Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23S/70/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: GOLD CARS s.r.o., so sídlom Mierová 348/16, 991 06 Želovce, IČO: 47 503 998, právne zast.: JUDr. Ivo Babjak, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 42 227 534, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100079287/2019, č. 100079112/2019 a č. 100079479/2019, všetky zo dňa 08.01.2019, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100079287/2019 zo dňa 8. januára 2019 z a m i e t a.

II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100079112/2019 zo dňa 8. januára 2019 z a m i e t a.

III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100079479/2019 zo dňa 8. januára 2019 z a m i e t a.

IV. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u daňového subjektu GOLD CARS s.r.o. (v procesnom postavení žalobca) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec až december 2014, január až december 2015 a január až september 2016. Vyhotovil dva protokoly na základe výsledkov z daňovej kontroly, a to Protokol č. 102559328/2017 zo dňa 12.12.2017 týkajúci sa tých zdaňovacích období, u ktorých nebol zistený rozdiel dane a Protokol č. 102559331/2017 zo dňa 12.12.2017 za zdaňovacie obdobia, u ktorých správca dane zistil rozdiely dane oproti podaným daňovým priznaniam, pričom tento protokol bol doručený žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam dňa 27.12.2017, na ktorú sa žalobca vyjadril dňa 16.01.2018. Išlo o zdaňovacie obdobia júl 2014 (žaloba ), apríl 2014 (žaloba ), júl 2016 (žaloba ), jún 2016 (žaloba ) a august 2016 (žaloba ). Žaloby a súd prejednal v samostatných konania a žaloby , a v spoločnom konaní pod sp. zn. . Vo všetkých žalobách žalobca namietal procesné pochybenia pri výkone daňovej kontroly, čo sa prejavilo nezákonnosťou protokolu, vyrubovacieho konania, ako aj všetkých vydaných rozhodnutí správcom dane a žalovaným. V žalobe žalobca namietal iba tieto procesné pochybenia a v ostatných žalobách aj vady pri hmotnoprávnom posúdení veci, tvrdiac s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (najmä rozsudok C-277/2014) a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (sp. zn. zo dňa 27.09.2018), že nebol dôvod neuznať žalobcovi

odpočítanie DPH, ktorý disponoval riadne vystavenými faktúrami od dodávateľov, k dodaniu tovaru došlo, za tovar zaplatil, pričom vady boli zistené výlučne u dodávateľov. Zároveň, tým, že daňové orgány svoj záver založili na nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH, svojím stanoviskom potvrdili, že správca dane nezistil žiadne objektívne skutočnosti, ktorými by bolo preukázané, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že nákup predmetného fakturovaného tovaru je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľov alebo jeho predchádzajúceho subjektu.

2. Správca dane daňovou kontrolou zistil, že žalobca si v zdaňovacom období júl 2016 uplatnil odpočítanie DPH v sume 7 183,33 Eur z dodávateľských faktúr č. 201607223 zo dňa 22.07.2016 a č. 201607071 zo dňa 07.07.2016 vystavených dodávateľom BP solutions s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 50 121 863, ktorých predmetom boli osobné motorové vozidlá O. Q. a W. H..

3. Na základe zistení daňovou kontrolou, správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 101525203/2018 zo dňa 07.08.2018 (ďalej aj prvostupňové rozhodnutie) určil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie júl 2016 vo výške 7 183,73 Eur. Dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru - ojazdených motorových vozidiel deklarovaným dodávateľom, teda nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH ustanovené v v nadväznosti na , a o DPH.

4. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 179287/2019 zo dňa 08.01.2019 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia napadla pod sp. zn. ).

5. Žalobca si za kontrolované zdaňovacie obdobie jún 2016 uplatnil odpočítanie DPH vo výške 2 233,33 Eur z dodávateľskej faktúry č. 201606291 zo dňa 29.06.2016 od dodávateľa BP solutions s.r.o. predmetom fakturácie bolo osobné motorové vozidlo O. M. v sume základ dane 11 166,67 Eur, 20% DPH vo výške 2 233,33 Eur, celkom 13 400 Eur.

6. Na základe zistení z vykonanej daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 101524865/2018 zo dňa 07.08.2015, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 vo výške 2 233,33 Eur.

7. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100079112/2019 zo dňa 08.01.2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie (žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia napadla pod sp. zn. ).

8. Žalobca si v zdaňovacom období august 2016 uplatnil odpočítanie DPH vo výške 1 950 Eur z dodávateľskej faktúry č. 201608031 od dodávateľa BP solutions s.r.o. ktorej predmetom bolo motorové vozidlo O. B. O. v sume základ dane 9 750 Eur, 20% DPH 1 950 Eur, celkom 11 700 Eur.

9. Na základe zistení z vykonanej daňovej kontroly a dokazovania vykonaného vo vyrubovacom konaní, správca dane rozhodnutím č. 101527355/2018 zo dňa 07.08.2018 žalobcovi vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie august 2016 vo výške 1 950 Eur.

10. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100079479/2019 zo dňa 08.01.2019 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (žaloba o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia napadla pod sp. zn. ).

11. Z odôvodnení rozhodnutí žalovaného vyplynulo, že X. J. (zápisnica o ústnom pojednávaní dňa 07.03.2017), ktorý mal v mene dodávateľa vystupovať ako splnomocnený zástupca uviedol, že mal udelené splnomocnenie od B. Z., konateľa dodávateľa, pričom vykonával len obchod so starým drevom. Faktúry týkajúce sa týchto obchodov mal vystavovať B. Z.. X. J. nevedel o obchodných aktivitách B. Z., nepoznal ani účtovníčku spoločnosti, nevedel, či spoločnosť mala zamestnancov a doklady odovzdával B. Z.. Z výpovede X. J. vyplynulo, že sa s B. Z. zoznámil na diskotéke a následne na stretnutiach dohodli zastupovanie spoločnosti BP solutions s.r.o. Podľa X. J. sa spoločnosť dodávateľa mala zaoberať nákupom a predajom dreva, montážou plynových trubiek a predajom áut. Spoločnosť BP solutions s.r.o.

mala obchodovať aj so žalobcom, pričom len X. J. mal jednať s S. N.. Z vyjadrení B. Z. vyplynulo, že tiež nevedel o ekonomickej činnosti spoločnosti dodávateľa. Jej konateľom sa stal len na základe toho, že mu boli prisľúbené peniaze, dostal 100 Eur. Vyrastal v X. X.. Jeho úlohou podľa pokynov pánov K. a T. bolo vyberať peniaze. Podľa ich pokynov dal splnomocnenie pre X. J.. Konateľ sa nevedel vyjadriť kto viedol účtovníctvo. Nemal žiadne doklady, nevedel koľko mala spoločnosť zamestnancov. Za spoločnosť dodávateľa nevykonával žiadne obchody. Nevystavoval žiadne faktúry. Zo svedeckej výpovede B. Z. zo dňa 03.07.2017 vyplynulo, že nepoznal daňový subjekt GOLD CARS s.r.o., nikdy s nikým za tento subjekt nejednal a nevystavoval preň žiadne faktúry, nevystavil ani konkrétne faktúry, nikdy nekupoval a nepredával žiadne autá. Svedecká výpoveď bola bez účasti daňového subjektu. Opakovane bol vypočutý svedok B. Z. dňa 08.09.2017, už za účasti daňového subjektu. Zotrval na svojej svedeckej výpovedi, nepoznal S. N., konateľa žalobcu. Konateľ žalobcu S. N. sa v rámci svedeckej výpovede vyjadril, že B. Z. nepozná a pri svedeckej výpovedi ho videl prvý krát. Mal komunikovať len s X. J..

12. Žalovaný vyhodnotil vykonané dôkazy tak že, X. J. tvrdil, že faktúry mal vystavovať B. Z., čo však odporuje vyjadreniam B. Z.. Svedok X. J. nepreukázal svoje vyjadrenia, podľa ktorých mal osobne prevziať vozidlá v J. a dopraviť ich priamo žalobcovi a nepreukázal ani tvrdenie o odovzdaní dokladov spoločnosti BP solutions s.r.o. novému konateľovi. X. J. najskôr obchody s ojazdenými vozidlami poprel, tvrdiac, že ich mal vykonávať konateľ B. Z. a neskôr uviedol, že došlo k dodaniu vozidiel, ale jeho vyjadrenia odporovali vyjadreniam B. Z., ktorý tvrdil, že o činnosti dodávateľa nič nevedel, preverované faktúry v mene spoločnosti nevystavil, spoločnosť nedodala žalobcovi žiadne autá. Uvedené skutočnosti boli potvrdené vyjadrením žalobcu, ktorý samotného konateľa dodávateľa ani len nepoznal. Podľa tvrdenia X. J. mal faktúry vystavovať B. Z., ktorý to však poprel.

13. Z ďalších dôkazov získaných správcom dane, z osvedčenia o registrácii dodávaných vozidiel, na základe údajov poskytnutých správcovi dane Okresným úradom Veľký Krtíš vyplynulo, že vozidlá mali pochádzať z I. a G., avšak žalobca, a ani deklarovaný dodávateľ žiadny tovar z týchto členských štátov v kontrolovaných obdobiach nenadobudli. Podľa vyjadrení X. J. vozidlá mali pochádzať z J., kam mal vycestovať s kamarátmi, odťahovou službou ich previezť a odovzdať S. N.. Peniaze mali byť uhradené na účet a faktúry vystavené B. Z.. Spoločnosť BP solutions s. r. o. mala byť odpredaná Z. občanovi, ale doklady o predaji nemal, boli odovzdané B. Z.. X. J. poznal osobu menom V. K., ale nie v súvislosti so spoločnosťou BP solutions s.r.o. X. J. sa mal s B. Z. stretávať opakovane, nakoľko ten vystavoval faktúry, čo však on poprel.

14. Podľa žalovaného nebolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ skutočne disponoval motorovými vozidlami, ktoré mal podľa dokladov dodať pre daňový subjekt. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorý ako subjekt uplatňujúci si odpočítanie dane, je povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak takéto dôkazy žalobca nemal, samotné tvrdenia žalobcu neboli preukazujúcim dôkazom a ani predložené faktúry, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali, že k dodaniu došlo práve dodávateľom BP solutions s.r.o. uvedeným na dokladoch. Je v rozpore so zásadou logiky a zásadou poctivého podnikania, aby žalobca ako podnikateľský subjekt, nedisponoval aj ďalšími dokladmi umožňujúcimi mu prípadné budúce uplatnenie nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady dodaného tovaru. Z vyhodnotenia vyjadrení žalobcu, výpovedí svedkov X. J. a B. Z., predložených dôkazov, ako aj ďalších zistení pri vykonávaní preverovania zdaniteľných obchodov v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vyplynulo, že nebolo preukázané, že k dodaniu došlo deklarovaným dodávateľom BP solutions s.r.o. Tým, že žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali, že tovar dodal deklarovaný dodávateľ, okrem jeho tvrdenia, že splnil všetky náležitosti, ktoré od neho príslušné právne predpisy vyžadujú, nepreukázal splnenie podmienok zákona o DPH pre odpočítanie dane. Samotné tvrdenia sú len vyhlásením daňového subjektu. Žalovaný poukázal na rozloženie dôkazného bremena v prípade odpočítania dane a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, keď žalobca napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný na doloženie dôkazov na preukázanie ním deklarovaných skutočností v jednotlivých daňových priznaniach a vo faktúrach, dôkazné bremeno neuniesol. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu ako daňového subjektu. Žalobca ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos

dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ.

15. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca samostatné žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100079287/2019, č. 100079112/2019 a č. 100079479/2019, všetky zo dňa 08.01.2019, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj im predchádzajúce rozhodnutia správcu dane a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

16. Argumentácia vo všetkých žalobách je rovnaká. Žalobca v nich tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, zakladá sa na nesprávnom právnom posúdení veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

17. Žalobca poukázal na to, že pri ukladaní (vyrubení) daní sa postupuje v zmysle článku 59 ods. 2 SR, v zmysle ktorého dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Nie je prípustná žiadna odchýlka od postupu, ktorý stanovil zákon. Výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať iba právne prostriedky, ktoré priamo stanovuje zákon. Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správca dane nesmie vykladať zákon extenzívnym spôsobom. Poukázal pritom na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. z 18.09.2008, sp. zn. zo dňa 16.12.2015, sp. zn. zo dňa 16.12.2008.

18. Žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. , v zmysle ktorých zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalobca uvádzal, že pri ukladaní dane nie je možné rozlíšiť menšiu, či väčšiu závažnosť procesného pochybenia správcu dane, keď takéto rozlíšenie nie je uvedené v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise publikovanom v Zbierke zákonov, čo vyplýva z rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 a posudzovať menšiu, či väčšiu nezákonnosť oblasti vyrubenia dane nie je oprávnený podľa žalobcu ani správny súd. Tvrdil, že k nezákonnému konaniu zo strany správcu dane buď dochádza (aj procesným pochybením) alebo nedochádza (zákon je striktne dodržaný).

19. Žalobca tiež poukázal na princíp právnej istoty, ktorý je jedným zo základných znakov právneho štátu, ktorým SR je v zmysle článku 1 ods. 1 SR. V tejto súvislosti poukázal na vec vedenú Ústavným súdom SR pod sp. zn. . Z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní dochádza de facto k odnímaniu časti nadobudnutého vlastníctva, čo je zásahom do jedného zo základných práv a slobôd - práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20.03.1952 a článok 11 Listiny základných práv a slobôd).

20. Žalobca namietal porušenie ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Podľa žalobcu nikde v Daňovom poriadku nie je uvedené, že správca dane môže z daňovej kontroly vyhotoviť viac, t. j. dva, či tri a viac protokolov. Tým, že vo veci boli vydané dva protokoly sa vyskytla vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Ide o neodstrániteľnú vadu, pretože dodatočne nie je možné niektorý z protokolov zrušiť alebo vydať jeden nový protokol. Ide o nedovolený extenzívny výklad ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku.

21. Podľa žalobcu došlo k porušeniu § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keď rozhodnutie žalovaného neobsahovalo zákonom stanovené podstatné náležitosti, najmä vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu.

22. Žalobca tvrdil porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, pretože správca dane v priebehu daňovej kontroly neoznámil žalobcovi svoje pochybnosti o využívaní solárnej zostavy na podnikanie. Takúto povinnosť má urobiť v priebehu daňovej kontroly a nie vo vyrubovacom konaní. Daňovú kontrolu ukončil bez písomného oznámenia o jeho pochybnostiach a písomnej výzvy na odstránenie týchto pochybností. Úradný záznam o telefonickom rozhovore znamená porušenie zásady písomného konania, pričom takýto úradný záznam nie je dôkazom o oboznámení daňového subjektu s pochybnosťami správcu dane a o jeho vyzvaní, aby tieto odstránil. Z nálezu Ústavného súdu vyplýva,

že daňová kontrola predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu. Pre zákonnosť rozhodnutia o vyrubení dane, či určení jej rozdielu, je akékoľvek procesné pochybenie správcu dane v priebehu daňovej kontroly vylúčené. Namietal, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal odvolacou námietkou o porušení § 46 ods. 5 Daňového poriadku.

23. Žalobca namietal porušenie ustanovenia § 47 písm. h) Daňového poriadku, pretože protokol neobsahuje vyhodnotenie dôkazov získaných pri výkone daňovej kontroly. Bolo povinnosťou správcu dane dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pričom ani s touto odvolacou námietkou sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal. Preto je rozhodnutie žalovaného v rozpore s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku.

24. K hmotnoprávnej stránke veci sa dovolával aplikácie rozsudkov Súdneho dvora, ktoré vykladajú Smernicu Rady 2006/112/ES. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Preto nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý výlučne v prípade, ak s ohľadom na objektívne skutočnosti je preukázané, že platiteľ dane, ktorému bol tovar dodaný, vedel alebo mal vedieť, že toto konanie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Zo skutočností uvedených v odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov nevyplýva, že by tvrdili, že žalobca, resp. osoby konajúce v jej mene vedeli, alebo mali vedieť, že dané obchodné prípady sú súčasťou nejakého podvodného konania. Poukázal najmä na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-277/14 tvrdiac, že v danom prípade sa jedná o identickú situáciu, teda závery tohto rozsudku bolo potrebné subsumovať na jeho prípad. Žalobca ako odberateľ má faktúru vyhotovenú v súlade s § 71 Zákona o DPH. Žalobca je zdaniteľnou osobou, ktorá predmetný tovar prijala, za tento tovar odberateľovi zaplatila a tento tovar ďalej predala svojmu odberateľovi.

25. Žalobca poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.09.2018, ktorým bol riešený obdobný prípad, keď správca dane nepriznal nárok na odpočítanie DPH bez toho, aby zistil objektívne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobca sa dopustil podvodu alebo bol účastný na podvode s DPH. Zo záverov tohto rozsudku vyplýva, že ide o situáciu, kedy daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou daňového plnenia. Úhrady žalobca uskutočňoval bezhotovostne. Uvedená transakcia u žalobcu nevykazuje známky daňového podvodu. Pochybnosti sa týkajú výlučne osoby dodávateľa, a to na základe skutočností, ktoré správca dane zistil v dodávateľskom reťazci dodávateľa a z evidencií, ktoré nie sú dostupné žalobcovi ako daňovému subjektu. Za tejto situácie daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Podľa žalobcu Najvyšší súd SR potvrdil, že pri neuznávaní nároku na odpočítanie DPH je povinnosťou správcu dane preukázať objektívne skutočnosti, z ktorých bude nadovšetkú pochybnosť zrejmé, že daňový subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane vedel alebo mal vedieť, že sa svojim konaním podieľa na daňovom podvode s DPH. Poukazovanie na porušenie § 49 Zákona o DPH bez zistenia objektívnych skutočností preukazujúcich vedomosť daňového subjektu o jeho účasti na podvodnom konaní je vo svetle judikatúry Súdneho dvora právne nepodstatné.

26. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobám trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žaloby navrhol zamietnuť. Argumentácia žalovaného v jednotlivých vyjadreniach bola rovnaká.

27. Podľa žalovaného námietky žalobcu, že správca dane a žalovaný mali pri rozhodovaní postupovať v rozpore s SR, v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd sú nekonkrétne, neuvádza v čom správca dane postupoval v rozpore so zákonom, nad rámec zákona a tým aj v rozpore s , prípadne Dohovorom. Správca dane vykonal daňovú kontrolu v súlade s Daňového poriadku. Pri jej výkone ako aj nasledujúcom vyrubovacom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a Zákona o DPH. Dokazovanie v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca dane viedol v súlade s ustanovením Daňového poriadku. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane. Námietky žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom, a Dohovorom, sú podľa žalovaného irelevantné, pretože správca dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a následne aj žalovaný počas odvolacieho konania postupovali v súlade s platnou legislatívnou, dodržali základné zásady správy daní a aj práva daňového subjektu vyplývajúce z Daňového poriadku.

28. K vyhotoveniu protokolu z daňovej kontroly žalovaný odkázal na dôvody napadnutého rozhodnutia s tým, že správca dane postupoval správne, ak z daňovej kontroly vyhotovil jednak protokol za zdaňovacie obdobia, pri ktorých došlo k zisteným rozdielom a za zdaňovacie obdobia, pri ktorých nebol zistený rozdiel. V prípade protokolu, ktorým boli zistené rozdiely vyhotovil aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Podľa žalovaného Daňový poriadok jasne upravuje rozlíšenie protokolu z daňovej kontroly v prípade zistených rozdielov a v prípade, keď rozdiely zistené neboli.

29. K tvrdenému porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalovaný uviedol, že z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol oboznámený v priebehu daňovej kontroly o dôvodoch neuznaného odpočítania dane zo solárnej sústavy, pričom účtovníčka túto skutočnosť potvrdila, keď uviedla, že došlo len k chybe, o čo bol urobený úradný záznam zo dňa 08.12.2017, pričom následne aj žalobca v priebehu vyrubovacieho konania s týmito skutočnosťami súhlasil. Navyše uviedol, že táto skutočnosť bola predmetom rozhodnutia týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia júl 2014.

30. Podľa žalovaného, sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami. Uviedol, že ani zákonná požiadavka obsiahnutá v § 63 ods. 5 Daňového poriadku na obsah odôvodnenia a ani požiadavka zrozumiteľnosti rozhodnutia nevyžadujú, aby odôvodnenie obsahovalo podrobný popis priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Nevyžaduje sa, aby na každú zistenú skutočnosť alebo na každý argument daňového subjektu bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odôvodnenie žalovaného obsahuje skutočnosti, aké boli zistené a z akých dôkazov sa vychádzalo, vrátane toho ako boli tieto dôkazy hodnotené jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a tiež úvahu, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené, a to vrátane skutočností týkajúcich sa vyhodnotenia kontrolných výkazov.

31. Žalovaný zdôraznil, že správca dane nezaložil svoje rozhodnutie na právnom posúdení týkajúceho sa daňového podvodu, ale na tom, že nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúre, na základe čoho došlo k porušeniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane podľa Zákona o DPH. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žalobcovi jednoznačne uviedol, že nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, a pritom išlo o personálne prepojeného dodávateľa v osobe rovnakého konateľa ako v prípade žalobcu. Nedostatky dodávateľa neboli pripisované na ťarchu žalobcu, ak samotný žalobca nepredložil také dôkazy správcovi dane, ktoré by preukazovali dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu ako daňového subjektu. Žalobca ako platiteľ dane má možnosť si zaobstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Dôkazy, ktoré predložil žalobca boli spochybnené zisteniami správcu dane, ktoré neumožňujú prijatie záveru o realizovaní zdaniteľného plnenia deklarovaným spôsobom a tým, ani uznanie uplatneného práva na odpočítanie dane.

32. Žalobca v replikách trval na porušení § 46 ods. 8 Daňového poriadku, pretože protokol sa nevyhotovuje za zdaňovacie obdobia, ale protokol sa vyhotovuje z daňovej kontroly. Je irelevantné, že namietané porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku sa dotýka zdaňovacieho obdobia júl 2014, pretože splnenie si povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku sa viaže k daňovej kontrole, a nie ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu. Nezákonný postup týkajúci sa jedného zo zdaňovacích období pri daňovej kontrole, ktorej predmetom je viac zdaňovacích období, spôsobuje nezákonnosť celej daňovej kontroly. Zotrval na názore, že pri rozhodovaní o nepriznaní nároku na odpočítanie dane bolo povinnosťou daňových orgánov preukázať žalobcovi, že na základe objektívne zistených skutočností žalobca vedel alebo mal vedieť, že jeho obchody s dodávateľom sú súčasťou zneužívajúceho konania dodávateľa. Takéto objektívne skutočnosti zistené neboli, navyše neboli ani predmetom skúmania správcom dane. Preto správca dane a žalovaný postupovali v rozpore s komunitárnym právom.

33. Žalovaný v duplikách zotrval na svojom stanovisku. Protokol bol vyhotovený v súlade s § 46 a § 47 Daňového poriadku. V zdaňovacích obdobiach, kde nebol zistený rozdiel priznanej dane, bola daň vyrubená podaním daňového priznania a v takomto prípade nezačalo ani vyrubovacie

konanie v zmysle § 68 Daňového poriadku. S námietkou neuznania odpočítania dane z nákupu solárnej zostavy sa žalovaný vysporiadal v rámci napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia júl 2014. Námietka sa netýka posudzovaných rozhodnutí. Už v napadnutých rozhodnutiach sa žalovaný vysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa podvodného konania vo vzťahu k uplatnenému odpočítaniu dane, keď správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia, postavili na takom právnom závere, že nebolo preukázané splnenie zákonom o DPH stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Daňové orgány nepostupovali v rozpore s komunitárnym právom, pretože rozsudky ESD týkajúce sa posudzovania podvodného konania vo veci neaplikovali.

34. Uznesením č.k. -64 zo dňa 07.08.2019 správny súd podľa spojil na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali na základe samostatne podaných žalôb pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , ktoré sa ďalej vedie pod sp. zn. .

35. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávaní na deň 30. 10. 2019 v zmysle na návrh žalobcu.

36. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podaných žalobách v celom rozsahu, ktoré sú obsahovo totožné. Zopakoval argumentáciu, ktorou odôvodňuje porušenie § 46 ods. 8 Daňového poriadku, keď správca dane vyhotovil z jednej daňovej kontroly dva protokoly, porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď si správca dane nesplnil svoju povinnosť oznámiť svoje pochybnosti žalobcovi a vyzvať ho na ich odstránenie, resp. prípad objasniť vysvetliť, porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keď správca dane vo svojom rozhodnutí neuviedol podstatnú náležitosť, ktorou je vysporiadanie sa s návrhmi a pripomienkami daňového subjektu, porušenie § 47 písm. h) Daňového poriadku, pretože v protokole z daňovej kontroly absentuje vysporiadanie sa s vykonanými dôkazmi a napokon namietal nesprávne právne posúdenie veci čo sa týka hmotnoprávnej stránky veci.

37. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní navrhol žaloby zamietnuť, pretože v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v súlade s § 49 zákona o DPH tak, ako si to žalobca uplatnil v daňových priznaniach. 1. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, vecne a miestne príslušný na prejednanie veci, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v súlade s a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa .

38. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, vecne a miestne príslušný na prejednanie veci, preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia daňového úradu, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách v súlade s a dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné, preto žaloby zamietol podľa .

39. Podľa ; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

40. Podľa ; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

41. Podľa ; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

42. Vzhľadom na dispozičnú zásadu nie je súdny prieskum absolútny, ale je vymedzený rozsahom žalobných bodov. Úlohou správneho súdu pri výkone správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou orgán verejnej správy rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

43. Spornou otázkou je právne vymedzenie splnenia formálnych a vecných podmienok konkrétnych zdaniteľných obchodov, t. j. sporným je to, či daňové orgány dospeli k správnemu právnemu záveru o neuznaní odpočítania dane z vyššie označených faktúr od dodávateľa BP solutions s.r.o. Spornou bola tiež otázka tvrdeného nezákonného postupu správcu dane v dôsledku porušení Daňového poriadku, čo malo vyústiť do vydania nezákonného protokolu z vykonanej daňovej kontroly a jeho nepoužiteľnosti v následnom vyrubovacom konaní, čo v konečnom dôsledku malo spôsobiť podľa žalobcu nezákonnosť jednotlivých rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní.

44. Podľa (Daňového poriadku); zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

45. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku; daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8.

46. Podľa § 47a ods. 1 Daňového poriadku; správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak a) kontrolovaný daňový subjekt nie je zverejnený v zozname platiteľov dane z pridanej hodnoty podľa § 52 ods. 6 alebo b) sa daňová kontrola nevykonáva na základe požiadania orgánov činných v trestnom konaní.

47. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku; ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.

48. Žalobca v žalobách poukázal na viaceré rozhodnutia súdov vyšších autorít, vrátane Ústavného súdu SR, zároveň poukázal na porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj článku 11 Listiny základných práv a slobôd, k čomu správny súd poznamenáva, že žaloby v tejto časti sú vo všeobecnej rovine a nie je zrejmé, v čom konkrétne vo väzbe na tieto citované rozhodnutia a medzinárodné Dohovory má spočívať ukrátenie na právach žalobcu. Správny súd pritom konštatuje, že proti záverom uvedeným v týchto rozhodnutiach a Dohovoroch nemožno nič namietať.

49. Pokiaľ sa žalobca odvolával na nález Ústavného súdu SR -57 zo dňa 29.06.2010, správny súd má za to, že sa jedná o odlišnú skutkovú situáciu ako v predmetnej veci, pretože uvedeným

nálezom bol konštatovaný nezákonný protokol z vykonanej daňovej kontroly v dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly, ktorá v tam riešenom prípade trvala 4 roky a 4 mesiace bez toho, že by daňové orgány preukázali nedostatočnú súčinnosť zo strany daňového subjektu, resp. iné prekážky odôvodňujúce nezákonnú dĺžku výkonu daňovej kontroly.

50. Nález Ústavného súdu SR III. 24/2010 vo svojom odôvodnení konštatuje, že cieľ daňovej kontroly nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov s tým, že aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne, a to určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole sú to predovšetkým uvedené limity obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly. Avšak Ústavný súd v tomto náleze zároveň konštatuje, že neopomína, že zákaz prekročiť v zákonne ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť a poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.01.2009 sp. zn. . Prekročiť dĺžku daňovej kontroly v zmysle stabilnej judikatúry Najvyššieho súdu bolo možné tiež za súhlasu samotného daňového subjektu. Ústavný súd SR v tomto náleze uzavrel, že ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom (avšak správny súd poznamenáva, že Ústavný súd SR sa zaoberal výlučne podstatným prekročením zákonnej lehoty, v ktorej mala byť daňová kontrola ukončená), potom protokol z nej nadobudol tiež povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Správny súd zastáva názor, že nie každá vada pri výkone daňovej kontroly nutne vyústi do nezákonnosti protokolu, ktorý by v dôsledku toho nebolo možné použiť za žiadnych okolností vo vyrubovacom konaní. Vždy je potrebné zobrať do úvahy aj intenzitu, rozsah a povahu procesných pochybení pri získavaní podkladu pre vyrubovacie konanie, ktorým je protokol z daňovej kontroly ako jeden z dôkazných prostriedkov, v ktorom sa sústreďujú zistenia pre účely vyrubovacieho konania a samotné rozhodnutie. Podstatným je to, či pochybenia pri výkone daňovej kontroly sú v neprospech daňového subjektu v tom zmysle, že spôsobili ukrátenie na jeho konkrétnych právach a či sú neprimeraným zásahom správcu dane voči daňovému subjektu.

51. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu o nepoužiteľnosti protokolu z daňovej kontroly č. 1025559331/2017 zo dňa 12.12.2017 z dôvodu, že z tej istej daňovej kontroly bol vyhotovený aj druhý protokol č. 102559328/2017 zo dňa 12.12.2017. Je pravdou, že Daňový poriadok v ustanovení § 46 ods. 8 výslovne neuvádza, či možno vyhotoviť z daňovej kontroly napríklad dva protokoly, ak uvádza len to, že sa vyhotoví z daňovej kontroly protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly, vrátane vyhodnotenia dôkazov atď., avšak z textu ustanovenia je zrejmé aj to, v ktorých prípadoch sa protokol vôbec nevyhotovuje a aký je nasledujúci postup v prípade zistenia nedostatkov pri daňovej kontrole. Čiastkový protokol je možné vydať len v prípade splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 47a ods. 1 Daňového poriadku, preto dožadovanie sa vydania takéhoto protokolu, pokiaľ žalobca nepreukázal splnenie týchto osobitných podmienok, nie je na mieste. Relevantným je to, či postupom daňových orgánov bol žalobca ukrátený na svojich právach, ktoré mu garantuje Daňový poriadok, resp. právny poriadok ako taký, vrátane medzinárodných Dohovorov. Správny súd dospel k záveru, že vydaním dvoch protokolov, z ktorých jeden sa dotýka zdaňovacích období, v ktorých daňovou kontrolou neboli zistené žiadne porušenia, t. j. rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, neznamená ukrátenie na právach žalobcu. Relevantným je to, či protokol z daňovej kontroly, ktorý sa dotýka tých zdaňovacích období, v ktorých bol zistený rozdiel v priznanej sume dane, bol riadne vyhotovený, či v súvislosti s ním bol daňový subjekt oboznámený so zisteniami v spojení s doručením výzvy na vyjadrenie sa k tomuto protokolu. Pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia je podstatnou skutočnosťou, či ten protokol, ktorý je podkladom rozhodnutia správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, či bol zabezpečený zákonným postupom, pričom samotná skutočnosť, že za zdaňovacie obdobia kontrolované tou istou daňovou kontrolou bol vyhotovený aj ďalší protokol týkajúci sa výlučne zdaňovacích období, kde neboli zistené nedostatky, podľa názoru súdu nespôsobuje nezákonnosť podkladového protokolu, ktorý predstavuje dôkazný prostriedok so zachytením skutkových zistení relevantných pre jednotlivé zdaňovacie obdobia, v ktorých bol zistený rozdiel dane a doručením ktorého bolo začaté vyrubovacie konanie.

52. Samotná skutočnosť, že boli z jednej daňovej kontroly vyhotovené dva protokoly, pričom jeden dotýkajúci sa tých zdaňovacích období, kde neboli zistené žiadne porušenia daňového subjektu, t.j. nevznikli žiadne pochybnosti správcu dane o zdaniteľných plneniach a výške priznanej dane, resp.

o práve odpočítať daň v sume uvedenej v daňovom priznaní, nespôsobuje nezákonnosť ďalšieho protokolu vyhotoveného z daňovej kontroly (v ten istý deň) za tie zdaňovacie obdobia, kde porušenia zistené boli.

53. Podporne poukazuje správny súd na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22.02.2019, kde posudzoval možnosť zadržovania nespornej čiastky nadmerného odpočtu DPH, konštatujúc, že sa jedná o porušenie vlastníckeho práva. Okrem iného uviedol, že Daňový poriadok (pozn. platný v Českej republike) umožňuje správcovi dane preverovať pred vymeraním dane iba tú časť plnení, o ktorých existujú dôvodné pochybnosti; nedáva mu však oprávnenie zadržiavať nespornú čiastku nadmerného odpočtu odvodenú od tých zdaniteľných plnení, ktoré ako nesporné nemôžu byť predmetom preverovania. Vyplýva z neho tiež, že pre potreby vymedzenia predmetu daňového konania sa daň posudzuje buď za zdaňovacie obdobie alebo vo vzťahu k jednotlivej skutočnosti - k jednému uskutočnenému zdaniteľnému plneniu (obchodnému prípadu). Poukázal tiež na nedostatočnú vnútroštátnu právnu úpravu (pozn. právna úprava je obdobná aj v SR) a na konanie pred Súdnym dvorom vo veci C-446/18 AGROBED CZ s tým, že v zásade pripustil v prípade chýbajúceho zákonného základu taký postup, že rozdelil nesporné čiastky a sporné čiastky nadmerného odpočtu DPH. Správny súd má za to, že vydanie dvoch protokolov v predmetnej veci, keď jeden je dôvodom pre začatie vyrubovacieho konania, t. j. otvára priestor pre ďalšie preverovanie a vykonávanie dokazovania ohľadom sporných zdaniteľných plnení a druhý naopak deklaruje nezistenie pochybení a nezačatie vyrubovacieho konania, nebolo v neprospech žalobcu, takýto postup ho neukracoval na žiadnych právach.

54. Podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku; protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.

55. Žalobca namietal aj nezákonnosť protokolu v dôsledku nedodržania obsahových náležitostí, konkrétne, že v protokole absentovali preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Správny súd sa nestotožňuje s takýmto tvrdením, pretože preukázané kontrolné zistenia v protokole uvedené sú. Čo sa týka vyhodnotenia dôkazov, aj keď Daňový poriadok používa termín vyhodnotenie dôkazov, je potrebné toto interpretovať tak, že je to vyhodnotenie zhromaždených zistení v daňovej kontrole, pretože samotný proces dokazovania sa naplno prejaví až vo vyrubovacom konaní, v súčinnosti s daňovým subjektom. Preto, ak protokol obsahoval uvedenie preukázaných kontrolných zistení, vrátane uvedenia objektívnych skutočností, z ktorých vyplývajú, nemožno konštatovať, že by protokol nespĺňal zákonom požadovanú obsahovú náležitosť v zmysle § 47 písm. h) Daňového poriadku.

56. Podľa ; ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

57. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani žalobnú námietku, že došlo k porušeniu ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane oznámil daňovému subjektu pochybnosti v súvislosti so zisteniami ohľadom solárnej zostavy, ktorý zdaniteľný prípad bol predmetom zdaňovacieho obdobia júl 2014. Pochybnosti spočívajúce v nesprávnom uplatnení odpočtu DPH z uvedenej transakcie dvakrát, jednak na základe faktúry, jednak na základe účtovného dokladu boli oznámené daňovému subjektu, pričom účtovníčka žalobcu ozrejmila, že sa jedná len o nedopatrenie, chybu čo napokon bolo preukázané aj vo vyrubovacom konaní vyjadrením konateľa žalobcu. Nejasnosti teda boli vysvetlené a nepravdivé údaje opravené. To, že k týmto vzniknutým pochybnostiam nebola zaslaná písomná výzva, podľa správneho súdu nie je takou vadou, ktorá by spôsobovala nezákonnosť celého protokolu, vrátane všetkých zdaňovacích období, v ktorých boli zistené porušenia, pričom ohľadom týchto žalobcovi bola doručená výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, teda sa v rámci daňovej kontroly dozvedel a mal možnosť zaujať k nim stanovisko vrátane odstraňovania pochybností správcu dane. Za relevantné správny súd považuje to, že aj v zdaňovacom období júl 2014, v ktorom období bola dodaná solárna zostava sa daňový subjekt dozvedel o pochybnostiach, dôkazom čoho je ich odstránenie, objasnenie. Vo svetle tohto konštatovania sa javí účelovým tvrdenie, že došlo k porušeniu zásady písomného konania, ak účel aký sleduje výzva dosiahnutý bol aj na základe telefonického rozhovoru, o ktorom bol urobený úradný záznam a samotný obsah tohto úkonu nebol zo strany daňového subjektu spochybňovaný. Nedodržaním zásady písomného konania, teda nedošlo k ukráteniu na právach daňového subjektu,

ktorý sa mal možnosť k oznámeným vzniknutým pochybnostiam vyjadriť a tieto objasniť, resp. nepravdivé údaje opraviť, k čomu aj došlo.

58. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

59. Správny súd neakceptoval ani žalobnú námietku o porušení ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku v dôsledku tvrdenej absencie zákonom stanovených podstatných náležitostí odôvodnenia napadnutých rozhodnutí. Po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí žalovaného, správny súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že sa vysporiadal so všetkými relevantným skutočnosťami, pričom zo znenia vyššie citovaného ustanovenia Daňového poriadku nemožno vyvodiť, že by bolo povinnosťou daňového orgánu odpovedať na každú zistenú skutočnosť. Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného vyplýva, že sú v ňom popísané skutočnosti ktoré boli zistené, z akých dôkazov sa vychádzalo, vrátane ich vyhodnotenia, a to jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a tiež úvaha ako bola vec právne posúdená. Na relevantné námietky bola daná odpoveď, pričom nedostatkom náležitostí riadneho odôvodnenia netrpia ani rozhodnutia správcu dane.

60. Správny súd preskúmal správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného aj v rozsahu žalobnej námietky, čo do merita veci, keď podľa žalobcu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o neuznaní práva na odpočítanie DPH na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa BP solutions s.r.o. ohľadom dodania ojazdených motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie júl 2016, jún 2016 a august 2016. Dôvodom pre neuznanie práva na odpočítanie dane bolo nesplnenie podmienok stanovených v zákone o DPH, konkrétne v ustanovení § 51 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH.

61. Podľa (Zákon o DPH); právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

62. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

63. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže uplatniť platiteľ, ak pri odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

64. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

65. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) Zákona o DPH; predmetom dane je nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát").

66. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

67. Zo spisov daňového úradu vyplýva, že základným dôvodom pre nepriznanie požadovaného odpočtu DPH je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 (žalobca nepreukázal, že predmetný tovar reálne nadobudol od označeného vystaviteľa faktúry) a § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH . Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH v citovanom znení, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a

služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

68. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku správca dane dospel k záveru, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, že zo zistených objektívnych skutočností vyššie opísané zdaniteľné obchody sa s dodávateľom tovaru neuskutočnili tak, ako sú deklarované. Podľa daňových orgánov žalobca neuniesol dôkazné bremeno zaťažujúce ho preukázať tvrdenia a pravdivosť deklarovaných skutočností.

69. Proti konštatovaniu v žalobách, že daňové orgány sú povinné pri aplikácii vnútroštátnych právnych predpisov postupovať eurokonformným spôsobom, čo vyplýva zo skutočnosti, že Slovenská republika je členským štátom Európskej únie, v rámci ktorej platí spoločný systém pri uplatňovaní DPH vyplývajúci zo Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, nemožno nič namietať. V zmysle § 86 Zákona o DPH sa týmto zákonom preberá aj citovaná smernica (viď bod 7 prílohy č. 6). Z uvedeného vyplýva, že daňové orgány pri aplikácii a výklade vnútroštátnych predpisov zohľadňujú články smernice, zároveň aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré vykladajú jednotlivé články. Výkladom článkov smernice prostredníctvom rozsudkov Súdneho dvora EÚ sa musia riadiť všetky členské štáty a ich orgány. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú bezpochyby právne záväzným výkladom smernice a sú prameňom práva na území všetkých členských štátov Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.07.2019, bod 39).

70. Daňové priznanie je v prípade uplatnenia práva na odpočítanie dane v podstate žiadosťou o jej včasné vyplatenie (najmä § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 79 Zákona o DPH), t. j. podaním daňového priznania súčasne začína aj daňové konanie vo veci uplatneného práva a s tým spojená povinnosť preukázať tvrdenia, pravdivosť deklarovaných skutočností. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt. Od žalobcu sa očakáva, že bude preukazovať skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku), a okrem iného aj to, že vykonal ekonomickú činnosť najmä vo forme dodania tovaru za protihodnotu rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeným na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH). K uznaniu odpočítania dane musia byť splnené kumulatívne všetky vecné aj formálne podmienky. Súdny dvor pod pojmom vecné podmienky rozumie - vznik práva na odpočítanie dane a skutočnosť, že dodaný tovar alebo služby budú využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnymi podmienkami sú včas podané riadne daňové priznanie, existencia došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby.

71. V predmetnej veci sa jedná o prípad, keď žalobca splnil formálne podmienky, nakoľko disponuje faktúrami vystavenými od dodávateľa. Rovnako ani daňové priznania neboli spochybňované po formálnej stránke. Daňové orgány však svoje rozhodnutia opreli o nesplnenie vecných podmienok v celom rozsahu, pretože bola síce preukázaná existencia osobného motorového vozidla, avšak chýba preukázanie jeho dodania určeným deklarovaným dodávateľom, preukázanie dodania na určené miesto

- adresu dodania. Za takejto situácie sa žalobcovi nepodarilo preukázať splnenie všetkých vecných podmienok, t. j., že na vstupe u žalobcu bol tovar dodaný zdaniteľnou osobou, t. j. dodávateľom s tým dôsledkom, že dodávateľovi tovaru vznikla daňová povinnosť. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly spochybnil, že dodávateľ tovaru mohol žalobcovi dodať fakturovaný tovar. Správca dane žalobcu vyzval výzvou podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku odstrániť vzniknuté pochybnosti, aby sa k ním vyjadril, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil, nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť deklarovaných údajov preukázal.

72. Vo svetle objektívnych zistení (popísané v bodoch 11,12,13), správca dane spochybnil dôkaznú hodnotu dôkazov žalobcu a bolo povinnosťou žalobcu protidôkazmi preukázať uskutočnenie zdaniteľných obchodov označeným dodávateľom tovaru ako základnej podmienky daňovej uplatniteľnosti práva na odpočítanie DPH v zmysle § 49 a § 51 Zákona o DPH. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v procese uplatňovania práva na odpočítanie dane, čím nedošlo k eliminovaniu pochybností správcu dane týkajúce sa zistených skutočností. Zákonným dôsledkom je nepreukázanie splnenia zákonných, vecných a formálnych požiadaviek, ktoré pre uplatnenie práva na odpočítanie dane vyplývajú z ustanovení § 49 ods. 1 a 2, ako aj § 51 ods. 1 Zákona o DPH. Za danej situácie nie je na

mieste konštatovať, že právo na odpočítanie DPH nevzniklo, ale že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok stanovených v Zákone o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane.

73. Čo sa týka rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, správny súd má za to, že správca dane vykonal riadne dokazovanie podľa § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, nič nezanedbal, pričom žalobca nesplnil svoju povinnosť ustanovenú v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Správny súd na tomto mieste nepovažuje za potrebné opakovať známe fakty a relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR o rozložení dôkazného bremena, a tiež o nutnosti materiálneho podkladu vystavených dokladov, z ktorej vyplýva, že faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie, t. j. doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.

74. Správny súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, že žalobca nepredložil hodnoverné, pravdivé faktúry na obsah deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktoré neboli preukázané po stránke hodnovernosti, identifikácie skutočného dodávateľa tovaru. Preukázanie skutočného dodávateľa tovaru patrí medzi základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora (rozsudok C-324/11 vo veci G., bod 45, posledná veta) vyhovieť právu na odpočítanie dane.

75. Správny súd poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012, z ktorého vyplýva zamietnutie zo strany daňového orgánu práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosť zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) osoby vystavujúcej faktúru (dodávateľa, subdodávateľa) a preukázať ho. Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, resp. ďalších v reťazci, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (bod 54 rozsudku „W.“).

76. S vyššie uvedenou požiadavkou správny súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej kontroly v relatívne dlhom časovom úseku si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva.

77. Pokiaľ sa žalobca dovolával použiteľnosti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.09.2018, správny súd uvádza, že v predmetnej veci sa jedná o priamy vzťah žalobcu a dodávateľa, nie prostredníctvom subdodávateľa. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku (bod 11) konštatuje, že poruchy v dodávateľskom reťazci u dodávateľa, s ktorým žalobca ako daňový subjekt nebol v priamom právnom vzťahu, je potrebné vyhodnocovať podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. V tejto veci sa však jedná o priamy právny vzťah medzi žalobcom a dodávateľom.

78. Správny súd sa stotožňuje so záverom Krajského súdu v Bratislave vyslovenom v rozsudku zo dňa 19.11.2014, podľa ktorého zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle Zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu, pretože pri uplatnení práva na odpočítanie dane, na základe predloženej faktúry, musí prísť k vecnému naplneniu podstaty veci, čiže k dodaniu deklarovaných zdaniteľných obchodov. Na základe objektívnych zistení, ktoré ďalšími dôkazmi zo strany žalobcu neboli eliminované, z čoho možno vyvodiť záver o nepreukázaní pravdivosti faktúry a dodania tovaru v zmysle nej, nebolo možné uznať uplatnené odpočítanie dane. Z konštantnej judikatúry súdov vyššej autority vyplýva, že úlohou daňových orgánov nie je preukázať ako došlo k zdaniteľnému obchodu, ale preukázať, že nemohlo dôjsť k zdaniteľnému obchodu tak, ako to žalobca deklaroval. Napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.

zn. zo dňa 23.02.2017 (DSP 12/2017) vyplýva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

79. Pokiaľ žalobca tvrdil, že za dodaný tovar zaplatil, správny súd poukazuje na to, že ani toto nie je dôkazom skutočnosti o zrealizovaní deklarovaného zdaniteľného obchodu, ak vzhľadom na objektívne zistenia je vylúčené dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, čo vyústilo do záveru o nepreukázaní splnenia vecných zákonných podmienok pre odpočítanie DPH (§ 49 ods. 1, ods. 2; § 51 ods. 1), čo oprávňuje daňové orgány nevyhovieť právu na odpočítanie dane v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-324/11 (bod 45). Pri interpretácii použitých ustanovení Zákona o DPH daňové orgány postupovali eurokonformne. Ich postup pri aplikácii vnútroštátnych právnych prepisov neodporuje ani rozsudku Súdneho dvora vo veci C-277/14 (čo overil súd vzhľadom na žalobnú námietku a k čomu ho oprávňuje výrok tohto rozsudku SD EÚ), keď vzhľadom na objektívne zistenia, skutočný stav danej veci bolo preukázané, že žalobca by musel vedieť, že by sa zúčastňoval na konaní smerujúcom k nedovolenému daňovému úniku. Právne posúdenie veci daňovými orgánmi však nespočíva na nepriznaní práva odpočítať daň z tohto dôvodu, ale na nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie odpočítania DPH.

80. Správny súd pritom poznamenáva, že účelom daňového konania, vrátane daňovej kontroly je preveriť a určiť správnu výšku dane a nie preverovanie a vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie daňových trestných činov, resp. preukazovanie daňovým subjektom, že sa svojím konaním dopustili spáchania daňových trestných činov, t. j., že naplnili skutkovú podstatu niektorého z daňových trestných činov tak, ako sú uvedené v . Terminológia používaná v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ ako „zneužitie práva“, „podvod na DPH“, „daňový podvod“ nezodpovedá obsahu pojmu „daňový podvod“ v zmysle ( ). Judikatúra Súdneho dvora za „daňový podvod“ označuje pritom situáciu, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. z nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší z reťazca si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, čo je v rozpore s účelom daňového práva EÚ, nakoľko takéto obchodné operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a riadnej starostlivosti a obozretnosti. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. (bod 49) uviedol, že v týchto prípadoch sa nejedná o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, preto terminologicky výstižnejšie by bolo hovoriť o nedovolenom daňovom úniku.

81. Súdny dvor v rozsudku K. (C-255/02) definoval jednak zneužitie práva, ako aj podmienky, ktoré postačuje splniť pre záver o zneužití práva. Na účely zneužitia práva z hľadiska neuznania odpočítania dane nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako je to pri daňových trestných činoch, ale stačí, ak tomu nasvedčuje spôsob nákupu a následného predaja tovaru a obsah podnikateľskej činnosti žalobcu.

82. Zaoberať sa daňovým únikom, nastavenými kritériami v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.10.2017 (bod 50) je na mieste, pokiaľ daňový subjekt uplatňujúci odpočítanie dane disponuje materiálnym plnením, vrátane splnenia všetkých formálnych a vecných zákonných podmienok odpočítania DPH. Ak sa však preukáže vo svetle zistených objektívnych skutočností nesplnenie vecných podmienok, ako tomu bolo v tejto veci, daňové orgány legitímne, v súlade aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ môžu odoprieť odpočítanie dane (C-324/11, bod 45, posledná veta). Uvedený test v zmysle citovaného rozsudku NS SR sa vykonáva za účelom možného odopretia nároku na odpočet DPH len z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode (daňovom úniku) a nie z titulu nepreukázania splnenia podmienok stanovených na uplatnenie práva na odpočítanie dane.

83. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd konštatuje, že správca dane a žalovaný postupovali v súlade s Daňovým poriadkom a so Zákonom o DPH, ktorý aplikovali eurokonformne, ak s odkazom na , , a nepriznali žalobcovi ním uplatnené právo na odpočítanie DPH. Preto, správny súd žaloby žalobcu, ktoré prejednal v spoločnom konaní, ako nedôvodné zamietol podľa .

84. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal aplikujúc ustanovenie a contrario.

85. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ). Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku ( ).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contr.), ktorá má odkladný účinok ( ) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ).

Podľa , , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , , (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.