Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9cf/870284.e978ad.pdf
PDF · 69.88 KB
No categories available
2Cdo/128/2021
Identifikačné číslo spisu: 7104896990 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7104896990.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ V. G. a 2/ J. G., obaja bývajúci v A., zastúpených JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti žalovanému IQ LEAS, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Vodná 3, IČO: 36 172 596, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s. r. o., so sídlom v Košiciach, Bočná 10, IČO: 36 863 017, o určenie neplatnosti právnych úkonov, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 11C/219/2004, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. augusta 2019 sp. zn. 2Co/224/2018, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 22. augusta 2019 sp. zn. 2Co/224/2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí prvým rozsudkom z 11. januára 2011 č. k. 11C/219/2004-474 v spojení s dopĺňacími rozsudkami určil, že zmluvy o pôžičke z 27.01.2003 a o zabezpečení záväzku prevodom práva z toho istého dňa uzavreté medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi sú neplatné a zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 82,98 eur. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 30. marca 2017 sp. zn. 2Co/200/2016 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v znení dopĺňacích rozsudkov vo výroku, ktorým určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá dňa 27.01.2003 medzi stranami, zaregistrovaná na Katastrálnom úrade Košice na LV č. XXXX pod č. V. je neplatná a zrušil rozsudok v znení dopĺňacích rozsudkov vo výroku, ktorým súd určil, že zmluva o pôžičke uzavretá dňa 27.01.2003 medzi stranami je neplatná a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Stotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu vo vzťahu k zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva, pokladajúc ju tiež za neplatnú. Pri posudzovaní výroku dotýkajúceho sa zmluvy o pôžičke z 27.01.2003, uzavretej stranami sporu však rozsudok súdu prvej inštancie pokladal za nedostatočne odôvodnený a uložil konajúcemu súdu opätovne sa zaoberať platnosťou tejto zmluvy a svoje závery riadne odôvodniť tak,
aby rozhodnutie bolo presvedčivé a preskúmateľné a v prípade záveru o neprimeranosti dohodnutých úrokov zaoberať sa aj tým, ako táto otázka ovplyvňuje platnosť zmluvy ako celku berúc do úvahy okolnosti, za ktorých zmluva bola uzavretá, a to vrátane motivácie žalobcov peniaze si požičať.
2. Okresný súd Košice I v poradí druhým rozsudkom z 30. októbra 2017 č. k. 11C/219/2004-691 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) určil, že zmluva o pôžičke v článku 5, bod 1, 2, 3 uzavretá dňa 27.01.2003 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami 1/ a 2/ je neplatná (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zamietol (výrok II.) a žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
3. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že uzavretá zmluva o pôžičke bola v časti neplatná, a to článku 5 bod 1, 2, 3 dohodnutej zmluvnej pokuty vo výške 150.000 Sk, ktoré ustanovenie zakladalo vzájomný nepomer medzi povinnosťami zabezpečenými zmluvnou pokutou a sankčnej povinnosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neprimeranosti dohodnutých úrokov z omeškania, pričom táto neprimeranosť nespôsobila neplatnosť celej zmluvy o pôžičke ale iba časti, a to článku 5 pod bodom 1, 2, 3. V ostatnom považoval okresný súd zmluvu o pôžičke uzavretú medzi žalobcami a žalovaným dňa 27.01.2003 za platnú s poukazom na zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa zmluvy o pôžičke s prihliadnutím na záver, že žalobcovia boli riadne oboznámení so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi s uzavretých zmlúv. Mali možnosť preskúmať ich obsah a svojimi podpismi potvrdili osobné prevzatie peňažnej čiastky vo výške 850.000 Sk, čo okresnému súdu jednoznačne vyplynulo z výsluchu žalobcov.
4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. augusta 2019 sp. zn. 2Co/224/2018 (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudok okresného súdu potvrdil v napadnutej zamietavej časti, zmenil vo výroku o trovách konania prvoinštančného konania tak, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu právo a priznal žalovanému proti neúspešným žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolacie dôvody neboli naplnené, nakoľko rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné vytknúť, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie; zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol dostatočne odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Podľa krajského súdu boli odvolacie námietky odvolateľov v prevažnej väčšine už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal a ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neboli schopné spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré považoval za vyčerpávajúce, preto naň v plnom rozsahu odkázal. Pre zvýraznenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku odvolací súd dodal, že s prihliadnutím na vývoj konania a doterajšie sčasti právoplatné rozhodnutia konajúcich súdov predmetom konania zostalo posúdenie platnosti právneho úkonu - zmluvy o pôžičke z 27.01.2003. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto zmluva je v čl. 5 bod 1, 2 a 3 neplatná a s týmto názorom odvolací súd súhlasil. Žalobcovia ani v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné zmluvu o pôžičke z 27.01.2003 ako celok považovať za neplatnú a nespochybnili tak rezultát súdu prvej inštancie, ktorý možno pokladať za presvedčivo a dostatočne odôvodnený.
6. Odvolací súd nesúhlasil s námietkou žalobcov, podľa ktorých zmluva o pôžičke je v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď žalobcovia boli obeťami podvodného konania D. Q. (ktorý zaň bol v konaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 5T/79/2007 odsúdený), tento fakt nemá priamy dopad na platnosť
zmluvy uzavretej medzi žalobcami a žalovaným. Podvodné konanie D. Q. spočívalo v tom, že od žalobcov vylákal celkovo sumu 775.000 Sk pod prísľubom finančnej odmeny vo výške 75.000 Sk, keď ich nahovoril na uzatvorenie zmluvy o pôžičke a jej dodatku za súčasného ručenia nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobcov s tým, že po poskytnutí požičaných prostriedkov im prisľúbil prevziať na seba ich záväzky plynúce zo zmluvného vzťahu so žalovaným, čím im spôsobil škodu. Odvolací súd poukázal aj na motiváciu žalobcov vstupujúcich do zmluvného vzťahu so žalovaným ako veriteľom, kedy nekonali ako bežní spotrebitelia riešiaci si finančnú núdzu prostredníctvom pôžičky, ale do vzťahu vstupovali s vidinou finančnej odmeny - zisku, ktorú im mal poskytnúť D. Q., avšak tento svoje sľuby naplnil len čiastočne a po vyplatení prvotnej odmeny už v splácaní pôžičky za nich nepokračoval. Tieto okolnosti však nijako nelimitujú platnosť zmluvy o pôžičke, keď dôsledky podvodného konania tretej osoby nemožno bez dostatočného právneho dôvodu prenášať na veriteľa - žalovaného, ktorý motiváciu žalobcov ako dlžníkov vstúpiť do záväzkového vzťahu s ním poznať nemusel a nemohol.
7. Neobstálo ani tvrdenie žalobcov, že na platnosť zmluvy o pôžičke má vplyv odovzdanie finančných prostriedkov D. Q.. Žiadne kogentné ustanovenie zákona totiž nebránilo dlžníkom, aby bezprostredne po prenechaní peňazí - ich prijatí do dispozície, tieto nemohli ďalej hospodársky využiť podľa vlastnej predstavy, a to vrátane ich ďalšieho prenechania inej osobe. V danom prípade súdy nemali pochybnosti o tom, že peniaze žalobcovia obratom postúpili D. Q., ktorý im za to vyplatil odmenu znášajúc riziko, že tento svoj prístup nenaplní a dlh za nich splácať nebude. Žalobcovia ako osoby plne spôsobilé na právne úkony mali bez pochybností možnosť s obsahom zmluvy sa pred jej podpisom u notára oboznámiť a neprenechať iniciatívu výlučne D. Q..
8. Podľa názoru odvolacieho súdu nebola dôvodná ani odvolacia námietka žalobcov, podľa ktorej žalovaný pred uzatvorením zmluvy o pôžičke neposúdil s odbornou starostlivosťou ich schopnosť pôžičku splácať. Aj keď veriteľ musí byť zodpovedný za individuálnu kontrolu úverovej bonity klienta, aj tento dlžník musí konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti, pričom dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale prípadné neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. V tejto konkrétnej veci zo strany žalobcov neboli produkované dôkazy svedčiace o hrubej nedbanlivosti žalovaného pri posudzovaní ich bonity s poukazom na okolnosti, za ktorých žalobcovia čerpali pôžičku motivovaní vidinou zisku, hoci aj neskôr v plnom rozsahu nerealizovanom.
9. V dôsledku vyššie uvedených skutočností boli podľa odvolacieho súdu záujmy a práva žalobcov dostatočne chránené určením neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a zmluvy o pôžičke v čl. 5 bode 1, 2 a 3.
10. K odvolaniu žalovaného vo vzťahu k III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúceho sa trov prvoinštančného konania, ktorý argumentoval, že pri zohľadnení okolností sporu nie je záver súdu prvej inštancie o úspešnosti žalobcov prípustný a už vôbec nie v rozsahu 100 % odvolací súd uviedol, že vzhľadom na čiastočné procesné úspechy strán a ich vzájomné anulovanie vo vzťahu k náhrade trov prvoinštančného konania nepatrí táto náhrada nikomu.
11. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej ako „dovolatelia“) dovolanie, ktoré odôvodnili poukazom na § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Vo vzťahu k § 420 písm. f/ CSP dovolatelia uviedli, že odvolací súd, resp. súd prvej inštancie svojím postupom v konaní (ignorovanie a nevyporiadanie sa s podstatnými námietkami žalobcov v konaní) odňali žalobcom možnosť konať pred súdom, a tým popreli ich právo na spravodlivý proces. Odňatie možnosti žalobcov konať pred súdom malo spočívať v nesprávnom procesnom postupe súdov, predovšetkým odvolacieho súdu, pri vysporiadaní sa s podstatnými námietkami týkajúcimi sa skutočností, že žalovaný zvýšil žalobcom pôžičku poskytnutú vo výške 16.929 eur (510.000 Sk) o 11.285,93 eur (340.000 Sk), a to aj napriek tomu, že títo boli v omeškaní so splácaním pôvodnej pôžičky, že povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku bola neprimerane zabezpečená (zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k bytu; neprimerane vysoká zmluvná pokuta; bianko zmenky), a že sporná zmluva o pôžičke je v rozpore s normami spotrebiteľského práva.
12. K dovolacej námietke v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolatelia uviedli, že súdy nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Nesprávne právne posúdenie sa týkalo predovšetkým vyriešenia otázok:
(a) či je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) uzatvorenie dodatku k zmluve o pôžičke medzi veriteľom-podnikateľom s predmetom činnosti „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“ a dlžníkmi - fyzickými osobami, ktorí nevystupujú v pozícii podnikateľa, na základe ktorého sa pôžička zvyšuje o viac ako polovicu pôvodnej sumy so splatnosťou 7 dní od jej poskytnutia napriek tomu, že dlžník je v omeškaní so splácaním pôvodnej pôžičky, (b) či je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), ak povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku podľa zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi veriteľom-podnikateľom s predmetom činnosti „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“ a dlžníkmi-fyzickými osobami, ktorí nevystupujú v pozícii podnikateľa, v znení dojednanom v minimálne desiatich ďalších prípadoch s inými dlžníkmi v rovnakom postavení bola zabezpečená súčasne zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k bytu, neprimerane vysokou zmluvnou pokutou a bianko zmenkami vystavenými dlžníkmi, do ktorých je oprávnený doplniť veriteľ sumu, ktorá zodpovedá peňažným záväzkom dlžníkov vyplývajúcim zo zmluvy, vrátane neprimeranej zmluvnej pokuty a neprimerane vysokého úroku z omeškania v sadzbe 0,25 % denne,
(c) či je v rozpore s normami spotrebiteľského práva (zákon č. 634/1990 Zb. v znení do 30.11.2003, zákon č. 258/2001 Z. z. v znení do 31.12.2007, smernica č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, judikatúra Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov), ak povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku podľa zmluvy o pôžičke medzi veriteľom-podnikateľom s predmetom činnosti „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“ a dlžníkmi-fyzickými osobami, ktorí nevystupujú v pozícii podnikateľa, v znení dojednanom v minimálne desiatich ďalších prípadoch s inými dlžníkmi v rovnakom postavení bola zabezpečená bianko zmenkami vystavenými dlžníkmi, do ktorých je oprávnený doplniť veriteľ sumu, ktorá zodpovedá peňažným záväzkom dlžníkov vyplývajúcim zo zmluvy, vrátane neprimeranej zmluvnej pokuty a neprimerane vysokého úroku z omeškania v sadzbe 0,25 % denne. Zároveň žalobcovia poukázali na to, že nemali vedomosť, že by vyššie uvedené právne otázky boli do dnešného dňa vyriešené v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
13. Naplnenie vyššie uvedených dovolacích dôvodov spočíva podľa názoru žalobcov predovšetkým v nasledovnom: Ad 1) Žalobcovia v priebehu konania na súde prvej inštancie ako aj v odvolaní proti rozsudku namietali okrem iného a) rozpor spornej zmluvy o pôžičke s dobrými mravmi okrem iného z dôvodov, že - žalovaný dňa 28.10.2003 navýšil žalobcom pôžičku poskytnutú vo výške 16.929 eur (510.000 Sk) o 11.285,93 eur (340.000 Sk), so splatnosťou 7 dní od jej poskytnutia, a to aj napriek tomu, že títo boli v omeškaní so splácaním pôvodnej pôžičky, k uvedenej úprave výšky pôžičky došlo bez akéhokoľvek zreteľa na schopnosť žalobcov uvedenú sumu žalovanému uhradiť a bez ohľadu na to, že v zmysle bodu 3. článok IV. zmluvy o pôžičke doba splatnosti pôžičky vo výške 510.000 Sk uplynula dňa 24.03.2003, - povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku bola neprimerane zabezpečená (zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k bytu; neprimerane vysoká zmluvná pokuta; bianko zmenky), b) spornú zmluvu o pôžičke bolo nutné považovať za spotrebiteľský vzťah, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom sporná zmluva o pôžičke nie je v súlade s uvedenými právnymi predpismi, nakoľko obsahuje veľké množstvo zjavne neprijateľných podmienok v neprospech žalobcov, a to okrem tých, ktoré sú uvedené v článku V. zmluvy o pôžičke, a ktorých neprijateľnosť súd akceptoval aj tie, ktoré sú uvedené najmä v bode 1. a 2. článku VI. zmluvy o pôžičke (zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k bytu žalobcov, vystavenie vlastných bianko zmeniek dlžníkmi). Ani súd prvej inštancie ani odvolací súd sa v priebehu konania, ako aj v samotnom odôvodnení rozsudku vonkoncom nezaoberali uvedenými, podľa názoru žalobcov rozhodujúcimi námietkami žalobcov, resp. skutočnosťami, ktoré boli dôležité pre rozhodnutie vo veci. Dovolatelia s poukazom na rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu, ústavného súdu a ESĽP konštatovali, že súd prvej inštancie je povinný sa v priebehu konania, resp. v odôvodnení rozsudku náležite vyporiadať so všetkými zásadnými tvrdeniami (námietkami) strán sporu. V opačnom prípade je jeho rozsudok nutné považovať za arbitrárny, pričom je povinnosťou súdu v každom štádiu konania, a to aj v každom druhu konania, a to bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, s tým, ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti žalobcovia zdôraznili, že nakoľko sa odvolací súd nijakým spôsobom nezaoberal ich viacerými zásadnými tvrdeniami, rozsudok neobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie, preto ho považujú za arbitrárny a nepreskúmateľný. Ad 2) Vo vzťahu k uvedenému v bode Ad 1) žalobcovia namietli, že odvolací súd nezaujal konkrétne stanovisko k tam uvedenej argumentácii žalobcov, v bode 21. odôvodnenia svojho rozsudku len uviedol, že „nemožno súhlasiť s námietkou žalobcov, podľa ktorých zmluva o pôžičke je v rozpore s dobrými mravmi“, pričom toto právne posúdenie odvolacieho súdu je podľa žalobcov nesprávne, nakoľko: Ad 2a) V konaní bolo preukázané, že sporná zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi veriteľom - právnickou osobou s predmetom činnosti „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“ a dlžníkmi - fyzickými osobami, ktorí nevystupovali v pozícii podnikateľa. Zmluvné strany uzatvorili následne dňa 23.10.2003 dodatok k spornej zmluve, na základe ktorého sa pôžička poskytnutá vo výške 16.929 eur (510.000 Sk) zvýšila o 11.285,93 eur (340.000 Sk), teda o viac ako polovicu pôvodnej sumy, navyše so splatnosťou 7 dní od jej poskytnutia napriek tomu, že dlžníci boli v omeškaní so splácaním pôvodnej pôžičky. K uvedenej úprave výšky pôžičky došlo bez akéhokoľvek zreteľa na schopnosť žalobcov ako dlžníkov požičanú sumu žalovanému uhradiť a bez ohľadu na to, že v zmysle bodu 3. článok IV. zmluvy o pôžičke doba splatnosti pôžičky vo výške 510.000 Sk uplynula dňa 24.03.2003. Tento postup žalovaného nemožno hodnotiť podľa dovolateľov inak, len ako hrubú nedbalosť, nekonanie s odbornou starostlivosťou a spoliehanie sa na zabezpečenie v podobe prevodu vlastníckeho práva k bytu žalobcov, ba až ako úmyselné konanie, ktorého účelom bolo zo strany žalovaného ako podnikateľského subjektu nebol zisk v podobe úroku, ale získanie bytu žalobcov do jeho vlastníctva, čím došlo k poškodeniu žalobcov a podstatnému zvýšeniu ich zadlženosti a tým zvýšeniu dominancie žalovaného a závislosti žalobcov v danom právnom vzťahu, teda spôsobenie nerovnováhy v právach a povinnostiach strán zmluvného vzťahu v takej miere, ktorú podľa názoru žalobcov nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Žalovaný zneužil ľahkomyseľnosť, dôverčivosť a nedostatočné právne vedomie žalobcov, evidentne konal v rozpore s dobrými mravmi, v snahe získať neúmerne veľký majetkový prospech v podobe 4-izbového bytu žalobcov na ich úkor. Ad 2b) Z okolností, za ktorých bola uzatvorená sporná zmluva o pôžičke a jej dodatok ako aj z povahy a postavenia účastníkov zmluvného vzťahu bolo zrejmé, že žalovaný ako podnikateľ so skúsenosťami s poskytovaním nebankových úverov a disponujúci nepochybne väčšími profesionálnymi skúsenosťami a znalosťou práva, vo vzťahu k žalobcom ako osobám, ktoré sa mu v tomto nemohli rovnať, využil svoju dominanciu a v ním vypracovanom texte zmluvy, zabezpečil si svoje práva zo zmluvy súčasne zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k bytu, neprimerane vysokou zmluvnou pokutou vo výške 150.000 Sk, bianko zmenkami vystavenými dlžníkmi, do ktorých je oprávnený doplniť veriteľ sumu, ktorá zodpovedá peňažným záväzkom dlžníkov vyplývajúcim zo zmluvy, vrátane neprimeranej zmluvnej pokuty a úroku z omeškania v sadzbe 0,25 % denne. Takéto zabezpečenie obdobne ako je uvedené Ad 2a) podľa názoru žalobcov nebolo primerané povahe zabezpečovaného práva (nároku) žalobcov a viedlo k neúmernému zvýšeniu dominancie žalovaného a závislosti žalobcov v danom právnom vzťahu a spôsobilo nerovnováhu v právach a povinnostiach strán zmluvného vzťahu v takej miere, ktorú podľa názoru žalobcov nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Navyše spôsobuje možnosť zneužitia prostriedkov zabezpečenia v neprospech žalobcov ako dlžníkov. Ad 2c) Vychádzajúc z okolností, za ktorých bola uzatvorená sporná zmluva o pôžičke a jej dodatok, ako aj z povahy a postavenia účastníkov zmluvného vzťahu žalobcovia vyjadrili názor, že sporný zmluvný vzťah je treba považovať za spotrebiteľský vzťah, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení do 31.12.2007, resp. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného dôvodu bol tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd povinný pri posudzovaní platnosti zmluvy o pôžičke brať do úvahy i to, či je predmetná zmluva v súlade s uvedenými právnymi predpismi ako aj s ďalšími predpismi spotrebiteľského práva (zákon č. 634/1990 Zb. v znení do 30.11.2003, Občiansky zákonník, smernica č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a č. 87/102/EHS z
22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov a judikatúra Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov). Podľa žalobcov zmluva o pôžičke nebola v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi, nakoľko obsahovala veľké množstvo zjavne neprijateľných podmienok, a to všetko v neprospech žalobcov, a to nielen tie, ktoré sú uvedené v článku V. a v článku VI. bod 1. zmluvy o pôžičke a ktorých neprijateľnosť odvolací súd akceptoval, ale aj tie, ktoré sú uvedené v bode 2. článku VI. zmluvy o pôžičke, z obsahu ktorého vyplýva povinnosť každého žalobcu samostatne vystaviť vlastnú bianko zmenku. Vystavenie bianko zmenky bolo podľa žalobcov v rozpore s § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Rovnako bola v rozpore aj s ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa žalobcov bola dohoda o vystavení bianko zmenky ako zabezpečovacieho inštitútu vo vzťahu k spotrebiteľskému vzťahu neprijateľnou podmienkou, a to z dôvodu nerovnováhy zmluvných podmienok v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na uvedené žalobcovia navrhli dovolaciemu súdu, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.
15. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
16. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
17. V danom prípade z dovolania žalobcov jednoznačne vyplýva, ž e napádajú rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
18. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
19. Dovolacím dôvodom vytýkaným dovolateľmi je tzv. vada zmätočnosti upravená v § 420 písm. f/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
20. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. 251/03).
21. Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali v prvom rade nevysporiadanie sa so všetkými ich námietkami a nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
22. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP a je zmätočné. Podľa dovolacieho súdu v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje odpoveď na odvolaciu námietku žalobcov (str. 9 odvolania - č. l. 718e súdneho spisu) týkajúcu sa neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v článku VI. bod 2. zmluvy o pôžičke, z obsahu ktorého vyplýva povinnosť každého žalobcu samostatne vystaviť vlastnú bianko zmenku, č o je podľa dovolateľov v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č . 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako sa s uvedenou námietkou vznesenou v žalobe nezaoberal ani súd prvej inštancie, čo žalobcovia namietali aj v odvolaní, avšak ani odvolací súd sa k neprijateľnosti vyššie uvedenej zmluvnej podmienky žiadnym spôsobom nevyjadril.
23. Vo vzťahu k namietanej zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa dovolací súd priklonil k argumentácii dovolateľov, že súdy oboch inštancií sa vyššie uvedenou námietkou nezaoberali, preto neodôvodnili svoje rozhodnutia dostatočne a preskúmateľným spôsobom. Tým došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý proces.
24. Podľa dovolacieho súdu zatiaľ nemožno konštatovať nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak vzhľadom na nevysporiadanie sa s odvolacou námietkou týkajúcou sa otázky v konaní podstatnej, je potrebné konštatovať arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, preto je dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP nielen prípustné, ale aj dôvodné a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
25. Vzhľadom na to, že dovolací súd vyhovel námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP, ďalej sa nezaoberal námietkami dovolateľov vyplývajúcimi z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.
27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.