Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10Co-260-2018.pdf
PDF · 101.86 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/260/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: Západoslovenská distribučná, a.s., Bratislava, Čulenova 6, IČO: 36 361 518, proti žalovanej: Mgr. O. J., narodená XX. E. XXXX, trvalý pobyt: G., M. X, o 2.934,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14. júna 2018 č. k. 30C/42/2017-57, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 2.934,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 5. júna 2014 do zaplatenia a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 37 ods. 1, § 415, § 489, § 558 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 39 ods. 1 ZoE (zákon č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 46 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 215 ods. 1, § 217 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná neoprávnene odoberala elektrickú energiu na odbernom mieste, v dôsledku čoho jej bola vyúčtovaná celková výška náhrady škody 2.996,88 eur, pozostávajúca z náhrady za celkovú spotrebu elektriny počas trvania neoprávneného odberu od 14. apríla 2011 do 20. marca 2014 vo výške 2.741,89 eur a z nákladov spojených so zistením neoprávneného odberu spolu s DPH vo výške 36,64 eur a 218,35 eur (po zohľadnení úhrady 62,- eur dlžná suma predstavovala 2.934,88 eur). Podľa protokolu o zistení neoprávneného odberu z 20. marca 2014 odberné miesto malo byť odpojené, zmluva bola ukončená a na odbernom mieste bola odoberaná elektrická energia bez platnej zmluvy (overovacie plomby elektromera, podnikové plomby, boli v poriadku a zhotovená bola aj fotodokumentácia). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa preukázala vykonanie kontroly odberného miesta v označený deň a podpísanie protokolu o tomto zistení manželom žalovanej. Na preukázanie skutkových tvrdení o vzniku škody v dôsledku neoprávneného odberu elektrickej energie však neoznačila žiadne dôkazy, ktoré mal súd vykonať, na základe ktorých by bolo možné posúdiť, že jej skutočne vznikla škoda a že žalovaná na odbernom mieste odoberala elektrinu bez zmluvy. Elektromer museli nainštalovať pracovníci žalobkyne (plomby boli v poriadku). Žalobkyňa taktiež neobjasnila dôvod, pre ktorý dodávala elektrickú energiu do odberného miesta a nedošlo ani k odpojeniu dodávky. Teda sama zavinila, že mohlo naďalej dochádzať k odberu aj bez zmluvy, pričom § 415 O. z. zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. Žalobkyňa taktiež neodôvodnila prečo si neuplatnila skutočne vzniknutú škodu, ale jej výšku vypočítala podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 292/2012, ktorou sa stanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny a prečo nemožno vyčísliť skutočne vzniknutú škodu. Žalovaná škoda je tak vypočítaná podľa vyhlášky, ktorý postup označil súd prvej inštancie za zneužívanie postavenia na trhu, poškodzovanie práv odberateľov a
obchádzanie zákona. Stav elektromera ku dňu ukončenia neoprávneného odberu mal súd prvej inštancie za preukázaný protokolom z 20. marca 2014, nie však jeho počiatočný stav k 14. aprílu 2011. Žalobkyňa preto nepreukázala rozdiel zistený na stave elektromera. Ak má byť žalobkyňa v konaní úspešná, musí preukázať, že na nejakom odbernom mieste boli splnené podmienky neoprávneného odberu, ale aj to, že nad všetky pochybnosti elektrinu neoprávnene odoberala konkrétna žalovaná osoba. Žalobkyňa preto neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Nepreukázala, že žalovanej boli vysvetlené následky uznania záväzku, ani dôvod. Podľa vyjadrenia žalovanej jej bolo oznámené po smrti svokrovcov, že tam evidujú dlh. Žalovaná dohodu podpísala, pretože nemala inú možnosť ak chcela situáciu vyriešiť a s dodávateľom elektrickej energie uzavrieť zmluvu o dodávke elektriny. Bol jej predložený zdanlivo výhodný formulár o splátkach a na jej strane absentovala vôľa uznať dlh. Právny úkon uznania a splatenia záväzku bol preto podľa § 37 ods. 1 O. z. neplatný. Vyjadrenie žalovanej, že „žalobkyňa tri roky čakala za obdobie od roku 2011 do roku 2014, ktoré považovala za dlhú dobu“, posúdil súd prvej inštancie ako námietku premlčania uplatneného nároku. Mal za nepochybné, že subjektívna premlčacia doba podľa § 106 O. z. začala plynúť žalobkyni 20. marca 2014, kedy bola vykonaná kontrola odberného miesta (ktorým dňom bola preukázaná existencia vedomosti žalobkyne o tom, že škoda vznikla, ako aj kto za ňu zodpovedá). Dvojročná premlčacia doba potom uplynula dňom 20. marca 2016, pričom žaloba bola podaná na súd 5. júna 2017. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého nárok na náhradu trov konania vznikol žalovanej, ktorej preukázateľne trovy v konaní nevznikli a preto jej náhrada trov konania priznaná nebola.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým súd prvej inštancie nesprávne skutkovo vyhodnotil, že k uznaniu dlhu nedošlo, v dôsledku vopred pripraveného tlačiva predloženého žalovanej žalobkyňou, do obsahu ktorého nemohla žalovaná zasiahnuť. Je na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, aby preukázal, že dlh bol splnený alebo zanikol inak. V dôsledku účinného uznania dlhu dochádza k obráteniu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Platné uznanie práva z hľadiska plynutia dĺžky premlčacej doby zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku jej pretrhnutia. Začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba odo dňa, kedy dlžník dlh uznal. Kontrolou odberného miesta zamestnancami žalobkyne bolo zistené, že žalovaná neoprávnene odoberala elektrickú energiu bez platne uzatvorenej zmluvy o združenej dodávke elektriny. Uvedené vyplýva z protokolu o zistení neoprávneného odberu z 20. marca 2014. O neoprávnenom odbere bola vyhotovená aj fotografická dokumentácia, ktorá bola taktiež súdu predložená. Škoda vo výške 2.996,88 eur bola vyčíslená v súlade s ustanovením § 1 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 292/2012, ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny. Predmetom dohody uznania záväzku čo do dôvodu a výšky bola suma 2.996,88 eur, teda k uznaniu došlo v celom rozsahu, pričom žalovaná mala uhradiť žalobkyni záväzok mesačnými splátkami vo výške 62,- eur od mája 2014. Zmluvné strany s takouto dohodou o splátkach súhlasili. Dohoda bola ako poštová zásielka doručená žalovanej v štyroch vyhotoveniach. Mala dostatok času prečítať a zvážiť, či jej podmienky vyhovujú. Na žalovanú nebol vyvíjaný žiaden nátlak. Nenamietala výšku splátok a dňa 26. mája 2014 došlo k čiastočnej úhrade dlhu. Dôvodom dlhu bol neoprávnený odber elektriny, ktorého sa žalovaná dopustila. K účinnosti uznania dlhu nebolo potrebné ani poučenie veriteľa voči dlžníkovi o následkoch uznania dlhu. Žalovaná prejavila vôľu uznať záväzok, ktorý je predmetom sporu. Neznalosť zákona neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS 15/2014, podľa záverov ktorého prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno akceptovať, lebo zasahujú do zmluvnej slobody občanov, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti. Predmetný spor nie je spotrebiteľským sporom, pretože nevymáha sa dlh zo spotrebiteľskej zmluvy, ale ide o nárok na náhradu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny. Žalobkyňa poukázala tiež na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/2376/2014, v zmysle ktorého spor o náhradu škody spôsobenej porušením zákazu neoprávneného odberu elektriny odberateľom z elektrizačnej sústavy, nie je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva k odbernému miestu nebola platne uzatvorená v rozhodnom období (od 14. apríla 2011 do 20. marca 2014), v ktorom dochádzalo k neoprávnenému odberu elektriny, na ktorom mieste nabiehala spotreba. Škoda spôsobená neoprávneným odberom nevzniká dodávateľovi elektriny, ale prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, teda žalobkyni, ktorá ako jediný prevádzkovateľ distribučnej sústavy na území západného Slovenska, má na starosti stovky tisíc odberných miest a nemôže dochádzať k odpájaniu ihneď. Všeobecná prevenčná povinnosť prichádza do úvahy pritom len v
prípadoch, ak nie je daná konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Prevenčná povinnosť zahŕňa iba bežnú mieru opatrnosti vo vzťahu ku konkrétnej situácii. Nie je v reálnych možnostiach žalobkyne kontrolovať a hneď zasahovať proti každému neoprávnenému odberu. Množstvo odobratej elektriny počas trvania neoprávneného odberu v prejednávanej veci, bolo vypočítané na základe skutočnej spotreby na odbernom mieste. Spotreba bola vynásobená cenami v zmysle označenej vyhlášky. Žalobkyňa teda zistila spotrebu na základe reálnej spotreby. Inú cenu použiť nemohla, pretože nebola uzavretá žiadna zmluva. Žalobkyňa namietala aj nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že žalovaná vzniesla námietku premlčania. Poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/5/98 (R9/2001), v zmysle záverov ktorého na námietku premlčania prihliadne súd len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá, nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku. Pokiaľ sa žalovaná vyjadrila, že čaká tri roky, za obdobie od roku 2011 do roku 2014, považuje za dlhú dobu, aby sa nikto neozval, aby neprišla žiadna upomienka, svojím vyjadrením narážala na skutočnosť, že k odpojeniu odberného miesta nedošlo v kratšej dobe po ukončení zmluvy medzi dodávateľom elektriny a žalovanou, ale že žalovaná mohla elektrinu odoberať, i keď neoprávnene, po dobu troch rokov po ukončení zmluvy. Takéto vyjadrenie nemožno považovať za námietku premlčania, ako to nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie.
3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
5. Odvolaciu námietku žalobkyne, že vyjadrenie žalovanej nemožno považovať za vznesenie námietky premlčania, odvolací súd považoval za dôvodnú. Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
6. V posudzovanej veci súd prvej inštancie skutočnosť, že žalovaná vzniesla námietku premlčania vyvodil z jej vyjadrenia na súdnom pojednávaní dňa 14. júna 2018, keď uviedla, že „tri roky čakať za obdobie od roku 2011 do roku 2014 považuje za dlhú dobu, aby sa nikto neozval, aby žiadna upomienka neprišla“.
7. Vzhľadom k tomu, že žalovaná sa uvedeným spôsobom len všeobecne vyjadrila, ako dlžník k časovému aspektu absencie výzvy alebo upomienky veriteľa na neplatenie úhrad za poskytovanú dodávku elektriny (vo vyjadrení žalovaná tiež uviedla „ak nemali nejaké úhrady, každá organizácia dá aspoň výzvu o úhrade alebo to jednoducho vypnú, znemožnia prístup, ale nič také sa neudialo“). Celkový obsah vyjadrenia žalovanej teda záveru súdu prvej inštancie nenasvedčuje (jeho súčasťou bola aj otázka „v roku 2011 ak nedošlo k úhrade, prečo žalovanú nekontaktovali skôr“). Žalovaná naviac v závere vyjadrenia uviedla, že ak vznikli nejaké reálne náklady, formou nejakého splátkového kalendára, nevie, prečo by to nesplácala.
8. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej nedošlo k prejavu nesúhlasu ako dlžníčky, aby súd v dôsledku uplynutia času (dlhšej doby) uplatňovaný nárok veriteľa (žalobkyne) nepriznal. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaná sa premlčania dovolala v zmysle § 100 ods. 1 O. z. preto nemalo oporu v zistenom skutkovom stave (zo strany žalovanej absentovalo namietanie povinnosti plniť, v dôsledku uplynutia času).
9. Dôvodnou bola aj odvolacia námietka žalobkyne vzťahujúca sa na konštatovanie súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou, konkrétne, že nad všetky pochybnosti nepreukázala neoprávnené odoberanie elektriny v rozhodnej dobe.
10. Súd prvej inštancie doručil žalobu spolu s prílohami a poučením žalovanej, ktorá sa k žalobe nevyjadrila, napriek výzve súdu prvej inštancie, že ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, aby
vo vyjadrení uviedla rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojila listiny, na ktoré sa odvoláva, označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 167 ods. 2 CSP).
11. Žalovaná bola poučená (súdom prvej inštancie) tiež o povinnosti pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP).
12. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).
13. Pojmami procesný útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť procesného postavenia strán v sporovom konaní. Ustanoveniami § 149 až § 154 CSP malo dôjsť k prehĺbeniu sporovosti konania, s cieľom prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia, zakotvenej v ustanovení § 150 CSP pre obidve strany sporu sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Uvedeným spôsobom je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii v zmysle § 296 CSP, t. j. § 153 a § 154 CSP (porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/405/2017).
14. Z obsahu spisu je zrejmé, že tvrdenia žalobkyne, čo do základu nároku a výšky, žalovaná žiadnym spôsobom nepoprela (ostala pasívna). Na súdnom pojednávaní dňa 14. júna 2018 poukázala na časový aspekt v prístupe veriteľa, lebo ak v roku 2011 nedošlo k úhrade, mohol ju podľa názoru žalovanej kontaktovať, pričom pre žalovanú nebolo podstatné, či v danom období už mala uzavretú zmluvu a z dôvodu neplatenia mohlo dôjsť tiež k odpojeniu. Výšku dlžnej sumy označila žalovaná za príliš vysokú, ktorú nie je schopná jednorazovo zaplatiť a v prípade vzniku reálnych nákladov, formou splátkového kalendára prejavila žalovaná vôľu k ich splácaniu.
15. Preto konštatovanie súdu prvej inštancie o nepreukázaní neoprávneného odberu elektrickej energie žalovanou na odbernom mieste a v rozhodnej dobe, nemalo oporu v zistenom skutkovom stave, založenom na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP). Hodnotenie rozsahu sporných a nesporných skutočností je limitované skutkovými tvrdeniami strán sporu.
16. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti (CSP upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle zásady spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa článku 2 CSP), mal svoj postup odôvodniť v uvedenom smere.
17. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015).
18. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a neriadil sa ustanovením § 150 a § 151 CSP, ako ani dôsledne nepostupoval podľa § 220 CSP.
19. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
20. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porov. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).
21. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
22. V odôvodnení rozhodnutia mal súd prvej inštancie predovšetkým uviesť vyhodnotenie procesnej povinnosti strán konania podľa § 150 a § 151 CSP a následne posúdenie spornosti skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti.
23. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
24. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu.
25. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany účinne poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa § 150 a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti.
26. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti (CSP upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle zásady spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 CSP), svoj postup odôvodní v uvedenom smere. Pri hodnotení použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany bude dôsledne vychádzať z preukázaných tvrdení strán konania a pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu.
27. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.
28. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
29. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
30. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.