Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-193-2018.pdf
PDF · 138.64 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/193/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: DOKA Slovakia, Debniaca technika s.r.o., so sídlom Ivanská cesta 28, 821 04 Bratislava, IČO: 31 354 335, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom Dlhá 2, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovanému: Elite Buildings, s.r.o., so sídlom Revolučná 2270/5, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 46 636 951, zastúpenému Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom, so sídlom D. B. XX, XXX XX F., o zaplatenie 1.885,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 9Cb/5/2015-137 z 5. mája 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 9Cb/5/2015-200 z 10. septembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 9Cb/5/2015-137 z 5. mája 2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 9Cb/5/2015-200 z 10. septembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Čadca (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozhodol rozsudkom č.k. 9Cb/5/2015-137 z 5. mája 2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 9Cb/5/2015-200 z 10. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok“) tak, že (vo výroku I.) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1 885,33 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 500,05 Eur od 3. 12. 2013 do zaplatenia, zo sumy 618,62 Eur od 16. 12. 2013 do zaplatenia a zo sumy 766,66 Eur od 29. 12. 2013 do zaplatenia, (vo výroku II.) sumu 40 Eur z titulu náhrady paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a (vo výroku III.) žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, doručenú súdu 11. februára 2015, ktorou žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 1.885,33 Eur spolu s úrokom z omeškania, náhrady paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili medzi sebou kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka v ústnej forme, na základe ktorej žalobca dodal žalovanému tovar, ktorý žalovaný prevzal, pričom nenamietal žiadne vady. Žalobca vyfakturoval žalovanému cenu za poskytnuté plnenia a dodávku tovaru faktúrou č. 546004195 z 18.10.2013 splatnou 2.12.2013 v sume 500,05 Eur, faktúrou č. 546004333 z 31.10.2013 splatnou 15.12.2013 v sume 618,62 Eur a faktúrou č. 546004346 z 13.11.2013 splatnou 28.12.2013 v sume 766,66 Eur. Keďže sa žalovaný s úhradou uvedených faktúr dostal do omeškania, žalobca ho vyzval k úhrade záväzku, a to listinou označenou ako posledný pokus o zmier zo 17.6.2014, avšak žalovaný záväzok neuhradil. Pohľadávka žalobcu preto ku dňu podania žaloby predstavuje čo do istiny sumu
1.885,33 Eur. Žalobca a žalovaný nedohodli výšku úrokov z omeškania pre prípad neuhradenia záväzku riadne a včas, preto žalobca uplatňuje zákonný úrok vo výške 9,25 % ročne zo sumy 500,05 Eur od 3.12.2013, zo sumy 618,62 Eur od 16.12.2013 a zo sumy 766,66 Eur od 29.12.2013, všetko do zaplatenia a paušálne náklady 40,- Eur spojené s uplatnením pohľadávky na súde a náhradu trov konania.
3. S odkazom na priebeh prvoinštančného konania, vykonané dokazovanie, z dokazovania zistený skutkový stav veci a vyvodené závery za aplikácie najmä ust. § 409 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“ alebo „Obchodný zákonník“), § 443 ods. 1, 2, § 445, § 448 ods. 1, § 768k ods. 3, § 369 ods. 1, § 369c OBZ, „§ 369 ods. 2 Obchodného zákonníka“ (poznámka odvolacieho súdu - z citácie ustanovenia je zrejmé, že správne malo byť uvedené ust. § 269 ods. 2 OBZ), okresný súd konštatoval dôvodnosť podanej žaloby a vyhovel jej v celom rozsahu.
4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi sporovými stranami vznikol obchodný záväzkový vzťah (§ 409 a nasl. OBZ), a to na základe ústnej kúpnej zmluvy (vo vzťahu k žalobnému nároku na zaplatenie dodaného spotrebného materiálu) a záväzkový vzťah, predmetom ktorého bola doprava (tovaru) žalobcom žalovanému prostredníctvom tretej osoby (§ 269 ods. 2 OBZ). Na základe takto založeného záväzkového vzťahu vznikla žalobcovi povinnosť dodať žalovanému dojednaný druh spotrebného materiálu, v dojednanej kvalite, množstve a za dojednanú jednotkovú cenu, ako aj dodať dojednanú dopravu a žalovanému vznikla povinnosť za dodaný tovar a dopravu žalobcovi zaplatiť podľa žalovaných faktúr.
5. Vo vzťahu k jednotlivým žalovaným faktúram žalobcu č. 5460041295 z 18.10.2013 so splatnosťou 02.12.2013 na 500,05 Eur, č. 546004333 z 31.10.2013 so splatnosťou 15.12.2013 na 618,62 Eur a č. 546004346 z 13.11.2013 so splatnosťou 28.12.2013 na 766,66 Eur okresný súd v odsekoch 27.
- 29. odôvodnenia rozsudku podrobne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania z hľadiska tak uplatneného nároku, ako aj obrany žalovaného a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby a naopak o neunesení dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k ním použitej obrane v prvoinštančnom konaní. Okrem žalovanej sumy (istiny) spolu vo výške 1.885,33 Eur okresný súd priznal žalobcovi aj nárok na sumu 40 Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením žalovanej pohľadávky. Rovnako ako dôvodný posúdil a žalobcovi priznal nárok na zaplatenie uplatnených úrokov z omeškania. Uviedol, že žalovaný sa s plnením svojho záväzku voči žalobcovi dostal do omeškania, za čo prináleží žalobcovi v nadväznosti na ust. § 768k ods. 3 OBZ nárok na úrok z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 OBZ. Keďže nebola preukázaná dohoda strán o výške úrokov z omeškania, okresný súd žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 500,05 Eur od 3. 12. 2013, t. j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí splatnosti faktúry č. 546004195 počítanej 45 dní odo dňa vystavenia faktúry dňa 18. 10. 2013, do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 618,62 Eur od 16. 12. 2013, t. j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí splatnosti faktúry č. 546004195 počítanej 45 dní odo dňa vystavenia faktúry dňa 18. 10. 2013, do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 766,66 Eur od 29. 12. 2013, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 546004346, počítanej 45 dní odo dňa vystavenia faktúry dňa 13. 11. 2013, do zaplatenia. Žalobca bol v prvoinštančnom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu patrí plná náhrada trov konania (§ 255 ods. 1 CSP).
6. Proti rozsudku okresného súdu v celom rozsahu podal v zákonnej odvolacej lehote žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) odvolanie. Uviedol, že podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tiež, že podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
7. Konkrétne k faktúre č. 546004195 poukázal na to, že táto faktúra za dodaný materiál bola vystavená 18.10.2013, faktúra č. 546004333 za dopravu materiálu na stavenisko (doprava zrealizovaná 17.10.2013) dňa 31.10.2013 a faktúra č. 54600436 za odvoz materiálu (doprava zrealizovaná 28.10.2013), kedy bol zo strany žalovaného žalobcovi vrátený aj nespotrebovaný materiál „vyfakturovaný faktúrou č. 546004195“, bola vystavená dňa 13.11.2013. S uvedeným je podľa odvolateľa v nesúlade konštatovanie okresného súdu, že pochybnosti o existencii žalovaným tvrdenej dohody o možnosti vrátenia nespotrebovaného materiálu vyvoláva i to, že podľa svedka N. I. bol nespotrebovaný materiál vrátený do skladu žalobcu a až následne boli vystavené faktúry. Okresný súd sa podľa odvolateľa tiež jednostranne priklonil k výpovedi svedka Ing. C. I., ktorý uviedol, že dohoda medzi
žalobcom a žalovaným o vrátení spotrebného materiálu bola v tom zmysle, že spotrebný materiál sa naloží na ďalšie auto, ktoré bude viesť materiál pre druhú etapu, avšak svedok si vo výpovedi „vzájomne rozporoval“, keď uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nebola žiadna dohoda o uskladnení materiálu. Okresný súd sa v odôvodnení nezaoberal nespornou skutočnosťou, že žalobca prevzal vrátený nespotrebovaný materiál „a týmto svojím konaním potvrdil dohodu medzi žalobcom a žalovaným o vrátení nespotrebovaného materiálu“. Odvolateľ poprel tvrdenie svedka Ing. C. I., že technické riešenie presne určí množstvo materiálu na predmetnú stavbu, „práve naopak prax je taká, že žiadne technické riešenie nestanoví so 100% presnosťou množstvo materiálu potrebného na stavbu, nakoľko počas realizácie diela sa vyskytnú rôzne situácie, ktoré si vyžiadajú zmeny v technickom riešení diela“.
8. K faktúram č. 546004333 a č. 546004346 žalovaný rovnako vyjadril nesúhlas s vyhodnotením dokazovania a prijatými závermi okresného súdu. Zvýraznil obsahový nedostatok faktúr „nakoľko obsahujú len jedinú položku s názvom Štandardná dodávka, na faktúrach nie je uvedená jednotková cena za km dopravy... aby fakturované sumy boli preskúmateľné a aby bol určitý a zrozumiteľný spôsob určenia fakturovanej sumy“, čo podľa žalovaného nevyplýva ani zo „staziek od dopravcu“ priložených k faktúram. Pritom je povinnosťou žalobcu preukázať, ako dospel k fakturovaným sumám za dopravu. Žalovaný trval na tom, že so žalobcom bola dohodnutá iba jednotková cena za dopravu na kilometer vo výške 1,33 Eur bez DPH a žiadne ďalšie položky dohodnuté neboli - predmetom dohody neboli prestoje ani vykládka a nakládka tovaru. Svedok Ing. C. I. na pojednávaní 05.04.2017 uviedol spôsob určenia fakturovaných súm za dopravu, avšak svedkom určený spôsob výpočtu fakturovaných súm je podľa odvolateľa „neurčitý, nezrozumiteľný a nemožno takýmto spôsobom dospieť k fakturovaným sumám“. Podľa odvolateľa žalobca nepreukázal dohodu o cene za dopravu so žalovaným, teda oprávnenosť a dôvodnosť žalovaného nároku v tejto časti a nemožno vychádzať ani zo zmluvného dojednania medzi žalobcom a dopravcom, keďže „medzi žalobcom a žalovaným boli dojednané odlišné zmluvné podmienky“.
9. Žalovaný uviedol, že v prvoinštančnom konaní „preukázal reklamáciu sporných faktúr“, ktorá doteraz nie je uzatvorená, nakoľko „žalobca fakturované sumy do dnešného dňa neopravil v zmysle vzájomných dojednaní“. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že jeho „rozsudok nie je dostatočne a riadne odôvodnený a v mnohých smeroch obsahuje viaceré nesprávne vyhodnotené závery súdu, ničím nepodložené a svojvoľné“. Podľa neho došlo k porušeniu práva účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Keďže napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, „zakladá mnohé rozpory a pochybnosti“, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný ako odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
10. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. K odvolacím dôvodom zvýraznil, že „nikdy nedošlo k uzatvoreniu žiadnej dohody na základe ktorej by bol žalobca povinný od žalovaného prevziať nespotrebovaný materiál“. Podľa žalobcu žalovaný nadobudol vlastnícke právo k tovaru dňom jeho dodania zo strany žalobcu a žalovanému nič nebráni, aby si ho od žalobcu prevzal. To, že k dohode o vrátení nespotrebovaného tovaru nedošlo, vyplýva zo svedeckých výpovedí p. I. a p. K.; časť tovaru bola v nájme a časť bola kúpená. K uvedenému neboli podstatné dátumy vystavenia faktúr, ale to, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k tovaru kupujúcim - len čo mu bol odovzdaný (§ 443 ods. 1 OBZ) a iná dohoda o vlastníckom práve k tomuto spotrebnému materiálu preukázaná nebola. Podľa žalobcu ani vo výpovedi svedka Ing. C. I. neboli žiadne rozpory. Keďže vlastnícke právo k tovaru prešlo na žalovaného, ktorý jeho prevzatie nikdy nerozporoval, tak je len vecou žalovaného ako vlastníka, ako s tovarom naloží. V tomto smere žalobca uviedol, že nebránil žalovanému, aby si tento tovar previezol „sám priamo na novú etapu, alebo poprípade nechal priamo na stavbe a tým ponižoval svoje náklady“.
11. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej k odvolacím dôvodom vo vzťahu k fakturácii za dopravu poukázal na svedeckú výpoveď Ing. C. I. a uviedol, že na faktúrach používa položku štandardná dodávka v prípade, ak ide o položku, ktorú žalobca síce nemá vo svojej ponuke, avšak na žiadosť zákazníka túto zabezpečí cez tretiu stranu s tým, že prílohou takejto faktúry musí byť dodací list, resp. „stazka“. Z tejto prílohy („stazka“) k predmetným faktúram vyplýva, že je zrozumiteľná a je z nej možné vyčítať všetky údaje potrebné pre vystavenie faktúry. Z výpovede Ing. C. I. vyplýva, že štandardná dodávka zahŕňa dopravu - jazdu na stavenisko, „čiže jazdu auto zo stanoviska do skladu žalobcu, jazda zo skladu žalobcu
na stavenisko, vykládka, údaj ako dlho sa auto zdržalo na stavbe a zároveň jazda naspäť“, tiež možno vyčítať počty kilometrov, čas príchodov a odchodov, sadzbu za prestoje. Svedok vysvetlil aj údaj 515,52 PL - ide o jednotkovú cenu. Žalobca zdôraznil, že žalovaný predmetné faktúry začal reklamovať až po tom, ako ho žalobca oslovil s úhradou jeho záväzku, a to približne po 4 mesiacoch; obrana žalovaného je teda účelová. Naviac, ak s výsledkom reklamácie žalovaný nebol spokojný, mohol iniciovať súdne konanie, to však neurobil a tvrdil, že reklamáciu považuje za neukončenú. Žalobca napokon uviedol, že považuje odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny, žiadal, aby odvolací súd „odvolanie žalovaného zamietol“ a napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov v rozsahu 100%.
12. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. V zásade zopakoval dôvody podaného odvolania a zvýraznil, že u dvoch sporných faktúr za dopravu materiálu žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vzájomne dojednanú cenu za zrealizovanú dopravu. V tomto smere súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne vyhodnotil vzájomne si odporujúce svedecké výpovede (Ing. C. I., N. I.) a rozpor nebol odstránený ani výpoveďou svedka G. K.. Ak za tohto dôkazného stavu žalobca nepredložil žiadny ďalší dôkaz o dojednanej cene za dopravu, tak ju nepreukázal. To, že žalovaný sporné faktúry nevrátil žalobcovi, nie je dôkazom o ich bezvýhradnom prijatí a súhlase s plnením, preto argumentácia o účelovosti obrany žalovaného v tomto smere neobstojí. Žalovaný sporné faktúry reklamoval „a bolo to v štádiu riešenia“. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, resp. aby rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a (nové) rozhodnutie.
13. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že napadnutý rozsudok a závery súdu prvej inštancie v ňom uvedené sú výsledkom vykonaného dokazovania a jeho riadneho posúdenia súdom jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. V tomto smere poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) zo 14. septembra 2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009. Zdôraznil, že ak podľa žalovaného mal žalobca na preukázanie svojich tvrdení - žalovaného nároku, predložiť ďalšie dôkazy, tak bol to práve žalovaný v čase súdneho pojednávania 14.12.2016, ktorý nepovažoval za potrebné pokračovať v dokazovaní k pre neho sporným otázkam (cena dopravy). Pritom svedok Ing. C. I. vypovedal, že cena za dopravu bola stanovená dopravcom a na základe vzájomnej dohody zmluvných strán; cena zohľadňuje aj stojné a jednotlivé položky boli odsúhlasené p. N. I. a keďže doprava nie je štandardnou službou žalobcu, bola objednaná až po akceptácii cenovej ponuky za dopravu p. N. I.. V ďalšom žalobca zopakoval svoju argumentáciu z predchádzajúceho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. Napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.
14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP, ďalej aj „odvolací súd“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) na to oprávnenou osobou (§ 359 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon podanie odvolania ako riadny opravný prostriedok pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), prejednal vec v medziach podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania s odkazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
15. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď prvoinštančné konanie začalo dôjdením žaloby na okresný súd 11.02.2015, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), tak odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného zo dňa 22.05.2017, t.j. za účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil od 1. júla 2016 dovtedy platný a účinný Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). V odvolacom konaní preto bolo postupované podľa CSP. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
16. Podľa ust. § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi. Preto vec prejednal len v medziach tých odvolacích dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v podanom odvolaní z 22.05.2017 (č.l. 152 - 153 spisu). Odvolateľ výslovne poukázal na dôvody odvolania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP.
17. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
18. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
19. Súčasne, hoci žalovaný v odvolaní ďalší odvolací dôvod expressis verbis odkazom na ust. § 365 ods. 1 a konkrétne písmeno tohto zákonného ustanovenia nepomenoval, tak z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vytýka aj nedostatočné odôvodnenie v miere, že podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný v odvolaní (odsek III.) uviedol, že „napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, zakladá mnohé rozpory a pochybnosti, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces“. Takto formulovaný odvolací dôvod zodpovedá ustanoveniu § 365 ods. 1 písm. b) CSP (aj keď ho odvolateľ priamo necitoval), podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Len v rámci týchto žalovaným vymedzených odvolacích dôvodov odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a prvoinštančné konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť.
21. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalobca sa nestotožnil s hodnotením vykonaného dokazovania, z dokazovania vyvodenými skutkovými a následne i právnymi závermi súdu prvej inštancie, a preto zároveň odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval za nedostatočné, nepresvedčivé, nepodložené a svojvoľné. Uvedené výhrady ako odvolacie dôvody možno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP.
24. Odvolací súd k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP uvádza, že podľa odvolateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces malo dôjsť tým, že „odvolaním napadnutý rozsudok nie je dostatočne a riadne odôvodnený a v mnohých smeroch obsahuje viaceré nesprávne vyhodnotené závery súdu, ničím nepodložené a svojvoľné“. Žalovaný má za to, že došlo k porušeniu práva účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy, zaoberať sa všetkými skutočnosťami, ktoré účastníci konania použijú v konaní a svoje rozhodnutie náležíte odôvodniť. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premis dospel, boli pre širšiu právnickú ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Žalovaný trvá na tom, že napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, zakladá mnohé rozpory a pochybnosti, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
25. K tomu odvolací súd uvádza, že je však potrebné rozlíšiť samotné posúdenie a rozhodnutie veci samej, výsledkom ktorého bolo žalobe žalobcu vyhovené, od (nesprávneho) procesného postupu, ktorého sa týka úprava v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. „Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane
sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku“ (z uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/225/2018 z 28.2.2019, porovnaj tiež R 129/1999, 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012 a 5Obdo/87/2018 z 22. novembra 2018). Pokiaľ teda okresný súd vyhodnotením vykonaného dokazovania, z neho vyvodených skutkových zistení prijal záver o unesení dôkazného bremena žalobcu a naopak o neunesení dôkazného bremena na strane žalovaného vo vzťahu k ním uplatnenej obrane, tak išlo o súčasť posúdenia opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku, ktorému, po následne i právnom posúdení veci (ktoré osobitne odvolaním napadnuté nebolo) súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel.
26. Pod porušením procesných práv žalovaného v zmysle úpravy v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP teda nemožno rozumieť jeho nesúhlas s vyhodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a ním prijatých záverov o unesení dôkazného bremena žalobcu a teda o opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku v celom rozsahu. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou procesného postupu v konaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe neznamená nesprávny procesný postup znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, predstavujúcej porušenie práva na spravodlivý proces. V tomto ohľade je dôvodné poukázať aj na priebeh prvoinštančného konania, v ktorom mal žalovaný od doručenia žaloby do skončenia dokazovania pred okresným súdom vytvorený dostatočný časový priestor na realizáciu jeho procesných práv k označovaniu a predkladaniu dôkazov vo vzťahu k ním produkovanej obrane voči žalobe - žalovanému bola náležite vytvorená možnosť obhájenia svojich tvrdených práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). V danom prípade okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám v prvoinštančnom konaní rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností a aj z tohto hľadiska námietka žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.
27. Rovnako nedôvodná bola námietka žalovaného o naplnení odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Z obsahu odvolania je zrejmé, že ide o nespokojnosť - nesúhlas žalovaného so samotným meritórnym rozhodnutím a jeho dôvodmi ako ich okresný súd vyjadril v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku. To však nemožno zamieňať s porušením ust. § 220 ods. 2 CSP, ani s naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd však nezistil, že by sa v prípade napadnutého rozsudku okresného súdu odchýlil od citovanej právnej úpravy, a to v miere a intenzite, predstavujúcej vo svojom dôsledku naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
28. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, nesporne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý pre rozhodnutie nie je nosný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Toria c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- B). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v Náleze III. ÚS 119/03 - 30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené. V skutkovej i právnej rovine sa zaoberal nosnou argumentáciou oboch sporových strán v prvoinštančnom konaní a túto argumentáciu vyhodnotil i pokiaľ išlo o obranu žalovaného. Pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci - založenia, existencie a obsahu záväzkového právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).
29. K uvedenému odvolací súd poukazuje aj na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania a len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o porušenia práva strany na spravodlivý súdny proces (k tomu pozri Stanoviská a rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2016, Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. 2 z 3. decembra 2015). V posudzovanom prípade však takéto vady odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu neboli odvolacím súdom zistené, za rešpektovania úpravy v § 220 ods. 2 CSP. Konkrétne pokiaľ sa žalovaný bránil vo vzťahu k faktúre č. 546004195, že časť nespotrebovaného materiálu (po jeho kúpe) vrátil žalobcovi a o jeho hodnotu mala byť fakturovaná suma - kúpna cena znížená, tak okresný súd v odsekoch 27. a 28. odôvodnenia rozsudku podrobne vysvetlil, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie (obranu) o dohode sporových strán o možnosti vrátenia kúpeného a žalovaným nespotrebovaného tovaru predávajúcemu - t.j. žalobcovi a o tom, že by fakturovaná kúpna cena mala byť o to nižšia. V tomto smere sa súd prvej inštancie náležite venoval aj hodnoteniu čiastočne si odporujúcich výpovedí svedka N. I. oproti svedkom Ing. C. I. a G. K.. Zdôvodnil svoj právny názor za aplikácie ust. § 443 ods. 1 OBZ, že ak na žalovaného (kupujúceho) prešlo kúpou - odovzdaním tovaru vlastnícke právo k tovaru v kúpnej cene 500,05 Eur, tak na jeho povinnosť ju zaplatiť nemá relevantný vplyv, ako ďalej (bez preukázania dohody o tom so žalobcom) s nespotrebovanou časťou tovaru žalovaný následne naložil.
30. Rovnako sa okresný súd náležite v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s obranou žalovaného k faktúram č. 546004333 a č. 546004346 (odsek 29. odôvodnenia) a vysvetlil, prečo ju vyhodnotil ako účelovú, keď konštatoval unesenie dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie ceny realizovanej - dodanej dopravy, vrátane dostatočne preukázanej dohody o cene vyúčtovanej žalovanému v uvedených faktúrach, čo žalovaný v rámci vykonaného dokazovania síce spochybnil, avšak nevyvrátil.
31. Osobitne k namietanej cene dopravy odvolací súd k dôvodom uvedeným okresným súdom najmä v odseku 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku dodáva a zdôrazňuje (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), že výpoveď svedka Ing. C. I. aj svedka G. K. korešponduje s tvrdeniami žalobcu a doloženými faktúrami za dopravu a k ním prislúchajúcimi prílohami (tzv. stazky). Pokiaľ žalovaný v rozpore s týmito dôkazmi tvrdil, že so žalobcom dohodol nižšiu jednotkovú cenu za 1 km, a to len za „čistú“ prepravu, bez súvisiacich nákladov (nakládka, vykládka, stojné), tak túto svoju obranu nepreukázal. Z výpovede svedka K. vyplýva, že cenu dojednával so žalovaným obchodný zástupca a „...Na základe tejto dojednanej ceny potom následne fakturovali ....“. ...„Obchodné oddelenie vystavovalo iba faktúry a k týmto faktúram ako podklady slúžili stazky od prepravcov“. Svedok Ing. I. vypovedal, že „žalovanému bol dodaný celý tovar, ktorý si objednal. Bola tu tiež špeciálna požiadavka, aby žalobca zabezpečil aj dopravu“. ...„táto doprava sa potom realizovala na základe dojednanej ceny. Cenu posunuli pánovi I., ktorá mu bola oznámená pánom I. a táto cena nespočívala iba z kilometrovného, ale aj z ďalších položiek, ako je nakládka, vykládka a rôzne prestoje“. ... „Túto cenu pán I. akceptoval a až na základe potom toho sa doprava objednávala, pretože doprava nie je ich služba. Doprava bola dojednaná za kilometer 1,44 Eur a nakládka, vykládka a stojné 12,- Eur za štvrť hodiny“. Odvolací súd dodáva, že podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní by bolo aj nelogické, aby žalobca objednal u dopravcu a zaplatil
prepravu pre žalovaného za cenu vyššiu (než so žalovaným údajne dohodnutú), než by mohol následne žalovanému (re)fakturovať.
32. Odvolací súd teda nezistil ani naplnenie žalovaným vymedzených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP, keďže dospel k záveru, že závery okresného súdu tak v skutkovej ako aj v právnej rovine korešpondujú vykonanému dokazovaniu a jeho zhodnoteniu okresným súdom, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (tu sporovej strany - poznámka odvolacieho súdu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
33. Aj podľa odvolacieho súdu bolo v prvoinštančnom konaní dostatočne preukázané to, že kúpna zmluva bola medzi sporovými stranami uzavretá a čo bolo jej obsahom, rovnako ako aj dohoda o cene dopravy zahŕňajúcej aj náklady na stojné a ďalšie činnosti súvisiace s dopravením kúpeného tovaru, resp. prenajatých vecí (nakládka, vykládka), ako podrobne vysvetlil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to podľa výsledkov vykonaného dokazovania, pričom sa vysporiadal aj so všetkými relevantnými námietkami žalovaného, ktoré boli v tomto smere uvádzané aj v odvolaní. Okresný súd bol pri tomto zdôvodnení prvoinštančného rozhodnutia vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti žalobou uplatnených nárokov žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvej inštancie pritom tiež korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Odvolací súd aj na tomto mieste opakovane zdôrazňuje, že o porušenie práva na spravodlivý proces nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu (obrane) sporovej strany, ale postupuje v súlade s Civilným sporovým poriadkom (do 30. júna 2016 Občianskym súdnym poriadkom). Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj sporovej strany zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 1, 2 CSP), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku okresného súdu splnené bolo.
34. V konečnom dôsledku teda rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej v danom prípade bolo výsledkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporových strán v konaní. Pritom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní o spore. V priebehu sporu (konania) sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či strana vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Ak teda žalobca v prvoinštančnom konaní dostatočne uniesol svoje dôkazné bremeno, keď preukázal existenciu a oprávnenosť svojich žalovaných pohľadávok s príslušenstvom voči žalovanému, a to v žalovanom rozsahu, ktoré doteraz žalovaný nezaplatil, tak bolo dôkazným bremenom žalovaného preukázať svoju obranu vymedzenú zhodne tak v prvoinštančnom ako aj tomto odvolacom konaní (posudzovanú odvolacím súdom len v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania). Keďže toto dôkazné bremeno žalovaný v prvoinštančnom konaní neuniesol, tak aj z tohto dôvodu bolo opodstatnené žalobe žalobcu vyhovieť.
35. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebol dôvod pre iné rozhodnutie než potvrdzujúce napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, vrátane závislého výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.
36. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku (obrany) na súde v civilnom sporovom súdnom konaní si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného a následne zhodnoteného dokazovania (§ 215 ods. 1, 2 a § 191 ods. 1 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu, nemožno zamieňať a stotožňovať s právom na úspech v konaní.
37. Záverom odvolací súd zhŕňa, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava v ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Po prejednaní veci odvolací súd konštatoval, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec i právne posúdil (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaným vznesený nebol). Vzhľadom na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého meritórneho rozhodnutia a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje na toto odôvodnenie. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s odkazom na primerane aplikovateľné závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (pozri II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 CSP (do 30. júna 2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (okrem výnimiek uvedených v § 387 ods. 3 CSP).
38. Odvolací súd považuje napokon za potrebné poukázať aj na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2012 z 25. apríla 2012, plne aplikovateľné aj v podmienkach úpravy CSP, podľa ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
39. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému, v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
40. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.