Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_9Co-174-2019.pdf
PDF · 149.96 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/174/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, proti žalovanej: Z. B., nar. X.X.XXXX, bytom G., G. Q. XXXX/X, o zaplatenie 9.493,56 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 21Csp/57/2018-84 zo dňa 7. mája 2019 - I. výrok, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku, ako aj v závislom II. výroku p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. 497 Obchodného zákonníka, § 40 ods. 1, § 43a ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489, § 52 ods. 1, 3, 4, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), s poukazom aj na procesné ust. čl. 4 ods. 1, čl. 17, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zmluvou o úvere zo dňa 29.11.2013 č. 4739753486 žalovaná ako dlžník dňa 28.11.2013 požiadala Poštovú banku a. s. o poskytnutie úveru, pričom v bode 2 označenom ako Žiadosť o poskytnutie úveru, ktorú vypĺňala žalovaná, požadovala úver vo výške 10.000,- Eur s dobou splácania 10 rokov. Poštová banka a.s. v bode 3 označenom ako Zmluva o úvere, ktorý vyplnila banka dňa 29.11.2013 uviedla, že výška úveru je 10.000,- Eur, počet mesačných splátok 120, výška mesačnej splátky 167,24 Eur, celková výška nákladov 8.660,07 Eur, dátum 1. splátky 15.12.2013, dátum konečnej splatnosti 15.11.2023, úroková sadzba 13,90 % ročne, priemerná RPMN 13,88 %, RPMN 15,42 %. Žalovaná vyčerpala sumu 10.000,- Eur dňa 29.11.2013, uhradila sumu 1.932,32 Eur. Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.6.2015 Poštová banka, a. s. oznámila žalovanej, že podstatným spôsobom porušila ustanovenia Zmluvy o úvere č. 4739753486 zo dňa 28.11.2013 a ani napriek predchádzajúcej upomienke neuhradila záväzky voči Poštovej banke, a.s. V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorňuje žalovanú, že ku dňu 15.6.2015 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere o viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 788,83 Eur. Ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy, banka je oprávnená využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť úver predčasne splatným (dané na poštovú prepravu dňu 16.6.2015). Výzvou zo dňa 2.7.2015
Poštová banka, a.s. oznámila žalovanej, že podstatným spôsobom porušila ustanovenia Zmluvy o úvere č. 4739753486 zo dňa 28.11.2013, stáva sa jej úverová pohľadávka k 2.7.2015 predčasne splatnou v celom rozsahu. Výška dlžnej sumy je 10.571,64 Eur, ktorú vyzvala na úhradu do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy (zásielka bola dňa 30.7.2015 vrátená Poštovej banke, a.s. ako neprevzatá). Dňa 20.12.2008 uzatvoril právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. a žalobca Zmluvu o postúpení pohľadávky č. III/2018.
4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere, nakoľko žalovaná vo svojej žiadosti dňa 28.11.2013 navrhla uzavretie zmluvy o úvere, predmetom, ktorej mal byť úver vo výške 10.000,- Eur s dobou splácania 10 rokov, avšak právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. v bode 3. Zmluvy o úvere dňa 29.11.2013 doplnil ďalšie podstatné náležitosti zmluvy o úvere a to údaj o výške mesačných splátok 167,24 Eur, celkovej výške nákladov 8.660,07 Eur, dátum 1. splátky 15.12.2013, dátum konečnej splatnosti 15.11.2023, úrokovú sadzbu 13,90 % ročne, priemernú RPMN 13,88 %, RPMN 15,42 %, ktoré v čase podpisu žiadosti právneho predchodcu žalobcu neboli žalovanej známe. Medzi právnym predchodcom žalobcu Poštová banka a.s. a žalovanou teda nedošlo k zhode v prejavoch vôle o podstatných náležitostiach zmluvy o úvere, keď tieto právny predchodca žalobcu doplnil do zmluvy až dodatočne, t.j. po podpise zmluvy žalovanou. Zo skutočnosti, že právny predchodca žalobcu dňa 29.11.2013 schválil úver s inými podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere ako žiadala žalovaná vyplýva, že s návrhom žalovanej na uzavretie zmluvy zo dňa 28.11.2013 nesúhlasil, ale tento návrh odmietol a urobil voči žalovanej nový návrh, pretože jeho prejav vôle obsahoval dodatky prijatého návrhu. V konaní však nebolo preukázané, že by žalovaná s týmto novým návrhom súhlasila, že by účastníci písomne uzavreli novú zmluvu o úvere, keď podpis žalovanej na zmluve je zo dňa 28.11.2013, pričom v zmysle § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Preto ak by aj medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere ústnou formou, bola by táto neplatná pre nedodržanie zákonom stanovenej písomnej formy v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere, nakoľko tu nedošlo ku zhode v prejavoch vôle o podstatných náležitostiach zmluvy o úvere. Čerpaním peňažných prostriedkov bez právneho dôvodu na úkor žalobcu sa žalovaná bezdôvodne obohatila, preto je v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná žalobcovi vrátiť všetko, čo od právneho predchodcu žalobcu prijala, nakoľko sumu 10.000,- Eur čerpala bez právneho dôvodu. Z aktuálneho stavu úveru mal súd preukázané, že žalovaná vyčerpala sumu 10.000,- Eur dňa 29.11.2013 a z čerpanej sumy uhradila žalobcovi sumu 1.932,32 Eur, preto bola povinná vrátiť žalobcovi sumu 8.067,68 Eur ako rozdiel čerpanej sumy 10.000 Eur a vrátenej sumy 1.932,32 Eur.
5. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu, ktorú okresný súd posúdil ako dôvodnú, keď nárok žalobcu je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Pretože subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, okresný súd najprv skúmal, či bola žaloba podaná v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná sumu 10.000,- Eur vyčerpala dňa 29.11.2013, ktorým dňom sa bezdôvodne obohatila. Žalobca mohol nasledujúcim dňom, t.j. 30.11.2013 uplatniť svoje právo na súde a trojročná objektívna premlčacia doba uplynula dňa 30.11.2016. Právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. podal žalobu na súd až dňa 19.4.2018, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby. Nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd na túto skutočnosť prihliadol a dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok priznať, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa čl. 4 ods. 1, čl 17, § 251, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva, hoci jej nárok na náhradu trov konania vznikol, keď žalobu zamietol, a teda žalovaná mala úspech v plnom rozsahu, avšak zo spisového materiálu mal preukázané, že žalovanej v konaní žiadne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevznikli, čo vylučovalo možnosť ich priznania.
7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že okresný súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke uzatvárania zmluvy o úvere a nepostupoval podľa § 129 Civilného sporového poriadku, nevyzval žalobcu ani podľa § 157 Civilného sporového poriadku k predbežnému právnemu posúdeniu veci o neuzavretí zmluvy o úvere, nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 Civilného sporového poriadku. K posúdeniu otázky uzavretia zmluvy o úvere postupom podľa § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka poukázal na čl. 2 bod 2.2 Obchodných podmienok, podľa ktorého je zrejmé, že v prípade akceptácie návrhu úverovej zmluvy bankou, ktorá doplní po podpise klienta do formulára údaje o výške poskytnutého úveru spolu s ďalšími náležitosťami úverovej zmluvy, banka telefonicky alebo písomne oznámi klientovi (žalovanému) túto informáciu, pričom klient môže upravený návrh úverovej zmluvy odmietnuť do 5 dní od oznámenia. Nakoľko telefonické rozhovory boli archivované len 1 rok, žalobca nemá k dispozícii predmetnú skutočnosť možnosť preukázať. Žalobca čerpal úver, nespochybnil svoju vôľu smerom k uzavretej úverovej zmluve a nespochybnil dojednanie úverových podmienok. Poukázal na § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 49/08. Ďalej poukázal na § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, v odôvodnení ktorého uviedol, že na otázku vnútroštátneho súdu, či sa má článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že v prvom rade všetky náležitosti zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť obsiahnuté v jedinom dokumente, v druhom rade, že zmluva o úvere vyhotovená písomne musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a v treťom rade, že táto požiadavka podpisu sa vzťahuje na všetky náležitosti takejto zmluvy, je v prvom rade potrebné pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku smernice 2008/48 sa zmluvy o úvere vypracujú písomne alebo na inom trvalom nosiči. Uvedená smernica však žiadnym spôsobom neuvádza, že zmluvy o úvere, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť vyhotovené v jedinom dokumente. Právny predchodca žalobcu, ani súčasný veriteľ nevedel, že prišlo k bezdôvodnému obohateniu, dozvedel sa to až teraz, doručeným rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 21Csp/57/2018. Nie je vôbec zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Rozhodnutie je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné s poukazom na č.l. 46 ods. 1 Ústavy SR, na rozhodnutia III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/25/2007, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 85/06, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 380/2013. V tomto prípade ide pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania, pričom žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.
8. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie podľa § 387 CSP.
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 9.493,56 Eur, úroky vo výške 5.889,45 Eur, zmluvný úrok vo výške 13,90 % ročne zo sumy 9.493,56 Eur od 1.4.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 9.493,56 Eur od 1.4.2018 do zaplatenia), a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
12. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné:
13. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 129, § 157, § 168 Civilného sporového poriadku k otázke uzatvárania zmluvy o úvere a týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Podľa § 129 ods. 1 CSP, ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
15. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky <., znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v ustanovení § 160 ods. 1 CSP <., podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok <. v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 <. ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd by nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.
16. Vo vzťahu k žalobcom namietanému postupu okresného súdu, ktorý ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke uzatvárania zmluvy o úvere, odvolací súd konštatuje, že na postup v zmysle § 129 ods. 1 CSP <. v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky, keďže sa v súvislosti so žalobou žalobcu nejedná o neurčitú žalobu, ktorá by si vyžadovala postup podľa namietaného ustanovenia CSP. Odvolací súd dáva ešte do pozornosti, že v procese vedenia sporových konaní je totiž potrebné rozlišovať medzi situáciou, keď súd považuje žalobu za neurčitú pre niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 129 ods. 1 CSP <. a situáciou, keď je žaloba z procesného hľadiska v poriadku, avšak žalobca v nej neuviedol všetky relevantné skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku a tieto ani počas konania nedoplnil, čo malo za následok jeho neúspech v konaní z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.
17. Podľa § 157 ods. 1 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, ods. 2 ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.
18. Jedným z prostriedkov na zabezpečenie plynulosti konania, ktorý reflektuje potrebu procesnej zodpovednosti strán, je aj § 157 ods. 2 CSP. Súd môže k určitým otázkam výlučne procesného charakteru pripojiť doložku, že ak sa strana v súdom určenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Ide o tzv. nevyvrátiteľnú právnu domnienku súhlasu strany s procesným postupom súdu. Túto doložku však môže súd pripojiť len k výzve na vyjadrenie k návrhu ohľadom postupu a vedenia konania (napr. výzva, či strana súhlasí s návrhom na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 39 ods. 2 CSP), nie však k výzve, v zmysle ktorej sa má strana vyjadriť o návrhu, ktorý sa týka veci samej (napr. výzva žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe, výzva žalobcovi na vyjadrenie sa k odporu žalovaného, výzva strane na vyjadrenie sa k odvolaniu a iné).
19. Žalobca podľa odvolacieho súdu nedôvodne namietal postup okresného súdu, keď žalobcu nevyzval na vyjadrenie k predbežnému právnemu posúdeniu veci o neuzavretí zmluvy o úvere, keďže uvedené ani nevyplýva z § 157 CSP. S poukazom na uvedené v odseku 18 je zrejmé, že postup podľa § 157 ods. 2 CSP možno uplatniť iba v prípade výzvy na vyjadrenie sa k návrhu ohľadom postupu a vedenia konania, čo však nie je situácia, na ktorú poukazuje žalobca.
20. Predbežné právne posúdenie (aj k otázke ne/uzavretnia zmluvy úvere) podľa § 168 CSP (ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu) je úplne novým inštitútom v slovenskom civilnom procesnom práve, ktorý má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu a vydiskutovanie si procesných možností vrátane možnosti ukončiť spor zmierlivým spôsobom, a ktorý nariaďuje súd podľa § 168 ods. 1 CSP ak nerozhodne inak. Ide o fakultatívny inštitút, a teda súd nie je povinný pred prvým pojednávaním nariaďovať predbežné prejednanie sporu, má možnosť nariadiť priamo pojednávanie podľa § 177 CSP. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie nevyužil postup podľa § 168 ods. 1 CSP, ale postupoval tak, že vo veci nariadil pojednávanie (§ 177 CSP), konkrétne dňa 7.5.2019, na ktorom bol aj vyhlásený napadnutý rozsudok. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že súd prvej inštancie nevytýčil s ohľadom na už uvedené, keďže postup podľa § 168 ods. 1 CSP je fakultatívny.
21. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 (a nasl.) Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase ich uzavretia, čo nespochybnil ani žalobca. Právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úvery žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie úveru, teda poskytnutie finančných prostriedkov formou spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
22. Správne zistil okresný súd, že dňa 28.11.2013 navrhla žalovaná uzavretie zmluvy o úvere, predmetom, ktorej mal byť úver vo výške 10.000,- Eur s dobou splácania 10 rokov, avšak právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. v bode 3. Zmluvy o úvere dňa 29.11.2013 doplnil ďalšie podstatné náležitosti zmluvy o úvere a to údaj o výške mesačných splátok 167,24 Eur, celkovej výške nákladov 8.660,07 Eur, dátum 1. splátky 15.12.2013, dátum konečnej splatnosti 15.11.2023, úrokovú sadzbu 13,90 % ročne, priemernú RPMN 13,88 %, RPMN 15,42 %, ktoré v čase podpisu žiadosti právneho predchodcu žalobcu neboli žalovanej známe. Teda medzi účastníkmi zmluvy nedošlo k zhode v prejavoch vôle o podstatných náležitostiach zmluvy o úvere, keď tieto právny predchodca žalobcu doplnil do zmluvy až dodatočne dňa 29.11.2013, t.j. po podpise zmluvy žalovanou. Pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná s týmto novým návrhom súhlasila, keď aj v odvolaní žalobca sám
uviedol, že už nemá k dispozícii telefonické rozhovory so žalovanou, že účastníci písomne uzavreli novú zmluvu o úvere, keď podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Okresný súd správnu tiež uzavrel, že ak by aj medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere ústnou formou, bola by táto neplatná pre nedodržanie zákonom stanovenej písomnej formy v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná teda čerpaním peňažných prostriedkov bez právneho dôvodu na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatila, preto je v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná žalobcovi vrátiť všetko, čo od právneho predchodcu žalobcu prijala po zohľadnení ňou zaplatenej čiastky na úver, teda sumu 8.067,68 Eur, ktorej výška vyčíslená ako rozdiel sumy 10.000,- Eur a sumy 1.932,32 Eur nerozporoval ani žalobca v odvolaní.
23. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle (spravidla) dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv v zásade platí zmluvná voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu. To znamená, že účastníci potenciálneho zmluvného vzťahu si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah zmluvy však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka <., pretože takéto dojednania by boli neplatné. Spravidla stačí k uzavretiu zmluvy konsenzus oboch účastníkov zmluvy. Tak je to u tzv. konsenzuálnych zmlúv (u vôľových úkonov). Niektoré zmluvy sú však v Občianskom zákonníku konštruované tak, že k platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý reálny úkon. Ide o tzv. reálne zmluvy. Návrhom na uzavretie zmluvy (oferta) sa v zmysle § 43a Občianskeho zákonníka rozumieme prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je adresovaný jednej alebo viacerým určitým (individuálne určeným) subjektom, ktorý je dostatočne určitý a z ktorého vyplýva vôľa navrhovateľa právneho úkonu byť ním viazaný v prípade jeho prijatia druhou zmluvnou stranou. Pre posúdenia okamihu vzniku zmluvy, resp. pre samotné jej uzavretie je veľmi dôležitý právny úkon prijatia návrhu zmluvy (akceptácia). Prijatím návrhu je včas urobený prejav vôle subjektu (akceptanta), ktorému bol návrh (oferta) určený, že súhlasí s návrhom zmluvy bez výhrad dodatkov obmedzení alebo iných zmien. Takýto úkon je účinný a vyvoláva právne následky okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s návrhom (teda i s jeho obsahom) dôjde navrhovateľovi (oferentovi). To je zároveň okamih, kedy možno hovoriť o tom, že zmluva bola uzavretá. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby právny úkon prijatia návrhu sa stal perfektným: a/ musí byť urobený osobou, ktorej bol určený, b/ musí byť urobený včas, c/ nesmie obsahovať žiadne doplnky, obmedzenia, resp. výhrady či iné zmeny, d/ musí byť účinný a musí dôjsť navrhovateľovi. Zákon požaduje aktívne konanie subjektu. Mlčanie alebo nečinnosť sami osebe neznamenajú prijatie návrhu. Pokiaľ by jedna z uvedených podmienok (a/ - d/) nebola splnená, nemohlo by dôjsť k uzavretiu zmluvy. Je veľmi dôležité, aby akceptant, ktorý prijíma návrh neurobil vo svojom prejave zmeny, doplnky, dodatky, obmedzenia alebo výhrady, pretože takýto prejav by sa považoval za odmietnutie návrhu, a zároveň by to bol nový návrh, resp. protinávrh (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka <.). K uzavretiu zmluvy by v takom prípade mohlo dôjsť iba vtedy, ak by pôvodný navrhovateľ (pôvodne oferent, teraz akceptant) prijal nový návrh, ktorý mu zaslal pôvodný akceptant (teraz navrhovateľ právneho úkonu, teda oferent) podľa presne určených pravidiel na prijatie návrhu. Aby bola zmluva uzavretá, musí byť úplná zhoda oboch strán v otázke obsahu zmluvy, resp. aj v jej jednotlivých častiach.
24. Pre spotrebiteľský úver sa v zákone o spotrebiteľských úveroch z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
25. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zákona o spotrebiteľských úveroch V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <., podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Tento výklad dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom na § 1 ods. 8 zákona
o spotrebiteľských úveroch kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka <., ako aj subsidiarita osobitných predpisov.
26. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.
27. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
28. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu.
29. Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na VOP a poukaz na rozhodnutie Súdneho dvora C-42/2015, je potrebné konštatovať, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES <. nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitostí zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.
30. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“
31. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
32. Rozhodujúcou právnou otázkou zostalo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania a súd prvej inštancie ju považoval za dôvodnú a žalobu zamietol práve z dôvodu premlčania,
pričom žalobca namietal, že ani jeho právny predchodca nevedel, že prišlo k bezdôvodnému obohateniu a dozvedel sa o tom až z napadnutého rozsudku.
33. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
34. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (ods. 1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2).
35. Základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia a pod. (por. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2007 z 24.10.2005).
36. Odvolací súd poukazuje na to, že pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovená dvojaká, kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna. Tieto dve premlčacie doby začínajú, bežia a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí, že skončí, ak beh jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte beží druhá premlčacia doba. Ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, nemožno právo priznať. Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia premlčacej dvojročnej doby je rozhodujúci okamih, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre stanovenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej (v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia) je rozhodujúci okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.
37. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikoval správne trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Objektívna premlčacia doba, ktorá je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch dotknutých osôb, vždy začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Platí, že subjektívna premlčacia doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia žalovanou a to dňa 29.11.2013. Súd prvej inštancie správne ustálil, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, keď v danom prípade mohol žalobca podať žalobu najneskôr dňa 30.11.2016, avšak ju podal dňa 19.4.2018, t. j. po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby (ktorá začala plynúť dňa 30.11.2013). Odvolací súd má za to, že uplynutím objektívnej 3-ročnej premlčacej doby, zostalo právne bezvýznamným zaoberať sa otázkou uplynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby, keď pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania a z toho plynúci záver o nevyhnutnosti žalobu zamietnuť je rozhodujúci záver o uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby. S ohľadom na uvedené námietka žalobca, že nevedel, že prišlo k bezdôvodnému obohateniu neobstojí.
38. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
39. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
40. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
41. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v rozsahu postačujúcom pre správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobcu a jeho právnou argumentáciou. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu vyhovenia žalobe. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil v odsekoch 32 a 38.
42. S poukazom na uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku s použitím § 387 ods. 1 CSP ako aj v závislom II. výroku (o náhrade trov konania (odvolaním osobitného nenapadnutého) a vecne správny potvrdil.
43. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
44. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
45. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
46. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
47. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
48. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).