Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-187-2018.pdf
PDF · 101.09 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/187/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej, vo veci žalobkyne: Nadácia šanca na úspech, Nám. Kossutha 3087, 945 01 Komárno, IČO: 50 550 357, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Marko, s. r. o., Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, IČO: 36 860 646, proti žalovanej: P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom Z. XXX/XX, J. U., o zaplatenie 200.362,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 19. apríla 2018 č. k. 6C/167/2016-95, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Svoje rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 451 ods. 2, § 657 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 20.12.2016 domáhala voči žalovanej zaplatenia 200.362,51 eur s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke, ktorú so žalovanou uzavrel dňa 23.12.2013 I. U. (ďalej aj „veriteľ“), bytom J. T., T. C. XXX (fyzická osoba podnikateľ). Finančné prostriedky boli poskytnuté z účtu veriteľa, vedeného v C. X. U. a.s. (s označením v poznámke ako pôžička) na účet žalovanej. Veriteľ postúpil predmetnú pohľadávku na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 1.12.2016, ktorú skutočnosť žalovanej písomne oznámil, pričom zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá. Žalovaná neuhradila svoj záväzok splatný dňa 24.12.2013 ani len čiastočne. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (listinné dôkazy, výsluch svedka: I. U.) dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala existenciu zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzavrieť postupca I. U. so žalovanou, pretože v konaní nebolo preukázané ani len to, že by došlo k ústnej dohode o pôžičke. Svedok I. U. tvrdil, že sa jedná o pôžičku a peniaze boli určené na splatenie jeho faktúry vystavenej spoločnosti N: RV s.r.o. Vydrany (ďalej aj „spoločnosť“). Súd prvej inštancie preto uzavrel, že keď sa malo jednať o pôžičku, mala to byť pôžička nie pre žalovanú, ale pre spoločnosť N: RV s.r.o. Vydrany (medzi I. U. a N: RV s.r.o. Vydrany bola uzavretá zmluva o dielo). Bolo nepochybné, že predmetná finančná hotovosť nezostala na účte žalovanej. Finančné prostriedky boli vrátené ako úhrada faktúry na účet I. U.. Titulom zmluvy o pôžičke nebola žaloba dôvodná. Pri neexistencii zmluvy o pôžičke súd prvej inštancie skúmal, či sa nemohlo jednať o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Skonštatoval, že nedošlo ani k bezdôvodnému obohateniu, pretože predmetné finančné prostriedky neslúžili pre žalovanú. Žalovaná ich nepoužila na svoje účely, ale finančné prostriedky obratom boli vrátené ako úhrada faktúry pre spoločnosť N: RV s.r.o. Vydrany. Žalovaná sa teda v tomto prípade nemohla ani bezdôvodne obohatiť. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP, vecne úspechom žalovanej v konaní v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe. Dôvodila, že odvolanie podáva, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie si osvojil vo vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré poskytol p. U. žalovanej na účet, že tieto boli vrátené, čo je nesprávne. I. U. v rozhodnom čase evidoval dve pohľadávky: 1. voči spoločnosti žalovanej dcéry a jej manžela N: RV s.r.o. Vydrany (ako to vyplýva zo zmluvy o dielo a faktúr za toto dielo, kde dlžná suma predstavovala cenu práce a za materiál), 2. voči žalovanej (ktorej bezhotovostným prevodom poukázal na jej osobný účet prostriedky vo výške žalovanej sumy). Keď spoločnosť N: RV s.r.o. Vydrany uhradila p. U. poslednú faktúru za dielo, pohľadávka voči tejto spoločnosti zanikla splnením, avšak toto plnenie zo strany spoločnosti, nemalo vplyv na zánik pohľadávky p. U. voči žalovanej, jej záväzok stále trvá nezávisle od záväzku spoločnosti N: RV s.r.o. Vydrany. Žalovaná sa snaží vyhnúť plneniu, v konaní nepreukázala svoje tvrdenia ohľadne toho, prečo dostala na účet finančné prostriedky označené ako pôžička, keď sa podľa jej slov o žiadnu pôžičku nejednalo. Postupca pohľadávky p. U. pred zadaním prevodného príkazu musel poznať číslo účtu žalovanej, tento prevod označil v poznámke ako pôžička, čiže komunikácia medzi zúčastnenými stranami pred zadaním prevodného príkazu musela prebehnúť. Keď rodina B. požiadala o pôžičku p. U. a on sa rozhodol, že nechce poskytnúť pôžičku spoločnosti ako právnickej osobe, ktorá mu už v tom čase bola dlžná cez 200.000 eur, ponúkol možnosť uzavretia zmluvy o pôžičke s niektorým z rodinných príslušníkov. To, že sa žalovaná rozhodla prijať predmet pôžičky na svoj účet, bola jej slobodná vôľa. Ak by si tieto prostriedky nechcela požičať, tak jej nič nebránilo poslať tieto prostriedky označené ako pôžička späť p. U.. S názorom súdu sa nestotožňuje. Zmluvu o pôžičke s postupcom pohľadávky uzavrela žalovaná konkludentne. S poskytnutými finančnými prostriedkami ďalej nakladala (ako s vlastnými). Žalovanej obrana spočívala na jednej strane v tvrdeniach, že žiadnu pôžičku nedostala a na strane druhej, že peniaze vrátila prostredníctvom manželovej a dcérinej spoločnosti. Plnením nie je možné uspokojiť dve pohľadávky.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, keď žalobu zamietol, pretože žalovaná suma bola vrátená postupcovi. Išlo len o transakciu peňazí a nie o pôžičku. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo a zároveň sa nemôže jednať ani o bezdôvodné obohatenie, nakoľko finančné prostriedky neslúžili pre žalovanú a boli obratom vrátené ako úhrada faktúry. Svedok sám uviedol, že finančné prostriedky mu obratom boli vrátené, teda neostali na účte žalovanej a táto ich nepoužila na svoje účely. Dodala, že postupca postupoval neexistujúcu pohľadávku.
4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uviedla, že p. U. uskutočňoval stavbu penziónu pre spoločnosť, ktorej spoločníkmi sú manžel a dcéra žalovanej. Titulom zmluvy o dielo mu vznikla pohľadávka voči tejto spoločnosti v sume 200.362,51 eur (za poslednú neuhradenú faktúru), celková cena diela predstavovala sumu 800.000 eur. Poslednú čiastku nevedela spoločnosť zhotoviteľovi z vlastných prostriedkov uhradiť. L. U. vyhovel prosbe o pôžičku a nakoľko mal už v minulosti zlé skúsenosti s požičiavaním peňazí pre právnickú osobu, navrhol, že je ochotný poskytnúť pôžičku na záchranu rodinnej firmy niektorému členovi rodiny. Na to sa mu prihlásila žalovaná. Nie je pravda, že sa nejedná o pôžičku. Žalobkyňa opakovanie uviedla, že žalovaná mala možnosť tieto finančné prostriedky vrátiť späť. Pán U. si musel požičať peniaze na chod svojej stavebnej živnosti z dôvodu, že prišiel o úspory, keď dôverčivo požičal peniaze žalovanej. Na odvolaní zotrvala v plnom rozsahu.
5. Žalovaná sa s vyjadrením žalobkyne nestotožnila, jej tvrdenia považuje za nepravdivé.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dôvodné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore o nepreukázaní nároku žalobkyne titulom zmluvy o pôžičke a ani titulom bezdôvodného obohatenia.
8. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania (strany sporu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozsudok je arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený a to pokiaľ ide o posúdenie nároku žalobkyne súdom prvej inštancie titulom bezdôvodného obohatenia z nasledovných dôvodov. V prvom rade je však potrebné uviesť, že odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom jej tvrdenia o uzavretí zmluvy o pôžičke /žalobkyňa nepreukázala konsenzus veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, keď poznámka pre prijímateľa platby sama o sebe (za situácie, keď žalovaná predmetnú dohodu popiera) o uvedenom nesvedčí/. V
tomto smere je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne a rovnako je správne jeho následné pristúpenie ku skúmaniu, či uplatnený nárok žalobkyne voči žalovanej nepredstavuje bezdôvodné obohatenie. Súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania (teraz strany) nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 9.2010 sp. zn. 5 Cdo 196/2009). V konaní nebolo sporné, že dňa 23.12.2013 p. I. U. previedol na účet žalovanej finančné prostriedky v žalovanej sume (č. l. 6). V konaní bolo preukázané, že žalovaná obdržané finančné prostriedky (tieto jej boli pripísané na účet dňa 27.12.2013) previedla obratom 27.12.2013 (č. l. 19) na účty spoločnosti N: RV s.r.o. Vydrany, ktorej boli pripísané dňa 30.12.2013 (č. l. 21 a 24). Súčasne bolo preukázané, že táto spoločnosť 30.12.2013 vykonala prevodom úhradu na účet p. U. (č. l. 30), kde ako variabilný symbol sa uvádza číslo faktúry vystavenej L. U. spoločnosti N: RV s.r.o. (č. l. 32) v súvislosti s vykonaním diela. Súd prvej inštancie, hoci správne pristúpil ku skúmaniu, či zo strany žalovanej nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, bez žiadnej bližšej konkretizácie len uzavrel, že k nemu nedošlo z dôvodu, že žalovaná tieto prostriedky previedla (neponechala si ich) na spoločnosť, ktorá ich použila na úhradu faktúry. Nie je zrejmé (pretože absentuje argumentačný základ), ako súd prvej inštancie teda právne vyhodnotil prevod finančných prostriedkov na účet žalovanej zo strany p. I. U.. Je totiž nepochybné, že finančná čiastka bola pripísaná na účet žalovanej, ktorá s ňou následne nakladala. V prípade, že bankový účet žalovanej mal plniť len funkciu platobného miesta slúžiaceho k splneniu záväzku medzi osobami odlišnými od majiteľa účtu (ako len v akýchsi náznakoch súd prvej inštancie načrtol) je potrebné v tomto smere súdom prvej inštancie vyhodnotiť unesenie dôkazného bremena žalovanou (pretože žalobkyňa jednoznačne preukázala, že sumu na účet žalovanej poukázala) a predmetnú úvahu vyjadriť aj v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol stranami pochopený. Súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Jedná sa o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Z dôvodu, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje náležitá argumentáciu, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia, sa odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal.
9. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, na základe vykonaného dokazovania posúdiť uplatnený nárok žalobkyne (z pohľadu bezdôvodného obohatenia). Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby
riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.
10. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.
11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)