Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_24Co-10-2019.pdf
PDF · 145.64 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/10/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Bytový podnik Piešťany, s.r.o., so sídlom Školská 19, IČO: 36 232 700, Piešťany, proti žalovaným: 1/ Ing. T. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. T. XXXX/XXX, T., 2/ Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. T. XXXX/XXX, T., zastúpená žalovaným 1/, o zaplatenie 4.564,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Piešťany sp.zn.: 14C/242/2015-161 zo dňa 12.07.2018 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1 a 2 v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne : „I. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.564,17 eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne:
- zo sumy 123,87 eur od 06.05.2014 do 20.01.2015,
- zo sumy 365,47 eur od 21.01.2015 do 20.02.2015,
- zo sumy 607,07 eur od 21.02.2015 do 20.03.2015,
- zo sumy 848,67 eur od 21.03.2015 do 20.04.2015,
- zo sumy 1.090,27 eur od 21.04.2015 do 05.05.2015,
- zo sumy 3.597,77 eur od 06.05.2015 do 20.05.2015,
- zo sumy 3.839,37 eur od 21.05.2015 do 20.06.2015,
- zo sumy 4.080,97 eur od 21.06.2015 do 20.07.2015,
- zo sumy 4.322,57 eur od 21.07.2015 do 20.08.2015,
- zo sumy 4.564,17 eur od 21.08.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. „
2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 685 ods. 1, § 686 ods.1, § 696 ods.1, § 39, § 49, § 52 ods.1, § 517 ods.2, § 697 Občianskeho zákonníka, § 4 Nar. Vlády SR č. 87/1995 Z.z. a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá nájomná zmluva dňa 01.08.2008 v zmysle § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca v rámci nájomného vzťahu vystupuje ako prenajímateľ (dodáva sa, že táto činnosť podľa výpisu z obchodného registra nespadá pod žiaden predmet činnosti žalobcu ku dňu uzavretia zmluvy) s odkazom na zmluvu o výkone správy majetku uzavretú medzi žalobcom a mestom Piešťany dňa 31.12.2005. Táto skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola, pričom len pre úplnosť súd uvádza, že zo svojej činnosti vie, že v zmysle čl. II tejto zmluvy žalobca koná vo vlastnom mene a na vlastný účet.
3. V prvej vete odseku 1 ustanovenia § 686 Občianskeho zákonníka sa uvádzajú esenciálne (podstatné) zložky nájomnej zmluvy. Občiansky zákonník platnosť nájomnej zmluvy neviaže na určitú formu. Písomná forma nie je nevyhnutná. K základným povinnostiam nájomcu patrí povinnosť platiť nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Spôsob, akým sa má v nájomnej zmluve určiť výška nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu (ďalej len „úhrady“) však Občiansky zákonník bližšie neupravuje. Súd má za to, že v zmluve, ktorej súčasťou bol evidenčný list bola dostatočným spôsob určená výška nájmu a úhrad. Tvrdenie, že súčasťou zmluvy evidenčný list nebol, súd považuje za účelové, keďže táto skutočnosť vyplýva z článku VII nájomnej zmluvy, ktorú žalovaní vlastnoručne podpísali. K tvrdenému nátlaku súd uvádza, že toto preukázané v rámci konania nebolo. Žalovaní argumentovali tým, že zmluvu podpísať museli, lebo sa báli, že budú vysťahovaní. Takýto argument súd nepovažuje za významný, nakoľko v prípade, že by zmluva podpísaná nebola, užívali by žalovaní nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (následné vysťahovanie by bolo potom plne dôvodné). Snahu žalobcu uzavrieť zmluvu so žalovanými nemožno považovať za nátlak žalobcu, tieseň žalovaných. Za tieseň sa považujú také hospodárske, sociálne alebo obdobné pomery osoby, v ktorých sa ocitla z objektívnych príčin a ktoré na ňu pôsobia tak, že prejaví vôľu uzavrieť zmluvu aj v prípade, keď by v tiesni nebola, zmluvu by neuzavrela. V prípade, že by zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok žalovaní by mali právo od zmluvy odstúpiť (§ 49 Občianskeho zákonníka).
4. V súvislosti s platnosťou, resp. neplatnosťou zmluvy o nájme č. 1/1996 súd poukázal na rozsudok Okresného súdu Piešťany zo 04.11.2013 č. k. 7C/178/2008-185 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.05.2015 sp. zn. 24Co/155/2014, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 29.07.2015. V rámci tohto konania, ktorých účastníci boli totožní so sporovými stranami ako v danej veci sa ako predbežná otázka riešila platnosť zmluvy o nájme č. 1/1996 a bolo konštatované, že zmluva je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že nebola uzavretá v súlade s § 6 zákona č. 138/1991 Zb. a v súvislosti s prijatými zásadami hospodárenia s majetkom mesta Piešťany. Bolo uzavreté, že predmetná zmluva nie je opatrená súhlasom mestského zastupiteľstva. Rovnaký záver vyplýva aj z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16.10.2006 č. k. 27C/87/2005-132 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 25.09.2007 sp. zn. 9Co/324/2006 (taktiež ide o spor medzi totožnými stranami sporu).
5. Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Pokiaľ súd prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť [viď najmä rozsudky vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003] (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 44/2010 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššie súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2013, publikačné číslo 40/2013).
6. Vzhľadom na vyššie uvedené súd pri otázke platnosti zmluvy o nájme č. 1/1996 vychádzal z vyššie uvedených právoplatných rozhodnutí súdov, kde je vyriešená otázka neplatnosti tejto zmluvy, pričom súd v rámci tohto konania sa navyše s argumentáciou tam uvedenou stotožňuje. Námietky žalovaných v tomto smere sú nedôvodné.
7. Pokiaľ ide o predložený znalecký posudok, ani tento na veci nič nemení, pričom na riešenie právnych otázok je tu súd a znalec nie je oprávnený vyjadrovať sa k platnosti, resp. neplatnosti zmluvy. Pohľad znalca na zmluvu z účtovného hľadiska je pre súd v prejednávanej veci irelevantný.
8. V danom prípade je zrejmé, že žalovaní si neplnili povinnosti, ktoré im plynú z platne uzavretej nájomnej zmluvy neuhradili nájomné ako aj úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za rok 2014 (marec až december, t. j. za 10 mesiacov), január až august 2015 (za 8 mesiacov), nedoplatky z rokov 2013 a 2014 v celkovej sume 4.564,17 eur (rok 2014 - 10 x 241,60 eur, rok 2015 - 8 x 241,60 eur, nedoplatok za rok 2014 v sume 91,50 eur, nedoplatok za rok 2013 v sume 123,87 eur).
9. Nad rámec právnej argumentácie strán sporu súd uvádza (v rámci skúmania opodstatnenosti celého nároku žalobcu) ešte nasledovné. Z predložených evidenčných listov z roku 2008 a 2015 je zrejmé, že nájomné za celé toto obdobie predstavovalo sumu 216,48 eur, nezvyšovalo sa, zvýšili sa len úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu zo sumy 18,10 eur na sumu 25,12 eur.
10. K jednostrannému zvýšeniu nájomného (príp. úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu), je potrebné aspoň stručne uviesť, že povaha právneho vzťahu nájmu vrátane nájmu bytu, ako vzťahu obligačného, pojmovo predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a zmluvnej voľnosti strán. Tomu zodpovedá a s tým korešponduje požiadavka, aby štátna moc uznávala a aprobovala autonómne prejavy vôle jednotlivcov a im zodpovedajúce konania, pravda pokiaľ také konania nezasahuje do práv tretích osôb. Predmetná ochrana autonómie vôle strán má vplyv na ďalší príznačný princíp záväzkového práva pacta sunt servanda, v ktorom je vyjadrená i zásada rovnosti strán záväzkového právneho vzťahu, ktorý sa prejavuje tým, že strany nemajú možnosť meniť svojím vlastným prejavom vôle obsah záväzkového právneho vzťahu.
11. Osobitným právnym predpisom v zmysle § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje prenajímateľovi jednostranným právnym úkonom zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, nie je zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách ani cenové opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky regulujúce v určitých prípadoch výšku nájomného. Zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch určením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného na účely zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného (R 35/2009).
12. V danej veci však uvedená možnosť bola dohodnutá v zmluve v článku 4.6. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.06.2010 sp. zn. 5Cdo 138/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04.02.2009, sp. zn. 3 M Cdo 6/2008), preto postup žalobcu v tomto smere bol v zmysle dohodnutých podmienok nájomnej zmluvy. Navyše je zrejmé, že v prípade, že by k zvýšeniu nedošlo, prejavilo by sa to v následnom nedoplatku. Na uvedenom závere by nič nemenilo, keď súd spornú nájomnú zmluvu posúdi aj ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko má za to, že všetky ustanovenia zmluvy týkajúce sa uplatneného nároku zodpovedajú aj ustanoveniam v rámci ochrany spotrebiteľa.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že žaloba bola podaná dôvodne a preto jej v celom rozsahu vyhovel. Súd priznal žalobcovi z priznanej sumy i poplatok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2, § 697 Občianskeho zákonníka vo výške podľa § 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v zmysle žaloby, nakoľko žalovaní sa s plnením dostali do omeškania. V zmysle zmluvy nájomné a úhrady boli splatné k 15. dňu v mesiaci a nedoplatky v zmysle vyúčtovania boli splatné do 30.04.2014 a 30.05.2015 (s odkazom aj na čl. IV bod 4.4), pričom poplatok z omeškania sa uplatňuje po piatich dňoch po ich splatnosti (t. j. poplatok sa účtoval a súd ho priznal od 21. dňa toho ktorého mesiaca, pri nedoplatku od 06.05.2014 a 06.05.2015). Pre úplnosť sa uvádza, že predmetom tohto konania neboli investície žalovaných do predmetného bytu.
14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. a konštatoval, že úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovaným, ktorí v konaní úspech nemali a to v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP.).
15. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní 1 a 2 v celom rozsahu proti všetkým jeho výrokom z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to poukazujúc na rozsudok Okresného súdu Piešťany 7C/18/2008-185 zo dňa 04.11.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp.zn.: 24Co/155/2014 zo dňa 20.05.2015 a rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k. 27C/87/2005-135 zo dňa 16.10.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co/324/2006. Porušenie spočíva v odôvodnení názoru súdu od rozhodnutí v iných konaniach a iných súdoch, v dôsledku čoho je nerešpektovanie ústavného článku č. 144 ods. 1 Ústavy SR . Ďalej konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je neprijateľné, aby akékoľvek právne závery, hlavne, ak sa nejednalo o spor, ktorého predmetom bolo určenie platnosti či neplatnosti pôvodnej chronologicky prvej nájomnej zmluvy, boli prijaté z iných súdnych konaní. Mesto Piešťany malo od začiatku záujem získať na úkor majetku žalovaných prospech a týmto zabezpečiť opravu predmetného bytového domu, na čo bol inak povinný vlastník spolu s ostatnými nájomcami, čo však urobili žalovaní. Popierajú, že by akýmkoľvek spôsobom boli porušené ustanovenia právneho poriadku SR, ktoré by zakladali neplatnosť chronologicky prvej nájomnej zmluvy, s čím sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Konania, ktorých predmetom sporu je zaplatenie pohľadávky je vedome opomínaný fakt celého sporu medzi žalobcom a žalovaným a to oprava strechy bytového domu, ktorý je predmetom nájomného vzťahu, z ktorého premení tento spor. V roku 1994 došlo k požiaru bytového domu, pri ktorom zhorela strecha bytového domu a pôvodný zámer vybudovať na streche bytového domu nový byt v čase po požiari stroskotal z dôvodu nedostatku financií Bytového podniku Mesta Piešťany, t.j. právneho predchodcu žalobcu a preto naďalej pretrvával havarijný stav bytového domu. V roku 1996 Bytový podnik Mesta Piešťany zverejnil inzerát v lokálnej tlači prípadným záujemcom možnosť dostavby tohto bytu. Na uvedenú ponuku reagoval jediný záujemca a to žalovaní, nasledovalo aj uzavretie zmluvy o nájme bytu č. 1/1996 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými, ktorá zmluva bola uzavretá dňa 24.06.1996, v ktorej zmluve sa dohodli, že žalovaní dokončia byty na svoje náklady a že žalovaným vzniká predkupné právo na tieto byty, pričom z ceny bytov bude odrátaná suma tvoriaca preukázateľné náklady vynaložené žalovanými na ich dokončenie, resp. uvedenie do užívania. Žalobca však navodzuje dojem, že na opravu bytového domu a náklady na uvedenie bytov do užívania znášal sám, čo však nie je pravdou. Prostriedky, ktoré by pokryli tieto náklady, právny predchodca žalobcu nemal a preto v tomto smere využil dobromyseľnosť žalovaných, preto je podstatnou predmetné konanie otázka odkiaľ vzal žalobca prostriedky na túto opravu. Uznanie záväzku žalobcu ohľadom chronologicky prvej zmluvy o nájme bytu č. 1/1996 voči žalovaným je zrejmé z predloženého znaleckého posudku v konaní pred súdom prvej inštancie. Právny predchodca žalobcu zrejme zámerne uviedol žalovaných do omylu s cieľom sprivatizovať náklady na opravu bytového domu, zatiaľ čo úžitky opravy bytového domu bude v celom rozsahu využívať žalobca. Nemožno ani vylúčiť, že by mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty zločinu podvodu. Je potom otázne z akého dôvodu mal súd záujem priznať ochranu právnemu vzťahu, ktorý bol od začiatku poznačený úmyslom uškodiť druhej zmluvnej strane s potenciálom naplniť znaky skutkovej podstaty zločinu v zmysle príslušných všeobecne záväzných trestno-právnych predpisov. Ide o porušenie dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd článok 1, ako aj článok 20 ods. 1 Ústavy SR. Vynaložené finančné prostriedky vo výške 122.512,78 Eur tvorili ich majetok, ktorý bol vynaložený dobromyseľne na základe platnej uzavretej chronologicky prvej nájomnej zmluvy a z ktorého boli neskôr protiprávne a nezákonne zbavení tým, že žalobca túto zmluvu považoval za neplatnú, ku ktorému postoju sa v rozpore so zákonom priklonili súdy vo vyššie citovaných rozhodnutiach. V ďalšom poukázal na znenie § 37 ods. 1 Zákona č. 40/1964 Zb. zákonov - posúdenie platnosti a vôle pri uzavieraní právnych úkonov, ako aj dobré mravy upravené v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nezodpovedným správaním sa správcom majetku Mesta Piešťany došlo jednoznačne k porušeniu účtovných a daňových zákonov z dôvodu ich neznalosti alebo ich zámerného porušovania žalobcom a jeho právnym predchodcom dochádzalo k ujme na právach a oprávnených záujmoch ich ako žalovaných, pričom je jednoznačné, že hodnota majetku, ktorú žalovaní v dobrej vôle do predmetného bytového domu investovali je blokovaná správaním sa žalobcu a tým je porušované ich základné ľudské právo chránené okrem iných aj Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd a to právo vlastniť majetok. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, pričom si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
16. K doručenému odvolaniu sa vyjadril žalobca s tým, že v danej veci trvá na tom, že riadne odôvodnil svoje tvrdenia a podložil ich dôkazmi o tom, že žalovaní 1 a 2 si neplnili svoje povinnosti na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 01.08.2008, pričom žalovaní nepreukázali opak. Poukázal na obdobný spor s rovnakými účastníkmi konania v obdobnej veci vedený pred Okresným súdom Piešťany pod
sp.zn. 7C/178/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/155/2014, pričom žalovaný podávali dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorých však ich dovolanie uznesením pod sp.zn. 7Cdo/1364/2015 zo dňa 23.06.2016 odmietol. V danom prípade už bola riešená platnosť zmluvy o nájme č. 1/1996, kde súdy rozhodli o neplatnosti tejto zmluvy. K vysvetleniu znalca uviedol, že nemožno prehliadnuť, že znalec sa vyjadroval k právnickým otázkam, pretože posúdenie uznania záväzku nemôže dokazovať znalec z odboru ekonomika a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Znalec môže konštatovať len skutočnosť, či tento predmetný záväzok bol účtovaný v účtovníctve a s tým súvisiace náležitosti, avšak nemôže rozhodnúť, či záväzok bol uznaný na základe práva. Stotožňuje sa s odôvodnením rozhodnutia súdu, že znalec nie je oprávnený vyjadrovať sa k platnosti, resp. neplatnosti zmluvy na pohľad znalca z účtovného hľadiska je pre súd v danej veci irelevantný. Nie je možné sa o strany žalovaných 1 a 2 odvolávať sa na skutočnosť, že v predmetnom byte bývajú už 20 rokov a z toho dôvodu je to ich obydlie, ktoré je nedotknuteľné. K dobrým mravom poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 55/2011-19 z 24.02.2011, podľa ktorých dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 dobrými mravmi v občiansko-právnych vzťahoch súdnej praxe sa rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktoré je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorých v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Podľa Krajského súdu v Žiline, ktorý vyslovil obdobnú definíciu, dobrými mravmi (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované, v súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania, ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy spoločenského poriadku. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú. (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. júla 2010 sp.zn. 6 Co 319/2009). Nie je teda zrejmé, na základe čoho sa žalovaní odvolávajú na dobré mravy, pretože ako už uviedli, v konaní s rovnakými účastníkmi a v ich obdobnej veci Najvyšší súd SR rozhodol, že žalobca je aktívne legitimovaný a zaplatenie žalovanými nie je v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario,§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné v napadnutej časti priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
18. Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/, 2/ zaplatenia sumy 4.564,17 eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom nedoplatku z vyúčtovania nájomného a služieb spojených s užívaním bytu za rok 2013 v sume 123,87 eur, ktorý bol splatný 30.04.2014, nedoplatku z vyúčtovania nájomného a služieb spojených s užívaním bytu za rok 2014 v sume 2.507,50 eur, ktorý bol splatný 30.04.2015, nedoplatku na nájomnom a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu za mesiace január až august 2015 vo výške 1.932,80 eur, pričom celkový dlh predstavuje sumu 4.564,17 eur. Uviedol, že žalovaní sú spoločnými nájomcami sedemizbového mezonetového bytu, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. 8019 pre k. ú. Piešťany, ktorého vlastníkom je mesto Piešťany a správcom a prenajímateľom je na základe zmluvy o výkone správy majetku žalobca. K žalobe pripojil LV č. 8019 pre k. ú. Piešťany, zmluvu o nájme bytu z 01.08.2008, evidenčný list, výpis z obchodného registra, rozpis dlhu, vyúčtovania za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013, od 01.01.2014 do 31.12.2014, upomienku z 29.06.2015.
19. Súd vo veci vydal platobný rozkaz dňa 04.08.2015 č. k. 14C/242/2015-20 proti ktorému podali žalovaní 1/, 2/ v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej. Uviedli, že nájomná zmluva zo dňa 01.08.2008, kde nie je uvedená výška nájmu, je neplatná, chýba aj evidenčný list. Žalovaní 1/ a 2/ sa riadia zmluvou z 24.06.1996, ktorú považujú za platnú. Navrhli žalobu zamietnuť. Predložili súdu protokol o odovzdaní majetku mesta Piešťany do správy žalobcu z 01.07.1999, uznesenie z 5 riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva mesta Piešťany konaného 11.06.1999.
20. Krajský súd po oboznámení sa s odvolacími dôvodmi žalobcu a s prihliadnutím na obsah spisového materiálu a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyhodnotil odvolacie dôvody žalovaných ako dôvodné .
21. Žalovaní podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d) ), f) a h) Civilného sporového poriadku.
22. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP možno odvolanie odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
24. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaní uvádzali v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.
25. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania.
26. Podľa ustálenej súdnej praxe odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
strane znemožní realizácia jej procesných práv priznaných zákonom za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov.
27. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.
28. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
29. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
30. Odôvodnenie rozsudku má byť stručné, jasné a výstižné, ktorú požiadavku nenapĺňa zdĺhavé opisovanie skutkových prednesov a vykonaných dôkazov, obsah ktorých je stranám sporu nepochybne známy z pojednávaní uskutočnených vo veci. Súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok naplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a závery prijaté súdom prvej inštancie dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
31. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že zotrváva na názore, ktorý vyplynul z dokazovania v konaní pred Okresným súdom Piešťany č.k. 7C/178/2018 a ktorý je obsiahnutý v rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 7C/178/2008-185 zo dňa 04.101.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn.: 24Co/155/2014 zo dňa 20.mája 2014 . Zo záveru ostatne citovaného rozsudku Krajského súdu v .vyplýva, že čo sa týka posúdenia platnosti nájomnej zmluvy účastníkov č. 1/1996 zo dňa 24.6.1996, podľa ktorého zmluva o nájme č. 1/1996 nebola uzavretá v súlade so zákonom s poukazom na § 6 zák. č. 138/1991 Zb. a v súvislosti s prijatými zásadami hospodárenia s majetkom obce -mesta Piešťany, predmetná zmluva nie je opatrená súhlasom mestského zastupiteľstva, pričom predmetom nájmu boli dve bytové jednotky o spoločnej výmere 211,73 m2, z ktorých bytov mal každý podlahovú plochu vyššiu ako 50 m2. Z týchto priestorov došlo k vytvoreniu jedného sedemizbového bytu. K zmluve týkajúcej sa takéhoto predmetu nájmu bol nesporne okrem primátora mesta, potrebný i súhlas mestskej rady. Z postupu Bytového podniku ( predchodcu navrhovateľa) vyplýva, že listom zo dňa 24.6.1996 požiadal o súhlas na prenájom týchto priestorov, na liste sa však nachádza iba podpis primátora s pečiatkou bez
jasnej formulácie, či s prenájmom súhlasí, alebo nie. Zmluva je podpísaná len štatutárnym zástupcom prenajímateľa. Nedostatok súhlasu mestskej rady (zastupiteľstva) a nejasné vyjadrenie primátora, ako požadovaných náležitostí nájomnej zmluvy robia túto neplatnou v zmysle § 39 Občianskeho zákona. V takomto zmysle dotknutá zmluva bola súdom posúdená aj skoršie v konaní č.k.27C/87/2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.9.2007 v ktorom konaní súd obdobnému návrhu vyhovel za iné obdobie, pričom ako predbežnú otázku tiež vyriešil platnosť predmetnej nájomnej zmluvy.
32. Je pravdou a v súlade s odvolacou argumentáciou žalovaných , že v tomto konaní súd nie je viazaný týmito závermi, pretože nejde o vec právoplatne rozhodnutú určovacím výrokom rozsudku, ale nakoľko k žiadnej zmene od rozhodnutia súdu rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 16.10.2006 č.k. 27C/87/2005-135 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.9.2007, č.k. 9Co/324/2006-165 a rozsudku Okresného súdu Piešťany pod sp.zn. 7C/178/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/155/2014, zo dňa 20.mája 2014, nedošlo v skutkových zisteniach súdu, čo ani odvolatelia netvrdia, súd prvej inštancie vychádzal z vyššie uvedených právoplatných rozhodnutí súdov, kde je vyriešená otázka neplatnosti tejto zmluvy, pričom súd v rámci tohto konania sa navyše s argumentáciou tam uvedenou stotožnil. Odvolací súd sa s vysloveným záverom o neplatnosti zmluvy stotožnil a nenachádza žiadny dôvod od tohto záveru sa odkloniť, nakoľko k žiadna zmena v skutkových zisteniach súdu nebola zistená a ani tvrdená. Opakované riešene predbežnej otázky platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Žalované plnenie je zo strany žalobcu žalované ako plnenie z nájomnej zmluvy dňa 01.08.2008, ktorej neplatnosť nebola zistená. Žalovaní založili svoju obranu proti uplatnenému nároku argumentujúc tým, že postupujú podľa zmluvy č. 1/1996 zo dňa 24.6.1996. Platnosť tejto zmluvy bola posúdená v iných už vyššie citovaných konaniach . Obrana žalovaných týmto bola vyvrátená, tým, že súdy v predchádzajúcich konaniach opakovane konštatovali, že zmluva z 24.6.1996 je neplatná, pretože bola uzavretá v rozpore so zákonom resp. nebola uzavretá platne a opakované posudzovanie platnosti zmluvy č. 1/1996 zo dňa 24.6.1996 už nemuselo byť predmetom tohto konania. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1 Obdo 283/2006 , vyplýva tiež názor , že dôkazy, na ktoré strana poukazuje, sú súdu už všeobecne známe, pretože strana viedla spory na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať.
33. Argumentácia odvolateľov, že zmluva zo dňa 1.8.2018 bola uzavretá v tiesni bola súdom prvej inštancie posúdená ako nedôvodná, pričom súd prvej inštancie tento svoj záver riadne odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje.
34. Čo sa týka námietky rozporu konania žalobcu s dobrými mravmi , podľa ustálenej súdnej judikatúry, ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať, preto závisí v každom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom či sú splnené podmienky pre použite§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo § 39 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musí byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Súd prvej inštancie sa týmto argumentom žalovaných vyporiadal a ani odvolací vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovaných , nezistil zo strany žalobcu konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalované plnenie je z platne uzavretej nájomnej zmluvy.
35. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku je treba ako prvoradé uviesť, že tento odvolací dôvod dopadá pod akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Použitý odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku žalobca okrem paušálneho odkazu na uvedené ustanovenie bližšie nezdôvodnil a odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie. Ani tento žalobcom uvádzaný odvolací dôvod nebol naplnený.
36. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Žalovaní v odvolaní vlastne namietali, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých nesprávne rozhodol.
37. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanými v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou a závermi úvahou súdu prvej inštancie.
38. K odvolaciemu dôvodu žalobcu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.
39. Výsledky právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovení, ktoré súd prvej inštancie použil. Žalovaní vyvodzujú odlišné skutkové závery ,pričom žalovanými namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, a nie je dôvodom pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
40. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
41. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, keď žalovaní žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu strán nespochybnili (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je ich odvolacia námietka opodstatnená.
42. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
44. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b. ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c. strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a. pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a. napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b. napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c. je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a. dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b. dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c. dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).