Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-224-2018.pdf
PDF · 118.3 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/224/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcov 1. Š. Č.H., Z.. X.X.XXXX a 2. J.W. Č., Z.. XX.X.XXXX, H. B. A., B. XX, zastúpených JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, Košice, Južná trieda 2/A, proti žalovanému IQ LEAS, s.r.o., Košice, Vodná 3, IČO: 36 172 596, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Nicol Hlaváčiková, s.r.o., Košice, Bočná 10, IČO: 51 176 831, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaniach strán proti rozsudku 11C/219/2004-691 z 30.10.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania prvoinštančného konania tak, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu právo.
P r i z n á v a žalovanému proti neúspešným žalobcom v 1. a 2.rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom 11C/219/2004-474 z 11.1.2011 v spojení s dopĺňacími rozsudkami určil, že zmluvy o pôžičke z 27.1.2003 a o zabezpečení záväzku prevodom práva z toho istého dňa uzavreté medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi sú neplatné a zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 82,98 €.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia ako dlžníci domáhali určenia neplatnosti zmlúv o pôžičke a o zabezpečení záväzku prevodom práva z 27.1.2003, a to pre ich rozpor s ust. § 39 Obč.zák., keď napadnuté právne úkony podľa nich predstavujú možnosť naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu, ich obsah sa prieči dobrým mravom a tieto obsahovali pre nich zjavne nevýhodné podmienky. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že žalobcovia mali možnosť oboznámiť sa s obsahom oboch zmlúv, ich platnosť nespochybnili ani potom, čo im boli príslušným orgánom Správy katastra doručené originály zmlúv s vyznačeným povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v jeho prospech a zmluvy začali spochybňovať až vtedy, keď zistili, že aj iní dlžníci sa obdobným spôsobom pokúšajú vyhnúť plneniu povinnosti vrátiť poskytnuté pôžičky. Podrobne reprodukoval obsah výpovedí žalobcov a svedkov J. O., D.. X. J., J. Š.H., I. B. T. F. H. a uviedol aj podstatný obsah tvrdení žalobcov obsiahnutých v ich písomných podaniach. Citoval § 80 písm. c/ O.s.p. ako aj § 3, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 553 ods. 1, 2, § 657 a § 658 ods. 1 Obč.zák. a zistil, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom pôžičku vo výške 510.000,- Sk a títo sa zaviazali vrátiť ju spolu s úrokom vo výške 24.250,- Sk za obdobie od 27.1.2003 do 24.3.2003, pričom
strany sa dohodli aj na úrokoch z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej čiastky ako aj na zmluvnej pokute vo výške 150.000,- Sk. Zároveň 27.1.2003 zmluvné strany podpísali aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, v ktorej byt žalobcov bol ohodnotený na sumu 381.270,- Sk. Dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke bolo dohodnuté, že jej predmetom je poskytnutie pôžičky vo výške 850.000,- Sk a žalobcovia sa zaviazali túto splatiť prevodom na bankový účet alebo do pokladne najneskôr dňa 3.11.2003 a tento dodatok bol podpísaný 24.3.2003. Mal za to, že zmluvy obsahujú zjavne neprimerané podmienky, a to v neprospech žalobcov, okrem iného aj veľmi neprimerané tzv. sankčné úroky vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne, čo niekoľkonásobne prekračuje prípustnú výšku úrokov z omeškania. Charakterizoval inštitút zabezpečovacieho prevodu práva podľa právnej úpravy v znení do 31.12.2007 a za nelogické označil správanie žalovaného, ktorý poskytol žalobcom pôžičku v celkovej výške 850.000,- Sk pri nehnuteľnosti ohodnotenej na 381.270,- Sk. Žalovaný poskytol pôžičku vo výške 510.000,- Sk v lehote necelých dvoch mesiacov odo dňa podpisu uvedenej zmluvy, čo bolo vzhľadom na výšku požičanej sumy ako aj na postavenie žalobcov neprimerane krátkou dobou, počas ktorej nebolo možné zo strany dlžníkov požičanú sumu uhradiť. Žalovaný si žiadnym spôsobom neoveril, či je v možnostiach a schopnostiach žalobcov uvedenú sumu vrátiť (napr. aký je ich mesačný príjem) a napriek nesplateniu pôvodnej pôžičky došlo v októbri 2003 ešte k jej navýšeniu o 340.000,- Sk, keď navyše dlžníci celú sumu boli povinní vrátiť do 3.11.2003, t.j. do siedmych dní odo dňa poskytnutia zvýšenej pôžičky a tak správanie sa žalovaného považoval za neštandardné hraničiace až s úžerou. Bol toho názoru, že zmluva o pôžičke aj zmluva o zabezpečení prevodu práva sú neplatné, pričom dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka a nesmie sa priečiť dobrým mravom. Nebolo ani preukázané, aby žalobcovia predmetné finančné prostriedky aj osobne prevzali, pretože tieto boli dané a prevzaté D. Q.. Zmluvné dojednania, ktoré umožňovali zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stal nepodmienený, svojim účelom a obsahom obchádzali zákon a teda v zmysle § 39 Obč.zák. boli tieto neplatné. Obe zmluvy obchádzali zákon, nakoľko žalovanému umožnili prechod vlastníctva k bytu žalobcov v zjavne neprimeranej hodnote, než bola výška plnenia zo zmluvy o pôžičke. Keďže žalobcovia boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov, zaviazal žalovaného na zaplatenie poplatku vo výške 82,98 €.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a navrhol určiť, že zmluva o pôžičke z 27.1.2003 je v čl. 5 bod 2 - úroky z omeškania neplatná, a že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z toho istého dňa je v čl. 7 prvá veta a v čl. 8 prvá a druhá veta neplatná s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. Súd prvého stupňa podľa neho rozhodovaný prípad posúdil samoúčelne a neobjektívne, čo vyústilo do značne povážlivých záverov v jeho neprospech bez toho, aby súd akýmkoľvek spôsobom svoje závery vierohodne a zmysluplne podložil a preukázal znalosť v oblasti fungovania finančného trhu. Všimol si, že napadnuté rozhodnutie obsahuje doslovný opis časti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/67/2008, pričom však súd z neho použil iba časti, ktoré sa mu hodili a vynechal závery svedčiace v jeho prospech. Mal za to, že počas dlhoročného súdneho konania nebolo zistené nič, čo by čo i len naznačovalo akúkoľvek tieseň, rozumovú nevyspelosť či rozrušenosť žalobcov, ktorí chceli iba „zlepšiť finančnú situáciu“ a s vidinou príjmu 10.000,- Sk mesačne získané peniaze ďalej požičať. Ak súd považoval niektoré ustanovenia zmlúv za nespravodlivé a „úžerné“, mal aplikovať § 41 Obč.zák. a vyhlásiť príslušné časti za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, keď ich oddeliteľnosť od primárneho právneho úkonu je nesporná. Žalobcom bola poskytnutá pôžička v celkovej výške 850.000,- Sk, z čoho jasne vyplýva, že poskytnuté zabezpečenie bolo viac ako primerané. Upozornil, že má k dispozícii viaceré rozhodnutia, kde príslušné súdy v obdobných prípadoch uznali zmluvy o pôžičke za platné, a to mimo úrokov z omeškania, ktoré považovali za rozporné s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že súd by mal venovať pozornosť zrozumiteľnosti svojho odôvodnenia po každej stránke. Za nesporné považoval, že žalobcom peniaze boli poskytnuté, a že títo ich ďalej prenechali Igorovi Sedlákovi, ktorý im za to v určitom období aj poskytoval odmenu.
4. Krajský súd v Košiciach rozhodujúci o odvolaní žalovaného proti rozsudku z 11.1.2011 v spojení s dopĺňacími rozsudkami svojim rozsudkom 2Co/200/2016-660 z 30.3.2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v znení dopĺňacích rozsudkov vo výroku, ktorým súd určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá dňa 27.1.2003 medzi stranami, zaregistrovaná na Katastrálnom úrade Košice na LV č. XXXX pod č. V: 255/03 je neplatná a zrušil rozsudok v znení dopĺňacích rozsudkov vo výroku, ktorým súd určil, že zmluva o pôžičke uzavretá dňa 27.1.2003 medzi stranami je neplatná a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Stotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu vo vzťahu k zmluve o zabezpečení záväzku
prevodom práva, pokladajúc ju tiež za neplatnú. Pri posudzovaní výroku dotýkajúceho sa zmluvy o pôžičke zo dňa 27.1.2003, uzavretej stranami sporu však rozsudok súdu prvej inštancie pokladal za nedostatočne odôvodnený a uložil konajúcemu súdu opätovne sa zaoberať platnosťou tejto zmluvy a svoje závery riadne odôvodniť tak, aby rozhodnutie bolo presvedčivé a preskúmateľné a v prípade záveru o neprimeranosti dohodnutých úrokov zaoberať sa aj tým, ako táto otázka ovplyvňuje platnosť zmluvy ako celku berúc do úvahy okolnosti, za ktorých zmluva bola uzavretá, a to vrátane motivácie žalobcov peniaze si požičať.
5. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 11C/219/20074-691 z 30.10.2017 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) určil, že zmluva o pôžičke v čl. 5, bod 1, 2, 3 uzavretá dňa 27.1.2003 medzi žalovaným IQ LEAS, s.r.o. ako veriteľom a žalobcami v 1. a 2. rade je neplatná a v prevyšujúcej časti žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 27.1.2003 zamietol a ďalším výrokom žalobcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Zrekapituloval priebeh konania a zistil, že dňa 27.1.2003 podpísal žalovaný so žalobcami zmluvu o pôžičke č. 5/2003/911, pričom obe zmluvné strany podpísali súčasne zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, keď dňa 28.10.2003 bol medzi stranami uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke, ktorým bola pôžička navýšená o 340.000,- Sk a žalobcovia sa zaviazali vrátiť celú poskytnutú pôžičku vo výške 850.000,- Sk spolu s dohodnutým úrokom do 3.11.2003. Podrobne sa ďalej zaoberal prednesmi a stanoviskami strán sporu a právne vec posúdil podľa § 657 a § 658 ods. 1 Obč.zák. s prihliadnutím aj na znenie § 34, § 37 ods. 1 a § 39 Obč.zák. Vychádzajúc z obsahu dokazovania mal za to, že žalobcovia sa zaviazali celkom požičanú sumu vo výške 850.000,- Sk spolu s príslušenstvom vrátiť najneskôr dňa 3.11.2003. Mal tiež za to, že zmluvy obsahujú zjavne neprimerané podmienky v neprospech žalobcov a to vo forme veľmi neprimeraných tzv. sankčných úrokov vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne, čo znamená niekoľkonásobné prekročenie prípustnej výšky úrokov z omeškania. Inak však dospel k záveru, že zmluva o pôžičke uzavretá stranami v celkovej výške 850.000,- Sk je platná s prihliadnutím na to, že žalobcovia nimi prevzatú požičiavanú sumu následne odovzdali p. Q., ktorý pôžičku mal splácať a mesačne im vyplácať odmenu po 10.000,- Sk, keď v skutočnosti žalobcovia od p. Q. inkasovali sumu 75.000,- Sk ako odmenu za poskytnutie bytu na zabezpečenie pôžičky, keď v konaní nebolo preukázané, aby boli vo finančnej tiesni a takýmto spôsobom si chceli zlepšiť finančnú situáciu, čo sami priznali, predpokladajúc inkasovanie odmeny 10.000,- Sk mesačne. Aj výpovede svedkov J. O. a D.. X. J. potvrdili, že žalobcovia mali vedomosti o tom, akú zmluvu uzatvárajú a že záväzok je zabezpečený nehnuteľnosťou a boli takto riadne oboznámení so všetkými povinnosťami vyplývajúcimi z uzatvorených zmlúv a s ich obsahom mali možnosť dôkladne sa oboznámiť. Všetky relevantné dokumenty žalobcovia podpisovali u notára a svojimi podpismi potvrdili prevzatie peňažnej čiastky vo výške 850.000,- Sk a existenciu a platnosť svojho dlhu voči žalovanému uznali aj čiastočnou úhradou záväzku vo výške 11.000,- Sk. Súčasťou zmluvy o pôžičke bol aj čl. 5 týkajúci sa prípadov porušenia povinnosti dlžníka a následnou možnosťou uplatnenia nároku na zmluvnú pokutu vo výške 150.000,- Sk a úrokov z omeškania 0,25% denne z dlžnej čiastky a v tejto časti zmluvu o pôžičke pokladal za neplatnú pre existenciu neprimeraných podmienok v neprospech žalobcov. Neplatnosť zmluvy v časti dohodnutej zmluvnej pokuty a neprimeraných dohodnutých úrokov (úrokov z omeškania) však podľa neho nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy o pôžičke, ale iba jej čiastočnej neplatnosti v čl. 5 bodov 1, 2 a 3. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1, 2 CSP majúc za to, že u žalobcov prevažuje ich procesná úspešnosť, a preto im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
7. Rozsudok v jeho zamietavej časti napadli včas podaným odvolaním žalobcovia, navrhli ho zmeniť a celú zmluvu o pôžičke vyhlásiť za neplatnú a to s poukazom na odvolacie dôvody upravené v § 365 ods.1 písm.b/, d/, f/ a h/ CSP. Vytkli odôvodneniu napadnutého rozsudku prílišnú stručnosť ako aj to, že konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal s ich námietkou neplatnosti zmluvy o pôžičke z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Upozornili, že predmetné finančné prostriedky zodpovedajúce pôžičke nikdy reálne osobne neprevzali a tieto peniaze boli odovzdané p. Q. bez toho, aby nimi takéto odovzdanie peňazí bolo odobrené. Táto skutočnosť znamená, že k uzavretiu žiadnej zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi konania ani nedošlo. Nie je pravdou, aby boli riadne oboznámení s obsahom predmetnej zmluvy o pôžičke a aby mali vedomosť o všetkých povinnostiach z nej vyplývajúcich. Súd prvej inštancie podľa ich názoru nedostatočne posúdil neplatnosť celej zmluvy o pôžičke z hľadiska rozporu s dobrými mravmi, keďže žalovaný pred uzatvorením zmluvy ako aj dodatku č. 1 neposudzoval s odbornou starostlivosťou ich schopnosť splácať pôžičku. Naviac pôžičku mali splatiť v neprimerane krátkej lehote, čím bola zneužitá aj
ich ľahkomyseľnosť. Odôvodnenie rozsudku pokladali za nedostatočné a nereflektujúce spotrebiteľský charakter sporu. Za neprijateľnú podmienku označili aj povinnosť im uloženú podľa zmluvy samostatne vystaviť vlastnú bianko zmenku ako aj neprijateľne krátky termín splatnosti pôžičky, resp. jej navýšenie.
8. Rozsudok v jeho treťom výroku napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný namietajúc, že priznanie náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie žalobcom je príkrou nespravodlivosťou nemajúcou oporu v okolnostiach prípadu. Základným predmetom sporu nepochybne bola otázka, či pôžička poskytnutá žalobcom je platná alebo nie a vo výsledku až na tri spolu súvisiace body jedného článku preskúmavanej zmluvy je záver súdu prvej inštancie o platnosti zmluvy v jeho prospech a žaloba až na nepatrnú časť takto bola zamietnutá. Preukázal teda, že hlavný predmet sporu - pôžička medzi stranami je platná a v merite veci takto mal úspech.
9. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli odvolaciemu súdu odvolaním napadnutý výrok o trovách konania potvrdiť ako vecne správny, keďže súdom bola určená neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva ako aj všetkých bodov čl. 5 zmluvy o pôžičke.
10. Žalovaný v stanovisku k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny, zotrvávajúc na argumentácii už použitej v prvoinštančnom konaní.
11. Žalobcovia v stanovisku zo dňa 16.5.2018 zotrvali na svojich návrhoch uvedených v odvolaní zo dňa 4.1.2018 a trvali na neplatnosti zmluvy o pôžičke ako celku.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust. § 385 ods.1 CSP bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolania boli podané včas a oprávnenými osobami, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov týkajúce sa napadnutej zamietavej časti nie je dôvodné.
13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.8.2019, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods.1, 3 CSP riadne oznámené a o termíne vyhlášky elektronickou cestou bola upovedomená zástupkyňa žalovaného na základe jej žiadosti.
14. Žalobcovia použili okrem iného odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, na zákonného sudcu, na prejednanie sporu v primeranej lehote, na poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, navrhovať dôkazy, vyjadrovať s ak nim, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na jeho preskúmanie, atď.. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že konanie sa nejaví ako spravodlivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07.
15. Odvolatelia - žalobcovia použili aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.d/ CSP, ktorý dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.).
16. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm.b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že konanie sa nejaví ako spravodlivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (viď IV.ÚS/1/2002, II.ÚS/174/04, III.ÚS/117/07).
17. Odvolacie námietky odvolateľov boli v prevažnej väčšine už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce, preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Pre zvýraznenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku odvolací súd dodáva:
19. S prihliadnutím na vývoj konania a doterajšie sčasti právoplatné rozhodnutia konajúcich súdov predmetom konania zostalo posúdenie platnosti právneho úkonu - zmluvy o pôžičke zo dňa 27.1.2003. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto zmluva je v čl. 5 bod 1, 2 a 3 v časti neplatná a s týmto názorom je možné súhlasiť. Tento názor korešponduje aj s premisami vyslovenými v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 20C/234/2004, v spojení s konaním Krajského súdu v Košiciach 2Co/6/2007 (dovolanie zamietnuté rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/58/2008 zo dňa 25.6.2009), ktorá vec sa týkala totožného žalovaného a skutkovo a právne bola podobná skúmanému prípadu, pričom v záujme predvídateľnosti súdnych rozhodnutí v obdobných veciach závery súdov by sa v takýchto prípadoch od seba diametrálne líšiť nemali.
20. Žalobcovia ani v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné zmluvu o pôžičke zo dňa 27.1.2003 ako celok považovať za neplatnú a nespochybnili tak rezultát súdu prvej inštancie, ktorý možno pokladať za presvedčivo a dostatočne odôvodnený. Podľa zaužívanej súdnej praxe pritom súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.ÚS/115/03).
21. Nemožno súhlasiť s námietkou žalobcov, podľa ktorých zmluva o pôžičke je v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď žalobcovia boli obeťami podvodného konania D. Q. (ktorý zaň bol v konaní Okresného súdu Košice I sp.zn. 5T/79/2007 odsúdený), tento fakt nemá priamy dopad na platnosť zmluvy uzavretej
medzi žalobcami a žalovaným. Podvodné konanie D. Q. spočívalo v tom, že od žalobcov vylákal celkovo sumu 775.000,- Sk pod prísľubom finančnej odmeny vo výške 75.000,- Sk, keď ich nahovoril na uzatvorenie zmluvy o pôžičke a jej dodatku za súčasného ručenia nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobcov s tým, že po poskytnutí požičaných prostriedkov im prisľúbil prevziať na seba ich záväzky plynúce zo zmluvného vzťahu so žalovaným, čím im spôsobil škodu. Nemožno však nespomenúť motiváciu žalobcov vstupujúcich do zmluvného vzťahu so žalovaným ako veriteľom, kedy nekonali ako bežní spotrebitelia riešiaci si finančnú núdzu prostredníctvom pôžičky, ale do vzťahu vstupovali s vidinou finančnej odmeny - zisku, ktorú im mal poskytnúť Igor Sedlák, avšak tento svoje sľuby naplnil len čiastočne a po vyplatení prvotnej odmeny už v splácaní pôžičky za nich nepokračoval. Tieto okolnosti však nijako nelimitujú platnosť zmluvy o pôžičke, keď dôsledky podvodného konania tretej osoby nemožno bez dostatočného právneho dôvodu prenášať na veriteľa - žalovaného, ktorý motiváciu žalobcov ako dlžníkov vstúpiť do záväzkového stavu s ním poznať nemusel a nemohol.
22. Neobstojí tvrdenie žalobcov, že na platnosť zmluvy o pôžičke má vplyv odovzdanie finančných prostriedkov D. Q.. Žiadne kogentné ustanovenie zákona totiž nebráni dlžníkovi, aby bezprostredne po prenechaní peňazí - ich prijatí do dispozície, tieto nemohol ďalej hospodársky využiť podľa vlastnej predstavy a to vrátane ich ďalšieho prenechania inej osobe. V danom prípade niet pochybností o tom, že peniaze žalobcovia obratom postúpili D. Q., ktorý im za to vyplatil odmenu znášajúc riziko, že tento svoj prístup nenaplní a dlh za nich splácať nebude. Žalobcovia ako osoby plne spôsobilé na právne úkony mali bez pochybností možnosť s obsahom zmluvy sa pred jej podpisom u notára oboznámiť a neprenechať iniciatívu výlučne D. Q.A..
23. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcov, podľa ktorej žalovaný pred uzatvorením zmluvy o pôžičke neposúdil s odbornou starostlivosťou ich schopnosť pôžičku splácať. Aj keď veriteľ musí byť zodpovedný za individuálnu kontrolu úverovej bonity klienta, aj tento dlžník musí konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti, pričom dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale prípadné neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. V tejto konkrétnej veci zo strany žalobcu neboli produkované dôkazy svedčiace o hrubej nedbanlivosti žalovaného pri posudzovaní ich bonity a opätovne je nevyhnutné poukázať na okolnosti, za ktorých žalobcovia čerpali pôžičku, súc motivovaní vidinou zisku, hoci aj neskôr v plnom rozsahu nerealizovanom.
24. V dôsledku vyššie uvedených skutočností záujmy a práva žalobcov boli dostatočne chránené tým, ak bolo určené, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je neplatná a že zmluva o pôžičke v čl. 5 bode 1, 2 a 3 je neplatná, keď v prevyšujúcej časti žaloba správne bola zamietnutá.
25. Rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku, týkajúcom sa trov prvoinštančného konania napadol, ako už bolo uvedené, včas podaným odvolaním žalovaný argumentujúc, že pri zohľadnení okolností sporu nie je záver súdu prvej inštancie o úspešnosti žalobcov prípustný a už vôbec nie v rozsahu 100 %.
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
28. Procesný úspech sa určuje vždy vo vzťahu k predmetu sporu úspechom - teda víťazstvom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu.
29. V prejednávanej veci bolo určené, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z 27.1.2003 uzavretá stranami je neplatná, ale po posúdení zmluvy o pôžičke z toho istého dňa, za neplatný bol určený len jej jeden článok. Vzhľadom na uvedené sa čiastočné procesné úspechy strán vo vzťahu ku trovám prvoinštančného konania vzájomne anulujú a náhrada týchto trov nepatrí nikomu.
30. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, v tomto žalobcovia úspech nemali a nárok na náhradu odvolacích trov podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP patrí žalovanému.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).