Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_22C-5-2019.pdf
PDF · 172.88 KB
Case nature
Area
Subarea
22C/5/2019
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v spore žalobkyne: B.. Y. L., Z. R. L. XXXX/XX, L., právne zast.: JUDr. Peter Vačok, Vazovova 9/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 889,96 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .
Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa dňa 18.8.2010 doručila súdu žalobu o náhradu škody vo výške 2 015,45 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 30 000,- eur titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobu smerovala proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
2. Žalobu odôvodnila na tom skutkovom základe, že uznesením Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 zo dňa 30.10.2007 jej bolo vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Proti uvedenému uzneseniu podala sťažnosť, tá však bola Okresnou prokuratúrou Komárno zamietnutá. Tvrdila, že sa uznesenie o vznesení obvinenia, ako i uznesenie o zamietnutí sťažnosti opierali predovšetkým o výpovede svedkov B.. L. V. K. B.. K. C., ktorá ju dňa 1.8.2005 nahradila vo funkcii riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne a zotrvala v nej do 15.10.2007, kedy bola z tejto funkcie odvolaná. Uviedla, že v tomto období bolo všeobecne známe, že žalobkyňa mala záujem vrátiť sa do funkcie riaditeľky pobočky. Mala za to, že z tohto dôvodu bolo možné od začiatku trestného stíhania mať dôvodné pochybnosti o vierohodnosti tejto svedkyne. Žalobkyňa požiadala o doplnenie dokazovania ohľadom zistenia osobnostného profilu svedkyne, jej návrh však bol zamietnutý. Dňa 19.5.2008 bola voči žalobkyni podaná obžaloba pod sp. zn. 2Pv/235/07 pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a dňa 24.9.2008 bola trestným rozkazom Okresného súdu Komárno sp. zn. 1T/69/2008 odsúdená. Nakoniec, keďže žalobkyňa voči trestnému rozkazu podala odpor, bola rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 25.11.2008 oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola obžalovaná stíhaná. Hoci Krajský súd v Nitre na základe odvolania prokurátora uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, Okresný súd Komárno rozsudkom sp. zn. 1T/69/2008 zo dňa 1.10.2009 žalobkyňu opätovne oslobodil spod obžaloby z vyššie uvedeného dôvodu. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa uviedla, že trestné stíhanie je vážnym zásahom do života obvineného, taktiež vznesenie obvinenia má následky v podobe zásahu do práv a cti obvineného. Tvrdila, že kriminalizácia jej osoby bola založená len na svedeckých výpovediach osôb, o hodnovernosti ktorých bolo možné mať pochybnosti, pričom na túto
skutočnosť opätovne poukazovala a k tomuto záveru dospel aj Okresný súd Komárno. Napriek tomu trestné stíhanie trvalo niekoľko rokov, pričom v dôsledku obvinenia sa žalobkyňa podľa žaloby nemohla znova uchádzať o pozíciu riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne. Mala za to, že bola stíhaná na základe rozhodnutia vydaného v rozpore so zákonom, pretože nevychádzalo zo všetkých predložených dôkazov. Cítila sa byť poškodená rozhodnutiami a postupom orgánov činných v trestnom konaní.
2.1 Za nezákonné rozhodnutie žalobkyňa označila uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.10.2007, uznesenie Okresnej prokuratúry Komárno zo dňa 9.1.2008 a trestný rozkaz zo dňa 24.9.2008. Za nesprávny úradný postup považovala odmietnutie návrhov na doplnenie dokazovania zo strany vyšetrovateľa, ďalej spôsob, akým Okresná prokuratúra vybavila jej žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, podanie obžaloby, podanie odvolania prokurátorkou Okresnej prokuratúry Komárno a podanie odvolania prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR.
2.2 Žalobkyňa uviedla, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom, najmä vzhľadom na závažnosť nesprávneho úradného postupu a skutočnosť, že sa v dôsledku trestného stíhania nemohla pracovne realizovať v rámci svojich schopností a možností. Uplatnila si tak náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000,- eur. Zároveň si uplatnila aj náhradu škody vo výške 2 015,45 eur , ktorá pozostávala zo sumy 705,50 eur titulom cestovných výdavkov za účelom jej konzultácií u obhajcu v Bratislave, resp. účasti na vyšetrovacích úkonoch, a zo sumy trov obhajoby vo výške 1 309,95 eur. Požadovanú náhradu škody vo výške 1 309,95 eur špecifikovala nasledovne:
8.11.2007 - príprava a prevzatie zastupovania ................................................ 65,71 eur 22.11.2007 - porada s klientom pred výsluchom ............................................ 65,71 eur 25.01.2008 - výsluch klienta, nazretie do spisu ............................................... 70,26 eur 07.02.2008 - porada s klientom pred výsluchom............................................. 70,26 eur 28.03.2008 - preštudovanie spisu .................................................................... 70,26 eur 02.04.2008 - porada s klientom ohľadom výsledkov vyšetrovania ................. 70,26 eur 30.09.2008 - porada s klientom o možnosti podania odporu .......................... 70,26 eur 30.09.2008 - odpor voči trestnému rozkazu .................................................... 70,26 eur 04.11.2008 - návrh na doplnenie dokazovania ................................................ 70,26 eur 23.11.2008 - porada s klientom, príprava na pojednávanie ............................. 70,26 eur 25.11.2008 - hlavné pojednávanie ................................................................... 70,26 eur 30.09.2009 - porada s klientom, príprava na pojednávanie ............................. 73,23 eur 01.10.2009 - hlavné pojednávanie ................................................................... 73,23 eur
cestovné náhrady:
25.11.2008 - pojednávanie (200 km - Komárno) ....................................................... 51,60 eur 01.10.2009 - pojednávanie (200 km - Komárno) ....................................................... 49,98 eur
náhrada za stratu času:
25.11.2008 - pojednávanie (6 x ? hodina) ................................................................ 145,97 eur 01.10.2009 - pojednávanie (6 x ? hodina) ................................................................ 152,17 eur SPOLU ........................................................................................................ 1 309,95 eur
3. K žalobe boli pripojené nasledovné listinné dôkazy - uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 zo dňa 30.10.2007, uznesenie Okresnej prokuratúry Komárno č. k. 2Pv/235/07-16 z 9.1.2008, záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 z 28.3.2008, upovedomenie Okresnej prokuratúry z 19.5.2008 ohľadom žiadosti žalobkyne o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, obžaloba Okresnej prokuratúry Komárno č. k. 2Pv 235/07-22 z 19.5.2008, trestný rozkaz Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-415 z 24.9.2008, odpor proti trestnému rozkazu, rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-452 z 25.11.2008, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/7/2009 z 29.4.2009, rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-482 z 1.10.2009, odvolanie Okresnej prokuratúry Komárno z 28.1.2009, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/53/2009 z 9.12.2009, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 29.4.2010, špecifikácia požadovaných cestovných náhrad a trov obhajoby.
4. Žalovaný - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 13.4.2011 doručil súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť, súčasne však poukázal na to, že nie je príslušným orgánom konajúcim v mene štátu, pretože týmto orgánom má byť podľa § 4 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky alebo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Napriek tomu sa vyjadril k uplatnenému nároku, tvrdil, že v predmetnom konaní absentuje nezákonné rozhodnutie a aj nesprávny úradný postup. Oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nesprávne alebo nezákonne. Namietal existenciu príčinnej súvislosti a tvrdil, že z dôvodu, že u žalobkyne nešlo o nutnú obhajobu, trovy obhajoby neboli nevyhnutnými nákladmi, preto ich nemožno priznať. Ohľadom uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedol, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné preukázať zásah do osobnostných práv žalobkyne zo strany orgánov činných v trestnom konaní, je potrebné prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté. Zdôraznil, že prípadný trest hroziaci žalobkyni nebol vysoký, keďže trestným rozkazom jej bol uložený trest odňatia slobody na 6 mesiacov s podmienečným odkladom, a žalobkyňa bola stíhaná na slobode. Žalovaný nemal za preukázanú ani výšku požadovanej majetkovej škody.
5. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 21.6.2011 zotrval na podanej žalobe. Poukázal na to, že vznesením obvinenia voči žalobkyni došlo k zásahu do jej práv a slobôd. Trestné stíhanie považoval za účelové, keďže sa žalobkyňa nemohla vrátiť do funkcie riaditeľky na pobočke Sociálnej poisťovne. Uviedol, že žalobkyňa bola v okrese Komárno známa, keďže ako riaditeľka podpisovala rozhodnutia. Právny zástupca žalobkyne ďalej na pojednávaní dňa 8.11.2011 nesúhlasil s tvrdením žalovaného, podľa ktorého menovanie žalobkyne do funkcie riaditeľky predstavovalo len politické rozhodnutie, preto štát nemôže niesť zodpovednosť za nevymenovanie žalobkyne do funkcie. Trval na tom, že zásah do práv žalobkyne predstavovalo práve vznesené obvinenie voči nej, ktoré ohrozilo jej postavenie a porušilo právo na ochranu osobnosti, došlo k zásahu do jej profesijného života, osobného života, trestné stíhanie spôsobilo ujmu v jej živote, aj na cti. Mal za to, že o vznesení obvinenia voči žalobkyni vedeli ľudia v okrese, v ktorom žalobkyňa žila a pracovala. Nemenovaním žalobkyne do funkcie riaditeľky utrpela aj finančnú ujmu s poukazom na výšku je dôchodku.
6. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 8.11.2011 čiastočne zobrala žalobu späť, a to vo výške 540,86 eur, ktorá sa týkala uplatnených cestovných náhrad (pôvodne vo výške 705,50 eur). Ďalej uviedla, že sa na intranete pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne nachádzala zápisnica z porady riaditeľa pobočky s vedúcimi zamestnancami, v ktorej bola informácia o trestnom stíhaní žalobkyne práve pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Tvrdila, že práve táto informácia jej zabránila menovanie do funkcie riaditeľky pobočky od 1.5.2007. V záverečnej reči nakoniec poukázala na to, že trestné stíhanie predstavovalo ťažké obdobie jej života, cítila sa byť zneužitá, uvedené malo dopad na jej súkromie, rodinný život, prácu, okolie a prejavilo sa to aj na jej zdraví.
7. Žalovaný - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v záverečnej reči dňa 24.1.2012 namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, zároveň požadoval žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Nesúhlasil s uplatnenými trovami obhajoby čo do porady s klientom pred výsluchom dňa 22.11.2007, dňa 7.2.2008, dňa 2.4.2008, dňa 30.9.2008, dňa 23.11.2008 a dňa 30.9.2009, pretože ich považoval za nepreukázané. Nemal za preukázané ani uplatnené cestovné náhrady. Ohľadom požadovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že k zásahu do súkromia žalobkyne došlo už pred začatím trestného stíhania, keď z výsluchu žalobkyne mal za preukázané, že osoby pôsobiace v Sociálnej poisťovni mali záujem voči nej intrigovať.
8. Súd v priebehu konania uznesením č. k. 14C/145/2010-142 zo dňa 8.11.2011 v znení opravného uznesenia zo dňa 27.6.2012 konanie v časti o náhradu škody vo výške 540,86 eur zastavil.
9. Súd rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 14C/145/2010-143 zo dňa 7.2.2012 zaviazal žalovaného - v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 309,95 eur titulom náhrady škody - trov obhajoby. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku mal súd za preukázané, že žaloba bola v časti nároku na náhradu škody dôvodná, a to titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Súd jej tak priznal náklady na trovy obhajoby, ktoré považoval za preukázané. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne ohľadom
existencie nesprávneho úradného postupu. Taktiež žalobu zamietol v časti požadovaných cestovných náhrad a náhrady nemajetkovej ujmy, pretože ich nemal za preukázané. Súd bol názoru, že vznesenie obvinenia nebolo v príčinnej súvislosti s nevymenovaním žalobkyne do funkcie riaditeľa pobočky Sociálnej poisťovne.
10. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a aj žalovaný v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR.
10.1 Žalobkyňa podala odvolanie len voči výroku, ktorým bol zamietnutý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a voči výroku o náhrade trov konania. Tvrdila, že si súd protirečí, keď na jednej strane nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi jej trestným stíhaním a jej nevymenovaním do funkcie, na druhej strane sa však zaoberal zápisnicou zo Sociálnej poisťovne zo dňa 19.4.2007, kedy už bolo voči žalobkyni začaté trestné stíhanie. Žalobkyňa hodnotila postup orgánov činných v trestnom konaní ako odporujúci zákonu, keďže sa B.. C. dozvedela o začatí trestného stíhania bez toho, že by bola vypočutá alebo bola oznamovateľom podozrenia z konania, ktoré bolo predmetom trestného stíhania. Namietala, že súd nebral do úvahy podstatnú otázku, či možno priznať náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni, voči ktorej bolo vedené trestné stíhanie. Mala za to, že podľa zákona má byť odčinená každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe.
10.2 Žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR podal odvolanie voči rozsudku len čo do vyhovujúcej časti, a to z dôvodu, že súd konal s nesprávnym orgánom na strane štátu a z dôvodu, že spochybnil preukázanie tých úkonov právnej služby žiadanej žalobkyňou, ktoré sa týkali porady obhajcu so žalobkyňou celkom vo výške 419,98 eur. Žalovaný mal za to, že žaloba za splnenia ostatných predpokladov mohla byť dôvodná, ale len čo do sumy 889,97 eur. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa podala odvolanie len voči výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti nároku na náhradu trov konania, pričom opomenula, že sa zamietnutie nároku týkalo aj časti uplatnenej majetkovej škody. Žalobkyňa totiž pôvodne uplatňovala nárok na náhradu škody vo výške 2 015,45 eur, neskôr žalobu zobrala späť v časti 540,86 eur, súd potom rozhodoval o sume 1 474,59 eur, z ktorej jej priznal 1 309,95 eur a zvyšok vo výške 164,64 eur zamietol. Žalovaný, reagujúc na odvolanie žalobkyne čo do požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo logické. Pokiaľ totiž B.. C. šírila v apríli 2007 informácie o začatí trestného stíhania, nemohla táto skutočnosť nastať v dôsledku vydania uznesenia o vznesení obvinenia v októbri roku 2007. Podľa žalovaného súd mal hľadať príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a ujmou, a nie medzi trestným stíhaním a ujmou. Žalovaný považoval tvrdenie žalobkyne ohľadom pochybenia orgánov činných v trestnom konaní spočívajúceho v skutočnosti, že B.. C. mala vedieť o vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania, za nepreukázané a hypotetické, bez priamej príčinnej súvislosti s tvrdenou ujmou. Poukázal tiež na to, že takýto nesprávny úradný postup nebol predmetom ani žaloby, ani predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Ďalej uviedol, že žalobkyňou popísaná ujma nemohla byť priamym následkom postupu a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní, ale len dôsledkom konania B.. C., resp. politického rozhodovania. Nie je totiž možné vylúčiť, že by žalobkyňa nebola vymenovaná do funkcie riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne bez ohľadu na trestné stíhanie, navyše žalobkyňa nemala zákonný nárok na menovanie do funkcie riaditeľky.
11. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Co 451/2012-174 zo dňa 28.4.2016 vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V predmetnom uznesení odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že za splnenia zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody môže byť založená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú vznesením obvinenia, a to aj napriek tomu, že v trestnom konaní bola sťažnosť proti predmetnému rozhodnutiu zamietnutá, teda nedošlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, či sp. zn. 3Cdo/194/2010. Rozsudok však zrušil bez jeho vecného preskúmania z dôvodu, že hoci žalobkyňa správne označila žalovaného - štát, avšak orgánom konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti SR. Uviedol, že povinnosťou súdu bolo zabezpečiť, aby za štát konal oprávnený subjekt v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., preto uložil súdu prvej inštancie povinnosť zabezpečiť zastupovanie štátu Ministerstvom vnútra SR alebo Generálnou prokuratúrou SR, prípadne oboma orgánmi, doručiť im žalobu a po doplnení dokazovania vyhlásený rozsudok náležite odôvodniť. Odvolací súd na záver dal do pozornosti, že predmetom ďalšieho konania už nemôže byť nárok žalobkyne na náhradu škody v podobe cestovných výdavkov súvisiacich s jej účasťou na vyšetrovacích úkonoch a konzultáciách s obhajcom v sume 164,64 eur
(odvolací súd uviedol sumu 540,86 eur, zrejme však ide o chybu v písaní, pretože súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 540,86 eur už zastavil dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a následne v časti sumy 164,64 eur žalobu zamietol), pretože v tejto časti bola žaloba zamietnutá a nebola napadnutá odvolaním.
12. Súd prvej inštancie následne v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu uznesením č. k. 14C/145/2010-179 zo dňa 15.8.2017 ustálil, že orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a to podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom k 9.12.2009.
13. Žalovaný už zastúpený Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky dňa 27.10.2017 predložil súdu vyjadrenie k žalobe a zároveň vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava I. Zotrval na doposiaľ uvedenej argumentácii žalovaného zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti SR. Trval na tom, že uznesenie o vznesení obvinenia a na neho nadväzujúce úkony v trestnom konaní vrátane obžaloby boli zákonné. Tvrdil, že skutočnosti zistené pred vznesením obvinenia a dôkazy zadovážené po začatí trestného stíhania boli dostatočným podkladom na vyslovenie záveru, že skutok, ktorý bol predmetom trestného konania, sa stal, že je trestným činom a spáchala ho žalobkyňa. Mal tak za to, že nie je splnená podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keď uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené pre jeho nezákonnosť a táto nebola v trestnom konaní konštatovaná. Žalovaný ďalej uviedol, že trestné stíhanie bolo zákonné a štátu nemožno uprieť jeho legitímny záujem na vedení trestného konania proti konkrétnej osobe, ak existuje podozrenie zo spáchania trestného činu. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody a nemajetkovej ujmy, podľa žalovaného žalobkyňa nepreukázala ani existenciu druhého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie škody. Ohľadom majetkovej škody, ktorú si žalobkyňa uplatnila vo výške 1 474,59 eur (poznámka súdu - súčet sumy 1 309,95 eur a 164,64 eur), uviedol, že nie je preukázané, že uvedené úkony boli v trestnom konaní reálne a účelne vykonané, zo žaloby nevyplýva, či sa trestná vec reálne prejednávala alebo došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia, prípadne odročeniu bez prejednania veci. Obdobne namietol aj všetky porady s klientom uvedené vo vyúčtovaní, ktoré podľa neho predstavujú zjavne neúčelne vynaložené trovy obhajoby. Tvrdil, že slobodu voľby advokáta nemožno vnímať ako úplne bezhraničnú. Žalovaný uplatnenú nemajetkovú ujmu považoval za nedôvodnú a nepreukázanú, mal za to, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nemôže vychádzať len z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobkyne, práve naopak, nemajetková ujma musí byť preukázaná, nemôže byť len pravdepodobná a tvorená dohadmi. Nakoniec žalovaný poukázal na skutočnosť, že trestné stíhanie voči konkrétnej osobe bolo vedené až dňa 30.10.2007, a to vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, preto do tohto času nemohlo byť nezákonne zasiahnuté do osobnostnej sféry žalobkyne v prebiehajúcom trestnom konaní. Žalobu preto žiadal zamietnuť.
14. Súd vzhľadom na vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti žalovaným vec postúpil Okresnému súdu Komárno, ktorý však s postúpením nesúhlasil. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 12NcC/11/2018 zo dňa 30.11.2018 rozhodol tak, že nesúhlas Okresného súdu Komárno je dôvodný, vec tak bola dňa 17.12.2018 vrátená Okresnému súdu Bratislava I.
15. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 03.05.2019, na ktoré sa dostavila právna zástupkyňa žalobkyne a poverený zástupca žalovaného.
15.1 Právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že si žalobkyňa nárok na náhradu trov obhajoby uplatňuje titulom nezákonného rozhodnutia, za ktoré považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Výšku trov obhajoby považovala za preukázanú, mala za to, že v tejto časti je nárok nesporný. Ohľadom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že podľa judikatúry súdov oslobodenie spod obžaloby zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Dodala, že žalobkyňa bola v dôsledku trestného stíhania diskvalifikovaná vo svojej profesii. Nakoniec potvrdila, že v časti požadovaných cestovných náhrad nebolo podané odvolanie voči zamietajúcej časti rozsudku.
15.2 Zástupca žalovaného považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona 514/2003 Z. z. K neexistencii nezákonného rozhodnutia poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17C/180/2015-134 zo dňa 12.06.2018, právoplatný dňa 31.07.2018. Okrem toho tvrdil, že je absolútne nedôvodné uplatňovanie náhrady škody z titulu nesprávneho
úradného postupu, za ktorý žalobkyňa označila odmietnutie návrhov na doplnenie dokazovania zo strany vyšetrovateľa, zamietnutie jej sťažnosti, podanie obžaloby a opravných prostriedkov prokurátorom. V zmysle ustálenej súdnej praxe rozhodnutie samotné nemožno považovať za úradný postup (rozsudok Najvyššieho súde SR z 31.05.2011, sp. zn. 6Cdo/115/2010). Pokiaľ ide o existenciu samotnej škody, trovy obhajoby v trestnom konaní vo výške 1 309,95 eur a cestovné náklady vo výške 164,64 eur považoval za nedôvodné, neúčelne vynaložené a nedostatočne preukázané, poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/663/2015 zo dňa 16.10.2018, v zmysle ktorého poškodený má nárok na náhradu účelne vynaložených trov obhajoby, za ktoré treba považovať trovy právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny stanovenej za zastupovanie klienta v trestnom konaní osobitným právnym predpisom - vyhláškou č. 655/2004 Z. z. Nakoniec požiadal o určenie lehoty na plnenie do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a to v zmysle § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku v prípade, ak súd zaviaže žalovaného na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy v prospech žalobcu. Uvedené odôvodnil tým, že Generálna prokuratúra SR nevie zabezpečiť plnenie v 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a najmä z dôvodu administratívno- časovej náročnosti zisťovania právoplatnosti rozsudku, keďže rozsudky sú doručované Generálnej prokuratúre SR a právoplatnosť zisťuje poverený prokurátor okresnej prokuratúry, ktorému bola vec pridelená.
16. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne (na pojednávaní dňa 21.06.2011), oboznámením sa s listinnými dôkazmi pripojenými k žalobe (bod 3 rozsudku), príjmovým pokladničným dokladom z 05.05.2011, faktúrou č. 1611 z 28.04.2011, rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 535 307 2520 z 31.08.2005, z 30.11.2005 (č. l. 104 až 110), z 9.6.2006, z 15.6.2007, z 17.6.2008, z 11.12.2008, z. 10.12.2009 a z 9.12.2010, vyjadrením Sociálnej poisťovne zo dňa 5.12.2011 a zápisom č. 4/2007 z 19.4.2007, vyšetrovacím spisom PPZ-241/BPK-B-2007 a trestným spisom 2Pv/235/07 (zväzok č. I a II) a ostatným obsahom súdneho spisu a na základe takto vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci.
16.1 Z výsluchu žalobkyne zo dňa 21.6.2011 súd zistil, že žalobkyňa od roku 1995 do roku 2005 pracovala v pozícii riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne na základe výberového konania. Pobočka mala 83 zamestnancov, z toho 9 bolo vedúcich zamestnancov. Podpisovala sa pod všetky rozhodnutia uvedenej pobočky. Dňa 15.5.2005 odišla do predčasného dôchodku. V auguste 2005 na jej miesto nastúpila pani C., pričom miesto riaditeľky nebolo obsadené na základe výberového konania, išlo o politicky obsadené miesto. Pani C. vykonávala túto funkciu do 15.10.2007, kedy s ňou bol ukončený pracovný pomer. Žalobkyňa uviedla, že v roku 2007 bola politicky činná, mala byť vymenovaná do funkcie riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne, pričom miesto malo byť obsadené bez konkurzu. Počas výkonu funkcie pani C. v apríli roku 2007 bola na intranete pobočky zverejnená zápisnica z porady, v ktorej bolo oznámené, že voči žalobkyni bolo začaté trestné stíhanie. Podľa tvrdenia žalobkyne túto zápisnicu si na intranete mohli pozrieť všetci zamestnanci Sociálnej poisťovne. Žalobkyňa následne dostala anonymný list, v ktorom bolo uvedené, že je trestne stíhaná. Zistila, že jej vec bola prenesená z Komárna do Nitry a že pani C. podala námietku zaujatosti voči vyšetrovateľom z Komárna. O tom, že je trestne stíhaná, sa dozvedela až v októbri 2007, kedy jej bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobkyňa tvrdila, že o jej trestnom stíhaní vedeli všetky úrady, boli vypočutí všetci zamestnanci Sociálne poisťovne, naviac sa nemohla nikde zamestnať a privyrobiť si tak k dôchodku. Uviedla, že trestné stíhanie jej spôsobilo ujmu, dotklo sa to jej manžela, ktorý pracoval ako právnik, aj jej syna, ktorý bol učiteľom, mala zdravotné a psychické problémy, stratila priateľov. Náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnila z dôvodu, že dovtedy nebola trestne stíhaná, bola bezúhonná. Uviedla, že konanie D. C. jej uškodilo, malo vplyv na to, že ju nevymenovali do funkcie.
16.2 Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 zo dňa 30.10.2007 bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Žalobkyňa podala voči uvedenému uzneseniu sťažnosť, Okresná prokuratúra Komárno ju uznesením č. k. 2Pv/235/07-16 z 9.1.2008 zamietol, pretože nebola dôvodná.
16.3 Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 vyplýva, že si žalobkyňa a jej obhajca dňa 28.3.2008 preštudovali uvedený vyšetrovací spis, ktorý im bol daný k dispozícii od 11.00 hod. do 11.15 hod.
16.4 Okresná prokuratúra Komárno listom zo dňa 19.5.2008 upovedomila žalobkyňu, že na základe jej žiadosti podanej pri preštudovaní spisu dňa 28.3.2008 preskúmala postup vyšetrovateľa pri odmietnutí jej návrhov na doplnenie dokazovania a dospela k záveru, že odmietnutie jej návrhov bolo zákonné, pretože vyšetrovateľom zabezpečené dôkazy postačujú na podanie obžaloby na súd.
16.5 Okresná prokuratúra Komárno dňa 19.5.2008 podala obžalobu č. k. 2Pv 235/07-22 na žalobkyňu pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody.
16.6. Okresný súd Komárno dňa 24.9.2008 vydal trestný rozkaz č. k. 1T/69/2008-415, ktorým žalobkyňu uznal za vinnú zo spáchania trestného činu uvedeného v obžalobe, za čo ju odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou na 1 rok. Žalobkyňa listom zo dňa 30.9.2008 podala voči uvedenému trestnému rozkazu odpor.
16.7 Rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-452 z 25.11.2008 bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 1To/7/2009 z 29.4.2009 na základe odvolania okresného prokurátora v Komárne zrušil uvedený rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie, keď mal za to, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie o podanej obžalobe.
16.8 Okresný súd Komárno rozsudkom č. k. 1T/69/2008-482 z 1.10.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.12.2009, oslobodil žalobkyňu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná. Voči uvedenému rozsudku podala Okresná prokuratúra Komárno odvolanie, Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 1To/53/2009 z 9.12.2009 zobralo na vedomie späťvzatie odvolania Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR.
16.9 Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 29.4.2010 vyplýva, že žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o priznanie náhrady škody a nemajetkovej škody v rovnakej výške a na základe rovnakých skutočností, ako je uvedené v žalobe.
16.10 Faktúrou č. 1611 z 28.04.2011 obhajca - právny zástupca žalobkyne účtoval žalobkyni sumu 1 309,95 eur za obhajobu v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom Komárno sp. zn. 1T/69/2008. Z príjmového pokladničného dokladu z 05.05.2011 vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobkyne bola uhradená fakturovaná suma vo výške 1 309,95 eur.
16.11 Z predložených rozhodnutí Sociálnej poisťovne ústredie č. 535 307 2520 zo dňa 31.08.2005, dňa 30.11.2005, dňa 9.6.2006, dňa 15.6.2007, dňa 17.6.2008, dňa 11.12.2008, dňa 10.12.2009 a dňa 9.12.2010 súd zistil, že žalobkyňa od 11.6.2005 poberala predčasný starobný dôchodok, ktorý jej bol postupne zvyšovaný.
16.12 Podľa vyjadrenia Sociálnej poisťovne, pobočka Komárno zo dňa 5.12.2011 bol zápis č. 4/2007 vyhotovený z porady riaditeľa pobočky Sociálnej poisťovne, Komárno s vedúcimi zamestnancami zo dňa 19.4.2007 a zverejnený dňa 25.4.2007 v rámci programu Microsoft Office Outlook pod zložkou vnútorné dokumenty, ku ktorým mali prístup vedúci zamestnanci organizačných útvarov na pobočke, riaditeľ pobočky, sekretariát riaditeľa pobočky, správca informačného systému pobočky, generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, riaditeľ kancelárie generálneho riaditeľa a vybraný okruh zamestnancov sekcie informatiky na ústredí. Pre ostatných zamestnancov pobočky nebolo sprístupnené prezeranie tohto interného dokumentu.
16.13 Podľa str. 1 a 2 zápisu č. 4/2007 z porady riaditeľa Sociálnej poisťovne, pobočka Komárno s vedúcimi zamestnancami konanej dňa 19.4.2007 vyplýva, že B.. K. C., riaditeľka pobočky informovala o tom, že dňa 23.3.2007 bolo začaté trestné stíhanie na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor ekonomickej kriminality v Komárne, vo veci trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, z ktorého je podozrivá bývalá riaditeľka pobočky B.. Y. L.. Dňa 16.4.2007 riaditeľka pobočky podala na OR PZ Komárno a na Okresnú prokuratúru Komárno námietku zaujatosti a navrhla, aby vec bola z OR PZ Komárno odňatá a odovzdaná na riešenie Krajskému úradu vyšetrovania v Nitre.
16.14 Z pripojeného vyšetrovacieho spisu PPZ-241/BPK-B-2007 a trestného spisu 2Pv/235/07 (zväzok č. I a II) súd zistil, že žalobkyňa dňa 13.11.2007 splnomocnila JUDr. Vačoka na obhajobu v uvedenej trestnej veci. Dňa 25.1.2008 sa obhajca žalobkyne zúčastnil výsluchu žalobkyne. Dňa 28.03.2008 si žalobkyňa a jej obhajca preštudovali vyšetrovací spis. Listom zo dňa 30.9.2008 podali odpor voči trestnému rozkazu. Žalobkyňa v zastúpení svojím obhajcom dňa 4.11.2008 podala návrh na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní. Dňa 25.11.2008 sa konalo hlavné pojednávanie od 09.00 hod. do 14.15 hod., na ktorom bol vyhlásený oslobodzujúci rozsudok. Dňa 01.10.2009 sa konalo hlavné pojednávanie od 09.00 hod. do 10.25 hod., na ktorom bol opätovne vyhlásený oslobodzujúci rozsudok. Oboch hlavných pojednávaní sa zúčastnil obhajca žalobkyne.
17. Podľa § 1 písm. a) a c) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z."), tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak a) v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo b) v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase vznesenia obvinenia voči žalobkyni a zároveň v čase podania žaloby, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase vznesenia obvinenia voči žalobkyni a podania žaloby, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase podania žaloby, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase podania žaloby, výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Podľa § 215 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
Podľa § 219 ods. 2 CSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.
Podľa § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
18. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ale len za súčasného splnenia troch podmienok - nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.
19. V predmetnej veci súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v uznesením č. k. 3Co 451/2012-174 zo dňa 28.4.2016, v ďalšom ustálil orgán konajúci v mene štátu - Generálnu prokuratúru SR, ktorý sa vyjadril k uplatnenému nároku, a následne nariadil vo veci pojednávanie. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že voči žalobkyni bolo dňa 30.10.2007 vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Následne dňa 19.5.2008 bola na ňu podaná obžaloba pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody. Hoci Okresný súd Komárno vydal dňa 24.9.2008 trestný rozkaz, ktorým žalobkyňu uznal za vinnú zo spáchania trestného činu uvedeného v obžalobe, ten sa pre žalobkyňou podaný odpor zrušil. Nakoniec bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-482 z 1.10.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.12.2009, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Za nezákonné rozhodnutie považovala uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 zo dňa 30.10.2007 o vznesení obvinenia, uznesenie Okresnej prokuratúry Komárno č. k. 2Pv/235/07-16 z 9.1.2008, ktorým bola sťažnosť žalobkyne voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá a trestný rozkaz Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-415 zo dňa 24.9.2008. Za nesprávny úradný postup považovala odmietnutie návrhov na doplnenie dokazovania zo strany vyšetrovateľa, ďalej spôsob, akým Okresná prokuratúra vybavila jej žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, podanie obžaloby, podanie odvolania prokurátorkou Okresnej prokuratúry Komárno a podanie odvolania prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR.
20. Súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Nárok škody sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, keď rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo, má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (nález Ústavného súdu SR I. ÚS 320/2016-49 z 7.7.2016). Štát nesie objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát sa za situácie, ak aj k vzneseniu obvinenia došlo v zmysle zákona pri uplatnení výkonu práv a povinností orgánu činného v trestnom konaní, nemôže zbaviť zodpovednosti za postup orgánov činných v trestnom konaní, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takom prípade nie je potom rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale je rozhodujúce, či sa ich podozrenie potvrdilo. V prípade, ak sa uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (nález Ústavného súdu SR I. ÚS 395/2016-26 z 14.9.2016).
20.1 Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že jedna z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, tu bola daná, pretože uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-241/BPK-B-2007 zo dňa 30.10.2007 o vznesení obvinenia voči žalobkyni treba považovať za nezákonné rozhodnutie, keďže žalobkyňa bola spod obžaloby právoplatne oslobodená. Ďalšie žalobkyňou označené rozhodnutia - uznesenie Okresnej prokuratúry Komárno č. k. 2Pv/235/07-16 z 9.1.2008, ktorým bola sťažnosť žalobkyne voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá a trestný rozkaz Okresného súdu Komárno č. k. 1T/69/2008-415 zo dňa 24.9.2008, však nepredstavujú nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
20.2 V žalobe žalobkyňa oprela svoj nárok o náhradu škody a nemajetkovej ujmy aj o nesprávny úradný postup, aj keď neskôr v priebehu konania právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 03.05.2019 uviedla, že si žalobkyňa svoj nárok uplatnila len titulom nezákonného rozhodnutia. Podľa súdnej praxe sa za nesprávny úradný postup považuje postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi
do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia; alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že žalobkyňou namietané odmietnutie návrhov na doplnenie dokazovania zo strany vyšetrovateľa, spôsob, akým Okresná prokuratúra vybavila jej žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, podanie obžaloby, viedli k vydaniu trestného rozkazu proti žalobkyni, a podanie odvolania prokurátorkou Okresnej prokuratúry Komárno a podanie odvolania prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zasa nespĺňajú charakter nesprávneho úradného postupu, keďže ide o procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré majú oprávnenie, resp. ktoré im zákon priamo ukladá ako povinnosť, či procesný postup. Podanú obžalobu, ani odvolania smerujúce proti oslobodzujúcim rozsudkom súdu nepredstavujú nesprávny úradný postup, ale právo a povinnosť vyplývajúcu pre prokurátora zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Súd sa tak v tejto časti stotožnil s procesnou obranou žalovaného, že žalobkyňou uvádzaný nesprávny úradný postup nie je možné určiť za nesprávny úradný postup tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodovaciu činnosť samo osebe totiž nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
21. Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy a skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a majetková či nemajetková ujma už vznikla.
22. Čo sa týka žalobkyňou uplatnenej náhrady majetkovej škody, súd v konaní posudzoval už len žalovanú sumu vo výške 1 309,95 eur titulom vzniknutých trov obhajoby v trestnom konaní. Hoci si žalobkyňa pôvodne uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 2 015,45 eur, v priebehu konania zobrala žalobu späť v časti sumy 540,86 eur a v časti sumy 164,64 eur bola žaloba právoplatne zamietnutá. Sumu vo výške 1 309,95 eur žalobkyňa špecifikovala tak, ako je to uvedené v bode 2.2 tohto rozsudku. Žalovaný namietal 6 uplatnených úkonov právnej služby špecifikované ako porady s klientom zo dňa 22.11.2007, zo dňa 07.02.2008, zo dňa 02.04.2008, zo dňa 30.09.2008, zo dňa 23.11.2008 a 30.09.2009, a považoval ich za nepreukázané. Taktiež spochybnil úkony právnej služby požadované za účasť na hlavnom pojednávaní, keď tvrdil, že nie je zrejmé, či sa na hlavnom pojednávali vec prejednala, alebo bola odročená bez meritórneho prejednania. V danom prípade súd dospel k záveru, že žalobkyni vznikla majetková škoda v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže v trestnom konaní, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, bola zastúpená obhajcom, ktorý v prospech nej vykonával úkony právnej služby. Žalobkyňa tak využila svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, pričom je irelevantné, či išlo o prípad nutnej obhajoby alebo zvoleného obhajcu. Práve vznesenie obvinenia a následné pokračovanie v trestnom konaní po podaní obžaloby boli priamou a bezprostrednou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou. Súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 28.4.2016 (R 17/2018), podľa ktorého aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené, bol uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb., súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov. Uvedené teda znamená, že odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, je nepochybne hotovým výdavkom, ktorý patrí medzi základné druhy trov konania, avšak v súvislosti s náhradou trov konania platí zásada, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil.
22.1 Súd po oboznámení sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a špecifikáciou trov obhajoby zistil, že nárok na náhradu majetkovej škody v podobe trov obhajoby je dôvodný len sčasti. Súd sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného, v ktorej namietal nepreukázanie 6 uplatnených úkonov právnej služby v podobe porady obhajcu s klientom - žalobkyňou. Súd ani zo súdneho spisu, ani z vyšetrovacieho spisu nezistil, že by sa tieto úkony právnej služby naozaj uskutočnili, mal tak za to, že v tomto prípade žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, preto žalobkyni nepriznal sumu vo výške 419,98 eur špecifikovanú ako porady s klientom zo dňa 22.11.2007, dňa 07.02.2008, dňa 02.04.2008, dňa 30.09.2008, dňa 23.11.2008 a 30.09.2009. Vo zvyšku - v sume 889,96 eur však nárok na náhradu majetkovej škody považoval za dôvodný a aj preukázaný, a to v zmysle špecifikácie trov obhajoby podľa bodu 2.2 tohto rozsudku a predloženého vyšetrovacieho spisu (bod 16.14 tohto rozsudku). Súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania toho ktorého úkonu a zistil, že žalobkyňou predložené vyúčtovanie bolo správne (čo do sumy 889,96 eur). Podľa § 12 ods. 3 písm. a) uvedenej vyhlášky č. 655/2004 Z. z. žalobkyňa správne určila základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2007 vo výške 49,30 eur (t.j. jedna dvanástina výpočtového základu z 591,58 eur), v roku 2008 vo výške 52,71 eur (t.j. 1/12 z 632,54 eur). Za rok 2009 si žalobkyňa dokonca uplatnila nižšiu sumu základnej sadzby tarifnej odmeny, ako by jej podľa vyhlášky patrila, a to v sume 54,95 eur. Ku každému úkonu právnej služby bol potom správne pripočítaný režijný paušál - za rok 2007 vo výške 5,92 eur, za rok 2008 vo výške 6,33 eur a za rok 2009 vo výške 6,59 eur tak, ako žalobkyňa žiadala. Súd tak žalobkyni priznal náhradu škody za nasledujúce úkony právnej služby:
8.11.2007 - príprava a prevzatie zastupovania ................................................ 65,71 eur 25.01.2008 - výsluch klienta, nazretie do spisu ............................................... 70,26 eur 28.03.2008 - preštudovanie spisu .................................................................... 70,26 eur 30.09.2008 - odpor voči trestnému rozkazu .................................................... 70,26 eur 04.11.2008 - návrh na doplnenie dokazovania ................................................ 70,26 eur 25.11.2008 - hlavné pojednávanie ................................................................... 70,26 eur 01.10.2009 - hlavné pojednávanie ................................................................... 73,23 eur SPOLU .......................................................................................................... 490,24 eur
Súd ďalej žalobkyni priznal aj vyčíslené cestovné náhrady a náhradu za stratu času, keď mal za preukázané, že sa jej obhajca skutočne zúčastnil hlavného pojednávania na Okresnom súde Komárno dňa 25.11.2008 a tiež dňa 01.10.2009, pričom na oboch hlavných pojednávaniach bol vyhlásený rozsudok - rozsudok č. k. 1T/69/2008-452 z 25.11.2008 a rozsudok č. k. 1T/69/2008-482 z 1.10.2009. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení založila do spisu aj fotokópiu technického preukazu osobného motorového vozidla svojho obhajcu a tiež preukázala priemernú cenu pohonných látok v Slovenskej republike v roku 2009 zverejnenú na webovej stránke Štatistického úradu SR. Za účasť obhajcu na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Komárno dňa 25.11.2008 tak súd žalobkyni priznal sumu 51,60 eur (Bratislava - Komárno a späť 200 km, cena nafty 1,25 eur/l, základná náhrada 0,183 eur) a za účasť obhajcu na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Komárno dňa 01.10.2009 sumu 49,98 eur (Bratislava - Komárno a späť 200 km, cena nafty 1,115 eur/l, základná náhrada 0,183 eur), spolu sumu 101,58 eur. Vzhľadom na uvedené potom súd žalobkyni priznal aj uplatnenú náhradu za stratu času vo výške 298,14 eur za uskutočnenú cestu z Bratislavy do Komárna a späť za účelom účasti jej obhajcu na hlavných pojednávaniach dňa 25.11.2008 a dňa 01.10.2009 tak, ako žalobkyňa žiadala, to všetko v zmysle § 15 a § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
22.2 Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa uhradila svojmu obhajcovi sumu vo výške 1 309,95 eur vyčíslenú vo faktúre č. 1611 z 28.04.2011, zo žalobou uplatnenej sumy však žalobkyni priznal len sumu vo výške 889,96 eur, keď mal za to, že táto suma odzrkadľuje účelnosť a dôvodnosť vykonaných úkonov právnej služby v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vo zvyšnej časti (419,98 eur) žalobu zamietol.
23. Pokiaľ ide o požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy, súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci žalobkyňa nemohla byť v konaní o náhradu škody úspešná z dôvodu, že neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku uplatnenej nemajetkovej škody a jej výšky. Žalobkyňa sa v konaní domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a súdu, tiež nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorých podľa jej tvrdenia jej vznikla ujma na osobnostných právach, na zdraví, ujmu pociťoval aj jej manžel, ktorý pracoval ako právnik, či jej syn, ktorý bol učiteľom, mala zdravotné a psychické problémy, stratila priateľov a v neposlednom rade nebola opätovne vymenovaná do funkcie riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne. Svoj nárok odôvodnila aj tým, že ju v okrese Komárno poznali, pretože ako bývalá riaditeľka danej pobočky podpisovala všetky rozhodnutia. Na základe uvedeného si uplatnila nemajetkovú ujmu ako náhradu za to, že bola trestne stíhaná za niečo, čo v skutočnosti neurobila.
23.1 Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy ako náhrady, ktorej sa žalobkyňa v konaní domáhala, je nutné preukázať. Súd mal za to, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala, že jej ujma vznikla a že vznikla práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Preukázanie, že zásah do práv žalobkyne nezákonným rozhodnutím mal skutočne následok v
podobe vzniku nemajetkovej ujmy, zaťažuje poškodeného, teda žalobkyňu. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa však v priebehu konania nepreukázala, že by jej v dôsledku nezákonného rozhodnutia bola spôsobená nemajetková ujma. Zo žiadnych ňou uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia došlo k závažným negatívnym následkom vo sfére žalobkyne, teda že by jej vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Samotné konštatovanie, že nebola opätovne vymenovaná na post riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne, ktorý bol v tom čase obsadzovaný politickým menovaním, alebo nemožnosť si privyrobiť popri dôchodku, ďalej uvedenie, že ju v danom okrese každý poznal, či tvrdenie, že trestné stíhanie predstavoval zásah do jej práv a ujmu pociťovala aj jej rodina, avšak to všetko bez uvedenia konkrétneho následku spôsobeného nezákonným rozhodnutím nemá vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu bez preukázania ich vzniku v príčinnej súvislosti práve s ňou uvedeným nezákonným rozhodnutím právnu relevanciu. Na preukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa nenavrhla vykonať iné dokazovanie, než jej výsluch. Výpoveď žalobkyne však súd nepresvedčil o vzniku nemajetkovej ujmy, nepredstavuje relevantný dôkaz o utrpenej nemajetkovej ujme, najmä nie v príčinnej súvislosti práve s namietaným nezákonným rozhodnutím. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného. Žalobkyňa uplatnenú nemajetkovú ujmu nijakým spôsobom neodôvodnila, neuviedla žiadne skutočnosti na preukázanie, že by ňou uvádzanými nezákonnými rozhodnutiami došlo k negatívnym následkom v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Súd ďalej uvádza, že zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva žalobkyne bez negatívneho prejavu v jej sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd SR. V konaní o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 129/2014-116 zo dňa 21.05.2014). Skutočnosť, že trestné konanie trvalo po dlhú dobu, ešte samo o sebe neznamená, že by žalobcovi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existencia nároku musí byť v konaní preukázaná mimo akúkoľvek pochybnosť (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/435/2016). Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu takej intenzity týchto následkov, že konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce pre odstránenie následkov, ktoré u žalobcu nastali, pretože došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Žalobkyňa však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia jej bola spôsobená nemajetková ujma. Bolo povinnosťou žalobkyne, ktorá mala v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať, že nezákonným rozhodnutím bol závažným spôsobom ovplyvnený jej súkromný život alebo spoločenské uplatnenie a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jej práv. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 1/2012-38 z 12.01.2012, v ktorom bolo vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. skonštatované, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.
23.2 Súd tak z tvrdení žalobkyne a jej výpovede nemal za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, najmä keď poukazovala na tvrdenia a konanie vtedajšej riaditeľky pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne a na zápis č. 4/2007 z porady riaditeľa Sociálnej poisťovne, pobočka Komárno s vedúcimi zamestnancami konanej dňa 19.4.2007, ktoré sa uskutočnili ešte pred tým, než by žalobkyni bolo vznesené obvinenie. Za konanie inej osoby štát nemôže niesť zodpovednosť. V predmetnom konaní žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia, nijakým spôsobom neodôvodnila priamu a bezprostrednú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa príčinnú súvislosť nepreukázala. Súd mal za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že následkom nezákonného rozhodnutia sa zmenili pomery na jej strane, že sa zmenil jej doterajší život v súkromnej sfére, že by nastali závažné následky nezákonného rozhodnutia v jej súkromnom živote alebo malo dopad na jej spoločenské uplatnenie. Súd preto žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.
24. Ohľadom lehoty určenej na zaplatenie priznanej sumy, t. j. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, súd uvádza, že v zmysle § 232 ods. 3 CSP určil lehotu na plnenie tak, ako to žalovaný navrhol, a to vzhľadom na administratívno-časovú náročnosť zisťovania právoplatnosti rozsudku a vzhľadom na to, že žalovaným je Slovenská republika zastúpená príslušným orgánom, u ktorého prebieha proces schvaľovania peňažných prostriedkov odchádzajúcich z rozpočtu.
25. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
26. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 396 ods. 3 CSP. Súd dospel k záveru, že hoci žalobkyňa bola úspešná čo do priznanej sumy 889,96 eur, neúspešná bola čo do sumy 419,98 eur, keď súd žalobu v tejto časti zamietol. Neúspešná bola taktiež čo do sumy 164,64 eur, pretože súd v poradí prvým rozsudkom v predmetnej veci žalobu v uvedenej časti právoplatne zamietol. Žalobkyňa taktiež neuspela s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy, naviac žalobkyňa procesne zavinila i zastavenie konania v časti sumy 540,86 eur. Úspech potom v tomto konaní možno priznať žalovanému (zo žalovanej majetkovej škody vo výške 2 015,45 eur súd priznal žalobkyni sumu 889,96 eur, t.j. čiastočný úspech žalobkyni je 44,16%, čiastočný úspech žalovaného 55,84%, celkový úspech žalovaného je 11,68%). Keďže si však žalovaný neuplatnil nárok na náhradu trov konania, súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno písomne podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.