Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/46/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Oberbank Leasing, s. r. o., Bratislava, Prievozská 4, IČO 35 955 015, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Nosko & Partners, s. r. o., Bratislava, Podjavorinskej 2, proti žalovaným: 1. C. C., nar. XX.XX.XXXX, 2. D. C., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom E. XXX, obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Dunajská Streda, Poľná cesta 966/9, o zaplatenie 39.296,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -112 zo dňa 23.04.2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 31.694,08 eur s 0,05% úrokom z omeškania denne z istiny od 16.10.2012 do zaplatenia, do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prípade plnenia dlžníka: BAVI, s. r. o., IČO 45 689 440 z rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej a mediačnej, záujmovom združení právnických osôb č. k. dňa 08.09.2015 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaných 1 a 2. Druhým odsekom výroku vo zvyšku súd žalobu zamietol. Tretím odsekom výroku súd žalobcovi priznal voči žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62%.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil ust. , , , , , , , , .

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalovaní 1/ a 2/ ako ručitelia sú jednoznačne a nezameniteľne označení na zmluvách o ručení, zmluvu podpísali s tým, že sa s ňou riadne oboznámili a rovnako že sa oboznámili s obsahom leasingovej zmluvy, vrátane VZP. Zmluva o ručení je platná (otáznou by mohla byť vykonateľnosť, a teda čiastočná neplatnosť čl. 3, čím sa však súd nezaoberal, nakoľko sa netýka sporu), obaja žalovaní sa zaviazali splniť záväzok veriteľovi, ak ho nesplní dlžník, výzvu a špecifikáciu svojej pohľadávky im žalobca doručil. Podmienka výzvy žalobcu dlžníkovi bola takisto splnená, preto sa môže žalobca úspešne domáhať plnenia aj voči ručiteľom. Leasingové splátky mali v splátkovom kalendári presne určenú splatnosť a každá z nich bola samostatne uplatniteľná, splátky splatné v decembri 2010 a v januári až marci 2011 si žalobca osobitne (mimo úverového zostatku istiny a úrokov ako ušlého zisku) spolu k nim prináležiacim úrokom z omeškania uplatnil vo finančnom vyúčtovaní, súd tak dospel k záveru, že námietka premlčania tejto časti nároku vznesená žalovanými bola dôvodná (od splatnosti uvedených štyroch splátok štvorročná premlčacia lehota na ich uplatnenie uplynula pred podaním žaloby) a preto v tejto časti (na nárokoch vo výške spolu 7.602,02 eur) žalobu zamietol.

4. K žalovanými namietanej znalcom určenej všeobecnej hodnoty predmetu leasingu je potrebné uviesť, že nákladné vozidlo bolo predané za cenu vyššiu, než bola určená znalcom, pokiaľ sa žalovaným zdala neprimeraná oproti vstupnej cene, súd poukazuje na stav vozidla v čase predaja (podľa konštatovania znalca, ktorý vozidlo videl, bolo nepojazdné a predpokladal významné výdavky na jeho opravu v servise). Súd nemal dôvod skúmať primeranosť určenej vstupnej ceny predmetu leasingu (zmluvná voľnosť), ani znenie a obsah kúpnej zmluvy (uzavretej žalobcom s treťou osobou) ohľadne označenia alebo neoznačenia vád vozidla. Znalecký posudok predložený žalovanými k všeobecnej hodnote nemal relevanciu, nakoľko znalec vozidlo nevidel. V znení splátkového kalendára predstavovali úroky na poskytnutom leasingu 8.400 eur, z tejto časti (na nároku na ušlý zisk) žalobca odpočítal úrok pripadajúci na osobitne uplatnených splátkach, preto tu nebol dôvod použiť , keďže sa nárok na úrok z omeškania (z osobitne uplatnených splátok) a nárok na ušlom zisku vzájomne nekryli. Nakoľko vo zvyšku nároku (zostatok úverovej istiny po odpočte ceny z predaja a ušlý zisk ako náhrada škody pre riadne nesplácanie lízingu) súd vyhodnotil žalobu ako dôvodnú a zaviazal žalovaných, aby žalobcovi sumu 31.694,08 eur spoločne, súd priznal zároveň žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania (uplatnený v súlade so zákonom) z priznanej čiastky, odo dňa uplatneného žalobcom (dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu, uvedenej vo finančnom vyrovnaní), keďže žalovaní sa s plnením preukázateľne dostali do omeškania. Súd priznal podľa nárok na náhradu trov žalobcovi ako vo väčšom rozsahu úspešnejšej strane sporu voči žalovaným v rozsahu 62% (podľa pomeru úspechu žalobcu a žalovaných 81%:19%).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcej časti, podali odvolanie žalovaní 1 a 2, ktorým sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol, uplatniac si náhradu trov konania, v zmysle odvolacích dôvodov podľa . Žalovaní nesúhlasia s tým, ako sa súd vysporiadal s platnosťou zmlúv o ručení zo dňa 13.12.2010 uzatvorených medzi žalobcom a žalovanými (bod 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie namietali neurčitosť právneho úkonu zmluvy o ručení ako celku a sú toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ) právny úkon je možné považovať za určitý, ak nie je obsahovo vnútorne rozporný a jeho predmet je jasne určený. Súčasne sa musí splniť podmienka, že tento rozpor v obsahu právneho úkonu nie je možné odstrániť ani použitím zákonných interpretačných pravidiel. V konkrétnom prípade obsah čl. II zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 je protirečiaci obsahu čl. III tej istej zmluvy. V čl. II sa ručiteľ (žalovaní) zaväzuje, že v prípade omeškania nájomcu (dlžník) so zaplatením pohľadávky prenajímateľa (žalobca), najmä v prípade predčasného skončenia leasingovej zmluvy, na vyzvanie žalobcu zaplatí pohľadávku žalobcu z leasingovej zmluvy číslo 12755 uzatvorenej medzi žalobcom a dlžníkom. Čl. III zmluvy o ručení zas hovorí o prevzatí záväzku dlžníka z leasingovej zmluvy č. 12755 žalovanými, opäť - rovnako ako v prípade čl. II - na základe výzvy a v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy žalobca mal zaslať výzvu žalovaným. Dôsledky takejto výzvy však nie sú zrejmé, nakoľko nie sú jasne definované v zmysle obsahu zmluvy o ručení. Na základe výzvy žalobcu mali žalovaní plniť ako ručitelia v súlade s čl. II zmluvy o ručení, alebo mali prevziať záväzky v zmysle čl. III zmluvy o ručení? Je tu teda jednoznačný vnútorný rozpor v obsahu právneho úkonu zmluvy o ručení. Tento rozpor v prejave vôle nie je možné odstrániť ani využitím výkladových pravidiel podľa . Dokazovanie na preukázanie skutočností rozhodných podľa súd prvej inštancie nevykonal. S poukazom na akákoľvek tretia osoba v postavení žalovaných vyššie uvedený rozpor odstrániť výkladom nevie, obsah zmluvy o ručení pre takúto osobu ostáva nejasný. Preto výklad zmluvy o ručení je potrebné použiť na ťarchu osoby, ktorá prvá sporný výraz použila ( ). Touto osobou bol nepochybne žalobca, ktorý zmluvu o ručení vyhotovil v rámci zmluvnej dokumentácie k leasingovej zmluve č. 12755. Uvedené je podčiarknuté, minimálne vo vzťahu ka žalovanej v druhom rade, ktorá nepochybne v zmluvnom vzťahu k žalobcovi vystupovala ako spotrebiteľ (nebola ani spoločníčkou, ani konateľkou dlžníka), (samotná zmluva o ručení sa spravuje v zmysle ). Žalovanými v tomto bode načrtnutý rozpor v obsahu zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 bol umocnený aj výzvou doručenou žalobcom žalovaným dňa 01.10.2012. Z tejto výzvy tiež nie je jednoznačné, podľa ktorého z ustanovení zmluvy o ručení žiada žalobca plnenie od žalovaných, či podľa čl. II, alebo čl. III. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so zmluvami o ručení z vyššie v tomto bode uvedených hľadísk. Ak bol toho názoru, že zmluva o ručení je jasný, zrozumiteľný a určitý právny úkon, mal sa vysporiadať s tým, ktorá z ustanovení (čl. II alebo čl. III) má

prednosť a prečo. Konštatovanie, že s čl. III zmluvy o ručení sa nezaoberal nakoľko nemá v tomto prípade relevanciu (bod 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku), nie je postačujúci vzhľadom na vnútorný rozpor predmetného dokumentu ako celku. Vzhľadom na uvedené žalovaní sú toho názoru, že zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 uzatvorené medzi žalobcom a žalovanými, ktoré mali tvoriť právny základ nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní sú neplatné s poukazom na . Súd prvej inštancie v tomto rozsahu nesprávne právne posúdil vec a s argumentmi žalovaných sa nevysporiadal presvedčivo ( ). Konanie tak zaťažil vadou podľa .

6. Súd prvej inštancie pochybil aj pri posúdení existencie právneho základu nároku žalobcu. Ako z dokumentu predloženého žalobcom označeného ako „Konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ č. 12755“ - na ktorý sa žalobca odvolával aj vo výzve na plnenie adresovanej žalovaným

- vyplýva, že žalobca si uplatnil svoje údajné nároky zo zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 voči žalovaným, nakoľko došlo k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy č. 12755 uzatvorenej medzi žalobcom a dlžníkom. Žalobca však v priebehu konania nevedel preukázať predčasné skončenie predmetnej leasingovej zmluvy a ani spôsob jej ukončenia. Vyvstáva tak otázka, či leasingová zmluva bola skutočne ukončená, ak áno, akým spôsobom? Ustálenie týchto otázok má rozhodný význam z hľadiska dôvodnosti uplatnenia nárokov žalobcu, ich právneho dôvodu (čl. II alebo čl. III. zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010), ich rozsahu, omeškania leasingového nájomcu (dlžníka), a tým pádom aj na rozsah povinnosti žalovaných plniť akcesorický záväzok z ručenia. V zmysle samotnej leasingovej zmluvy predčasné skončenie, či už vo forme výpovede, alebo vo forme odstúpenia, musí mať písomnú formu. Odkaz na vnútornú evidenciu žalobcu nie je dôkazom preukazujúcim zánik záväzku z leasingovej zmluvy spôsobom stanoveným v leasingovej zmluve (v písomnej forme). Dokonca žalobca hodnoverným spôsobom nevedel preukázať ani skutočný dátum zániku leasingovej zmluvy: z dokumentu „Konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ č. 12755“ vyplýva rok 2012, z vyjadrenia žalobcu zo dňa 16.04.2018 a z vyjadrenia na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.04.2018 zas vyplýva dátum apríl 2011. Žalovaní sú toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne zániku záväzku dlžníka z leasingovej zmluvy uzatvorenej s dlžníkom, a následne nesprávne právne posúdil povinnosť žalovaných plniť zo zmluvy o ručení. Súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu z titulu ručenia voči žalovaným bez toho, aby (okrem neurčitosti právneho úkonu vytknutého v bode I. tohto odvolania) ustálil zánik a spôsob zániku záväzku zabezpečeného údajným ručením.

7. Žalovaní - hoci rešpektujú zásadu voľného hodnotenia dôkazov zo strany súdu prvej inštancie - považujú za nesprávne, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so znaleckým posudkom vypracovaným Ing. Liščákom, predloženým žalovanými na preukázanie nenáležitej predajnej ceny predmetu leasingu v zmysle leasingovej zmluvy č. 12755. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným právom súdu, na druhej strane však musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť svoju úvahu ( ). Odmietnuť vziať do úvahy znalecký posudok vypracovaný na objednávku niektorej zo strán sporu iba z dôvodu, že znalec nemal priamy prístup k predmetu posudzovania (v tomto prípade motorového vozidla tvoriaceho predmet leasingu), hoci znalecký posudok spĺňa všetky zákonné náležitosti, je v rozpore s podstatou . Znalec poverený žalovanými bol si vedomý pri vypracovaní znaleckého posudku toho, že nebude mať prístup k posudzovanej veci, napriek tomu vzal na seba zodpovednosť, ktorú ako znalec nepochybne má, a vyhotovil znalecký posudok. Zrejme totiž usúdil, že dostupné údaje, najmä skorší znalecký posudok objednaný žalovaným (znalecký posudok Ing. Svoreňa), údaje získané od dovozcu motorových vozidiel zn. DAF, tvoria dostatočný podklad na vypracovanie hodnoverného a obhájiteľného znaleckého posudku. Súd mohol v prípade pochybností vypočuť znalca, poprípade oboch znalcov podľa . S poukazom na nemohol bez ďalšieho odmietnuť znalecký posudok objednaný žalovanými a tým de facto spochybniť odbornosť znalca, ktorý tento posudok vypracoval. Navyše, v spojení s vyššie v tomto bode uvedeným, rozhodol súd opierajúc sa o tvrdenia žalobcu, najmä o znalecký posudok predložený žalobcom, hoci ten bol spochybnený nielen znaleckým posudkom predloženým žalovanými (viď vyššie), ale aj ďalšími dôkazmi. Najmä kúpnou zmluvou predloženou samotným žalobcom, s ktorým sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať (bod 25 napadnutého rozhodnutia). Ide o kúpnu zmluvu zo dňa 12.04.2012 uzatvorenú medzi žalobcom a VB LEASING SK, spol. s r.o., ktorým predal žalobca motorové vozidlo tvoriace predmet leasingu po údajnom skončení leasingu, pričom z predmetnej zmluvy vôbec nevplýva, že predmet leasingu má byť vadný. Vada motorového vozidla bola pritom hlavným argumentom Ing. Svoreňa

pre určenie nízkej hodnoty motorového vozidla v znaleckom posudku predloženom žalobcom a tiež argumentom pre predaj motorového vozidla za nízku cenu žalobcom (z čoho zas pramení dôvod vysokých nárokov žalobcu voči žalovaným z leasingovej zmluvy č. 12755). Tiež však treba poukázať na neúmerne vyššie kúpne ceny obdobných motorových vozidiel, čo žalobcovia preukázali inzerátmi, ale čo naznačil aj Ing. Liščák v znaleckom posudku predloženom žalovanými. Súd prvého stupňa teda na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ ide o určenie primeranej ceny, za ktorú bolo motorové vozidlo tvoriace predmet leasingu predané žalobcom a z toho vyplývajúci rozsah nárokov žalobcu. Tiež zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď nedostatočným spôsobom sa vysporiadal so znaleckým posudkom predloženým žalovanými. Vzhľadom na uvedené argumenty žalovaní navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v akom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu, zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovaným prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaní 1 a 2 sa písomne vyjadrili k vyjadreniu žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že články II a III zmlúv o ručení sú samostatnými právnymi inštitúciami, žalovaní sú toho názoru, že práve tieto dva rozličné právne inštitúty zakomponované bez ďalšej úpravy a podrobností do jedného úkonu vytvárajú jeho vnútorný rozpor vedúci k neplatnosti celého úkonu. Vôľa zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 mohla smerovať k zabezpečeniu záväzku zo zmluvy o finančnom leasingu uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou BAVI s.r.o., nie je však jedno, akým spôsobom malo dôjsť k zabezpečeniu záväzku podľa vôle zmluvných strán. V smere aplikácie dokazovanie pred súdom prvej inštancie vykonané nebolo, preto v tomto prípade použiteľný nie je. Súd musel vychádzať z výkladu podľa a nasl. , aplikáciou ktorých ustanovení nie je možné podľa názoru žalovaných odstrániť vnútorný rozpor predmetného právneho úkonu. Podľa názoru žalovaných aplikáciou a nasl. je možné dospieť jedine k záveru o neplatnosti právneho úkonu zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 pre nejasnosť a vnútorný rozpor. V podanom vyjadrení žalobca len potvrdil, že nie je schopný preukázať zánik záväzku údajne zabezpečeného zmluvami o ručení uzatvorenými medzi žalobcom a žalovanými. Argumenty žalobcu uvedené aj v rámci konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom vyjadrení žiadnym spôsobom nie sú spôsobilé ospravedlniť žalobcu pri preukazovaní ukončenia zmluvy o finančnom leasingu platným, zmluvne dohodnutým spôsobom. O tom ani nehovoriac, že ako môže žalobca tvrdiť, že ukončenie leasingovej zmluvy nie je spornou skutočnosťou, keď žalovaní nedostatok spôsobu ukončenia zmluvy namietali v konaní pred súdom prvej inštancie? Argumentácia žalobcu neospravedlňuje jeden z najväčších nedostatkov žaloby žalobcu, ktorým je nepreukázanie zániku zmluvy údajne zabezpečenej zmluvami o ručení.

9. Žalobca odvolanie nepodal, k odvolaniu žalovaných 1 a 2 proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril písomne, navrhol ho ako vecne správny potvrdiť. Žalovaní v Odvolaní namietajú spôsob, akým sa súd vysporiadal s platnosťou zmlúv o ručení zo dňa 13.12.2010, pričom hlavným argumentom žalovaných je vnútorný rozpor v obsahu právneho úkonu Zmlúv o ručení. Zo Zmlúv o ručení je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto sú zmluvné strany, čo je ich predmetom a aká pohľadávka sa zabezpečuje. Žalovaní sa s obsahom Zmlúv o ručení oboznámili a dané potvrdili svojimi podpismi. Podľa názoru žalobcu zo Zmlúv o ručení jasne a zrozumiteľne vyplýva ručiteľský záväzok žalovaného 1 a žalovaného 2 voči žalobcovi. Článok II. Zmlúv o ručení obsahuje všetky náležitosti, ktoré má obsahovať ručiteľské vyhlásenie. Platí, že pohľadávku možno zabezpečiť dohodou účastníkov. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník (ustanovenie . V zmysle vyššie spomenutého článku Zmlúv o ručení sa ručitel' zaviazal, že v prípade omeškania nájomcu so zaplatením akejkoľvek pohľadávky prenajímateľa - veriteľa, ktorá vznikne z vyššie uvedenej leasingovej zmluvy, a to aj ak takáto pohľadávka vznikne v budúcnosti, na prvé vyzvanie veriteľa a bez námietok každú takúto pohľadávku veriteľovi bez omeškania vrátane jej príslušenstva zaplatí, a to až do jej celkovej výšky, najmä v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy. Žalobca uvádza, že článok II. a článok III. Zmlúv o ručení predstavujú dva samostatné inštitúty. Nakoľko nedošlo k uzavretiu dodatkov Zmluvy o finančnom leasingu podľa článku III. Zmlúv o ručení, žalovaní zostali v postavení ručiteľov a teda platí, že z dôvodu, že spoločnosť BAVI si svoj záväzok voči žalobcovi nesplnila riadne a včas, sú povinní ho splniť žalovaní. Žalovaní V Odvolaní tvrdia, že nimi načrtnutý rozpor v protichodnosti prejavu vôle v článku II. a článku III. Zmlúv o ručení nie je možné odstrániť ani využitím výkladových pravidiel podl'a ustanovenia OSZ. Toto tvrdenie považuje žalobca za absolútne zavádzajúce. Žalobcova vôľa je v danom prípade absolútne

nespochybnitel'ná, keď dňa 13.12.2010 došlo k uzavretiu Zmluvy o finančnom leasingu Č. 12755 medzi žalobcom a spoločnosťou BAVI s.r.o., na základe ktorej si zmluvné strany dojednali práva a povinnosti pri finančnom prenájme predmetu leasingu - nákladné vozidlo-ťahač návesov DAF XF 105.460, ktorého vstupná cena bola 67.526,55 EUR; Štandardným postupom v obchodnej praxi žalobou (ako aj iných subjektov poskytujúcich finančný leasing) je zabezpečenie pohl'adávky zo Zmluvy o finančnom leasingu pre prípad, že nájomca si nebude riadne plniť zmluvné povinnosti; v tomto konkrétnom prípade došlo k zabezpečeniu pohl'adávok žalobcu formou ručenia - uzatvorením Zmlúv o ručení - vôl'a žalobcu teda bola zabezpečit' pohľadávku zo Zmluvy o finančnom leasingu. Ručitelia nie sú úplne cudzie osoby, ktoré by (teoreticky) nemuseli poznať vôl'u žalobcu. Žalovaný l aj žalovaný 2 boli v čase uzatvorenia Zmluvy o finančnom leasingu aj Zmlúv o ručení konateľmi spoločnosti BAVI, teda títo boli zároveň oprávnení za spoločnost' BAVI uzatvorit' aj Zmluvu o finančnom leasingu. Na základe uvedeného im prejav vôle žalobcu musel byť úplne zrejmý. Naviac, článok l. Zmlúv o ručení obsahuje vyhlásenie ručiteľov, že poznajú obsah Zmluvy o finančnom leasingu, čo je jej predmetom, ďalej že poznajú obsah všeobecných zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddelitel'nú súčasť Zmluvy o finančnom leasingu a že sú im zrejmé všetky záväzky, ktoré pre spoločnosť BAVI zo Zmluvy o finančnom leasingu vyplývajú, najmä im je známa výška a splatnosť leasingových splátok i spôsob určenia výšky a splatnosť prípadných budúcich pohl'adávok prenajímateľa (žalobcu) voči nájomcovi (spoločnosti BAVI). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalobca toho názoru, že Zmluvy o ručení spĺňajú požiadavky stanovené ustanovením a a nasl. a teda platí, že z dôvodu, že spoločnosť BAVI si svoj záväzok voči žalobcovi nesplnila riadne a včas, žalovaní sú povinní splniť tento záväzok a žalobca je oprávnený toto plnenie od žalovaných na základe Zmlúv o ručení požadovať.

10. Žalovaní spochybňujú existenciu právneho nároku žalobou z dôvodu, že žalobca v priebehu konania nevedel preukázať predčasné skončenie Zmluvy o finančnom leasingu a ani spôsob jej ukončenia. Žalobca odvodzuje svoj právny nárok od predčasného ukončenia Zmluvy o finančnom leasingu ku dňu 02.04.2011 z dôvodu, že spoločnosť BAVI uhradila prvú zvýšenú splátku iba čiastočne (dňa 11.01.2011 uhradila spoločnosť BAVI časť vo výške 1.000,- EUR a dňa 03.03.2011 časť vo výške 500,- EUR) a 1., 2. a 3. riadnu splátku neuhradila vôbec. Žalobca doručenkou k výpovedi Zmluvy o finančnom leasingu nedisponuje, nakol'ko výpoveď bola doručovaná osobne, prostredníctvom subjektov splnomocnených žalobcom na kontrolu a zaistenie držby predmetu leasingu. V praxi sa táto forma doručovania výpovede a zároveň zaistenia predmetu leasingu v niektorých prípadoch osvedčila, nakoľko žalobca mohol okamžite zaistiť predmet leasingu do svojej držby. Skutočnosť, že k tomu došlo, je zrejmá z ďalších skutkových okolností prípadu, t. j. žalobca v súvislosti s predčasným ukončením Zmluvy o finančnom leasingu predmet leasingu odobral a následne speňažil. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že dostatočne preukázal vypovedanie (predčasné ukončenie) Zmluvy o finančnom leasingu a z vnútornej evidencie žalobcu vyplýva, že Zmluva o finančnom leasingu bola ukončená ku dňu 02.04.2011.

11. Žalovaní spochybňujú spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s nimi predloženým znaleckým posudkom. Súd prvej inštancie správne uviedol, že znalecký posudok nemá v danom prípade relevanciu, nakoľko znalec vozidlo nevidel, odbornosť znalca súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybňuje. Posudzovanie znaleckého dokazovania je v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov predmetom vlastnej úvahy súdu a skutočnosť, že konajúci súd na základe záveru o nedostatočnej presvedčivosti znaleckého posudku tento súd prvej inštancie nezobral do úvahy je postupom súladným s ustanoveniami . Naviac žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Ďalej aj podl'a ustanovenia platí, že "súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná." V zmysle ustanovenia platí, že "dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo." To, že nezobral do úvahy ohodnotenie predmetu leasingu vykonaného znaleckým posudkom predloženým žalovanými, odôvodnil skutočnosťou, že tento znalec predsa k predmetu leasingu nemal prístup a preto tento znalecký posudok nepovažoval za relevantný. Naviac žalobca dáva do pozornosti, že žalobca predmet leasingu odpredal za kúpnu cenu 27.000,- EUR bez DPH, teda za sumu vyššiu ako bola určená znaleckým posudkom vyhotoveným znalcom Ing. Jánom Svoreňom (ten stanovil všeobecnú hodnotu predmet leasingu vo výške 23.865,- EUR bez DPH). Z uvedeného je nepochybné, že žalobca pri odpredaju predmetu leasingu za účelom poníženia svojej pohľadávky voči spoločnosti BAVI postupoval s odbornou starostlivosťou a v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1 a 2 je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť ( ) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

13. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané len proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie a proti výroku o náhrade trov konania, predmetom odvolacieho prieskumu sa stala len táto vyhovujúca časť a výrok o náhrade trov konania. V zamietajúcej časti sa rozsudok stal právoplatným a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako prenajímateľ a tretia osoba (BAVI, s. r. o., Kľúčovec) ako nájomca dňa 13.12.2010 uzavreli „Zmluvu o finančnom leasingu“ pod č. 12755 („LZ“), predmetom ktorej bolo nákladné vozidlo - ťahač návesov. Za nájomcu - obchodnú spoločnosť podpísal LZ (v pozícii konateľa) žalovaný 1. Podľa zmluvy bola vstupná cena predmetu leasingu vrátane DPH určená na 67.526,55 eur, ktorú mal nájomca (obchodná spoločnosť) podľa splátkového kalendára (ktorý v zmysle bodu 7.5.c/ LZ tvoril prílohu zmluvy) splatiť určenou prvou zvýšenou splátkou vo výške 4.267,67 eur a ďalšími mesačnými splátkami 1. až 60 vo výške 1.136,03 eur (v LZ uvedená v informatívnej výške 1.134,80 eur) vždy k 25. dňu mesiaca od januára 2011 do decembra 2015 (spolu 77.522,46 eur). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa stali všeobecné zmluvné podmienky (ďalej „VZP“), prílohami ďalej protokol o odovzdaní a prevzatí predmetu leasingu a poistná zmluva. V zmysle bodu 7.3.c/ VZP bolo možné LZ predčasne ukončiť výpoveďou zo strany prenajímateľa. Podľa bodu 12.a/ VZP bol prenajímateľ oprávnený zmluvu vypovedať, ak je nájomca v omeškaní s úhradou splatnej leasingovej splátky alebo jej časti, resp. inej splatnej pohľadávky zo zmluvy alebo jej časti viac ako 14 dní. Zmluvami o ručení zo dňa 13.12.2010 sa žalovaní 1 a 2 zaviazali, že v prípade omeškania nájomcu so zaplatením akejkoľvek pohľadávky prenajímateľa z LZ, na prvé vyzvanie veriteľa vrátane príslušenstva pohľadávky zaplatia, aj v prípade predčasného ukončenia zmluvy. V čl. 3 zmluvy sa žalovaní zaviazali do 30 dní od obdržania výzvy prenajímateľa prevziať na seba všetky dovtedy nesplnené záväzky nájomcu voči prenajímateľovi formou dodatku alebo podpisom novej LZ.

15. Listom zo dňa 02.04.2012 žalobca vyzval obchodnú spoločnosť BAVI, s. r. o. (nájomcu) na zaplatenie aktuálnej výšky dlhu na leasingových splátkach 6.202,54 eur. Výzva bola doručovaná na aktuálnu adresu sídla spoločnosti, zároveň ju žalobca doručil aj žalovanému 1. Dňa 15.05.2012 vystavil žalobca konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ, podľa ktorého vyčíslil svoju pohľadávku zo zmluvy sumou 39.296,10 eur, ktorú špecifikoval nasledovne: na úrokoch z omeškania 1.399,48 eur, nezaplatených splátkach 6.202,54 eur, zostatku nesplatenej istiny 51.020,11 eur (bez DPH) a nákladoch spojených s ukončením LZ 7.674 eur, z čoho odpočítal sumu za odpredaj 27.000 eur (bez DPH). Finančné vyúčtovanie bolo doručené obom ručiteľom (žalovaným 1 a 2) dňa 01.10.2012 so sprievodným listom s výzvou, aby konečnú čiastku uhradili do 14 dní.

16. Odvolatelia ako prvé namietali absolútnu neplatnosť zmlúv o ručení zo dňa 13.12.2010 z dôvodu ich neurčitosti. Odvolací súd túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú.

17. Odvolací súd zhodne s argumentáciou žalobcu dospel k záveru, že z predmetných zmlúv o ručení je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto sú zmluvné strany, čo je ich predmetom a aká pohľadávka sa zabezpečuje, zo zmlúv o ručení jasne a zrozumiteľne vyplýva ručiteľský záväzok žalovaného 1 a žalovaného 2 voči žalobcovi. Článok II. zmlúv o ručení, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok uplatnený v tomto spore, obsahuje všetky náležitosti, ktoré má obsahovať ručiteľské vyhlásenie. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku

uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník (ustanovenie ). V zmysle vyššie spomenutého článku Zmlúv o ručení sa ručitel' zaviazal, že v prípade omeškania nájomcu so zaplatením akejkol'vek pohľadávky prenajímateľa - veriteľa, ktorá vznikne z vyššie uvedenej leasingovej zmluvy, a to aj ak takáto pohľadávka vznikne v budúcnosti, na prvé vyzvanie veriteľa a bez námietok každú takúto pohľadávku veriteľovi bez omeškania vrátane jej príslušenstva zaplatí, a to až do jej celkovej výšky, najmä v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy.

18. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na nejasnosť a zmätočnosť dojednaného ručenia v čl. II. a v čl. III zmlúv o ručení, je potrebné skonštatovať, že článok II. a článok III. zmlúv o ručení predstavujú dva samostatné inštitúty, resp. dve odlišné podmienky ručenia. Nakol'ko nedošlo k uzavretiu dodatkov Zmluvy o finančnom leasingu podľa článku III. zmlúv o ručení, žalovaní zostali v postavení ručiteľov a teda platí, že z dôvodu, že spoločnosť BAVI si svoj záväzok voči žalobcovi nesplnila riadne a včas, sú povinní ho splniť žalovaní.

19. Čo sa týka výkladu vôle, zhodne a argumentáciou žalobcu možno konštatovať, že jeho vôľa je v danom prípade nespochybnitel'ná, keď dňa 13.12.2010 došlo k uzavretiu Zmluvy o finančnom leasingu č. 12755 medzi žalobcom a spoločnosťou BAVI s.r.o., na základe ktorej si zmluvné strany dojednali práva a povinnosti pri finančnom prenájme predmetu leasingu - nákladné vozidlo-ťahač návesov DAF XF 105.460, ktorého vstupná cena bola 67.526,55 EUR; Štandardným postupom v obchodnej praxi žalobcu (ako aj iných subjektov poskytujúcich finančný leasing) je zabezpečenie pohl'adávky zo Zmluvy o finančnom leasingu pre prípad, že nájomca si nebude riadne plniť zmluvné povinnosti; v tomto konkrétnom prípade došlo k zabezpečeniu pohl'adávok žalobcu formou ručenia - uzatvorením Zmlúv o ručení - vôl'a žalobcu teda bola zabezpečit' pohľadávku zo Zmluvy o finančnom leasingu. Žalovaný l aj žalovaná 2 boli v čase uzatvorenia Zmluvy o finančnom leasingu aj Zmlúv o ručení konateľmi spoločnosti BAVI, teda títo boli zároveň oprávnení za spoločnost' BAVI uzatvorit' aj Zmluvu o finančnom leasingu. Na základe uvedeného im prejav vôle žalobcu musel byť úplne zrejmý. Naviac, článok I. Zmlúv o ručení obsahuje vyhlásenie ručiteľov, že poznajú obsah Zmluvy o finančnom leasingu, čo je jej predmetom, ďalej že poznajú obsah všeobecných zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddelitel'nú súčasť Zmluvy o finančnom leasingu a že sú im zrejmé všetky záväzky, ktoré pre spoločnosť BAVI zo Zmluvy o finančnom leasingu vyplývajú, najmä im je známa výška a splatnosť leasingových splátok i spôsob určenia výšky a splatnosť prípadných budúcich pohl'adávok prenajímateľa (žalobcu) voči nájomcovi (spoločnosti BAVI). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je aj odvolací súd toho názoru, že Zmluvy o ručení spĺňajú požiadavky stanovené ustanovením a a nasl. a teda platí, že žalovaným 1 a 2 vznikol platný ručiteľský záväzok.

20. Odvolatelia však dôvodne namietajú, že súd prvej inštancie pochybil pri posúdení existencie právneho základu nároku žalobcu, ktorým je ukončenie leasingovej zmluvy. Z dokumentu predloženého žalobcom označeného ako „Konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ č. 12755“ - na ktorý sa žalobca odvolával aj vo výzve na plnenie adresovanej žalovaným - vyplýva, že žalobca si uplatnil svoje nároky zo zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 voči žalovaným, nakoľko došlo k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy č. 12755 uzatvorenej medzi žalobcom a dlžníkom (spoločnosťou BAVI s.r.o.).

21. Odvolatelia dôvodne namietajú, že žalobca v priebehu konania nevedel preukázať predčasné skončenie predmetnej leasingovej zmluvy a ani spôsob jej ukončenia. Ustálenie týchto otázok má pritom rozhodný význam z hľadiska dôvodnosti uplatnenia nárokov žalobcu, ich právneho dôvodu (čl. II alebo čl. III. zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010), ich rozsahu, omeškania leasingového nájomcu (dlžníka), a tým pádom aj na rozsah povinnosti žalovaných plniť akcesorický záväzok z ručenia. V zmysle samotnej leasingovej zmluvy predčasné skončenie, či už vo forme výpovede, alebo vo forme odstúpenia, musí mať písomnú formu. Odkaz na vnútornú evidenciu žalobcu, resp. faktické odobratie predmetu leasingu nie je dôkazom preukazujúcim zánik záväzku z leasingovej zmluvy spôsobom stanoveným v leasingovej zmluve (v písomnej forme). Súd prvej inštancie tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne zániku záväzku dlžníka z leasingovej zmluvy uzatvorenej s dlžníkom, a následne nesprávne právne posúdil povinnosť žalovaných plniť zo zmluvy o ručení. Súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu z titulu ručenia voči žalovaným bez toho, aby ustálil zánik a spôsob zániku záväzku zabezpečeného ručením.

22. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť

rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

23. Súd prvej inštancie svojím postupom flagrantne porušil základné zásady spravodlivého súdneho procesu, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia ani len neuviedol, nieto ešte aj vyhodnotil, skutkovú a právnu argumentáciu žalovaných, ktorá vo vzťahu k predmetu sporu bola relevantná. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal otázkou platnosti predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, pričom žalovaní túto skutočnosť namietali.

24. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa SR (Ústavný súd SR, sp. zn. ).

25. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( , čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

27. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením . Závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné, v odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave. Súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných skutkových okolností boli preukázané a ktoré nie. Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia dôvodov rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal podrobnou argumentáciou žalovaných, ktorí dôvodne namietali nepreukázanie ukončenia leasingovej zmluvy.

28. Pokiaľ žalobca svoj nárok uplatnený žalobou odvíja od predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, tak ako to aj vyplýva z konečného finančného vyúčtovania zo dňa 15.05.2012, zaťažuje ho dôkazné bremeno preukázania, že došlo k platnému ukončeniu leasingovej zmluvy, ktoré v zmysle zmluvy a súvisiacich zmluvných podmienok muselo mať písomnú formu (čl. 12. 1 a) VZP). Pokiaľ žalobca nebude vedieť hodnoverne preukázať platné ukončenie leasingovej zmluvy, nemôže si úspešne uplatňovať nároky vyplývajúce z tohto ukončenia.

29. Žalobca opakovane tvrdil, že doručenkou k výpovedi Zmluvy o finančnom leasingu nedisponuje, nakol'ko výpoveď bola doručovaná osobne, prostredníctvom subjektov splnomocnených žalobcom na kontrolu a zaistenie držby predmetu leasingu. V konaní nebolo sporné, že žalobca v súvislosti s predčasným ukončením Zmluvy o finančnom leasingu predmet leasingu odobral a následne speňažil, len z týchto faktických úkonov však nemožno dospieť k záveru, že tým dostatočne preukázal vypovedanie (predčasné ukončenie) Zmluvy o finančnom leasingu, ktoré pre svoju platnosť vyžadovalo písomnú formu.

30. Odvolací súd len pre úplnosť poznamenáva, že súčasťou žalobného nároku boli aj leasingové splátky splatné v období od 13.12.2010 do 25.03.2011, v tejto časti však súd prvej inštancie žalobu zamietol a keďže žalobca v tejto časti odvolanie nepodal, toto zamietnutie žaloby sa stalo právoplatným.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vadou zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý neobsahuje zdôvodnenie vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, jeho odôvodnenie nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

32. Odvolatelia tiež dôvodne namietajú, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so znaleckým posudkom vypracovaným Ing. Liščákom, predloženým žalovanými na preukázanie nenáležitej predajnej ceny predmetu leasingu v zmysle leasingovej zmluvy č. 12755. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným právom súdu, na druhej strane však musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť svoju úvahu ( ). Odmietnuť vziať do úvahy znalecký posudok vypracovaný na objednávku niektorej zo strán sporu iba z dôvodu, že znalec nemal priamy prístup k predmetu posudzovania (v tomto prípade motorového vozidla tvoriaceho predmet leasingu), hoci znalecký posudok spĺňa všetky zákonné náležitosti, je aj podľa odvolacieho súdu v rozpore s podstatou . Súd mohol v prípade pochybností vypočuť znalca, poprípade oboch znalcov podľa . S poukazom na nemohol bez ďalšieho odmietnuť znalecký posudok objednaný žalovanými. Súd v tomto smere rozhodol výlučne opierajúc sa len o tvrdenia žalobcu, najmä o znalecký posudok predložený žalobcom, hoci ten bol spochybnený nielen znaleckým posudkom predloženým žalovanými, ale aj ďalšími dôkazmi, a to najmä kúpnou zmluvou predloženou samotným žalobcom, s ktorým sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať (bod 25 napadnutého rozhodnutia). Ide o kúpnu zmluvu zo dňa 12.04.2012 uzatvorenú medzi žalobcom a VB LEASING SK, spol. s r.o., ktorým predal žalobca motorové vozidlo tvoriace predmet leasingu po údajnom skončení leasingu, pričom z predmetnej zmluvy vôbec nevplýva, že predmet leasingu má byť vadný. Vada motorového vozidla bola pritom hlavným argumentom Ing. Svoreňa pre určenie nízkej hodnoty motorového vozidla v znaleckom posudku predloženom žalobcom a tiež argumentom pre predaj motorového vozidla za nízku cenu žalobcom (z čoho zas pramení dôvod vysokých nárokov žalobcu voči žalovaným z leasingovej zmluvy č. 12755). Súd sa nijako nevysporiadal s námietkou žalovaných poukazujúcich na neúmerne vyššie kúpne ceny obdobných motorových vozidiel, čo žalovaní preukazovali inzerátmi, čo naznačil aj Ing. Liščák v znaleckom posudku predloženom žalovanými. Súd prvej inštancie tak aj v tejto časti na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ ide o určenie primeranej ceny, za ktorú bolo motorové vozidlo tvoriace predmet leasingu predané žalobcom a z toho vyplývajúci rozsah nárokov žalobcu. Tiež zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď nedostatočným spôsobom sa vysporiadal so znaleckým posudkom predloženým žalovanými.

33. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným

ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa ) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov.

34. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

35. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

36. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne nevyhodnotil. Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne nezistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie ani celkom presvedčivo neodôvodnil, tak ako už bolo uvedené vyššie.

37. Vschádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu ( ); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie ( ). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie NS SR sp.zn. ).

38. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť ďalších relevantných právnych otázok, ani prípadné ďalšie vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím ustanovenia zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

40. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa , bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok. V prvom rade bude potrebné posúdiť otázku platného ukončenia leasingovej zmluvy, až po preukázaní platného ukončenia leasingovej zmluvy prichádza do úvahy skúmanie nárokov vyplývajúcich z tohto ukončenia, vrátane skúmania a preukazovania primeranosti ceny, za ktorú bolo odobraté vozidlo predané ďalej Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Základných princípov a v ustanovení , a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením Civilného sporého poriadku odôvodniť.

41. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

42. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

43. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ( ).

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).