Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/136/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: RS-1, s.r.o., Priemyselná 10, Bratislava, IČO: 45 556 954, zast. POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Hurbanovo nám. 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, Košice, IČO: 36 599 361, zast. KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, Bratislava, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 48.202,32 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. -451 z 11.7.2018 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.

II. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 21.2.2014 do 8.10.2016 a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej výšku 9% ročne zastavil (výrok I.); žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48.202,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 48.202,32 eur od 8.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 99%, ktorú je povinný nahradiť žalovaný (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 48.202,32 eur s prísl., titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup, a teda prijatím plnení bez právneho dôvodu. Žalobca uviedol, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom 950,4 kW, umiestnenom v C.. Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Vyhláškou č. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014. V zmysle uvedenej vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Podľa ust. cit. vyhl. výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok (rok 2014 - cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E z 21.11.2013, rok 2015 - cenové rozhodnutie č. 0008/2015/E z 27.11.2014, rok 2016 - cenové rozhodnutie č. 0010/2016/E z 27.11.2015). Tieto cenové rozhodnutia stanovujú 12 mesačnú rezervovanú kapacitu v rovnakej výške 5.872,6 EUR/

MW/mesiac. Na základe uvedeného žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2014, 2015 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR (Nález Ústavného súdu SR z 22.6.2016, ktorým Ústavný súd vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm.a) v spojení s , , a SR a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré bolo 21.7.2016 zverejnené v Zbierke zákonov a týmto dňom sa stalo všeobecne záväzným, stratilo účinnosť ust. vyhl. č. v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Podľa žalobcu rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Ak Ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej uhrádzanie nikdy neexistoval relevantný právny základ a pokiaľ žalobca od účinnosti vyhlášky č. uhrádzal žalovanému platbu za prístup, a to aj napriek skutočnosti, že nemal so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, na strane žalovaného vznikol stav obohatenia (viď. rozsudok NS ČR sp.zn. z 24.6.2008. Citujúc ust. bodu 4 a Zákona o energetike má žalobca za to, že prístup do distribučnej sústavy nikdy nepotreboval ani nevyužíval. Ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, pretože by prišiel o o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Má za to, že žalobca bol povinný v období, za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb (od 1.1.2014 do 31.12.2015), platbu za prístup platiť, keďže distribučnú sústavu plnohodnotne užíval a teda žalovaný platbu za prístup žalobcovi fakturoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa žalovaného, hlavným predmetom podnikania žalobcu je výroba a dodávka elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobným zariadením s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného v rámci maximálnej rezervovanej kapacity pripojenia vo výške 950 kW. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy podľa o energetike vykonáva svoju činnosť na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 2007E 0257 na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja a k tomu, aby mohol vyrobenú elektrinu predávať, musí byť pre neho zabezpečený odber takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy v súlade s technickými možnosťami a stavom pripravenosti distribučnej sústavy, ktorá činnosť sa realizuje v rámci prístupu do distribučnej sústavy. Zo všeobecnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v Zákona o energetike vyplýva, že „prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ V súvislosti so závermi Nálezu ÚS SR žalovaný poukázal na skutočnosť, že samotná existencia poplatku za prístup do sústavy (spôsob jeho výpočtu ani jeho výška), ako aj právomoc Úradu pre reguláciu sieťových odvetví upraviť otázky súvisiace s výškou poplatku za prístup do distribučnej sústavy (spôsob jeho výpočtu a podmienok jeho výberu) neboli zo strany Ústavného súdu spochybnené. Zo strany Ústavného súdu bolo potvrdené, že poplatok za prístup do sústavy podlieha regulácii a nepôsobí retroaktívne a teda nebol vyslovený žiadny záver o diskriminačnom charaktere poplatku za prístup do distribučnej sústavy. Ani samotný Nález ÚS SR sa nevenuje vecnej a technickej stránke prístupu do sústavy a ani skutočnosti, či samotný prístup je alebo nie je reálnou potrebou výrobcu elektriny, resp. či výrobca elektriny prístup do sústavy využíva a za akých podmienok. Tvrdenia výrobcov elektriny, že prístup do sústavy nevyužívajú, Nález ÚS SR nepodporil. Taktiež sa súd nevyjadril k otázke, či povinnosti platby za prístup do distribučnej sústavy sa vzťahujú na tých výrobcov, ktorí nemajú uzatvorenú písomnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ale službu prístupu do distribučnej sústavy reálne využívajú. Podľa žalovaného konštrukcia Nálezu ÚS SR v žiadnom prípade nevyvracia vznik platobnej povinnosti pre výrobcov elektriny, ktorí prístup do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využívajú. Žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy z dôvodu, že tento ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie službu prístupu do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využíval a teda žalovaný postupoval výlučne v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami vyhlášky, nekonal v rozpore s nimi, neobhádzal ich a v plnom rozsahu ich dodržiaval. Žalovaný má za to, že ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je pri poskytovaní prístupu do distribučnej sústavy a poskytovaní podpory v zmysle Zákona o orgánom verejnej moci. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromnoprávnym vzťahom. V danom prípade teda absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi

verejnej moci a fyzickými a právnickými osobami. Vzťah žalobcu a žalovaného sa teda nesie v rovine horizontálnej. Priznaním účinkov nálezu ÚS „ex tunc“ by došlo k neproporciálnemu zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd, vrátane zaručujúcich ochranu majetku, a ktoré sú obsiahnuté v SR.

4. Podaním z 18.1.2018 žalobca vzal čiastočne žalobu späť (v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania), preto súd prvej inštancie s poukazom na ust. , , konanie v časti úroku z omeškania v prevyšujúcej výšky úroku 9% ročne a v časti úrokov z omeškania, ktoré boli uplatňované do 8.10.2016 zastavil.

5. Z vykonaného dokazovania (listinnými dôkazmi - Cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E z 21.11.2013, Cenové rozhodnutie č. 0008/2015/E z 27.11.2014, Cenové rozhodnutie č. 0010/2016/E z 27.11.2015, faktúry žalovaného č. 8240627779, 8274695718, 8250714896, 8214914760, 8225027551, 8211845248, 8245240635, 8261239570, 8231406401, 8275308614, 8225488681, 8271512162, 8275540308, 8295800193, 8295200190, 829500187, 8295200478, 8294500205, 8295400186, 8295800489, 8295400476, 8295000478, 8295100189, 8294600192 za platbu za prístup vo výške 2.008,43 eur, výzva na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania z 26.9.2016) a citujúc ust. , , a Zákona o energetike, a , a o energetike účinného od 1.9.2012 súd prvej inštancie konštatoval, že právnym základom pre platbu za prístup je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike. Takúto zmluvu žalobca so žalovaným nikdy neuzavreli - žiadnu zmluvu o prístupe. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, lebo v opačnom prípade by prišiel o o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby.

6. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na ust. o cenovej regulácii, vyhlášky č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, vychádzal pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov Nálezu ÚS SR sp.zn. z 22.6.2016 zo záverov uznesenia ÚS SR sp.zn. PLz. -4 z 11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ÚS SR a citujúc ust. , ,, , , nariadenia vlády č. mal nepochybne za to, že nárok žalobcu (po čiastočnom späťvzatí) je dôvodný. Zdôraznil, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie (prijatím plnenia bez právneho dôvodu), keďže žalovaný so žalobcom nikdy neuzavreli žiadnu zmluvu o prístupe, celý čas bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Z Nálezu ÚS SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ust. Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.

7. Čo sa týka žalobcom uplatneného príslušenstva, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že v danom type uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dohodnutý, nevyplýva z právneho predpisu, a preto súd rozhodol podľa ust. tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu potom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

8. V závere súd prvej inštancie zdôraznil, že v danej veci rozhodoval na základe zisteného skutkového stavu a okrem zákonných výnimiek bral do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania. Vypočutia svedkov - Doc. W.. T. a p. X. na pojednávaní konanom 11.7.2018 súd prvej inštancie

nevykonal, nakoľko samotný žalovaný ich nenavrhol pri svojich podaniach vo veci samej a podľa súdu sa jedná v merite veci o posúdenie právnych otázok, ku ktorým sa svedkovia nemajú čo vyjadriť - majú sa vyjadriť k praktickým a technickým otázkam rozdielu medzi pripojením a prístupom a ich svedecká výpoveď by nemala vplyv na samotné rozhodnutie.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. , , a keďže žalobca mal vo veci takmer plný úspech (na istine 100% len v časti úroku z omeškania zobral návrh späť), súd mu priznal náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 99%.

10. Proti tomuto rozsudku (výroku II. a III.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobný návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol alebo, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm. e) t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností; písm. f) t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h) t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; písm. d) t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a písm. b) t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Zdôraznil, že predmetom konania na súde prvej inštancie bolo posúdenie oprávnenosti resp. neoprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie žalobcom žalovanému dobrovoľne uhrádzaných platieb, ktoré tento začal dodatočne považovať za údajné bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil samotnú žalobcom uplatnenú pohľadávku, keď sa priklonil k právnemu názoru žalobcu bez bližšieho zohľadnenia všetkých súvisiacich právnych aj skutkových okolností. Podľa žalovaného na to, aby určitý právny vzťah mohol byť posúdený ako právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, musia byť kumulatívne splnené všetky zákonom stanovené predpoklady, medzi ktoré okrem majetkového prospechu na strane povinného, ktorý ako bolo poukazované v tomto prípade nenastal a vzniku majetkovej ujmy na strane oprávneného vo výške zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu vzniknutému na strane povinného, a rovnako neexistencia právneho dôvodu. V danom prípade chýba naplnenie jedného zo základných znakov bezdôvodného obohatenia, preto nie je možné vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným subsumovať pod inštitút bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorou možnosťou sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a v odôvodnení napadnutého rozsudku len bez ďalšieho konštatoval, že žalovaný sa údajne bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, čo odôvodnil odkazom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného medzi stranami sporu.

12. Podľa žalovaného ustanovenie vyhl.č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky žalovaným žalobcovi fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, pričom mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v uvedenom ustanovení ako ani jej výška, neboli zo strany Ústavného súdu SR spochybnené. Ústavný súd SR sa vo svojom náleze sp.zn.: podľa žalovaného zaoberal výlučne analýzou a skúmaním jedného z možných existujúcich dôvodov vzniku subjektívnych práv a povinností t.j. ich vzniku zákonom alebo podzákonným predpisom na základe zákona, a to z pohľadá jednostranného autoritatívneho uloženia povinností zákonodarcom v podobe právnej normy obsiahnutej v zákone resp. príslušným správnym orgánom v podobe právnej normy ako súčasti podzákonného právneho predpisu. Z Nálezu ÚS SR explicitne nevyplýva vylúčenie akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie finančných prostriedkov medzi užívateľom distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Súd prvej inštancie sa posudzovaním existencie akéhokoľvek iného právneho dôvodu realizovaných platieb medzi žalobcom a žalovaným vôbec ani nezaoberal, a to napriek skutočnosti, že žalovaný ho na iný dôvod prijímaných úhrad od žalobcu výslovne upozorňoval. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že nie je možné posudzovať reálne využívanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu v závislosti od existencie resp. neexistencie zmluvy o prístupe. Takýto prístup je striktne formalistický a nezohľadňuje skutkový stav. Skutočnosť, že zmluva o prístupe existuje automaticky nepreukazuje, že žalobca prístup reálne využíva, rovnako ako ani skutočnosť, že zmluva o prístupe neexistuje automaticky nepreukazuje, že žalobca prístup reálne nevyužíva. Otázka existencie resp.

neexistencie zmluvy o prístupe je teda otázkou právnou, zatiaľ čo otázka využívania či nevyužívania prístupu do sústavy žalovaného žalobcom, je otázkou skutkovou a túto nie je možné relevantne posúdiť a zodpovedať bez reálneho posúdenia faktického skutkového stavu. V danom prípade nie je možné oddeliť právny stav od stavu skutkového a posudzovať právny vzťah medzi stranami sporu bez predchádzajúceho zistenia akéhokoľvek posúdenia stavu skutkového. Základnou podstatou sporu je posúdenie, či zo strany žalobcu dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu do distribučnej sústavy a prijímaniu služieb s tým súvisiacich a s tým neoddeliteľne súvisiaca otázka oprávnenosti nároku žalovaného na žalobcom poskytované platby ako odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného a prijímanie služieb s tým súvisiacich, ktoré otázky sú zodpovedateľné a nepochybne preukázateľné práve dôkazmi predloženými zo strany žalovaného. Bez faktického prístupu do sústavy žalovaného, žalobca nemôže vyrobenú elektrinu dodávať. Ak by žalobca nechcel využívať prístup do sústavy, musel by mať iného odberateľa, s ktorým by ho spájalo priame vedenie a ktorému by vyrobenú elektrinu dodával, alebo ak by takéhoto vlastného odberateľa nemal, musel by vyrobenú elektrinu sám spotrebovať, t.j. musel by vyrobiť len také množstvo elektriny, aké sám spotrebuje. Ak žalobca nemá vlastného odberateľa a chce vyrábať viac elektriny ako je potrebné pre jeho vlastnú spotrebu, čo žaloba aj reálne vyrába, musí vyrobenú elektrinu dodávať do sústavy, keďže elektrina ako komodita nie je skladovateľná, a teda pristupovať do sústavy žalovaného. Naviac musí mať zo strany žalovaného zabezpečenú synchronizačnú frekvenciu, ktorá služba je zo strany žalovaného žalobcovi poskytovaná nepretržite a zo strany žalobcu je nepretržite využívaná. Žalobca prístup do distribučnej sústavy žalovaného využíva. Zo strany žalobcu však nebol preukázaný právny dôvod oprávňujúci žalobcu na využívanie distribučnej sústavy, nakoľko sám žalobca existenciu akejkoľvek písomnej ale aj konkludentnej zmluvy so žalovaným popiera, teda je nevyhnutné dospieť k záveru, že žaloba užíva distribučnú sústavu žalovaného bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. a požiadal v zmysle a o pripojenie predmetného uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktoré predložil v prílohe.

13. Naviac, skutočnosť, že na užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom vrátane služieb s tým súvisiacich neexistuje právny dôvod, nepopiera ani sám žalobca, práve naopak, na uvedenú skutočnosť sám žalobca poukazuje a navyše distribučnú sústavu žalovaného v žalovanom období užíval a naďalej aj stále užíva, pričom odplatu za takéto oprávnenia a s nimi súvisiace plnenia, uhrádzať odmieta, čo žalovaný považuje za zneužívanie práva žalobcu a bezdôvodné obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovaného, ako aj na úkor ostatných užívateľov distribučnej sústavy. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný opakovane zdôraznil, že právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad v žalovanom období existoval a naďalej existuje a týmto je záväzkovo-právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného a služieb s tým spojených, a to bez ohľadu, či tento bude zo strany všeobecných súdov posúdený ako zmluvný vzťah v zmysle písomnej/konkludentnej zmluvy o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 Zákona o energetike, inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 alebo ako vzťah bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na úkor žalovaného. Vo všetkých uvedených prípadoch vzniká žalovanému oprávnený nárok na protiplnenie za užívanie distribučnej sústavy žalobcom vrátane služieb s tým súvisiacich. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Rc 78/2004.

14. Súd prvej inštancie v rámci prvostupňového konania reálny skutkový stav veci vôbec neskúmal a napriek takto nepreskúmanému skutkovému stavu, tento právne posudzoval a zakladal na ňom svoje úvahy a právne závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

15. Distribučná sústava žalovaného musí byť v každom časovom okamihu k dispozícii pre každého užívateľa bez rozdielu, a preto každý užívateľ distribučnej sústavy musí platiť odplatu za prístup do sústavy a jej užívanie, teda aj subjekt v postavení odberateľa elektriny zo sústavy, ale aj subjekt v postavení dodávateľa elektriny do sústavy. Nie je možné, aby sa jedna skupina užívateľov svojej povinnosti zbavila na úkor inej skupiny užívateľov distribučnej sústavy. Výnimka je ustanovená len pre prípad, ak totožný výrobca vystupuje aj v pozícii odberateľa aj v pozícii dodávateľa a jeho platba adekvátne zodpovedá tomu z prístupov, ktorý je väčšieho rozsahu. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že priznaním relevantnosti tvrdenia žalobcu o bezodplatnosti užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii výrobcu elektriny, t.j. dodávateľa elektriny do sústavy, súd prvej inštancie vo svojej podstate bezdôvodne preniesol povinnosť znášať všetky náklady súvisiace s udržiavaním stability distribučnej sústavy na jej užívaním výlučne na jednu skupinu jej užívateľov a to na koncových odberateľov, ktorí sú najslabšou a najzraniteľnejšou skupinou užívateľov distribučnej sústavy. Takýmto

postupom sú odberatelia elektriny zo sústavy nútení uhrádzať náklady za niekoho, kto prístup do sústavy využíva na výkon svojej podnikateľskej činnosti, a vo svojej podstate by sa tak títo skladajú na žalobcom a ostatnými výrobcami pri ich podnikateľskej činnosti dosahovaný zisk.

16. S poukazom na bod 14. napadnutého rozsudku žalovaný uvádza, že je nelogické, aby súd prvej inštancie na jednej strane akékoľvek žalovaným predložené argumentácie a súvisiace podklady týkajúce sa preukazovania reálneho využívania distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu považoval za natoľko bezpredmetné, že nemal potrebu sa s týmito ani oboznámiť, čo je zrejmé aj zo skutočnosti, že tieto nie sú ani zahrnuté v odôvodnení jeho napadnutého rozsudku, z čoho je zrejmé, že súd prvej inštancie ich nepovažoval ani za natoľko podstatné, aby sa vysporiadal a ozrejmil dôvody, pre ktoré takéto dôkazy a argumenty nevykoná a nepovažuje za dôležité pre rozhodnutie vo veci samej s konštatovaním v bode 39., že: „... súd má za to, že sa jedná v merite veci o posúdenie právnych otázok...“, zatiaľ čo na druhej strane sa v bode 22. sám bez akejkoľvek technickej odbornej spôsobilosti predmetnej otázke venuje a strohým konštatovaním bez akéhokoľvek odborného technického posúdenia konštatuje, že žalobca distribučnú sústavu nevyužíva a následne v bode 23. ďalej konštatuje, že výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie prístup do sústavy nepotrebujú, nevyužívajú a ani nemôžu využívať, ktorá otázka je práve otázkou technického skutkového charakteru a nie je možné dosiahnuť akékoľvek relevantné stanovisko pri jej riešení bez realizácie technického odborného posúdenia prostredníctvom odborne spôsobilého subjektu v podobe súdneho znalca alebo znaleckého ústavu.

17. V súvislosti s uvedeným sa žalovaný vo svojom rozsiahlom odvolaní podrobne zaoberal:

- v bode A odvolania - pripojenie vs. prístup, pričom poukázal na odborné vyjadrenie č. 39/2018 súdneho znalca doc. W.. K. T., G.. a navrhol v zmysle a vypracované odborné vyjadrenie vykonať ako dôkaz v rámci odvolacieho konania;

- v bode B odvolania - prístup vs. distribúcia, pričom poukázal na Stanovisko Ministerstva hospodárstva SR z 20.4.2018, ktoré s poukazom na ust. a predložil ako dôkaz v rámci odvolacieho konania;

- v bode C odvolania - prístup pri výrobe elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.

18. V ďalšej časti odvolania žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má a rovnako aj v minulosti mal v zmysle § 13 Zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v uznesení sp.zn. . Teda žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie mal a naďalej má možnosť vyrábať elektrinu a realizovať svoje podnikateľskú činnosť bez využitia distribučnej sústavy žalovaného prostredníctvom priameho vedenia, kedy by jeho zariadenie bolo elektricky a mechanicky oddelené od distribučnej sústavy žalovaného. V takomto prípade by žalobcovi naďalej na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov vznikol nárok na podporu výroby elektriny formou doplatku v zmysle Zákona o . Voľbe pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému resp. ním poverenému tretiemu subjektu prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, bolo dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu.

19. V súvislosti s konkludentnou formou uzatvorenia zmluvy o prístupe, žalovaný zdôraznil, že samotný zákon o energetike a rovnako ani žiaden iný platný právny predpis neupravuje formu uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a rovnako táto otázka nebola riešená ani zo strany Ústavného súdu SR a v prípade, ak by táto náhodou aj bola právnym predpisom zakotvená, jej nedodržanie nemá v zmysle platnej právnej úpravy za následok vznik bezdôvodného obohatenia. Vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného ako aj služby žalovaného s tým súvisiace vo forme prístupu do sústavy, je nepochybne zrejmá z komisívneho konania žalobcu spočívajúceho vo využívaní svojho zariadenia na výrobu elektriny, jeho prevádzkovaní a výrobe elektriny v predmetnom zariadení, ktorá je následne žalobcom dodávaná do distribučnej sústavy žalovaného. Rovnako zo strany žalovaného, ktorý žalobcom dodanú elektrinu odoberá a zabezpečuje nepretržitú prevádzkyschopnosť a stabilitu distribučnej sústavy je zrejmá vôľa umožniť žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu obmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška

je určená spôsobom definovaným v ust. § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu, ktorá odplata je za každý mesiac užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, premietnutá do žalovaným každomesačne vystavovaných faktúr ako riadnych účtovných dokladov riadne doručovaných žalobcovi. Vôľa žalobcu uhrádzať žalovanému odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu bola v žalovanom období zrejmá zo žalobcom každomesačne dobrovoľne realizovaných úhrad faktúr žalovaného. Vzhľadom k uvedenej jasne konkludentne prejavenej vôli oboch strán sporu musela zmluva o prístupe do distribučnej sústavy medzi stranami sporu minimálne v konkludentnej forme existovať, inak by sa jednalo o užívanie distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu bez právneho dôvodu. V zmysle o energetike, bol každý výrobca elektriny obligatórne povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Teda všetky zariadenia výrobcov uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti zákona o energetike, t.j. pred 1.9.2012, museli mať povinne uzatvorenú zmluvu o prístupe (nevyžadovala si písomnú formu), v opačnom prípade by im prístup do sústavy zo strany žalovaného nemusel byť umožnený. Zákonom o energetike sa uvedená povinnosť výrobcov zmenila na oprávnenie, a teda na ich fakultatívnu možnosť, pričom zo znenia prechodného ustanovenia ň 96 ods. 9 Zákona o energetike vyplýva, že zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu s elektrinou podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bola zo strany prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že pokiaľ žalobca nedoručil žalovanému žiaden prejav vôle smerujúci k ukončeniu zmluvného vzťahu, záväzkový vzťah zo zmluvy o prístupe vzniknutej v zmysle predchádzajúceho zákona o energetike, naďalej trvá. Teda všetci výrobcovia, ktorí mali za účinnosti predchádzajúceho Zákona o energetike uzatvorené zmluvy o prístupe a pripojení k sústave (bez ohľadu na ich písomnú resp. konkludentnú formu) a nevyužili svoju možnosť takýto zmluvný vzťah ukončiť, majú platne uzatvorené zmluvy o prístupe aj v zmysle dikcie Zákona o energetike. Čo sa týka náležitostí zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, k tomu žalovaný uviedol, že Zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii (), ale aj samotnú zmluvu o prístupe (. Ustanovenie Zákona o energetike obsahuje právo výrobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické a obchodné podmienky prístupu do sústavy (viď. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. ). Podľa žalovaného súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť (Nález ÚS ČR zo 14.4.2005 sp.zn. ), pričom k totožnému právnemu záveru dospel aj Ústavný súd SR v Náleze sp.zn. z 3.7.2008 a sp.zn. ). Teda ak by aj súd prvej inštancie, napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu mal byť písomný, plnenie zo záväzku neplatného pre nedostatok formy v zmysle , nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, z ktorého dôvodu plnenie poskytnuté na podklade takéhoto právneho úkonu nemožno požadovať späť z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca si bol vedomý o užívaní distribučnej sústavy žalovaného a práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľné úhrady odplaty v prospech žalovaného, a preto v prípade dobrovoľného plnenia dlžníka vychádza právo z toho, že dlžník plnil podľa práva len to, čo mal plniť a teda takýto dlžník sa nemôže domáhať vrátenia už poskytnutého plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak by žalobca dobrovoľne realizoval platby, o ktorých by bol presvedčený, že na ich realizáciu neexistuje žiaden právny dôvod, nemohol by byť vo vzťahu k takto dobrovoľne realizovaným úhradám považovaný za dobromyseľného. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že dobromyseľným nie je v zmysle právnej teórie a praxe ten, kto vedel alebo so zreteľom na okolnosti prípadu vedieť mal, že dochádza k obohateniu jedného subjektu na úkor druhého subjektu. Na podporu týchto svojich tvrdení žalovaný poukázal na ust. , , rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo 16.11.2005 sp.zn. ; sp.zn. z 25.10.1999; sp.zn. z 26.8.2004.

20. Ak by napriek všetkým uvedeným skutočnostiam odvolací súd priznal relevanciu právnemu názoru súdu prvej inštancie a argumentácii žalobcu o neexistencii akéhokoľvek zmluvného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, a teda neexistencii akéhokoľvek právneho titulu, ktorý by žalobcovi zo strany žalovaného umožňoval užívanie distribučnej sústavy žalovaného, bolo by zrejmé, že užívanie distribučnej sústavy žalovaného realizoval žalobca v žalovanom období a tohto času stále realizuje, bez právneho dôvodu, čím dochádzalo a dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle a nasl. . Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle

oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm.a) ods. 12.2 Zákona o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osoby do distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej existenciu žalobca popiera, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného. Uvedené právoplatne potvrdzuje Krajský súd v Bratislave v uznesení sp.zn. z ktorého okrem iného vyplýva aj skutočnosť, že právo užívať distribučnú sústavu žalovaného musí žalobca osvedčiť a v prípade, ak toto právo žalobcu nie je osvedčené ani písomnou zmluvou, ktorú žalobca odmietol uzatvoriť a podľa jeho názoru ani konkludentnou zmluvou, žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy, a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného a užívanie služieb žalovaného s tým spojených neosvedčil, čím dochádzalo a dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle a nasl . V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že je vlastníkom aj elektrickej prípojky a meradla, ktoré sú súčasťou distribučnej sústavy a sú zariadeniami nevyhnutnými k prevádzkovaniu sústavy, dodávke žalobcom vyrobenej elektriny, ktorých využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny. Táto skutočnosť iba potvrdzuje záver, že pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie distribučnej sústavy nevyhnutné. Žalobca ako vlastník zaradenia na výrobu elektriny má v zmysle Zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného, a teda aj bez akéhokoľvek využívania distribučnej sústavy žalovaného. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľbe užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu. Žalobca má v zmysle legálnej definície Zákona o energetike postavenie užívateľa sústavy, pričom užívateľom sústavy sa rozumie osoba, ktorá elektrinu dodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Vzhľadom na dodávku elektriny do sústavy realizovanú zariadením na výrobu elektriny vo vlastníctve žalobcu do distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného, ktorá skutočnosť môže byť preukázateľná záznamami nameraných hodnôt v určených meradlách umiestnených v odbernom mieste žalobcu, je dôvodné prijať záver, že distribučná sústava bola v žalovanom období a stále je zo strany žalobcu nepochybne využívaná a v prípade, ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden právny dôvod, táto je zo strany žalobcu užívaná bez právneho dôvodu, čím dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle a nasl. , ktoré je v takomto prípade potrebné považovať za právny dôvod žalobcom dobrovoľne uhrádzaných a žalovaným prijatých úhrad. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. ; sp.zn. ; rozsudok NS ČR sp.zn. z 15.4.2004. Žalovaný zdôraznil, že vzhľadom ku skutočnosti, že zo strany žalobcu počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a rovnako aj dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného, žalovaný mal na fakturované sumy, ktorých vrátenia sa žalobca v tomto konaní domáha, oprávnený nárok, a to bez ohľadu na to, či súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom na podklade dohody strán sporu alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu.

21. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia vôbec nezobral do úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným v jeho vyjadrení z 3.7.2018 a týmito sa pri posudzovaní veci samej a rozhodovaní vo veci samej vôbec nezaoberal a so žiadnym z nich sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Dokonca nepovažoval za potrebné ani ozrejmiť dôvody, pre ktoré predmetné argumenty žalovaného a žalovaným predkladané dôkazy nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za potrebné a pre ktoré sa týmito pri svojom rozhodovaní nezaoberal. Navyše bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia nevykonal dokazovanie, ktoré bolo nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci, dôkazy, na ktoré žalovaný poukazoval nevyhodnotil, ani nepripustil do konania, čím porušil aj princíp rovnosti zbraní. Taktiež nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by mohlo byť v prospech žalovaného, čím spôsobil, že vykonávanie ako aj následné hodnotenie dôkazov vykazovalo znaky arbitrárnosti. Totiž právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2.3.1987, séria A č. 115), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28.4.1991, séria

A č. 211), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk c. Holandsko z 30.11.1987, séria A č. 1-B) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na Nález ÚS SR sp.zn. .

22. Za nesprávny považuje žalovaný aj právny názor súdu prvej inštancie o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. ex tunc, t.j. spätne do minulosti k momentu vzniku dotknutej právnej normy. Aplikácia zjednocujúceho stanoviska sp.zn. PLz. -4 nebola zo strany súdu prvej inštancie správna a zo strany súdu prvej inštancie došlo v otázke hmotnoprávnych účinkov nálezu ÚS SR sp.zn. k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď na rozdiel od posudzovaného prípadu (vzťah medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami) žalobca a žalovaný v predmetnej veci predstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, pričom žalobca má postavenie výrobcu elektriny a žalovaný postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Predmetný záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom súkromnoprávnym. Právna úprava Zákona o energetike ani Zákona o nezveruje žalovanému žiadne rozhodovacie právomoci ako právnickej osobe a na rozdiel od zdravotných poisťovní, nezakladá postavenie žalovaného ako orgánu verejnej správy. Preto je aj pri výklade Nálezu ÚS SR sp.zn. a posudzovaní jeho hmotnoprávnych účinkov, potrebné zohľadniť súkromnoprávnu povahu predmetného vzťahu a výkladové princípy s tým súvisiace. Rovnako aj Ústavný súd ČR ako jedno z dôležitých kritérií pre posudzovanie účinkov svojich nálezov zavádza posudzovanie samotného právneho vzťahu, ktorého sa dotknutá právna norma týka, pričom rozlišuje právne vzťahy na vertikálne (verejnoprávne) a horizontálne (súkromnoprávne). Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný aplikáciu záverov predmetného zjednocujúceho stanoviska sp.zn.: PLz. -4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov nálezu sp.zn.: týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, nepovažuje za správne. Takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. st. 36/13). Preto pri uplatňovaní účinkov nálezu ÚS SR sp.zn. zo strany súdu prvej inštancie malo byť na súkromnoprávnu povahu dotknutého právneho vzťahu prihliadané a mali byť z jeho strany dodržané princípy právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

23. V danom prípade však, napriek nesprávnemu konštatovaniu súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsudku, nedošlo k zániku platnosti napadnutého ustanovenia vyhlášky o cenovej regulácii márnym uplynutím lehoty na jej zosúladenie s dotknutými ustanoveniam SR. Napadnuté ust. vyhl. o cenovej regulácii v dotknutej časti stratilo svoju účinnosť vyhlásením Nálezu ÚS SR, sp.zn.: dňa 21.7.2016. V zmysle platných právnych predpisov malo teda ÚRSO najneskôr do 21.1.2017 zabezpečiť súlad napadnutej právnej normy s dotknutými ustanoveniami SR a vyšších právnych noriem. Zo strany ÚRSO bola napadnutá právna norma zosúladená s dotknutými ustanoveniami SR a vyššími právnymi normami vyhláškou č. s účinnosťou od 30.9.2016, t.j. v zákonom stanovenej lehote. Keďže ÚRSO splnilo svoju povinnosť zosúladiť napadnutú právnu normu v súlade so závermi nálezu ÚS SR sp.zn. s právnymi normami vyššej právnej sily v zákonom stanovenej lehote, nemohli nastať právne účinky spojené s SR s márnym uplynutím lehoty. Otázkou účinkov nálezu Ústavného údu SR sa zaoberalo plénum Ústavného súdu SR už vo svojom uznesení sp.zn. zo 17.2.1999, kde bolo bez rozporov jednoznačne vyslovené, že rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní podľa ) SR „má vždy účinky len ex nunc.“ Obdobné stanovisko k uvedenej problematike zaujal tretí senát Ústavného súdu SR v uznesení sp.zn. , ktoré bolo potvrdené aj zo strany Európskeho súdu (uznesenie NS SR sp.zn. z 27.4.2009). Na podporu svojich vyššie uvedených tvrdení žalovaný poukázal na právne názory Ústavného súdu ČR vyslovené vo viacerých rozhodnutiach.

24. V rozsiahlom odvolaní žalovaný okrem vyššie uvedených skutočností má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nielen nesprávny, predčasný ale aj nedostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti poukázal na ust. , ako aj na ustálenú judikatúru a súdnu prax. 25. Žalobca vo svojom vyjadrení v bode I. zhrnul procesné aspekty, v bode II. podstatu predmetu sporu, v bode III. podstatu argumentácie žalovaného, pričom zdôraznil, že žalovaný priznáva, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nebola uzatvorená, čo nie je medzi stranami sporu sporné. V podstate žalovaný svoju argumentáciu stavia na tom, že so žalobcom konkludentne uzatvoril

akúsi inú, vlastnú „zmluvu o prístupe“. Táto zmluva nie je nikde zadefinovaná, ani len rámcovo upravená, a nie je možné určiť ani jej základné náležitosti. „Zmluva o prístupe“, ktorú sa snaží namodelovať žalovaný, však nemôže byť základom pre vyberanie platieb za prístup. Jediným právnym základom pre vyberanie platieb za prístup (a pre poskytnutie samotného prístupu do distribučnej sústavy) môže byť len uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zo zákonnej definície prístupu (§ 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike) je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zákon o energetike teda priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne uvádza v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. Rovnaký právny názor zastáva aj Ústavný súd SR v bode 21.5 a 22.1 odôvodenia rozhodnutia. Ak teda žalovaný priznáva, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neuzatvoril, nie je potrebné žiadne ďalšie skúmanie jeho argumentácie. Ak neexistuje zmluva, neexistoval právny dôvod pre uhrádzanie platby za prístup a námietky žalovaného voči rozsudku sú nedôvodné. Ani Zákon o energetike nepozná žalovaného „zmluvu o prístupe“ podľa ust. § 27 ods. 1 písm.b). Ide o jediné miesto, kde predpis používa skrátený názov „zmluva o prístupe“, a teda žalovaný svojim tvrdením v odvolaní opakovane obchádza základnú zákonnú definíciu pojmu prístup do distribučnej sústavy, podľa ktorej sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Preto je neprípustné, aby výklad jedného sporného ustanovenia zákona odporoval základnej definícii pojmu. Práve z tejto definície vychádza nie len celé znenie predpisu, ale aj ostatné právne predpisy v energetike. Aj samotné neústavné znenie vyhlášky, o ktorú žalovaný opiera svoju platbu, odkazuje na „zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny“. Celé rozhodnutie ÚS SR sa zaoberalo najmä touto zmluvou a časťou vyhlášky upravujúcej povinnosťou platiť platbu za prístup aj v prípade, že takáto zmluva nie je uzatvorená. Výklad žalovaného, podľa ktorého existuje samostatná „zmluva o prístupe“, je v rozpore aj s rozhodnutím Ústavného súdu. Ústavný súd totižto opakovane odkazuje na zmluvu podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike (t.j. na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny). Poukazujúc na bod. 22.1 a bod 21.5 rozhodnutia Ústavného súdu žalobca zdôraznil, že Ústavný súd § 27 ods. 1 písm.b/ Zákona o energetike vyslovene spája s § 26 ods. 5 tohto predpisu, ktorý upravuje podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd tak § 27 ods. 1 jasne vykladá ako právo výrobcu na uzatvorenie zmluvy podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a teda v § 27 ods. 1 nevidí žiaden odlišný zmluvný typ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, má žalobca za to, že názor žalovaného, ktorý svoju argumentáciu stavia na jednom nedostatku zákonnej úpravy, je nutné odmietnuť. Jedná sa o formalistický výklad, ktorý sa dostáva do zjavnej kontradikcie s ostatnými časťami predpisu, ako aj do rozporu s právnym názorom Ústavného súdu.

26. Zákon o energetike nedovoľuje dohodnúť „prístup“ v inej ako zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda žalovaný nepreukázal existenciu žiadnej „zmluvy o prístupe“, pričom nesprávne odkazuje na starý Zákon o energetike. Nie je prípustné, aby si žalovaný vytváral vlastnú definíciu zákonného pojmu „prístup“. Prístup je spojený s využívaním distribučnej sústavy na účely distribúcie (prepravy) vyrobenej elektriny inému subjektu. Tvrdenie žalovaného, že „zmluva o prístupe“ existuje a bola obsiahnutá v zmluve o pripojení žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného je v priamom rozpore s požiadavkami na dostatočné určenie predmetu zmluvy podľa a žalobca ho považuje za nesprávne a chaotické. Zmluva o pripojení je len zmluvou o pripojení a neobsahuje v sebe žiadnu inú zmluvu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na čl. II bod 1 Zmluvy o pripojení, ktorý upravuje predmet zmlúv a zdôraznil, že nikdy so žalovaným neuzatvoril ani len akúsi „zmluvu o prístupe“, a to ani za účinnosti Starého zákona o energetike, a ani za súčasnej právnej úpravy. Žiadna takáto „zmluva o prístupe“ nebola obsiahnutá ani v nejakej inej existujúcej zmluve žalobcu a žalovaného. Ak žalovaný uviedol, že nejaká „zmluva o prístupe“ existuje, mal jej existenciu preukázať. Je však zrejmé, že jej existenciu nepreukázal a teda svoje dôkazné bremeno neuniesol.

27. Ďalej žalobca uviedol, že podľa starého Zákona o energetike k pripojeniu dochádzalo na základe zmluvy pomenovanej ako „zmluva o prístupe a o pripojení“, ktorú bol výrobca elektriny podľa § 21 ods. 2 písm.a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Táto zmluva o prístupe a o pripojení však ne z pohľadu dnešnej právnej úpravy „zmluva o pripojení“. Napokon aj preto starý Zákon o energetike ustanovoval výrobcovi elektriny povinnosť (a nie fakultatívnu možnosť) uzatvoriť takúto zmluvu. Rovnako aj súčasný Zákon o energetike ukladá výrobcovi povinnosť uzatvoriť zmluvu o pripojení (§ 27 ods. 2 písm.a)). Predmetom zmluvy o prístupe a o pripojení bolo výlučne pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Žiaden prístup,

resp. zabezpečenie prepravy (distribúcie) elektriny tretím subjektom táto zmluva neobsahovala. Teda podľa Starého Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj prechodné ustanovenia aktuálneho Zákona o energetike potvrdzujú, že podľa starého Zákona o energetike bolo možné prístup dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, ktorej ustanovenia ostávajú v platnosti aj v súčasnom režime Zákona o energetike, a teda prechodné ustanovenia Zákona o energetike vylučujú existenciu „zmluvy o prístupe“, ktorú vykonštruoval žalovaný. Ak aj by bola nejaká „zmluva o prístupe“ uzatvorená a bola dokonca v súlade so starým Zákonom o energetike, jej vtedajšia existencia je pre tento spor irelevantná. Starý Zákon o energetike bol nahradený Zákonom o energetike z roku 2012, ktorý v zmysle čl. IV. nadobudol účinnosť 1.9.2012. Uvedené má za následok, že od 1.1.2013 je nutné posudzovať platnosť akýchkoľvek zmluvných vzťahov podľa aktuálneho Zákona o energetike. Platí to pre všetky zmluvné vzťahy, ktoré majú svoj pôvod v starom Zákone o energetike. Zákon jasne stanovoval povinnosť zosúladiť ich s aktuálnym znením právnej úpravy. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že neexistuje rozumný základ, prečo by neoprávnené vyberanie platby za prístup v roku 2014, 2015 malo byť ospravedlnené právnou úpravou, ktorá v tom čase bola zrušená už viac než rok (1.9.2012). Ak táto obrana žalovaného nie je len účelová námietka, ale žalovaný sa týmto názorom skutočne riadil, je to zjavný dôkaz nezákonnosti a neoprávnenosti jeho konania.

28. Podľa žalobcu, žalovaný nesprávne interpretuje pojem prístup do distribučnej sústavy a citujúc ust. § 2 písm.a) bodu 12 Zákona o energetike má za to, že prístup do distribučnej sústavy sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zákon o energetike teda priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne uvádza v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. Prístup do distribučnej sústavy je teda pojmom, ktorý je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi, t.j. distribúciou elektriny. Na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny si výrobca elektriny zabezpečuje prepravu elektriny vyrobenej vo svojich zariadeniach na výrobu elektriny ku koncovým odberateľom elektriny. Ústavný súd vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu“. Teda žalobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí Ústavného súdu, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm.a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedochádza. Táto skutočnosť je medzi stranami nesporná. Žalobca elektrinu dodáva len žalovanému alebo nim poverenému subjektu. To, ako žalovaný následne naloží s elektrinou je absolútne mimo dispozície žalobcu.

29. K námietke žalovaného smerujúcej proti bodu 23. odôvodnenia rozsudku, žalobca uviedol, že z ust. a , , a Zákona o podpore vyplýva, že ak výrobca má záujem poberať podporu formou tzv. výkupu elektriny za cenu elektriny na straty, je povinný dodať všetku vyrobenú elektrinu práve prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Výrobcovi, ktorý poberá podporu formou výkupu elektriny za cenu elektriny na straty tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.

30. Ďalej žalobca zdôraznil, že platba za prístup nie je platbou za umožnenie dodávky (vpúšťanie) elektriny do sústavy. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza aj vlastnú definíciu samotnej platby, resp. odplaty za prístup a spája dodávky elektriny s prístupom, čo nemá základ v právnej úprave. Platba za prístup je platbou za poskytnutie služby „prístupu“, pričom táto služba slúži na zabezpečenie distribúcie a má byť dohodnutá v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný si zamieňa pojem „prístup“ s pojmom „pripojenie“. Práve pripojenie slúži na to, aby sa zabezpečila „schopnosť sústavy odobrať“ vyrobenú elektrinu od výrobcu, čo vyplýva aj zo zákonnej úpravy zmluvy o pripojení, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným a ktorou sa žalovaný zaviazal zabezpečiť stálu schopnosť sústavy odobrať elektrinu dodanú žalobcom. Žalobca za zabezpečenie tejto kapacity už zaplatil nemalý poplatok, tzv. pripojovací poplatok (viď čl. III. bod I

Zmluvy o pripojení). Teda zabezpečenie maximálnej rezervovanej kapacity na účely dodávky elektriny do distribučnej sústavy sa uskutočňuje v rámci pripojenia, toto pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení a teda žalobcov (správne má znieť žalovaného - poznámka odvolacieho súdu) výklad „platby za prístup“ tak nemá oporu v hmotnom práve.

31. Žalovaný si svojvoľne vykladá aj ďalší právny pojem a to „distribučná kapacita“, keď v odvolaní uvádza, že „Nevyhnutným predpokladom na to, aby pre výrobcom ponúkanú elektrinu bol v distribučnej sústave disponibilný výkon, teda na to, aby výrobca mohol dodávať do distribučnej sústavy elektrinu je práve distribučná kapacita“. Uvedené tvrdenie žalovaného nie je pravdivé, na tieto účely slúži maximálna rezervovaná kapacita, ktorá je dohodnutá v zmluve o pripojení, pričom definícia maximálnej rezervovanej kapacity vyplýva aj z ust. vyhl.č. , ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca si so žalovaným dohodol len maximálnu rezervovanú kapacitu v zmluve o pripojení, ktorá mu umožňuje fyzicky dodávať elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného. Maximálna rezervovaná kapacita však nesúvisí s pojmom prístup do distribučnej sústavy. Skutočnosť, že zmluvou o pripojení sa žalovaný zaväzuje umožniť pre žalobcu fyzickú dodávku elektriny vyplýva aj z vyhl. ÚRSO č. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že maximálna rezervovaná kapacita je spájaná s reálnou fyzickou dodávkou elektriny, ktorá bola dohodnutá v zmluve o pripojení a teda, že žalobca je oprávnený fyzicky dodávať elektrinu do distribučnej sústavy na základe zmluvy o pripojení uzatvorenej so žalovaným. Distribučná kapacita sa viaže na prístup do distribučnej sústavy, pričom predstavuje údaj o množstve elektriny, ktorá má byť od výrobcu elektriny prepravená inému subjektu, a to pomocou, resp. s využitím distribučnej sústavy. Práve distribučná kapacita sa ako jedna z podstatných náležitostí dohaduje v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike, ktorú strany sporu spolu nikdy neuzatvorili.

32. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne argumentuje zákonom o podpore, keď tvrdí, že „právo na prednostný prístup do sústavy obsiahnutý v Zákona o vo svojej podstate predstavuje nevyhnutnú podmienku realizácie práva na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny obsiahnutú v bode 3 cit. zákonného ustanovenia“. Totiž uvedené nemá žiadnu oporu v právnej úprave a je neprípustné, aby prístup žalovaný spájal s dodávkou elektriny. V prvom rade, pojem prístup je definovaný len v jednom predpise, a to v Zákone o energetike a v druhom rade, samotný Zákon o podpore v priamo odkazuje na definíciu pojmu prístup, ktorá je upravená v Zákone o energetike ().

33. Tvrdenie žalovaného, že právny základ na vyberanie platby za prístup údajne vyplýva zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES z 13.7.2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES považuje žalobca z chaotické a pre toto konanie nepodstatné. Žalovaný sa snaží odviesť pozornosť od jasnej a záväznej vnútroštátnej úpravy a právneho názoru Ústavného súdu SR vlastnou a účelovou interpretáciou preambuly a iných ustanovení smerníc. Smernice sú záväzné pre členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Nezaväzujú a nezakladajú priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžadujú si transpozíciu do vnútroštátneho práva formou právneho aktu členského štátu. Smernica bola riadne transponovaná do nášho právneho poriadku práve Zákonom o energetike, ktorý záväzne definuje pojem prístup do distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne vymedzuje zmluvný vzťah, v rámci ktorého možno prístup do distribučnej sústavy dohodnúť.

34. Čo sa týka odborného vyjadrenia znalca doc. Ing. T.., na ktoré odkazuje žalovaný v odvolaní, k tomu žalobca uviedol, že predmetom tohto konania sú právne otázky (existencia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a otázka výkladu pojmu prístup do distribučnej sústavy), pričom obe otázky rieši záväzná právna úprava, a nie technický názor znalca. Z dokazovania v konaní jasne vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným nebola nikdy uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, a preto vyššie uvedený žalovaným navrhovaný listinný dôkaz nemá žiaden potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok pre rozhodnutie v tejto veci. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na rozhodovaciu prax Okresného súdu Žilina - rozsudok sp.zn. z 26.10.2017, sp.zn. z 22.6.2017, sp.zn. z 13.7.2018. Podľa žalobcu sa žalovaný uvedeným postupom len snaží miešať technické a právne otázky a vyhýbať sa tak zákonnej úprave a právnemu názoru Ústavného súdu.

35. Predloženie stanoviska ministerstva považuje žalobca pre rozhodnutie v tejto veci za irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania sú právne otázky, bezvýhradne sa aplikuje zásada „súd pozná právo“. Výklad právnych predpisov je v tomto spore jednoznačne zverený súdu a stanovisko ministerstva tak nemožno pokladať za východisko pre rozhodnutie. Navyše zo samotného stanoviska vyplýva, že nie je ani v kompetencii ministerstva ponúkať autoritatívny výklad práva. Názory v ňom uvedené sa celkom zjavne priečia nielen rozhodnutiu Ústavného súdu, ale i základným právnym princípom, ako aj východiskám právnej teórie.

36. K žalovaným predloženému dôkazu - Schéma pripojenia odberného/výrobného zariadenia do distribučnej sústavy žalovaného, žalobca opätovne zdôraznil, že vo svojom vyjadrení sa dostatočne zaoberal otázkou, čo je „prístup do distribučnej sústavy“, na čo slúži a ako si možno túto službu dohodnúť a má za to, že na danú otázku dáva odpoveď zákon a nie schéma pripojenia. Uvedené potvrdzuje samotná definícia prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutá v ust. § 2 písm.a) bod 12.2 Zákona o energetike. Kľúčové teda je, že žalovaný nerozporuje skutočnosť, že so žalobcom nikdy neuzatvoril zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Táto skutočnosť je tak nesporná a zároveň zásadná pre rozhodnutie v tomto konaní, a preto ani tento žalovaným navrhovaný listinný dôkaz nemá žiaden potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok pre rozhodnutie v tejto veci.

37. Podľa žalobcu si žalovaný nesprávne vykladá aj účinky nálezu Ústavného súdu, ak tvrdí, že derogačný nález má iba účinky „ex nunc“, a teda iba do budúcna. Derogačný nález sprevádzajú účinky „ex nunc“ aj účinky „ex tunc“. Oba účinky sa prejavujú odlišným spôsobom. Život právnej úpravy derogovanej nálezom Ústavného súdu sa momentom zverejnenia nálezu v Zbierke zákonov SR nezvratne končí. „Ex nunc“ účinky nálezu umožňujú Ústavnému súdu vykonávať funkciu „negatívneho zákonodarcu“ a záväzne, do budúcna, rušiť neústavnú úpravu. „Ex tunc“ účinky smerujú k usporiadaniu právnych vzťahov vzniknutých počas trvania neústavnej právnej úpravy. Oba účinky nálezu pôsobia súbežne, čo možno vyvodiť aj zo zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR PLz. , podľa ktorého „v súvislosti s právnym názorom prvého a druhého senátu, je potrebné uviesť, že ani jeden z nich nespochybnil právny názor tretieho senátu ústavného súdu, podľa ktorého účinky rozhodnutia ústavného súdu v konaní podľa sú ex nunc“. Teda názor Śtavného súdu o „ex tunc“ účinkoch derogačného nálezu nijako nekonfrontuje skutočnosť, že nález Ústavného súdu má aj „ex nunc“ účinok. Oba účinky sú v derogačnom náleze prítomné, len sa prejavujú iným spôsobom. Snaha žalovaného o vylúčenie „ex tunc“ účinku nemá v ústavnoprávnej argumentácii miesto.

38. K tvrdeniu žalovaného, že aplikácia „ex tunc“ účinkov derogačného nálezu je možná iba vtedy ak sa derogačná úprava týkala vzťahu medzi subjektom verejného práva a subjektom súkromného práva, a teda ak by sa mal derogačný nález týkať vzťahu medzi subjektmi súkromného práva, bude „ex tunc“ účinok vylúčený, žalobca zdôraznil, že derogovaná vyhláška bola úpravou verejného práva, kogentného charakteru prijatá ÚRSOm a záväzne prikazovala žalobcovi, aby bez zmluvy, platil žalovanému poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Medzi žalobcom a žalovaným neexistoval typický súkromnoprávny vzťah. Povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy vznikla žalobcovi priamo z titulu neústavnej vyhlášky. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného neexistoval žiaden priestor na akékoľvek obojstranné riešenie ich právneho postavenia. Dokonca medzi nimi neexistovala ani žiadna zmluva týkajúca sa platby poplatku. Žalobca teda musel platiť neústavnú platbu a žalovaný sa prijímaním tejto platby bezdôvodne obohacoval. To všetko sa dialo na podklade kogentnej, neústavnej vyhlášky. Derogačný nález Ústavného súdu nerušil súkromnoprávnu normu upravujúcu výlučne vzťahy súkromného práva, ale rušil verejnoprávnu normu štátneho orgánu v štátom regulovanom segmente elektroenergetiky. Derogácia napádanej právnej úpravy so spätným účinkom nastoľuje rovnováhu v právnych vzťahoch, reparuje poškodenú základné právo žalobcu a je plne konzistentná s doterajšími názormi ústavných súdov. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca odmieta prehnaný formalizmus žalovaného. Vzťah žalobcu a žalovaného nevznikol na podklade súkromného práva (zmluvou), ale bol založený neústavnou normou verejného práva, ktorá žalobcu nútila platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy a žalovaného bezdôvodne obohacovala. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. -89 a sp.zn. , nález ÚS ČR sp.zn. , sp.zn. a má za to, že otázka spätného účinku derogačného nálezu je Ústavným súdom judikovaná a ustálená. Derogovaná právna úprava bola neústavná aj v čase pred vydaním derogačného nálezu. Na podklade neústavnej úpravy bolo zasiahnuté do základného práva žalobcu, keď od neho žalovaný vyberal platbu, na ktorú nemal nárok.

39. Opodstatnenosť spätného účinku derogačného nálezu je daná aj tým, že je potrebné uprednostniť ochranu vlastníckeho práva žalobcu pred právnymi vzťahmi založenými neústavnou právnou úpravou. Ústavný súd ČR uviedol, že pred aplikovaním neústavnej úpravy je potrebné uprednostniť základné právo dotknutej osoby (sp.zn. ). Ak sa teda nesie aplikovať neústavná úprava, ale základné právo dotknutej osoby, potom je úplne aplikovateľný výrok derogačného nálezu Ústavného súdu SR „Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Rozhodnutie Ústavného súdu odmietlo aplikáciu napádanej časti vyhlášky, zrušilo ju a to s cieľom umožniť aj spätnú realizáciu vlastníckeho práva výrobcov elektriny. V tomto smere rozhodnutie Ústavného súdu sleduje rovnakú ústavnoprávnu líniu, akú stabilne prezentuje aj Ústavný súd ČR (sp.zn. ). Ochrana základného práva žalobcu musí mať prednosť pred ochranou vzťahov, ktoré vzišli z aplikácie neústavnej normy. Princíp právnej istoty nie je absolútny a v danej situácii musí legitímne ustúpiť princípu ochrany ústavnosti a realizácii základných (majetkových) práv jednotlivca.

40. Ak sa žalovaný v odvolaní snaží znížiť použiteľnosť zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu, žalobca v tejto súvislosti poznamenal, že na zjednocujúce stanovisko sa rozhodne nemá nazerať z dôvodu akejsi skutkovej podobnosti, ale hlavne pre jeho právny význam a právnu záväznosť. Ústavný súd sa v zjednocujúcom stanovisku zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu a s prihliadnutím na výklady svojich senátov sa záväzne priklonil k tomu, že derogačný nález má účinky „ex tunc“. Uvedený názor Ústavného súdu je záväzný a akékoľvek poukazy žalovaného snažiace sa znížiť túto záväznosť, sú nedôvodné. Záver zjednocujúceho stanoviska má všeobecnú záväznosť a jeho výrok je všeobecne aplikovateľnou právnou vetou.

41. V súvislosti s námietkou žalovaného, že súd nedostatočne odôvodnil rozsudok a nevysporiadal sa v ňom so spornými bodmi medzi stranami sporu, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa v rámci rozsudku musel vysporiadať len s prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktoré boli uplatnené stranami sporu pred vydaním rozsudku a teda podľa žalobcu súd na podstatné argumenty vznesené žalovaným pred súdom prvej inštancie dostatočne reagoval a náležite sa nimi vysporiadal.

42. Žalovaný sa v odvolaní opakovane odvoláva na ojedinelé rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. z 26.10.2017, pričom išlo o rozhodnutie týkajúce sa návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a tento typ konania má nesporne svoje špecifiká. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že súd plne nezohľadnil právne názory obsiahnuté v rozhodnutí Ústavného súdu. Napokon právne závery rozhodnutia krajského súdu nenasleduje ani rozhodovacia prax súdov, ktoré v súčasnosti rozhodujú spory, ktorých meritom je priamo vrátenie platieb za prístup. V tejto súvislosti žalobca v závere svojho vyjadrenia poukázal na množstvo rozhodnutí Okresného súdu Žilina (minimálne 12 prípadov), Okresného súdu Košice I (minimálne 7 prípady) ako aj Krajského súdu v Žiline, ktorým boli potvrdené rozsudky Okresného súdu Žilina, ktorými súd zaviazal distribučnú spoločnosť vrátiť výrobcom uhradené platby za prístup do distribučnej sústavy.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

44. Žalovaný v podaní z 15.10.2018, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie 17.10.2018, zaujal stanovisko k problematike hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR. Má za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia po jeho uverejnení v Zbierke zákonov SR až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s SR, bolo napadnuté ustanovenie účinné a spolu so všetkými následkami predmetným ustanovením predpokladanými, pre všetkých účastníkov na trhu s elektrinou ako aj pre všetky orgány štátnej moci záväzné, a teda právne vzťahy medzi jednotlivými subjektmi vrátane všetkých práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného obdobia musia byť napadnutému zákonnému ustanoveniu, ktoré bolo v danom čase platné a účinné, podriadené. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (II. a III. výrok) zmenil a rozhodol, že žalobný návrh žalobcu v plnom rozsahu zamieta a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 100%.

45. Dňa 5.11.2018 bolo súdu prvej inštancie doručené rozsiahle vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 12.10.2018, v ktorom žalovaný uviedol, že trvá na podanom odvolaní a opätovne poukázal na to, že súd prvej inštancie skutkový stav nedostatočne zistil a takto skutkový stav nesprávne právne posúdil, z ktorého dôvodu má žalovaný za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho právne závery, ako aj jemu predchádzajúce konanie a ním aplikované súdne uváženie, ktoré k rozhodnutiu viedlo, sú zaťažené viacerými vadami, v dôsledku čoho považuje takéto rozhodnutie za predčasné, nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne. Navrhol rozhodnúť v súlade so svojim odvolaním.

46. Podaním doručeným súdu 20.11.2018 žalobca požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k vyjadreniam žalovaného a následne podaním doručeným súdu 26.11.2018 predložil rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, z ktorých vyplýva, že krajský súd v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu umožnil reparáciu poškodených práv výrobcov elektriny. Konštatovanie účinkov ex tunc je v súlade s princípom zachovávania ústavnosti a zároveň zabraňuje neprípustnému absolutizovaniu princípu právnej istoty.

47. Dňa 30.1.2019 bolo žalovaným odvolaciemu súdu doručené doplnenie argumentácie k problematike hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR a predloženie nového rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -617 z 12.10.2018.

48. Dňa 25.4.2019 bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie žalovaného vo veci samej. Okrem iného v závere zdôraznil, že žalovanému vzniká oprávnený nárok na protiplnenie za užívanie distribučnej sústavy žalobcom vrátane služieb s tým súvisiacich, z ktorého dôvodu nemohlo na strane žalovaného dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu. Má za to, že podmienky na priznanie žalobcom uplatňovaného žalobného nároku nie sú splnené a žalobcom uplatnený nárok nie je oprávnený.

49. Dňa 12.6.2019 bolo Krajskému súdu v Košiciach cestou Okresného súdu Košice I doručené vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo dňa 24.4.2019 a následne dňa 26.7.2019 bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie žalobcu k podaniu žalovaného - „Doplnenie argumentácie k problematike hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR a predloženie nového rozsudku“.

50. Žalovaný dňa 2.8.2019 doručil odvolaciemu súdu žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie z dôvodu pracovnej vyťaženosti ako aj náročnosti a rozsiahlosti dotknutej problematiky, ktorá je predmetom sporu.

51. Podaním doručeným Krajskému súdu v Košiciach 21.8.2019 žalobca zaujal stanovisko k rozhodovacej praxi Krajského súdu v Košiciach a predložil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. z 23.7.2019.

52. Výrok rozsudku, ktorým bolo konanie v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 21.2.2014 do 8.10.2016 a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej výšky 9% ročne zastavené (výrok I.) nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie z 11.7.2018, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48.202,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 48.202,32 eur od 8.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a výrok o trovách konania ako výrok súvisiaci (výrok III.).

53. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa - (ďalej len „“). Vec prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

54. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.8.2019 o 9.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 200/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.8.2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s , , .

55. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody.

56. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa , , , , a , t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

57. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces)je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6/ ods. 1 strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.

58. Pokiaľ žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu, vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom a pod. Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

59. Neúplnosť zistenia skutkového stavu ( ) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

60. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ( ) je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. , v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.

61. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

62. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. , na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

63. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( ), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza:

64. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého sa žalobca domáhal na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe Vyhlášky č. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „“), ktorou tento úrad zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy“, tzv. „G-komponent“ s tým, že povinnosť úhrady tejto platby mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -132 zo dňa 22.6.2016 (ďalej len „Nález“) argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby.

65. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom rozhodol tak, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s , , a a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú v bodoch 21. a 22. odôvodnenia tohto Nálezu.

66. Podľa vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie Nálezu v Zbierke zákonov), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne

na dodávku regulačnej elektriny a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

67. Odvolací súd poukazuje na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom, ktorý Nález sa vzťahoval aj na predmetný spor.

68. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia a to , , , , , o energetike (účinného do 31.12.2018). Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp. ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení a Zmluvu o dodávke elektriny, ich predmetom nebola dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, keďže neobsahovali záväzok zabezpečiť prepravu elektriny, tak ako to vyplýva z o energetike, podľa ktorého zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Je pritom zrejmé, že na základe Zmluvy o dodávke elektriny, žalovaným poverená koncernová spoločnosť Východoslovenská energetika, a.s., odoberá elektrinu už v mieste jej vpustenia žalobcom do distribučnej sústavy, teda nedochádza k jej preprave z jedného miesta do iného miesta.

69. Žalovaný oprávnenosť účtovania a inkasa platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, fakticky túto aj využíva. Podľa názoru žalovaného žalobca využíva prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné (záväzkové) vzťahy, avšak Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. Súdny dvor poskytol výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES, avšak odvolací súd uvádza, že tento rozsudok neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

70. Ústavný súd SR v Náleze jasne konštatoval nesúlad ustanovenia Vyhlášky v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s , , a a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení Vyhlášky ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „Popísaný stav nekorešponduje s dikciou , keď nepostupoval pri prijímaní spornej časti vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti Vyhlášky ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s . Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí Vyhlášky navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v , ktorý tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa . Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí Vyhlášky dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Na základe tohto Nálezu vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad rámec povinností, ktoré sú zakotvené pre žalobcu v Zákone o energetike, ale aj nad rámec o regulácii v sieťových odvetviach, pričom uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa o energetike bolo fakultatívnou možnosťou žalobcu.

71. Záväzkové právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie (pohľadávku) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh) vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z bezdôvodného obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon.

72. Podľa , , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

73. Podľa , musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

74. Žalovaný preto nie je oprávnený ponechať si účtované a inkasované platby, tak ako ich fakturoval pre žalobcu, teda za prístup do distribučnej sústavy vo výške stanovenej Vyhláškou ani titulom tvrdeného bezdôvodného obohatenia, keďže Ústavný súd SR v Náleze jednoznačne uviedol, že pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy (prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia Vyhlášky, ktorú Ústavný súd SR vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone, teda ani v a predstavuje neústavný zásah do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

75. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalobcu, že platba za prístup je platba za kvalifikované využívanie distribučnej sústavy, a to vo forme prístupu (užívanie sústavy na prepravu vpustenej elektriny na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny), ktorá je definovaná v Zákone o energetike a nie za akékoľvek užívanie sústavy žalovaného.

76. V právnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, ktorý sa odvodzuje z SR. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony platí zásada, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti. Platí tak všeobecný pojmový znak právnych noriem, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti do budúcnosti a nie spätne do minulosti.

77. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaného o účinkoch Nálezu ex nunc - od zverejnenia Nálezu. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že Nález má účinky ex tunc, s ktorým zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Pre vyslovenie účinkov predmetného Nálezu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. PLz.

-4, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu SR má účinky ex tunc, teda od začiatku, nie až od zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14.6.2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie sp.zn. PLz. - 4, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak odvolací súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov.

78. Ďalej žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré videl v arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného. Žalovaný mal zároveň za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.

79. K týmto námietkam žalovaného odvolací súd udáva, že iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. ). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.7.2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

80. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí. Rozhodnutie obsahuje zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovaného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil a nevybočil nimi z rámca relevantnej právnej úpravy a jej ústavno - konformnej interpretácie.

81. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle .

82. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

83. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako vecne správny ( ).

84. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ust. a . Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný,

má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle .

85. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) / /.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).