Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-145-2019.pdf
PDF · 84.3 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/145/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu FLAVA SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Palárikova 1605/6, Martin, IČO: 36 370 177, zastúpeného Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, Žilina, IČO: 36 854 956, proti žalovanému Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXXX/X, Z. - S., zastúpenému JUDr. Mário Buksa, právne služby, s. r. o., so sídlom Červenej armády 1, Martin, IČO: 36 862 819, o zaplatenie 111.558,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 17Csp/31/2018-125 zo dňa 07. februára 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 111.558,73 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 12.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 111.558,73 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2) V danej veci mal právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 13T/10/2017 preukázané, že žalovaný (v trestnom konaní obžalovaný) sa dopustil pokračujúceho zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, podľa § 237 ods. 1, ods. 3, písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a pokračujúceho prečinu porušovania zákazu konkurencie podľa § 244 ods. 1 Trestného zákona a to konaním, ktoré je opísané vo výroku trestného rozsudku s tým, že v samotnom výroku tohto rozhodnutia sa konštatuje, že obvineným Q. F. bola spôsobená škoda spoločnosti FLAVA SLOVAKIA s.r.o. v celkovej sume 111.558,73 eur, teda škoda značná. Konštatoval, že civilný súd je v konaní viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal (ustanovenie § 193 CSP) a zároveň je viazaný minimálnou výškou škody zistenou v trestnom konaní, pričom v civilnom konaní môže zisťovať iba škodu vyššiu, než bola škoda ustálená v odsudzujúcom rozsudku. Mal za to, že pokiaľ je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik škodlivého následku, je civilný súd viazaný nielen záverom trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou. Vzhľadom na vyššie uvedené potom civilný súd bol viazaný výrokom rozsudku Okresného súd Martin 13T/10/2017 aj vo výroku, ktorým bola vyčíslená spôsobená škoda v sume 111.558,73 eur, a preto žalovaného zaviazal k zaplateniu tejto sumy žalobcovi. Dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto trestného rozsudku sa dostal do omeškania, a preto od tejto doby priznal z dlžnej sumy žalobcovi úroky z omeškania, ktoré si uplatnil v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP.
3) Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa uts. § 365 ods. 1 písm. b) - h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že sa súd nevysporiadal s celým predmetom konania, keď priznal úrok z omeškania od 12.12.2017 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, čomu však nezodpovedá výroková časť rozhodnutia. Súd sa stotožnil v celom rozsahu s argumentáciou žalobcu, pričom námietky žalovaného ponechal nepovšimnuté. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil s interpretáciou povahy adhézneho konania v trestnom konaní a viazanosťou súdu v civilnom procese výrokom rozhodnutia súdu v trestnom konaní tak, ako to urobil vo svojom rozhodnutí ÚS SR (II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Mal za to, že v zmysle ust. § 193 CSP súd nie je viazaný rozhodnutím súdu v trestnom konaní pokiaľ ide o výšku škody, a preto mal v tomto prípade vykonať dokazovanie o výške škody, čoho sa žalovaný domáhal. Nie je viazaný ani rozhodnutiami Ústavného súdu uvedenými v prvých dvoch vetách citovaného ustanovenia, pretože v tomto konkrétnom prípade nejde o rozhodnutie Ústavného súdu o súlade právnych predpisov ani rozhodnutie, ktoré by sa týkalo ľudských práv a slobôd. Pokiaľ súd svoje rozhodnutie odôvodnil viazanosťou súdu iným rozhodnutím v trestnom konaní, uprel žalovanému právo na súdnu ochranu. Namietal, že súd v trestnom konaní v súlade s vyhlásením žalovaného konštatoval, že spôsobil poškodenému škodu a na účely právnej kvalifikácie jeho konania v rozsahu potrebnom a použiteľnom len pre trestné konanie ju kvantifikoval, avšak z dôvodov explicitne uvedených v ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku. Zdôraznil, že v trestnom konaní súd v časti o náhrade škody konštatoval s odkazom na ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku, že nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo je treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie a ten istý súd v civilnom konaní konštatoval, že odsudzujúci rozsudok v trestnom konaní v tej istej veci je pre súd v civilnom procese podkladom pre vyhovenie žalobe o náhrade škody. Uvedené znamená, že rozhodnutia si vzájomne protirečia. Uviedol, že prokurátor uzavrel so žalovaným dohodu o vine a treste, v ktorej netrval na tom, aby obsahom odsudzujúceho rozsudku, v prípade jej schválenia súdom, bol aj výrok o náhrade škody zaväzujúci žalovaného na jej náhradu žalobcovi.
4) Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu uviedol, že žalovaný v ňom opakuje argumentáciu, ktorú použil už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorá je nesprávna a nerešpektuje rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR, ktorá vychádza z názoru formulovaného Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 269/2011-55. Dôvody tohto rozhodnutia sú jednoznačnou odpoveďou na argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní, ktorý poukazuje na ust. § 193 CSP. Ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o škode spôsobenej trestným činom boli viazané odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a okresným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného sťažovateľa v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Hoc žalobca v postavení poškodeného nesúhlasil s dohodou o vine a treste, v dôsledku postupu podľa ust. § 334 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s ust. § 232 ods. 4 Trestného poriadku, súd dohodu schválil s odkazom žalobcu na civilný proces z dôvodu, že sa žalobca a žalovaný na náhrade škody nedohodli, nie preto, že by súd s jej výškou nesúhlasil alebo by ju považoval za pochybnú, či nepreukázanú. Uviedol, že súčasťou súdom schválenej dohody o vine a treste nebol žalobcov nárok na náhradu škody len preto, že žalovaný odmietal dohodu o jej náhrade uzavrieť, zjavne zrejme v nádeji na jej zníženie v civilnom procese. Na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok za vecne správny.
5) K podanému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
6) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7) Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - žalovaný, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie
je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
8) Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.
9) Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dopĺňa, že vyslovenie povinnosti obžalovaného na náhradu škody spôsobenej trestným činom priamo v odsudzujúcom trestnom rozsudku je pomerne výnimočné. Trestné súdy v adhéznom konaní o nároku poškodeného spravidla rozhodujú tak, že poškodeného s jeho nárokom v zmysle ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkazujú na civilné konanie. V civilnom konaní o náhradu škody je právoplatný rozsudok často kľúčovým dôkazom, ktorý sa vzťahuje tak k základu uplatneného nároku, ako aj k výške žalovanej sumy.
10) Pokiaľ by trestný súd v rámci trestného konania nemal preukázané naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a kvalifikovanej škody pri tých trestných činoch, pri ktorých to Trestný zákon obligatórne vyžaduje, nemohol by v odsudzujúcom rozsudku ustáliť, kto je páchateľom, kto poškodeným, v čom spočíva protiprávne konanie, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, zavinenie škodcu, ako ani minimálnu výšku spôsobenej škody. Nemohol by tak páchateľa uznať za vinného zo spáchania takého trestného činu a poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať na civilné konanie. Civilný súd je v konaní viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku, z ktorého treba vychádzať ako z celku, pričom treba brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť.
11) Je potrebné poukázať na nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.04.2014, sp. zn. III. ÚS 507/2013 <D.>, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil, že „V civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu, pričom objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu, v danom prípade sprenevery, bola daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom protiprávneho konania bol vznik škody, a teda ak okresný súd v trestnej veci právoplatne rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom konaní znamená aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku škody a jej následku a príčinnej súvislosti medzi nimi.“
12) Pokiaľ ide o rozsah viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa výšky škody, je potrebné zohľadniť predovšetkým rozhodnutia R 27/1977, R 22/1979, ako i nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 <D.>, pričom tento nález je postavený na rešpektovaní princípu právnej istoty, ktorému zodpovedá v rámci viazanosti civilného súdu znakmi skutkovej podstaty trestného činu nielen otázka, kto je škodcom, ale aj výška škody. Opačný názor by bol v rozpore s princípom právnej istoty, že poškodenému bola spôsobená minimálne takáto škoda.
13) Ústavný súd SR v tomto svojom náleze všeobecne deklaroval, že ústavne konformný výklad ust. § 193 CSP vyžaduje, aby civilné súdy boli v konaní o náhradu škody viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa a boli trestným súdom v trestnom konaní riadne zistené. Ak je potom predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody v určitej minimálnej výške a trestný súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku ustálil, že protiprávnym konaním páchateľa bola poškodenému spôsobená aspoň táto minimálna výška škody, v určitých prípadoch môže byť nerešpektovanie takto zistených záverov o výške škody civilným súdom skutočne v rozpore s princípom právnej istoty.
14) Pretože odvolateľ neuviedol žiadne skutočnosti v odvolaní, ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, odvolací súd potom neuznajúc dôvodnosť právnej argumentácie žalovaného, konštatujúc vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, tento ako vecne správny potvrdil.
15) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca mal v odvolacom konaní úspech, a preto má nárok na náhradu trov tohto konania.
16) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).