Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/43/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., F. XXXX/XX, obaja zastúpení: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS, s.r.o, so sídlom Trenčín, Jesenského 7713/12, IČO: 52 471 420, proti žalovaným: 1/ B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. B. XXX, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, žalovaný 2/ zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Bratislava - mestská časť Nové Mesto, Vajnorská 55, IČO: 42 174 856, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ a o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. -143 zo dňa 6. júla 2023, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcom 1/, 2/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ spoločne a nerozdielne 7 000,- eur, výrokom II. uložil žalovaným 1/,2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne 13 000,- eur, a výrokom III. žalobu v zostávajúcej časti zamietol. Výrokom IV. rozhodol, že žalobkyni 1/ priznal voči žalovaným 1/, 2/ nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom V. priznal žalobcovi 2/ voči žalovaným 1/, 2/ nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, zistené z vykonaného dokazovania: rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. zo dňa 08.09.2022 bola schválená dohoda o vine a treste, podľa ktorej obvinený B. G. (žalovaný 1/) uznal vinu za spáchaný skutok, že dňa 30.09.2021 v čase medzi 22.05 hodinou a 22.10 hodinou riadil osobné motorové vozidlo zn. B. H., EČV: B. XXX D. po ceste 1/9 v k. ú. B. B. smerom od obce D. (od spoločnosti I.), pričom s vozidlom prechádzal ku križovatke cesty 1/9, cesty 11/507 a cesty 111/1892, v k. ú. obce B. B., na ktorej v úmysle odbočiť doľava k obci B. B. začal vykonávať odbočovací úkon doľava, plne sa nevenoval vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke a vozidlo neviedol v pravom okraji cesty, pričom s vozidlom prešiel z pohľadu jeho jazdy do ľavého (protismerného) jazdného pruhu na cestu 111/1892, kde narazil pravou prednou časťou vozidla do zadnej časti bicykla J. E. jazdiaceho tiež v ľavom jazdnom pruhu cesty 111/1892, kedy následkom nárazu došlo

k vymršteniu poškodeného - cyklistu na osobné motorové vozidlo a následne na vozovku, pričom v dôsledku nehody poškodený utrpel ťažké zranenia, a to zakrvácanie pod tvrdú plenu mozgovú pozdĺž tentória vpravo a v temennej oblasti vľavo, zakrvácanie v zadných rohoch postranných komôr a IV. komore, krvácanie pod pavúčnicu mozgu pozdĺž mozgového kmeňa, pomliaždenie mozgu v čelovo - temennej oblasti vpravo drobné, opuch mozočka, zlomeninu záhlavového výbežku obojstranne, zakrvácanie pod tvrdú plenu krčnej chrbtice so stenotizáciou miechového kanála, zmliaždenie miechy v rozsahu I. až V. hrudného stavca, fludotorax obojstranne, zlomeninu dolnej krycej plôšky IV. hrudného stavca, zlomeninu trňového výbežku IV. hrudného stavca, vyklenutie medzistavcových platničiek C3/4, C5/6 a C6/7, zlomeninu lopatky s posunom vpravo, zlomeninu II.-VII. rebra vľavo, zlomeninu VI. rebra vpravo, reznú ranu v záhlavovej oblasti a odreniny hrudníka, horných končatín a lýtka vpravo, ktoré zranenia si vyžiadali jeho hospitalizáciu, pričom poškodený dňa 06.11.2021 v čase o 09.00 hodine na následky zranení a komplikácie s nimi spojené zomrel, čím porušil písmeno c), , , , a písmeno c), písmeno j) o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa , s poukazom na , za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 roky, zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu 4 roky. Pre potreby trestného konania bol spracovaný znalecký posudok znaleckej organizácie Avocare s. r. o. č. 202102360142. Podľa znaleckej organizácie cyklista E. jazdil bezprostredne pred dopravnou nehodou v noci, bez verejného osvetlenia po suchej asfaltovej ceste I/9 od spoločnosti I. K. E. E., B. E. s úmyslom pokračovať po ceste III/1892 smerom do obce B. B., rýchlosťou v = 16 - 21 km/h, čo je rýchlosť pre daný úsek dovolená. Cyklista s bicyklom, ktorý bol vpredu osvetlený bielim svetlom a vzadu červeným, odbočil smerom vľavo z cesty I/9 do protismerného jazdného pruhu cesty III/1892. Cyklista na za ním jazdiace vozidlo B. pravdepodobne nereagoval, ak by cyklista používal komunikáciu správnym spôsobom, mohol zabrániť vzniku dopravnej nehody. Na základe uvedeného možno z technického hľadiska jazdu cyklistu považovať za nesprávnu. Cyklista E. mohol zabrániť vzniku dopravnej nehody tak, ak by pri odbočovaní vľavo z cesty I/9 nevošiel do protismerného jazdného pruhu cesty III/1892, ale do svojho jazdného pruhu a jazdil by vpravo pri pravom okraji vozovky. Technika jazdy cyklistu E. nebola na mieste udalosti bezpečná a optimálna vzhľadom k situácii v cestnej premávke. Spôsob používania komunikácie zo strany cyklistu bol v danom prípade tým prvkom, ktorý vyvolal kolíznu situáciu, neznemožnil však vodičovi vozidla B. pri jeho správnej technike jazdy zabrániť vzniku dopravnej nehody. Vodič G. jazdil bezprostredne pred dopravnou nehodou v noci, bez verejného osvetlenia po suchej asfaltovej ceste I/9 od spoločnosti I. K. E. E., B. E. s úmyslom pokračovať po ceste III/1892 smerom do obce B. B., rýchlosťou v = 70 - 75 km/h, čo je rýchlosť pre daný úsek vyššia ako je dovolená. Vodič vozidla B. z bližšie nezistených príčin odbočil smerom vľavo z cesty I/9 do protismerného jazdného pruhu cesty III/1892. Pravdepodobne z tohto dôvodu nesledoval situáciu v cestnej premávke dostatočne a následkom uvedeného neskoro reagoval na cyklistu jazdiaceho v ľavom jazdnom pruhu cesty III/1892, následkom čoho nastala zrážka. V danom prípade mala technická príčina vzniku dopravnej nehody nasledovné prvky: nesprávna technika jazdy vodiča vozidla B. - rýchlosť vyššia ako je pre daný úsek predpísaná, nesprávna technika jazdy vodiča vozidla B. - nesprávny spôsob používania komunikácie, jazda v protismernom jazdnom pruhu, nesprávna technika jazdy cyklistu - nesprávny spôsobom používania komunikácie, jazda v protismernom jazdnom pruhu. Podľa správy Súdnolekárskeho a patologicko-anatomického pracoviska Martin zo dňa 10.11.2021 bezprostrednou príčinou smrti J. E. bol obojstranný vpravo abscedujúci zápal pľúc a priedušiek, ktorý sa vyvinul ako komplikácia poúrazového stavu pri polytraume (kraniotraume, traume chrbtice, miechy a rebier), ktoré menovaný utrpel dňa 30.09.2021 ako bicyklista pri dopravnej nehode - zrážke s osobným motorovým vozidlom. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.01.2011 bolo manželstvo odporcu J. E. a navrhovateľky L. E. rozvedené a mal. D. E. bol zverený do výchovy matke, otcovi bola uložená povinnosť platiť mu výživné 180,00 eur mesačne. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že manželstvo uzavreli v Srbsku a pre vojnový konflikt sa odsťahovali na Slovensko, lebo navrhovateľka mala štatút zahraničného Slováka. Spolužitie bolo usporiadané do roku 2005 a kríza sa prejavila z dôvodu zaujatosti matky odporcu voči navrhovateľke, táto nesúhlasila s ich odchodom zo Srbska. Odporca v roku 2007 vycestoval za prácou do SRN a do decembra 2009 chodieval domov len raz za štvrťrok na obdobie jedného týždňa a celá domácnosť bola na navrhovateľke. V apríli 2009 sa odporca zamestnal vo veľkosklade TESCO a pracuje prevažne v 12-hodninových zmenách. Počas pobytu

odporcu mimo územia republiky došlo medzi nimi k citovému odcudzeniu, komunikácia viazne, prípadne končí hádkou a odporca sa nezaujíma o domácnosť a výchovu dieťaťa. Od septembra 2010 spolu nehospodária a intímne spolu nežijú od leta 2010. Za príčinu rozpadu manželstva súd považoval citové odcudzenie účastníkov v dôsledku zaujatosti matky odporcu k navrhovateľke, nadmerného pracovného zaťaženia odporcu a jeho práce v zahraničí, počas ktorej bola celá starostlivosť o domácnosť a výchovu detí na navrhovateľke. Žalobkyňa 1/, dcéra nebohého J. E. uviedla, že nebohý bol prvý človek, ktorému v živote mohla hovoriť otec. Keď sa rodina presťahovala na Slovensko, mali to obaja rodičia horšie, museli sa finančne o rodinu postarať, ale s otcom chodila na prechádzky, bol to športový typ, mala rada, keď spoločne pozerali v TV atletiku. S otcom mala dobrý vzťah, podporoval ju v študijných záujmoch aj finančne. Pokiaľ ide o darčeky, vždy mala najväčšiu radosť, keď si mohla niečo kúpiť z peňazí, ktoré zarobila, po tejto stránke jej otec vždy zabezpečil nejakú brigádu. S otcom mala dobrý vzťah, v podstate ju vychovával a aj podľa jeho vzoru sa v živote riadila, neskôr po rozvode a jej dospievaní sa vzťah zmenil na kamarátsky, vždy sa s ním rada porozprávala. Po rozvode bola obvykle príležitosť pohovoriť s otcom, keď prišiel za bratom, dávala viac príležitosti k tomu, aby bol s otcom brat, neskôr ich komunikáciu poznačili vzťahy otca s ďalšími partnerkami, postupne sa ich vzťah vytratil. S otcom sa väčšinou stretávali, keď doviezol brata alebo náhodne, neorganizovali si spoločné stretnutia. S druhou manželkou otca sa nepoznala, prvý krát ju stretla až v nemocnici po otcovej smrti. Od otca nežiadala výživné, bola na prahu dospelosti, jednoducho bola naučená, že najviac si cení peniaze, ktoré sama zarobí. Po nehode najviac s lekármi komunikovala ona. Prakticky vo všetkom sa obracali lekári na ňu, či už sa stav otca zlepšil alebo zhoršil, otec zostal ochrnutý, vybavila ústavné zariadenie, ktoré napokon nebolo treba, vybavila pohreb aj prevoz do zahraničia. Najviac s otcom bola v kontakte ona s bratom. Svojho biologického otca nikdy nepoznala. Pokiaľ ide o rozvod rodičov, znášala to ťažko, nepáčil sa jej ich rozchod. Bolo aj obdobie, keď rozvod zazlievala otcovi, bola v puberte, nie celkom chápala situáciu. K príčine rozvodu rodičov sa nevie vyjadriť, vždy keď otec prišiel, chodili spolu na prechádzky, pozerali TV, požičiavali si videokazety. Keď sa vracal zo zahraničia, nosil jej najmä sladkosti. Pokiaľ ide o darčeky na Vianoce, rodičia mali hypotéku, obvykle to bolo tak že išli spoločne na nákup a vybralo sa čo treba, niekedy otec pre ňu kúpil, čo sa jej páčilo. Najdrahšie darčeky boli od rodičov mobil, laptop a k 18- ke vodičský preukaz. Po rozchode rodičov žiadne dary nečakala, bola dospelá, podstatné bolo tráviť čas spoločne. Otec bol prevezený na pohreb do Srbska, pochádzal odtiaľ, má tam rodinu, bol pravoslávneho vyznania na rozdiel od zvyšku rodiny. V Srbsku od otcovej smrti nebola, nemala možnosť, má dve malé deti, ale na mieste nehody má otec kríž, kde bola zapáliť sviečku. Prvý raz jej zaželal žalovaný 1/ úprimnú sústrasť až pred súdom pri konaní o vine a treste, v zásade má za to, že žiadaná nemajetková ujma je potrebná satisfakcia. Nevedela uviesť presne kedy sa s otcom videla posledný krát, na svadbu v r. 2015 ho nepozvala, mali nezhody kvôli otcovým partnerkám. Žalobca 2/ D. E., syn nebohého J. E., uviedol, že jeho vzťah s otcom bol super, brával ho na výlety, kupoval lego. Ako to bolo v čase pred rozvodom rodičov si celkom nepamätal, bol malý. Po rozvode si ho otec brával na víkendy od piatku do nedele, každý druhý týždeň. Počas víkendov spolu s otcom športovali, hrávali futbal, boxovali, zápasili. V podstate každý druhý víkend aj s prespávaním k otcovi chodil až do doby, kým nedošlo k dopravnej nehode. S otcom chodili na pizzu do mesta, na plaváreň, športovali. Stretávanie sa s otcom neovplyvnila ani skutočnosť, že sa otec druhý krát oženil. Raz dvakrát jeho manželka prišla na Slovensko na 3 alebo 4 týždne, poznal sa s ňou, na začiatku ju rešpektoval ako partnerku otca, to sa neskôr zmenilo, ukázalo sa, že je iná ako sa tvári, čo sa prejavilo aj tak, že bola viacej v Srbsku ako na Slovensku. Otec platil výživné podľa toho ako súd rozhodol, peniaze chodili matke, bolo to asi 200,00 eur mesačne, keď boli spolu, dával mu niečo ako vreckové 10,00 alebo 20,00 eur. Jeho vzťah s otcom neovplyvnila skutočnosť, že otec mal viacero partneriek, aj u nich býval. Keď nejakej vadilo, že chodí moc často, otec vzťah ukončil a odišiel. Otec ho bral na výlety, na turistiku, bral ho aj do zahraničia, párkrát bol s ním v Srbsku. Dvakrát ho zobral do Grécka, prvý krát išli oni dvaja a otcova sestra, druhý krát bola s nimi otcova partnerka. Obdobie, kedy otec chodil do zahraničia na týždňovky, si dobre nepamätal, len letmo, keď sa rodičia rozvádzali, si rovnako nepamätal, mal som 5-6 rokov. V čase rozvodu rodičov bol malý, vie, že sa hádali, ale vzhľadom na vek to príliš nevnímal. Otec na Slovensku ďalšiu rodinu nemal a s rodinou v Srbsku udržiaval pravidelné kontakty, telefonické, častokrát bol on sám pri tom. Pri telefonátoch mal možnosť rozprávať sa s otcovou rodinou aj on. Otec býval po podnájmoch, asi rok pred nehodou si zaobstaral vlastný byt. Skutočnosť, že otec bude mať ďalšie dieťa, otec len naznačil, povedalo sa to, až keď bol v nemocnici, čo bolo pre neho samotného dosť šokujúce, oznámila to otcova manželka, dieťa sa narodilo zrejme niekedy minulý rok. S otcovou manželkou konflikt nemal. L. E., bývalá manželka nebohého J. E., uviedla, že s J. E. sa zosobášili v r. 2000 v Srbsku, po sobáši sa presťahovali na Slovensko, obidvaja mali pracovné povolenie a pracovali 7 rokov a žili ako rodina. Z

manželstva sa narodil syn D., žalobca 2/. Pred uzavretím manželstva bola slobodná matka, mala som 2 dcéry, žalobkyňu 1/ a L. E., táto bola mladšia od žalobkyne 1/, t. č. má 30 rokov. Po uzavretí manželstva si J. E. osvojil obdive dcéry. Prvých 7 rokov bývali v M., potom sa presťahovali do B., kúpili byt a všetci žili ako rodina do r. 2011, v tom roku došlo k rozvodu. Do doby sťahovania do B. na Slovensku pracovali obidvaja, potom manžel asi 2 roky pracoval v Nemecku, to v praxi vyzeralo asi tak, že manžel bol 4-5 týždňov v zahraničí a potom bol týždeň doma. S manželom si prestali postupne rozumieť, nechceli hádkami zaťažovať deti, dohodli sa na rozvode. V spoločnej domácnosti s manželom a deťmi bývali až do rozvodu. Mladšia dcéra L. po rozvode z rôznych dôvodov odišla z domácnosti a osamostatnila sa, zariadila si život po svojom, od r. 2016 kontakt s ňou prakticky neexistuje. Jej odchodu nepredchádzal žiadny zásadný konflikt, jednoducho si situáciu vysvetlila tak, že má z jej strany menej lásky ako staršia dcéra. Vzťah J. E. k jej dvom dcéram bol dobrý, staral sa o ne ako o vlastné, v rámci možností im pomáhal. Chodili spoločne na dovolenky do Srbska, kde mali každý rodinu, to, že si s manželom prestala rozumieť, bola druhá vec. Nedá sa povedať, že by manžel mal s dcérami spoločné aktivity, ale vždy sa o ne zaujímal, viac aktivít mal so synom, chodili spolu na výlety. Staršia dcéra chodila už na strednú školu na internát. Po rozvode to bolo tak, že, keď sa manžel s dcérami príležitostne stretol, tak sa porozprávali, v zásade to bolo vtedy, keď si chodil pre syna. Po rozvode platil výživné len na syna, pokiaľ ide o dcéru A., tá sa vyjadrila tak, že žiadne peniaze od neho nepotrebuje, bola zvyknutá roky zarábať si na brigádach. Zo Srbska sa sťahovali na Slovensko ako rodina, manžel to chápal tak, že pôjdu do nového sveta ako rodina, aj preto si jej dcéry adoptoval. Syn niesol spočiatku zranenie otca veľmi zle, ťažko to znášal, psychicky to celkom nezvládol, v tom čase mal 15 rokov, v nemocnici ho k otcovi pustili, ju ako bývalú manželku nie. Musela to byť stresová situácia, nakoľko išlo o mohutného chlapa, športovca, ktorý bol nakoniec napojený na kopu hadičiek. Dopravná nehoda a následné udalosti spôsobili synovi psychickú ujmu, ťažko to znášal, ju prakticky nikde nepustili a zákonitá manželka za 5 týždňov ani neprišla na Slovensko. Po rozvode sa bývalý manžel staral o syna, o dcéru A. ani nie po finančnej stránke, dcéra bola zvyknutá byť finančne nezávislá, od mlada si zarábala na brigádach. Bývalý manžel mal po rozvode viacero partneriek, stalo sa, že s nejakou aj 2-3 mesiace žil, toto obe deti otcovi zazlievali. Ak v rozvodovom konaní uviedla, že bývalý manžel nejavil záujem o domácnosť, bol to dôsledok typického chlapského postoja, kedy si chlap myslí, že žena sa postará o všetko, o deti aj o domácnosť. Keď z týždňoviek prišiel, nebolo to o pomoci deťom s učením napríklad alebo s domácnosťou, chápal to viac po tej zábavnej stránke. Manželka, ktorú mal J. v čase smrti, prišla na Slovensko až po jeho smrti, prakticky sa o manžela zaujímala asi tak, že stále vypisovala synovi D., ktorý bol v tom čase veľmi mladý, neriešila možné následky, že J. bude ochrnutý a bude potrebovať výnimočnú starostlivosť. Po doktoroch chodila dcéra A.. Nebohý sa druhý krát oženil v septembri 2019. S druhou manželkou prakticky nikdy nežil v jednej domácnosti, ona žila v Srbsku, on na Slovensku a navštevovali sa. Žalovaný 1/ k predmetnej dopravnej nehode uviedol, že v trestnom konaní neboli uvedené všetky skutočnosti a niektoré neboli zohľadnené. Boli aj v znaleckom dokazovaní urobené viaceré modelové situácie, ale nikto nezohľadnil jeho výhrady voči priebehu jazdy, bolo mu povedané, že aj tak sa jeho výhrady nebudú akceptovať. Napríklad sa nezohľadnila skutočnosť, že po odbočovacom manévri bol v jazdnom pruhu v protismere, ešte viac sa jeho umiestnenie v protismere ovplyvnilo vyhýbacím manévrom, ktorý urobil. Na začiatku nebol celým autom v protismere, celým autom sa tam dostal až tým, že sa chcel cyklistovi vyhnúť. Cyklista nemal dobré osvetlenie, vpredu áno, ale vzadu osvetlenie viditeľné nebolo, mohlo byť zakryté všeličím alebo nefungovalo. Funkčnosť zadného blikátka sa preukázala až po vsadení batérií, ktoré mala k dispozícii polícia, keďže toto sa pri nehode celkom rozbilo. Cyklista mal starý 10-ročný bicykel, poodpadané odrazky, nemal reflexné prvky, keby nejaké mal, tak by ich videl. Pristúpil k uzavretiu dohody o vine a treste, po skúsenosti so slovenskou justíciou chcel mať túto vec čo najskôr za sebou, o odstupné sa v minulosti súdil 6 rokov. V čase po nehode do rozhodnutia o vine a treste v zásade nekontaktoval pozostalých nebohého cyklistu, manželku mal niekde v Srbsku, bola kovidová doba, s tým spojené obmedzenia pohybu a cestovania, tak to nechal tak. Úprimnú sústrasť vyjadril až pri dohode o vine a treste a asi nebola prijatá úprimne z dôvodu odstupu času. Je slobodný, nemá žiadne vyživovacie povinnosti. Býva u rodičov, z majetku má na seba písané auto. Zmluvne má dohodnutý plat 1 200,00 eur mesačne v hrubom, výška výplaty je závislá na nadčasoch. Uznáva, že by si žalobcovia nejakú finančnú satisfakciu zaslúžili. V čase nehody bola viditeľnosť na hodinu a ročné obdobie normálna, to znamená, že bola tma,

v čase nehody bola cesta prázdna, nejaké auto bolo pol kilometra. K dopravnej nehode došlo asi 20 m od hranice križovatky, cyklistu zbadal až vo vzdialenosti cca 10 m. Uhýbací manéver bol výsledkom inštinktívnej reakcie, v tých stotinách sekundy nemôže povedať, že možno iným uhýbacím manévrom by sa zrážke vyhol. Cyklista prilbu na hlave nemal. Dopravná nehoda ho poznačila dosť zásadne, mal popri práci živnosť na zámočnícke práce, mesačne to bolo len pár stoviek eur, ale bez auta to nejde, ďalšie auto nemá, to havarované je odstavené. Keď skúšal jazdiť, mal problémy, najmä po tme, skákal na brzdy aj kvôli fľakom na prednom skle a podobne. Žalovaný 2/ navrhol žalobu zamietnuť. Uplatnený nárok v celom rozsahu neuznal, rodinná situácia a intenzita vzájomných vzťahov neboli dostatočne preukázané. Chýba popis rozhodujúcich skutočností, najmä citových väzieb medzi žalobcami a zosnulým. Z hľadiska skutkových okolností nestačí iba predpoklad existencie citovej väzby a stupeň príbuzenstva. Žalobca 1/ už v čase úmrtia mal s nebohým vytvorené citové väzby, preto nemožno hovoriť o strate možnosti ich rozvíjania s otcom, nakoľko už v danom čase museli byť rozvinuté. Pokiaľ tomu tak nebolo, je potrebné zodpovedať otázku, prečo sa tak stalo. Rovnaké platí aj pre žalobcu 2/. Pri priznaní náhrady je nevyhnutné skúmať celú rodinnú situáciu. Keď bol žalobca 1/ v puberte, nebohý vycestoval do zahraničia a domov chodieval len raz za štvrť roka, čo trvalo do roku 2009, toto sa muselo prejaviť na citovej väzbe a jej budovaní medzi žalobcom 1/ a nebohým. Žalobca 2/ mal v tej dobe 4 roky, bol vo veku, kedy je u maloletého dieťaťa rozhodujúci čas pre vytváranie citových väzieb s rodičom. Po rozvode manželstva nebohého a matky žalobcu 2/ bol tento zverený do starostlivosti matky a styk s otcom bol upravený na jeden víkend za dva týždne. Strata rodinného príslušníka je ujmou v každom veku, je ale potrebné zohľadniť aj kritérium veku a tiež to, či žalobcovia žili s nebohým v spoločnej domácnosti a ako často sa navštevovali. Podľa žalovaného 2/ sú rozhodujúcimi kritériami pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy na strane žalobcov intenzita vzťahov žalobcov s nebohým, vek nebohého a pozostalých, existenčná závislosť na nebohom, morálne zadosťučinenie, na strane pôvodcu zásahu postoj vodiča, jeho ľútosť, ospravedlnenie, prípadná náhrady škody, jeho majetkové pomery a dopad udalosti do jeho sféry. Žalobcovia rozsah a intenzitu citových väzieb s nebohým prakticky nepopísali, ich popis pre rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy neobstojí. Iba predpoklad existencie citovej väzby nestačí. Je potrebné prihliadnuť aj na to, či nedošlo k morálnemu uspokojeniu v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia. Výška náhrady na jednej strane nemá vytvárať priestor na obohacovanie sa, na druhej strane má umožniť spravodlivé zadosťučinenie pre pozostalých. Podstatný je aj dopad škodovej udalosti do psychickej sféry pôvodcu zásahu, jeho postoj k samotnej dopravnej nehode, forma a miera zavinenia, trestný postih, snaha o nápravu, oľutovanie, ospravedlnenie sa. Finančná náhrada nemajetkovej ujmy je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, kedy nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je ospravedlnenie sa alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Odsúdenie pôvodcu zásahu je jednoznačne formou satisfakcie, ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme. Náhrada v peniazoch tvorí len nadstavbu morálneho zadosťučinenia a nesmie slúžiť ako majetkový prospech toho komu do práv sa zasiahlo. Rovnako prípadná priznaná náhrada nemôže byť likvidačná pre pôvodcu zásahu. V roku 2020, kedy došlo k dopravnej nehode, bola minimálna mzda 623,00 eur, dvadsaťpäťnásobok tejto sumy v zmysle o obetiach trestných činov je 15 575,00 eur.

1.3 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , až 3 , o obetiach trestných činov a konštatoval, že žalobcovia sa v spore domáhajú ochrany osobnosti pred neoprávneným zásahom do ich práva na rodinný život a práva na rešpektovanie ich súkromia v dôsledku úmrtia ich otca. Mnohorakosti prejavov jednotlivých zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum možných neoprávnených zásahov. Právo na ochranu zdravia nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších zložiek ochrany jej osobnosti. Zdravie človeka má bezprostredný dopad na kvalitu jej života. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane škody na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je

i právo na súkromie a rodinný život. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Obzvlášť v citovej oblasti, aby fyzická osoba mohla rozvíjať vlastnú osobnosť. Smrť ako absolútna strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie. V prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na rodinný život fyzickej osoby. Najvyšší súd SR v rámci rozhodovacej praxe sa zaoberal otázkou, či smrť rodinných príslušníkov fyzickej osoby pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život. Uplatňuje jednotný názor, podľa ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život, spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami. Konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny je neoprávneným zásahom do osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 20.4.2011, sp.zn. , konštatoval existenciu neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život, ktorý bol spôsobený usmrtením blízkeho rodinného príslušníka pri dopravnej nehode, v rozsudku z 27.11.2012, sp.zn. , konštatoval, že zavineným usmrtením chodca pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do práva na súkromie a rodinný život jeho blízkej príbuznej. neurčuje minimálnu ani maximálnu hranicu nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať je ohraničená výškou navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol neoprávnený zásah vyvolať. Nemožno presne zistiť skutočnú ujmu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia "odškodnenia" nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Priznané finančné plnenie by nemalo mať pre zodpovednú osobu likvidačný charakter. Výška náhrady nemajetkovej ujmy zosobňuje hodnotu práva nemateriálnej povahy, týkajúceho sa osobnej integrity človeka, vrátane ľudskej dôstojnosti. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa zohľadňuje spoluzavinenie samotnej dotknutej osoby (poškodeného). Teda, či zosnulý účastník cestnej premávky neporušil sám pravidlá cestnej premávky, ktoré sa podieľali na jeho úmrtí. Určujúcim kritériom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je aj zavinenie škodcu. Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie. Takýto neoprávnený zásah by sa mal prejaviť aj vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Čím závažnejšia je ujma čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia. Čo sa týka okolností, vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium, okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovené zámerne veľmi všeobecne s tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila, či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Na základe toho potom môže súd voľnou úvahou a po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospieť k sume ako náhrady nemajetkovej ujmy. Jediným mantinelom čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy je žalobný návrh (petit). Pri určení výšky nemajetkovej

ujmy je nevyhnutné zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy v rámci primeraného zadosťučinenia sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Na druhej strane z hľadiska posudzovania výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody páchateľovi trestného činu usmrtenia. Zároveň, podľa nálezu Ústavného súdu SR 288/2018 z 5.12.2017: Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Prieskumom súdnych rozhodnutí v obdobných prípadoch bolo zistené, že Krajský súd Prešov priznal rozhodnutím sp.zn. manželke nemajetkovú ujmu vo výške 25 000 eur za stratu manžela. Za stratu rodiča priznal 25 000 eur maloletej dcére. Krajský súd Nitra priznal rozhodnutím sp.zn. družke nemajetkovú ujmu vo výške 25 000 eur za stratu druha. Družka mala so zosnulým druhom spoločné dieťa. Trojročnej dcérke priznal nemajetkovú ujmu 15 000 eur za stratu biologického otca. Zosnulý žil v spoločnej domácnosti s družkou a dcérou. Krajský súd Trnava rozhodnutím sp.zn. priznal manželovi nemajetkovú ujmu 20 000 eur za smrť manželky a každému z dvoch maloletých detí (7 rokov a 9 rokov) nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 eur spôsobenej smrťou matky. Celková výška priznanej nemajetkovej ujmy bola 80 000 eur. Krajský súd Nitra rozhodnutím sp.zn. v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany sp.zn. priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť dcéry 25 000 eur za zásah do práv matky. Krajský súd Trnava rozhodnutím sp.zn. priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov po 20 000 eur za smrť (18 ročnej) dcéry a 10 000 eur bratovi za stratu sestry. V rozhodnutí NS SR z 30. septembra 2013 sp.zn. dospel súd k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Vinník dopravnej nehody bol za skutok, ktorým bola smrť zomrelého zapríčinená, v trestnom konaní odsúdený a táto skutočnosť je zadosťučinením, ktoré v značnej miere kryje zásah do osobnostných práv žalobcov, išlo o prvú dopravnú nehodu vodiča, tento vodič objasnil jej spáchanie, priznal sa ku skutku, viedol riadny život, a teda boli u neho zistené poľahčujúce okolnosti, avšak žiadna priťažujúca okolnosť. Vo veci sp.zn. NS SR priznal náhradu 17 000,00 eur rodičom za smrť ich dcéry v súvislosti s dopravnou nehodou, vo veci sp.zn. NS SR priznal rodičom dcéry 15 000,00 eur, vo veci sp.zn. priznal 8 300,00 eur za smrť syna, pričom je možné skonštatovať, že väčšej straty, ako je strata dieťaťa, zrejme v živote človeka niet.

1.4 Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci boli žalobcovia deti obete dopravnej nehody, žalovaný 1/ bol vodič motorového vozidla z dopravnej nehody, žalovaný 2/, jeho motorové vozidlo bolo poistené spoločnosťou žalovaného 2/. Bola teda daná aktívna aj pasívna legitimácia strán sporu, táto otázka napokon medzi stranami sporná nebola. Zásah do práv žalobcov 1/ a 2/ bol preukázaný už samotným právoplatným odsúdením vodiča motorového vozidla, žalovaného 1/, podľa a právoplatným trestným rozsudkom v konaní Okresného súdu Trenčín sp.zn. , ktorým žalovaný 1/ uznal vinu z prečinu usmrtenia, keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu, následkom ktorej otec žalobcov zahynul. Súd bol v zmysle viazaný právoplatným trestným rozsudkom, ktorým bolo ustálené, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.1.2017, R 22/1979) bol súd viazaný aj vinou v zmysle jej právnej a skutkovej zložky ako aj formou zavinenia. Viazanosť sa vzťahuje na právnu aj skutkovú časť výroku o vine, právnu kvalifikáciu skutku aj formu zavinenia. Konanie vodiča motorového vozidla bolo právoplatným trestným rozsudkom súdu vyhodnotené ako nedbanlivostný trestný čin, a je teda zrejmé, že zásah do osobnostných práv žalobcov, do práva na ochranu súkromia a rodinného života bol neoprávnený. V trestnom konaní súd vychádzal aj zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Avocare s. r. o., podľa ktorej vodič jazdil rýchlosťou vyššou ako bola predpísaná, nesprávnou technikou v protismernom jazdnom pruhu, nevenoval dostatočnú pozornosť situácii v cestnej premávke a neskoro reagoval na cyklistu jazdiaceho v ľavom jazdnom pruhu. Pre účely určenia výšky nemajetkovej ujmy, ale súd považoval za podstatné aj konštatovanie znaleckej organizácie, podľa ktorého bola konštatovaná aj nesprávna technika jazdy cyklistu, jazdil v protismernom jazdnom pruhu, jeho technika jazdy nebola

na mieste udalosti bezpečná a optimálna a pokiaľ by jazdil pri pravom okraji vozovky, mohol zabrániť vzniku dopravnej nehody. Protiprávnym konaním žalovaného 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov 1/ a 2/ na súkromie ako jedného z osobnostných práv fyzickej osoby, keď právo na súkromie zahŕňa aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, keď súčasťou súkromného života je tiež život rodinný zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, a to bez ohľadu na to, či spolu trvale žijú alebo nie. V tomto prípade daný zásah predstavuje smrť otca žalobcov 1/ a2/. Z dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi nebohým a žalobcami boli dobré, rodina bola súdržná, bez konfliktov, jej členovia si v rámci možností vzájomne pomáhali, trávili pravidelne spolu voľný čas. Toto možno konštatovať za obdobie počas trvania manželstva nebohého a matky žalobcov, ktoré trvalo od roku 2000 do rozvodu v roku 2011. Nebohý zabezpečoval po finančnej stránke rodinu aj prácou v zahraničí, znamenalo to jeho častú a dlhodobú neprítomnosť, tá ale mala napokon negatívny vplyv na jeho vzťah s manželkou, nie však s deťmi. Nie je podstatné, že nebohý bol adoptívnym otcom žalobkyne 1/, pre ich vzťah tento fakt nebol smerodajný, nebohý jej venoval dostatok záujmu a pozornosti, trávil s ňou voľný čas, podporoval ju v jej životných rozhodnutiach. Malo to pre ňu osobitný význam, nakoľko svojho biologického otca nepoznala. V jej živote bol v určitom období výraznou osobnosťou. V čase rozvodu mala žalobkyňa 21 rokov, bola dospelá a rozhodovala už samostatne o svojom živote. Odchod otca zo spoločnej domácnosti v jej prípade znamenal výraznú zmenu v možnostiach ich vzájomných kontaktov, tie zostali príležitostné, hoci dobré, žalobkyňa 1/ a nebohý ich nevyhľadávali, žalobkyňa 1/ už nebola na otca finančne odkázaná. Ich vzťah negatívne ovplyvnili kontakty nebohého s inými ženami, dokonca do takej miery, že otca nepozvala na svoju svadbu v roku 2015. Je zrejmé, že založenie vlastnej rodiny a narodenie detí boli pre žalobkyňu 1/ prioritou a postupne sa jej vzťah s otcom vytratil. Napriek tomu nebohý zohral v živote žalobkyne 1/ významnú rolu v rozhodujúcom období jej dospievania a jeho predčasná smrť bola pre ňu nepochybne ujmou i keď nie v zásadnej intenzite. Žalobca 2/ sa narodil počas manželstva nebohého a matky žalobcov v roku 2005, v čase ich rozvodu mal 6 rokov. Výraznejšie začal vnímať vzťah s otcom ku koncu trvania manželstva rodičov a potom po ich rozvode. Otec zostal aj po rozvode dôležitým človekom v jeho živote, v rámci určených možností sa mu venoval, trávil s ním čas, spolu športovali, chodili na výlety, v ich vzťahu nebolo podstatné, že otec mal kontakty s inými ženami, resp., že sa druhý krát oženil. Smrť otca tak znamenala pre žalobcu 2/ nenapraviteľné pretrhnutie ich vzájomných väzieb, definitívnu stratu možnosti dospieť v spoločnosti otca, byť s ním v kontakte pri budúcich závažných životných rozhodnutiach, kedy by mu otec bol nepochybne oporou, došlo k strate možnosti realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život s otcom, toto všetko možno hodnotiť ako závažnú ujmu. Otec v jeho živote hral nezastupiteľnú rolu, ktorá sa nedá nahradiť. Navyše v čase smrti otca mal žalobca 2/ 16 rokov a bol odkázaný na jeho podporu aj po finančnej stránke. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba bola čiastočne dôvodná a vzhľadom na závažnosť a intenzitu ujmy a okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške, ako je uvedené vo výroku tohoto rozsudku a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Nestotožnil sa so stanoviskom žalovaného 2/, ktorý žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Nebolo preukázané, že dopravnú nehodu zapríčinil výlučne cyklista, a to, že sa cyklista podieľal na vzniku dopravnej nehody, súd zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. K úmrtiu nebohého J. E. došlo nepochybne v dôsledku zranení z dopravnej nehody. Súd mal za preukázané, že existovali vzájomné osobné a citové väzby medzi nebohým a jeho deťmi, i keď v rozdielnej intenzite, čo sa prejavilo vo výške určenej nemajetkovej ujmy. Procesné námietky žalovaného 2/ ohľadne koncentrácie konania v zmysle súd nepovažoval za relevantné, žalobcovia označili dôkazy na podporu svojich tvrdení zo žaloby dostatočne včas, už v žalobe samotnej, žiadnym procesným úkonom nespôsobili zdržiavanie priebehu konania. Dôkaz výsluchu manželky nebohého súd nepovažoval za potrebné vykonať, manželstvo s nebohým uzavrela v roku 2019, žila a žije v zahraničí, z tohto pohľadu nemohla svojim svedectvom prispieť k bližšiemu objasneniu vzťahov nebohého s jeho deťmi. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , . V sporovom konaní sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada zodpovednosti za výsledok konania, ktorá vyjadruje, že strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, aktuálne nepozná stav, keď súd môže priznať plnú náhradu trov, ak účastník mal vo veci úspech len čiastočný a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ako je uvedené vyššie nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej náhrady za nemajetkovú ujmu a výšku náhrady určí súd podľa svojej úvahy. Zohľadniac procesný výsledok v konaní, keďže žalobcovia mali vo veci úspech len čiastočný a rozhodnutie o výške záviselo od úvahy súdu, pričom treba rozlišovať čo je základné a čo je sprevádzajúce (nález Ústavného súdu ČR. ), keď za základné treba považovať, že do práv žalobcov bolo zasiahnuté, škoda bola spôsobená, pričom výška plnenia závislá na úvahe súdu je druhotná, je v súlade so zásadou spravodlivosti a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy priznať žalobcom 1/ - 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/, 2/ čo do výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a žalovaný 2/ čo do výrokov I., II., ktorým mu bola spoločne so žalovaným 1/ uložená povinnosť plniť žalobcom 1/, 2/ a súvisiacich výrokov o trovách konania (IV. a V.).

3.1 Žalovaný 1/ odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal a vo vzťahu k nemu, keďže napriek formulácii výrokov I. a II. napadnutého rozsudku, ktorými bola žalovaným 1/, 2/ uložená povinnosť plniť žalobcom 1/, 2/ spoločne a nerozdielne, ide u neho a žalovaného 2/ o samostatné procesné spoločenstvo podľa , nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť márnym uplynutím odvolacej lehoty.

3.2 Čo do výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, podali včas odvolanie žalobcovia 1/, 2/, v ktorom žiadali, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Namietali uplatnenie odvolacích dôvodov podľa , a . Zdôraznili, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za nesprávne čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Zastávali názor, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal tvrdeniami žalobkyne 1/ a nevyjadril sa k nezvrátiteľnému následku vo vzťahu k právu na súkromie, ktoré zahŕňa aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov, a preto ho nepovažujú za dostatočne presvedčivé. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že vzťah otca a žalobkyne 1/ sa postupne vytratil, ale v odôvodnení sa nenachádzajú ďalšie tvrdenia, ktoré žalobkyňa 1/ pri svojom výsluchu uviedla, a to, že vždy mala najväčšiu radosť, keď si mohla niečo kúpiť z peňazí, ktoré zarobí, po tejto stránke jej otec vždy zabezpečil nejakú brigádu. Podľa jeho vzoru sa v živote riadila, neskôr po rozvode sa s ním vždy rada porozprávala. Od otca nežiadala výživné, bola na prahu dospelosti, bola naučená, že si najviac cení peniaze, ktoré si sama zarobí. Je zrejmé, že vzťah dcéry a otca sa vzhľadom na dosiahnutie plnoletosti a nové partnerky otca síce zmenil, ale protiprávnym konaním žalovaného 1/ došlo k strate možnosti na vytváranie a rozvíjanie vzťahov. Skutočnosť, že vzťah otca žalobkyne 1/ sa postupne vytratil neznamená, že to bolo trvalé a v budúcnosti nezvratné. Uvedenú skutočnosť súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch neposúdil. V tomto smere sa odklonil aj od ustálenej rozhodovacej praxe, na ktorú sám poukázal v bode 36 odôvodnenia rozsudku. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ taktiež výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie neodôvodnil dostatočne a presvedčivo. Taktiež sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, na ktorú sám poukázal. Žalobca bol v čase úmrtia otca maloletý, odkázaný na neho výživou.

3.3 Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcov písomne vyjadril podaním zo dňa 26.09.2023. Uviedol, že súdom prvej inštancie priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy je s ohľadom na súdnu prax bežne priznávanou sumou, kedy sa príbuznému – pozostávajúcemu potomkovi v dospelom veku podarí v konaní preukázať, že mal o rodiča záujem, pomáhal mu, trávil s ním voľný čas. Z vykonaného dokazovania, tieto skutočnosti nevyplývajú, naopak sú v rozpore s tvrdeniami žalobkyne 1/. Z tohto dôvodu nie je zrejmé, od akých skutočností žalobcovia svoj nárok odvodzujú. Mal za to, že súd na základe vykonaného dokazovania priznal žalobcom sumy v neprimerane nadhodnotenej výške, a to najmä preto, že žalobcovia v konaní nepreukázali vzájomnú citovú väzbu s otcom. Dokonca aj rodné listy predložili až po prvom pojednávaní na základe námietok žalovaného 2/. Vzťah žalobcov a nebohého mal postupne klesajúcu tendenciu s oslabovaním vzájomných väzieb, v prípade žalobkyne 1/ sa tento vzťah pomerne rýchlo vytratil dávno pred smrťou nebohého, a preto nemožno konštatovať, že by žalobcovia stratili možnosť

vytvárať a rozvíjať vzťahy s nebohým. Od rozvodu manželstva nebohého s matkou žalobcov došlo k útlmu vzťahu medzi nebohým a žalobkyňou 1/, od tohto momentu neboli na žiadnom spoločnom výlete, neobdarovali sa navzájom ani nijakým iným spôsobom neprejavili vzájomnú náklonnosť. Nebohý si voči nej neplnil vyživovaciu povinnosť, žalobkyňa 1/ od neho výživné nežiadala. Žalobkyňa ho nepozvala na svoju svadbu v roku 2015, ani on žalobkyňu 1/ nepozval na tú svoju v roku 2019. Nebohý pracoval v Nemecku, domov chodieval len raz za štvrť roka na obdobie jedného týždňa, ktorý stav trval až do roku 2009, a ktorý sa musel prejaviť aj v citovej väzbe medzi žalobkyňou 1/ a otcom. Žalobca 2/ mal v tom čase 4 roky. Po rozvode manželstva bol žalobca 2/ zverený do starostlivosti matky, došlo k zásadnému obmedzeniu kontaktov nebohého so žalobcom 2/. Žalobcovia síce tvrdili silnú citovú väzbu s nebohým, ale nepreukázali, že by táto väzba dosahovala intenzitu podmieňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad rámec morálnej satisfakcie. Poukázal na to, že je potrebné zohľadniť existujúcu právnu úpravu pokrývajúcu otázku, ktorá je predmetnému nároku čo najpodobnejšia, ktorou právnou úpravou je o obetiach trestných činov. Je potrebné si uvedomiť, že po nebohom sú ďalší pozostalí, a to manželka a maloleté dieťa. Poukázal aj na to, že zo znaleckého skúmania vyplýva, že nebohý, resp. nesprávna technika jeho jazdy bola jednou z príčin dopravnej nehody. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. a rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn. . Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax v obdobných veciach a to rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. zo dňa 11.05.2016, ktorým bola priznaná dcére náhrada nemajetkovej ujmy 10 000 eur, maloletému vnukovi priznaná suma 3 000 eur po pozostalom otcovi/starom otcovi usmrtenom pri dopravnej nehode; rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. , priznaná nemajetková ujma otcovi a matke po 8 240 eur, bratovi vo výške 4 120 eur; rozsudky Krajského súdu v Žiline sp.zn. , priznaná nemajetková ujma rodičom po 8 000 eur, trom bratom po 3 500 eur; sp.zn. , ktorým bola priznaná plnoletým dcéram náhrada nemajetkovej ujmy po 5000 eur za usmrtenie matky pri autonehode; sp.zn. , manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 11 000 eur, neplnoletým synom žijúcim s nebohým otcom v spoločnej domácnosti náhrada po 7 000 eur; sp.zn. , manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10 000 eur, plnoletým synom náhrada po 3000 eur za usmrtenie matky rodiny pri autonehode; sp.zn. , náhrada nemajetkovej ujmy manželovi vo výške 12 000 eur, trom maloletým deťom po 7000 eur za usmrtenie matky hodiny pri autonehode. Poukázal na ďalšie svoje vyjadrenia prezentované v tomto konaní.

4.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výrokov I., II, IV. a V. podal včas odvolanie žalovaný 2/ namietajúc odvolacie dôvody podľa , , a . Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že konajúci súd nesprávne vec právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Konajúci súd sa dostatočne nevysporiadal so skutkovými okolnosťami, a to najmä so spoluzavinením nebohého J. E. na dopravnej nehode. Spoluzavinenie súviselo so skutočnosťou, že nebohý jazdil po strede vozovky v oblasti tesne za zákrutou. Táto skutočnosť jednoznačne zapríčinila tragický následok dopravnej nehody, čo preukazuje znalecký posudok vypracovaný v trestnom konaní. Spoluzavinenie nebohého ustálená súdna prax jednoznačne vníma ako okolnosť, na ktorú treba prihliadnuť: rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 30.09.2019 rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 21.03.2019. Nárok neuznáva v celom rozsahu, považuje ho za nepreukázaný a nedôvodný najmä vo vzťahu k nedostatočnému popisu intenzity vzájomných vzťahov. Žalobcovia neuviedli taký popis rozhodujúcich skutočností, najmä intenzity citových väzieb medzi nimi a zosnulým, aby bolo možné popri morálnej satisfakcii poskytnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na výpoveď žalobkyne 1/, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že postupne sa jej vzťah s otcom vytratil. Od rozvodu manželstva nebohého s matkou žalobcov došlo k útlmu vzťahu medzi nebohým a žalobkyňou 1/, od tohto momentu neboli na žiadnom spoločnom výlete, neobdarovali sa navzájom ani nijakým iným spôsobom neprejavili vzájomnú náklonnosť. Nebohý si voči nej neplnil vyživovaciu povinnosť, žalobkyňa 1/ od neho výživné nežiadala. Žalobkyňa 1/ ho nepozvala na svoju svadbu v roku 2015, ani on žalobkyňu 1/ nepozval na tú svoju v roku 2019. V konaní nevyplynula žiadna skutočnosť, preukazujúca akýkoľvek bližší vzťah žalobkyne 1/ s nebohým po rozvode manželov. Podľa názoru žalovaného 2/ pre úspešnosť uplatneného

nároku nestačí iba predpoklad existencie citovej väzby a stupeň príbuzenstva. Existencia citovej väzby žalobkyne 1/ s nebohým bola v konaní vyvrátená. Žalobkyňa síce podrobne opisovala vzťah s nebohým, výlety, spoločné aktivity a podobne, ale tieto boli v čase pred rozvodom, teda vyše 10 rokov pred úmrtím nebohého. Pri priznaní nemajetkovej ujmy je nevyhnutné skúmať celú rodinu situáciu. Nebohý pracoval v Nemecku, domov chodieval len raz za štvrť roka na obdobie jedného týždňa, ktorý stav trval až do roku 2009, a ktorý sa musel prejaviť aj v citovej väzbe medzi žalobkyňou 1/ a otcom. Žalobca 2/ mal v tom čase 4 roky. Po rozvode manželstva bol žalobca 2/ zverený do starostlivosti matky, došlo k zásadnému obmedzeniu kontaktov nebohého so žalobcom 2/. Žalobcovia síce tvrdili silnú citovú väzbu s nebohým, ale nepreukázali, že by táto väzba dosahovala intenzitu podmieňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad rámec morálnej satisfakcie. Súd pri náhrade nemajetkovej ujmy prihliada na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia. Namietal, že v konaní nebol vykonaný dôkaz, a to výsluch manželky zomrelého a matky jeho ďalšieho dieťaťa, E. L., ktorá ako manželka a najbližšia osoba nebohého mohla poskytnúť objektívnejší pohľad na vzťah žalobcov s nebohým. Súd návrh žalovaného 2/ na vykonanie tohto dôkazu zamietol, a tak nevykonal dôkaz, ktorý bol nevyhnutný na zistenie relevantných skutočností. Rozhodnutie súdu stojí len na tvrdeniach žalobcov, bez možnosti konfrontácie s pohľadom nestrannej blízkej osoby nebohého. Čo sa týka odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, súd v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je podľa jeho názoru nepreskúmateľné.

4.2 Žalobcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalovaného 2/ písomne vyjadrili podaním zo dňa 18.09.2023 tak, že zotrvávajú na svojom odvolaní a na odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní. Naďalej sa domáhajú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že ich návrhu vyhovie.

4.3 Žalovaný 2/ sa ďalej písomne vyjadril tak, že predmetné vyjadrenie zo dňa 18.09.2023 neobsahuje žiadne skutkové ani vecné argumenty, odkazuje len na podané odvolanie, preto sa k tomuto on nevie vyjadriť.

5. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení a (ďalej len „“), t. j. v medziach podaných odvolaní a ich dôvodov.

7. V zmysle ustanovenia nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcov a žalovaného 2/ nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.

8. Podľa na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ).

11. Žalobcovia 1/, 2/ v odvolaní namietali odvolacie dôvody podľa , a , žalovaný 2/ v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa , , a . Išlo teda o námietky, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Odvolací dôvod podľa dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

14. V prípade odvolacieho dôvodu podľa ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.

15. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

16. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolania strán sporu nie sú dôvodné.

18. Za aplikácie posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa a . Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

19. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nie a z akých dôvodov, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Odvolací súd je toho názoru, že formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku

sú určité a zrozumiteľné, odôvodnenie je ako celok presvedčivé a z hľadiska obsahu spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa až 4 . V tomto smere bola nedôvodná odvolacia námietka žalobcov a žalovaného 2/ o nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

20. V konaní nebola zistená ani žiadna iná procesná vada, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), pričom odvolateľ ani žiadnu takúto vadu v procesnom postupe súdu prvej inštancie nekonkretizuje.

21. Námietky strán, uvádzané v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnili i pred súdom prvej inštancie, a ktoré nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle poukazuje.

22. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a vo vzťahu k ďalším zásadným odvolacím námietkam strán sporu ( a ) odvolací súd dodáva nasledovné:

23. V prejednávanej veci sa žalobcovia 1/, 2/ domáhajú ochrany pred neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zomrel ich otec, vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( a ), a to voči žalovanému 1/ ako vinníkovi nehody, ktorý bol za tento čin i právoplatne odsúdený v trestnom konaní a voči žalovanému 2/ ako poisťovni, v ktorej bolo poistené osobné motorové vozidlo, vedené v čase nehody pôvodcom zásahu (povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku).

24. Žalovaný 2/ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď v prvom rade do úvahy prichádza morálne zadosťučinenie. V tomto smere mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal ním navrhnutý dôkaz – výsluch manželky zosnulého otca žalobcov 1/, 2/ ohľadom intenzity a kvality vzťahov medzi ním a žalobcami. Taktiež rozporoval výšku priznanej náhrady ako neodôvodnenú, svojvoľnú a nekorešpondujúcu so súdnou praxou a nezohľadňujúcu okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, konkrétne fakt, že otec žalobcov spoluzavinil nehodu nesprávnou technikou jazdy na bicykli. Podľa jeho názoru ujma, ktorú žalobcovia utrpeli, nedosahuje taký stupeň závažnosti, aby odôvodňoval náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej výške.

25. Žalobcovia naopak namietali, že vzhľadom na stupeň príbuzenstva, intenzitu a kvalitu vzťahov medzi nimi a ich otcom, ako i na fakt, že žalobca 2/ bol v čase úmrtia otca maloletý, odkázaný na neho i výživou, považujú priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za nedostatočnú.

26. Jednotlivé prostriedky ochrany osobnosti v zmysle sú relatívne samostatné, je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, v závislosti od intenzity neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon pripúšťa možnosť podať návrh na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), návrh na odstránenie následkov už vykonaných zásahov (reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady (satisfakčná žaloba). Ak by sa však morálne zadosťučinenie nezdalo postačujúce, umožňuje v priznať náhradu nemajetkovej ujmy i v peniazoch, čoho účelom je vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy peňažnou formou.

27. V danom prípade, keď neoprávneným zásahom bola spôsobená smrť otca žalobcov 1/, 2/, nie je možné hovoriť o sankciách v zmysle , ktoré by mali preventívny alebo reštitučný charakter, ale len o satisfačnej sankcii, ktorá je možná i vo forme peňažného plnenia.

28. Výška priznaného peňažného zadosťučinenia je závislá na úvahe súdu, ktorý pri rozhodovaní musí prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

29. Pokiaľ ide o existenciu závažnej ujmy, za závažnú ujmu treba podľa judikatúry súdov SR považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

30. Vo vzťahu k žalovanému nároku, je nesporné, že spôsobenie smrti človeka je zásahom do jeho práva na ochranu telesnej integrity. Ide objektívne o zásah vrcholnej intenzity, ktorý je nezvratný a nenapraviteľný. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil i odvolateľmi namietané okolnosti, a to vek žalobcov v čase úmrtia otca, skutočnosť, že s otcom od roku 2009 nebývali v spoločnej domácnosti, povahu a kvalitu ich vzájomného vzťahu v čase úmrtia otca (odsek 40 napadnutého rozsudku). Na základe vyhodnotenia všetkých okolností súdenej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nečakaným a náhlym úmrtím otca žalobcov 1/, 2/ došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že morálne zadosťučinenie sa v tomto prípade jednoznačne nejaví byť postačujúce.

31. V súvislosti s odvolacími námietkami oboch sporových strán odvolací súd považuje vo vzťahu k žalobkyni 1/ za potrebné zdôrazniť, že sama žalobkyňa 1/ pri výsluchu potvrdila, že po rozvode rodičov komunikáciu s otcom poznačili vzťahy otca s ďalšími partnerkami a postupne sa ich vzťah vytratil, o čom svedčí i fakt, že nevedela uviesť presne kedy sa s otcom videla posledný krát, a na svoju svadbu v r. 2015 ho nepozvala, rovnako ako on ju nepozval na svoju svadbu v r. 2019, ktoré skutočnosti súd prvej inštancie správne zohľadnil pri svojich úvahách o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej žalobkyňou 1/. Na druhej strane, uvedené automaticky neznamená, že žalobkyňa 1/ úmrtie otca, ku ktorému má preukázateľne celý svoj život pozitívny vzťah, nepociťovala ako ujmu závažnú, trvalú a nenapraviteľnú. Pokiaľ žalovaný 2/ namieta, že úmrtím otca žalobkyne 1/ nedošlo na jej strane k strate možnosti vytvárať a rozvíjať vzťahy s nebohým, ide o nedôvodnú námietku. Naopak, v dôsledku úmrtia otca došlo k absolútnej a nezvratnej strate možnosti žalobkyne 1/ obnoviť komunikáciu s otcom a na tento vzťah opätovne nadviazať. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že o silnom pozitívnom citovom vzťahu žalobkyne 1/ s otcom svedčí i to, že po dopravnej nehode, napriek tomu, že ich vzájomný vzťah plynutím času ochladol, s lekármi komunikovala najviac práve žalobkyňa 1/. Keďže otec zostal ochrnutý, vybavila mu i ústavné zariadenie (ktoré napokon v dôsledku smrti nevyužil) a bola to práve žalobkyňa 1/ (a nie manželka otca alebo iný príbuzný), kto vybavil pohreb otca i jeho prevoz do zahraničia.

32. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval za signifikantné, že v čase rozvodu manželstva jeho rodičov mal 6 rokov, a od toho času s otcom nežil v spoločnej domácnosti. Po rozvode s otcom trávil čas cez víkendy, každý druhý týždeň, a to až do doby, kým nedošlo k dopravnej nehode. Stretávanie sa s otcom neovplyvnila ani skutočnosť, že sa otec druhýkrát oženil, poznal i jeho manželku, s ktorou ale postupom času prestal vychádzať. S otcom trávil čas aktívne, v čase jeho úmrtia mal 16 rokov a bol na neho odkázaný výživou. Je tak nesporné, že smrť otca znamenala pre žalobcu 2/ závažnú ujmu tak, ako konštatoval súd prvej inštancie.

33. V tejto súvislosti žalovaný 2/ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz – výsluch manželky otca žalobcov, E. L., s ktorou uzavrel manželstvo v r. 2019 a ktorú mal za potrebné vypočuť na preukázanie nízkej intenzity a kvality vzťahov medzi žalobcami a otcom ( ).

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd v civilnom sporovom konaní nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhne strana sporu. O tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje súd. Musí však dbať o to, aby z dokazovania nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodujúcu skutkovú okolnosť významnú pre rozhodnutie. Ak sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozsudku. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/ nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému

overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s a SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces.

35. Po preskúmaní spisu odvolací súd zistil, že podaním zo dňa 23.06.2023 žalovaný 2/ navrhol ako dôkaz výsluch E. L., manželky otca žalobcov za účelom objasnenia vzájomných citových väzieb medzi žalobcami a zomrelým. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, pričom priamo na pojednávaní dňa 26.06.2023, v prítomnosti i zástupcu žalovaného 2/ uviedol, že ho nevykoná, pretože vzhľadom na skutočnosti, zistené výsluchmi žalobcov 1/, 2/, žalovaného 1/ a svedkyne L. E. na pojednávaní, ho považuje za nehospodárny. V ods. 42 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie taktiež konštatoval, že tento dôkaz nepovažoval za potrebné vykonať, pretože menovaná manželstvo s nebohým uzavrela v roku v 2019, žila a žije v zahraničí, a z tohto pohľadu nemohla svojim svedectvom prispieť k bližšiemu objasneniu vzťahov nebohého s jeho deťmi. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dôkaz, navrhnutý žalovaným 2/, nevykonal pre tzv. nadbytočnosť a s týmto záverom prvoinštančného súdu sa stotožňuje. Svedkyňa E. L. nie je účastníkom tohto konania, žije v zahraničí, s otcom žalobcov uzavrela manželstvo 2 roky pred jeho smrťou. V konaní boli vypočutí žalobcovia 1/, 2/, ich matka a z ich výpovedí sú zistiteľné a preukázané všetky okolnosti, ktoré sám žalovaný 2/ i vo svojom odvolaní považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci (fakt, že žalobkyňa 1 vo svojej výpovedi potvrdila, že postupne sa jej vzťah s otcom vytratil; že od rozvodu manželstva nebohého s matkou žalobcov došlo k útlmu vzťahu medzi nebohým a žalobkyňou 1/, od tohto momentu neboli na žiadnom spoločnom výlete, neobdarovali sa navzájom ani nijakým iným spôsobom neprejavili vzájomnú náklonnosť; nebohý si voči nej neplnil vyživovaciu povinnosť, žalobkyňa 1/ od neho výživné nežiadala; žalobkyňa 1/ ho nepozvala na svoju svadbu v roku 2015, ani on žalobkyňu 1/ nepozval na tú svoju v roku 2019; ďalej fakt, že žalobca 2/ mal v čase rozvodu manželstva rodičov 4 roky; po rozvode manželstva bol žalobca 2/ zverený do starostlivosti matky a došlo k zásadnému obmedzeniu kontaktov nebohého so žalobcom 2/). Žalovaný 2/ neoznačil žiadnu inú konkrétnu skutkovú okolnosť, rozhodnú pre posúdenie veci, ktorú by mala preukazovať len a práve výpoveď menovanej svedkyne. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za strany rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ich nároky či obranu odôvodňovali, a tieto len posudzuje. Skutkový stav zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných ( ), nepopretých ( ) alebo verifikovaných po vykonanom dokazovaní ( ). Skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú a súd prvej inštancie nepochybil, keď za takejto procesnej situácie výsluch žalovaným označenej svedkyne nevykonal.

36. Čo sa týka okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých ku zásahu došlo a ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, vrátane žalovaným namietaných okolností, týkajúcich sa nesprávnej techniky jazdy nebohého, v súvislosti so závermi znaleckého posudku znaleckej organizácie Avocare s. r. o. č. 202102360142 vypracovaného v trestnom konaní, vedenom proti žalovanému 1/ pod sp.zn. . Skutočnosť, že súd prvej inštancie zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy i podiel J. E. na vzniku nehody, vyplýva z ods. 38 a 42 napadnutého rozsudku, kde svoje úvahy jasne a zrozumiteľne vysvetlil. Z tohto dôvodu je i táto odvolacia námietka žalovaného 2/ nedôvodná. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku venoval všetkým okolnostiam, za ktorých k nehode došlo, forme a miere zavinenia zodpovedného vodiča, žalovaného 1/, jeho trestnému postihu a postoju žalovaného 1/ k nehode.

37. Je pritom samozrejmé, že rozsah peňažnej náhrady za zásah do ochrany osobnosti nie je bezbrehý a súd je pri svojej voľnej úvahe limitovaný vyššie uvedenými zákonnými kritériami. I keď samotný ponecháva určenie výšky relutárnej náhrady v peniazoch na úvahu súdu (za rešpektovania zákonných podmienok), právna úprava mimo pozná nároky náhrad nemajetkovej ujmy pozostalých pri úmrtí osoby, čo možno považovať za isté vodiace východisko. Ako interpretačné východisko súd prvej inštancie správne vo svetle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 30.09.2013 poukázal i na v čase nehody účinné ust. o obetiach trestných činov, podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu

vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V súdenej veci by išlo o 25-násobok sumy 623,- eur, t.j. sumu 15 575,- eur.

38. Rozsah peňažnej náhrady je limitovaný i základnými právnymi princípmi, medzi ktoré možno zaradiť napr. i princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Z rozhodnutí súdov, na ktoré poukazuje žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov vyplývajú nižšie peňažné náhrady pre plnoleté deti zomrelého rodiča, nežijúce v spoločnej domácnosti, resp. maloleté deti Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zohľadnil iné rozhodnutia súdov SR v obdobných veciach (ods. 36 napadnutého rozsudku), priznávajúce vyššie peňažné náhrady, ako bola priznaná žalobcom v tomto konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach nemožno chápať ako presné matematické vyjadrenie, akúsi tabuľku, určujúcu presnú sumu, aká má byť priznaná v tom- ktorom prípade príbuzenského pomeru, ale len ako základný rámec pre úvahy súdu o primeranosti výšky finančnej náhrady, v ktorom treba zohľadniť všetky špecifiká prejednávanej veci. Z tohto hľadiska záveru súdu prvej inštancie o primeranosti priznanej výšky peňažnej náhrady i vo vzťahu k aktuálnej súdnej praxi v obdobných veciach, niet dôvodu neprisvedčiť. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcov a žalovaného 2/ o svojvôli a nerešpektovaní ustálenej súdnej praxe súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, za nedôvodné.

39. Odvolací súd sa s poukazom na uvedené stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcov čo do sumy 7 000,- eur vo vzťahu k žalobkyni 1/ a čo do sumy 13 000,- eur vo vzťahu k žalobcovi 2/.

40. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výrokoch IV a V. o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil.

41. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (vo vzťahu k odvolateľom, žalobcom 1/, 2/ a žalovanému 2/) ako vecne správny podľa , potvrdil.

42. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

44. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

45. Keďže žalobcovia 1/, 2/ ani žalovaný 2/ neboli v odvolacom konaní úspešní, odvolací súd podľa v spojení s , rozhodol tak, že žalobcom 1/, 2/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).