Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31C/31/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Katarínou Skubákovou v právnej veci žalobkyne: E. G., E. XX.X.XXXX, I. I. XX, J., zastúpenej: C. G., E.A. X.XX.XXXX, I. I. XX, J., proti žalovanému: SR - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.500,- eur s príslušenstvom, t a k t o

rozhodol:

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 11.4.2018 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej sumu 4.500,- eur, z titulu náhrady škody v zmysle Okrem istiny škody si v konaní uplatňovala aj nárok na úroky z omeškania, a to v zmysle zápisnice o výsluchu zo dňa 21.6.2018 v spojení so zápisnicou z pojednávania zo dňa 26.6.2019 vo výške 20% ročne zo žalovanej istiny od 11.12.2013 do zaplatenia. V replike, doručenej súdu dňa 10.12.2018 žiadala vrátiť ukradnuté peniaze a taktiež, aby sa jej žalovaný patrične omluvil za nepríjemnosti, ktoré jej spôsobili policajti SR. Na pojednávaní dňa 25.9.2019 žalobkyňa uviedla, že uvedeným podaním nemienila žiadať zmenu žaloby a nežiada, aby o uvedenom petite, čo sa týka ospravedlnenia, súd rozhodoval.

2. Žalobu žalobkyňa odôvodnila (v spojení so zápisnicou o výsluchu za účelom odstránenia nedostatkov podania zo dňa 21.6.2018 čl.6) tým, že dňa 11.12.2013 jej počas domovej prehliadky príslušníci Policajného zboru preukázateľne ukradli z bytu č. 12 na ulici M.. B. X v J. sumu 4.500,- eur, ktoré žiada uhradiť. Má za to, že bol spáchaný trestný čin zo strany policajtov, keďže jej ukradli peniaze. K žalobe priložila uznesenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 13.11.2014 (čl.11) a odpoveď žalovaného na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.6.2015 (čl. 17).

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že pasívna legitimácia účastníka konania, je jednou z prvoradých procesných podmienok. Jej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a na každom stupni. Nedostatok je fakticky neodstrániteľný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. ). Vo všeobecnosti platí, že v právnych vzťahoch v mene štátu koná príslušný, o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ako štátna rozpočtová organizácia. Jeho kompetencie vymedzuje uvedený zákon. Jedná sa o samostatnú právnickú osobu a teda disponuje spôsobilosťou byť účastníkom konania. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy, právnickou osobou, ktorá vystupuje v

právnych vzťahoch samostatne, má samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti. Ďalším subjektom, ktorý má v právnych vzťahoch samostatnú procesnú spôsobilosť je štát - Slovenská republika, za ktorú koná v jej mene príslušný organ vymedzený zákonom. Na základe uvedeného je žalovaný názoru, že je nevyhnutné rozlišovať Slovenskú republiku a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako dva rôzne subjekty, ktorých postavenie pred súdom a najmä pasívna či aktívna legitimácia v súdnom konaní sa líšia a teda nie je možné ich zamieňať. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na R22/1982, podľa ktorého, cit.: „Štát ako subjekt občianskoprávneho vzťahu nemožno zamieňať s rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu.“ V zmysle uvedeného žalovaný namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie. Podľa : „Tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.“ Strana sporu (predtým účastník konania), ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 2012 sp. zn. ). Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci patrí medzi výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú spôsobil. Tento zákon zakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým štátnym orgánom nezodpovedá štátny orgán, ale priamo štát. Pritom ako je uvedené vyššie, štátny orgán a štát sú odlišnými subjektami práva, teda odlišnými. právnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) subjektom je štát. Túto výnimku zo zásady o zodpovednosti za škodu však možno uplatniť len v medziach pôsobnosti zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. augusta 2007 sp. zn. -15). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je samostatným subjektom, ktorý má spôsobilosť byť účastníkom občianskoprávnych vzťahov (hmotnoprávna subjektivita) ako i spôsobilosť byť účastníkom konania (procesnoprávna subjektivita). Nie je však nositeľom hmotnoprávnej povinnosti na náhradu škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v zmysle . Jediným zodpovedným subjektom je v tomto prípade štát - Slovenská republika, za ktorú koná v jej mene príslušný orgán vymedzený ustanovením . V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých je jasne a jednoznačne vymedzené, že medzi štátom a orgánom štátu je v konaní pred súdom rozdiel a táto vada konania nie je v žiadnom prípade chybou v písaní, ktorú možno opraviť podľa ustanovení o oprave chyby v písaní. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 185/2007, podľa ktorého „Ak žalobca podal žalobu voči iným subjektom (žalovaným 1,2) než štátu, nemôžu byť tieto iné subjekty nositeľmi právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z ne, teda nemajú pasívnu legitimáciu v tomto konaní.“ Podobne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.03.2015, v ktorého odôvodnení súd uvádza: „Otázka pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu a súd nebol povinný vyzvať navrhovateľa na odstraňovanie vád návrhu. Len navrhovateľ je oprávnený v návrhu na začatie konania uviesť osobu, od ktorej sa svojho nároku bude domáhať. Súd je povinný voľbu navrhovateľa akceptovať a následne len skúmať, či odporca, ktorého v návrhu označil navrhovateľ má alebo nemá byť zaviazaný na plnenie, ktorého sa navrhovateľ v návrhu domáhal.“ V predmetnom konaní bolo účastníkom konania, na základe žaloby Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, hmotné právo však legitimáciu priznávalo Slovenskej republike. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci zrušil rozhodnutie krajského a okresného súdu, nakoľko konali so subjektom, ktorý nebol pasívne legitimovaný na konanie v predmetnej veci. Zo žaloby zo dňa 11.04.2018 a rovnako aj z otázky č. 4 zápisnice o výsluchu zo dňa 21.06.2018 bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobkyňa ako žalovaného označila Ministerstvo vnútra SR v súlade s . Žalovaný ďalej v otázke pasívnej vecnej legitimácie poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa si nárok na náhradu škody uplatňuje v súvislosti s údajným spáchaním trestného činu krádeže (či iného trestného činu). Ak je však trestným činom spôsobená škoda, je v zmysle princípu osobnej zodpovednosti za takúto škodu zodpovedný výhradne len páchateľ tohto trestného činu. Nárok na náhradu škody podľa nie je možné uplatňovať ako subsidiárnu zodpovednosť za škodu, ktorú mala spôsobiť konkrétna fyzická osoba protiprávnym konaním, ktoré môže mať znaky trestného činu, za ktorý by bola táto osoba trestne stíhaná a právoplatne odsúdená. Aj vzhľadom na

tieto skutočnosti potom žaloba smeruje proti žalovanému, ktorý za týchto okolností nemôže byť pasívne legitimovanou stranou tohto súdneho konania. Žalovaný poukázal na procesné postavenie p. C. G.J., E.. XX.XX.XXXX (otec žalobkyne), ktorý sa na súde zúčastnil výsluchu dňa 11.07.2018. Žalovanému nie je jasné, v akom procesnom postavení vystupuje v tomto konaní menovaný, resp. prečo bol súdom zrealizovaný jeho výsluch dňa 11.07.2018. Žalovaný vzhľadom na uvedené namietol zákonnosť postupu konajúceho súdu pri výsluchu p. C. G. zo dňa 11.07.2018. Žalovaný vo vyjadrení tiež namietal existenciu prekážky litispendencie, keď z priloženého uznesenia odboru inšpekčnej služby západ, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, ČVS: S.- XX/OISZ-S.-XXXX, zo dňa 13.11.2014 vyplýva, že pre podozrenie z možného odcudzenia finančných prostriedkov vo výške 4.500,- eur za okolností popísaných v žalobe sa vedie trestné stíhanie, kde žalobkyňa vystupuje v procesnom postavení poškodenej. Žalobkyňa si tak v súvislosti s údajným trestným činom pri vykonávaní domovej prehliadky dňa 11.12.2013 už uplatnila nárok na náhradu škody v zmysle , čo zakladá prekážku skôr začatého konania. Podľa názoru žalovaného je nárok na náhradu škody uplatnený v trestnom konaní a nárok na náhradu škody podľa uplatnený v tomto konaní jeden a ten istý nárok z totožných skutkových okolností, ktoré súvisia s domovou prehliadkou u žalobkyne vykonanou dňa 11.12.2013. Žalovaný navrhol, v prípade, ak to súd bude považovať za potrebné, pripojiť trestný spis odboru inšpekčnej služby západ, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, ČVS: S.-XX/OISZ- S.-XXXX z dôvodu preukázania uplatneného nároku na náhradu škody v trestnom konaní zo strany žalobkyne. Žalovaný taktiež namietal premlčanie nároku žalobkyne v celom rozsahu, keď podľa sa právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak bola domová prehliadka vykonaná dňa 11.12.2013 a týmto okamihom mala žalobkyni vzniknúť škoda v podobe „odcudzenia“ finančných prostriedkov (t.j. žalobkyňa sa o škode dozvedela najneskôr dňa 11.12.2013), potom od 12.12.2013 sa začalo premlčovať právo žalobkyne na náhradu škody a k premlčaniu došlo dňom 12.12.2016. Žaloba bola na Okresnom súde Trnava podaná osobne dňa 11.04.2018, teda akýkoľvek nárok na náhradu škody v zmysle možno považovať za premlčaný. K podmienkam náhrady škody žalovaný uviedol, že základnou podmienkou priznania náhrady škody podľa je existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný považuje žalobu za zmätočnú, nakoľko z nej nie je možné určiť právny základ, z ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody uplatňovanej podľa keď sa žalobkyňa odvoláva na (stále prebiehajúce) trestné konanie avšak bez toho, aby poukázala na existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Presné identifikovanie konkrétneho nezákonného rozhodnutia, resp. konkrétneho nesprávneho úradného postupu je nevyhnutné na splnenie ďalších formálnych ako aj materiálnych náležitostí podľa , akými sú napríklad podmienka zrušenia/zmenenia právoplatného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť v zmysle alebo podmienka podania riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov v zmysle . Žalovaný v súvislosti s vyššie uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa 23.02.2011 podľa ktorého, cit.: „Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné.“ Žiadnym orgánom nebolo konštatované, že by príslušníci Policajného zboru mali porušiť svoje povinnosti, resp. že by sa niektorý príslušník mal dopustiť spáchania trestného činu, a bol za to právoplatne odsúdený (v tomto okamihu však nastupuje osobná zodpovednosť páchateľa trestného činu za spôsobenú škodu). Podľa názoru žalovaného súd nemôže pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa ako predbežnú otázku riešiť, či v predchádzajúcom konaní došlo k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu zo strany príslušného orgánu alebo konkrétnej osoby. Súd totiž nie je revíznym ani kontrolným orgánom, ktorý by mal príslušnosť preskúmavať správnosť a zákonnosť rozhodnutia alebo úradného postupu. Postup príslušníkov Policajného zboru pri vykonávaní domovej prehliadky dňa 11.12.2013 nie je možné podľa žiadnych kritérií vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup, preto základná a nevyhnutná podmienka na priznanie nároku na náhradu škody v tomto prípade nebola splnená. Otáznym ostáva preukázanie vlastníckeho práva ako aj preukázanie výšky finančných prostriedkov, ktoré mali byť podľa žalobkyne odcudzené pri domovej prehliadke, nakoľko z výpovedí svedkov v prebiehajúcom trestnom konaní neboli tieto relevantné skutočnosti ustálené.

Žalovaný ďalej namietol nesplnenie nevyhnutnej podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa . Predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. Ku dňu podania žaloby nebol nárok žalobkyne na náhradu škody vopred predbežne prerokovaný u príslušného orgánu, z čoho potom nie je zrejmý ani rozsah nároku, ktorý môže žalobkyňa od žalovaného požadovať tak ako to vyžaduje ustanovenie prvá veta . Dňa 16.04.2015 bola odboru právnych služieb kancelárie ministra vnútra SR doručená žiadosť označená ako „Predbežné prejednanie náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa z. SR“ zo dňa 14.04.2015, kde však ako žiadateľ vystupoval p. C. G.J., E.. XX.XX.XXXX (otec žalobkyne), ktorý si uplatnil škodu vo výške 4.500,- eur z rovnakého skutkového základu ako uviedla žalobkyňa v žalobe. Aj z tohto dôvodu žalovaný poukazoval na procesné postavenie p. C. G., ktorý si pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody uplatňoval nárok za rovnakých okolností ako žalobkyňa, avšak ktorý nie je stranou tohto súdneho sporu. Z uvedeného možno uzavrieť, že nárok žalobkyne na náhradu škody nebol vopred predbežne prerokovaný Ministerstvom vnútra SR. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou na priznanie nároku na náhradu škody podľa je existencia škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V žalobe absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že by žalobkyni vznikla škoda v požadovanej výške. Sporným zostáva preukázanie vlastníckeho práva ako aj preukázanie výšky finančných prostriedkov, ktoré mali byť podľa žalobkyne odcudzené pri domovej prehliadke. Podľa názoru žalovaného však toto posúdenie patrí do kompetencie prebiehajúceho trestného konania. Sama žalobkyňa sa v žalobe vyjadruje v tom zmysle, že chce aby súd „preskúmal všetky skutočnosti ako k tejto krádeži prišlo a aby zaviazal žalovaného na vrátanie peňazí“. Je absolútne vylúčené aby súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa zasahoval do trestného konania, resp. aby mohol rozhodovať o spáchaní trestného činu, nakoľko na takýto postup nemá súd v tomto konaní vecnú príslušnosť. Súd je totiž v zmysle v civilnom sporovom konaní viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, preto tieto otázky nemôžu byť konajúcim súdom prejudikované ani ako predbežné podľa .

4. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 18.7.2019 uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu, že zo strany žalobkyne došlo k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody podľa na základe žiadosti označenej ako „Predbežné prejednanie náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa z. SR“ zo dňa 14.04.2015 (ďalej ako „Žiadosť“), kde ako žiadateľ bez akýchkoľvek pochybností vystupuje p. C. G., E.. XX.XX.XXXX (otec žalobkyne), ktorý si v Žiadosti uplatnil škodu vo výške 4.500,- eur z rovnakého skutkového základu ako uviedla žalobkyňa v žalobe. Formálne náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sú upravené v , podľa ktorého musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, spôsob vzniku škody atď. Skutočnosť, že žalobkyňa udelila svojmu otcovi plnomocenstvo zo dňa 10.04.2015 na jej zastupovanie vo veci vymáhania škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nemá v súvislosti s podaním Žiadosti žiadny význam, nakoľko z obsahu Žiadosti je zrejmé, že bola podaná zo strany otca žalobkyne a nie v mene samotnej žalobkyne. V záhlaví Žiadosti je totiž ako odosielateľ uvedený „C. G.“, text Žiadosti začína slovami „C. G., narodený X. F. XXXX podávam si týmto podľa §-u 15 ods. 1 žiadosť o náhradu škody vo výške 4.500,- eur s príslušenstvom odo dňa 12. decembra 2014“ (str. 1 Žiadosti), pokračuje ďalej "sa považujem za poškodeného výkonom verejnej moci ja občan Slovenskej republiky menom C. G., E. X.XX.XXXX“ (str. 2 Žiadosti), ďalej je v Žiadosti uvedené „žiadam preto orgán konajúci v mene štátu podľa §-u 4 ods. 1 aby podľa §-u 15 ods. 1 citovaného zákona mi spôsobenú škodu nahradil vo výške 4.500,00 eur s príslušenstvom“ (str. 3 Žiadosti), Žiadosť podpísal „C. G. dňa 14.04.2015. Celý text Žiadosti je písaný v prvej osobe v mene žiadateľa, ktorým je C. G.. Žalovanému nie je jasné ako mohol súd dospieť na základe vyššie uvedených skutočností k záveru, že predmetná Žiadosť je podaná otcom žalobkyne ako jej splnomocneným zástupcom v mene žalobkyne, keď z obsahu Žiadosti nič také nevyplýva. Skutočnosť, že žalobkyňa nepodala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podporuje aj výrok C. G. v texte Žiadosti, kde uviedol, že „ja sa potom samostatne vysporiadam s nárokom mojej dcéry E. G., E.. XX.X.XXXX“ (str. 3 Žiadosti). Žalovaný preto trvá na svojej námietke, že ku dňu podania žaloby na súde nárok nebol vopred predbežne prerokovaný. V otázke premlčania uplatneného nároku žalovaný uviedol, že premlčacia doba začína plynúť od vopred stanovených právne relevantných skutočností, ktoré objektívne nastanú bez ohľadu na vôľu dotknutých

strán. Je preto absolútne neprípustné, aby si žalobkyňa eventuálne mohla „vyberať“ kedy jej premlčacia doba nároku na náhradu škody začala plynúť. Jedinou relevantnou okolnosťou je okamih, kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode. Zo žaloby ako aj všetkých ostatných písomností žalobkyne vyplýva, že škoda mala byť žalobkyni spôsobená odcudzením jej peňažných prostriedkov počas vykonania domovej prehliadky dňa 11.12.2013, preto sa žalobkyňa o škode musela dozvedieť týmto dňom, t.j. 11.12.2013. Od 12.12.2013 potom začala plynúť premlčacia doba práva žalobkyne na náhradu škody podľa a k premlčaniu tohto práva došlo dňom 12.12.2016. Na túto skutočnosť nemá žiadny vplyv ani podanie Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. ani doručenie odpovede na Žiadosť od Ministerstva vnútra SR zo dňa 30.06.2015. Aj keby súd chcel vziať do úvahy spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle , tak uplatnený nárok je premlčaný dávno predtým, než bola súdu doručená žaloba (11.04.2018). Odo dňa doručenia Žiadosti na Ministerstvo vnútra SR (16.04.2015) do skončenia jej prerokovania (júl 2015) uplynuli max. 3 mesiace, čiže aj keby premlčacia doba počas tohto obdobia spočívala, nárok na náhradu škody je taktiež premlčaný. Súd ďalej považoval za sporné, či bol rovnaký nárok na náhradu škody uplatnený žalobkyňou aj v trestnom konaní. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.10.2018 navrhol vykonať dôkaz pripojením trestného spisu z dôvodu preukázania uplatneného nároku na náhradu škody v trestnom konaní zo strany žalobkyne. Súd sa na pojednávaní k tomuto návrhu vyjadril v tom zmysle, že predmetný spis nebude do konania pripájať a preukázanie tejto skutočnosti je povinnosťou žalovaného. Žalovaný pri vznesení námietky skôr začatého konania vychádzal z uznesenia odboru inšpekčnej služby západ, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, ČVS: S.-XX/OISZ-S.-XXXX, zo dňa 13.11.2014, z ktorého obsahu vyplýva, že pre podozrenie z možného odcudzenia finančných prostriedkov vo výške 4.500,- eur za okolností popísaných v žalobe sa vedie trestné stíhanie, kde žalobkyňa vystupuje v procesnom postavení poškodenej. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 26.06.2019 túto skutočnosť síce poprela, avšak bez toho, aby svoje tvrdenie podporila akýmkoľvek dôkazným prostriedkom, alebo, aby inak spochybnila závery obsiahnuté v predmetnom uznesení. Podľa názoru žalovaného tak jeho tvrdenie bolo hodnoverne preukázané a druhou stranou nebolo účinne rozporované. Žalovaný uviedol, že napriek uvedenému svoje tvrdenie o existencii prekážky skôr začatého konania preukazuje aj Zápisnicou o výsluchu svedka - poškodeného E. G. Y. B. XX.XX.XXXX, z ktorej písomnosti jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa má v prebiehajúcom trestnom konaní postavenie poškodenej s rovnakým nárokom na náhradu škody, aký si uplatnila v tomto súdnom konaní. Zo zápisnice o výsluchu je zrejmé, že žalobkyňa si škodu v trestnom konaní uplatnila, ale pravdepodobne len vo výške polovice z 4.500,- eur, čo predstavuje sumu 2.250,- Eur. Otec žalovanej však v Žiadosti uviedol, že žalobkyni mala patriť suma cca 2.670,- eur (str. 3 Žiadosti). Prekážka skôr začatého konania sa preto týka len časti 2.250,- eur. Žalovaný pre úplnosť pripustil, že otec žalovanej si v trestnom konaní neuplatnil nárok na náhradu škody, čo vyplýva zo Zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného C. G. zo dňa 13.06.2016, kde C. G. uviedol, že „sa necíti byť poškodený v tejto veci, nakoľko žiadne peniaze tam nemal a počas domovej prehliadky sa žiadne peniaze nenašli“ (str. 4 zápisnice o výsluchu C. G.). Toto tvrdenie C. G. je tak v priamom rozpore s jeho tvrdeniami v Žiadosti, kde sa C. G. dožaduje náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť „odcudzením peňazí počas domovej prehliadky“. Okrem tejto zjavnej rozporuplnosti však skutočnosť, že si C. G. neuplatnil škodu v trestnom konaní, nemá pre prebiehajúce súdne konanie žiadny význam, nakoľko C. G. nemá v súdnom konaní procesné postavenie žalobcu, ale vystupuje len ako zástupca žalovanej, ktorou je E. G.. Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby súd pre prekážku skôr začatého konania súdne konanie v časti 2.250,- eur zastavil a vo zvyšnej časti zamietol.

5. Zástupca žalobkyne právom záverečnej reči uviedol, že žalovaný sa bráni všelijakými paragrafmi, zákonmi, nič však nie je dokonalé a spravodlivosť nepotrebuje žiaden dodatok k zákonu. Aj súdna prax tvorí zákony. Súd sa nemusí najmä v civilných konaniach držať úzkostlivo znenia zákona na úkor spravodlivosti. K čomu je zákon, ktorý bráni presadiť spravodlivosť. Policajti preukázateľne ukradli peniaze, žalobkyni všetko zobrali, cítila sa ako znásilnená, vyfackaná, nemala čo jesť, všetko jej zobrali. A čo má povedať, nech teda platí zákon, ktorý jej bude aj ďalej ubližovať? Žalobkyňa chce iba, aby žalovaný vrátil to, čo zobrali. A to je nad každým zákonom.

6. Žalovaný právom záverečnej reči uviedol, že sú jasne dané skutočnosti, ktoré prezentuje vo vyjadreniach, podľa ktorých nárok tak ako je koncipovaný v žalobe, nie je možné súdom priznať, a teda bez ohľadu na to, či žalobkyňa toto pociťuje ako osobnú krivdu, zákonné ustanovenia stanovujú formálne náležitosti, či už žaloby, alebo uplatneného práva, a tieto musia byť v každom jednom prípade

splnené. Vzhľadom na uvedené považuje nárok v plnom rozsahu za nedôvodný, a žiada, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v podobe účasti na súdnych pojednávaniach.

7. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 25.9.2019, pričom všetky listinné dôkazy obsiahnuté v spise boli stranám doručené a neboli spochybnené, vykonal dokazovanie navrhnutým výsluchom zástupcu žalobkyne, pričom zistil nižšie uvedený skutkový stav, ktorý posúdil podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov.

8. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom ku dňu vzniku škody (ďalej len „“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa ZZŠ, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru,3) <https:// www.zakonypreludi.sk/zz/2003-514> a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Podľa ZZŠ, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) . Podľa ZZŠ, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa a 11. Podľa ZZŠ, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa , ZZŠ, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Podľa , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa , premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie . Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Podľa , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

9. Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že dňa 11.12.2013 sa uskutočnila domová prehliadka bytu na ulici G. B. X K. J., medzi stranami bola sporná danosť vecnej legitimácie žalovaného ako i žalobkyne ohľadne celej uplatnenej sumy, skutočnosť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, či žalovanej vznikla konaním príslušníkov Policajného Zboru škoda, a v akej výške, ako i skutočnosť, či došlo k predbežnému prerokovaniu nároku žalobkyne na náhradu škody.

10. Predpokladom priznania nároku na náhradu škody v zmysle ZZŠ, je existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za škodu v zmysle ZZŠ je zodpovednosťou objektívnou bez možnosti liberácie, a preto nie je potrebné preukazovať zavinenie, ani nie je možné sa zo strany štátu tejto zodpovednosti zbaviť (§ 3 ods. 2 ZZŠ). Súd tak v konaní zameral pozornosť najmä na skutočnosť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a či z tohto dôvodu vznikla žalobkyni ňou uplatňovaná škoda.

11. Žalovaný namietal nedostatok vecnej legitimácie na jeho strane z dôvodu označenia žalovaného, kde však súd uvádza, že v konaní o náhradu škody v zmysle zákona , je, vzhľadom na okolnosti, za ktorých mala škoda vzniknúť (konanie príslušníkov Policajného Zboru), orgánom príslušným v mene štátu konať správne označené Ministerstvo vnútra, nedostatok v podobe neoznačenia Slovenskej republiky ako základnej zodpovedajúcej osoby za prípadnú spôsobenú škodu, nemôže spôsobiť zamietnutie žaloby, keďže by išlo o prílišný formalizmus v tejto veci i s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa je bežnou fyzickou osobou bez právneho zastúpenia, zmysel a podstata jej žaloby boli zrejmé, pričom vo veci došlo už i k predbežnému prerokovaniu jej nároku na náhradu škody, a to správne Ministerstvom vnútra.

12. K žalovaným uplatňovanej námietke litispendencie vo veci s odôvodnením, že žalobkyňa si nárok na náhradu tej istej škody už uplatnila v trestnom konaní, súd uvádza, že toto konanie nie je možné pre danú prekážku zastaviť, a to i s poukazom na skutočnosť, že uplatnenie nároku na náhradu škody žalobkyňou bolo popreté, pričom v konaní žalovaný nepreukázal danú skutočnosť (ním predložené zápisnice o výsluchu svedka poškodeného čl.59-67, nepreukazujú, že v trestnom konaní bol žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody a iný dôkaz nebol súdu predložený), pričom i v prípade, že by si žalobkyňa takýto nárok v trestnom konaní uplatnila, nie je také uplatnenie nároku prekážkou tohto konania (z dôvodu litispendencie), keďže v trestnom konaní by bol subjektom zodpovedným za prípadnú škodu spôsobenú trestným činom právoplatne odsúdený páchateľ trestného činu, ktorý však nie je žalovaný v tomto konaní, a pre neexistenciu totožnosti subjektov v daných konaniach, nemôže trestné konanie predstavovať prekážku začatej veci čo do náhrady škody 4.500,- eur uplatňovanej v tomto konaní žalobkyňou voči žalovanému. Z uvedeného dôvodu súd ďalej neskúmal, či škoda bola žalovanou v trestnom konaní uplatňovaná a nevykonával dokazovanie pripojením trestného spisu (na návrh žalovaného), keď ďalšie vykonávanie dokazovania daným spisom s poukazom na skutočnosti, ktoré mali byť uvedeným preukazované (prekážka litispendencie) považoval za nehospodárne, keď takúto prekážku nemal za danú z vyššie uvedených dôvodov (t.j. bez ohľadu na to, či si žalovaná nárok na náhradu škody uplatnila).

13. Žalovaný v konaní tiež namietal, že v prípade trestného činu niektorého z príslušníkov Policajného Zboru by za vzniknutú škodu (spôsobenú trestným činom) zodpovedal dotknutý príslušník, z titulu osobnej zodpovednosti páchateľa za škodu spôsobenú trestným činom, a nie štát, resp. Ministerstvo vnútra. Súd je však názoru, že v prípade preukázania trestnej činnosti príslušníka Policajného Zboru v súvislosti s výkonom jeho práce, by súčasne zodpovedal za spôsobenú škodu i štát z dôvodu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) ZZŠ.

14. Súd mal v konaní za preukázané predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalobkyňou v sume 2.670,- eur, a to z odpovede Ministerstva zo dňa 30.6.2015 (čl.17-18), z ktorej jasne vyplýva, že žiadosťou, ktorá bola doručená Ministerstvu vnútra SR dňa 16.4.2015 bol uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť C. G.Á. a žalobkyni, za ktorú konal na základe plnomocenstva. V ostatnom rozsahu si nárok na náhradu škodu vo vzťahu k Ministerstvu uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie otec žalobkyne (C. G.), a teda nárok v tomto konaní nie je možné považovať za predbežne prerokovaný, a v konaní by nebolo možné ho bez ďalšieho žalobkyni v danom rozsahu priznať. Žalovaný obsiahlo popieral predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalobkyňou, ktorá uvedené preukazovala vyššie uvedenou odpoveďou Ministerstva vnútra SR. Dôvodil znením žiadosti o predbežné prerokovanie,

ktorú však ako dôkaz nepredložil, pričom vychádzajúc z dôkazov, ktoré mal súd k dispozícií, vyhodnotil túto spornú otázku vyššie uvedeným spôsobom. Uplatnenie nároku na náhradu škody v podobe žiadosti o predbežné prerokovanie otcom žalobkyne súčasne spochybňuje vlastnícke právo žalobkyne a jej vecnú legitimáciu vo veci, čo do časti nároku vo výške nad rozsah 2.670,- eur. Súčasne je výška škody žalobkyne spochybnená i jej výpoveďou v trestnom konaní, kde uvádzala, že nevie presne, aká suma peňazí patrila jej, ale určite aspoň polovica zo sumy 4.500,- eur (čl. 66). Žalovaný sporoval vecnú legitimáciu žalobkyne (preukázanie vlastníctva odcudzených peňažných prostriedkov), pričom súd vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že z dôvodu rozporuplných skutočností vyplývajúcich i z priebehu trestného konania, kde podľa vyjadrení v Uznesení (čl. 12) mali byť peňažné prostriedky majetkom rôznych osôb, a to priateľky C. G. - W. D. a žalobkyne, podľa odpovede na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, zase C. G. a žalobkyne, súd uzatvára, že je možné považovať za preukázanú danosť vecnej legitimácie žalobkyne len čo do časti nároku vo výške 2.250,- eur s príslušenstvom a v ostatnej časti je daný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu vecnej nelegitimácie žalobkyne.

15. Súd však najmä nemal v konaní za preukázané, že by konaním príslušníkov Policajného Zboru došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle ZZŠ, ktorým mal byť spáchaný trestný čin príslušníkov Policajného zboru. Súd v civilnom konaní nie je oprávnený posudzovať, ani ako predbežnú otázku, či došlo k spáchaniu trestného činu ( ), pričom trestné stíhanie za skutok popisovaný žalobkyňou bolo prerušené (Uznesenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 13.11.2014 čl. 11-16), lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Súd tak nemá v konaní preukázaný žiaden nesprávny úradný postup príslušníkov Policajného zboru, keď žiadnym príslušným orgánom nebolo konštatované, že by príslušníci Policajného zboru porušili svoje povinnosti. Z textu Uznesenia v jeho závere vyplýva, že dňa 11.12.2013 počas vykonávania domovej prehliadky „ došlo k odcudzeniu finančnej hotovosti vo výške približne 4.500,- eur, avšak sa nepodarilo zabezpečiť také dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že skutku sa dopustil konkrétny príslušník Policajného Zboru. Nemožno tiež vylúčiť ani tú možnosť, že tohto konania sa dopustila niektorá zo zadržaných osôb a peniaze v nesledovanej chvíli ukradla.“ Z uvedeného odôvodnenia je zrejmé, že z rozhodnutia predloženého žalobkyňou nevyplýva, že by k spáchaniu trestného činu niektorým z príslušníkov Policajného zboru došlo. Keďže žalobkyňa v konaní nepredložila iné relevantné dôkazy na preukázanie ňou tvrdených skutočností (keď výsluch jej otca, ako osoby, ktorá mala byť konaním príslušníkov Policajného zboru tiež osobne dotknutá, pričom nebola priamym svedkom tvrdeného odcudzenia peňažných prostriedkov, ale v konaní obdobne ako žalobkyňa len tvrdila isté skutočnosti a vyjadrovala svoje domnienky, nesprávny úradný postup príslušníkov Policajného zboru nepreukazuje) súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. V civilnom sporovom konaní je na strane, ktorá istú skutočnosť tvrdí i zodpovednosť za preukázanie tohto tvrdenia (dôkazné bremeno), pričom v prípade nepreukázania danosti skutočnosti, je dôsledkom práve zamietnutie žaloby, a to pre neunesenie dôkazného bremena.

16. Žalovaný v konaní namietal premlčanie nároku žalobkyne na náhradu škody, pričom súd sa stotožňuje s tým, že i v prípade, ak by nárok žalobkyne bol inak preukázaný (k čomu súd nedospel), bol by už premlčaný a nebolo by možné ho žalobkyni priznať, keď ku škode došlo priamo v deň vykonania domovej prehliadky, t.j. dňa 11.12.2013. Zo zápisníc o výsluchu svedka - poškodeného (čl.66) vyplýva, že žalobkyňa sa o škode spočívajúcej v odcudzení peňažných prostriedkov dozvedela priamo v deň domovej prehliadky, t.j. 11.12.2013, odkedy premlčacia doba začala plynúť. Premlčacia doba je v tomto prípade trojročná, pričom neplynie počas doby predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie bola príslušnému orgánu doručená dňa 16.4.2015. Odo dňa doručenia žiadosti na Ministerstvo vnútra SR do skončenia jej prerokovania uplynuli maximálne 3 mesiace, keď odpoveď Ministerstva vnútra je datovaná dňom 30.6.2015, k čomu možno pripočítať cca 10 dní na poštové doručovanie. Aj po započítaní lehoty 3 mesiacov, počas ktorej premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody spočívala, je zrejmé, že uplynula najneskôr v mesiaci marec 2017, avšak žaloba bola na súd podaná až dňa 11.4.2018, t.j. viac ako rok po jej uplynutí. Z uvedeného dôvodu by nárok nebolo možné žalobkyni priznať z dôvodu jeho premlčania v zmysle ustanovenia v spojení s a ZZŠ.

17. Na základe vykonaného dokazovania tak súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, keď žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala danosť ňou uplatňovaného nároku, keď najmä nepreukázala, že došlo k protiprávnemu úkonu (nesprávnemu úradnému postupu), ktorý je nevyhnutnou podmienkou priznania nároku na náhradu škody. Súčasne uplatňovaný nárok na náhradu

škody spôsobenej žalobkyni, v zmysle ňou uvádzaných skutkových okolností, je už premlčaným, a teda by ani nebolo možné ho, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, priznať. Vo vzťahu k časti nároku je daný i nedostatok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, avšak súd považoval za nehospodárne konanie prerušovať do prípadného predbežného prerokovania danej časti nároku, aj s poukazom na skutočnosť, že dôkazy obsiahnuté v spise (tvrdenia uvádzané v trestnom konaní) preukazujú, že finančné prostriedky nie sú v celom uplatňovanom rozsahu vlastníctvom žalovanej, a teda nárok na náhradu škody by si z tohto titulu nemohla v celom žalovanom rozsahu ani dôvodne uplatňovať.

18. K námietke ohľadne výsluchu zástupcu žalovanej na pojednávaní dňa 25.9.2019, ktorý súd uskutočňoval v podobe výsluchu strany, súd uvádza, že k vykonaniu tohto dôkazu došlo z dôvodu navrhnutia uvedeného dôkazu žalobkyňou v rámci výsluchu (zápisnica zo dňa 21.6.2018 čl. 6).

19. Podľa (ďalej len “”), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd podľa ustanovenia v spojení s , keď žalovaný bol v konaní plne úspešný, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a priznal mu nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II. rozsudku). Súdu neboli tvrdené a súd sám nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa ( ), pre ktoré by náhradu trov konania nemal priznať. O výške náhrady trov konania žalobcu bude rozhodnuté v zmysle po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.