Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/63/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: VENSTER, s.r.o., so sídlom Levická 12, 949 01 Nitra, IČO: 36 764 183, právne zastúpeného: JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so sídlom I. XX, XXX XX O., proti žalovanému: M.S.P. - SK, s.r.o., so sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava, IČO: 44 719 124, právne zastúpenému: JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom X. XX, XXX XX V. - O. U., o zaplatenie sumy 6.013,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. -288 zo dňa 10. októbra 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. -288 zo dňa 10. októbra 2018 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.013,20 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. -288 zo dňa 10. októbra 2018 v napadnutom výroku o trovách konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 6.013,20 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 19.07.2011 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. určil, že žalobcovi sa proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v a nasl. 13/1991 Zb. (ďalej aj len „“), a , vyhláškou č. ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb, okresný súd žalobe vyhovel. Bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca vyrobil pre žalovaného objednaný tovar - 6 kusov jednokrídlových vchodových dverí. Jej uzavretiu predchádzalo rokovanie o cene so zaslaním konkurenčnej cenovej ponuky zo strany žalovaného, následného výpisu prvkov podľa projektovej dokumentácie, pričom výsledkom bola žalobcom spracovaná cenová ponuka zo dňa 13.6.2011 (č.l. 6 spisu), z obsahu ktorej vyplývalo, že žalobca ponúkol žalovanému vchodové jednokrídlové dvere dnu otvárané, s trojbodovým uzamykaním o šírke 950 mm a výške 2.350 mm, v počte 6 ks za cenu 6.697,20 Eur. Z obsahu tejto cenovej ponuky ďalej vyplýva prehlásenie žalovaného o tom, že „podpísaním tejto cenovej ponuky číslo: 110227 zo dňa 13.06.2011 si objednávam výrobky podľa rozpisu v nej uvedeného a zároveň sa týmto zaväzujem zaplatiť spoločnosti NOVES okná NR, s.r.o. dohodnutú cenu v zmysle tejto cenovej ponuky v hodnote 6 697,20 Eur (vrátane zálohovej platby) v lehote do 7 dní odo dňa protokolárneho prevzatia výrobkov. Podpísaním sa táto cenová ponuka stáva záväznou pre obe strany. V prípade odstúpenia od cenovej ponuky po

jej podpise je objednávateľ povinný uhradiť zhotoviteľovi účelné vynaložené nálady, ktoré si zhotoviteľ vyúčtuje. Vlastnícke práva k výrobkom nadobúda objednávateľ až úplným zaplatením dohodnutej ceny“. Žalovaný s cenovou ponukou žalobcu súhlasil a potvrdil jej obsah (svojím podpisom), čím v súlade s jej obsahom sa cenová ponuka stala záväznou pre žalobcu a žalovaného a v podstate jej obsah zodpovedá obsahu medzi nimi uzavretej kúpny zmluvy. Prijatím cenovej ponuky žalobcu zo strany žalovaného sa zavŕšil proces uzavretia kúpnej zmluvy medzi stranami sporu ako účastníkmi tohto právneho vzťahu, t.j. dohoda o jej podstatných náležitostiach, a to predmete kúpy, ktorý sa má vyrobiť (jednokrídlových vchodových dverí, jeho množstve v počte 6 ks) a cene tovaru 6.697,20 Eur a napokon aj záväzku žalobcu ako predávajúceho dodať takto dohodnutý predmet kúpy žalovanému a previesť na neho vlastnícke právo a záväzok žalovaného ako kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu.

3. Okresným súdom ustálený priebeh uzavretej kúpnej zmluvy v priebehu konania ani nebol sporný, keďže obe strany sporu potvrdili uzavretie zmluvy, ktorej predmetom bolo dodanie vchodových dverí (sporným bola len ich akosť). Ako vyplýva ďalej z dodacieho listu č. 13 1776 žalovaný tovar podľa uzavretej kúpnej zmluvy prevzal dňa 12.07.2011 (č.l. 13 spisu), a preto žalobca vystavil pre žalovaného faktúru č. 11 1085 na cenu 6.013,20 Eur, ktorú žalovaný neuhradil. Neuhradenie odôvodňoval nedodaním vymieneného tovaru, ale dodaním atypických dverí, „ktorých vnútorná priechodnosť je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, konkrétne vyhláškou MV SR č. , ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb, ktoré si u žalobcu neobjednal, t.j. žalobca dodal tovar inej akosti než aký si u neho ako kupujúci vymienil.“

4. V tejto súvislosti okresný súd zistil z obsahu cenovej ponuky, že šírka dverí podľa „zobrazenia na nej bola 950 mm a tento rozmer je zobrazený na celej šírke rozpätia dverí. Pokiaľ ide o vnútorné rozpätie dverí v cenovej ponuke je uvedený tzv. kót S180 a predstavuje rozmery vnútorného rozpätia 756 mm (hoc v hornej časti je uvedený údaj 850 x 222 mm, čo mal byť údaj o rozmeroch sklenenej výplne). Ako vyplýva z odborného vyjadrenia č. 02/2012 znalca Ing. Antona Martvoňa tento v posudku konštatoval, že z cenovej ponuky je jasné, že vnútorný priechodný rozmer dverí je 756 mm - atypické dvere“. Z dodacieho listu a jeho príloh obsahujúcich výkresy konštrukcií dodaného tovaru vyplýva, že sa jedná o 3 ks dverí o vonkajších rozmeroch 950 mm a 3 ks o vonkajších rozmeroch 960 mm, pri ktorých je vnútorná priechodnosť o šírke 756 mm a 766 mm. Dodanie dverí podľa obsahu dodacieho listu bolo výsledkom merania žalobcu na stavbe žalovaného, z ktorého žalobca uskutočnil výstupy v podobe nákresov (č.l. 59-61 spisu), t.j. zameranie a nákres 6 kusov vonkajších dverí. Z obsahu týchto nákresov o meraní vyplýva, že sa majú vyrobiť 3 kusy vchodových dverí o rozmeroch 950 mm (v zhode s cenovou ponukou) a 3 kusy dverí o rozmeroch 960 m (zmena oproti cenovej ponuke). Meranie stavebných otvorov určených na osadenie objednaných dverí bolo uskutočnené pred zadaním dverí do výroby a žalobca ho uskutočnil na stavbe, ktorej zhotoviteľom bol žalovaný, čo v podstate zodpovedá výpovediam svedkov a strán sporu, v rámci ktorých žalovaný potvrdil uzavretie kúpnej zmluvy. Meraním sa mal spresniť obsah cenovej ponuky (precizovanie o tom, či projektovaný (písomný) stav zodpovedá skutočnému stavu), ale nemenila sa jej záväznosť a teda ani obsah kúpnej zmluvy. Uvedené vyplýva aj z príloh dodacieho listu, podľa ktorého 3 kusy dodaných dverí boli o rozmeroch 756 mm, t.j. v súlade s cenovou ponukou a 3 kusy o rozmeroch 766 mm vnútornej šírky oproti tomu, ako to bolo stanovené v cenovej ponuke, čo malo nepochybne vplyv na cenu oproti cenovej ponuke, podľa ktorej sa malo dodať 6 kusov rovnakých dverí. Predmet právneho vzťahu ako taký zostal nezmenený. A práve takto spresnený obsah cenovej ponuky reálnym zameraním žalovaný odsúhlasil, čo nepochybne vplývalo na konečnú cenu, ktorá bola následne účtovaná vystavenou faktúrou.„Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniam strany žalovaného o tom, že cenovú ponuku pripravil žalobca a že stanovil rozmery dverí, keďže na zhmotnení a precizovaní cenovej ponuky participoval prejavením vôle aj sám žalovaný. Tento výpoveďou potvrdil, že cenovú ponuku odsúhlasil a ju aj podpísal. Okolnosť, že obaja pri uzavretí zmluvného vzťahu nepostupovali dôsledne, nemôže zakladať absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre nezhodu vôle a jej prejavu zo strany žalovaného o tom, že nemal a nemohol mať v úmysle objednať dvere s vnútornou šírkou, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi.“

5. Vo vzťahu k žalovaným namietanej „akosť - atypickosť rozmeru vonkajších vchodových dverí“, teda najspornejšej časti konania bolo potrebné uviesť, že ohľadom atypickosti dverí strany sporu ponúkali rozdielne tvrdenia. Žalobca tvrdil, že v procese uzatvárania zmluvy so zákazníkom komunikujú o tom, či sa jedná o jedno alebo dvojkrídlové dvere a upozorňujú na minimálnu šírku alebo priechodnosť dverí, v konkrétnom prípade žalovaného upozornili na atypickosť rozmeru dverí (len) ústne. Žalovaný

naproti tomu poprel akékoľvek upozornenie a tvrdil, že v procese zameriavania stavebných otvorov (pred samotnou výrobou dverí) mal žalobcovi oznámiť (uviesť), že chce mať priechodnosť dverí 85 cm, na čo mu malo byť žalobcom oznámené, že pri stavebnom otvore môže osadiť dvere aj o šírke 90 cm, preto priechodnosť dverí viac neriešil. Žalovaný právne argumentoval s odkazom na „ vyhlášky MV SR č. , ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb.“

6. Ustanovenie týkajúce sa vnútroštátnych obchodno-záväzkových vzťahov zasahuje do zmluvnej slobody ich účastníkov pri akosti plnenia, a to tak, že ak je v zmluve dohodnutá akosť veci v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov, platí akosť ustanovená týmito právnymi predpismi, ktorá je určená ako akosť prípustná na užívanie. Právnym predpisom, ktorý upravuje akosť prípustnú na užívanie veci slúžiacej s užívaním stavby „je vyhláška MV SR č. , ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb, a ktorá v ustanovuje, že najmenšia šírka čiastočne chránenej únikovej cesty alebo chránenej únikovej cesty je jeden a pol únikového pruhu; túto podmienku spĺňajú dvere so šírkou 0,80 m.“

7. Okresný súd ustálil, že z cenovej ponuky vyplýva, že (celková) šírka objednaných dverí je daná rozmerom 950 mm, teda spĺňa minimálnu technickú požiadavku stanovenú citovanou vyhláškou. Vyhláška hovorí o šírke dverí a nie o vnútornej prechodzej šírke. Teda v rozpore s citovanou vyhláškou je len vnútorná šírka/priechodnosť dverí, ktorú vyhláška týmto spôsobom nešpecifikuje a táto je daná v cenovej ponuke kótom S180, pre ktorú platí vnútorná - prechodzia šírka o rozmeroch 756 mm (atypický výrobok). Samotné stanovenie kótu a v jeho rámci určeného rozmeru atypického výrobku znamená, že jeho vymienenie a výroba sa nevylučuje, ba práve naopak, stanovenie kótu udáva rozmery výrobku (jeho základné parametre), ktorý sa na základe objednávky môže vyrobiť. A práve tieto „atypické“ rozmery v podobe vnútornej - prechodzej šírky a pri zachovaní šírky dverí podľa vyhlášky boli obsahom cenovej ponuky, ktorej tvorbe predchádzala konkurenčná cenová ponuka a výpis prvkov z projektovej dokumentácie poskytnutej žalovaným. „Žalobcom vypracovaná cenová ponuka bola daná žalovanému na odsúhlasenie a žalovaný svoju vôľu prejavil jej podpisom potvrdzujúcim súhlas s obsahom cenovej ponuky, inými slovami to, že s atypickosťou dverí v podobe vnútornej šírky, súhlasí. Zo žiadneho dôkazu súdu nevyplýva skutočnosť, že žalovaný nemal záujem objednať dvere o rozmeroch podľa cenovej ponuky precizovanej reálnym meraním. Z uvedeného dôvodu nemožno vyvodiť, že vôľa žalovaného nebola vážna. Ako už súd vyššie uviedol, len samotná nedôslednosť pri koncipovaní obsahu zmluvného vzťahu sama o sebe nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Je treba dodať, že nie je ojedinelým, že obsahom právnych vzťahov uzatváranými medzi ich účastníkmi, ktoré obsahujú povinnosť výroby alebo zhotovenia veci (pri zmluvách o dielo), je často krát atypická požiadavka kupujúceho (resp. jeho objednávateľa).“

8. Okresný súd uzavrel, že medzi stranami sporu bola uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej dodal žalobca žalovanému ním vymienený (odsúhlasený) tovar v súlade s Obchodného zákona v súlade s , ktorý žalovaný prevzal a jeho cenu vyúčtovanú faktoru č. 11 1085 neuhradil. Pokiaľ žalovaný vo svojej obrane poukazoval na objednávku zo dňa 25.05.2011 a následne 14.06.2011 je potrebné uviesť, že z ich obsahu vyplýva dodanie iného tovaru ako toho, ktorý je predmetom žaloby odvolaním sa na obsah objednávky zo dňa 13.06.2011, preto obrana v súvislosti s týmito dôkazmi bola okresným súdom vyhodnotená ako právne irelevantná.

9. Ohľadom žalovaným uskutočnenej reklamácie vád dodaného tovaru mal okresný súd výpoveďami strán sporu a svedkov preukázané, že žalobca na prvotnú ústnu reklamáciu žalovaného týkajúcu sa výšky dverí reagoval ihneď a reklamáciu vybavil dodaním tzv. rozlišovacích profilov. Ohľadom reklamácie, ktorá sa mala týkať šírky dverí, mal okresný súd preukázané, že nezrovnalosti ohľadom šírky dodaných dverí boli žalobcovi, hoc to popieral, vytknuté ústne, a to v krátkom časovom období pred zaslaním e-mailu zo dňa 15.09.2011 (č.l. 49 spisu), teda najneskoršie 14.9.2011. Nepriamo to vyplýva z obsahu e-mailu zo dňa 15.9.2011 (č.l. 49 spisu), kde je uvedené, „to isté sa týka výšky dverí, nič nie je menené tak, ako ste včera vraveli investorovi, je to klamstvo a výhovorky z vašej strany, lebo som jasne ukázal, že výška poteru je 15 cm a podbetonovaná výška pod dverami je pri každých dverách od 15,5 až po 17 cm, čo sme na mieste merali a to je odrátaný centimeter pod dlažbu tak, že tie dvere boli nízke vašou chybou a nie tým, že sme zmenili výšku podlahy....“. Z takto formulovaného vyjadrenia je zrejmé, že nevyhovujúca šírka dverí bola predmetom osobného rokovania, ktoré predchádzalo zaslaniu tohto e-mailu. Keďže žalobca poprel ústnu reklamáciu a žalovanému sa

nepodarilo preukázať jej obsah, t.j. prejav vôle reklamovať túto vadu a výber súvisiace nároku, nemohol okresný súd na ústnu reklamáciu prihliadať. Obdobne aj obsah tohto e-mailu, hoci sa v ňom pojednáva o výške dverí, z takto uskutočneného prejavu vôle nemožno dovodiť vôľu žalovaného reklamovať vady tovaru a ani výber súvisiaceho nároku.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že následne sa uskutočnila písomná reklamácia vchodových dverí bližšie dátumom neoznačená, o čom svedčí jej písomné znenie (súčasť odborného vyjadrenia ako jeho príloha) s tým, že je na nej len rukou napísaný dátum odoslania 03.10.2011, k čomu ale nebol okresnému súdu predložený žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné zistiť doručenie zásielky obsahujúcej reklamáciu žalobcovi. Tento síce potvrdil, že písomná reklamácia bola uskutočnená, ale až listom zo dňa 20.11.2011. Ide o obdobie počítajúc od prevzatia tovaru/dverí dňa 12.07.2011 k dátumu 20.11.2011 v rozsahu 130 dní, alebo k dátumu 03.10.2011 v rozsahu 82 dní. Žalobca ako predávajúci namietal, že žalovaný ako kupujúci svoju povinnosť oznámiť vady tovaru podľa si nesplnil včas, a preto mu nie je možné nároky z vád priznať s poukazom na ustanovenie .

11. Pokiaľ ide o žalobcom vytýkanú „včasnosť reklamácie žalovaného“, a teda to, či reklamácia zodpovedá požiadavke „bez zbytočného odkladu“ po tom, čo žalovaný ako kupujúci vady mohol zistiť alebo pri vynaložení odbornej starostlivosti mal zistiť pri prehliadke, ktorú je povinný uskutočniť podľa , tak okresný súd zistil oneskorené reklamovanie. Žalovaný vo výpovedi (dňa 22.05.2012 - č.l. 54 spisu) potvrdil, že „pri dodaní hneď nepremeriaval vnútornú priechodnosť dverí a táto sa premeriavala až na upozornenie investora, ktorému sa zdala menšia.., reklamáciu výšky dverí uskutočnili hneď po ich osadení“. Jeho tvrdeniu zodpovedá aj postupnosť krokov

- uskutočnenie písomnej reklamácie obsahujúcej vôľu reklamovať (ide o písomnú reklamáciu tvoriacu prílohu odborného vyjadrenia), ktorá sa mala uskutočniť najskôr 03.10.2011 alebo až 20.11.2011, teda po uplynutí 82 alebo až 130 dní. Rozsah takto uplynutého obdobia podľa ustálenej judikatúry nezodpovedá požiadavke „prezrieť tovar podľa možnosti čo najskôr s prihliadnutím na jeho povahu“, čoho dôsledkom je potom nesplnenie povinnosti včas zaslanej reklamácie v súlade s požiadavkou „bez zbytočného odkladu“. Uplatnenie reklamácie „bez zbytočného odkladu“ bolo doktrinálnymi výkladmi ustálené pojmom „primeraná lehota“ po tom, čo kupujúci vady zistil alebo mal zistiť a za túto sa považuje lehota 8 dní. Žalovaný v takto stanovenej lehote vady dodaného tovaru nereklamoval a ani žalobcovi neoznámil voľbu svojho nároku z vád tovaru, ktorú skutočnosť žalobca dôvodne namietal.“ Pokiaľ ide o štítok/nálepku (č.l. 51 spisu), ktorým boli opatrené dodané dvere, dokazovaním výsluchom svedkov a strán sporu bolo preukázané, že sa jednalo o rozmery skla a nie rozmerov dodaných dverí, preto uvedené nemohlo mať vplyv na povinnosť žalovaného ako kupujúceho prezrieť tovar podľa možnosti čo najskôr.

12. Okresný súd uzavrel, že na kompenzačnú námietku žalovaného uplatnenú do výšky nároku žalobcu a uplatnenú titulom vady tovaru - šírky dodaných vchodových dverí nebolo možné s poukazom na prihliadať, žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny titulom kúpnej ceny dodaného a žalovaným prevzatého tovaru vo výške 6.013,20 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 19.07.2011 do zaplatenia, nárok na zaplatenie, ktorý vznikol podľa účinného do 31.01.2013, a to počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti faktúry.

13. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol tak, že žalobcovi ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov nepriznal, keď prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa . Dôvody hodné osobitného zreteľa okresný súd vzhliadol v okolnostiach danej veci - okolnosti, že obaja pri uzavretí zmluvného vzťahu nepostupovali dôsledne. „Žalobca tým, že ako predávajúci písomne neupozornil žalobcu ako kupujúceho na atypickosť objednaného tovaru pri jeho vnútornej priechodnosti, ktorá by mohla mať vplyv na splnenie požiadavky stanovenej všeobecne záväznými právnymi predpismi pre užívanie tovaru, hoci ako výrobca poznajúc jednotlivé kóty obsahuje kvalitatívne požiadavky výrobku (akosť) a postupujúc s odbornou starostlivosťou, túto okolnosť vedieť mal a mohol. Žalobca uvádzal, že žalovaného upozornil, ale len ústne, čo žalovaný popieral. Požiadavka písomného upozornenia bola relevantná o to viac, že obsahom objednávky a predmetu kúpy boli vonkajšie dvere, na ktoré sa vzťahovala ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb. U žalovaného tým, že ako kupujúci a osoba dlhoročne pôsobiaca v stavebníctve nevenoval dostatočnú pozornosť nákresu a rozmeru dverí uvádzaných na

cenovej ponuke a ani nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď relevantný údaj s rozmermi 756 mm nechal bez povšimnutia. Na druhej strane je potrebné uviesť, že pri uvádzaných rozmeroch dverí o celkovej šírke 950 mm a v hornej časti s rozmermi 850 mm týkajúcich sa sklenenej výplne, mohli tieto údaje navodzovať dojem, že si u žalobcu vymieňuje tovar, ktorého vnútorná prechodnosť je v rozsahu podľa týchto dvoch rozmerov. Všetky tieto okolnosti danej veci a celý nedôsledný proces uzavretia kúpnej zmluvy uviedli súd k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré súd žalobcovi ako úspešnej strane sporu, nárok na náhradu trov, proti žalovanému, nepriznal.“

14. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca z dôvodov v do výroku o nároku na náhradu trov konania. Poukázal na to, že „V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (uzneseniu Najvyššieho súdu SR, s/J. zn. , sp.zn. či sp. zn. ) nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu prelo nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.“ , ]. vydanie, 2017, s. 940 - 948.“ Citoval Čl. 2 ods. 1, 2 , Čl. 3 ods. 1 a citoval i z Nálezu Ústavného súdu Slovanskej republiky z 18. júla 2018, sp.zn. , v zmysle ktorého „I. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. II. Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. III. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť' protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia.“ Vyčítal odvolateľ okresnému súdu, že využil moderačné právo podľa a neumožnil mu, aby sa k aplikácii vyjadril, tak ako je to „postulované v náleze Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. , a taktiež v obdobných rozhodnutia, ktoré analyzovali analogické prípady, náleze Ústavného súdu ČR, , náleze Ústavného súdu ČR, sp. zn. , rozsudku ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), v komentári k

- , 1. vydanie, 2017, s. 940 - 948. ISBN : 9788074006296.“ Okresný súd mu uplatnenie moderácie podľa neoznámil a nepriznanie náhrady trov konania sa dozvedel až z napadnutého rozhodnutia. Okresný súd sa týmto konaním odklonil od povinnosti uvedenej v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. júla 2018, sp. zn. , čím porušil , Čl. 2 ods. 2 a „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“, keďže okresný súd neaplikoval príslušnú právnu normu. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov prvostupňového konania a náhradu trov odvolacieho konania.“

15. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný v súlade s CSP s poukazom na , a . „Výrok II. (Žalobcovi sa proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva) Rozsudku Okresného súdu Námestovo, vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa 10.10.2018 je týmto odvolaním nedotknutý.“ Okresný súd v odôvodnení rozsudku nesprávne vyhodnotil samotný základ uplatňovaného nároku, a to existenciu kúpnej zmluvy. Prvostupňový súd konštatoval, že podkladom kúpnej zmluvy bola cenová ponuka zo dňa 13.06.2011, ktorej akceptáciou vznikol zmluvný vzťah (str. 2 bod 2 odôvodnenia): „Toto tvrdenie považujeme za nesprávne právne posúdenie veci. V súlade s ustanovením v platnom a účinnom znení (ďalej ako „“): „Kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.“ Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy v obchodnoprávnych vzťahoch sú: 1/Určenie zmluvných strán; 2/Určenie predmetu kúpy; 3/Záväzok predávajúceho dodať predmet kúpy kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k predmetu kúpy; 4/Záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Ak písomne uzavretá kúpna zmluva neobsahuje určenie kúpnej ceny alebo spôsob je určenia ani prejav vôle zmluvných strán uzavrieť ju bez určenia kúpnej ceny, ku vzniku kúpnej zmluvy nedôjde. Samotná výška kúpnej ceny dodaného

tovaru bola odlišná, ako kúpna cena vyplývajúca z cenovej ponuky Žalobcu zo dňa 13.06.2011. Žalobca si takisto žalobným návrhom uplatnil inú výšku istiny ako výšku kúpnej ceny, ktorá vyplýva z prijatej cenovej ponuky, ktorá má byť podkladom a zásadným dôkazom o oprávnenosti a opodstatnenosti nároku Žalobcu.“ Žalobca až následne po podpise cenovej ponuky zo strany žalovaného pristúpil ku skutočnému premeraniu otvorov v stavbách rodinných domov, pričom až týmto zameraním mohlo dôjsť k definitívnemu ustáleniu rozmerov vchodových dverí tvoriacich predmet kúpy. Cenová ponuka žalobcu zo dňa 13.06.2011, ktorá bola podpísaná žalovaným a ktorá v zmysle svojho obsahu má byť záväzná pre obe zmluvné strany, bola zmluvnými stranami modifikovaná po jej podpise (cena, rozmery tovaru), preto sama o sebe podľa žalovaného nemohla byť podkladom pre prijatie záveru o opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku žalobcu, tak ako to učinil prvostupňový súd. „Cenovú ponuku č. 110227 ROVINKA - A1 zo dňa 13.06.2011 pripravil samotný Žalobca, a konštatovanie súdu o následnom „len“ precizovaní cenovej ponuky nemôže obstáť (str. 3. bod 7 odôvodnenia)“. Je zrejmé, že akceptovaná cenová ponuka bola zásadne zmenená, a tak nemohla byť podkladom vzniku a existencie zmluvného vzťahu. Umožnenie premerania otvorov žalovaným nemôže byť podkladom pre záver, že akceptoval prijatie a uzavretie zmluvy s atypickým rozmerom dverí (ktoré boli pre jeho zámery nepoužiteľné a ktoré boli v rozpore s právnou normou na úseku protipožiarnej ochrany). Žalobca nepredložil v konaní žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že si žalovaný vymienil atypické vnútorné šírky vchodových dverí, ktoré sú v rozpore s predpismi na úseku protipožiarnej ochrany, okresný súd však zjavne za preukázanie tejto skutočnosti považoval akúsi konkludentnú činnosť/úkony žalovaného, ktoré však v rámci sporu neboli zo strany žalobcu nikdy preukázané a v rámci procesnej obrany žalovaného boli od počiatku zásadne rozporované. „Je proti elementárnej logike, aby si Žalovaný objednal a vymienil vnútorné rozmery priechodnosti vchodových dverí v rozpore so všeobecne záväznými právnym predpismi, ktorých osadenie zo strany odporcu ako zhotoviteľa rodinných domov by zákonite viedlo k problémom pri kolaudácii a v konečnom dôsledku k ich povinnej výmene za vchodové dvere spĺňajúce vlastnosti stanovené právnymi predpismi. Upozorňujeme, že Žalobca ako podnikateľ zaoberajúci sa výrobou a dodávaním vchodových dverí nikdy Žalovaného na rozpor s právnymi predpismi neupozornil, čo si Žalovaný nedokáže racionálne vysvetliť aj s ohľadom na predošlú bezproblémovú spoluprácu so Žalobcom“. Dôkazom tejto argumentácie sú aj reklamácie žalovaného (ústna a písomná). „Žalovaný nikdy nemal záujem o kúpu dverí, ktoré nespĺňajú požiadavky vyhlášky MV SR č. , ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb, pretože vedel, že stavby s takýmito dverami budú neskolaudovateľné.“ Závery okresného súdu o tom, že dodané dvere spĺňajú požiadavky „vyhlášky MV SR č. , ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb sú účelové a v rozpore s jej poslaním a vymykajú sa aj akémukoľvek ráciu (str. 4 bod 10 odôvodnenia)“. Žalovaný citoval „ vyhlášky MV SR č. , ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb“. Okresný súd sa touto iracionálnou argumentáciou podľa žalovaného snažil vyhnúť nutnosti vyporiadania sa s námietkou žalovaného odkazujúcou na . Šírka „vchodových dverí na stavbe rodinného domu je min. 0,80 m, t.j. Žalobcom dodaný tovar je v rozpore s právnym predpisom. Ustanovenie zasahuje do zmluvnej voľnosti zmluvných strán v prípade akosti. Ak je v zmluve dohodnutá akosť veci v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov, platí akosť ustanovená týmito predpismi, ktorá je určená ako akosť prípustná na užívanie. S ohľadom na uvedené odporca opakovane poukazoval a poukazuje na to, že aj keby (čo Žalovaný popiera) bola účastníkmi konania dohodnutá vnútorná šírka vchodových dverí užšia ako 0,80 m, aj v takto uzavretom zmluvnom vzťahu by platila s prihliadnutím na ustanovenie vnútorná šírka dverí min. 0,80 m. Ak by bol býval Žalobca dodal tovar - vchodové dvere s priechodnosťou 0,80 m a viac, Žalovaný by mu riadne uhradil dohodnutú kúpnu cenu.“ Ak vypracoval žalobca cenovú ponuku s uvedením rozmerov vnútornej šírky vchodových dverí v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, žalovaný nemohol mať a nemal záujem takéto dvere objednať a osadiť, pričom si výslovne šírku v rozpore s predpismi nevymienil. Citoval . „Nakoľko Žalovaný nemal a nemohol mať v úmysle objednať dvere s vnútornou šírkou, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi a Žalobca mu predložil cenovú ponuku, ktorá pri kótach určujúcich rozmer dverí s min. viditeľnosťou uvádzala predpismi neaprobované rozmery, nemohla byť vôľa Žalovaného pri právnom úkone (akceptácii cenovej ponuky Žalobcu) vážna a bez omylu, čo má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, a teda celého zmluvného vzťahu, ktorý mal byť založený prijatím cenovej ponuku Žalobcu č. 110227 ROVINKA - A1 zo dňa 13.06.2011 Žalovaným. Na tomto mieste, resp. pri posudzovaní vážnosti vôle sa vôbec súd nezaoberal opätovnými reklamáciami Žalovaného. Na jednej strane súd konštatoval (str. 4 bod 15 odôvodnenia). Ohľadom reklamácie, ktorá sa mala týkať šírky dverí, mal súd preukázané, že nezrovnalosti ohľadom šírky dodaných dverí boli

žalobcovi, hoc to popieral, vytknuté ústne a to v krátkom časovom období pred zaslaním e-mailu zo dňa 15.09.2011 (č.l.49), teda najneskoršie 14.09.2011“. „Uplatnenie reklamácie „bez zbytočného odkladu" bolo doktrinálnymi výkladmi ustálené pojmom „primeraná lehota“ po tom, čo kupujúci vady zistil alebo mal zistiť a za túto sa považuje lehota 8 dní. Žalovaný v takto stanovenej lehote vady dodaného tovaru nereklamoval a ani žalobcovi neoznámil voľbu svojho nároku z vád tovaru, ktorú skutočnosť žalobca dôvodne namietal. Okresný súd tieto konštatovania a závery nekonfrontoval aj s tvrdeniami žalovaného, a to so samotnou vôľou Žalovaného pri uzavretí právneho úkonu. To považujeme za zásadný nedostatok odôvodnenia napadaného rozsudku. Žalobca dodal úplne iný, neobjednaný a nechcený tovar a následne žiadal jeho zaplatenie.“ Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu o tom, že je v zmysle ustanovením dispozitívnym. V teórii práva je všeobecne toto ustanovenie vnímané za jedno z obmedzení zmluvnej slobody pri akosti plnenia (napr. . Komentár- Patakyová, M. a kol. ISBN:978-80-89603-12-1). Toto ustanovenie sa týka vnútroštátnych obchodných záväzkových vzťahov a zasahuje do zmluvnej slobody ohľadne akosti. Toto ustanovenie je potrebné vnímať ako ustanovenie kogentné v troch základných rovinách ad. 1) výslovné znenie zákona ad. 2) výklad teórie obchodného práva ad. 3) požiadavka ochrany bezpečnosti a zdravia ľudí.

16. Považoval odvolateľ za nelogický záver, na základe ktorého by bolo možné dohodou vylúčiť aplikáciu ustanovení zákona, ktorá má chrániť zákonnú požiadavku na akosť tovaru. Takéto tvrdenie by znamenalo v predmetnom prípade ignorovanie bezpečnostných požiadaviek na šírku dverí a znamenalo by riziko pre obyvateľov rodinných domov. Z uvedeného je zrejmé, že vlastnosti dodávaného tovaru musia zodpovedať minimálnym požiadavkám ex lege obsiahnutých v osobitných predpisoch, ktoré sú použiteľné a ich záväznosť je vynútiteľná zásadou lex specialis derogat legi generali. Ak v kúpnej zmluve v obchodovaní obsiahnuté určenie vlastností dodávaného tovaru nie je súladné s osobitnými predpismi, platiť budú tie požiadavky, ktoré sú obsiahnuté v osobitných predpisoch. Šírka dverí je ich zásadnou vlastnosťou, ktorá je akosťou na účely . Legislatívne je stanovená minimálna požiadavka na šírku dverí, t.j. pre ich rozmer je stanovená len minimálna hranica. Preto žalobca ako profesionál v odbore mal dodať dvere minimálne takých rozmerov, aké požaduje príslušná technická norma alebo všeobecne záväzný právny predpis, ak tak neučinil (a nedodržal minimálny rozmer) porušil kogentné ustanovenia právnych predpisov, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Ak by žalobca dodal dvere spĺňajúce minimálny štandard požadovaný príslušnými právnymi predpismi, ale tie by boli nevyhovujúce kupujúcemu, tak je na mieste aplikácia ustanovení o reklamácii a vadách tovaru. Presne to je ten zásadný a zlomový rozdiel. „Ad. 1) tovar nespĺňa minimálne zákonné štandardy - absolútna neplatnosť zmluvy v zmysle Ad. 2) tovar spĺňa minimálne štandardy, ale nevyhovuje konkrétnemu kupujúcemu - nastupujú inštitúty zodpovednosti za vady. Ide o dva samostatné oddelené a nesúvisiace postupy, kedy je nesporné, že v predmetnom prípade je nutné aplikovať absolútnu neplatnosť zmluvy. Ak súd prijal záver o existencii/platnosti zmluvy a uznal dodanie vadného tovar, avšak s nevčasnou reklamáciou mal túto otázku posúdiť komplexne. Konajúci súd sa nijako nevyporiadal aj s ustanovením . „Účinky odsekov 1 a 2 nenastávajú, ak vady tovaru sú dôsledkom skutočností, o ktorých predávajúci vedel alebo musel vedieť v čase dodania tovaru. “ Žalobca ako profesionálna spoločnosť mal a musel vedieť o tom, že dodáva tovar v rozpore s právnou normou, vykonával meranie na mieste, a tak vedel, na aký účel sa tovar dodáva, preto okresný súd mal skúmať možnosť aplikácie tohto ustanovenia vo vzťahu k včasnosti uplatnenia vád reklamáciou zo dňa 20.11.2011. V „kontexte citovaného ustanovenia bola Žalovaným vznesená reklamácia uplatnená včas a riadne. Nemenej zásadnou skutočnosťou je, že medzi Žalobcom a Žalovaným bola dohodnutá v kúpnej zmluve výhrada vlastníckeho práva do zaplatenia kúpnej ceny. Kúpna cena nebola do dnešného dňa zaplatená. Preto je vlastníkom dverí/tovaru stále len Žalobca. Tieto dvere skladuje Žalovaný a opakovane deklaroval Žalobcovi, že si ich môže vyzdvihnúť. S touto otázkou sa konajúci súd nezaoberal, čím porušil procesné predpisy.“

17. V odvolaní žalovaný uviedol, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné odôvodnenie a citoval . Odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky (, , , ). Okresný súd sa nevyporiadal s námietkami žalovaného k absolútnej neplatnosti zmluvy. Nekonfrontoval tieto jeho tvrdenia s obsahom/ znením reklamácii žalovaného (ktoré mal za preukázané) a svojvoľne a bez akejkoľvek opory v zákone vyložil právny predpis účelovo a v prospech jednej sporovej strany; navyše ho vyložil v rozpore s

jej poslaním, ktorým je ochrana života a zdravia ľudí. Okresný súd sa vyhol nesprávnym výkladom zákona argumentácii žalovaného odkazujúcej na porušenie kogentného . Týmto postupom poprel aj názor druhostupňového súdu v tejto veci. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Žalovaný mal za to, že konaním súdu došlo aj k porušeniu základných princípov sporového konania. Odôvodnenie je teda podľa žalovaného nepreskúmateľné a nenapĺňa zákonnú a principiálnu požiadavku právnej istoty. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. „Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T: c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004, sp. zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.“ Napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne, nepreskúmateľné, pričom prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s právnym názorom a usmernením odvolacieho súdu, ktorými je v zmysle procesných predpisov prvostupňový súd viazaný. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu voči žalovanému zamietne v celom rozsahu.

18. Postupom okresného súdu bolo doručené na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcu odvolanie žalovaného (č.l. 315 v spojení s doručenkou na č.l. 317 spisu), ktorý sa k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril.

19. Postupom okresného súdu podaním zo dňa 8. februára 2019 (č.l. 316 spisu, doručenka č.l. 317 spisu), bolo doručené odvolanie žalobcu na vyjadrenie žalovanému, ktorý sa k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril.

20. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom v medziach podľa , bez nariadenia pojednávania, s odkazom na a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa , v spojení s rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.013,20 Eur s príslušenstvom, potvrdil podľa , ako vecne správne rozhodnutie. Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o trovách konania odvolací súd zrušil v zmysle a v zmysle vrátil vec súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

21. Je zrejmé, že voči rozsudku okresného súdu podali odvolanie tak žalobca ako i žalovaný. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov v zmysle , a .

22. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

23. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

26. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

27. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

28. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

29. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný v odvolaní vo veci samej vymedzil v podanom odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil (v merite veci). Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie , odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

30. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolania žalobcu a žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -322 zo dňa 20.11.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

31. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že nepovažoval posúdenie okresného súdu v rovine vyhodnotenia uzatvorenia kúpnej zmluvy za vecne správny, pričom poukázal na . Odvolací súd v tejto rovine vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní a vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, týkajúcim sa kúpnej ceny, ako i samotného kontraktačného postupu žalovaného, poukazuje na závery okresného súdu v týchto namietaných rovinách a konštatuje, že na základe odvolacej argumentácie žalovaného, nebol priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa v namietaných rovinách zo strany žalovaného. Poukazuje odvolací súd v rovine svojich záverov na obsah spisového materiálu, ako i na skutočnosti, vyplývajúce z jeho obsahu, pričom nemožno opomenúť v tejto rovine ani závery, ktoré vyplývajú z uznesenia odvolacieho súdu, sp.zn. zo dňa 17.8.2017, v ktorom odvolací súd poukázal na obsah spisového materiálu a konštatoval, že „len príkladmo poukazuje na vyjadrenia žalovaného v konaní pred súdom prvého stupňa, kedy samotný žalovaný uviedol v rovine konštatovaného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, že nespochybňuje právny nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar č.l. 43 spisu (doručené okresnému súdu dňa 23.04.2012). Na ústnom pojednávaní dňa 14. júna 2012 podľa obsahu zápisnice bolo konštatované na č.l. 85 rub spisu „Máme za to, že v predmetnom konaní došlo k uzatvoreniu ústnej kúpnej zmluvy na dodanie tovaru, pričom sporná je len otázka dojedania podoby dverí.“ Podľa obsahu zápisnice zo dňa 2. apríla 2014 č.l. 132 spisu žalovaný argumentoval tým, „že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, pričom v konaní je sporným otázka akosti, teda vnútorného rozmeru požadovanej vchodových dverí, pričom sa domnievame, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že základným atribútom tejto zmluvy čo do vnútorného priechodu vchodových dverí bol požadovaný rozmer 860 mm.“ Následne zo zápisnice okresného súdu spísanej okresným súdom dňa 6. apríla 2016 vyplývalo vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného, že v celom rozsahu trvá na doterajších písomných a ústnych prednesoch (č.l. 187 rub spisu). Odvolací argument, v rovine rozdielnosti ceny v uvedenej cenovej ponuke a uplatnenej žalobou žalobcom, preto zostal bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej

apelácie“ (č.l. 225 rub spisu). Na základe odvolacej argumentácie žalovaného, ktorá je predmetom posúdenia tohto odvolacieho konania, však nemohol odvolací súd prijať záver v rovine zdôvodnenia žalovaného vzhľadom na ním použitú odvolaciu argumentáciu odklonu od skutočností, ktoré už boli predmetom zhodnotenia odvolacieho súdu, tak ako boli odvolacím súdom i citované z rozhodnutia sp.zn. zo dňa 17.8.2017. V rámci predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré je právoplatné, odvolací súd konštatoval, že neuniklo jeho pozornosti, že „samotný konateľ žalovaného pred okresným súdom uviedol, že bola uzatvorená kúpna zmluva, uzavretiu predchádzali jednania najprv v podobe vypracovania cenovej ponuky a následne na základe výpisu cenovej ponuky, jej vypracovaniu predchádzal výpis prvkov podľa projektovej dokumentácie, ktoré dal žalovaný u žalobcu vyrobiť a následne na základe výpisu prvkov sa spracovala cenová ponuka, ktorú žalovaný konateľom Jánom Janovičom podpísal (č.l. 53 rub spisu), nemožno prehliadnuť skutočnosti, ktoré vychádzajú zo Zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 2. apríla 2014 (č.l. 129 rub spisu), kedy bolo právnym zástupcom žalovaného uvedené, „čo sa týka prvej cenovej ponuky, táto vychádzala, resp. žalovaný pred vydaním tejto ponuky zaslal žalobcovi konkurenčnú cenovú ponuku, z ktorej podľa žalovaného, zrejme vyplývali požadované rozmery predmetných dverí“ (č.l. 129 rub spisu). Tiež svedok U. U. podľa obsahu zápisnice na č.l. 129 rub spisu po poučení podľa uviedol, že vypracoval pre žalovaného cenovú ponuku na základe dotazu žalovaného a zaslania konkurenčnej cenovej ponuky spoločnosti Slovaktual, s ktorou žalovaný prejavil súhlas a ktorá následne bola odsúhlasená konateľom žalovaného a podpísaná týmto konateľom“ (č.l. 226 spisu). Odvolací súd pri tomto konštatovaní poukazuje na to, že neopomenul, že zo strany právneho zástupcu žalovaného došlo síce k spochybneniu výpovede tohto svedka, že pracuje u žalobcu, pričom krajský súd už vtedy vnímal uvedené spochybnenie, avšak už v predchádzajúcom svojom rozhodnutí konštatoval, že tie skutočnosti, ktoré vyplývali z výpovede svedka U. U., korešpondovali v konečnom dôsledku výpovedi samotného žalovaného, ku ktorému záveru dospel odvolací súd, keď posudzoval výpoveď konateľa žalovaného L. L. pred okresným súdom dňa 2. apríla 2014, ktorý uviedol, že odsúhlasil cenovú ponuku a tú aj podpísal. K samotnému dodaciemu listu, cenovej ponuke aj faktúre uviedol, že ich čítal (č.l. 131 spisu). Ak potom žalovaný tvrdil, že takáto cenová ponuka nemôže byť žiadnym podkladom pre prijatie záveru o opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku žalobcu, tak s uvedeným záverom sa odvolací súd nemohol stotožniť, pričom zdôrazňuje, že bolo na žalovanom, ktorý mal dostatočný časový priestor na to, aby relevantne preukázal ním tvrdené skutočnosti v odvolaní a resp., aby vytvoril odvolaciemu súdu dostatočný priestor na odklon od záverov okresného súdu, že na uvedenej cenovej ponuke predsa participoval i žalovaný na jej zhmotnení a precizovaní, a to prejavením svojej vôle. Žalovaný (konateľ žalovaného) výpoveďou potvrdil, že cenovú ponuku odsúhlasil a aj ju podpísal. Ak okresný súd konštatoval, že obaja (žalobca aj žalovaný) pri uzavretí zmluvného vzťahu nepostupovali dôsledne, tak takéto konanie nemôže ani podľa odvolacieho súdu zakladať absolútnu neplatnosť právneho úkonu, preto i tento záver bol odvolacím súdom vyhodnotený ako vecne správny, vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci. V tomto smere nebol priestor pre odvolací súd na odklon od týchto záverov súdu prvého stupňa na základe odvolacej argumentácie žalovaného. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní „Je proti elementárnej logike, aby si Žalovaný objednal a vymienil vnútorné rozmery priechodnosti vchodových dverí v rozpore so všeobecne záväznými právnym predpismi, ktorých osadenie zo strany odporcu ako zhotoviteľa rodinných domov by zákonite viedlo k problémom pri kolaudácii a v konečnom dôsledku k ich povinnej výmene za vchodové dvere spĺňajúce vlastnosti stanovené právnymi predpismi“ (č.l. 295 rub spisu), odvolací súd uvádza, že uvedené skutočnosti boli žalovaným namietané už v predchádzajúcom odvolacom konaní, ku ktorému odvolací súd zaujal stanovisko v bode 29. uznesenia odvolacieho súdu sp.zn. zo dňa 17.8.2017. „V rámci podaného odvolania ďalej žalovaný poukazoval na to, že je proti elementárnej logike, aby si žalovaný objednal a vymienil vnútorné rozmery priechodnosti vchodových dverí v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorých osadenie zo strany žalovaného ako zhotoviteľa rodinných domov by zákonite viedlo k problémom pri kolaudácii a v konečnom dôsledku k povinnej výmene. Odvolací súd, v rovine tejto argumentácie žalovaného a v tomto štádiu konania, berúc do úvahy odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd konštatoval dôvod neuhradenia kúpnej ceny vadou dodaného tovaru, nesprávnosťou vnútorného rozpätia dverí, keďže žalovaný tvrdil, že si vymienil dodanie dverí o rozmeroch 860 mm, t.j. tovar inej akosti (č.l. 205 spisu), pričom skonštatoval okresný súd, že z postupnosti uskutočnených krokov dojednania a vymienenia tovaru žalovaným sa pridržiaval intencií krajského súdu a konštatoval, že žalobca dodal žalovanému ním vymienený tovar v súlade s , ktorý žalovaný prevzal a jeho cenu vyúčtovanú faktúrou neuhradil, čo ustálil okresný súd napriek tomu, že účastníci (najmä žalovaný) konania, sa vyjadrovali rozdielne, s dôrazom na štádium konania, vyjadruje predbežný súhlas. Len pre úplnosť, krajský súd, ešte uvádza, že zo skutočností vyplývajúcich z obsahu

spisového materiálu, kedy samotný žalovaný uviedol, že reklamáciu výšky dverí uskutočnil hneď po ich osadení, po troch, štyroch dňoch žalobca reagoval, pretože vady dverí týkajúcej sa vnútornej šírky sa dozvedel až pri kontrolnom dni, o čom je zápis v stavebnom denníku, že uvedená skutočnosť, vzhľadom na rozmery osadených dverí, je len ťažko predstaviteľná, teda že žalovaný pri vynaložení odbornej starostlivosti, s dôrazom na skutočnosť, že podniká v stavebníctve, uvedené zistil až po tom, čo bol upozornený na to investorom. Nemožno v tomto smere prehliadnuť vyjadrenie konateľa žalovaného „Cenovú ponuku som podpísal aj z dôvodu ústneho dojednania, kde sme sa bavili o vnútorných rozmeroch 85 - 86 cm, napokon to bolo uvedené aj v hornej časti CP, čo som považoval za rozmer vnútorného rozpätia dverí. Uvedené je napokon zobrazené aj v predloženej fa., kde v hornej časti sú uvedené rozmery 850 mm, čo som považoval za vnútorné rozpätie dverí.“ (č.l. 54 rub spisu). V rovine uvedených záverov okresného súdu, na ktoré za danej dôkaznej situácie nadväzovali závery odvolacieho súdu sa poukazuje na to, že „Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.“ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. februára 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, pokiaľ išlo o vyhodnotenie námietok žalovaného v rovine uzatvorenia kúpnej zmluvy a z nej vyvodených práv a povinností okresným súdom, nebol v tomto štádiu konania priestor na odklon od týchto záverov okresného súdu a krajský súd v tomto štádiu konania predbežne vyjadruje súhlas s týmito závermi okresného súdu“ (č.l. 226 rub spisu).

32. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že žalovaný v rámci podaného odvolania konštatuje „Ak písomne uzavretá kúpna zmluva neobsahuje určenie kúpnej ceny alebo spôsob je určenia ani prejav vôle zmluvných strán uzavrieť ju bez určenia kúpnej ceny, ku vzniku kúpnej zmluvy nedôjde“ (č.l. 295 spisu), že uvedená argumentácia žalovaného v roku 2018 nezodpovedá dovtedy produkovanej obrane žalovaného pred súdom prvého stupňa, ktorú k dátumu 17.8.2017 vyhodnocoval odvolací súd vo svojom uznesení sp.zn. , kde odvolací súd uviedol, že v prvostupňovom konaní tvrdenia žalovaného boli vo vzájomnom rozpore, keďže žalovaný tvrdil cestou konateľa uzatvorenie kúpnej zmluvy, čiže existenciu zmluvného vzťahu, následne tvrdil kompenzačnú námietku žalovaného voči nároku žalobcu, tak ako vyplýva z bodu 30. uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 17.8.2017, ďalej na č.l. 43 spisu, v podaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 23.4.2012, konštatoval žalovaný zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania a nespochybnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny. Na pojednávaní dňa 14. júna 2012 podľa obsahu zápisnice na č.l. 85 rub spisu žalovaný tvrdil „máme za to, že v predmetnom konaní došlo k uzatvoreniu ústnej kúpnej zmluvy za dodanie tovaru, sporná je len otázka dojednania podoby dverí“. Podľa obsahu zápisnice zo dňa 2. apríla 2014 na č.l. 132 spisu žalovaný argumentoval tým, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, v konaní je sporným otázka akosti dverí a podľa obsahu zápisnice spísanej dňa 6. apríla 2016 vyplývalo vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného, že v celom rozsahu trvá na doterajších písomných a ústnych prednesoch (č.l. 187 rub spisu). Ak potom v rámci podaného odvolania žalovaný poukazoval na absenciu kúpnej zmluvy, tak práve z dôvodov rozpornej obrany žalovaného nebol priestor na to, aby sa odvolací súd s ňou ako s vecne správnou stotožnil. Za danej situácie bolo zrejmé, že okresný súd vychádzal z voľného hodnotenia dôkazov a odvolací súd má za to, že nemožno v tomto smere vyčítať okresnému súdu žiadne pochybenia, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že by okresný súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Nevidel priestor odvolací súd na to, aby polemizoval so skutkovými závermi okresného súdu. Odvolací súd nemohol vytknúť okresnému súdu hodnotenie

dôkazov v rovine tvrdeného rozporu logického myslenia, keďže zachovával rovnaký význam použitých výrazov zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad. Zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené okresný súd podľa odvolacieho súdu dodržal.

33. Žalovaný v odvolaní vyhodnotil argumentáciu okresného súdu ako iracionálnu, pokiaľ v rovine tvrdenej obrany žalovaného s odkazom na poukazoval na odôvodnenie bodu 10. napadnutého rozsudku okresného súdu. Napriek tomu, že vyčíta žalovaný závery okresného súdu, tak opomína v tomto smere správanie samotného žalovaného, na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že dôvodom neuhradenia kúpnej ceny bola vada dodaného tovaru, nesprávnosť vnútorného rozpätia dverí, čo malo byť dôvodom neuhradenia kúpnej ceny. Z postupnosti uskutočnených krokov dojednania a vymienenia tovaru žalovaným vyplývalo, že sa ich pridržiaval, ak ich okresný súd v predchádzajúcom rozhodnutí vyhodnocoval, ktoré už bolo predmetom posúdenia odvolacieho súdu, teda, že žalobca dodal žalovanému ním vymienený tovar v súlade s , ktorý žalovaný prevzal a jeho cenu vyúčtovanú faktúrou neuhradil, pričom odvolací súd už uviedol, že zo skutočností, vyplývajúcich z obsahu spisového materiálu (ak podľa zistení odvolacieho súdu k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nedošlo k zmene podstatných skutkových okolností), keď samotný žalovaný uviedol, že reklamáciu výšky dverí uskutočnil hneď po ich osadení, pričom po 3-4 dňoch žalobca reagoval, avšak vady dverí týkajúce sa vnútornej šírky sa dozvedel až pri kontrolnom dni, o čom je zápis v stavebnom denníku, že uvedená skutočnosť (moment ustálenia získania tejto vedomosti) vzhľadom na rozmery osadených dverí, je len ťažko predstaviteľná, teda, že žalovaný pri vynaložení odbornej starostlivosti s dôrazom na skutočnosť, že podniká v stavebníctve, uvedené zistil až po tom, čo bol upozornený v kontrolný deň investorom. Napriek týmto odvolacím námietkam žalovaného nevidel odvolací súd priestor na odklon od vyslovených záverov okresným súdom v bode 8. a v bode 9. napadnutého rozsudku.

34. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na iracionálnu argumentáciu okresného súdu, v rovine vyhodnotenia jeho námietky cez ust. , tak okrem toho, že odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu i v tejto rovine, tak odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste zvýrazniť skutočnosti, ktorým žalovaný v rámci produkovanej obrany nevenoval pozornosť, a to uzatvorenie zmluvy, cenová ponuka s rozmermi, dodanie tovaru žalovanému, ktorý včas vady neuplatnil, napriek tomu, že mal postupovať s odbornou starostlivosťou, keďže z obchodného registra vyplývala jeho odborná spôsobilosť, a to z predmetu jeho činnosti v zmysle výpisu z Obchodného registra v Oddieli Sro, Vložka č. 101100/B, Okresného súdu Bratislava 1 „prípravné práce k realizácii stavby, uskutočňovanie stavieb a ich zmien, dokončovacie stavebné práce pri realizácii exteriérov a interiérov“. Ak nepostupoval žalovaný s odbornou starostlivosťou, tak uvedenú ťarchu nie je možné prenášať v tomto smere na žalobcu a nezmení túto skutočnosť ani obrana žalovaného v rovine s poukazom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, skutkový a právny stav. Pokiaľ žalovaný v rámci podaného odvolania uvádza „Ak by dodal dvere spĺňajúce minimálny štandard požadovaný príslušnými technickými normami, ale tie by boli nevyhovujúce kupujúcemu, tu je už na mieste aplikácia ustanovení o reklamácií a vadách tovaru. Presne to je ten zásadný a zlomový rozdiel. Ad. 1) tovar nespĺňa minimálne technické štandardy - absolútna neplatnosť zmluvy v zmysle ad. 2) tovar spĺňa minimálne štandardy, ale nevyhovuje konkrétnemu kupujúcemu - nastupujú inštitúty zodpovednosti za vady. Ide o dva samostatné oddelené a nesúvisiace postupy, kedy je nesporné, že v predmetnom prípade je nutné aplikovať absolútnu neplatnosť zmluvy“ (č.l. 266 spisu), tak potom žiada sa dodať v tomto smere odvolaciemu súdu, že pokiaľ by bol žalovaný pristupoval s odbornou starostlivosťou, nebol by uzatváral zmluvu tým spôsobom a v rozsahu a s predmetom, akým ju uzavrel, s dôrazom na to, že bol odborne spôsobilý v oblasti stavebníctva a bol by z ním tvrdeného vadného plnenia dostatočne uplatňoval vady takéhoto konania opäť s odbornou starostlivosťou v zákonom aprobovanej lehote a kvalifikovane, tak by predišiel ťarche zodpovednosti za konanie, ktoré žalovaný pripisoval výhradne žalobcovi, preto v takejto situácii nevidel priestor odvolací súd na to, aby pri hodnotení uplatneného nároku žalobcu, produkovanej obrany žalovaného s dôrazom na všetky okolnosti konkrétnej prejednávanej veci sa priklonil k tvrdeniam žalovaného na ťarchu žalobcu. Nemožno opomenúť v tomto smere, že žalovaný síce namieta konanie žalobcu, avšak nepreukázal, že by on sám nemal odbornú spôsobilosť, časový priestor alebo možnosti na to, aby v prípade s odbornou starostlivosťou nemohol za situácie, že dodaný tovar nezodpovedal

vymienenému tovaru, uplatniť zodpovednostné nároky voči žalobcovi. Ak tak neučinil, pričom tak učiniť mohol, tak nemohol odvolací súd poskytnúť ochranu takémuto správaniu žalovaného, primárne s dôrazom na jeho správanie pri kontraktačnom postupe, pri dodaní tovaru, pri iných vlastnostiach tovaru, ak cenová ponuka bola ním podpísaná a vady neboli včas uplatnené zo zodpovednostných nárokov. Z uvedených dôvodov bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený cez úpravu v , .

35. Voči výrokovej časti rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktoré bolo odôvodnené absenciou z dôvodov hodných osobitného zreteľa a poukázal žalobca zároveň na Čl. 2 ods. 1, 2 , Čl. 3 ods. 1, 2 a dôvodil obsahom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 18. júla 2018. V rozsahu tejto odvolacej argumentácie žalobcu poukazuje odvolací súd na skutočnosti vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky a to „Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. ) ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať . Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.;

Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.; Tomašovič, M.; a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 940 - 943). Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v , napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii presvedčivo odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia. Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru“ .

36. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998). Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní, nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní nielen vzhľadom na dvojinštančnosť konania, ale i na rovnosť účastníkov konania.

37. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku o trovách konania zrušil postupom podľa a podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.

38. Z rozhodnutia okresného súdu v napadnutej výrokovej časti okresného súdu síce vyplýva odôvodnenie aplikácie , avšak nie je možné konštatovať naplnenie skutočností o tom, že okresný súd postupoval v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukazoval žalobca v odvolaní a ktorý odvolací súd i v tomto rozsudku citoval. Z uvedených dôvodov potom práve z dôvodu Čl. 2 ods. 2 nebol priestor na to, aby odvolací súd napadnutý rozsudok i vo výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil alebo zmenil. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku o trovách konania zrušil postupom podľa a podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie veci.

39. Podľa , ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

40. Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

41. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a rozhodne o náhrade trov konania, za dodržania postupu zmysle 220 ods. 2 v spojení s .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.