Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-1-2023.pdf
PDF · 158.68 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: Obec Čičava, so sídlom Čičava 41, 093 01Čičava, IČO: 00 332 305, zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., so sídlom Hlavná 111/25, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 651 258 , proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Martina Čelková, so sídlom Štefánikova 22, 066 03 Humenné, o zaplatenie 3.900,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4C/3/2020 zo dňa 24.03.2023 takto
rozhodol:
I. Z a m i e t a návrh žalovaného na prerušenie konania.
II. P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 4C/3/2020 zo dňa 24.03.2023 v I. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.900,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.900,06 eur od 08.05.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v II. výroku v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol a v III. výroku priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Žalobca sa žalobou doručenou dňa 08.04.2020 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.900,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 663,36 od 16.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.936,68 eur od 28.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.300,02 eur od 18.07.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný začal vykonávať dňom 05.12.2016 mandát starostu obce, pričom dňa 28.03.2017 bol žalovaný vzatý do výkonu väzby. Žalovaný z výkonu väzby zaslal žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu stanovisko z 26.05.2017, v ktorom sa domáhal vyplatenia mzdy za čas strávený vo výkone väzby. Odo dňa 28.03.2017, kedy bol žalovaný vzatý do vyšetrovacej väzby, mu bol za mesiac apríl, máj a jún 2017 vyplatený plat za výkon funkcie starostu vo výške 3.900,06 eur k rukám ním splnomocnenej osoby. Na základe výsledkov riadnych komunálnych volieb sa mandátu starostu obce ujal dňom 02.12.2018 novozvolený starosta D. E., Žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 12.09.2019, avšak svojou žiadosťou zo dňa 13.02.2020 opätovne žiadal obec o vyplatenie mzdy spätne za obdobie jeho väzobného stíhania, preto žalobca požiadal o odborné posúdenie otázky výkonu funkcie starostu počas trvania väzobného trestného stíhania a jeho nároku na mzdu za toto obdobie. Odborné posúdenie bolo vypracované prostredníctvom advokátskej kancelárie doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. &
Associates, s.r.o. ku dňu 30.03.2020, z ktorého vyplynulo že mzda, resp. plat je pojmovo spojený s výkonom činností, pričom pri ich prerušení z dôvodu prekážok v práci nedochádza k vyplácaniu mzdy alebo platu, preto analogickou aplikáciou najbližších dotknutých ustanovení Zákonníka práce možno konštatovať, že ak starosta reálne nevykonáva svoju funkciu a činnosti z nej plynúce nemá nárok na žiadnu odmenu za „výkon“ činnosti. Na strane žalovaného vyplatením platu v období mesiacov apríl, máj a jún 2017 tak vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca si zároveň uplatnil voči žalovanému zákonný úrok z omeškania, a to odo dňa vyplatenia jednotlivých uplatňovaných súm žalovanému.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, pričom podľa jeho názoru vzatím do väzby jeho mandát starostu obce Čičava nezanikol, preto bolo zákonné, aby svoj plat starostu poberal až do času straty jeho mandátu. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania nároku z bezdôvodného obohatenia s tým, že premlčacia doba začala plynutím odo dňa nasledujúceho o dni vyplatenia mzdy.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav:
- žalovaný bol zvolený do funkcie starostu obce Čičava, pričom mandát starostu obce začal vykonávať dňom 05.12.2016 zložením sľubu na zasadnutí obecného zastupiteľstva;
- dňa 28.03.2017 bol žalovaný vzatý do výkonu väzby;
- podľa plnomocenstva zo dňa 14.07.2017 A. B., starosta obce dal príkaz k vyplateniu mzdy za mesiac jún 2017 pre A. B. - starostu obce Čičava z pokladne obce Čičava a zároveň dal súhlas, aby túto mzdu za mesiac jún 2017 prevzal z pokladne jeho syn A. B.;
- z výdavkových pokladničných dokladov zo dňa 16.06.2017, 28.06.2017 a 18.07.2027 vyplýva, že A. B. st. bola vyplatená suma 663,36 eur, suma 1.936,68 eur a 1.300,02 eur;
- prevzatie sumy 663,36 eur - záloha mzdy za mesiace apríl 2017 a máj 2017 potvrdil podpisom žalovaný a tiež potvrdil aj prevzatie sumy 1.936,68 eur - doplatok mzdy za apríl 2017 a máj 2017;
- na základe výsledkov riadnych komunálnych volieb sa mandátu starostu obce ujal dňom 02.12.2018 novozvolený starosta D. E.;
- žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 12.09.2019;
- dňa 30.03.2020 advokátska kancelária doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o. vypracovala právne stanovisko, podľa ktorého sa žalobca domáha vyplatenia bezdôvodného obohatenia od žalovaného;
- z protestu prokurátora Pd 82/17/7713-5 vyplynulo, že okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou podal dňa 16.08.2017 protest proti opatreniu starostu obce Čičava, ktorým poveril D. E. do funkcie zástupcu starostu obce Čičava zo dňa 05.06.2017 doručenému obci Čičava dňa 06.06.2017.
5. Súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom prokurátorky Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou F. F. B. a prokurátora Okresnej prokuratúry v Humennom JUDr. Viliama Lodu, aby sa vyjadrili k posúdeniu, ktoré uviedli v proteste prokurátora Pd 82/17/7713-5, nakoľko bol toho názoru, že vypočúvať prokurátora ohľadom protestu proti opatreniu starostu obce Čičava, ktorým poveril D. E. do funkcie starostu obce Čičava, ktorý bol riadne odôvodnený, nemá v prebiehajúcom spore žiaden význam, pričom svoje rozhodnutie založil na iných skutočnostiach, vo vzťahu ku ktorým bol výsluch prokurátorov bez významu.
6. Na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, § 456, § 31 ods. 1, § 32 ods. 2, § 107 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), čl. 13 ods. 2, čl. 69 ods. 1, čl. 69 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. § 2a ods. 3 zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby, ust. § 13 ods. 1 a 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších zmien a doplnkov, ust. § 2 ods. 1, § 3, ods. 1, 2, § 4, ods. 5, § 7 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest.
7. V prvom rade súd prvej inštancie riešil otázku, či je žalovaný pasívne vecne legitimovaný alebo nie, pričom poukázal, že kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z § 451 ods. 1 OZ a je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k tomu malo v súlade s právom dôjsť. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že podľa výdavkových pokladničných dokladov uvedené sumy prevzal dňa 16.06.2017 a dňa 28.06.2017 žalovaný, ktorý nijak nepoprel pravosť žalobcom predložených výdavkových pokladničných dokladov. K výdavkovému pokladničnému dokladu zo dňa 18.07.2017 súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný bol zastúpený synom A. B., ml., na prevzatie mzdy za
mesiac jún 2017, a teda práva a povinnosti tým vznikli priamo žalovanému. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na list žalovaného, v ktorom žalovaný uviedol, že za mesiace apríl, máj, jún 2017 mu bola vyplatená záloha za mzdu, a preto žalovaného považovalo v konaní za pasívne vecne legitimovaného.
8. Ďalšou otázkou, ktorú súd prvej inštancie riešil, bola otázka, či právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je alebo nie je premlčané, keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, pričom namietal, že žaloba nebola podaná v rámci subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty. Podľa názoru žalovaného, subjektívna premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po uskutočnení jednotlivých platieb, t. j. 17.06.2017, 29.06.2017 a 19.07.2017 a uplynula postupne 17.06.2019, 29.06.2019 a 19.07.2019. Vo všeobecnosti súd prvej inštancie poukázal, že pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal, pričom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor a plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil sa dozvedel až z právneho stanoviska právneho zástupcu zo dňa 30.03.2020, pretože zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu výslovne nevyplýva, či žalovaný vzatím do väzby stráca alebo nestráca nárok na výplatu platu starostu, pričom na analýzu uvedeného je potrebné právnické vzdelanie. Podľa súdu prvej inštancie v rozpore s elementárnou logikou by bolo, keby subjektívna premlčacia doba by mala plynúť výplatou jednotlivých súm žalovanému, keďže žalobca po vyplatení prvej sumy pristúpil k ďalšej a ďalšej výplate a zároveň by si mal byť vedomý, že žalovaný sa bezdôvodne obohacuje, pričom v tom čase príkaz na výplatu dával samotný žalovaný a zamietnutie žaloby na základe uplynutia subjektívnej premlčacej doby počítanej odo dňa výplaty jednotlivých súm by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť až 30.03.2020 a keďže žaloba bola podaná dňa 08.04.2020, bola v rámci subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby podaná včas.
9. Poslednou otázkou, ktorú súd prvej inštancie riešil bolo, či žalovaný mal alebo nemal nárok na plat starostu počas trvania väzby a či sa teda bezdôvodne obohatil, pričom skonštatoval, že uvedená skutočnosť nie je vyslovene vyriešená v právnom poriadku. Podľa žalovaného nárok na plat vzniká dňom zloženia sľubu a zaniká dňom zániku mandátu. Žalobca tvrdil, že starosta musí funkciu starostu aj reálne vykonávať, aby mal nárok na plat, pričom poukázal na ustanovenia zákona o tzv. úväzkovom starostovi, kde priamo zákon predpokladá, že starosta, ktorý nevykonáva funkciu v celom rozsahu, má nárok na plat v pomernej časti zodpovedajúcej rozsahu vykonávanej funkcie. Súd prvej inštancie uznal, že žalovanému počas výkonu väzby, kedy nebol právoplatne uznaný vinným a odsúdeným, funkcia starostu obce nezanikla, no na druhej strane neopomenul zákon o výkone väzby, podľa ktorého obvinený nemôže vo výkone väzby vykonávať volené a iné verejné funkcie. Následne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS/155/2017, podľa ktorého: „všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vyslovil názor, podľa ktorého účelom zákona o platových pomeroch starostov obcí, bolo upraviť plat starostu, ktorý svoju funkciu vykonáva, pričom povinnosť vykonávať funkciu je dokonca priamo súčasťou sľubu starostu, kde starosta okrem iného sľubuje, že bude riadne plniť svoje povinnosti a pri výkone svojej funkcie bude dodržiavať právne predpisy. Zákon o obecnom zriadení výkon funkcie starostu po zložení sľubu nijak neobmedzujú, funkcia starostu trvá až do jej zániku, pričom konkrétne úlohy vykonáva buď osobne starosta alebo jeho poverený zástupca, pričom ani práceneschopnosť, či iné prekážky nespôsobujú prerušenie výkonu funkcie, ktorej sa starosta chopí dňom zloženia sľubu. Vzatie starostu do väzby je podľa súdu prvej inštancie osobitný prípad, keďže v tomto prípade dochádza k zániku reálneho výkonu funkcie starostu a to priamo ustanovením zákona o výkone väzby, aj keď formálne funkcia starostu vzatím do väzby nezaniká, pričom funkcia starostu v súlade s § 13 zákona o obecnom zriadení je nepochybne volenou funkciu. Preto podľa súdu prvej inštancie by bolo nelogické, ak by štát na jednej strane v zákone upravil zákaz vykonávať volenú alebo inú verejnú funkciu a na strane druhej, v takejto situácii osobe, na ktorú sa vzťahuje uvedený zákaz, priznal plat. Podporne súd prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie o tzv. „úväzkovom starostovi“, ale aj na čl. 36 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. V žiadnom prípade nemôže byť podľa súdu prvej inštancie v záujme štátu, aby odmenu
dostal niekto, kto nielen že fakticky nevykonáva nejakú funkciu, ale jej výkon by bol priamo v rozpore s ustanovením zákona. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanému za obdobie, ktoré bol vo väzbe, plat nepatrí, a preto sa podľa názoru súdu bezdôvodne obohatil vo výške 3.900,06 eur a túto sumu je povinný žalobcovi vrátiť.
10. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho pod dni doručenia žaloby žalovanému, keďže žalobca nepreukázal doručenie žiadnej výzvy žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá by predchádzala podanej žalobe, preto súd prvej inštancie vychádzal z dňa, kedy bola žalovanému doručená samotná žaloba a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní a keďže žalobca bol v súdnom konaní úspešný, priznal mu súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. V zákonom stanovenej lehote proti výroku I/ a III/ podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, e/, f/ a h/ CSP. Podľa žalovaného je rozsudok súdu prvej inštancie nesprávny v tom, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine obvineného a taktiež funkcia starostu zo zákona nezanikla, pričom mandát starostovi zanikol až právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu za úmyselný trestný čin dňa 12.09.2019, pričom aktívne vecne legitimovaný subjekt mal v prípade pochybností iniciovať konanie o preskúmaní zániku funkcie starostu podľa § 325 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a v žalobe sa mal domáhať určenia, že funkcia starostu zanikla. Podľa žalovaného zákon o obecnom zriadení výkon funkcie starostu po zložení sľubu nijak neobmedzujú a je toho názoru, že táto funkcia od tohto momentu sa aj vykonáva a trvá do jej zániku, pričom konkrétne úlohy vykonáva buď osobne starosta alebo jeho poverený zástupca, pričom ani práceneschopnosť, či iné prekážky nespôsobujú prerušenie výkonu funkcie, ktorej sa starosta chopí dňom zloženia sľubu. Žalovaný taktiež poukázal, že v zákone o platových pomeroch starostu zánik nároku na plat nie je upravený.
13. Žalovaný taktiež namietal nesprávne rozhodnutie súdu týkajúce sa námietky žalovaného o premlčaní pohľadávky, keďže podľa žalovaného je nespochybniteľné, že žalobca mal vedomosť, kedy došlo k premlčaniu nároku, a preto subjektívna premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po uskutočnení jednotlivých platieb a táto postupne uplynula. Preto v tomto smere žalovaný namietol, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení mal dozvedieť až zo stanoviska právneho zástupcu.
14. Žalovaný sa taktiež nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý zamietol vykonať dokazovanie výsluchom prokurátorky Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou a prokurátora Okresnej prokuratúry v Humennom, ktorý podľa tvrdení žalovaného proti opatreniu starostu obce Čičava, ktorým žalovaný poveril D. E. do funkcie zástupcu starostu zo dňa 05.06.2017, mal udeliť súhlas splnomocnenému advokátovi žalovaného zabezpečovať súčinnosť pri výkone mandátu, nakoľko mu mandát nezanikol. Podľa žalovaného je bežné, že funkciu starostu vykonávajú osoby, ktoré vykonávajú mandát starostu v pozícii podozrivého alebo obvineného s obmedzeniami a monitorovacím zariadením. Žalovaný poukázal aj na publikáciu zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého tento ukladá odsúdenému starostovi povinnosť bezodkladne oznámiť odsúdenie obci, pričom žalovaný bol uznaný vinným až dňa 12.09.2019. Žalovaný dodal, že zánik mandátu starostu obce je, rovnako ako pri poslancovi NR SR, naviazaný na právoplatnosť odsudzujúceho rozsudku, ktorý však stále môže byť napadnutý mimoriadnymi opravnými prostriedkami v širšom zmysle.
15. Žalovaný je tiež toho názoru, že súd prvej inštancie nie je príslušným súdom v konaní o preskúmaní zániku funkcie starostu obce, ktorým je s poukazom na ust. § 1 zákon č. 162/2015 Z.z. správny súd, nakoľko zákonodarca explicitne nerieši situáciu, ktorá nastala v súvislosti s ust. § 71 ods.1 písm. a/, b/, c/, Trestného poriadku.
16. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé v preskúmavacom konaní obstáť, pretože v žiadnom ohľade nie sú prítomné zákonom predpokladané odvolacie dôvody. Žalobca poukázal, že v predmetnej veci nikdy nebola relevantná otázka zániku
mandátu starostu a ani nebolo sporné, že väzbou po formálnej stránke mandát starostu nezaniká. V uvedenej veci sa však pojednáva o neoprávnenom vyplácaní verejných prostriedkov v podobe platu za funkciu starostu, ktorú v dôsledku väzby žalovaný nemohol vykonávať, a preto rozhodujúcou otázkou v spore bol skutočný výkon resp. pracovný či funkčný vklad starostu do riadenia obce, za ktorý by mu prináležal zákonný nárok na náhradu mzdy resp. platu. Žalobca sa preto tiež stotožnil s tým, že nebolo potrebné realizovať dokazovanie výsluchmi navrhovaných svedkov, keďže títo by dokazovali skutočnosť, ktorá v uvedenej veci nebola sporná.
18. Žalobca ďalej poukázal, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, teda na ťarchu žalobcu – obce, ktorá reguluje postavenie a platové náležitosti starostu obce, a ktorá nereglementuje na uvedenú situáciu. Opačným výkladom by sa podľa žalobcu právnou normou neregulované plnenie dostalo k dispozícii žalovaného za pasívnu, čisto formálne trvajúcu funkciu starostu, ktorý si tento plat nároku nárokuje len ako formálny nositeľ starostu počas väzby, bez primeraného protiplnenia v podobe reálneho výkonu práv a povinností starostu. Z uvedeného dôvodu uvedené konanie žalobca považuje za čisto špekulatívne konanie, nepožívajúce právnu ochranu, ktoré je výsledkom zneužitia nedokonalej a nedostatočne precizovanej právnej úpravy v otázke pôsobenia a platových nárokov starostu počas jeho väzobného stíhania.
19. Žalobca považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, logicky zrozumiteľný a čo do právnych záverov udržateľný, pričom dal odpoveď na všetky pre vec relevantné otázky. Keďže žalobca nemal za sporné, že mandát starostu zaniká až právoplatným odsúdením za trestný čin, nie je mu zrejmé, ani pochopiteľné tvrdenie žalovaného o potrebe iniciovať konanie o preskúmanie zániku funkcie starostu obce a tento argument vo vzťahu k odvolacím dôvodom považuje za nelogické a za vecne diskvalifikované. Rovnako žalobcovi nie je zrejmé, z akých dôvodov žalovaný namieta moment plynutia subjektívnej lehoty a v čom konkrétne považuje úsudok súdu prvej inštancie za nesprávny, pričom hoci žalovaný posudzuje existenciu subjektívneho poznatku žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia, k uvedenému neuvádza žiadne dôkazy, ani relevantné teoretické východiská. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu nárok na trovy odvolacieho konania.
20. K vyjadreniu žalobcu doručil žalovaný svoje vyjadrenie, spolu s ktorým podal návrh na prerušenie konania a návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, pričom vo vyjadrení uviedol, že zotrváva na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach a namieta tvrdenia žalobcu o subjektívnom konštatovaní bez právnej alebo inej skutkovo dôkaznej opory, ktorý v procesnom útoku opiera dôkazné bremeno vymáhaného nároku pri absencii rozhodujúcej právnej úpravy o kvalifikovanú právnu analýzu, ktorá otázku poberania platu starostu počas výkonu väzby dopodrobna rozanalyzovala a bola vypracovaná zástupcom žalobcu, s ktorou sa súd prvej inštancie s poukazom na nedostatok judikovaného právneho názoru stotožnil. Žalovaný opätovne poukázal na zákon o platových pomeroch starostu, ktorý nie je v postavení zamestnanca. S poukazom na zásadu iura novit curia žalovaný uvádza, že súd sa nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú skutkovému základu veci dal iba navrhovateľ alebo druhý účastník konania, pričom poukázal, že každé ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.
21. V ďalšom žalovaný poukázal na Európsku chartu miestnej samosprávy, ktorý je medzinárodným dokumentom obsahujúci princípy miestnych samospráv, čím určuje dôležitosť územnej samosprávy ako základu každého demokratického systému. V tomto smere žalovaný poukázal na čl. 7 tejto charty, ktorý garantuje podmienky výkonu funkcie na miestnej úrovni, a preto navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie s otázkou, či predstaviteľ obce ako najvyšší výkonný orgán obce počas výkonu väzby v ústave na výkon väzby, je oprávnený alebo neoprávnený poberať funkčný plat a sociálne zabezpečenie, hradené z verejných prostriedkov v podobe platu za funkciu starostu.
22. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepodali.
23. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
24. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal návrhom žalovaného na prerušenie konania podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie.
25. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
26. Konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože SD EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
27. Ustanovenie § 162 ods. 1 písm. c) CSP ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada SD EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu SD EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. Teda zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
28. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo, že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.
29. Žalovaný však navrhol položiť prejudiciálnu otázku v súvislosti s výkladom článku 7 Európskej charty miestnej samosprávy, či predstaviteľ obce ako najvyšší výkonný orgán obce počas výkonu väzby v ústave na výkon väzby je oprávnený / neoprávnený poberať funkčný plat a sociálne zabezpečenie hradene z verejných prostriedkov v podobe platu za funkciu starostu.
30. Európska charta miestnej samosprávy sa však netýka práva Európskej únie. Európska charta miestnej samosprávy bola prijatá na pôde Rady Európy. Rada Európy nepatrí medzi inštitúcie Európskej únie, ale je medzinárodnou organizáciu založenou od roku 1949, ktorej cieľom je predovšetkým ochrana ľudských práv a právneho štátu a upevňovanie demokratickej stability v Európe. Aj keď je Európska únia oprávnená pristupovať ako medzinárodná organizácia aj aktom Rady Európy, podľa informácii dostupných na webovej stránke Rady Európy Európska únia nepristúpil k Európskej charte miestnej samosprávy, a teda sa netýka práva Európskej únie, o ktorého výklad by mohol odvolací súd požiadať SD EÚ.
31. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu pri posudzovaní predmetnej veci, nebolo potrebné predložiť prejudiciálnu otázku postupom podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP.
32. Čo sa týka odvolania žalovaného, žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa st. § 365 ods.1 písm. a/, e/, f/ a h/ CSP, podľa ktorých neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
33. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
34. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
35. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
36. K odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:
37. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa procesných podmienok podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal preukázať, ktoré procesné podmienky neboli splnené. Odvolací súd po preštudovaní odvolania žalovaného nezistil, ktoré procesné podmienky splnené neboli. Ak žalovaný k uvedenému odvolaciemu dôvodu mal na mysli, že súd prvej inštancie nemal príslušnosť konať o preskúmaní zániku funkcie starostu z dôvodu situácie podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Trestného poriadku, odvolací súd poukazuje, že uvedená otázka nebola medzi stranami sporu sporná. Ani súd prvej inštancie neuviedol, že výkonom väzby zaniká funkcia starostu obce, ale naopak s poukazom na právnu úpravu uviedol, že počas výkonu väzby, kedy žalovaný nebol právoplatne uznaný vinným a odsúdeným, mu funkcia starostu obce nezanikla, nakoľko dôvody zániku funkcie starostu sú výslovne uvedené v § 13a ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Aj z vykonaného dokazovania jasne vyplýva, že žalovaný bol zvolený do funkcie starostu obce Čičava a dňom 05.12.2016 po zložení sľubu začal funkciu starostu vykonávať, pričom dňa 12.09.2019 bol žalovaný právoplatne uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu. Podľa zákona o obecnom zriadení (zák. č. 369/1990 Zb.) funkčné obdobie starostu sa začína zložením sľubu novozvoleného starostu a mandát zaniká okrem iného aj právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin (§ 13 ods. 1 a § 13a ods. 1 písm. d/ zákona č. 369/1990 Zb.). Otázka trvania mandátu žalovaného ako starostu obce nebola sporná. Spornou otázkou a predmetom súdneho konania bolo posúdenie, či starostovi obce prináleží plat za obdobie, kedy funkciu starostu obce reálne nevykonáva z dôvodu zaistenia jeho osoby v trestnom konaní väzbou.
38. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci
všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.09.2010). Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).
39. Čo sa týka hodnotenia dôkazov Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia, ale dôkazy hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Zistený skutkový stav vychádza z procesnej aktivity strán sporu, ktoré počas súdneho konania pred súdom prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení navrhli dôkazy a tieto súd prvej inštancie vykonal.
40. Z odvolania žalovaného však nie je zrejmé, ktoré skutkové zistenie súdu prvej inštancie žalovaný spochybňuje, teda ktoré skutkové zistenie považuje za nesprávne. Z odvolania len vyplýva, že žalovaný nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vypočutím prokurátorky Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou a tiež prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, ktorý mal udeliť súhlas splnomocnenému advokátovi žalovaného zabezpečovať súčinnosť pri výkone mandátu, nakoľko mu mandát nezanikol. Súd prvej inštancie považoval vykonanie uvedených dôkazov nevýznamné, keďže rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie nároku žalobcu mal zistené z ostatných dôkazov. Odvolací súd tiež poukazuje, že vykonanie dokazovania vypočutím týchto svedkov by bolo nielen nadbytočné, ale aj nehospodárne. Nesporné totiž medzi stranami sporu bolo, že funkcia starostu obce je verejnou volenou funkciou a žalovaný skutočne dňa 28.03.2017 bol vzatý do výkonu väzby, a preto aplikujúc ust. § 2a ods. 3 zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby, žalovaný nemohol vo výkone väzby vykonávať volené a iné verejné funkcie. Preto skutočnosti, pre ktoré žalovaný navrhoval vykonať uvedené dokazovanie, neboli pre posúdenie otázky, či starostovi obce počas výkonu väzby patrí aj nárok na plat, neboli významné.
41. Napokon odvolaním žalovaný napáda aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
42. Ako už odvolací súd konštatoval vyššie spornou otázkou medzi stranami sporu bolo posúdenie, či starostovi obce počas výkonu väzby, kedy funkciu starostu reálne nevykonáva, patrí alebo nepatrí nárok na plat a v danom prípade aj otázka premlčania uplatneného nároku týkajúca sa začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
43. Podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
44. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej dôvod na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (napr. bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). Funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. To, či v konkrétnom prípade bolo plnenie bezdôvodné, závisí od posúdenia všetkých okolností, za ktorých došlo k plneniu. Podľa ustálenej judikatúry má inštitút bezdôvodného obohatenia subsidiárny charakter. Právny vzťah môže byť podľa neho posúdený iba vtedy, ak nárok nevyplýva z iného zákonného ustanovenia a nárok zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie môže byť opodstatnený iba vtedy, ak povinnosť vydať prijaté plnenie neupravuje iný právny inštitút, napr. náhrada škody.
45. Majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Vnútorný psychický vzťah obohateného subjektu k príčinám obohatenia sa je bez akejkoľvek právnej relevancie. Vznik reparačného právneho následku je teda objektivizovaným prejavom základnej funkcie súkromného práva, ktorou je spravodlivosť v právnych vzťahoch.
46. Vzťah skutkových podstát bezdôvodného obohatenia je vzťahom generálnej klauzuly a jednotlivých zákonodarcom prezumovaných prípadov bezdôvodného obohacovania sa (z povahy veci ide o výpočet demonštratívny). Ak teda určité konanie osôb nebude možné subsumovať pod konkrétnu zákonodarcom normovanú skutkovú podstatu bezdôvodného obohacovania sa, postačí, ak takéto konanie vykazuje také znaky, ktoré sú kogentnou právnou normou ustanovenia § 451 ods. 1 zakázané. Uvedený záver vyplýva aj z preferencie ústavnokonformného a teleologického výkladu právnych noriem. Zákaz bezdôvodného obohacovania sa je totiž len derivátom absolútneho subjektívneho práva vlastniť majetok, resp. pokojného užívať (čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
47. V uvedenom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané a žalovaným nespochybnené, že počas výkonu väzby prevzal plat za výkon funkcie starostu vo výške 3.900,06 eur za mesiace apríl, máj, jún 2017, hoci od 28.03.2017 zotrvával žalovaný vo vyšetrovacej väzbe, pričom podľa zákona o výkone väzby funkciu starostu vykonávať reálne nemohol. Správne súd prvej inštancie zistil, že otázka nároku starostu obce na plat počas výkonu väzby nie je v právnej úprave vyslovene uvedené. Preto bolo potrebné aplikovať takú právnu úpravu, ktorá najbližšie na danú skutkovú situáciu reaguje. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie pri svoji právnych úvahách postupoval správne a s jeho názormi v bode 37. odôvodnenia rozsudku sa plne stotožňuje. Odôvodnenie, prečo nároku žalobcu bolo vyhovené, je zrozumiteľné a výklad použitých právnych noriem je súladný najmä s princípom spravodlivosti. Zákon č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomerov starostov obcí a primátorov miest upravuje aj výšku platu starostu obce, podľa ktorého tak, ako poukázal aj súd prvej inštancie, vyplýva aj možnosť zníženia platu v prípade, ak starosta nevykonáva funkciu v celom rozsahu (úväzkový starosta).
48. Odvolací súd len dodáva, že hoci vzatie do väzby nespôsobuje zánik funkcie starostu, ale jeho skutočným následkom je prekážka výkonu tejto funkcie, kde právna úprava obvinenému vzatému do väzby dokonca neumožňuje žiadny výkon volenej a inej verejnej funkcie. Vzatie do väzby je inštitút zabezpečujúci zaistenie osoby počas trestného konania, kedy sa vyšetrovaním zisťuje, či osoba obvinená skutok, ktorý sa jej kladie za vinu spáchala, pričom už v čase rozhodovania o väzbe musia byť zistené také podozrenia, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, spáchal obvinený. Z uvedeného možno dôvodiť, že vzatie do väzby si spôsobil žalovaný sám svojou protiprávnou činnosťou, pre ktorú bol dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, čo sa v konečnom dôsledku potvrdilo aj právoplatným rozhodnutím o jeho vine. V širšom zmysle nie je vylúčená ani zásada nemo turpitudinem suam allegare potest, čo znamená, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania. V danom prípade uvedené môže znamenať to, že žalovaný nemá nárok na plat starostu obce počas obdobia prekážky výkonu jeho funkciu, ktorú prekážku si spôsobil svojím nepoctivým správaním sám. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť netypické, čo však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym
poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé, preto úlohou súdu je nazerať na zákon aj cez prizmu spravodlivosti.
49. Preto záver súdu prvej inštancie, že starostovi obce počas trvalej prekážky výkonu funkcie v dobe zaistenia jeho osoby väzbou nepatrí nárok na plat v žiadnom rozsahu, je správny, z právnej úpravy vyvoditeľný a najmä spravodlivý.
50. K otázke premlčania uplatneného nároku týkajúcej sa začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie podrobne vysvetlený v bode 36 odôvodnenia rozsudku.
51. Podľa ust. § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
52. Podľa § 107, ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
53. Premlčaním sa rozumie právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k povahe subjektívneho práva. Inštitút premlčania poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vznáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt, teda že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú, alebo inak povedané, že právo patrí bdelým. Premlčaniu zásadne podliehajú majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Majetkovým právom je právo na poskytnutie plnenia, ktoré má pre oprávnený subjekt majetkový obsah alebo majetkovú (peniazmi oceniteľnú) hodnotu.
54. V prípade bezdôvodného obohatenia právna úprava rozlišuje pre začiatok plynutia premlčacích dôb subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Pre začiatok plynutia subjektívne premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a zároveň o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia lehota začína plynúť od dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať.
55. Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení, uvedená právna otázka bola už vyriešená Najvyšším súdom SR, ktorý uviedol, že „oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (pozri rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/169/2017, sp. zn. 1Cdo/67/2011).
56. Žalovaný nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, kedy sa mal o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedieť. Podľa žalovaného sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia v deň nasledujúci po dni uskutočnenia jednotlivých platieb. Avšak aj súd prvej inštancie poukázal, že uvedené tvrdenie nemôže byť správne, pretože v čase vyplácania platu starostovi obce resp. jeho splnomocnenému zástupcovi pokyn na vyplácanie platu dával sám žalovaný, preto je
skutočne nelogické, že sám žalovaný ako starosta obce by sebe samému naďalej nechal vyplácať plat, ak by zároveň mal mať vedomosť, že týmto sa ako starosta obce bezdôvodne obohacuje na úkor obce, a okrem toho žalovaný od žalobcu požadoval výplatu platu za celé obdobie trvania väzby. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca začal situáciu vyplácania platu žalovanému riešiť až potom, čo mu žalovaný doručil „Žiadosť o vyplatenie mzdy starostu obce“ zo dňa 13.02.2020, teda v čase, kedy bol už do funkcie starostu obce žalobcu zvolený nový starosta D. E., čoho reakciou bolo požiadanie advokátskej kancelárie o spracovanie analýzy k posúdeniu nároku na vyplatenie mzdy starostu obce v čase zotrvania vo väzbe. Odvolací súd sa tiež ako súd prvej inštancie stotožňuje s prezentovaným názorom žalobcu, že skutočne sa jedná o otázku, ktorá nie je výslovne právne upravená v právnych predpisoch a pre posúdenie nároku, ktorý je predmetom tohto súdneho konania podľa zistených skutkových zistení sa vyžaduje odborné právne vzdelanie. Preto sú závery o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby správne a názor žalovaného v odvolaní nepostačuje pre opačné úvahy.
57. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného neboli dôvodné a skutočnosti uvedené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdený. Keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel, správny je aj jeho výrok o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol porovnávajúc úspech strán sporu.
58. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie, podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).
K trovám odvolacieho konania
59. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
60. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
61. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
62. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení porovnaním úspechu strán sporu a keďže žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100 %.
63. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.