Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/118/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne: R. E., bytom 9. mája XXX/XX, J. nad Bebravou, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, proti žalovanej: Nemocnica na okraji mesta, n. o., IČO: 45 736 316 so sídlom Nová nemocnica 511, Partizánske, zastúpená JUDr. Máriom Keletim, advokátom so sídlom Hlavná ul. č. 36, Hnúšťa, za účasti intervenienta Generali Poisťovňa, a.s., IČO: 35 709 332, so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, zastúpený JUDr. Radkom Petruňom, advokátom so sídlom Tehelná 189, Zvolen, v konaní o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovanej a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. -323 zo dňa 14. júna 2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. -452 zo dňa 21. marca 2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti vo výroku I. m e n í tak, že : Žaloba žalobkyne o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- eur s a z a m i e t a . II. Žalovaná a intervenient n e m a j ú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%, výrokom III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil , až 3 , o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len "zákon o poskytovaní zdravotnej starostlivosti"/, , .

2. V odôvodnení uviedol, že po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 20.000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Žalobu odôvodnila tým, že porušením povinností zamestnancov žalovanej došlo k úmrtiu jej druha. Žalovaná sa bránila tvrdením, že k porušeniu povinnosti zo strany žalovanej nedošlo, a aj v prípade porušenia povinnosti zo strany žalovanej nie je smrť druha žalobkyne v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti, teda, že k úmrtiu druha žalobkyne nedošlo z dôvodu porušenia povinnosti zo strany žalovanej. Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav: Dňa 24.05.2013 došlo k zraneniu druha žalobkyne, ktorý bol následne s ťažkými zraneniami prevezený na oddelenie jednotky intenzívnej starostlivosti chirurgického oddelenia žalovanej. Následne bol dňa 28.05.2013 preložený na oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny žalovanej. Dňa 19.07.2013 bol preložený na oddelenie tuberkulóznych a pľúcnych chorôb Fakultnej nemocnice v Trenčíne. Dňa 30.03.2013 bol druh žalobkyne preložený na oddelenie dlhodobo chorých Nemocnice s Poliklinikou Ilava, kde dňa 10.08.2013 zomrel.

Tento skutkový stav ani strany sporu nesporovali. Čo bolo medzi stranami sporné je tvrdenie žalobkyne, že v prípade, ak by bola jej druhovi poskytnutá zdravotná starostlivosť žalovanou riadne, včas a bezchybne, k úmrtiu jej druha by nemuselo dôjsť. Z predložených dôkazov, na ktoré sa odvolávajú tak žalobkyňa, ako aj žalovaná vyplýva, že úmrtie druha žalobkyne nebolo v príčinnej súvislosti so zanedbaním zdravotnej starostlivosti žalovanou. Súd sa v tomto prípade pridržiaval hlavne záverov znaleckého posudku č. 195/2015 vypracovaného znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctva a farmácie Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s.r.o., z ktorého vyplýva, že napriek časovému odstupu od úrazu, išlo v danom prípade o úmrtie v príčinnej súvislosti s predchádzajúcim úrazom. Zároveň uviedol, že nie je s istotou možné vysloviť predpoklad, ako by sa vyvíjal zdravotný stav pacienta ak by nebolo došlo k pochybeniu zo strany žalovanej, ale pravdepodobnosť úmrtia vzhľadom na zranenia bola pomerne vysoká. To bolo konštatované podobne aj Okresnou prokuratúrou a OR PZ Partizánske v rámci konania ČVS: ORP-189/VYS-PE-2014, ktorí zjavne vychádzali z predmetného znaleckého posudku. Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatoval, že má za preukázané, že smrť druha žalobkyne nastala v príčinnej súvislosti s úrazom, k záchrane druha žalobkyne by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo ani v prípade správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanou. Súd nemohol brať do úvahy tvrdenie žalobkyne, že podľa jej názoru by sa jej druha podarilo zachrániť v prípade správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti, pretože znaleckou organizáciou boli zistené odlišné skutočnosti. Je však potrebné dodať, že súd má z predložených dôkazov preukázané pochybenie v poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalovanou. Súd v tomto prípade nebral do úvahy tvrdenie žalovanej, že podľa nej nedošlo z jej strany k žiadnemu pochybeniu, pretože tak ako vyplýva z protokolu č. 825/2013 j.č. PO 1681/2013 zo dňa 14.02.2014 vydaného úradom, rozhodnutia č.k. ZS /R zo dňa 04.08.2015 vydaného predsedníčkou úradu a znaleckého posudku došlo zo strany žalovanej k tomu, že pacientovi nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V znaleckom posudku je dokonca konštatované, že došlo k postupu non lege artis, ktorého následkom došlo k významnému zhoršeniu zdravotného stavu pacienta. Zo strany úradu bola za toto porušenie žalovanej uložená pokuta. Je teda zjavné, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu zákonnej (právnej) povinnosti, kedy nepostupovala v zmysle § 4 ods. 3 zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Súd preto následne skúmal, či žalobkyni vznikla ujma zo strany žalovanej práve tým, že nebola jej druhovi poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis. Žalobkyňa chodila svojho druha pravidelne navštevovať a videla jeho zhoršujúci sa zdravotný stav a pochybenia žalovanej. Z vykonaného dokazovania, hlavne z výpovede žalobkyne a svedkov súd zistil, že žalobkyňa spolu so svojím druhom tvorili spoločnú domácnosť 35 rokov. Ich spolužitie svedkovia označili ako harmonické, a zároveň uviedli, že nielen smrť druha žalobkyne, ale aj návštevy jej druha u žalovanej majú veľmi negatívny dopad na žalobkyňu. Súd pri určení stavu žalobkyne vychádzal z toho, že žalobkyňa po strate druha začala navštevovať odbornú pomoc - psychológa. Zo správ psychológa súd zistil, že stav žalobkyne by sa dal zaradiť do stredne ťažkého stupňa depresie. Žalobkyňa prežíva flashbacky - živé spomienky, ako navštevovala jej druha u žalovanej a videla ho v zúboženom stave. Zo správ ďalej vyplýva, že žalobkyňa dobre nespí, nemá chuť do jedla, nič ju nebaví. Tento stav trvá už 5 rokov od úrazu jej druha a aj za takýto dlhší čas nedošlo k zlepšeniu. Aj to odzrkadľuje vzťah žalobkyne k jej druhovi, že ani po toľkých rokoch sa s jeho stratou nezmierila, stále cíti krivdu voči žalovanej, že mu nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť. Súd vzhľadom na uvedené, teda mal preukázané, že žalobkyni vznikla ujma. Zároveň mal preukázané protiprávne konanie žalovanej (postup non lege artis), ktoré konštatovali tak znalecká organizácia ako aj úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Príčinnou súvislosťou neposkytnutím zdravotnej starostlivosti druhovi žalobkyne lege artis tak vznikla žalobkyni ujma. Táto ujma teda nevznikla žalobkyni tým, že by porušením povinnosti žalovanou došlo k úmrtiu jej druha, ale tým, že jej ujma vznikla sledovaním svojho druha ako sa čím ďalej tým viac trápi, zhoršuje sa jeho zdravotný stav a to v dôsledku porušenia povinností žalovanou. Žalobkyňa doteraz pri spomienkach na tieto návštevy cíti úzkosť a bezmocnosť. Týmto konaním bolo zásadným a nezvratným zásahom porušené právo žalobkyne na súkromie, pretože porušením povinnosti zasiahla žalovaná do intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka tým, že osobe vo vzťahu ku ktorej bola žalobkyňa v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu bolo spôsobené zhoršenie zdravotného stavu a tým aj spôsobené utrpenie, ktoré žalobkyňa pociťovala ako vlastné a dodnes sa s ním nevie vyrovnať. V danom prípade, keďže následky zásahu žalovanej do osobnostného práva žalobkyne sú nereparovateľné a z hľadiska prostriedkov na ochranu už nebolo možné použiť upustenie od neoprávneného zásahu, alebo odstránenie následkov a s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy súd dospel k záveru, že do úvahy prichádza len možnosť vo forme primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Takéto finančné zadosťučinenie môže aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Z predloženej dohody o urovnaní zo dňa 27.06.2017 uzatvorenej medzi žalobkyňou a p. S. a spoločnosťou

ROAD Group, s.r.o. súd zistil, že p. S. a uvedená spoločnosť sa spolu so žalobkyňou dohodli, že žalobkyni zaplatia náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500 € z titulu zásahu do jej osobnostných práv

- práva na ochranu súkromia smrťou jej životného partnera, ktorý utrpel zranenia a zomrel v dôsledku konania p. S. a uvedenej spoločnosti. Žalovaná však smrť druha žalobkyne nespôsobila, preto súd považoval za nesprávne, aby vyhovel žalobe a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur . Ako bolo spomenuté vyššie vykonaným postupom non lege artis bolo druhovi žalobkyne spôsobené zhoršenie jeho zdravotného stavu a na základe nesplnenia povinnosti bolo neoprávnene zasiahnuté do práva na súkromie žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že keď za zásah do práv žalobkyne - spôsobenie smrti jej druhovi bola dohodnutá výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.500,- eur, primeranou náhradou nemajetkovej ujmy žalobkyni za zásah žalovanej do práva žalobkyne je suma 2.000,- eur. Súd preto zaviazal žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni vo vyššie uvedenej sume.

3. Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že strana je zastúpená advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v uznesení z 23. februára 2011, sp. zn. ). V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti, určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, ale náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške. Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie intervenient a žalovaná.

5. Intervenient v podanom odvolaní uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s prijatými závermi súdu prvej inštancie, že zamestnanci žalovaného či už na chirurgickom oddelení alebo na OAIM oddelení, sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti neb. Láclavíkovi nedopustili takého postupu, ktoré by malo za následok úmrtie pána Láclavíka. Postup uplatnený lekármi a zdravotným personálom žalovaného bol teda správny. Čo sa týka priznania nemajetkovej ujmy za „utrpenie“ spôsobené neb. pánovi Láclavíkovi počas jeho hospitalizácie u žalovaného, tvrdí, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím prekročil žalobný návrh. Z obsahu žaloby, ako aj ďalších vyjadrení (či už ústnych alebo písomných) žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady nemajetkovej ujmy dôvodiac, že v dôsledku smrti partnera žalobkyne spôsobenej nesprávnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo strany zamestnancov žalovaného, došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne na ochranu jej osobnosti, a to do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne. Uvedené si uvedomuje aj súd prvej inštancie, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti vyhodnotenia skutkového a právneho. Je teda zrejmé, že žalobkyňa prostredníctvom podanej žaloby nežiadala poskytnutie ochrany jej práv na ochranu jej osobnosti spôsobených „utrpením“ jej partnera resp. v dôsledku toho, že jej ujma vznikla sledovaním jej partnera počas hospitalizácie u žalovaného, ale v dôsledku toho, že jej partner v príčinnej súvislosti s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou zo strany žalovaného zomrel. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím poskytol ochranu právu o ochranu ktorého žalobkyňa žalobou nežiadala. Súd prvej inštancie pritom v tomto smere ani nevykonal potrebné dokazovanie, keďže v priebehu konania sa prvostupňový súd (a ani samotná žalobkyňa) nezaoberal skutkovými okolnosťami, ktoré by preukazovali, že v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bolo pánovi B. spôsobené utrpenie, dokonca utrpenie v takom rozsahu, že toto neoprávnene zasiahlo do osobnostných práv žalobkyne. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie teda neprinieslo záver, že neb. oán B. počas hospitalizácie u žalovaného v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti trpel. resp. že (ne)vykonanie niektorých zdravotníckych úkonov zo strany žalovaného spôsobili útrapy partnera žalobkyne. Inak povedané, ani závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou obsiahnuté v Protokole č. 825/2013 zo dňa 14.02.2014, j.č. PO 1681/2013 a ani závery listinného dôkazu - znaleckého posudku č. 195/2015

znaleckej organizácie: Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. (vypracovaným v trestnom konaní OR PZ Partizánske, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-189/ VYS-PE-2014), nepriniesli záver, že nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť spôsobila pánovi Láclavíkovi napr. neprimerané bolesti, resp. nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti bolo v podobe neetického, nedôstojného prístupu zamestnancov žalovaného. Práve naopak, v spomínanom znaleckom posudku sa v tejto súvislosti konštatuje, že počas liečby na Oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny NsP Partizánske boli dodržané obvyklé liečebné postupy u pacienta na umelej pľúcnej ventilácii, v problematickom nutričnom stave, s komplikujúcimi infekciami a preležaninami. Išlo o postupy lege artis. Na základe zdravotnej dokumentácie nie je možné konštatovať zásadné výhrady k ošetrovateľskému postupu. Odôvodnenie priznania nemajetkovej ujmy tvrdením ,,... ujma jej vznikla sledovaním svojho druha... , nemožno považovať za dostatočné. Súhlasí so žalobkyňou, že pohľad na jej partnera, ktorý bol napojený na umelú pľúcnu ventiláciu, ktorému vznikajú preležaniny (dekubity), resp. všeobecne ako leží na lôžku v nemocnici, nie je pre blízkeho človeka pohľadom príjemným, avšak samotná hospitalizácia pacienta nemôže byť dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy. „Utrpenie“, ktoré prežíval neb. pán B., bolo spôsobené samotným úrazom a nie postupmi zamestnancov žalovaného. Bez ohľadu na vyššie uvedené, naďalej zastáva názor, že pokiaľ ide o (ne)správnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti pánovi C. B. v čase jeho hospitalizácie na chirurgickom oddelení žalovaného v dňoch od 24.05.2013 do 28.05.2013, a následne na OAIM oddelení žalovaného v dňoch od 28.05.2013 do 19.07.2013, táto bola poskytnutá správne, teda lege artis. Zamestnanci žalovaného, ktorí poskytovali pánovi B. zdravotnú starostlivosť počas jeho hospitalizácie, vykonali všetky adekvátne vyšetrenia a postupovali pri poskytovaní liečebnej starostlivosti v rámci diagnostického procesu už od jeho začiatku v súlade so známymi poznatkami lekárskej vedy a možnosťami dostupných diagnostických metód. Nakoľko podáva odvolanie proti výroku vo veci samej (výrok I.), súčasne podáva odvolanie aj voči naň nadväzujúci výrok, a to voči výroku II. napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a vydal rozhodnutie, ktorým žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť intervenientovi trovy konania v rozsahu 100%.

6. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu intervenienta uviedla, že v zmysle súhlasí s podaným odvolaním a ako aj s tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

7. Žalovaná v podanom odvolaní uviedla, že odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi uvedenými v , , , a h,/ . Poukázala na a . Uviedla, že podanou žalobou zo dňa 30.06.2016 sa žalobkyňa domáhala odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku ňou tvrdenej zle poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktorá zapríčinila úmrtie jej druha. Tvrdená ujma a aj všetky skutkové okolnosti, ktoré v žalobe uviedla sa týkali smrti jej druha C. B. (v žalobe na strane 7 doslova tvrdí, že pracovníkmi žalovanej bol spôsobený nezvratný závažný následok a to smrť. Rovnako na tej istej strane žaloby tvrdí, že konaním pracovníkov žalovanej vznikol následok a to smrť pacienta.), obdobných tvrdení je v podanej žalobe viac. V podanej žalobe žalobkyňa tvrdí, že smrť C. B. mala za následok vážny zásah do jej práva na súkromie a to možnosť viesť riadny rodinný a súkromný život so svojim dlhoročným partnerom. Rovnako v podanej žalobe tvrdila, že z nečakanej smrti C. B. prežívala pocity úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva. Je nepochybné, že základom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo tvrdené zapríčinenie smrti a samotná smrť C. B.. Obdobne je to možno zdokumentovať z akýchkoľvek písomných podaní a najmä z jej výsluchu zo dňa 09.05.2017, keď uviedla, že jej C. B. veľmi chýba a že má rôzne problémy v dôsledku jeho úmrtia. Aj v záverečnej reči právnej zástupkyne žalobkyne sa ako dôvod odškodnenia spomína len smrť nebohého C. B., kde na viacerých miestach napr. na strane 2, 10, 11 a 12 sa spomína ako následok smrť a s ňou spojená nemožnosť viesť riadny rodinný a súkromný život, ako aj pocity úzkosti, smútku a šoku z nečakanej smrti druha. Na žiadnom mieste žaloby, výsluchu žalobkyne a ani v iných podaniach nie sú uvedené žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by odôvodňovali postup súdu pri svojom rozhodovaní, keď ako základ odškodnenia žalobkyne uviedol zhoršujúci sa stav C. B. a nutnosť pozerať sa v nemocnici na to ako sa trápi. Takéto tvrdenia, ktorými súd odôvodnil svoje rozhodnutie nikdy neboli predmetom skutkových tvrdení žalobkyne a nikdy takýmito tvrdeniami svoj nárok neodôvodňovala. Vo vzťahu k takýmto tvrdeniam, teda nikdy nebolo ani vykonávané dokazovanie a keďže takéto tvrdenia žalobkyne, ako zdôvodnenie návrhu neexistovali, nemohla žalovaná voči takémuto postupu súdu ani zaujať primerané prostriedky procesnej obrany aj keď tie by mala využívať vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne. Rozhodnutie súdu z pohľadu jeho odôvodnenia je nad rámec skutkových tvrdení uvedených v žalobe. Vyššie uvedené ustanovenia zakotvujú dispozičný princíp Civilného sporového konania, z ktorého vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej

stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Je nepochybné, že súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie NSSR, z 27.07.2017, sp. zn. , obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. z 10.04.2008 alebo ). Z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR nepochybne vyplýva, že súd z hľadiska žaloby nie je viazaný len jej petitom, teda tým čoho sa žalobca domáha, ale aj skutkovými tvrdeniami, čo znamená, že nemôže priznať plnenie z iných skutkových dôvod ako zo skutkových dôvodov, na základe ktorých sa plnenia domáhal žalobca. Svojim postupom sa okresný súd bez akéhokoľvek odôvodnenia odchýlil od ustanovení a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, čím zároveň došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 základných princípov . Žalovaná oprávnene očakávala, že vec bude rozhodovaná v stave právnej istoty, teda že spor bude rozhodovaný v intenciách a ustálenej judikatúry, ktorú vyššie uviedla. Skutkové tvrdenia, ktorými okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie sú nielen v rozpore s citovanými ustanoveniami a sú úplným popretím ustálenej rozhodovacej praxe, ale zároveň týmto postupom súdu bola žalovanej znemožnená možnosť použiť prostriedky procesnej obrany. Skutkové tvrdenia, ktorými okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil nikdy neboli predmetom konania. Žalovaná považuje postup súdu za popretie spravodlivosti, keď o dôvodoch, ktoré majú byť základom rozhodnutia sa dozvedela až z jeho odôvodnenia. Odhliadnuc od vyššie uvedených tvrdení sú skutočnosti, ktoré vzal okresný súd za základ svojho rozhodovania v rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré naviac bolo vykonávané vo vzťahu k iným skutkovým tvrdeniam žalobkyne. V bode 59 okresný súd uvádza, že v znaleckom posudku č. 195/2015 znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných, medicínskych expertíz, s.r.o. má byť konštatované, že postupom non lege artis došlo k významného zhoršeniu zdravotného stavu pacienta. Takéto konštatovanie, ktoré okresný súd uvádza, sa v tomto znaleckom posudku nikde nenachádza. Jediné pochybenie konštatované v tomto znaleckom posudku, je uvedené v odpovedi na otázku 6 na strane 44 posudku. Aj pri konštatovaní tohto pochybenia, znalecká organizácia uvádza, že je sporné, či by bolo možné nájsť a ošetriť samotný zdroj krvácania. Úplne doslova sa v posudku uvádza, že v žiadnom prípade však nie je možné uviesť, či by pri inom postupe došlo k zmene klinického vývoja úrazom poškodeného pacienta. Tvrdenie uvedené v bode 59 rozsudku sa v znaleckom posudku nikde nenachádza, práve naopak, v posudku je uvedené, že nie je možné posúdiť, či by reálne klinický vývoj pacienta bol iný, v prípade akéhokoľvek iného postupu. Rovnako nie je možné súhlasiť, že žalobkyňa trpela tým, že videla zhoršujúci sa zdravotný stav a pochybenia žalovanej a teda aj návštevy druha majú na ňu negatívny dopad. Takéto konštatovanie je úplne všeobecné, pretože návštevy akéhokoľvek pacienta nielen po polytraumatických úrazoch majú pre príslušníkov jeho rodiny negatívny dopad, najmä ak sa takýto pacient nachádza v kritickom stave. Pri osvojení si postupu okresného súdu, by zdravotnícke zariadenia museli odškodňovať akékoľvek negatívne dopady na rodinných príslušníkov pri sledovaní zhoršujúceho sa stavu pacientov. Okrem tohto objektívneho kritéria, je takéto tvrdenie súdu v rozpore s vyššie citovaným znaleckým posudkom, ale aj písomnými podaniami žalobkyne a vykonaným výsluchom žalobkyne. Rovnako tak je to v rozpore s výsluchom svedkyne Jeleny Fándlyovej, ktorá odpovedala na otázku, akým spôsobom do súkromia žalobkyne zasiahla smrť jej partnera a nie na otázku, či do jej súkromia zasiahli návštevy v nemocnici. Nie je možné súhlasiť ani so skutočnosťami uvedenými v bode 61 odôvodnenia rozsudku. Lekárska správa PhDr. Jany Prekopovej nehovorí o živých spomienkach z návštev druha, hovorí len o flashbackoch bez bližšej konkretizácie. Viackrát sa v uvedenej správe uvádza, že dôvodom stavu žalobkyne, je strata životného partnera a že príčinou psychického stavu žalobkyne je strata blízkeho. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nenachádza oporu ani v ďalších vykonaných dôkazoch, ktoré ako už viackrát uviedla, boli vykonané vo vzťahu k úplne iným skutkovým tvrdeniam, ako sú skutkové tvrdenia okresného súdu, na základe ktorých založil svoj rozsudok. Žalobkyňa sa nemohla trápiť tým, že u žalovaného sa zhoršoval zdravotný stav jej druha a v dôsledku toho cítiť úzkosť a bezmocnosť. Z vyššie spomínaného znaleckého posudku z odpovedi na otázku 1 na strane 39 vyplýva, že Milan Láclavík bol na oddelenie tuberkulóznych a pľúcnych chorôb Fakultnej nemocnice Trenčín preložený ako obehovo stabilizovaný, dýchal dostatočne bez podpory prístrojov s preliečeným zápalom pľúc, pričom ložiská krvácania pod mozgové obaly sa vstrebávali, objem tekutín v hrudnej dutine bol malý, stravoval sa ústami mixovanou alebo tekutou stravou. Je nepochybné, že v čase ukončenia liečby u žalovanej, bol Milan Láclavik bez akýchkoľvek pochybností v zlepšenom zdravotnom stave a tvrdenie okresného súdu o zhoršujúcom sa stave nenachádza oporu v žiadnom vykonanom dôkaze. Práve naopak, je možné konštatovať zhoršujúci sa zdravotný stav u iných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, kde bol hospitalizovaný. V predmetnom znaleckom posudku sa napríklad spomína nedostatok pozornosti venovaný výžive pacienta, ako v NsP Ilava, n.o., tak aj vo Fakultnej nemocnici Trenčín. Okresný súd v rozhodnutí ani len nenaznačil, v čom mal spočívať zlý postup

žalovanej, v akom smere sa mal potom týmto postupom zhoršiť zdravotný stav pacienta Milana Láclavíka a ako potom takýto stav oddelil od zhoršujúceho sa stavu v Trenčíne a v Ilave, a akým spôsobom by mali niesť zodpovednosť jednotlivý poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. K tomu neuviedol ani žiadne dôkazy o ktoré by takéto tvrdenia oprel. Za podstatnú chybu okrem postupu v rozpore s ustanoveniami a ustálenou judikatúrou považuje aj nekonkrétnosť odôvodnenia rozhodnutia, napríklad v zmysle vyššie uvedeného, keď okresný súd nekonkretizuje aké konkrétne úkony žalovanej mali spôsobiť zhoršujúci sa zdravotný stav a táto nekonkrétnosť spôsobuje nemožnosť náležitej obrany žalovanej voči rozhodnutiu okresného súdu. Takáto nekonkrétnosť odôvodnenia rozsudku zakladá jeho nepreskúmateľnosť. V rozpore s realitou je aj konštatovanie okresného súdu, že nim tvrdený zásah do osobného stavu žalobkyne je nereparovateľný. Vyššie v texte sme citovali závery znaleckého posudku z ktorého vyplýva, že po poskytnutí zdravotnej starostlivosti Milanovi Láclavíkovi žalovanou bol tento prekladaný z hľadiska závažnosti úrazu do Fakultnej nemocnice v Trenčíne v dobrom zdravotnom stave, ktorý bol stabilizovaný. Samotný následok úrazu, za ktorý žalovaná bez akýchkoľvek pochybnosti nezodpovedá bol jej činnosťou v danom čase odvrátený a teda reparovala stav spôsobený inou osobou. Za pochybenie žalovaná považuje aj rozhodnutie okresného súdu ohľadne trov konania, Pri trovách konania sa okresný súd odvoláva na rozhodnutie NS SR z 23.02.2011 sp. zn. . Súd vychádzajúc z tohto ustanovenia má za to, že o trovách konania mohol takto rozhodnúť, nakoľko rozhodnutie bolo závislé od úvahy súdu. Vďaka v rozsudku citovanému rozhodnutiu NS SR sa žalovaná domnieva, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania postupoval v zmysle , ktorý ale stratil svoju platnosť a účinnosť ku dňu 30.06.2016. Bližšie citované rozhodnutie NS SR totižto pojednáva práve o ustanovení a jeho použití v obdobných sporoch. Okresný súd z pohľadu žalovanej rozhodnutie o trovách oprel o už neúčinný právny predpis. V tomto smere sa teda nemôže odvolávať ani na judikatúru NS SR. Nemožnosť odvolávať sa na judikatúru NS SR spôsobuje skutočnosť, že ustanovenie už neúčinného nemá ekvivalent v novej právnej úprave a nasl. . Za daného stavu ako okresný súd rozhodol, rozhodol nezákonne, pričom mal postupovať podľa a náhradu trov konania mal pomerne rozdeliť tak, že v zmysle ustálenej judikatúry, by žalovanej a vedľajšiemu intervenientovi priznal náhradu trov konania vo výške 80 %. Za podstatné pre posúdenie veci považuje ale skutočnosti, ktoré vyplývajú zo samotného odvodnenia rozsudku. Náhrady nemajetkovej ujmy sa žalobkyňa domáhala z dôvodu narušenia jej súkromia, ktoré malo byť spôsobené smrťou druha Milana Láclavíka, za ktorú mala zodpovedať žalovaná. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu je možné zistiť, že samotný okresný súd konštatuje, že takéto skutkové tvrdenia neboli po vykonanom dokazovaní preukázané a samotný okresný súd konštatuje, že pri týchto skutkových tvrdeniach je žaloba nedôvodná. Z usmrtenia partnera žalovanej v trestnom konaní bola odsúdená iná osoba, ktorá žalobkyne zároveň uhradila aj nemajetkovú ujmu. Na základe týchto konštatovaní okresného súdu, je možné bez akýchkoľvek pochybností povedať, že okresný súd mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanej, ako aj intervenientovi priznať plnú náhradu trov konania. Na základe vyššie uvedeného navrhovala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a žalovanej priznaná náhradu trov konania v rozsahu 100%,

8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu intervenienta uviedla, že má síce zato, že jej pôvodný nárok na nemajetkovú ujmu v sume 20.000,- eur je dôvodný, avšak za určité zadosťučinenie považuje konštatovanie súdu, že naozaj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti C. B.alovaná pochybila. Z toho dôvodu ako aj z dôvodu veku a psychického vyčerpania z prebiehajúcich súdnych konaní, nepodávala odvolanie proti rozsudku okresného súdu. K námietke intervenienta, že súd prvej inštancie mal napadnutým rozhodnutím poskytnúť ochranu právu, o ochranu ktorého žalobkyňa žalobou nežiadala, uviedla, že žalobou sa domáhala práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že mal preukázané, že žalobkyni vznikla ujma. Taktiež súd prvej inštancie mal správne za preukázané protiprávne konanie žalovanej (postup non lege artis), ktoré konštatovali tak znalecká organizácia ako aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Intervenient svojim odvolaním ani nenapáda súdom prvej inštancie zistený skutkový stav (pokiaľ ide o zistené protiprávne konanie žalovanej) a tento je preto potrebné považovať za nesporný. Preto pokiaľ ide o námietku intervenienta, že súd mal poskytnúť ochranu právu, o ochranu ktorého žalobkyňa nežiadala, táto nemá opodstatnenie. Žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, na ktorej nárok jej vznikol zásahom žalovanej do práva na ochranu osobnosti - čiastkového práva na súkromie. Navyše žalobkyňa už v žalobe doručenej súdu dňa 30.06.2016 uvádzala, že jej spôsobuje pocit úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva nie len samotné úmrtie C. B., ale aj priebeh jeho hospitalizácie po polytraume, ktorú utrpel dňa 24.05.2013 až do jeho smrti dňa 10.08.2013 (str. 9 žaloby zo dňa 30.06.2016). Nie

je preto dôvodná námietka intervenienta, že by súd prvej inštancie mal poskytnúť ochranu právu, ktorého ochrany sa žalobkyňa nedomáhala. K námietke intervenienta, že súd prvej inštancie nemal vykonať potrebné dokazovanie, keďže v priebehu konania sa nemal zaoberať skutkovými okolnosťami, ktoré by preukazovali, že v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bolo pánovi B. spôsobené utrpenie, uviedla, že táto taktiež nie je dôvodná. Poukazuje najmä na závery znaleckého posudku znaleckej organizácie č. 195/2015, podľa ktorého viacerí lekári Chirurgického oddelenia NsP Partizánske nevenovali dostatočnú pozornosť včasnej a dostatočne agresívnej liečbe hroziaceho, respektíve počínajúceho, hemoragického šoku a uvažovaniu o možnosti ďalšieho krvácania do hrudnej dutiny, nepodali transfúznu liečbu v dostatočnom objeme a celkovo neupravili liečbu pacienta tak, aby ďalšiemu krvácaniu predišli, alebo aspoň znížili jeho intenzitu. Znalecká organizácia zároveň konštatuje, že počas hospitalizácie na Chirurgickom oddelení NsP Partizánske došlo k neposkytnutiu správnej zdravotnej starostlivosti, teda k postupu non lege artis, ktorého následkom došlo k významnému zhoršeniu zdravotného stavu pacienta (str. 46 znaleckého posudku). Je nepochybné, že významným zhoršením zdravotného stavu pacienta postupom non lege artis žalovanej dôjde k spôsobeniu utrpenia a to ako na strane pacienta - C. B. (ktorý sa z toho dôvodu nachádzal v horšom zdravotnom stave) ako aj na strane žalobkyne (ktorá bola svedkom utrpenia na strane pacienta - C. B. a tieto skutočnosti primerane k vzťahu s C. B. aj prežívala). Niet preto žiadnych pochýb o dostatočnosti vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. Opätovne uvádza, že z dôvodu pretrvávajúcich pocitov smútku a úzkosti vyhľadala pomoc psychológa, PhDr. Jany Prekopovej, ktorú pravidelne navštevuje. Žalobkyňa od úmrtia druha C. B. trpí úzkostlivými stavmi, prežíva živé spomienky na svojho druha. Zdravotný stav žalobkyne vykazuje symptómy stredne ťažkej depresie. Zhoršený zdravotný stav žalobkyne pretrváva už 5 rokov od smrti C. B., o čom boli súdu predložené listinné dôkazy. Ďalej uvádza, že zásah do osobnostných práv žalobkyne žalovanou neposkytnutím správnej zdravotnej starostlivosti jej druhovi, C. B., sa prejavil aj na fyzickom zdravotnom stave, o čom boli súdu preložené listinné dôkazy, a to lekárske správny MUDr. T. N., z ktorých vyplýva, že žalobkyni sa po smrti jej druha zhoršil jej zdravotný stav, trpí fibriláciou predsiení, chronickou ischemickou chorobou srdca a benígnou primárnou artériovou hypertenziou bez prejavov hypertenznej krízy. Žalobkyňa v dôsledku jej zdravotného stavu musí pravidelne navštevovať odborného lekára a má nasadené lieky. Uvedené ochorenia srdca jej boli diagnostikované až po smrti jej druha C. B., pričom týmito pred zažívaním pocitov úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva spôsobených smrťou jej druha netrpela, a netrpela ani žiadnym iným ochorením srdca. Je nepochybné, že vznik kardiovaskulárnych onemocnení u nej nastal v súvislosti s prežívanými útrapami v dôsledku smrti jej milovaného druha, C. B.. Vzhľadom na vykonané dokazovanie a najmä s poukazom na zistené neposkytnutie správnej zdravotnej starostlivosti žalovanou, ju rozhorčuje tvrdenie intervenienta v odvolaní, že zamestnanci žalovanej, ktorí poskytovali pánovi B. zdravotnú starostlivosť počas jeho hospitalizácie, vykonali všetky adekvátne vyšetrenia a postupovali pri poskytovaní liečebnej starostlivosti v rámci diagnostického procesu už od jeho začiatku v súlade so známymi poznatkami lekárskej vedy a možnosťami dostupných diagnostických metód. Opätovne pre zhrnutie uvádza, že zásah do jej osobnostných práv neposkytnutím správnej zdravotnej starostlivosti žalovanou C. B. bol preukázaný rozhodnutím predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. ZS /R zo dňa 04.08.2015, Znaleckým posudkom znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s. r. o. č. 195/2015 zo dňa 09.08.2015, uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva policajného zboru Partizánske, Odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-189/VYS-PE-2014 zo dňa 24.08.2015. Opätovne uvádza, že medzi ňou a jej nebohým druhom existovali silné sociálne a citové putá vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. S nebohým C. B. tvorila spoločnú domácnosť, spoločne spolu hospodárili a napriek tomu, že neboli zosobášení, tvorili fungujúcu rodinu s vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami k tomu patriacimi. Nebohý C. B. mal mimoriadne pozitívny vzťah aj s jej synom I.G., ktorému nahrádzal otca. Silné sociálne väzby medzi ňou a C. B. boli taktiež vykonaným dokazovaním preukázané a tieto žalovaná nikdy ani nespochybňovala. Z nečakanej smrti C. B. prežívala pocity úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva. Tieto pocity u nej boli zvýraznené vývojom zdravotného stavu C. B., ktorý nezomrel bezprostredne po polytraume, ktorá mu bola spôsobená dňa 24.05.2013 ale až po takmer 3 mesačnom pobyte vo viacerých zdravotníckych zariadeniach, čím bolo trápenie a pocit neistoty žalobkyne ešte predĺžené. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že konaním žalovanej bolo zásadným a nezvratným zásahom porušené právo žalobkyne na súkromie, pretože porušením povinnosti zasiahla žalovaná do intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka tým, že osobe vo vzťahu ku ktorej bola žalobkyňa v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu bolo spôsobené zhoršenie zdravotného stavu a tým aj spôsobené utrpenie, ktoré žalobkyňa pociťovala ako vlastné a dodnes sa s ním nevie vyrovnať. Okrem toho ostala sama v dvojizbovom byte,

ktorý jej nepatrí, nemá žiaden majetok väčšej hodnoty a jej jediný príjem je starobný dôchodok vo výške 331,- eur. V tejto situácii je odkázaná na pomoc svojho syna, ktorý je aj vypomáhal aj s úhradou právneho zastupovania v danom spore, ktoré mu musí po priznaní náhrady vrátiť. Aj vzhľadom k jej nelichotivej sociálnej situácii, v ktorej sa nachádza predovšetkým po smrti jej druha, ktorý bol „živiteľom“ rodiny, považuje priznanie náhrady trov konania za spravodlivé a odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 65 rozsudku (str. 18) za vecne správne. Na základe vyššie uvedeného navrhovala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že aj z dôvodu hospodárnosti sa v celom rozsahu pridržiava vyjadrenia k odvolaniu intervenienta proti rozsudku okresného súdu, ktoré súdu doručila dňa 28.08.2018. Skutočnosti a právne posúdenie veci, ktoré namieta žalovaná vo svojom odvolaní sú prakticky totožné s tými, ktoré namieta intervenient vo svojom odvolaní. Pre zdôraznenie podstatnej časti argumentácie, k námietke žalovanej, že rozhodnutie súdu z pohľadu jeho odôvodnenia je nad rámec skutkových tvrdení uvedených v žalobe uvádza, že toto tvrdenie žalovanej nemá opodstatnenie. Žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, na ktorej nárok jej vznikol zásahom žalovanej do práva na ochranu osobnosti - čiastkového práva na súkromie. Navyše už v žalobe doručenej súdu dňa 30.06.2016 uvádzala, že jej spôsobuje pocit úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva nie len samotné úmrtie Milana Láclavíka, ale aj priebeh jeho hospitalizácie po polytraume, ktorú utrpel dňa 24.05.2013 až do jeho smrti dňa 10.08.2013 (str. 9 žaloby zo dňa 30.06.2016). Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobkyňa z nečakanej smrti C. B. prežívala pocity úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva. Tieto pocity u žalobkyne boli zvýraznené vývojom zdravotného stavu C. B., ktorý nezomrel bezprostredne po polytraume, ktorá mu bola spôsobená dňa 24.05.2013 ale až po takmer 3 mesačnom pobyte vo viacerých zdravotníckych zariadeniach, čím bolo trápenie a pocit neistoty žalobkyne ešte predĺžené. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že konaním žalovanej bolo zásadným a nezvratným zásahom porušené právo žalobkyne na súkromie, pretože porušením povinnosti zasiahla žalovaná do intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka tým, že osobe vo vzťahu ku ktorej bola žalobkyňa v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu bolo spôsobené zhoršenie zdravotného stavu a tým aj spôsobené utrpenie, ktoré žalobkyňa pociťovala ako vlastné a dodnes sa s ním nevie vyrovnať. Okrem toho ostala sama v dvojizbovom byte, ktorý jej nepatrí, nemá žiaden majetok väčšej hodnoty a jej jediný príjem je starobný dôchodok vo výške 331,- eur. V tejto situácii je odkázaná na pomoc svojho syna, ktorý je aj vypomáhal aj s úhradou právneho zastupovania v danom spore, ktoré mu musí po priznaní náhrady vrátiť. Aj vzhľadom k jej nelichotivej sociálnej situácii, v ktorej sa nachádza predovšetkým po smrti jej druha, ktorý bol „živiteľom“ rodiny, považuje priznanie náhrady trov konania za spravodlivé a odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 65 rozsudku (str. 18) za vecne správne. Napriek tomu, že súd nevyhovel žalobe v celom rozsahu, žalobkyňa za určité zadosťučinenie považuje konštatovanie súdu, že naozaj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti C. B.alovaná pochybila. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že jej bolo priznané určité zadosťučinenie vrátane náhrady trov konania, a tiež aj z dôvodu veku a psychického vyčerpania z prebiehajúcich súdnych konaní, nepodávala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Na základe vyššie uvedeného navrhovala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

10. Intervenient v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovanej, ktorou odôvodňuje svoje odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu, nakoľko odôvodnenie odvolania žalovanej je obsahovo takmer totožné s odôvodnením jeho odvolania. Rovnako ako žalovaná, aj on prezentuje názor, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím prekročil žalobný návrh, keďže napadnuté rozhodnutie oprel o skutkové okolnosti, ktoré v konaní neboli žalobkyňou tvrdené a v priebehu konania ani dokazované.

11. Intervenient v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že čo sa protiprávneho konania žalovaného týka, tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v odôvodnení odvolania voči napadnutému rozhodnutiu, opakovane argumentoval, že pokiaľ ide o (ne)správnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti pánovi C. B. v čase jeho hospitalizácie na chirurgickom oddelení žalovanej v dňoch od 24.05.2013 do 28.05.2013, a následne na OAIM oddelení žalovanej v dňoch od 28.05.2013 do 19.07.2013, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, a teda zo zisteného skutkového stavu veci, jednoznačne a bez pochýb vyplýva, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, teda lege artis. Tvrdí teda, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, protiprávne konanie žalovaného

v podobe poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis, zistené nebolo. Uvedené si žalobkyňa uvedomuje, nakoľko na str. 3 svojho vyjadrenia vyjadruje rozhorčenie nad jeho tvrdeniami o poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis. Vyššie uvedený záver o (ne)správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti napokon prijal aj súd prvej inštancie, keď v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že zamestnanci žalovaného či už na chirurgickom oddelení, alebo na OAIM oddelení, sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti neb. B. nedopustili takého postupu, ktoré by malo za následok úmrtie pána B.. Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.- €, túto súd prvej inštancie žalobkyni priznal dôvodiac, že v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bolo pánovi B. spôsobené utrpenie (nie úmrtie), dokonca utrpenie v takom rozsahu, že toto neoprávnene zasiahlo do osobnostných práv žalobkyne. Žalobkyňa v tejto súvislosti vo svojom vyjadrení uvádza, že pocity úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva jej spôsobilo nielen samotné úmrtie jej partnera, ale aj priebeh jeho hospitalizácie po polytraume, ktorú utrpel dňa 24.05.2013 až do jeho smrti dňa 10.08.2013. Vzhľadom na uvedené sa žalobkyňa nestotožňuje s jeho názorom, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím poskytol ochranu právu, ktorého ochrany sa žalobkyňa nedomáhala. V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalobkyne, v prvom rade opäť poukazuje na fakt, že žalobkyňa, či už vo svojom vyjadrení, ako aj v priebehu konania, svoj nárok odôvodňovala argumentáciou, podľa ktorej, žalobkyňou tvrdené negatívne dopady do jej osobnostných práv v podobe pocitov úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva, boli spôsobené smrťou jej partnera a nie jeho utrpením, pričom z obsahu jej vyjadrenia cit.: „Žalobkyňa od úmrtia druha C. B. trpí úzkostlivými stavmi, prežíva živé spomienky na svojho druha.“, je nepochybné, že vznik kardiovaskulárnych onemocnení u nej nastal v súvislosti s prežívanými útrapami v dôsledku smrti jej milovaného druha, C. B..“ „...žalobkyni sa po smrti jej druha zhoršil jej zdravotný stav ...“, uvedené ochorenia srdca jej boli diagnostikované až po smrti jej druha C. B.. „Žalobkyňa z nečakanej smrti C. B. prežívala pocity úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva.“ Pokiaľ ide o hospitalizáciu p. B. u žalovaného, ako už uviedol vo svojom odvolaní, samotná hospitalizácia pacienta, resp. vykonávanie zdravotníckych úkonov, neodôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy. Je treba zdôrazniť, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie nevyústilo v záver, že neb. pán B. počas hospitalizácie u žalovaného v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, trpel, resp. že (ne)vykonanie niektorých zdravotníckych úkonov zo strany žalovaného spôsobilo útrapy partnera žalobkyne. Tvrdenie žalobkyne, že významným zhoršením zdravotného stavu pacienta postupom non lege artis žalovanej dôjde k spôsobeniu utrpenia a to ako na strane pacienta - C. B. (ktorý sa z toho dôvodu nachádzal v horšom zdravotnom stave) ako aj na strane žalobkyne (ktorá bola svedkom utrpenia na strane pacienta - C. B. a tieto skutočnosti primerane k vzťahu s C. B. aj prežívala), považuje za tvrdenie subjektívne, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Tvrdí, že „utrpenie“, ktoré prežíval neb. pán B. počas hospitalizácie u žalovaného, ako aj v ďalších dvoch zdravotníckych zariadeniach, bolo spôsobené samotným úrazom a nie postupmi zamestnancov žalovaného. Čo sa týka pocitov úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva, ktoré žalobkyňa počas hospitalizácie jej druha prežívala, jedná sa o prirodzené pocity blízkeho človeka, obzvlášť za situácie, ak jej blízka osoba bojuje o život v dôsledku mnohopočetných poranení. Nechce zľahčovať či podceňovať starosti, psychické a fyzické vypätie, ktorému bola žalobkyňa v dôsledku hospitalizácie jej partnera vystavená, no v priebehu konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že ujma jej bola spôsobená v dôsledku utrpení jej partnera, ktoré mali byť spôsobené výlučne nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou zo strany žalovaného. Je len prirodzené, že ako dlhoročná partnerka p. Láclavíka, ktorý utrpel vážny úraz, prežívala celú situáciu s dopadom na jej psychické a fyzické zdravie. Vzhľadom na skutočnosti prezentované vyššie ako aj v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.

12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne a k vyjadreniu intervenienta uviedla, že sa plne stotožňuje s argumentáciou intervenienta voči vyjadreniu žalobkyne zo dňa 23.08.2018 a s dôvodmi v ňom uvedenými súhlasí. Súhlasí s vyjadrením, že zistený skutkový stav je možné považovať za nesporý, avšak len z pohľadu, že úmrtie C. B. nebolo v príčinnej súvislosti s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou. Skutkový stav ohľadne dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobkyni priznal sumu 2.000,- eur neexistuje lebo nebol zisťovaný a z tohto pohľadu je rozhodnutie nedôvodné tak, ako to uvádzala v predchádzajúcom písomnom podaní. Tvrdenia žalovanej, že predmetom žaloby bolo odškodnenie smrti druha žalobkyne, je možné vidieť aj z jej samotného vyjadrenia, keď ako dôvod odškodnenia neustále uvádza smrť druha. Len v treťom odstavci na tretej strane podaného vyjadrenia, ako dôvod zhoršujúceho sa psychického a fyzického stavu uvádza smrť druha 4 krát. Nesúhlasí, že zásah do osobnostných práv žalobkyne bol preukázaný rozhodnutím UDZS Č. ZS /R, znaleckým posudkom č. 195/2015 a uznesením ORPZ Partizánske, ČVS:ORP-189/VYS-PE-2014. Tieto dôkazy

v žiadnom prípade nepreukazujú zásah do osobnostných práv žalobkyne z dôvodu úmrtia jej druha tak, ako to bolo tvrdené v žalobe. Tieto listinné dôkazy z časti konštatujú pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, avšak bez akejkoľvek súvislosti s úmrtím druha žalobkyne. Čisto teoreticky, by takéto konštatovania mohli byť zásahom do osobnostných práv, avšak nie žalobkyne, ale nebohého Milana Láclavíka aj to len v prípade, že by sa na podklade vykonaného dokazovania preukázali ako pravdivé. Nikdy však nemôžu preukazovať zásah do osobnostných práv žalobkyne. V ostatnom zotrváva na dôvodoch uvedených v podanom odvolaní zo dňa 03.08.2018 a naďalej navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v celom rozsahu.

13. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta uviedla, že nesúhlasí s tvrdením intervenienta, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nemalo byť zistené protiprávne konanie žalovanej v podobe poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis. V danej súvislosti postačuje snáď iba odcitovanie prvej vety 59. bodu odôvodnenia rozsudku okresného súdu, kde súd uvádza: „Je však potrebné dodať, že súd má z predložených dôkazov preukázané pochybenie v poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalovanou.“ Je preto nepochybné, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná jednoznačne pochybila pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti p. B., t.j. bolo zistené protiprávne konanie žalovanej v podobe poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis. Je presvedčená, že neposkytnutie správnej zdravotnej starostlivosti žalovanou viedlo k smrti jej druha C. B., avšak opätovne uvádza, že z dôvodu hospodárnosti a aj v záujme preniesť sa cez stratu svojho druha, nepodávala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Pokiaľ intervenient uvádza, že čo sa týka pocitov úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva, ktoré žalobkyňa počas hospitalizácie jej druha prežívala, má ísť o prirodzené pocity blízkeho človeka, obzvlášť za situácie, ak jej blízka osoba bojuje o život v dôsledku mnohopočetných poranení, uvádza, že tak ako aj vyplynulo z vykonaného dokazovania, práve pochybenie v poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalovanou spôsobilo prežívanie a negatívne pocity žalobkyne nad rozsah obvyklého prežívania bolesti za utrpenie blízkeho, ktorému je poskytovaná zdravotná starostlivosť v súlade so zákonom. Práve bezmocné sledovanie porušovania zákonných povinností zo strany žalovanej spôsobovalo utrpenie žalobkyne, nakoľko bola nútená sa bez pomoci prizerať spôsobu poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorý podľa jej názoru práve prispel k nemožnosti záchrany života jej druha. Zotrváva na svojom tvrdení, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že konaním žalovanej bolo zásadným a nezvratným zásahom porušené právo žalobkyne na súkromie, pretože porušením povinnosti zasiahla žalovaná do intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka tým, že osobe vo vzťahu ku ktorej bola žalobkyňa v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu bolo spôsobené zhoršenie zdravotného stavu a tým aj spôsobené utrpenie, ktoré žalobkyňa pociťovala ako vlastné a dodnes sa s ním nevie vyrovnať. Opätovne uvádza, že po smrti svojho druha C. B. ostala sama v dvojizbovom byte, ktorý nie je v jej vlastníctve, nemá žiaden majetok väčšej hodnoty a jej jediný príjem je starobný dôchodok vo výške 331,- eur. V tejto situácii je odkázaná na pomoc svojho syna, ktorý jej aj vypomáhal aj s úhradou odmeny právneho zastupovania v danom spore, ktoré mu musí po priznaní náhrady vrátiť. Z opatrnosti preto v prípade ak odvolací súd rozhodne o odvolaniach žalovanej a intervenienta v súlade s návrhom žalovanej, resp. intervenienta, navrhovala, aby týmto podľa náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa žalobkyňa vidí aj v samotnej povahe veci, kedy sa domáha ochrany osobnostného práva, ktorého porušenie bolo súdom prvej inštancie konštatované, poukazuje tiež na svoju sociálnu situáciu, do ktorej sa dostala práve v súvislosti so smrťou jej druha, kedy je po smrti svojho druha odkázaná iba na príjem pozostávajúci zo starobného dôchodku a pomoc svojho syna (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. ). Na základe vyššie uvedeného navrhovala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

14. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne a k vyjadreniu intervenienta uviedla, že sa plne stotožňuje s argumentáciou intervenienta v jeho všetkých písomných podaniach urobených po vyhlásení rozsudku a tieto v zmysle schvaľuje. K vyjadreniam žalobkyne uviedla, že zotrváva na doterajších písomných prejavoch a v nich uvedených dôvodoch ohľadne nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu. Trvá na tom, že zo strany okresného súdu došlo k pochybeniu pri právnom a skutkovom posúdení veci, keď rozhodol nad rámec skutkových tvrdení uvedených v žalobe. Odškodniť pocity človeka zasiahnutého nejakou tragickou udalosťou, len z dôvodu objektívnej existencie takýchto pocitov, tak ako to urobil okresný súd, nie je možné a nie je zákonné. Objektívna existencia zdravotného stavu nebohého Milana Laclavika nebola zapríčinená konaním žalovanej a žalovaná teda žiadnym spôsobom nemohla zasiahnuť zásadným a nezvratným spôsobom do práva žalobkyne. V tomto smere

boli vykonané dostatočné listinné dôkazy, že zásadným a nezvratným spôsobom do práva žalobkyne zasiahla iná osoba a táto iná osoba za tento zásah žalobkyňu už aj odškodnila. Bez povšimnutia nemôže ostať fakt, že bez aktívneho konania žalovanej, by táto skutočnosť okresnému súdu zo strany žalobkyne bola zamlčaná. Z obsahu vyjadrenia žalobkyne zo dňa 05.11.2018 vyplýva, že ani nepopiera dôvody odvolania vo vzťahu k trovám konania, ktoré žalovaná uviedla v podanom odvolaní zo dňa 03.08.2018. Je teda možné vyvodiť, že žalobkyňa si je vedomá nesprávnej aplikácie ustanovenia , respektíve , v zmysle ktorého bol okresný súd povinný rozhodnúť podľa výsledku úspechu jednotlivých strán sporu. Len výnimočne môže súd rozhodnúť, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nemôže však rozhodnúť, že právo na náhradu trov konania má tá strana, ktorá podľa pomeru úspechu bola v konaní jednoznačne neúspešnou. Zrejme z uvedených dôvodov sa v podaní zo dňa 05.11.2018 žalobkyňa domáha aplikácie ustanovenia . Uvedené však nie je možné. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí z 18.07.2018 uviedol, že ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila a to k zámeru aj dôkazom. Nie je možné, aby sa to strana dozvedela až z rozhodnutia. Keďže takéto moderačné právo zo strany okresného súdu použité nebolo, neboli k nemu vykonané dôkazy a nebola ani daná možnosť sa k jeho použitou vyjadriť, nie je možné, aby bolo aplikované odvolacím súdom, čím by došlo k znemožneniu práva žalovanej uskutočňovať jej patriace procesné práva. Aj v tejto súvislosti dáva do pozornosti uzavretú dohodu, v zmysle ktorej bolo žalobkyni plnené vysoké odškodnenie a nie je ju možné považovať za osobu, ktorá by bola v sociálnej núdzi, respektíve zlej sociálnej situácii. Z vyššie uvedených dôvodov trvá na tom, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

15. Intervenient v písomných vyjadreniach k vyjadreniu žalovanej a k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa plne stotožňuje s argumentáciou žalovanej. Pokiaľ ide obsah vyjadrenia žalobkyne, z obsahového hľadiska sa jedná výlučne o argumentáciu, ktorú žalobkyňa už prezentovala k odvolaniu, ktoré podal voči rozsudku okresného súdu. Nakoľko sa k uvedenej argumentácií žalobkyne už vyjadril, nie je dôvod, aby túto argumentáciu duplicitne uvádzal. Pridržiava sa doterajších vyjadrení prezentovaných v priebehu konania, pričom naďalej prezentuje názor, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, nakoľko dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie nevyústilo v záver, že neb. pán Láclavík počas hospitalizácie u žalovaného v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, trpel, resp. že (ne)vykonanie niektorých zdravotníckych úkonov zo strany žalovaného spôsobilo útrapy partnera žalobkyne. Vzhľadom na skutočnosti prezentované v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.

16. Následne sa písomne vyjadrili žalovaná a intervenient, že sa pridržiavajú svojich doterajších vyjadrení prezentovaných v priebehu konania.

17. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. a v spojení s , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom je potrebné v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť. 18. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá ( výrok III.), odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala sumy 20.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Žalobu odôvodnila tým, že porušením povinností zamestnancov žalovanej došlo k úmrtiu jej druha. Z obsahu žaloby, ako aj ďalších vyjadrení (či už ústnych alebo písomných) žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala teda náhrady nemajetkovej ujmy dôvodiac, že v dôsledku smrti partnera žalobkyne spôsobenej nesprávnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo strany zamestnancov žalovaného, došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne na ochranu jej osobnosti, a to do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne. Žalovaná sa bránila tvrdením, že k porušeniu povinnosti zo strany žalovanej nedošlo, a aj v prípade porušenia povinnosti zo strany žalovanej nie je smrť druha žalobkyne v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti, teda, že k úmrtiu druha žalobkyne nedošlo z dôvodu porušenia povinnosti zo strany žalovanej. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal odvolací

súd za preukázané, že dňa 24.05.2013 došlo k zraneniu druha žalobkyne, ktorý bol následne s ťažkými zraneniami prevezený na oddelenie jednotky intenzívnej starostlivosti chirurgického oddelenia žalovanej. Následne bol dňa 28.05.2013 preložený na oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny žalovanej. Dňa 19.07.2013 bol preložený na oddelenie tuberkulóznych a pľúcnych chorôb Fakultnej nemocnice v Trenčíne. Dňa 30.07.2013 bol druh žalobkyne preložený na oddelenie dlhodobo chorých Nemocnice s Poliklinikou Ilava, kde dňa 10.08.2013 zomrel. Tento skutkový stav ani strany sporu nerosporovali. Čo bolo medzi stranami sporné bolo tvrdenie žalobkyne, že v prípade, ak by bola jej druhovi poskytnutá zdravotná starostlivosť žalovanou riadne, včas a bezchybne, k úmrtiu jej druha by nemuselo dôjsť. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie mal odvolací súd, a to z dôkazov predložených, na ktoré sa odvolávali tak žalobkyňa, ako aj žalovaná, zhodne so súdom prvej inštancie pritom za preukázané, že úmrtie druha žalobkyne nebolo v príčinnej súvislosti so zanedbaním zdravotnej starostlivosti žalovanou. Súd prvej inštancie správne sa v tomto prípade pridržiaval hlavne záverov znaleckého posudku č. 195/2015 vypracovaného znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctva a farmácie Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s.r.o., z ktorého vyplýva, že napriek časovému odstupu od úrazu, išlo v danom prípade o úmrtie v príčinnej súvislosti s predchádzajúcim úrazom. Zároveň uviedol, že nie je s istotou možné vysloviť predpoklad, ako by sa vyvíjal zdravotný stav pacienta ak by nebolo došlo k pochybeniu zo strany žalovanej, ale pravdepodobnosť úmrtia vzhľadom na zranenia bola pomerne vysoká. To bolo konštatované podobne aj Okresnou prokuratúrou a OR PZ Partizánske v rámci konania ČVS: ORP-189/VYS-PE-2014, ktorí zjavne vychádzali z predmetného znaleckého posudku. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne konštatoval, že bolo preukázané, že smrť druha žalobkyne nastala v príčinnej súvislosti s úrazom, k záchrane druha žalobkyne by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo ani v prípade správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanou. Súd prvej inštancie správne nebral do úvahy tvrdenie žalobkyne, že podľa jej názoru by sa jej druha podarilo zachrániť v prípade správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti, pretože znaleckou organizáciou boli zistené odlišné skutočnosti. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že úmrtie druha žalobkyne nebolo v príčinnej súvislosti so zanedbaním zdravotnej starostlivosti žalovanou, s ktorým záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

20. Následne však súd prvej inštancie konštatoval, že z predložených dôkazov mal preukázané pochybenie v poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalovanou, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu zákonnej (právnej) povinnosti, kedy nepostupovala v zmysle § 4 ods. 3 zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a preto následne skúmal, či žalobkyni vznikla ujma zo strany žalovanej práve tým, že nebola jej druhovi poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis. Uviedol, že žalobkyňa chodila svojho druha pravidelne navštevovať a videla jeho zhoršujúci sa zdravotný stav a pochybenia žalovanej. Z vykonaného dokazovania, hlavne z výpovede žalobkyne a svedkov súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa spolu so svojím druhom tvorili spoločnú domácnosť 35 rokov, ich spolužitie svedkovia označili ako harmonické, a zároveň uviedli, že nielen smrť druha žalobkyne, ale aj návštevy jej druha u žalovanej majú veľmi negatívny dopad na žalobkyňu. Pri určení stavu žalobkyne vychádzal z toho, že žalobkyňa po strate druha začala navštevovať odbornú pomoc - psychológa. Zo správ psychológa mal za preukázané, že stav žalobkyne by sa dal zaradiť do stredne ťažkého stupňa depresie (žalobkyňa prežíva flashbacky - živé spomienky, ako navštevovala jej druha u žalovanej a videla ho v zúboženom stave, že žalobkyňa dobre nespí, nemá chuť do jedla, nič ju nebaví, tento stav trvá už 5 rokov od úrazu jej druha a aj za takýto dlhší čas nedošlo k zlepšeniu). Aj to odzrkadľovalo podľa súdu prvej inštancie vzťah žalobkyne k jej druhovi, že ani po toľkých rokoch sa s jeho stratou nezmierila, stále cíti krivdu voči žalovanej, že mu nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené, teda mal preukázané, že žalobkyni vznikla ujma a zároveň mal preukázané protiprávne konanie žalovanej (postup non lege artis), ktoré konštatovali tak znalecká organizácia ako aj úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Príčinnou súvislosťou neposkytnutím zdravotnej starostlivosti druhovi žalobkyne lege artis tak podľa súdu prvej inštancie vznikla žalobkyni ujma. Táto ujma teda podľa súdu prvej inštancie nevznikla žalobkyni tým, že by porušením povinnosti žalovanou došlo k úmrtiu jej druha, ale tým, že jej ujma vznikla sledovaním svojho druha ako sa čím ďalej tým viac trápi, zhoršuje sa jeho zdravotný stav a to v dôsledku porušenia povinností žalovanou. Týmto konaním bolo podľa súdu prvej inštancie zásadným a nezvratným zásahom porušené právo žalobkyne na súkromie, pretože porušením povinnosti zasiahla žalovaná do intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka tým, že osobe vo vzťahu ku ktorej bola žalobkyňa v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu bolo spôsobené zhoršenie zdravotného stavu a tým aj spôsobené utrpenie, ktoré žalobkyňa pociťovala ako vlastné a dodnes sa s ním nevie vyrovnať. V danom prípade, keďže následky zásahu žalovanej do osobnostného práva žalobkyne boli podľa súdu prvej

inštancie nereparovateľné a z hľadiska prostriedkov na ochranu už nebolo možné použiť upustenie od neoprávneného zásahu, alebo odstránenie následkov a s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy dospel k záveru, že do úvahy prichádza len možnosť vo forme primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Z predloženej dohody o urovnaní zo dňa 27.06.2017 uzatvorenej medzi žalobkyňou a p. S. a spoločnosťou ROAD Group, s.r.o. súd prvej inštancie mal za preukázané, že p. S. a uvedená spoločnosť sa spolu so žalobkyňou dohodli, že žalobkyni zaplatia náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- eur z titulu zásahu do jej osobnostných práv - práva na ochranu súkromia smrťou jej životného partnera, ktorý utrpel zranenia a zomrel v dôsledku konania p. S. a uvedenej spoločnosti. Žalovaná však smrť druha žalobkyne nespôsobila, preto súd prvej inštancie považoval za nesprávne, aby vyhovel žalobe a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel k záveru, že keď za zásah do práv žalobkyne - spôsobenie smrti jej druhovi bola dohodnutá výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.500,- eur, primeranou náhradou nemajetkovej ujmy žalobkyni za zásah žalovanej do práva žalobkyne je suma 2.000,- eur a preto zaviazal žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni vo vyššie uvedenej sume.

21. Odvolací súd však vyššie uvedený záver ku ktorému dospel súd prvej inštancie, a to že vykonaným postupom non lege artis bolo druhovi žalobkyne spôsobené zhoršenie jeho zdravotného stavu a na základe nesplnenia povinnosti bolo neoprávnene zasiahnuté do práva na súkromie žalobkyne, nepovažuje za správny. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, tak ako správne uvádzali žalovaná aj intervenient v podaných odvolaniach, že čo sa týka priznania nemajetkovej ujmy za „utrpenie“ spôsobené neb. pánovi B. počas jeho hospitalizácie u žalovaného, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím prekročil žalobný návrh. Z obsahu žaloby, ako aj ďalších vyjadrení (či už ústnych alebo písomných) žalobkyne mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady nemajetkovej ujmy dôvodiac, že v dôsledku smrti partnera žalobkyne spôsobenej nesprávnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo strany zamestnancov žalovaného, došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne na ochranu jej osobnosti, a to do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne. Tvrdená ujma a aj všetky skutkové okolnosti, ktoré v žalobe uviedla sa týkali smrti jej druha C. B., že smrť C. B. mala za následok vážny zásah do jej práva na súkromie a to možnosť viesť riadny rodinný a súkromný život so svojim dlhoročným partnerom. Rovnako v podanej žalobe tvrdila, že z nečakanej smrti C. B. prežívala pocity úzkosti, smútku, šoku a zúfalstva. Je nepochybné, že základom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo tvrdené zapríčinenie smrti a samotná smrť C. B.. Obdobne je to možno zdokumentovať z akýchkoľvek písomných podaní a aj z výsluchu žalobkyne, keď uviedla, že jej C. B. veľmi chýba a že má rôzne problémy v dôsledku jeho úmrtia. Aj v záverečnej reči právnej zástupkyne žalobkyne sa ako dôvod odškodnenia spomína len smrť nebohého C. B., kde na viacerých miestach sa spomína ako následok smrť a s ňou spojená nemožnosť viesť riadny rodinný a súkromný život, ako aj pocity úzkosti, smútku a šoku z nečakanej smrti druha. Je teda zrejmé, že žalobkyňa prostredníctvom podanej žaloby nežiadala poskytnutie ochrany jej práv na ochranu jej osobnosti spôsobených „utrpením“ jej partnera resp. v dôsledku toho, že jej ujma vznikla sledovaním jej partnera počas hospitalizácie u žalovaného, ale v dôsledku toho, že jej partner v príčinnej súvislosti s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou zo strany žalovaného zomrel. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím poskytol ochranu právu o ochranu ktorého žalobkyňa žalobou nežiadala. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda z pohľadu jeho odôvodnenia je nad rámec skutkových tvrdení uvedených v žalobe. Súd prvej inštancie pritom v tomto smere ani nevykonal potrebné dokazovanie, keďže v priebehu konania sa súd prvej inštancie (a ani samotná žalobkyňa) nezaoberal skutkovými okolnosťami, ktoré by preukazovali, že v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bolo pánovi B. spôsobené utrpenie, dokonca utrpenie v takom rozsahu, že toto neoprávnene zasiahlo do osobnostných práv žalobkyne. Predmetom občianskeho súdneho konania je v konaní uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý vymedzuje žalobca, a to nielen určením predmetu, teda žalobného petitu, ale i určením rozhodujúcich skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Úlohou súdu je skúmať, či platné právo umožňuje, aby na základe skutkového stavu tvrdeného žalobcom mohlo byť žalobe vyhovené. V zmysle v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Vyššie uvedené ustanovenia zakotvujú dispozičný princíp Civilného sporového konania, z ktorého vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Je nepochybné, že súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania

vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie NSSR, z 27.07.2017, sp. zn. , obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. z 10.04.2008 alebo ). Z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR nepochybne vyplýva, že súd z hľadiska žaloby nie je viazaný len jej petitom, teda tým čoho sa žalobca domáha, ale aj skutkovými tvrdeniami, čo znamená, že nemôže priznať plnenie z iných skutkových dôvod ako zo skutkových dôvodov, na základe ktorých sa plnenia domáhal žalobca. Svojim postupom sa súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia odchýlil od ustanovení a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, čím zároveň došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 základných princípov . Skutkové tvrdenia, ktorými súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nikdy neboli predmetom konania.

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000,-€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. 23. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

25. V sporových konaniach sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu ( ). Podľa tejto zásady súd strane, ktorá mala v konaní úspech, prizná nárok na náhradu trov konania podľa jej pomeru úspechu v konaní a to proti strane neúspešnej. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Úspech v konaní teda treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Princíp zásady zodpovednosti za výsledok sporu a s tým spojenej náhrady trov konania však nie je absolútnym princípom, podľa ktorého pri plnom úspechu strany musí dôjsť v každom prípade k náhrade trov konania protistranou. V ustanovení dal zákonodarca súdom aplikujúcim právne predpisy možnosť zohľadniť osobitosti prípadu, ktoré môžu mať najrôznejšiu povahu. Na účely takejto moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má nahradiť. Aplikácia tohto ustanovenia je viazaná na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. 26. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a v spojení s , a . Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v dôsledku dôvodne podaného odvolania žalovanej a intervenienta, týmto by patril nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %, keďže boli v konaní úspešní v celom rozsahu, avšak odvolací súd s prihliadnutím na dospel k záveru, že v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v sociálnej situácii žalobkyne. Žalobkyňa po smrti svojho druha C. B. ostala sama v dvojizbovom byte, ktorý nie je v jej vlastníctve, nemá žiaden majetok väčšej hodnoty, jej jediný príjem je starobný dôchodok vo výške 331,- eur a má zdravotné problémy. Teda vzhľadom k jej situácii, v ktorej sa nachádza predovšetkým po smrti jej druha, ktorý bol živiteľom rodiny, v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a to i napriek tomu, že jej malo byť plnené odškodnenie za smrť jej druha. Odvolací súd zastáva názor, že uvedené okolnosti v danom prípade odôvodňujú použitie a nepoužitie tohto ustanovenia by v danej veci predstavovalo pre žalobkyňu neprimeranú tvrdosť. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, že žalovaná a intervenient nemajú nárok na náhradu trov konania.

27. Čo sa týka námietky žalovanej vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne, že aplikácia ustanovenia nie je možná a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 18.07.2018, odvolací súd túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko v danom prípade nejde o totožný prípad ako vo vyššie uvedenom rozhodnutí. V danom prípade žalobkyňa už v záverečnej reči žiadala, aby súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval z dôvodov, ktoré zhodne uvádzala aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, pričom k týmto dôvodom ako aj k možnej aplikácii sa žalovaná rovnako vyjadrila už vo svojej záverečnej reči ako aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jej odvolaniu, teda žalovanej bola daná možnosť, aby sa vyjadrila a túto možnosť aj využila.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).