný výpis z úverového účtu vo forme bankového výpisu, z ktorého by bolo možné ustáliť, ktorou splátkou sa žalovaná dostala do omeškania a tým nebolo možné určiť začiatok plynutia premlčacej doby, nakoľko podľa § 103 OZ ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a preto odvolateľka argumentovala, že premlčacia doba v tomto prípade začala plynúť už odo dňa nasledujúceho po zročnosti splátky, s ktorou bola žalovaná v omeškaní ako prvou a žalobca. Vzhľadom k dátumu podania žaloby, t.j. až po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby, vzniesla námietku premlčania celého nároku. Mala za to, že je potrebné sa zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je platné a účinné. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca teda nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená naňho, boli tieto podmienky postupne splnené, a preto nie je aktívne legitimovaný vo veci.
8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou premlčania uplatnenou žalovanou, pretože žalovaná do zmluvného vzťahu vstúpila ako podnikateľský subjekt, a preto je potrebné na daný prípad aplikovať ustanovenia o premlčaní v zmysle Obchodného zákonníka, teda 4 roky. Nakoľko bola žaloba podaná na súde dňa 3.8.2018 a pôvodný veriteľ pristúpil k odstúpeniu od zmluvy 1.4.2015, nie je možné nárok žalobcu považovať za premlčaný. K námietke aktívnej legitimácie uviedol, že právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB. Žalovaná bola v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a zároveň bolo preukázané, že žalovaná bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 17.9.2014, odstúpením od zmluvy zo dňa 1.4.2015 a výzvou zo dňa 22.3.2017 . V konaní bolo preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke 1117 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovanej so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. pohľadávky,
9. Žalovaná v duplike k odvolaniu tvrdila, že z listinných dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru (a to aj v nadväznosti na platné postúpenie pohľadávky) na úhradu dlžných splátok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Predložil síce výzvu zo dňa 17.9.2014 avšak doposiaľ nepreukázal, že bola skutočne žalovanej zaslaná. Navyše odstúpenie od zmluvy ani výzvu z 22.3.2017 nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca nepreukázal platné postúpenie pohľadávky, nemá preto aktívnu legitimáciu v konaní. Mala zato, že žalobca si nesprávne vykladá ust. § 92 ods. 8 ZoB a z neho vyplývajúce podmienky a odmietala, že by bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči právnemu predchodcovi žalobcu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Problematika výkladu ust. § 92 ods. 8 ZoB bola vyriešená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018, z ktorého jasne vyplýva, že ZoB predkladá striktné podmienky, ktoré je potrebne nevyhnutne splniť a teda zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a dlžníkovo následne nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Zo slova ,,následne“ vyplýva, že 90 dňové omeškanie dlžníka je nevyhnutné rátať odo dňa, ktorým došlo preukázateľne k doručeniu písomnej výzvy dlžníkovi. Podporne poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo/26/2017 z 28.3.2018.
10. K námietkam žalovanej o nepredložení dôkazu, že jej boli výzvy na úhradu právnym predchodcom žalobcu zasielané, žalobca v replike k odvolaniu, uviedol, že pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní. Pôvodný žalobca zaslal predmetné doklady obyčajnou poštou bez dokladu o odoslaní. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Žalobca argumentoval, že pri doručení písomností žalovanej sa aplikuje teória dôjdenia. V tomto prípade sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomností obsahujúcej právny úkon. Účinnosť adresovaného právneho úkonu v režime OZ predpokladá že prejav vôle dôjde adresátovi t.j. dostane sa do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína úkon pôsobiť voči druhej strane. Rozumie sa ním objektívna možnosť neprítomnej osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Z hľadiska prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Podporne poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.01.2004 sp. zn. 32 Odo 442/2003.
11. Žalovaná trvala na tom, že žalobcom predkladané listinné dôkazy sa nikdy nedostali do jej dispozičnej sféry, o ich zasielaní nemala vedomosť, a teda na základe týchto skutočnosti je nutné prijať len taký záver, že právny predchodca žalobcu nepostupoval zákonným spôsobom, a k postúpeniu pohľadávky z predchodcu žalobcu na žalobcu nedošlo platne a účinne. Naďalej žiadala aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas (§ 362 ods. 2 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP) bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov ako vyplývali z obsahu podaného odvolania, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.
13. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.4.2021 pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1,3 CSP, § 378 ods. 1 CSP.
14. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania na základe dôkazov produkovaných len žalobcom, keďže žalovaná bola v tomto štádiu konania úplne nečinná, dospel k záveru, že žalovaná pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupovala a konala ako podnikateľský subjekt. Z predloženej zmluvy o úvere uzavretej dňa 21.6.2013 (ktorej súčasťou boli okrem iného aj Obchodné podmienky banky pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a mikro podnikateľom) vyplýva, že jej
predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru dlžníčke ako mikro podnikateľovi a žalovaná v nej bola označená aj svojím obchodným menom a identifikačným číslom (IČO). Odvolací súd konštatuje, že žalovaná neprodukovala počas konania žiadne také dôkazy, ktoré by spochybňovali a vyvracali súdom prvej inštancie prijatý záver, že úverová zmluva, ktorá je predmetom konania, nie je zmluvou spotrebiteľskou a že ňou nebol založený spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na existujúce dôkazy v spise, aj podľa odvolacieho súdu treba nazerať na úverovú zmluvu ako na zmluvu nespotrebiteľskú, a vzhľadom na zmluvné strany, vychádzajúc z toho, že zmluva o úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), je potrebné vo veci aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd akcentuje, že vzhľadom na vzdelanie žalovanej a jej štatút advokátky, jej logicky musel byť známy a zrejmý rozdiel medzi úverom spotrebiteľským a úverom nespotrebiteľským, a podľa zmluvy dobrovoľne (nepreukázala opak) zvolila úver, ktorý jej bol poskytnutý ako mikro podnikateľke.
15. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
16. Podľa § 152 CSP hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.
17. Podstata koncentrácie sporového konania spočíva v tom, že strana môže efektívne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany iba v určitom časovom úseku, ktorý vymedzuje zákon (zákonná koncentrácia) alebo na základe zákona sudca (sudcovská koncentrácia).
18. Pokiaľ ide o konanie na súde prvej inštancie, zákonná koncentrácia konania na umožňuje strane uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie (§ 154 CSP). Všeobecné pravidlá koncentrácie sporového konania sú síce výrazne obmedzené v prípade sporov s ochranou slabšej strany podľa § 290 a nasl. CSP (spotrebiteľské spory), v ktorých platí, že vo vzťahu k slabšej strane sa ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania nepoužijú a slabšia strana môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej (porovnaj § 296), ale o takýto spor v prejednávanej veci nejde.
19. Na sporové strany sa súčasne vzťahuje povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, pričom táto všeobecná podmienka sa nepovažuje za splnenú, ak tieto prostriedky mohla strana predložiť už skôr, pokiaľ by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP).
20. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za sprísnených podmienok, taxatívne vymedzených v § 366 CSP.
21. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
22. Ustanovenie § 366 v spojení s ust. § 149 a § 152 CSP patrí medzi novoty v odvolacom konaní a zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Od nadobudnutia účinnosti CSP možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 CSP a tieto v prejednávanej veci odvolateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, najmä prečo námietku premlčania neuplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto na námietku premlčania vznesenú v odvolacom konaní neprihliadol. Navyše odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na charakter úverového vzťahu medzi stranami, premlčanie by bolo potrebné posudzovať podľa ust. § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka (premlčacia doba štyri roky) a uplatnený nárok preto nie je premlčaný.
23. Rovnako námietka žalovanej v odvolaní o nedoručení výziev na úhradu právnym predchodcom žalobcu bola prvýkrát žalovanou uplatnená až v odvolaní, preto je novotou, na ktorú odvolací súd neprihliada, ale napriek tomu k tejto odvolacej argumentácii dodáva: Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. V zmluvnej právnej praxi sa v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín používa tzv. fikcia doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané - zásielka sa tak považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov. Je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. V úverovej zmluve žalovaná ako adresu trvalého pobytu aj ako adresu miesta podnikania uviedla Košice, Humenská 8, na ktorú jej žalobca doručoval zásielky, ktoré na tejto adrese žalovaná opakovane nepreberala. Odvolací súd zdôrazňuje, že na uvedenej adrese žalovaná nepreberala ani zásielky súdu, ktorý napriek opakovanej lustrácii žiadnu inú adresu žalovanej nezistil. Možno preto konštatovať, že účinné doručovanie zásielok zmarila samotná žalovaná, a preto nastúpila zákonná fikcia doručenia zásielok.
24. Námietka aktívnej legitimácie žalobcu bola tiež žalovanou uplatnená prvýkrát až v odvolacom konaní, preto ide o novotu podľa § 366 CSP, na ktorú odvolací súd nemá dôvod prihliadať. Treba však uviesť, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná. Právny predchodca žalobcu v súlade s ust. § 506 Obchodného zákonníka (ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi) od úverovej zmluvy dňa 1.4.2015 odstúpil, čím právny vzťah medzi stranami zanikol a celá pohľadávka žalobcu (vyčíslená v tom čase na 6.050,18 €) sa stala splatnou. V čase postúpenia pohľadávky (rok 2017) z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava na súčasného žalobcu bola teda celá pohľadávka splatná. Argument žalovanej o nedodržaní postupu podľa § 92 ods. 8 ZoB s následkom nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu preto nie je dôvodný.
25. Súd prvej inštancie správne vyvodil voči žalovanej negatívne právne účinky zo zanedbania jej procesných povinností a z jej pasivity a odvolací súd na jej námietky prvýkrát uplatnené až v odvolacom konaní nemohol prihliadnuť, pretože ich žalovaná mohla (a mala) uplatniť už v konaní na súde prvej inštancie.
26. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.
28. Žalobca bol úspešný v odvolacom konaní, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 419 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).