Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-111-2018.pdf
PDF · 102.03 KB
No categories available
21Co/111/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobkyne: U. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., I. X, právne zast. JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom so sídlom v Prešove, Slovenská 69, proti žalovanému: F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., I. X, t.č. bytom K., Y. XX, XXX XX Q., právne zast. JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 61, v konaní o vylúčenie žalovaného z užívacieho práva dvojbytovky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/84/2016 - 234 zo dňa 15.01.2018 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vylúčenia žalovaného z užívacieho práva dvojbytovky s poukazom na ustanovenie § 146 Občianskeho zákonníka.
2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobkyne nedošlo k uneseniu dôkazného bremena na preukázanie predpokladov pre použitie ustanovenia § 146 Občianskeho zákonníka pre vylúčenie žalovaného z užívania bytu či domu. Poukázal na to, že tu reálne neexistuje spolužitie obidvoch manželov v predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný v nej reálne nebýva celé roky a ani nedisponuje kľúčmi k tejto nehnuteľnosti. Zároveň z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, že v danom prípade bola preukázaná existencia násilia, respektíve realizácia násilia žalovaného voči žalobkyni, ktorá by čo i len vo forme reálnej hrozby odôvodnila vylúčenie žalovaného z užívania tejto nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že neznesiteľnosť spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti musí mať značnú intenzitu tak, aby takéto spolužitie mohlo byť považované za neznesiteľné. V súvislosti s dôvodmi, pre ktoré žiadala žalobkyňa vylúčiť žalovaného z užívania nehnuteľnosti, súd prvej inštancie bral do úvahy aj skutočnosť, že dôvodom konania žalovaného voči žalobkyni, kedy boli preukázané zaslané sms správy vulgárneho charakteru, bola skutočnosť, že do spoločnej nehnuteľnosti sa nasťahoval priateľ žalobkyne, čo je skutočnosť, ktorú nepochybne je nutné brať do úvahy pri hodnotení vzniknutej situácie. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že neboli preukázané skutočnosti, že žalobkyňa trpí syndrómom týranej ženy, kedy je znakom násilia to, že je tam nerovnovážny vzťah medzi partnermi. Aj samotná existencia hrubého slovníka, respektíve emocionálne výkyvy nemôžu byť postačujúce pre takéto rozhodnutie, hlavne ak určitým spôsobom druhá strana zapríčinila vznik takejto konfliktnej situácie porušením svojich povinností, ktoré ako manžel v zmysle Zákona o rodine má mať.
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne. Žalobkyňa namietla nesprávne zistenie skutkového stavu, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázala na to, že povaha, rozsah a stupňujúca intenzita psychického násilia zo strany žalovaného má stupňujúci charakter, pričom takéto konanie spĺňa definíciu násilia v zmysle trestného práva. Poukázala na právoplatné rozhodnutia súdov, či Okresného úradu vo vzťahu ku konaniam žalovaného, pričom nesúhlasila s hodnotením súdu prvej inštancie, podľa ktorého neuniesla dôkazné bremeno preukázania skutočností, že sú tu splnené dôvody pre vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti, ako aj na skutočnosť, že samotný žalovaný dlhodobo neplní svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom v súvislosti s čím je tiež voči nemu vedené trestné konanie. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil konanie žalovaného len ako priestupkové, tento záver nedáva logiku, nakoľko pojmovým znakom priestupku je tiež použitie sily či moci voči určitej osobe, pričom vo vzťahu k ustanoveniu § 146 ods. 2 OZ nie je nevyhnutným to, aby bolo konanie kvalifikované ako trestný čin. Zároveň nie je náležité odôvodnenie súdu poukazujúce na syndróm týranej osoby, nakoľko ustanovenie § 146 ods. 2 OZ nevyžaduje, aby násilné správanie muselo vykazovať až znaky syndrómu týranej ženy.
5. Zároveň žalobkyňa namietla procesné pochybenie súdu, ktorý neumožnil vykonať navrhovaný výsluch svedkyne na nariadenom súdnom pojednávaní a z odôvodnenia nevyplýva záver ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s týmto návrhom.
6. Rovnako namietla nesprávnu formuláciu výroku II. o trovách konania, z ktorého nie je zrejmé, aká je výška tejto náhrady a nie je tam uvedené, že o tomto bude rozhodnuté samostatným uznesením.
7. Žalovaný sa k obsahu odvolania žalobkyne nevyjadril napriek výzve súdu prvej inštancie.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
13. Pokiaľ sa týka vznesenej odvolacej námietky vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaného výsluchu svedka, odvolací súd uvádza, že v zmysle zápisnice z pojednávania zo dňa 15.01.2018 je zrejmé, že po vykonaní svedeckých výsluchov právni zástupcovia uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania a následne súd vyhlásil dokazovanie za skončené (č.l. 229 spisu). Z uvedeného vyplýva, že nevykonaním navrhovaného svedeckého výsluchu nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv žalobkyne, nakoľko z vyjadrenia právneho zástupcu vyplynulo, že už netrvá na doplnení dokazovania výsluchom ďalšieho svedka, a preto túto skutočnosť nemožno vytknúť súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ak sú v konaní navrhované viaceré dôkazné prostriedky, ktoré napriek tomu vykonané neboli, no následne zo strany právneho zástupcu nie sú vznesené návrhy na doplnenie dokazovania a z obsahu tohto vyjadrenia nepochybne vyplýva, že strana sporu netrvá na vykonaní dôkazu, možno prijať záver, že strana sporu upustila od vykonania dôkazu. Neskorší návrh mení návrh pôvodný a z neho vyplýva, že už strana sporu netrvá na vykonaní tohto dôkazu. Za takýchto okolností nemožno považovať postup súdu prvej inštancie za taký, ktorý by porušil právo na spravodlivý proces na strane žalobkyne.
14. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu spočívajúce v nevykonaní dôkazu, a to svedka, ktorý bol pôvodne navrhovaný žalobkyňou a následne netrvala na jeho výsluchu a nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
15. Takýto záver vyplýva aj z rohodnutí vyšších súdnych autorít: „Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania, a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, bolo vecou súdu (§ 121 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov (§ 125 O.s.p.) a tento súd hodnotí ako každý iný dôkaz. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 96/99). Najvyšší súd to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania. Aj v ďalšom rozhodnutí R 125/1999 najvyšší súd vysvetlil, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Aj v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov vyššie uvedených skutočností. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. „ Najvyšší súd SR, spisová značka: 5Cdo/90/2018 z 27. februára 2019.
16. „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“ (II. ÚS 38/2015). 17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
18. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie aplikoval na správne zistený skutkový stav správnu právnu normu, ktorú aj správne vyložil.
19. Vyššie uvedené skutočnosti zo spisu nevyplývajú, preto sú tieto odvolacie námietky nedôvodné.
20. Vzhľadom na správne zistený skutkový stav odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Vylúčenie užívateľa podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka je mimoriadne závažným zásahom do vlastníckeho práva, a preto je tento postup možný iba v prípade splnenia zákonných podmienok. Jednou z týchto zákonných podmienok, na ktorej nesplnenie poukázal aj súd prvej inštancie a s tým sa stotožňuje odvolací súd, je aj nedostatok preukázania takej intenzity domáceho násilia, ktorá je spôsobila natoľko znížiť kvalitu spolužitia, že toto spolužitie bude objektívne možné považovať za neznesiteľné. V danom prípade súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že strany sporu nevedú spoločnú domácnosť vzhľadom na pracovné pôsobenie žalovaného v zahraničí, ako aj na to, že podľa zisteného skutkového stavu ani žalovaný nedisponuje kľúčmi od nehnuteľnosti. Na druhej strane je pravdou, že boli preukázané v konaní známky minimálne takého správania sa žalovaného voči žalobkyni, ktoré sa negatívnym spôsobom môžu odraziť na jej psychike. Iný záver z hodnotenia dôkazov, ktorými sú obsah sms správ, ako aj výsluch syna strán sporu, nemôže byť uzavretý. Podľa názoru odvolacieho súdu však rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, nakoľko toto konanie nemá takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala vylúčenie žalovaného z užívania tejto nehnuteľnosti. V danom prípade je nutné vychádzať z toho, že jedná sa tu o konflikt dvoch základných práv, a to práva na život a zdravie, ako aj práva na nerušené užívanie svojho vlastníctva, kedy nepochybne musí mať právo na život a zdravie vyššiu ochranu, než samotné zachovanie obsahu práva užívať majetok, no pri zachovaní zásad primeranosti a proporcionality sa zo spisového materiálu ani odvolaciemu súdu nejaví byť dôvodné vylúčenie žalovaného z užívania predmetnej nehnuteľnosti trvalým spôsobom. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na predošlé trestné konania voči žalovanému, kde bol uznaný vinným, v danom prípade nie sú relevantné pre posúdenie tohto nároku. Z ustanovenia § 146 ods. 2 OZ vyplýva, že dôvodom pre vylúčenie z užívania je len fyzické alebo psychické násilie, či jeho hrozba vo vzťahu k manželovi alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte. V danom prípade sa nejednalo o konania ani v jednom z týchto konaní voči žalobkyni, okrem priestupkového konania, kde však odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ani zo strany žalobkyne
sa nejednalo o konanie, ktoré je v súlade so zákonom o rodine a dobrými mravmi, nakoľko nebolo spornou skutočnosťou to, že zaslaním týchto smsiek a k tomu správaniu sa žalovaného došlo po tom, čo zistil nasťahovanie si partnera žalobkyne do ich spoločnej nehnuteľnosti bez jeho vedomia. Správne zohľadnil súd prvej inštancie túto skutočnosť ako skutočnosť, ktorá mala bezprostredný vplyv na konanie žalovaného.
21. Za takto zisteného skutkového stavu berúc do úvahy to, že žalovaný nebýva v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, že nedisponuje kľúčmi od predmetnej nehnuteľnosti, je správny právny záver súdu prvej inštancie o tom, že neboli splnené a preukázané dôvody pre vylúčenie z užívania bytu na strane žalovaného.
22. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalobkyne o tom, že v danom prípade nie je nutné preukázať syndróm týranej manželky či ženy, nakoľko to zákon nevyžaduje. V tomto smere je argumentácia súdu prvej inštancie nedôvodná, nakoľko citované ustanovenie Občianskeho zákonníka nepodmieňuje vylúčenie z užívania zistením predmetného syndrómu, no táto úvaha súdu prvej inštancie však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku. S poukazom na správne zistený skutkový stav súdu prvej inštancie preto odvolací súd považoval za dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu, pričom v danom prípade sa však nejedná o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku rozhodnutej veci v prípade, že by v budúcnosti došlo k zhoršeniu situácie medzi stranami sporu, ktorou sa môže opätovne prípadne súd zaoberať bez ohľadu na závery tohto konania.
23. Rovnako odvolací súd považoval za nedôvodné odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa výroku o náhrade trov konania, v danom prípade absencia formulácie, že o výške nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, nie je nevyhnutnou súčasťou výroku o trovách konania, ktorý by spôsoboval jeho nesprávnosť. Tento postup nepochybne vyplýva z ustanovení Civilného sporového poriadku a nie je nutné opakovane na tieto ustanovenia poukazovať. Súd prvej inštancie rozhodol v intenciách Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania ako to vyplýva z ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a následne bude konať súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí vo forme samostatného uznesenia vydaného súdnym úradníkom v zmysle § 262 ods. 2 CSP bez ohľadu na skutočnosť, že o tomto sa rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej nezmieňuje.
24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).