Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_2S-87-2018.pdf
PDF · 154.9 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/87/2018
Rozhodnutie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna PhD. v právnej veci žalobkyne R. R., nar. XX. C. XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, XXX XX J. Q., právne zastúpenej Mgr. Róbertom Liškom, advokátom so sídlom v Poprade, Štefánikova 882/39, 058 01 Poprad, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, Odbor opravných prostriedkov, so sídlom v Prešove, Námestie Mieru 3, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. júla 2018 Č.j.: OÚ-PO-Z na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Závery správnych orgánov
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.07.2018 Č.j.: OÚ-PO-Z rozhodol ako príslušný správny orgán podľa § 4 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 4 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácií miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 98 písm. b/ zákona č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ako odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 zákona o správnom konaní. O odvolaní účastníčky konania R. o odvolaní proti rozhodnutiu Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo dňa 21.03.2018 č. OÚ-SL- Z.-XXXX/XXXXXX rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil a odvolanie účastníčky konania zamietol. Odvolanie účastníčky konania R. R. smerovalo voči rozhodnutiu Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo dňa 21.03.2018 o uložení pokuty účastníčke konania v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. vo výške 165,- eur za to, že nepodrobila osobné motorové vozidlo kat. M zn. P. R. EČV: SL XXXBG, R.: K v ustanovenej lehote do 02.10.2017 emisnej kontrole pravidelnej, čím sa dopustila porušenia ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona č. 725/2004 Z.z. v nadväznosti na ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal na rozhodnutie prvostupňové správneho orgánu Okresného úradu Stará Ľubovňa, ktorý pôvodne rozkazom zo dňa 03.11.2017 uložil R. R. podľa § 107b ods. 1 písm. b/ zákona č. 725/2004 Z.z. pokutu vo výške 165,- eur za porušenia, ktoré presne identifikoval vo výroku rozhodnutia. Účastníčka konania podala voči uvedenému rozhodnutiu odpor, pričom v danom prípade uviedla v odpore, že išlo o vyššiu moc, ktorá jej bránila splniť povinnosť a že za náhodu nikto nezodpovedá. Podľa nej ide o okolnosť, ktorá vylučuje jej zodpovednosť v zmysle zákona 725/2004. V odpore účastníčka konania spomenula odloženie veci a ako aj to, že nešlo o úmysel, ba ani o nedbanlivosť a na druhej strane žiadala o zrušenie uvedeného rozkazu. V závere
odporu poukázala na dôvod k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, ktorým môže byť aj taká vada, ktorá spôsobila nezákonnosť rozhodnutia, pričom argumentovala tým, že jej nebolo oznámené začatie správneho konania a že jej prvostupňový správny orgán nedal možnosť pred vydaním rozhodnutia sa vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne nevrhnúť jeho doplnenie. K uvedenému odporu priložila potvrdenie konateľa spoločnosti I. spol. s.r.o. o tom, že predmetné vozidlo v čase od 27.09.2017 do 18.11.2017 bolo odstavené v servise I. spol. s.r.o., z dôvodu chyby elektroinštalácie. Odvolací orgán zistil, že štatutárnym orgánom spoločnosti I. spol. s.r.o. je C. R., E. XXX/XX, J. Q., teda manžel účastníčky konania.
3. Ďalej poukázal žalovaný na to, že rozhodnutím zo dňa 21.03.2018 pod číslom: OÚ-SL-Z.-XXXX/ XXXXXX prvostupňový správny orgán v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. uložil účastníčke konania pokutu vo výške 165,- eur za správny delikt, t.j. za to že nepodrobila v ustanovenej lehote do 02.10.2017 motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej. Poukázal zároveň žalovaný na obsah prvostupňového rozhodnutia a dôvody pre ktoré správny orgán rozhodol o správnom delikte. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala účastníčka konania v zastúpení JUDr. Jánom Jenčom odvolanie, ktoré obsahovalo totožné skutočnosti ako boli uvádzané v odpore a ako sú uvedené aj v podanej žalobe.
4. Žalovaný ďalej v rozhodnutí poukázal na to, že vyjadrenia právneho zástupcu uvádzané v odvolaní nevyvracajú zistenia o nepodrobení predmetného motorového vozidla v ustanovenej lehote emisnej kontrole pravidelnej a na uložení pokuty nič nemenia. Zároveň žalovaný argumentoval tým, že v prípade, ak pani R. nemohla vozidla riadne užívať, napríklad z dôvodu nutnej opravy, mala požiadať príslušný orgán o vyradenie vozidla na potrebný čas, pričom po vyradení vozidla by v určenom čase vozidlo nepodliehalo emisnej kontrole pravidelnej. Prvostupňový správny orgán predložil spisový materiál na rozhodnutie odvolaciemu orgánu, pričom sám vo veci nerozhodol.
5. Lustráciou vozidla ev. č. J odvolací orgán zistil, že ku dňu 12.07.2018 je stav vozidla R.: K „V premávke“ a jeho držiteľom a vlastníkom je R. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, J. Q.. Ako dátum prvej evidencie predmetného vozidla sa v systéme lustrácie je uvedený 02.10.2013, dátum prvej evidencie v SR je tiež 02.10.2013. Na účely zákona č. 725/2004 Z.z. sa rozumie prevádzkovateľom vozidla vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ osvedčenia o evidencii časť I a časť II, ktorí sú zapísaní v osvedčení o evidencii časť I a časť II a oprávnení rozhodovať o použití vozidla, alebo vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ technického osvedčenia vozidla, ktorí sú oprávnení rozhodovať o používaní vozidla (§ 2 písm. a/ zákona č. 725/2004 Z.z.). V konaní o správnych deliktoch prevádzkovateľa vozidla sa rozumie prevádzkovateľom vozidla v prípade, ak vlastník vozidla a osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I a časť II ako držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby, držiteľ osvedčenia a ak držiteľ osvedčenia zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho alebo zanikol bez právneho nástupcu, tak vlastník vozidla (§ 107 ods. 18 zákona č. 725/2004 Z.z.). V danom prípade je prevádzkovateľom predmetného vozidla R. R..
6. Žalovaný ďalej citoval príslušné ustanovenia zákona č. 725/2004 Z.z. konkrétne § 21 ods. 1 písm. b/ bod 2, § 68 ods. 1, § 67 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky Ministerstva dopravy pôšt a telekomunikácií č. 578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z. V závere žalovaný poukázal na dôkaz porušenia, výstup z JISCD z ktorého vyplýva, že predmetné vozidlo nebolo podrobené emisnej kontrole v čase do 02.10.2017. V súlade s príslušnými ustanoveniami, preto prvostupňový správny orgán rozhodol podľa žalovaného správne a v súlade so zákonom.
II. Žalobné dôvody
7. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu Okresného úradu Stará Ľubovňa zo dňa 21.03.2018, ktorým bola uložená pokuta žalobkyni a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala žalobkyňa priznať náhradu trov konania voči žalovanému.
8. Čo sa týka žalobných dôvodov žalobkyňa poukázala na rozhodnutia správnych orgánov, ako aj na dôvody odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu a dôvodila v prvom rade v bode II. žaloby tým, že orgán verejnej správy nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a skutkové okolnosti nesprávne posúdil, pričom tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Následne vydané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny orgán nesprávne aplikoval a vykladal právne predpisy v rozpore so zákonom. Rovnako ignoroval zákonné ustanovenia správneho poriadku a dopustil sa zákonných vád v samotnom správnom konaní, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie podľa žalobkyne je rovnako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pretože vôbec nie je náležite a zákonne odôvodnené. Správny orgán sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v odvolaní a riadne vôbec nezdôvodnil prečo. Zároveň žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 4, § 3 ods. 1 písm. b/ Správneho súdneho poriadku.
9. V bode III. žaloby žalobkyňa argumentovala konkrétnymi dôvodmi žaloby, pričom poukázala na to, že sa nemohla v stanovenej lehote podrobiť výkonu ani emisnej ani technickej kontroly, pretože pred uplynutím rozhodnej doby konca platnosti STK sa auto dostalo mimo okresu u iného vodiča náhle nepojazdným pre poruchu na elektrických rozvodoch. Bolo odtiahnuté do servisu a túto závadu sa do termínu technickej kontroly nepodarilo odstrániť, pričom išlo o zložitú diagnostiku a následne bolo potrebné zadovážiť na objednávku náhradný diel, čo nebolo možné ani pri vynaložení všetkých síl v takej krátkej lehote stihnúť. Vozidlo tak bolo v servise od 27.09.2017 do 08.11.2017. Podľa žalobkyne išlo o vis major, vyššiu moc, ktorá zabránila splniť žalobkyni túto povinnosť. Táto skutočnosť bola nepredvídateľná, mimoriadna, neodvrátiteľná a nezavinená. O auto a jeho technický stav sa žalobca, (správne žalobkyňa) riadne a pravidelne starala, napriek tomu predmetná udalosť majúca aj priamo vznik v povahe stroja nastala a nebolo ju možné odstrániť v potrebnom čase. Ide tak o okolnosť, ktorá vylučuje žalobcovu zodpovednosť a to tak subjektívnu ako aj objektívnu. Delikt nebol zavinený, o žiadny úmysel ba ani o nedbanlivosť nešlo, a ani preto žalobca nemôže byť zodpovedný za jeho spáchanie. Ďalej žalobkyňa uviedla, že správne orgány nepostupujú správne, ak udeľujú sankciu za vozidlo, ktoré bolo odstavené ako nepojazdné v dielni a nebolo v premávke na pozemných komunikáciách, či prevádzkovateľ je dlhodobo, možno aj s vozidlom v zahraničí, či je vážne chorý, hospitalizovaný, ak ide o v zbierke a podobne, teda ak tomu bránia objektívne, či subjektívne okolnosti, ktoré pri aj vôli nebolo možné včas prekonať. Žalobkyňa zároveň uviedla, že jej boli rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu súbežne uložené dve pokuty za porušenie citovaného zákona a to za nevykonanie pravidelnej technickej a emisnej pravidelnej kontroly a tieto boli potvrdené rozhodnutiami žalovaného.
10. Ďalej poukázala na povahu správnych deliktov, ktoré sú najbližšie práve priestupkom na formálne označenie určitého typu protispoločenského konania ako aj na Ústavu Slovenskej republiky, ktorá zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne záväzné pravidlá medzinárodného práva medzinárodných zmlúv, ktorými je viazaná. Žalobkyňa ďalej argumentovala poukazom na článok 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“ je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Argumentovala poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu 5Sžo65/2013, ako aj na nález Ústavného súdu III.ÚS231/2010-38 a zdôraznila, že pokiaľ by zákonodarca chcel umožniť ukladanie sankcií podľa princípu absolútnej zodpovednosti za výsledok, musel by to v zákone vyslovene stanoviť, napríklad s poukazom na ustanovenie § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa žalobkyne nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že zákon č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení spolu s vykonávacou vyhláškou č. 578/2000 Z.z. tvorí ucelenú právnu normu, ktorá tak vylučuje aplikáciu princípov trestného zákona v zmysle stanoviska európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko ale konštatovanie o takejto ucelenosti právneho predpisu, by tento musel vykazovať samostatnú komplexne upravenú hmotnoprávnu a s tým v súvislosti aj procesnú účasť, čo v tomto prípade nie je dané a navyše v § 109 ods. 1 citovaného zákona pri procesnom postupe odkazuje konajúci správny orgán na správny poriadok. Zároveň poukázala žalobkyňa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Sžo65/2013 opätovne.
11. Na rozhodovanie o iných správnych deliktoch tak dopadajú požiadavky článku 6 ods. 1 dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pričom argumentovala žalobkyňa poukazom na ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku, že ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní. Ďalej argumentovala tým, že na základe analógie, teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Touto zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie za nimi zistené dva správne delikty neriadili a pravdepodobne táto skutočnosť ušla pozornosti žalobcu i krajského súdu, má namysli žalobkyňa žalovaného i krajského súdu. Opätovne v rozsiahlej žalobe poukázala žalobkyňa na rozhodnutie NS SR 8Sžo28/2007, pričom neuviedla žiadnu konkrétnu argumentáciu s poukazom na uvedené rozhodnutie. Opätovne poukázala na ústavné princípy trestania upravené v ústave, ako aj na zásady tohto odporúčania podľa ktorých je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Opätovne poukázala na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd článok 6 a argumentovala tým, že pri ukladaní sankcií za viac správnych deliktov musí preto odvolací orgán vychádzať z článku 6 ods. 1 prvá veta dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z odporúčania výboru ministrov č. R pre členské štáty o správnych sankciách schváleného výborom ministrov zo dňa 13.02.1991, ako i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj konštantné judikatúry NS SR. A podľa analógie legis použiť v tomto prípade právnu úpravu správnym deliktom najbližšiu a to ustanovenie § 57 ods. 1 zákona o priestupkoch. Poukázala zároveň na to, že na rozdiel od trestného zákona právne predpisy ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Argumentovala zároveň tým, že na základe analógie, teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Zároveň v žalobe poukázala na platné teórie trestného práva súbeh viacerých správnych deliktov, pričom je potrebné posudzovať výšku trestu predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujmu proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Zaoberala sa ďalej pojmom správneho deliktu a poukázala na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
12. V dôvodoch rozsiahlej žaloby žalobkyňa dôvodila ďalej odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy č. 1 z 13.02.1991 o správnych sankciách, poukázala opätovne na Dohovor a článok 6, ako aj článok 13 a argumentovala rozhodnutím Najvyššieho súdu 8Sžo147/2008 zo dňa 12.03.2009. V rámci dôvodov žaloby poukázala na Nálezy Ústavného súdu IV.ÚS77/02, IV.ÚS214/04, II.ÚS249/2011 a IV.ÚS295/2012 bez akéhokoľvek zdôvodnenia poukazom na tieto nálezy ústavného súdu. Opätovne argumentovala tým, že povinnosti uložené žalobcovi, má na mysli žalobkyni ako prevádzkovateľovi - vlastníkovi síce zákonom jeho i ostatné osoby podobne postihnuté, zásadne a nad primeranú mieru obmedzujú v práve vlastniť a nakladať s predmetom svojho vlastníctva podľa slobodnej vôle. Poukázala na článok 20 Ústavy Slovenskej republiky. Opätovne poukázala na ukladanie sankcií za takú nečinnosť občana, ktorá nikoho neohrozuje, ale je vyjadrením jeho postoja k hnuteľnej veci - autu. Štát núti občana v spomínaných prípadoch iba vozidlo odhlásiť, čo stojí nemalé peniaze na odhlásenie aj za prihlásenie, kedy sa platí správny poriadok, pritom pokuty je možné ukladať opakovane každý mesiac. Poukázala pritom na ustanovenie § 107 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. a zdôraznila, že štát si v rozpore s medzinárodnými dohovormi, na ktoré bolo poukázané vyššie a s princípmi spravodlivosti a právneho štátu prijal uvedené ustanovenie § 107 ods. 15, že ak sa páchateľ dopustil viacerých správnych deliktov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán štátneho odboru dozoru prejednajú sa tieto správne delikty v správnom konaní, ak odsek 16 neustanovuje inak. Opätovne sa vrátila žalobkyňa v žalobe poukazom na medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru, ktoré sú súčasťou nášho právneho poriadku a majú prednosť pred zákonnými ustanoveniami.
13. Žalovaný podľa žalobkyne neposkytol účinnú ochranu porušených práv a slobôd žalobcovi, ktoré boli porušené a nerešpektované v inštančnom konaní, hoci bol tak povinný urobiť a odňal mu tak právo na účinný opravný prostriedok podľa článku 2 ods. 1, 3 písm. a/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež podľa článku 13 dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a článku 47 druhá veta Charty základných práv európskej únie. V rozpore s článkom 46 ústavy, článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd neposkytol účinnú ochranu základných práv a slobôd, na ktorých
porušenie žalobca poukázal a ochrany ktorých sa pred orgánom verejnej moci v prvom stupni domáhal a nezabezpečil preskúmanie dôkazov a rozhodnutia procesne podriadeného orgánu podľa článku 14 bod 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických slobodách. Zároveň sa žalobkyňa v žalobe zaoberala článkom 2 a 3 ako aj článkom 14 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a poukázala opätovne na článok 47 druhej vety Charty základných práv Európskej únie.
14. Ďalej v dôvodoch žaloby citovala príslušné ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 1, § 21 ods. 2 písm. h/, § 21 ods. 2 písm. i/ zákona č. 725/2004 Z.z., ako aj § 2 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. Uviedla, že z tohto vyplýva, že dočasne krátkodobo pokazené vozidlo, respektíve reálne neschopné podrobiť sa pravidelnej emisnej, či technickej kontrole, ktoré je na oprave v servise nie je v premávke, neužíva s vodičom cestu, teda nejazdí po cestách, preto ani nemá povinnosť podrobiť sa kontrole. Zároveň poukázala v žalobe na právnu teóriu i súdnu prax, ktorá podľa nej zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli jeho súlad s ústavou, medzinárodnými záväzkami. Pritom citovala opätovne nálezy ústavného súdu, na ktoré už súd vyššie poukázal. V súvislosti s výkladom právnych noriem podľa žalobkyne ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre trvale uvádza, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Pritom citovala nález Ústavného súdu SR III.ÚS 341/07, ako aj I. ÚS243/07. Zdôraznila, že k skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami výkladu sa ústavný súd vyjadril vo viacerých rozhodnutiach, pričom citovala príslušnosť z tak uvedeného nálezu ústavného súdu. Poukázala zároveň na nález Ústavného súdu Českej republiky Pl.ÚS21/96 a nález Ústavného súdu SR IV.ÚS71/2013 a rozhodnutie NS SR 6Sžo7/2012. K uvedeným nálezom, ako aj rozhodnutiam NS SR ďalej argumentovala tým, že podľa § 109 ods. 1 citovaného zákona na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak a citovaný zákon nikde neustanovuje, že pri uložení tejto pokuty sa správny poriadok nemá aplikovať.
15. Zároveň citovala príslušné ustanovenia správneho poriadku, teda poukázala na príslušné ustanovenia Správneho poriadku § 3, § , § 14, § 18, § 21, § 32, § 33, § 34, § 46, § 47 ako aj na § 18 ods. 3, § 32 ods. 1, § 34, § 46, 47 opätovne a na § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Poukázala na rozsudok NS SR 3Szd7/2009 z 23.03.2010, pričom uviedla, že v tomto vyslovil súd právny záver, že právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia je širšie a za podmienok ustanovených správnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa žalobkyne možno konštatovať, že konanie správneho orgánu z ktorého rozhodnutie vychádzalo iba zo šetrenia vlastného bez toho, aby sa k veci mohol vyjadriť účastník konania je takou vadou konania, ktorá mala za následok nezákonné rozhodnutie vo veci, teda vydanie rozkazu a následne po jeho zrušení aj rozhodnutie o pokute.
16. Opätovne citovala príslušné ustanovenia Správneho poriadku § 3 ods. 1, 2 ako aj § 4, § 5, § 6, § 7 Správneho poriadku, § 32 ods. 1, § 46, § 47. Zdôraznila, že orgán verejnej správy následne v správnom konaní vydal rozhodnutie o pokute na žiaden z argumentov uvádzaných v odvolaní teda v konaní vôbec nereagoval, vydal len rozhodnutie, ktoré možno označiť za štatistické opisné, v ktorom len opísal skutkový stav, podrobné dôvody odporu povinnej avšak nezaujal žiadne stanovisko k argumentom a právnym dôvodom uvedených v odpore. Uviedol len, že sa riadil platnou legislatívou, nezasiahol do vlastníctva povinnej a správne aplikoval právne normy.
17. Rozhodnutie je aj nepreskúmateľné podľa žalobkyne. Zároveň opätovne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sžo28/2007, § 47 ods. 2 Správneho poriadku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sžo28/2007. Ďalej v žalobe žalobkyňa poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu a uviedla, že odvolací správny orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu napriek tomu, že nespĺňa štandardy kladené na jeho presnosť a určitosť, najmä s ohľadom na nedostatočne vymedzenie času a spôsobu spáchania deliktu. V závere žaloby opätovne žalobkyňa citovala príslušné ustanovenie § 47 ods. 1 Vyhlášky 578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z., § 68 ods. 1, § 67 ods. 1 a argumentovala tým, že takto zistený skutkový priebeh správneho deliktu je v priamom rozpore so zásadou materiálnej pravdy v zmysle ktorej musí rozhodnutie správneho orgánu vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý zahŕňa úplnosť
zistenia, presnosť zistenia. Rovnako dôvody rozhodnutia podľa žalobkyne nespĺňajú zákonné náležitosti. Tieto skutočnosti boli namietané žalobcom teda žalobkyňou v konaní a na tieto námietky od odvolacieho orgánu nedostala odpoveď.
18. Argumentovala ďalej poukazom na nález Ústavného súdu II.Ú2/2009, ako aj citáciou článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, opätovne článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a dôvodila tým, že postup správneho orgánu nie je možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaných ustanovení Ústavy SR ako aj dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukazom na Nález Ústavného súdu II.ÚS26/95, II.ÚS62/99, II.ÚS79/97 a I.ÚS70/98 ako aj III.ÚS2/2009 žalobkyňa opätovne zdôraznila, že orgán verejnej moci teda aj správny orgán musí vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať okrem iného na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, aby odrážali znenie ústavy, zákonov, či medzinárodných zmlúv, ktorými sme viazaní ako štát. Podľa nej predmetné rozhodnutie vôbec odôvodnenie vyžadované zákonom a medzinárodnými dohodami neobsahuje. Právo na spravodlivý proces je v ústave garantované v 7. oddiele v druhej hlave Ústavy SR a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci.
19. Podľa žalobkyne právo na spravodlivý proces je spojené s právom na súdnu ochranu, ktoré ako základné ľudské právo je zakotvené v Ústave SR. Úplne v závere žalobkyňa poukázala opätovne na Nálezy ústavného súdu I.ÚS26/94, II.ÚS26/96, IV.ÚS345/09 judikatúru Súdneho dvora EÚ rozhodnutie C-402/05T a Nález Ústavného súdu II.ÚS149/09 a II.ÚS91/99. Opätovne zdôraznila v závere žaloby, že z judikatúry Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu tiež zreteľne vyplýva, že ako základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, tak i právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sebe okrem iných práv a záruk zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Nielen súdy, ale aj iné orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu. Pritom poukázala na nálezy Ústavného súdu III.ÚS2/2009, III.ÚS209/04, III.ÚS95/06, III.ÚS260/06, pričom nezdôvodnila prečo poukázala na uvedené nálezy ústavného súdu bližšie. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej ustálenej judikatúry vyslovil ako citovala žalobkyňa v závere žaloby, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, pričom citovala viaceré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora bez bližšieho zdôvodnenia.
20. Žalobkyňa navrhla vykonať správnemu súdu ako dôkazy výsluch účastníkov, zabezpečiť rozhodnutie Okresného úradu Prešov, teda žalovaného a rozhodnutia o uložení pokuty ako aj odvolania proti rozhodnutiu zabezpečiť rozkaz o uložení pokuty, odpor proti rozkazu a správny spis Okresného úradu Stará Ľubovňa, ako aj správny spis Okresného úradu Prešov odbor opravných prostriedkov. Zároveň žiadala žalobkyňa nariadiť pojednávanie a rozhodnúť tak ako uviedla v závere žaloby - zrušiť rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátiť prvostupňovému orgánu.
III. Vyjadrenie žalovaného
21. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 07.11.2018 vyjadril žalovaný, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených vo svojom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a predložil správnemu súdu administratívny spis, ktorý obsahuje všetky písomnosti, na ktoré žalovaný poukázal v rozhodnutí.
IV. Závery správneho súdu
22. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 165/2015 Z.z. správny súdny poriadok, (ďalej len S.s.p.), podľa ktorého správny súd postupoval v predmetnom konaní.
23. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 25. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany v svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
26. Z ustanovenia § 190 S.s.p. vyplýva, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 27. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia krajský súd ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, ktorý predložil žalovaný a rozhodol v prítomnosti účastníkov konania, pričom senát jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú preskúmateľné, nakoľko boli riadne odôvodnené potom, ako bol dostatočne zistený skutkový stav, z ktorého bol vyvodený správny právny záver. 28. Predmetom preskúmania je rozhodnutie, ktorým žalovaný ako príslušný odvolací orgán potvrdil rozkaz o uložení pokuty vo výške 165 Eur žalobkyni za porušenie ustanovení uvedených vo výroku preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia. 29. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným mal súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán Okresný úrad Stará Ľubovňa dňa 21.03.2018 pod Číslom: OÚ-SL-Z.-XXXX/XXXXX uložil žalobkyni pokutu vo výške 165,- eur podľa § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. za to, že sa dopustila spáchania správneho deliktu tým, že porušila povinnosť podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ druhého bodu v spojení s § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť sa v ustanovenej lehote do 02.10.2017 osobné motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelným spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecným záväzným predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 725/2004 Z.z. Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán citáciou príslušných ustanovení zákona č. 725/2004 Z.z. a zároveň ustanovenia § 47 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva pôšt a telekomunikácií SR č. 578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z.
30. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán zároveň poukázal na to, že dňa 03.11.2017 vydal rozkaz o uložení pokuty pod číslom Z.XXXX/XXXXX za spáchanie správneho deliktu podľa ustanovenia § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. a rozkaz o uložení pokuty bol účastníkovi konania doručený dňa 15.11.2017. Ako ďalej vyplýva žalobkyňa ako účastník konania podala v zákonom stanovenej lehote odpor proti vyššie uvedenému rozkazu o uložení pokuty, ktorý bol správnemu orgánu doručený 30.11.2017. Správny orgán ďalej pokračoval v správnom konaní na základe podaného odporu v ktorom uviedla žalobkyňa totožné skutočnosti a dôvody ako sú uvádzané v žalobe.
31. Správny orgán posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré žalobkyňa ako účastníčka konania uviedla v odpore a poukázal na ustanovenie § 1 zákona č. 725/2004 Z.z. v ktorom ukladá povinnosti prevádzkovateľom vozidla zákonodarca, ktoré sú v premávke na pozemných komunikáciách a podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod druhý konkrétne povinnosť bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotám vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu v ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona. V spojení s § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z., kde emisnej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu, pričom lehoty emisných kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanoví všeobecne záväzný právny predpis vydaný na vykonanie tohto zákona, t.j. Vyhláška 578/2006 Z.z. Ďalej správny orgán poukázal na to, že zistil, že k dátumu 02.10.2017 nebolo vozidlo R. dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu a podľa dôkazu porušenia bol jeho stav v tejto evidencii vedený v premávke, čím v zmysle § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. vozidlo podliehalo emisnej kontrole pravidelnej, pretože nebolo dočasne vyradené z evidencie a v evidencii vozidiel malo uvedený stav „v premávke“. Na
základe uvedených skutočností preto vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie dňa 21.03.2018 a podľa § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. uložil žalobkyni ako účastníkovi konania a ako prevádzkovateľovi vozidla pokutu vo výške 165,- eur za to, že sa dopustila spáchania správneho deliktu tým, že porušila povinnosť podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ druhého bodu v spojení s ustanovením § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovenej lehote do 02.10.2017 motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzne právnym predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 725/2004 Z.z.
32. Ako vyplýva z ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod druhý prevádzkovateľ vozidla, ktoré je v premávke na pozemných komunikáciách je povinný bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotách motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona.
33. Podľa § 68 ods. 1 citovaného zákona, v lehote od jedného roka do štyroch rokov podlieha emisnej kontrole pravidelnej motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu, jednotlivo dovozené motorové vozidlo z členského štátu alebo iného zmluvného štátu alebo iného zmluvného štátu podľa § 16a, ktoré nemá platný doklad o vykonaní emisnej kontroly, pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a jednotlivo dovezené motorové vozidlo z tretieho štátu podľa § 16b pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v slovenskej republike a opätovne schvaľované vozidlo podľa § 16d. Lehoty emisných kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanoví všeobecne záväzný právny predpis vydaný na vykonanie tohto zákona.
34. Podľa § 67 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR č.578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov „emisnej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo a) kategórie Ml a N1 so zážihovým motorom so zdokonaleným emisným systémom v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách, b) kategórie Ml a N1 so vznetovým motorom v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách, c) kategórie M2. M3, N2 a N3 v lehote jedného roka po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v jednoročných lehotách. d) kategórie M a N používané na zdravotnícku záchrannú službu, ak ide o vozidlá s právom prednostnej jazdy, banskú záchrannú službu, ak ide o vozidlá s právom prednostnej jazdy, sanitné vozidlá, vozidlo používané na poruchovú službu plynárenských zariadení a vozidlo používané na taxislužbu v lehote jedného roka po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v jednoročných lehotách, e) kategórie T v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách, í) kategórie M, N a T používané v autoškole ako výcvikové vozidlo v lehote jedného roka po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v jednoročných lehotách, g) kategórie Ml aNl so zážihovým motorom s nezdokonaleným emisným systémom v lehote jedného roka po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom v jednoročných lehotách“. 37. Podľa ustanovenia § 107 ods. 17 zákona č. 725/2004 Z. z.: „Na konanie o správnych deliktoch podľa odsekov 1 až 3 je príslušným orgánom štátneho odborného dozoru okresný úrad podľa miesta prihlásenia vozidla do evidencie vozidiel v čase spáchania správneho deliktu“. 38. Podľa ustanovenia § 107 ods. 18 zákona č. 725/2004 Z. z.: „V konaní o správnych deliktoch prevádzkovateľa vozidla sa rozumie prevádzkovateľom vozidla v prípade, ak vlastník vozidla a osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I a časť II ako držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby, držiteľ osvedčenia a ak držiteľ osvedčenia zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho alebo zanikol, tak vlastník vozidla“. 39. Podľa ustanovenia § 107b ods. 1 písm. b) zákona č. 725/2004 Z. z.: „Ak okresný úrad zistí, že prevádzkovateľ vozidla nepodrobil vozidlo podľa § 21 ods. 1 písm. b) prvého bodu technickej kontrole pravidelnej podľa § 50 ods. 1 alebo nepodrobil motorové vozidlo podľa §21 ods. 1 písm. b) druhého bodu emisnej kontrole pravidelnej podľa § 68 ods. 1, podľa § 21 ods. 1 písm. b) tretieho bodu technickej kontrole pravidelnej po opätovnom zaradení vozidla do evidencie vozidiel alebo nepodrobil vozidlo podľa § 21 ods. 1 písm. b) štvrtého bodu emisnej kontrole pravidelnej po opätovnom zaradení vozidla do
evidencie vozidiel alebo porušil povinnosť podľa § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b) a nie je dôvod na odloženie veci, bezodkladne bez ďalšieho konania vydá rozkaz vo výške 165 eur“. 40. Podľa ustanovenia § 107b ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z.: „O viacerých správnych deliktoch toho istého prevádzkovateľa vozidla podľa odseku 1 sa rozhodne a sankcia sa uloží vo viacerých samostatných rozkazných konaniach vedených osobitne podľa vozidla, v súvislosti s ktorým bol správny delikt spáchaný a osobitne pre každé porušenie povinnosti. Samostatné rozkazné konania o správnych deliktoch podľa tohto odseku nie je možné spojiť do spoločného rozkazného konania, ani o takých správnych deliktoch rozhodnúť jedným rozhodnutím". 41. Podľa ustanovenia § 107c ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z.: „Okresný úrad vec odloží, ak a) nemožno zistiť prevádzkovateľa vozidla. b) bolo nesprávne alebo neúplne vyhodnotené porušenie povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) alebo písm. e) prvého až tretieho bodu, § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b), c) zanikla zodpovednosť za porušenie povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) alebo písm. e) prvého až tretieho bodu, § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b), d) bolo vozidlo odcudzené v čase porušenia povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) alebo písm. e) prvého až tretieho bodu, § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b), e) ide o vozidlo podľa § 3 ods. 5“. 42. Ako ďalej vyplýva z obsahu administratívneho spisu, pri rozhodovaní správny orgán vychádzal bezpochyby zo získaného dôkazu porušenia povinností, ktorým je výstup z jednotného informačného systému v cestnej doprave čísloXXXX-XX-XX-XXXXXXXXXX, ktorý bol vyhotovený dňa 02.11.2017 v čase o 05:36:10h. Na základe výstupu z jednotného informačného systému v cestnej doprave vyhotoveného dňa 02.11.2017 bolo bez akýchkoľvek pochybností zistené a preukázané, že žalobkyňa ako účastník konania v ustanovenej lehote do 02.10.2017 bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobila svoje motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej. Uvedeným konaním sa ako účastníčka konania dopustila porušenia ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ druhého bodu v spojení s ustanovením § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 v znení ustanovenia § 67 ods. 1 Vyhlášky číslo 578/2006 Z.z. 43. Ako vyplýva z ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 387/2015 Z.z. o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že cestný informačný systém obsahuje register technických staníc. 44. Z ustanovenia § 6 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že v registri technických staníc sa používajú údaje o osobách uvedených v ods. 1 písm. a), o štatutárnych zástupcoch, osôb v uvedených v ods. 1 písm. a) a na kontaktnú osobu stanice a pracoviska v rozsahu meno a priezvisko, titul, rodné priezvisko, rodné číslo atď. Po d) o vedúcich staníc v rozsahu údajov podľa písm. c) a miesto narodenia. 45. Z § 8 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, že register prehliadok z technických staníc vedie Ministerstvo dopravy na účely evidencie údajov z vykonaných technických kontrol, emisných kontrol, kontrol originality a montáži plynových zariadení. 46. Z § 8 ods. 2 citovaného zákona vyplýva, že v registri prehliadok z technických staníc sa používajú údaje o stanici, v ktorej sa vo vzťahu ku konkrétnemu vozidlu vykonala technická kontrola a údaje o pracovisku, v ktorom sa vo vzťahu ku konkrétnemu vozidlu vykonala emisná kontrola, kontrola originality alebo montáž plynového zariadenia,.. 47. Žalobkyňa sa dopustila porušenia, ktoré jej bolo kladené za vinu v rozkaze Okresného úradu Stará Ľubovňa pôvodne vydaného 03.11.2017, ktorý bol na základe podaného odporu žalobkyne zrušený a následne vydané rozhodnutie Okresného úradu Stará Ľubovňa dňa 21.03.2018 pod číslom Z.XXXX/ XXXXXX. Týmto rozhodnutím bola uložená pokuta vo výške 165,- eur podľa § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. žalobkyni za spáchanie správneho deliktu, ktorý je presne špecifikovaný vo výrokovej časti toho rozhodnutia. Na základe uvedených skutočností, ktoré boli preukázané jednak v rozkaze vydaným dňa 03.11.2017 pod číslom Z.XXXX/XXXXXX, ako aj následne rozhodnutím o uložení pokuty zo dňa 21.03.2018 pod číslom OÚ-SL-Z.-XXXX/XXXXXX, ktoré rozhodnutie na základe odvolania potvrdil žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 12.07.2018 Č.j.: OÚ-PO-Z ktoré je predmetom predmetom preskúmania správneho súdu, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 725/2004 Z.z. 48. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaný ako odvolací orgán svoje rozhodnutie zo dňa 12.07.2018 pod príslušným číslom odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie správnym orgánom prvého stupňa, predovšetkým s dôrazom na porušenie, ktorého sa dopustila žalobkyňa a ktoré bolo bezpochyby preukázané výstupom z jednotného informačného systému v cestnej doprave, ktorý bol zákonne získaný. Z tohto vyplýva bezpochyby, že žalobkyňa ako prevádzkovateľ motorového vozidla evidenčné číslo: J R.: N nepodrobila uvedené vozidlo emisnej kontrole pravidelnej. Táto skutočnosť bezpochyby bola preukázaná výstupom z D. číslo XXXX-XX-XX-XXXXXXXXXX
vyhotoveného 02.11.2017, z ktorého bez akýchkoľvek pochybností aj správny súd mal za preukázané, že účastník konania žalobkyňa v ustanovenej lehote do 02.10.2017 bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobila svoje motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej. Správny orgán prvého stupňa z uvedeného dokladu mal preukázané, že žalobkyňa svoje motorové vozidlo evidenčné číslo J. nepodrobila bez vyzvania osobné motorové vozidlo emisnej kontrole do 02.10.2017 vyradené z evidencie. Ako vyplýva z postupu prvostupňového správneho orgánu predmetné motorové vozidlo v čase do 02.10.2017 a uvedené vozidlo v tom čase emisnej kontrole pravidelnej nebolo podrobené a vyjadrenia žalobkyne, že išlo o vyššiu moc, ktorá jej zabránila splniť si jej povinnosť, ako aj tvrdenia, že za náhodu nikto nezodpovedá a že podľa nej ide o okolnosť, ktorá vylučuje jej zodpovednosť, nie je podľa správneho súdu možné akceptovať. Uvedené porušenie povinnosti bolo žalobkyni preukázané. Konanie žalobkyne nebolo v súlade s príslušným ustanovením zákona č. 725/2004 Z.z. z ktorého znenia a ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bodu 2 bezpochyby vyplýva, že ako prevádzkovateľ vozidla bola žalobkyňa zaviazaná povinnosťou bez vyzvania na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotách motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej. Túto svoju povinnosť žalobkyňa nesplnila. XX. Čo sa týka žalobnej námietky, že osobné motorové vozidlo bolo v čase od 27.09.2017 až do 08.11.2017 na základe potvrdenia konateľa spoločnosti I. spol. s.r.o. odstavené v servise I. dôvodu chyby elektroinštalácie, uvedenú povinnosť žalobkyne neospravedlnilo. Pritom potvrdenie, ktoré bolo vydané na žiadosť žalobkyne pre potreby príslušného odboru dopravy nepreukazuje, že uvedené motorové vozidlo, ktorého prevádzkovateľom a vlastníkom je žalobkyňa bolo vyradené z evidencie tak ako to prikazuje príslušné ustanovenie zákona č. 725/2004 Z.z. To, že vozidlo bolo v oprave nie je ani podľa zákona dôvod na to, aby takéto vozidlo nepodliehalo emisnej kontrole pravidelnej v ustanovených lehotách. Uvedené potvrdenie, ktoré okrem iného vydal za spoločnosť I. spol. s.r.o. C. R., ktorý je manželom žalobkyne v žiadnom prípade nelegalizovalo konanie žalobkyne, ktoré je v rozpore s príslušným ustanovením zákona č. 725/2004 Z.z. a to ustanovením § 21 ods. 1 písm. b/ druhého bodu. 50. Samotné potvrdenie v žiadnom prípade nedokazuje, že by uvedené motorové vozidlo, ktorého vlastníkom je žalobkyňa bolo vyradené z evidencie, respektíve, že by uvedené motorové vozidlo bolo podrobené v servise takej oprave, ktorá by následne odôvodňovala vyradenie OMV z evidencie. To, že konateľ spoločnosti I. spol. s.r.o. vystavil uvedené potvrdenie ešte nepotvrdzuje, že osobné motorové vozidlo žalobkyne sa skutočne oprave podrobilo. Predmetné potvrdenie zároveň nepreukazuje takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozhodnutia žalovaného, respektíve vrátenia veci žalovanému poprípade prvostupňovému správnemu orgánu. Uvedené potvrdenie zo strany žalobkyne predložené v rámci odvolacieho konania poukazuje na to, že osobné motorové vozidlo žalobkyne malo určité problémy s elektroinštaláciou a žalobkyňa svoje vozidlo v dobe od 27.09. do 08.11.2017 mala v servise I.. Avšak predmetné potvrdenie v žiadnom prípade nepotvrdzuje to, že žalobkyňa požiadala o vyradenie z prevádzky uvedeného motorového vozidla tak, ako to stanovuje zákon. Porušenia uvedeného ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ druhého bodu zákona č. 725/2004 Z.z. sa žalobkyňa v spojení s ustanovením § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. dopustila v súvislosti s tým, že jej osobné motorové vozidlo značky P., L.: J nebolo od dátumu prvej evidencie podrobené emisnej kontrole, to znamená, že si svoju bezprostrednú povinnosť podrobiť osobné motorové vozidlo emisnej kontrole nesplnila k dátumu 02.10.2017. Následne predložené potvrdenie, ktoré preukazovalo, že žalobkyňa svoje motorové vozidlo mala v servise I.d 27.09. až do 08.11.2017 len preukazuje, že žalobkyňa svoju povinnosť podrobiť motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej zanedbala a takýmto spôsobom chcela svoje protiprávne konanie ospravedlniť a vyhnúť sa takto zodpovednosti za svoje konanie. Správny súd zdôrazňuje, že v čase zistenia uvedeného zanedbania povinnosti žalobkyne dňa 02.11.2017, bola u žalobkyne mesiac neplatná emisná kontrola, ktorú bola povinná vykonať ku 02.10.2017. 51. Správny súd v zmysle predloženého dokladu považuje iba konanie žalobkyne za irelevantné a mohol by teda vziať v úvahu dané potvrdenie v takom prípade, keby bolo bezpochyby preukázané aké opravy, boli vykonané, respektíve, čo všetko na motorovom vozidle žalobkyne bolo v čase, uvedenom na potvrdení, v akom rozsahu, za akú sumu, z akého dôvodu vykonané. Zároveň bolo povinnosťou žalobkyne motorové vozidlo vyradiť, teda respektíve požiadať príslušný správny orgán o vyradenie vozidla za tým účelom, že OMV bolo v servise I. spol. s.r.o z dôvodu, ktorý je uvedený na potvrdení servisu. 52. Správny súd ohľadom správnosti konania správnych orgánov argumentoval aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 8Sžo47/2011 zo dňa 25.09.2012, ktorý sa týka obdobnej veci kedy najvyšší súd potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý ako krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorý sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného z marca 2010 z dôvodov porušenia ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ bod prvý zákona č. 725/2004
Z.z. v spojení s porušením ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. v uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu v Košiciach a predmetné rozhodnutie považoval za vydané v súlade so zákonom. 53. Krajský súd v Prešove ako správny súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, preto s poukazom na uvedené rozhodnutie sa riadil aj v predmetnom konaní právnym názorom vysloveným v tomto rozhodnutí. 54. Okrem iného v prvom rade posudzoval správny súd konanie žalobkyne s dôrazom na tie skutočnosti, ktoré boli bezpochyby preukázané z administratívneho spisu a z konaní správnych orgánov a mal za to, že žalobou napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, náležite na základe dostatočne zisteného skutkového stavu aj odôvodnené. Poukaz na väčšinu rozhodnutí ktorým NS SR, respektíve ústavný súd rozhodli, žalobkyňa dôvodila len vo vzťahu k ochrane práv na spravodlivý proces, procesné nároky, odôvodnenie samotného rozhodnutia, ako aj na súdnu ochranu práv, ktoré neboli podľa správneho súdu ohľadom jej osoby v tomto správnom konaní vôbec porušené zo strany správnych orgánov. Ako bolo bezpochyby preukázané v správnom konaní na základe zistení správneho orgánu prvého stupňa bol vydaný rozkaz 03.11.2017 voči ktorému podala odpor žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Jenču. Na základe uvedených skutočností správny orgán preto následne vydal rozhodnutie zo dňa 21.03.2017, ktoré riadne odôvodnil s poukazom na vyšpecifikovanie výroku, ako aj právneho názoru s poukazom na najdôležitejší dôkaz, ktorým bol výstup z jednotného evidenčného systému zo dňa 02.11.2017. Tento bezpochyby preukázal, že žalobkyňa nepodrobila svoje motorové vozidlo EČV: J emisnej kontrole pravidelnej do 02.10.2017, ktorý bol pre ňu povinným. 55. Čo sa týka poukazu na jednotlivé porušenia základných práv, slobôd s odkazom na Dohovor, na trestný zákon, s odkazom na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, s odkazom na judikatúru NS SR, s odkazom na nálezy ÚS SR, ako aj s poukazom na jednotlivé ustanovenia správneho poriadku v rozsiahlej žalobe, v ktorej podľa správneho súdu sa zaoberala všetkými možnými poukazmi na vydané rozhodnutia, tak správnych orgánov, ako aj medzinárodných inštitúcií na nálezy Ústavného súdu SR, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva s dôrazom, na to, že v danom konaní správnych orgánov boli porušené jej základné ľudské práva. Správny súd sa však s týmito názormi uvedenými v žalobe žalobkyňou vôbec nestotožnil, pretože musí zdôrazniť, že práve žalobkyňa bol tou osobou ktorá bezpochyby porušila svoje základné povinnosti ako vlastník a prevádzkovateľ motorového vozidla EČV: J podrobiť toto vozidlo emisnej kontrole pravidelnej podľa príslušných ustanovení zákona č. 725/2004 Z.z. a vykonávacej vyhlášky k zákonu č. 725/2004 Z.z. Tvrdenia žalobkyne v žalobe, že v tomto konaní došlo k porušeniu jej práv a slobôd sa javí správnemu súdu ako irelevantné, nedôvodné a ničím nepreukázané. Bola to práve ona, ktorá svoju zákonnú povinnosť porušila a následne v procese správneho konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Jenča sa často vyhýbala povinnostiam uloženým jej zo strany správneho orgánu. Nepreukázala svoju nevinnu ani správnemu orgánu, ani správnemu súdu. Správny súd neakceptoval dlhosiahle poukazy na porušenie jej vnútroštátnych i medzinárodných práv a slobôd správnymi orgánmi, nakoľko dospel k záveru, že k ich porušeniu postupom správnych orgánov nedošlo. Správne orgány oboznamovali žalobkyňu, resp. jej právneho zástupcu s každým postupom a konaním správnych orgánov nedošlo k porušeniu žiadnych práv žalobkyne ako účastníčke správneho konania. 56. Správny súd v danom prípade dostatočným spôsobom mal preukázané porušenie príslušných ustanovení zákona č. 725/2004 Z.z. a to aj s poukazom na zákon 106/2018 účinný od 20.05.2018, ktorým boli určité ustanovenia zákona č. 725/2004 Z.z. zrušené. Aj s dôrazom na obsah ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona, povinnosť prevádzkovateľov vozidiel bezpochyby aj po novele zákona zostala nezmenená a povinnosť bez vyzvania na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotách motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanoveným všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona bezpochyby zostáva. 57. S poukazom na ustanovenie § 68 citovaného zákona ods. 1 v lehote od jedného roka do štyroch rokov podlieha emisnej kontrole pravidelnej motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu, ... Pokiaľ by sa žalobkyňa bola riadila uvedeným ustanovením, jej povinnosťou bolo požiadať príslušný odbor dopravy o dočasné vyradenie motorového vozidla z dôvodu, že motorové vozidlo má problémy s elektroinštaláciou a toto vozidlo je teda v servise za účelom odstránenia uvedenej vady. Na základe tejto skutočnosti bol by správny orgán predmetné vozidlo vyradil z evidencie a následne po odstránení vady a problému s elektroinštaláciou zaradil opätovne do evidencie motorových vozidiel. Takýmto spôsobom sa žalobkyňa vo svojom konaní neriadila a uvedený postup v tomto prípade nezvolila. Napriek tej skutočnosti, že predložila v rámci odvolania potvrdenie, ktoré však neobsahovalo žiadne podporné údaje, ktoré by svedčili o tom, že skutočne predmetné motorové vozidlo ktorého je vlastníčkou a prevádzkovateľom EČV: J bolo v tomto
čase v servise I. spol. s.r.o., bezpochyby preukázané nebolo. Správny súd z uvedeného potvrdenia mal za preukázané len to, že uvedené vystavil konateľ spoločnosti I. spol. s.r.o. na základe požiadania žalobkyne a že uvedené motorové vozidlo sa v servise malo nachádzať. Či v skutočnosti v servise uvedené motorové vozidlo bolo, aké vady respektíve, čo na motorovom vozidle bolo vadné a aké opravy sa na predmetnom motorovom vozidle vykonali, preukázané z uvedeného potvrdenia nebolo. Preto správny súd predmetný dôkaz nepovažoval za vierohodný a vyhodnotil ho ako irelevantný v danom konaní. Na základe týchto skutočností mal bezpochyby preukázané, že žalobkyňa sa správneho deliktu v zmysle príslušných ustanovení zákona 725/2004 Z.z. konkrétne ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod druhý v nadväznosti na § 68 ods. 1 zákona Z.z. bezpochyby dopustila. 58. S dôrazom na tieto skutočnosti preto správny súd postupoval v zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Bezpochyby dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade so zákonom, na základe dostatočne zisteného skutkového stavu z ktorého správne orgány vyvodili správny právny záver a svoje rozhodnutia riadne a dostatočne odôvodnili tak, aby ich mohol správny súd v danom konaní riadne preskúmať. Vyjadril sa k podstatným námietkam žaloby, pričom sa riadil právnym názorom nielen Ústavného súdu SR, ale i NS SR, že mi je potrebné vyjadriť sa ku všetkým žalobným námietkam. 59. Žalobné námietky, ktoré sú uvádzané v rozsiahlej žalobe podľa správneho súdu zavádzajú správny súd, aby posúdil povinnosti žalobkyne v rozsahu citovaného zákona. K porušeniu ústavných práv, porušeniu medziľudských práv, porušeniu práva, ktorými argumentovala žalobkyňa v žalobe vyplývajúce z Dohovoru o ľudských právach, z rozhodnutí NS SR, z nálezov ÚS SR, ako aj z rezolúcie valného zhromaždenia z 10.12.1948, ako aj zo základných ľudských práv a slobôd, ktoré bezpochyby zabezpečuje organizácia spojených národov, či Rada Európy, v tomto prípade žalobkyne zo strany správnych orgánov nedošlo. Poukaz na nálezy ÚS SR, na judikatúru tak NS SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ďalej poukaz na články Ústavy Slovenskej republiky, ako aj Dohovoru, bezpochyby nenapĺňajú povinnosť správneho súdu zrušiť predmetné rozhodnutie vydané žalovaným, ktoré ako už uviedol správny súd bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, na základe skutočností, ktoré boli preukázané a správny súd má za to, že žalobné námietky žalobkyne uvádzané v žalobe tento právny názor správneho súdu nemohli ovplyvniť. Preto správny súd rozhodnutia, ktoré vydali správne orgány považuje za zákonné a na základe týchto skutočností žalobu ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 190 S.s.p. zamietol. 60. S poukazom na to, že žalobca v konaní nemal úspech súd rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. A to z dôvodu, že s poukazom na ustanovenie § 168 S.s.p. nevzhľadol také dôvody, na základe ktorých by náhradu trov konania priznal voči žalobcovi žalovanému. 61. Uvedené prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.) a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku)