Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_1Ek-3407-2022.pdf
PDF · 101.9 KB
Case nature
Subarea
1Ek/3407/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 792 752, v konaní zastúp.: JUDr. Andrea Cviková s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516 proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XXX, XXX XX D., právne zastúp.: WEBBER LEGAL, s.r.o. so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50680552, o vymoženie 2.395,30 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Petrom Kohútom, so sídlom exekútorského úradu A. E. XX, XXX XX F. F. (ustanoveným nástupcom súdnej exekútorky JUDr. Stanislavy Kolesárovej) pod sp. zn. 84EX 33/23-S, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/3407/2022 zo dňa 27. 07. 2023, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/3407/2022 zo dňa 27. 07. 2023 z a m i e t a.
II. Oprávnenému sa nárok na náhradu trov sťažnostného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdu dňa 20.12.2022 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej exekučným titulom, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/158/2014 zo dňa 15.12.2014, právoplatný a vykonateľný dňa 03.02.2015 (ďalej len „exekučný titul“). Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o doplnení niektorých zákonov. Dňa 13.01.2023 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Stanislavu Kolesárovú, so sídlom exekútorského úradu v Banskej Bystrici, ktorý ju viedol pod sp. zn. 84EX 33/23. Poverená súdna exekútorka bola ku dňu 19.06.2023 odvolaná z funkcie, pričom jej ustanoveným nástupcom sa stal súdny exekútor JUDr. Peter Kohút, so sídlom v Banskej Bystrici.
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/3407/2022 zo dňa 27. 07. 2023 vyššia súdna úradníčka zamietla návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že návrh na zastavenie exekúcie je procesnou obranou povinného proti exekúcii, ktorého účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Exekučný súd teda v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie sa posudzuje v čase začatia exekučného konania, t.j. v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Povinný nemôže v návrhu na zastavenie exekúcie namietať skutočnosti, ktoré vznikli pred vydaním exekučného titulu, pričom dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý tento návrh podal. Vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa udiali pred vydaním exekučného titulu, vyššia súdna úradníčka uviedla, že exekučné konanie je konaním vykonávacím, ktoré je z hľadiska svojej podstaty určené výlučne na faktický výkon rozhodnutia, nie pre autoritatívne
nachádzanie práva a rovnako tak nie je konaním prieskumným, či dokonca opravným. Je nepochybné, že povinný je oprávnený domáhať sa zmeny alebo zrušenia rozhodnutia súdu využitím riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov. Tomuto účelu však nemôže slúžiť inštitút zastavenia exekúcie podľa § 61k Exekučného poriadku. Skutočnosti uvádzané v návrhu na zastavenie exekúcie mal teda povinný namietať ešte v základnom konaní (t. j. po vydaní platobného rozkazu, ktorý je v tomto konaní exekučným titulom). Vzhľadom na skutočnosť, že vyššia súdna úradníčka pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie nezistila žiadny z dôvodov na zastavenie exekúcie, a teda exekúcia sa má vykonať na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, v súlade s ust. § 61l ods. 3 Exekučného poriadku návrh na zastavenie exekúcie zamietla (výrok I.). Zároveň oprávnenému priznala nárok na náhradu trov exekúcie v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 151,56 Eur (výrok II.).
3. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej lehote povinný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že vyšší súdny úradník dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil povinnému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že po vydaní exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré vylučujú, aby vo veci tohto exekučného titulu mohla byť platne vedená exekúcia, konkrétne dňa 05.03.2020 vyhlásil Súdny dvor EÚ rozsudok vo veci C-679/18, podľa ktorého okrem iného platí, že „Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.“ Podľa názoru povinného je teda exekúcia vedená na základe exekučného titulu, v ktorom nebolo skúmané, či a ako oprávnený (veriteľ) skúmal bonitu povinného (spotrebiteľa), a teda ani nemohli byť uplatnené žiadne sankcie vyplývajúce za porušenie tohto práva zo strany veriteľa (oprávneného). Pritom vyriešenie tejto otázky má priamy vplyv na existenciu, resp. výšku plnenia, na ktoré je oprávnený oprávnený voči povinnému, a to nielen z pohľadu toho, či oprávnený má nárok na hospodársky prospech (teda či vôbec má nárok na úroky a poplatky a iné riadne plnenia nad rámec istiny), ale aj z pohľadu toho, na aké konkrétne plnenia a v akom čase (termín splatnosti jednotlivých nárokov) má nárok, keďže v zmysle ustanovenia paragrafu 11 odsek 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvárania zmluvy veriteľ nemá nárok na jednorazové zosplatnenie spotrebiteľského úveru. Z obsahu spisu, v ktorom bol vydaný exekučný titul, je pritom zrejmé, že povinný uhradil oprávnenému viac (v návrhu na vydanie platobného rozkazu je uvedené, že povinný uhradil oprávnenému sumu vo výške 2.176,74 Eur) ako bola poskytnutá istina spotrebiteľského úveru (1.500 Eur) a že oprávnený odvodzuje svoj nárok od predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru. Zároveň je zrejmé, že súd v základnom konaní neprihliadal na to, či a ako oprávnený – žalobca a veriteľ, skúmal bonitu povinného – žalovaného ako spotrebiteľa, teda či a ako oprávnený – žalobca a veriteľ splnil svoje povinnosti podľa ustanovenia paragrafu 7 a paragrafu 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a podľa ustanovenia článku 8 Smernice 2008/48/ES. Skutočnosti, že sudca v konaní vedenom na Okresnom súde Brezno, sp. zn. 4C/158/2014 žiadnym spôsobom neskúmal existenciu porušenia povinností veriteľa stanovených v článku 8 tejto smernice, resp. v ust. § 7 a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., a následne teda ani neuplatnil žiadne sankcie plynúce z týchto možných porušení, hoci tieto sankcie by mohli mať priamy vplyv na existenciu alebo výšku nároku oprávneného proti povinnému, je podľa názoru povinného nevyhnutné inou skutočnosťou, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu, a preto povinný navrhol, aby súd exekúciu zastavil z dôvodov podľa ust. § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Povinný okrem toho v podanej sťažnosti vyjadril svoj nesúhlas s odôvodnením uznesenia vyššieho súdneho úradníka, kde tvrdil, že exekúcia môže byť zastavená len pre okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu. Ak vyšší súdny úradník mal za to, že dôvodom na zastavenie exekúcie môže byť iba to, čo vzniklo po vzniku exekučného titulu, je zrejmé, že nepodrobil exekučný titul, ktorým je platobný rozkaz bez odôvodnenia, resp. zmluvný vzťah, o ktorom bolo týmto exekučným titulom rozhodnuté, ex offo súdnemu prieskumu, najmä z pohľadu toho, či zmluva neobsahuje prípadne neprijateľné podmienky, dojednanie o neprimerane vysokej zmluvnej pokute, ďalej
či veriteľ splnil svoju informačnú povinnosť a teda či zmluva obsahuje všetky náležitosti podľa Smernice 2008/48 (najmä jej čl. 10) a zákona č. 129/2010 Z. z. (najmä ust. § 9) a ak ich neobsahuje alebo ich obsahuje, ale sú vyjadrené nesprávne, nevyvodil právne dôsledky z toho vyplývajúce, najmä neuplatnil sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, prípadne neplatnosti dohody o odplate z dôvodu rozporu s ust. § 53 ods. 6 OZ, prípadne neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako takej (ust. § 3 ods. 1 a ust. § 39 OZ), ani nevykonal prieskum existencie porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 Smernice 2008/48 a ust. § 7 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a nevyvodil dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve. V tomto kontexte povinný žiada, aby tento prieskum vykonal sudca konajúci o sťažnosti. Poukázal aj na skutočnosť, že ročná úroková sadzba úveru bola dojednaná vo výške 70,43% a RPMN bol dojednaná vo výške 67,57%. Povinný ďalej tvrdil, že oprávnený pred poskytnutím úveru nenahliadol do žiadneho úverového registra a pokiaľ ide o zamestnanie povinného, tento v čase žiadosti o úver bol zamestnaný ako profesionálny vojak, ale iba na dobu určitú, do 27.6.2011. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 8.10.2010 na obdobie 42 mesiacov, a teda povinný má za to, že pri zachovaní odbornej starostlivosti nemohol byť povinnému úver poskytnutý, nakoľko po období po 27.6.2011 bola jeho ekonomická situácia zjavne neistá. Na základe všetkého uvedeného povinný navrhol, aby súd rozhodol o sťažnosti tak, že zmení výrok I. uznesenia a exekúciu zastaví, zároveň zmení výrok II. uznesenia tak, že povinnému prizná voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania o návrhu na zastavenie exekúcie vo výške 259,12 Eur, a tiež prizná povinnému voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti voči uzneseniu vo výške 129,56 Eur.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
11. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a obsahu podanej sťažnosti treba konštatovať, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súd považuje za dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, sťažnostný súd musel sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
12. Na zdôraznenie správnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia súd prvej inštancie nad rámec dopĺňa, že povinný v rámci podanej sťažnosti opätovne namietal nesprávnosť a nezákonnosť exekučného titulu, ktorým v danej veci je platobný rozkaz Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/158/2014 zo dňa 15.12.2014. Sťažnostný súd uznáva, že Exekučný poriadok pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, avšak len v zákonom vymedzených prípadoch, pričom sa jedná o výpočet taxatívny (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku), ktorý nemožno rozširovať. V nadväznosti na uvedené tak neušlo pozornosti sťažnostného súdu, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, čo v konaní nebolo sporné. Hmotnoprávny prieskum exekučného titulu zo strany exekučného súdu by tak vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci mohol byť prípustný len postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, a to s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022. Vychádzajúc však z uvedeného uznesenia musí sťažnostný súd zdôrazniť, že v danom prípade exekučný súd nie je oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu (ani len z pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok či iných okolností súvisiacich s uzavretím úverovej zmluvy), pretože exekučným titulom je právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz vydaný sudcom. Za stavu, že spotrebiteľská zmluva bola predmetom prieskumu v základnom konaní, pričom tento prieskum vykonal sudca, má potom sťažnostný súd za to, že uvedené exekučnému súdu bráni vo vykonaní hmotnoprávneho prieskumu exekučného titulu opätovne v rámci exekúcie. Ak by totiž exekučný súd vyhovel požiadavke povinného a vykonal hmotnoprávny prieskum exekučného titulu (v rozsahu prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok, platnosti zmluvy, premlčania priznaného nároku, bonity klienta, atď.), porušil by princíp právnej istoty, právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie na strane oprávneného. Práve totiž v zmysle zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022 je exekučný súd oprávnený a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku z pohľadu § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku výlučne v prípade, ak sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom, priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. V prejednávanej veci však bol exekučný titul vydaný sudcom, v dôsledku čoho nemožno spomínané zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky aplikovať, a exekučný súd je tak viazaný obsahom exekučného titulu a musí z neho vychádzať.
13. Všetky teraz tvrdené skutočnosti mal povinný namietať v konaní základnom a ak tak opomenul, nie je mu poskytnutá ochrana v exekučnom konaní. Pokiaľ povinný nesúhlasil s vydaným rozhodnutím a považoval nárok oprávneného za nedôvodný, mal možnosť v zmysle poučenia podať proti nemu v stanovenej lehote odpor, kde by v rámci dokazovania v ďalšom konaní mohol uplatniť všetky svoje námietky a výhrady k exekučnému titulu. Konanie, v ktorom bol exekučný titul vydaný, v žiadnom prípade nebolo konaním, v ktorom by nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, pretože išlo o konanie súdne, kde súd tieto skutočnosti skúma ex offo. Exekučný súd by mohol návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne vyhovieť návrhu na zastavenie exekúcie) len v prípade ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. V prípade povinného však možnosť namietať existenciu neprijateľnej podmienky existovala, a to práve prostredníctvom odporu proti platobnému rozkazu, ktorú však povinný nevyužil. K ďalším námietkam povinného uvedeným v návrhu na zastavenie exekúcie a v následne podanej sťažnosti súd prvej inštancie uvádza, že tieto námietky povinného nie sú pre účely prebiehajúcej exekúcie opodstatnené a pre súd nezakladajú povinnosť o nich konať a rozhodovať pretože, nemajú vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu.
14. Premietnutím vyššie uvedeného na prejednávanú vec tak sťažnostný súd opätovne zdôrazňuje, že exekučný súd sa mohol v rámci posudzovania návrhu povinného na zastavenie exekúcie zaoberať len skutočnosťami, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu, čo je odôvodnené tým, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť vykonateľného rozhodnutia, pričom pod uvedené by spadali
aj povinným uvádzané námietky. Návrh na zastavenie exekúcie je procesným prostriedkom, ktorým možno vyvolať spor o prípustnosť exekúcie, pretože smeruje proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu. Predmetom návrhu na zastavenie exekúcie preto môže byť iba skutočnosť procesného alebo hmotného práva, ktorá nastala po vydaní exekučného titulu. Exekučný súd nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule, či ex ante poskytnúť ochranu povinným v rozpore s výrokom právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Z tohto pohľadu preto za irelevantné možno považovať námietky týkajúce sa nesprávnosti exekučného titulu resp. týkajúce sa nesprávnosti konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Vo vykonávacom konaní už súd vychádza z vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože len vykonáva to, o čom už bolo rozhodnuté a nenahrádza súd, resp. iný orgán, v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti. Skutočnosti namietané povinným jednoznačne spadajú do obdobia pred vydaním exekučného titulu (existencia neprijateľných zmluvných podmienok, neplatnosť zmluvy, premlčania priznaného nároku, neskúmanie bonity klienta, atď.), preto nie sú spôsobilé privodiť zmenu, ani zrušenie napadnutého rozhodnutia. Exekučný súd je obsahom exekučného titulu viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20Cdo/1940/2008). Nemožno preto prisvedčiť obrane povinného, keď sa domáha toho, aby exekučný súd exekúciu zastavil z dôvodu, že nesúhlasí s rozhodnutí iného všeobecného súdu SR. Skutočnosti, ktoré povinný uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie ako i podanej sťažnosti a ktoré existovali už v čase vydania exekučného titulu, mohol a mal včas namietať výlučne v základnom konaní, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre exekúciu (viď. napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 05. 11. 2019, sp. zn. IV. ÚS 104/2019). Uvedené závery sú podľa názoru konajúceho súdu v súlade aj s nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 41/2011 z 03. 05. 2011.
15. Práve to, že exekučný titul bol vydaný sudcom, v danom prípade bráni exekučnému súdu vo vykonaní hmotnoprávneho prieskumu exekučného titulu z pohľadu povinnou namietaných skutočností. Exekučný titul v danom prípade založil prekážku „res iudicata“ pre akýkoľvek spor o plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 08. 10. 2010, v dôsledku čoho ani exekučný súd bez zákonnej opory nemôže opätovne posudzovať či plnenie priznané exekučným titulom je v súlade s právnymi predpismi. Bez zákonnej opory je neprijateľné, aby exekučný súd hodnotil správnosť a zákonnosť právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného sudcom iného všeobecného súdu, pretože to nie je primárnou úlohou exekučného súdu. Exekučný súd nepôsobí ako odvolacia inštancia a ani návrh na zastavenie exekúcie nie je a nemôže byť opravným prostriedkom proti exekučnému titulu. Právny záver exekučného súdu o nemožnosti hmotnoprávneho prieskumu exekučného titulu navyše zodpovedá i európskej judikatúre, z ktorej vychádza i zjednocujúce stanovisko prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, kedy aj z rozsudku súdneho dvora C-448/17 vyplýva, že súdny dvor v štádiu vykonávacieho konania a priori nevylučuje preskúmanie exekučného titulu, avšak opäť len v prípade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom, a to z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktorá bola podkladom na jeho vydanie, a teda vecnej správnosti exekučného titulu. Práve naopak, súdny dvor (za situácie, keď vnútroštátna právna úprava zveruje právomoc vydať platobný rozkaz vyššiemu súdnemu úradníkovi, pričom stanovuje iba 15-dňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje odpor vecne odôvodniť) považuje za nevyhnutné takúto kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok vo vykonávacom konaní uskutočniť ex offo (za podmienky, že to vnútroštátna právna úprava umožňuje), pretože len vtedy možno považovať ciele sledované smernicou 93/13/EHS za naplnené.
16. Z obsahu exekučného titulu je v danom prípade zrejmé, že posúdenie zmluvy o revolvingovom úvere vykonal sudca, pričom na toto posúdenie nadväzovalo vydanie exekučného titulu. Pokiaľ teda povinný s vydaným exekučným titulom nesúhlasil, mal možnosť sa voči nemu brániť, a to podaním odporu. Za stavu, keď povinný bez objektívneho dôvodu odpor nepodal, treba konštatovať, že nekonal v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Povinný ako spotrebiteľ by síce mal nárok na osobitnú právnu ochranu, avšak táto nemôže nadobudnúť bezmedzný charakter až do takej miery, že by úplne a bezvýhradne zbavovala spotrebiteľa jeho zodpovednosti napr. za právne úkony, ktoré osobitne verifikoval svojim podpisom a ku ktorým pristúpil dobrovoľne, či jeho zodpovednosti
za jeho pasivitu v základnom konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul a voči ktorému sa spotrebiteľ aktívne nebránil. Aj spotrebiteľ musí byť vo vzťahu k svojmu postaveniu a svojim právam obozretný a konať svedomite. Ochranu, ktorej sa tak povinná v rámci exekučného konania domáha, jej vzhľadom na vyššie uvedené nemožno poskytnúť.
17. Treba tak sumarizovať, že predmetná exekúcia sa začala a je naďalej vedená dôvodne, a exekučný súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone súdom priznaného práva, pričom je na rozhodnutí oprávneného či toto právo bude aj realizovať. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo priznané mu právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, t.j. realizuje svoje právo. Nekoná v rozpore s právom.
18. Uvedenými úvahami sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/3407/2022 zo dňa 27.07.2023, a preto túto sťažnosť zamietol v celom rozsahu.
19. Keďže povinný inicioval návrhom na zastavenie exekúcie exekučný spor s oprávneným, súd rozhodoval v súlade s § 199d a nasl. Exekučného poriadku aj o náhrade trov exekučného konania s tým súvisiacich.
20. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť povinného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by súd priznal oprávnenému ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že oprávnenému žiadne trovy v súvislosti s konaním o sťažnosti povinnej nevznikli (k sťažnosti sa nevyjadril), súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol tak, že oprávnenému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.
Poučenie:
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
V Banskej Bystrici, 5. februára 2024
JUDr. Katarína Zdechovanová s u d k y ň a