Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-6Sa/37/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcov: 1/ SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848, 2/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., zast. JUDr. Matejom Marhavým, advokátom so sídlom Šafárikovo námestie č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 27.02.2017, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 15.03.2016, takto

rozhodol:

I. Správny súd v Bratislave žaloby žalobcov 1/ a 2/ z a m i e t a .

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 15.03.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „Pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. v spojení s ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) rozhodla, že žalobcovi 2/, ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“), nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 02.07.2010.

2. V jeho odôvodnení odkázala na článok 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Základné nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004 v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 988/2009“) a Nariadenia č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 987/2009“), obe zo dňa 16. septembra 2009. Z ustanovení Základného nariadenia vyplýva, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR SR“) výnimku neudelilo.

3. Oddelenie vonkajšej kontroly doručilo oddeleniu rozhodovacej činnosti Pobočky žiadosť vo veci doriešenia poistných pomerov zamestnancov spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“) z dôvodu nesplnenia podmienky vyslania a podnet na obnovu konania všetkých rozhodnutí, ktoré sú v ročnej lehote od ich právoplatnosti. Z vykonaného šetrenia vyplynulo, že pobočka Sociálnej poisťovne eviduje žalobcu 2/ (ďalej aj „zamestnanec“) ako zamestnanca zamestnávateľa od 02.07.2010 do 31.03.2014. Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo ďalej zistené, že zamestnávateľ predložil posledný mesačný výkaz poistného a príspevkov na povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za mesiac marec 2014.

4. Na základe poverenia č. XXXXX-X/XXXX zo dňa 21.01.2014 bola u zamestnávateľa vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Dodatočným šetrením MPSVaR SR bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňal podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne. Keďže zamestnanec podlieha legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, bolo nevyhnutné, aby ho zamestnávateľ na sociálne poistenie prihlásil v členskom štáte EÚ, t. j. v Belgickom kráľovstve. Z uvedeného dôvodu MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky v zmysle čl. 16 Nariadenia nevyhovelo. Zamestnávateľ bol zároveň požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky Nariadenia a ďalších príslušných právnych predpisov.

5. Pobočka Sociálnej poisťovne zaslala zamestnávateľovi výzvu na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov na území SR, čo zamestnávateľ jednoznačne odmietol. Dňa 06.03.2015 zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia neodhlásených zamestnancov, bývalému právnemu zástupcovi žalobcu, ktorú prevzal dňa 13.05.2015, na ktorú však nereagoval. Dňa 06.05.2015 zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia, zamestnancovi, zásielka bola prevzatá dňa 19.05.2015. Pobočke bola doručená Pracovná zmluva uzatvorená medzi zamestnancom a zamestnávateľom dňa 01.07.2010 a Dohoda o skončení pracovného pomeru – pracovný pomer sa skončil dňom 31.03.2014.

6. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ v uvedenom období zamestnanca, ktorý mal miesto výkonu práce mimo územia SR, nesprávne prihlásil a aj odhlásil z registra poistencov na sociálne poistenie, nakoľko mal byť prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, t. j. v Belgickom kráľovstve. Pobočka taktiež zistila, že zamestnanec bol v období od 28.06.2011 do 21.08.2011 práceneschopný a poberal nemocenské dávky. V súvislosti s uvedeným Pobočka dňa 02.09.2015 požiadala ústredie Sociálnej poisťovne o stanovisko k doriešeniu sociálneho poistenia zamestnancov, na základe ktorého obdržala stanovisko, v ktorom ústredie vzhľadom na osobitosti prípadu, navrhlo požiadať MPSVaR SR o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky. Na základe uvedeného zaslala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR žiadosť č. XXXXX-XX/ XXXX-XXX vo veci udelenia výnimky zamestnávateľovi podľa Nariadenia. Dňa 03.12.2015 doručilo MPSVaR SR Pobočke odpoveď č. XXXXX/XX-X_E. zo dňa 25.11.2015, v ktorej uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska a v snahe o doriešenie problému zamestnávateľa jej odporučilo kontaktovať ústredie SP, ktoré dňa 22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security, na ktorom sa riešil aj problém obchádzania belgických právnych predpisov, subjektmi prevádzkujúcimi medzinárodnú kamiónovú prepravu, prostredníctvom spoločností sídliacich na území EÚ.

7. V súvislosti so zamietavým stanoviskom MPSVaR SR, požiadala Pobočka dňa 15.12.2015 ústredie Sociálnej poisťovne o zaujatie konečného stanoviska vo veci spornej registrácie zamestnancov zamestnávateľa. Dňa 11.01.2016 bolo Pobočke doručené konečné stanovisko ústredia Sociálnej poisťovne, v ktorom s odvolaním sa na opakované zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky MPSVaR SR, rozhodla o potrebe postupovať v zmysle koordinačných nariadení, resp. platnej právnej úpravy SR. Na základe preukázania, že zamestnanci zamestnávateľa mali podliehať belgickým právnym predpisom, a zamestnávateľ svoju zákonnú povinnosť odhlásiť svojich zamestnancov z registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia nesplnil, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia na území SR.

8. Zamestnanec je v informačnom systéme Sociálnej poisťovne uvedený v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie november až december 2007, január až december 2008 a január až máj 2009 a do systému sociálneho zabezpečenia SR bol teda v období od 02.07.2010 do 31.03.2014 prihlásený a odhlásený v rozpore s Nariadením, keďže v uvedenom období mal výkon práce mimo územia SR.

II.

Napadnuté rozhodnutie

9. Na základe odvolania oboch žalobcov, rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 27.02.2017 tak, že odvolania v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie Pobočky. Poukázala na koordinačné nariadenia uplatňované v oblasti sociálneho zabezpečenia od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972 (ďalej aj „nariadenie č. 574/1972“). Nariadenie č. 1408/71 v článku 13 (2) písm. a/ ustanovovalo, že na osobu vykonávajúcu zamestnanie na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Jednou z výnimiek zo všeobecného pravidla je článok 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého zostane zachovaná legislatíva štátu vyslania vtedy, ak vyslanie zamestnanca na územie iného členského štátu EÚ, dočasne vykonávať prácu pre zamestnávateľa, neprekročí 12 mesiacov a zamestnanci nie sú vyslaní nahradiť iné osoby, ktoré dokončili svoju dobu vyslania. Táto problematika je podrobne upravená rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov (ďalej aj „Správna komisia“) č. 181 z 13.12.2000, vykladajúcim čl. 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej aj „rozhodnutie č. 181“).

10. Počas doby vyslania sa v štáte výkonu zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101, vystaveným nositeľom poistenia v štáte poistenia osoby po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania, ktoré musia byť zachované počas celej doby vyslania, aby bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä na platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Po skončení obdobia vyslania, nemožno pred uplynutím minimálne dvoch mesiacov odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania, povoliť pre toho istého zamestnanca, zamestnávateľa a ten istý členský štát, nové obdobie vyslania.

11. Zamestnávateľ (žalobca 1/) vznikol dňa 04.11.2005, zápisom do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, od 05.02.2008 má v predmete činnosti zapísanú aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania. V registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne bol vedený od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 02.07.2010 do 31.03.2014. Dňa 13.05.2008 Sociálna poisťovňa vystavila formulár E101 č. XXX-XXX/XX-F.-X/XX, ktorým potvrdila, že zamestnanec (žalobca 2/) bude v období od 01.04.2008 do 31.03.2009 v oblasti sociálneho zabezpečenia dočasne podliehať legislatíve Slovenskej republiky.

12. Na základe poverenia zo dňa 21.01.2014 č. XXXXX-X/XXXX Pobočka Sociálnej poisťovne vykonala u zamestnávateľa kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností uložených zákonom o sociálnom poistení. Z predložených cestovných príkazov (podpísaných zamestnávateľom) a pracovných výkazov (bez podpisu zamestnávateľa, resp. zamestnanca) zistila zamestnávanie zamestnancov s miestom výkonu aj na území Belgického kráľovstva. Rozsah kontroly pôvodne zameranej na obdobie od 01.11.2013 do 31.12.2013, bol dodatkom k povereniu (č. XXXXX-X/ XXXX-XXX zo dňa 02.06.2014) rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne, t. j. od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnávateľ výkon práce zamestnancov na území Belgického kráľovstva nespochybnil, zamestnanci však nemali určenú

príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 06.03.2014 zamestnávateľ čestne prehlásil, že v termíne do 21.03.2014 požiada MPSVaR SR o udelenie výnimky, výkon kontroly bol preto prerušený, o čom G. vyhotovila dňa 06.03.2014 zápis.

13. Zamestnávateľ pre svojich 25 zamestnancov, vyslaných vykonávať prácu do Belgického kráľovstva, požiadal dňa 12.03.2014 Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, ako orgán príslušný na udelenie výnimky, o udelenie výnimky. MPSVaR však žiadosť o udelenie výnimky dňa 18.03.2014 zamietlo. V zamietavom liste je aj informácia o dodatočnom šetrení, ktorým bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území SR nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Podľa vyjadrenia MPSVaR, zamestnanci podliehajú legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonávajú svoju činnosť, preto ich je potrebné prihlásiť do poistenia tam. Zamestnávateľ bol požiadaný o dodržiavanie podmienok nariadenia, na zrušenie, resp. úpravu registrácie zamestnancov však odmietol pristúpiť. Z toho dôvodu oddelenie vonkajšej kontroly pobočky postúpilo dňa 02.12.2014 oddeleniu rozhodovacej činnosti žiadosť o doriešenie poistných pomerov zamestnancov. Zamestnávateľ za zamestnanca nepožiadal Sociálnu poisťovňu o vystavenie príslušného formulára, ale zahrnul ho do zoznamu zamestnancov, pre ktorých žiadosťou zo dňa 12.03.2014 požiadal MPSVaR o udelenie výnimky. O udelenie výnimky pre zamestnanca požiadal na obdobie od 01.11.2007 do 31.03.2008, od 01.04.2009 do 31.03.2010, od 01.04.2010 do 31.03.2012, od 01.04.2012 do 31.03.2014 a od 01.04.2014 do 31.12.2014.

14. Vzhľadom k osobitosti prípadu a k tomu, že predmetná záležitosť bola riešená viacerými oddeleniami Sociálnej poisťovne, požadujúcimi urýchlené konanie vo veci, Pobočka dňa 05.11.2015 požiadala MPSVaR SR o prednostné zaujatie stanoviska, prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa a udelenie výnimky zamestnancom (žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX-XXX). Dňa 03.12.2015 bola pobočke doručená odpoveď č. XXXXX/XX-X_E. zo dňa 25.11.2015, v ktorej MPSVaR SR konštatovalo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska.

15. Žalovaná poukázala na ust. . , podľa ktorého do pôsobnosti Pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Uviedla, že po preverení námietok zamestnávateľa v odvolaní, nezistila dôvody na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia a tiež, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia. Nakoľko G. na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne, vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 02.07.2010 nevzniklo. Medzi povinnosti zamestnávateľov patrí aj povinnosť podľa ust. , prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia na nemocenské, dôchodkové a na poistenie v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa je povinná plnenie týchto povinností kontrolovať a v prípade zistenia nezrovnalostí sa domáhať nápravy. Súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. G. D. preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec , ale v súlade s ust. . .

16. Na odvolacie námietky žalobcov rozobrala rozhodnutie Pobočky aj z pohľadu ust. , a skonštatovala jeho súlad s cit. ustanovením.

17. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením zamestnávateľa, že medzi skutočnosťou, že na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti, je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne a legislatívou uplatniteľnou na zamestnanca, resp. splnením podmienok vyslania neexistuje súvislosť. Pri výklade článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 je záväzný právny názor Správnej komisie, vyjadrený v rozhodnutí č. 181, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom, a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania. Zamestnávateľ na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne, čo má tiež podstatný vplyv na uplatnenie čl. 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71.

18. Zamestnávateľ k odvolaciemu konaniu nepredložil žiaden dôkaz o nezistení nedostatkov pri výkone kontroly na adrese vyslania zamestnanca príslušnou inštitúciou Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú na vykonávaní kontrol. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti zamestnávateľa umožnil Sociálnej poisťovni preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a zistené nedostatky sú podložené listinnými dôkazmi. Zamestnávateľ podmienky vyslania nesplnil, preto bol formulár E 101 č. XXX-XXX/XX-F.-X/XX zo dňa 13.05.2008 vystavený nesprávne. Tvrdenie zamestnávateľa, že pokiaľ nie je formulár E 101 zrušený alebo vyhlásený za neplatný, príslušná inštitúcia členského štátu, do ktorého sú pracovníci vyslaní, musí brať do úvahy skutočnosť, že na takýchto pracovníkov sa už vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia štátu, kde je podnik zamestnávateľa usadený, je správne. V danom prípade však bolo potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve vydané na obdobie od 01.04.2008 do 31.03.2009 a predmetom rozhodovania je obdobie od 02.07.2010, t. j. iné obdobie.

19. MPSVaR žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12.03.2014 nevyhovelo a svoje stanovisko neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti pobočky Sociálnej poisťovne zo dňa 05.11.2015. Vzhľadom na túto skutočnosť a kontrolné zistenie, že zamestnanec od 02.07.2010 nevykonával činnosť na území SR, Pobočka napadnutým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že zamestnancovi od 02.07.2010 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo.

III.

Žaloba žalobcu 1/

20. V správnej žalobe zamestnávateľ (žalobca 1/), poukázal na to, že zamestnával zamestnanca v období od 02.07.2010 do 31.03.2014 a za účelom vykonávania práce, vyslal zamestnanca na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva na obdobie od 02.07.2010 do 31.03.2014 a popísal priebeh administratívneho konania. Napadnuté rozhodnutie žalovanej označil za nezákonné, pretože 1/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

21. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalobca 1/ poukázal na výkon kontroly prvostupňového orgánu, začatej dňa 06.02.2014 a neskôr rozšírenej na celé obdobie registrácie žalobcu 1/ v systéme sociálnej poisťovne od 01.11.2007 do 31.03.2014, t. j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne Pobočka vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, účinné dňom 01.05.2010 – nebolo podľa jeho názoru teda možné nariadenie č. 883/2004 uplatňovať na celé rozhodujúce obdobie kontroly, ale až od 01.05.2010, pričom pred tým dátumom bolo potrebné aplikovať Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, ktorá uplatňovala na skutkový stav v rozhodujúcom čase len nariadenie č. 883/2004 v rozpore s jeho čl. 87 ods. 1 a čl. 91 a to aj pred dňom nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 987/2009. Rozhodnutie č. A2 zo dňa 12.06.2009 podstatné činnosti nedefinuje a nevykladá tak široko ako žalovaná v napadnutom rozhodnutí, a preto niektoré kritériá, ktoré uvádza žalovaná v napadnutom rozhodnutí sú stanovené nad rámec požiadaviek nariadenia č. 883/2004, ako aj rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009.

22. Z rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, bod 1, posledná veta, vyplýva aj jednoznačná požiadavka na zohľadňovanie a prispôsobovanie kritérií individuálnemu charakteru vykonávaných činností pri každom zamestnávateľovi a pracovníkovi.

23. Žalobca 1/ ďalej poukázal na skutočnosť, že kritéria pre výkon podstatných činností boli žalovanou uplatnené paušálne na celé posudzované obdobie 7 rokov bez toho, že by žalovaná zohľadňovala individuálny prípad každého vyslaného zamestnanca, a teda že by tieto kritéria aplikovala iba na obdobie vyslania zamestnanca. Žalovaná totižto aplikovala jednotné kritéria na celé posudzované obdobie kontroly, bez toho, že by zohľadnila zmenu právnej úpravy, keďže rozhodnutie č. A2 z 12.06.2009 v zmysle bodu 8 je možné uplatňovať až od 01.05.2010.

24. V prípade, ak si Pobočka stanovila konkrétne kritéria, a to najmä nad rámec rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, na základe ktorých posudzovala výkon jeho „podstatných činností" na území Slovenskej republiky, mala povinnosť vopred stanoviť tieto konkrétne kritéria, ktorých splnenie vyžadovala pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky, a o týchto mal mať možnosť sa vopred informovať. Zdôraznil, že výpočet konkrétnych kritérií prvýkrát uviedla žalovaná až v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, avšak nijakým spôsobom neodôvodnila formuláciu práve týchto kritérií, ani nijako neodôvodnila ich aplikáciu naňho, a to paušálne na celé posudzované obdobie kontroly. Mal za to, že G. určila účelové kritéria s cieľom vytvoriť dojem, že nespĺňa kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci kritériá v zmysle uplatniteľnej legislatívy v plnom rozsahu spĺňal.

25. Žalovaná aplikovala na predpoklady pre určenie uplatniteľnej legislatívy ustanovenia rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009 v rozpore s bodom 8 tohto rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie nebolo uplatniteľné na celé rozhodujúce obdobie kontroly. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa síce žalovaná odvoláva na ustanovenia rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, prakticky však jeho ustanovenia na posudzovanie splnenia predpokladov aplikovala v širšom rozsahu, a teda naplnenie predpokladov vo vzťahu k uplatniteľnej legislatíve nesprávne právne posúdila. Kritéria stanovené žalovanou sú jednoznačne aj v rozpore s úvodným bodom 10 rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, nakoľko žalovaná sa nezaoberala jeho individuálnou situáciou iba počas doby vyslania zamestnanca, ale tieto paušalizovala, čo nezodpovedá požiadavke na neohrozenie slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu pracovníkov.

26. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že dôvodom, pre ktorý sa na zamestnanca nemôže uplatňovať legislatíva Slovenskej republiky je skutočnosť, že on (žalobca 1/) nespĺňal stanovené predpoklady, nevykonával podstatné činnosti v Slovenskej republike - uvedené je ale v rozpore so samotným konaním žalovanej alebo jej organizačných zložiek, keď na iných vyslaných zamestnancoch uplatnila legislatívu Slovenskej republiky.

27. Mal za preukázané, že napadnuté rozhodnutie a konanie žalovanej, jeho vydaniu predchádzajúce, má vo vzťahu k nemu ako aj k zamestnancovi diskriminačný charakter, čo je v príkrom rozpore s citovanými bodmi 8 a 9 nariadenia č. 883/2004, a bodom 6 rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, z ktorých vyplýva jasná požiadavka na nediskriminačný prístup pri uplatňovaní spomínaných pravidiel a ktorých hlavným účelom je nebrániť poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkom.

28. Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly, avšak táto si namiesto toho vyžiadala iba stanovisko žalovanej a MPSVaR SR, na základe ktorých rozhodla, že poistné za zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve. Bol toho názoru, že MPSVaR SR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel stanovených v článkoch 11 až 15 nariadenia č. 883/2004. Sociálna poisťovňa bola povinná dôsledne sa zaoberať podmienkami pre uplatnenie článku 12 nariadenia č. 883/2004 a v prípade pochybností spolupracovať s príslušným orgánom Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia, ktorá povinnosť jej vyplýva nielen z článku 76 nariadenia č. 883/2004, ale aj z bodu 5 písm. d) rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009.

29. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, nakoľko táto vydaním prvostupňového rozhodnutia upravila právny stav v období vyslania zamestnanca odlišne, v rozpore so skôr vydaným potvrdením E 101/SK pre iných zamestnancov, čo je v rozpore s princípmi uvedenými v úvode nariadenia č. 883/2004 o uplatňovaní iba jedného systému sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva. Mal za to, že nevystavenie formulára E 101/PD A1 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 31.04.2014.

30. Zdôraznil, že koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia je, okrem iného, založená na princípe rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu - zakazuje sa akákoľvek diskriminácia, čo žalovaná porušila svojim diskriminačným postupom voči niektorým jeho zamestnancom, keď pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala rovnako ku všetkým jeho zamestnancom.

31. K žalobnému bodu 2/: Žalobca 1/ namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. , keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba odkazom na výsledky kontroly, do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité a individualizujúce odôvodnenie. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti už však neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade mala byť uplatnená belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 19.10.2005.

32. K žalobnému bodu 3/: Žalobca konštatoval, že odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Pobočky, bez opísania skutkového stavu, čo mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. G. sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzila iba na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z obsahu administratívneho spisu. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní adresátov právnej normy, istoty a stability v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. V zmysle ust. žiadal vo veci nariadiť pojednávanie.

IV.

Žaloba žalobcu 2/

33. Žalobca 2/ po opise priebehu administratívneho konania, vytkol napadnutému rozhodnutiu porušenie ust. § 195 ods. 1, § 196 ods. 7, § 209 ods. 1 druhá veta, ods. 3 a 4, § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že žalovaná síce doplnila úplne absentujúci skutkový stav v prvostupňovom rozhodnutí, no nie je z neho zrejmé, do akej miery bol podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Nevysvetlila z akého zákonného dôvodu a ktorá konkrétna skutočnosť v rámci zisteného skutkového stavu viedla k vydaniu rozhodnutia, čo spôsobuje celkovú nezrozumiteľnosť správnych úvah žalovanej pri hodnotení dôkazov, vedúcu k porušeniu ďalších zákonných ustanovení. Tvrdil, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne zaoberala aj odvolacou námietkou žalobcu 1/, že v posudzovanom období boli iným jeho zamestnancom s rovnakými podmienkami vyslania vydané formuláre E 101/SK, keď k tomu žalovaná konštatovala iba toľko, že žalobca 2/ v posudzovanom období takéto potvrdenie vystavené nemal a že nepredložil žiadny dôkaz o kontrole iných zamestnancov zo strany belgických úradov na miesto vyslania; žalovaný sa podľa jeho názoru ďalej nezaoberal ani odvolacou námietkou žalobcu 1/ v zmysle ktorej vystavenie formulára E 101 je len formálny nedostatok. Poukázal aj na to, že namietanie žalovanej, že zo strany žalobcu 1/ nebol predložený dôkaz ohľadne kontroly v mieste vyslania (bez odôvodnenia potreby takéhoto predloženia) nemá oporu v zákone.

34. Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napádanom rozhodnutí vôbec nezaoberala odvolacou námietkou, že v danom prípade boli naplnené podmienky osobitného pravidla uplatňovania legislatívy obsiahnuté v čl. 12 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004, pričom žalovaná následne z nevysvetlených dôvodov a v rozpore s prvostupňovým rozhodnutím posudzovala osobitné pravidlá uplatňovania legislatívy podľa nariadenia č. 1408/71. Konštatoval, že nariadenie č. 1408/71 bolo pritom uplatniteľné iba do 30.04.2010 a teda na posudzované obdobie od 02.07.2010 sa nemohlo vzťahovať. Mal za to, že žalovaná posudzovala vec podľa neúčinného právneho predpisu.

35. Bol toho názoru, že obe rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. druhá veta , ktoré ukladá povinnosť ich súladu zo všeobecne záväznými predpismi. Vo výrokoch prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia úplne absentuje ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého sa vo veci rozhodlo. Žalovaná síce nepriamo potvrdzuje, že prvostupňové rozhodnutie malo byť vydané podľa ust. bod prvý , no toto ustanovenie nijakým spôsobom neoprávňuje prvostupňový orgán rozhodnúť o nevzniknutí poistenia.

36. Ďalej uviedol, že žalovaná sa nevysporiadala ani s námietkou žalobcu 1/, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy (NSSR sp. zn. ). Ust. , bod prvý celkom jednoznačne neumožňuje rozhodnúť prvostupňovému orgánu o nevzniknutí poistenia. Pokiaľ by sa aj pripustilo, že zákon v tomto smere nie je jednoznačný, v zmysle ustálenej judikatúry by výklad zákona nemohol byť aplikovaný na ťarchu jeho adresáta, t.j. žalobcu 2/. Ďalej konštatoval, že: • Vo výroku prvostupňového rozhodnutia absentuje jeho povinná obsahová náležitosť - ustanovenie zákona, na základe ktorého sa rozhodlo. Zákon o sociálnom poistení ani žiaden iný právny predpis neumožňuje rozhodnúť o nevzniknutí sociálneho poistenia. Výrok prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu potvrdený žalovanou teda ani nie je možné doplniť o absentovanú zákonnú náležitosť. Doplňujúce tvrdenie žalovanej, že výrok prvostupňového rozhodnutia je vydaný na základe ust. prvý bod neobstojí, pretože: • z procesnoprávneho hľadiska mohla žalovaná neúplný výrok prvostupňového orgánu opraviť jedine jeho zmenou v zmysle ust. , nemohla zjavne absentujúcu povinnú náležitosť výroku konvalidovať iba v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, • z hmotnoprávneho hľadiska ust. prvý bod neumožňuje prvostupňovému orgánu rozhodnúť o nevzniknutí poistenia; takéto doplnenie výroku by bolo v príkrom rozpore s ust. druhá veta , ako aj s ust. čl. 2 ods. 2 a s ust. SR

37. Mal za to, že porušenie ust. zo strany žalovanej je následkom jej protizákonného postupu pri rozhodovaní a pokiaľ sa stotožnila s nezákonným rozhodnutím prvostupňového orgánu, porušila tým svoju povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu.

38. Rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu žiadal žalobca 2/ zrušiť z dôvodov podľa ust. , , , , . Poukázal na ustálenú judikatúru, ktorá sa síce vzťahuje na správne konania podľa o správnom konaní, no ktorú vzhľadom na rovnaký zmysel ustanovení je možné vzťahovať aj na konania podľa zákona o sociálnom poistení: Rozsudok NSSR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 2 Sž-o-KS 126/2006.

39. V záujme hospodárnosti konania, žiadal spojiť konanie o jeho žalobe s konaním vyvolaným žalobcom 1/ (ten istý skutkový základ, domáhajú sa toho istého). Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovanej žiadal zrušiť a uplatnil si právo na úplnú náhradu trov konania.

V.

Vyjadrenie žalovanej

40. Vo vyjadrení k žalobe opätovne poukázala žalovaná na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu vzťahujúcu sa na zamestnancov (SZČO) počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva, pričom základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 1. mája 2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009. S účinnosťou od 1. mája 2010 sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. V tejto súvislosti opätovne poukázala najmä na článok 11 ods. 1, 3 písm. a/, článok 12 ods. 1 Základného nariadenia, ako aj na článok 14 ods. 2 a článok 19 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. 41. Ďalej uviedla, že z praktickej príručky vyplýva, že podnik sa môže dovolávať inštitútu vyslania len v tom prípade, ak obvykle vykonáva podstatnú časť činností na území členského štátu, v ktorom je

zriadení - ak sa činnosti podniku týkajú len vnútorného riadenia, nebude sa predpokladať, že podnik v tomto členskom štáte obvykle vykonáva svoje činnosti. 42. V tejto príručke sú uvedené objektívne faktory (nie je tam uvedený úplný ich výpočet), na základe ktorých je možné skontrolovať, čí zamestnávateľ vykonáva podstatnú časť činností vo vysielajúcom štáte, pričom tieto kritériá je možné prispôsobiť. Aby zamestnávateľ mohol splniť podmienku týkajúcu sa obvyklého výkonu významných ekonomických činností na území Slovenskej republiky, musí okrem iného vykonávať na tomto území svoju činnosť po určitú dobu. Táto podmienka sa považuje za splnenú, ak je zamestnávateľ registrovaný na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania. Kritériá, ktoré musí zamestnávateľ spĺňať na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy nestanovila Sociálna poisťovňa účelne, ako tvrdí žalobca 1/, ale vychádzajú z európskej legislatívy v oblasti sociálnej politiky, ako aj z judikatúry Európskeho súdneho dvora zohľadňujúc pripomienky členských štátov, ktoré boli sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni. Súčasne uviedla, že posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca prenosný dokument PD A1. Na území Slovenskej republiky je posudzovanie splnenia podmienok vyslania výlučne v kompetencii Sociálnej poisťovne.

43. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania ustanovené v nariadení a precizované v rozhodnutí A2, môžu v zmysle článku 16 nariadenia príslušné orgány dvoch alebo viac členských štátov spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 nariadenia v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Na území Slovenskej republiky je príslušné na udelenie výnimky v zmysle článku 16 nariadenia MPSVaR SR. Vzhľadom na námietky žalobcu 1/ uviedla, že na udelenie výnimky nie je právny nárok.

44. Konštatovala, že v období, kedy zamestnanci vykonávali činnosť na území iného členského štátu Európskej únie (Belgického kráľovstva), ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému Slovenskej republiky napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101 resp. prenosného dokumentu PD A1. V tejto súvislosti uviedla, že európske formuláre sa nevystavujú automaticky - Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, ak sú splnené všetky podmienky vyslania, resp. v prípadoch, ak bola MPSVaR SR udelená výnimka podľa článku 16 nariadenia. Z článku 18 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia, upravujúce všeobecné pravidlá príslušnosti k právnym predpisom, predkladajú zamestnávateľ alebo dotknutá osoba podľa možností vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť. Z praktickej príručky síce vyplýva, že udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia je možné aj so spätnou platnosťou, avšak retrospektívne uplatnenie by sa malo využívať len vo veľmi výnimočných prípadoch. Formuláre E 101, resp. prenosné dokumenty PD A1 sa vystavujú v záujme zabezpečenia správneho vykonávania vysielania a sú určené na komunikáciu medzi jednotlivými príslušnými inštitúciami členských štátov. Vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101, resp. prenosný dokument PD A1, aby orgánom sociálneho zabezpečenia zúčastnených štátov umožnili vykonať nutné kontroly. Preto vystavenie formulára (prenosného dokumentu) Sociálna poisťovňa nepovažuje za formalitu, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý sa žalobca odvoláva. Poukázala na to, že predmetný rozsudok nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov, a preto je záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, ktorý bol predmetom súdneho preskúmania. Povinnosťou Sociálnej poisťovne nie je dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PD A1, ale povinnosťou zamestnávateľa, ktorý vyšle zamestnanca na územie iného členského štátu resp. zamestnanca je obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o vystavenie formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PD A1, a to podľa možností vopred, t. j. pred nástupom zamestnanca na výkon činnosti v štáte vyslania. 45. Napriek uvedenému, Sociálna poisťovňa v rámci kontroly odvodu poistného a plnenia povinností zamestnávateľa, upozornila žalobcu 1/ na porušovanie koordinačných nariadení Európskej únie a odporučila žalobcovi 1/ požiadať ministerstvo o udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18. marca 2014 oznámilo žalobcovi 1/, že žiadosti žalobcu 1/ o udelenie výnimky nemôže vyhovieť. Zároveň upozornilo žalobcu 1/, že je potrebné prihlásiť dotknutých zamestnancov do poistenia tam, kde vykonávajú činnosť, t. j. v Belgickom kráľovstve. 46. V tejto súvislosti súčasne uviedla, že žalobca 1/ nepodal žiadosť o vystavenie prenosného dokumentu PD A1 na dotknutého zamestnanca žalobcu 1/, pána A. B. (žalobcu 2/), napriek tomu, že

práce vykonával na území Belgického kráľovstva od 01.07.2010. Poukázala však na to, že zamestnanec žalobcu 1/ vykonával práce na území Belgického kráľovstva de facto až do skončenia pracovného pomeru, t. j. do 31. marca 2014, z čoho je zrejmé, že trvanie prác zamestnanca prekročilo 24 mesiacov stanovených v článku 12 ods. 1 nariadenia, ako jedna zo základných podmienok uplatnenia tzv. inštitútu vyslania. Keďže zamestnávateľovi nebol vystavený prenosný dokument PD A1 na dotknutého zamestnanca, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva Slovenskej republiky a taktiež mu MPSVaR SR nebola udelená výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu 1/ prihlásiť zamestnanca A. B. do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v Slovenskej republike bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov žalobcu 1/ Pobočka vyvinula maximálnu snahu doriešiť tieto poistné pomery v prospech žalobcu 1/. 47. K námietke žalobcu 1/, že Sociálna poisťovňa prijímala odvody na sociálne poistenie, čím akceptovala daný stav uviedla, že Sociálna poisťovňa nemala a ani nemohla mať vedomosť o tom, že zamestnávateľ prihlásil do poistenia na území Slovenskej republiky zamestnancov, ktorí vykonávali činnosť na území Belgického kráľovstva. Túto skutočnosť žalobca pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie pobočke Sociálnej poisťovne neoznámil. Poistné, ktoré zamestnávateľ odvádzal za dotknutých zamestnancov, Sociálna poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci. 48. K procesným námietkam žalobcu 1/ uvedeným v žalobe zároveň uviedla, že podľa názoru Sociálnej poisťovne, rozhodnutie Pobočky, ako prvostupňového orgánu, spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, ako odvolacieho orgánu, je potrebné považovať za jeden celok. Výrok rozhodnutia Pobočky spolu s výrokom rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, je dostatočne určitý, aby spôsoboval právne účinky. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu spolu s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho orgánu obsahujú všetky zistené skutočnosti, ktoré výrok rozhodnutia odôvodňujú, s poukazom na príslušnú právnu úpravu. Sociálna poisťovňa, ústredie, v napadnutom rozhodnutí zaujala stanovisko a vysporiadala sa so všetkými námietkami žalobcu 1/, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, a zdôvodnila skutkový aj právny stav predmetnej veci. 49. V súvislosti s námietkou žalobcu 1/, že Pobočka aplikovala na zistený skutkový stav Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, účinného až od 01. mája 2010 uviedla, že žalobca 1/ v tejto súvislosti cituje zo zápisu z prerušenia kontroly zo dňa 06. marca 2014, ktorý nepodlieha súdnemu preskúmaniu a nie je predmetom tohto konania. Zároveň však konštatovala, že nariadenie a vykonávacie nariadenie, účinné od 01.05.2010 určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972, ktoré boli účinné do 30. apríla 2010. Bez ohľadu na to, či sa na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30. apríla 2010 alebo koordinačné nariadenia účinné od 01.05.2010, uviedla že vždy sú tieto koordinačné nariadenia primárne založené na princípe „lex loci laboris", a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť inštitútom „vyslania", resp. udelením výnimky zo strany MPSVaR SR. Podotkla však, že Pobočka pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti zamestnanca A. B. od 02.07.2010, správne aplikovala nariadenie účinné od 01. mája 2010. Nariadenie, ako aj jeho vykonávacie nariadenie účinné od 01.05.2010, aplikovala na skutkový stav aj Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán. 50. Žalovaná uviedla, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 07.09.2016, ktorým odvolací orgán prerušil konanie o odvolaní žalobcu 1/ a žalobcu 2/ voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, číslo: XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 15.03.2016, nie je dôkazom o tom, že pobočka Sociálnej poisťovne nezistila dostatočne skutkový stav veci tak, ako uvádza žalobca 1/. Prerušenie odvolacieho konania je v dispozícii orgánu druhého stupňa, ak v lehote podľa , t. j. do 60 dní odo dňa začatia konania, nemôže presne a úplne zistiť skutkový stav veci (), pričom Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, je povinná dospieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci vlastným hodnotením (). Sociálna poisťovňa, ústredie, v rámci odvolacieho konania dospela k rovnakým právnym záverom, ako prvostupňový orgán, a preto rozhodnutie Pobočky potvrdila ako vecne správne.

51. Vo vyjadrení k žalobe žalobcu 2/ odkázala na svoje vyjadrenie, ktoré podala k žalobe žalobcu 1/ a v súvislosti s procesnými námietkami žalobcu 2/ s odkazom na ust. , , , a , ozrejmila svoj procesný postup vo veci a danosť náležitostí rozhodnutí, vyžadovaných žalobcom 2/ namietaných ustanoveniami zákona. VI. Replika žalobcu 1/

52. Vo vzťahu k záväznosti formulárov E 101/PD A1 žalobca 1/ nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že formulár nie je formalitou a rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 31.04.2014 nepovažuje za právne záväzný s ohľadom na princíp právnej istoty (napr. , a , ). Vydanie osvedčenia (formulár E 101/PD A1) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu, resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie Rady (EHS) č. 987/2009 z 16.09.2009, upravujúce status quo, hovorí o osvedčení len ako o formalite, o čom svedčí už aj názov článku 19 tohto nariadenia. Žalobca 1/ mal záujem tento formálny administratívny nedostatok konvalidovať, avšak žalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101/PD A1 odmietla zaoberať, s ohľadom na jej právny názor o charaktere formuláru E 101/PD A1. Jej tvrdenia, že si nesplnil svoju povinnosť dodatočne podať žiadosť o vystavenie formuláru E 101/PD A1 sú účelové a zavádzajúce, keďže len nasledoval jej inštrukcie. Žalovaná postupovala diskriminačným postupom voči niektorým jeho zamestnancom, pretože pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala ku všetkým zamestnancom rovnako. Splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy SR na vyslaného zamestnanca je povinná skúmať ešte pred vystavením formuláru E 101/PD A1.

53. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj Pobočky poukázal na absenciu vymedzenia presného časového obdobia, za ktoré nevzniklo dotknutému zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti, obsahujú iba uvedenie dňa, ktorý sa považuje za začiatok plynutia obdobia, za ktoré mu nevznikli povinné zákonné poistenia, vo výrokoch avšak absentuje uvedenie dňa, ktorý sa považuje za posledný, kedy tieto poistenia nevznikli. Nesúhlasil ani s argumentom žalovanej vo vzťahu k neudeleniu výnimky o uplatniteľnej legislatíve podľa čl. 16 nariadenia č. 883/2004, keďže povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, vyplýva z bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009. Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu 1/, avšak namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko MPSVaR SR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.

54. Posudzovaným obdobím vyslania v tomto prípade je obdobie od 02.07.2010. Sociálna poisťovňa bez zohľadnenia podstatnej zmeny právnej úpravy a bez posudzovania jednotlivých období vyslania zamestnancov jednotlivo a individuálne, závery z kontroly uplatnila paušálne na všetkých zamestnancov a na celé kontrolované obdobie, teda rozhodla šablónovo, bez nutnosti vnímania individuálneho charakteru každého jedného prípadu.

55. Žalobca 1/ zároveň namietal, že výklad kritérií vo vzťahu k „podstatným činnostiam“ zo strany žalovanej je absolútne nekonzistentný, pretože v obdobných rozhodnutiach, napr. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, č. k. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23.10.2017 (na správnom súde vedené pod sp. zn. ), žalovaná ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ uviedla: „..počet zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike musí byť minimálne 25% z celkového počtu zamestnancov..“, naproti tomu v napadnutom rozhodnutí ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ žalovaná uviedla vykonávanie činnosti zamestnávateľa prostredníctvom min. 10% zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v takmer identických prípadoch vykladá podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou. Žalovaná sa absolútne nevysporiadala s individuálnou situáciou žalobcu 1/, keďže tento podniká v oblasti logistiky, čo predstavuje špecifický druh odvetvia a väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, pričom je všeobecne známe, že títo v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako 2 členských štátoch EÚ, nie len v rámci územia Slovenskej republiky, a preto je potrebné pri

posudzovaní naplnenia podmienok vyslania (najmä percentuálneho zastúpenia zamestnancov na území Slovenskej republiky) zohľadniť špecifikum tohto prípadu, čo však žalovaná nevykonala.

56. Napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 07.03.2017 a Sociálna poisťovňa bola povinná vrátiť žalobcovi 1/ zaplatené poistné bez právneho dôvodu v 30 - dňovej lehote od zistenia, že došlo k prijatiu úhrad bez právneho dôvodu.

57. Správny súd konštatuje, že žalobca 2/ v replike doručenej súdu dňa 09.02.2024 v plnom rozsahu zotrval na všetkých svojich predošlých vyjadreniach a žiadal rozhodnúť v zmysle petitu.

58. Žalovaná dupliku nepodala.

59. Uznesením č. k. - 32 zo dňa 09.07.2018 Krajský súd v Bratislave na návrh žalobcu 2/ spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. a .

VII.

Právne posúdenie veci

60. Pôvodne boli obe žaloby podané na Krajský súd v Bratislave. Na základe bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 13.02.2024. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Žalobca 2/ (vrátane jeho právneho zástupcu) a žalovaná svoju neúčasť ospravedlnili (žiadali prejednať a rozhodnúť vec v ich neprítomnosti), žalobca 1/ svoju neúčasť neospravedlnil, preto súd v súlade s rozhodol v ich neprítomnosti. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania a obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloby žalobcov 1/ a 2/ nie sú dôvodné a z uvedeného dôvodu ich súd podľa ust. v spojení s zamietol.

61. Podľa , (ďalej aj „“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

62. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

63. Podľa , žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu.

64. Podľa , , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

65. Podľa , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

66. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

67. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

68. Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

69. Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, s výhradou čl. 12 až 16 osoba, vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte, podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

70. Podľa článku 16 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb.

71. Správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že

- prvostupňový správny orgán žalovanej - pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 15. marca 2016, Číslo: XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX vo veci vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti, rozhodla tak, že žalobcovi 2/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 02. júla 2010 podľa slovenských právnych predpisov (Pobočka zistila, že neboli splnené podmienky pre vznik povinného poistenia podľa slovenských právnych predpisov, odo dňa 02.07.2010, žalobca 1/ nespĺňal podmienky vyslania a na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov žalovanej, zároveň bolo zistené, že žalobca 1/ v uvedenom období nesprávne prihlásil a odhlásil žalobcu 2/ z a do registra poistencov na sociálne poistenie, ktorý mal miesto výkonu práce mimo územia SR, preto mal byť žalobca 2/ prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, t. j. Belgickom kráľovstve);

- proti uvedenému rozhodnutiu Pobočky podali žalobca 1/ a žalobca 2/ odvolanie;

- žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodla o podaných odvolaniach žalobcu 1/ a žalobcu 2/ rozhodnutím zo dňa 27. februára 2017, Číslo: XXXXX-X/XXXX-XX tak, že odvolania zamietla a v celom rozsahu potvrdila rozhodnutie Pobočky zo dňa 15. marca 2016, Číslo: XXX-XXXXXXXXXX- XXXX/XXXX [žalovaná považovala výrok prvostupňového rozhodnutia za dostatočne určitý a presný, pretože je v ňom uvedené, na základe akého ustanovenia bolo vydané rozhodnutie a ako bol posúdený vznik povinného sociálneho poistenia zamestnanca (žalobcu 2/) žalobcu 1.].

72. V prejednávanej veci bolo sporné, či žalovaná, resp. Pobočka rozhodla správne, ak v napadnutom rozhodnutí rozhodla o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 2/ odo dňa 02. júla 2010 z dôvodu, že neboli na jeho vznik splnené podmienky podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu správny súd zameral svoju pozornosť na zodpovedanie tejto otázky.

73. V zmysle koordinačných nariadení (či Nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva alebo neskôr nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa začalo uplatňovať od 01.05.2010 a ktoré nahradilo pôvodné nariadenie č. 1408/71, ktoré upravovalo situácie vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu osôb, okrem iného upravovalo aj určovanie uplatniteľných právnych predpisov), platí všeobecné pravidlo, že osoba podlieha právnym predpisom len jedného členského štátu a vo väčšine prípadov právnym predpisom toho členského štátu, na území ktorého vykonáva zárobkovú činnosť (čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 1408/71, resp. čl. 11 ods. 3 písm. a/ nariadenia č. 883/2004).

74. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že príslušné ustanovenia spomínaných nariadení predstavujú podľa ustálenej judikatúry úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorých cieľom je, aby sa na zamestnancov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie, vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, a tým sa predišlo prekrývaniu uplatňovaných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré by z tohto mohli vyplynúť. Na tento účel článok 11 ods. 3 písm. a/ nariadenia č. 883/2004 stanovuje zásadu, podľa ktorej sa na pracovníka zamestnaného

na území jedného členského štátu vzťahujú právne predpisy sociálneho zabezpečenia toho členského štátu, v ktorom pracuje. Táto zásada formulovaná v nariadení č. 883/2004 však stanovuje výhrady v článkoch 12 až 16. V určitých osobitných situáciách by však jasné a jednoduché uplatnenie všeobecného pravidla uvedeného v článku 11 ods. 3 písm. a/ tohto nariadenia mohlo viesť k riziku, že tak pracovník, ako aj zamestnávateľ a inštitúcie sociálneho zabezpečenia sa nevyhnú administratívnym komplikáciám, ktoré by mohli byť prekážkou výkonu voľného pohybu osôb spadajúcich pod uvedené nariadenie, ba naopak takéto komplikácie samy vyvolajú. Pre takéto situácie sú osobitné pravidlá obsiahnuté najmä v článku 12 nariadenia č. 883/2004. Podľa na danú vec relevantného článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 24 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

75. Sociálna poisťovňa na základe vykonanej kontroly (v roku 2014) zistila, že žalobca 2/ vykonával zárobkovú činnosť pre žalobcu 1/ od 02.07.2010 na území Belgického kráľovstva, pričom túto skutočnosť žalobca 1/ žalovanej nezmienil a prihlásil žalobcu 2/ na povinné poistenie do sociálneho systému Sociálnej poisťovne ako inštitúcii, ktorá vykonáva sociálne poistenie ( ). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca 2/ vykonával zárobkovú činnosť pre žalobcu 1/ na území Belgického kráľovstva výlučne, pričom v tomto období bol prihlásený do poistného systému žalovanej, žalovaná správne preverovala, či žalobca 1/ v dotknutom období spĺňal podmienky vyslania stanovené nariadením č. 883/2004 (keďže v niektorých prípadoch je možné vystaviť formulár PD A1, resp. formulár E101 aj retroaktívne). Vzhľadom na zistenie pobočky žalovanej, že podmienky vyslania neboli splnené (žalobca 1/ nevykonával na území Slovenskej republiky žiadne podstatné činnosti, zároveň bol vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne) odporučila žalobcovi 1/ požiadať o udelenie výnimky v zmysle článku 16 nariadenia č. 883/2004 (predtým čl. 17 nariadenia č. 1408/71) MPSVaR SR. V podmienkach Slovenskej republiky je MPSVaR SR príslušné na rozhodovanie o udelených výnimkách v zmysle koordinačných nariadení (článok 17 nariadenia č. 1408/71, resp. čl. 16 nariadenia č. 883/2004). MPSVaR SR na základe podanej žiadosti žalobcu 1/ rozhodlo tak, že žalobcovi 1/ (resp. žalobcovi 2/) neudelilo výnimky z uplatňovania právnych predpisov Belgického kráľovstva (vzhľadom na nesplnenie podmienok vyslania, ale aj skutočnosť, že žalobca 1/ sa nachádzal medzi dlžníkmi žalovanej). Nesplnenie podmienok vyslania v konečnom dôsledku nerozporoval ani samotný žalobca 1/ (bližšie pozri jeho žiadosť o udelenie výnimky adresovanú ministerstvu). V konečnom dôsledku je potrebné uviesť, že na udelenie výnimky nie je právny nárok, je to výlučne dohoda medzi dotknutými inštitúciami členských štátov. Sociálna poisťovňa na tento rozhodovací proces nemá žiaden dopad a udelenie alebo neudelenie výnimky v konkrétnych prípadoch musí rešpektovať. V tomto prípade zároveň Pobočka opätovne požiadala MPSVaR SR aj o prehodnotenie svojho skoršieho rozhodnutia vo veci neudelenia výnimky žalobcovi 1/, ale MPSVaR SR zaslalo negatívnu odpoveď. Vzhľadom na tieto skutočnosti (žalobca 2/ odo dňa 02.07.2010 podliehal právnym predpisom Belgického kráľovstva a nutnosť zosúladiť tento skutkový stav aj do systému Sociálnej poisťovne) Pobočka rozhodla o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu 2/ odo dňa 02.07.2010, pretože žalobca 2/ vykonával činnosť len na území Belgického kráľovstva, a preto podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V konečnom dôsledku ani žalobca 1/ ani žalobca 2/ nikdy nenamietali, že na území Belgického kráľovstva nevykonávali zárobkovú činnosť.

76. Správny súd považuje za potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa už vyjadril k právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať o „nevzniku“ povinného poistenia zo dňa 30.03.2022, sp. zn. . Námietky vznesené žalobcami v tomto smere teda správny súd vyhodnotil ako zjavne nedôvodné. Správny súd taktiež poukazuje na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.09.2023, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (týkalo sa tých istých účastníkov konania, iné obdobie vyslania).

77. V súvislosti s námietkou žalobcov týkajúcou sa aplikácie neúčinného právneho predpisu žalovanou na tento prípad, správny súd uvádza, že nariadenie a vykonávacie nariadenie účinné od 01.05.2010 určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahuje na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne ako nariadenie č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie č. 574/1972, ktoré boli účinné do 30.04.2010. Správny súd má za to, že bez ohľadu na to, či sa na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do

30.04.2010 alebo koordinačné nariadenia účinné od 01.05.2010, vždy sú tieto koordinačné nariadenia primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť inštitútom vyslania, respektíve udelením výnimky zo strany MPSVaR SR. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že Pobočka pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobcu 2/ od 02.07.2010 správne aplikovala nariadenie č. 883/2004 účinné od 01.05.2010, pričom predmetné nariadenie č. 883/2004, ako aj jeho vykonávacie nariadenie účinné od 01.05.2010 aplikovala na skutkový stav v podstate aj žalovaná napriek tomu, že v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedla nariadenie č. 1408/71 účinné do 30.04.2010 (uvedené je možné považovať za zrejmú chybu v písaní, pričom toto pochybenie v písaní nemá žiadny vplyv na výsledné posúdenie veci samej – ako je uvedené vyššie podstatné ustanovenia vzťahujúce sa na tento prípad sa v oboch nariadeniach odlišujú len označením, no po obsahovej stránke zostali prakticky nezmenené).

78. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj ďalšiu námietku žalobcu 2/ týkajúcu sa výroku v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorej výrok rozhodnutia neobsahoval ustanovenie, na základe ktorého bolo rozhodnuté. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie, či už na úrovni Pobočky alebo žalovanej, obsahovalo ustanovenie, na základe ktorého sa rozhodlo, v prípade pobočky žalovanej a v prípade žalovanej , pričom rozhodnutie pobočky žalovanej obsahuje výrok o nevzniku povinného poistenia odo dňa 02.07.2010 žalobcu 2/, a následne obe rozhodnutia obsahujú podrobné zdôvodnenie rozhodnutia s poukazom na skutkový stav, na základe ktorého Pobočka rozhodla tak, ako rozhodla; a žalovaná zamietla odvolania žalobcu 1/ a žalobcu 2/.

79. Správny súd zastáva názor, že bolo povinnosťou žalobcu 1/ prihlásiť žalobcu 2/ na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve z dôvodu, že ten v príslušnom štáte vykonával zárobkovú činnosť, a zároveň neboli splnené podmienky vyslania v zmysle nariadenia č. 883/2004 (ani v zmysle nariadenia č. 1408/71). Žalobca 2/ v podanom odvolaní žiadal Pobočku, aby zabezpečila jeho prihlásenie do sociálneho systému Belgického kráľovstva, v tejto súvislosti však správny súd dáva do pozornosti, že Sociálna poisťovňa nemá právomoc nahrádzať povinnosť zamestnávateľov prihlasovať svojich zamestnancov do príslušných registrov poistencov, pretože táto povinnosť je výlučne povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca 2/ však za týmto účelom môže kontaktovať svojho zamestnávateľa (žalobcu 1/), prípadne sa priamo informovať v príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Belgického kráľovstva.

80. Správny súd taktiež konštatuje, že všetky žalobné námietky žalobcu 1/ (zamestnávateľa) smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv žalobcu 2/ ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom 1/ vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgického kráľovstva. Žalobca 1/ však žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie zásahu do jeho subjektívnych práv.

81. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. a musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. )

82. So zreteľom na ustanovenie treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -9 zo dňa 02.06.2011.

83. Nakoľko správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, a i keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené, podložené a aspoň potencionálne možné.

84. Žalobca 1/ podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca (žalobcu 2/), vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgického kráľovstva. Z ust. v spojení s je nesporné, že žalobcovi 1/ vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu 1/ nevedie.

85. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred správnym súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu 1/ je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej.

86. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby žalobcu 1/ nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu 1/ ako zamestnávateľa. Žalobca 1/ síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho žalobné námietky sú založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca (žalobcu 2/), respektíve ďalších jeho zamestnancov. Žalobca 1/ teda nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý.

87. K predmetu preskúmavanej veci dáva súd do pozornosti záver rozsudku Súdneho dvora (veľkej komory) zo dňa 03. júna 2021: „Článok 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012, v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu.

88. Túto podmienku žalobca 1/ ako zamestnávateľ žalobcu 2/ (vyslaného zamestnanca) jednoznačne nespĺňal.

89. Závery správneho orgánu v preskúmavanej veci plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so i na konanie sa vzťahujúcimi koordinačnými nariadeniami, obsahuje všetky náležitosti vyžadované príslušnými ustanoveniami v platnom znení, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaná pri hodnotení dôkazov riadila a z akých skutkových okolností vychádzala. Správny súd nezistil ani pochybenie žalovanej v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto žaloby oboch žalobcov z vyššie uvedených dôvodov ako nedôvodné, postupom podľa ust. zamietol.

90. Podľa , žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

91. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa ust. tak, že hoci bola žalovaná v konaní úspešná v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania jej nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcom 1/ a 2/ nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nich spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. ). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady

hospodárnosti podľa primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva ( ).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ).

Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu ( ). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( ). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom ( ).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v , ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu ( ).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a , ak je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).