Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (13)Rozsudok_9Co-113-2019.pdf
PDF · 139.86 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/113/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: W. I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XX, o zaplatenie sumy 113,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 32Csp/72/2016-109 zo dňa 27. novembra 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku a v závislom II. výroku p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, § 710, § 497, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 39, § 40, § 48 ods. 2, § 457, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb., s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2, čl. 4 ods. 1, čl. 17 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 30.5.2006 uzatvorili strany Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. 7204640001, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému bankové služby prostredníctvom bežného účtu. Žalovaný sa prvýkrát dostal do nepovoleného debetu v mesiaci 30.10.2015. Pohľadávka žalobcu pozostáva zo sumy 27,- eur (poplatky za vedenie bežného účtu 6 x á 4,50 Eur), sumy 35,- Eur ako poplatok za vedenie účtu v exekúcii, sumy 30,- Eur ako poplatok za výzvu debet, zo sumy 45 Eur - 3 x 15,- Eur za výzvu pri nepovolenom prečerpaní (posledné dve položky sú v sadzobníku označené ako zmluvné pokuty), zo sumy 0,70 Eur ako poplatky za SMS notifikáciu (5 x á 0,14 Eur), úrokov v sume 6,38 Eur (spolu suma 144,08 Eur, poznámka odvolacieho súdu). Dňa 13.5.2016 žalobca odstúpil od zmluvy, načo upozornil listom zo dňa 29.4.2016 (čl. 104-105).
4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba nie je dôvodná. Na predmetný vzťah dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka, ale je potrebné naň aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože v prejednávanom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nebolo sporné, že žalobca odstúpil od zmluvy z dôvodu porušenia povinností žalovaným, ktorý sa dostal do omeškania,
respektíve do nepovoleného debetu. Pokiaľ žalovaný dostal plnenie vo forme poskytnutých služieb alebo realizovaných platieb v sume 18.435,95 Eur (bez poplatkov za upozornenie debet v sume 50,- Eur a poplatkov za výzvu debet 45,- Eur, ako aj úrokov v sume 100,37 Eur) je povinný vrátiť plnenie v rovnakej výške. Žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 18.512,63 Eur, t.j. sumu vyššiu ako mu bola poskytnutá, a preto žalobca nemá nárok na zaplatenie žiadnej čiastky. Okresný súd posudzoval uplatnenie náhrady za výzvy vo výške 3 x 15,- Eur, 30,- Eur (+ 20,- eur čl. 52), ktoré sú v sadzobníku poplatkov sú označené ako zmluvné pokuty, ktoré však neboli individuálne dojednané, a preto je neplatné dojednanie o nich podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, resp. aj podľa § 40 Občianskeho zákonníka (§ 39 Občianskeho zákonníka), nakoľko nebola dodržaná písomná forma. Úroky 28 % ročne sú neprijateľnou podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda je neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Neprijateľnosť takejto podmienky vyplýva zo skutočnosti, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, ktorý nemá možnosť takúto podmienku ovplyvniť. K tomuto záveru okresný súd dospel v prvom rade s ohľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva obsahuje nárok na zaplatenie úrokov vo výške 28% (z dôvodu výšky ide povahou zmluvnú pokutu) jednostranne iba v neprospech žalovaného (spotrebiteľa) pre prípad porušenia jeho zmluvných povinností, pričom pre prípad porušenia zmluvných povinností dodávateľa neexistuje v zmluve žiadna sankcia v podobe vysokých úrokov 28 % (zmluvnej pokuty) v prospech spotrebiteľa. Okresný súd nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 28 %, nakoľko tieto považoval za neplatne dojednané v rozpore so zákonom. Určenie úrokov v takejto výške rovnako považoval za zmluvnú pokutu, na ktorú žalobca nemá nárok, keďže nebola individuálne dojednaná. Úplne rovnaký charakter mali aj poplatky naviac za vedenie účtu v exekúcii, pričom z obsahu žaloby, ani skutkových tvrdení jednak nebolo preukázané, že by bol žalobcovi doručený exekučný príkaz a jednak samotná výška poplatku bez ďalšieho sa okresnému súdu javí ako nedôvodná, nakoľko nie je zrejmé, aký produkt sa žalovanému poskytuje, prečo ho žalobca účtuje a rovnako tak, ako je uvedené vyššie súd vyhodnotil dohodu o tomto poplatku za neuzavretú. Na základe uvedeného, ak by aj okresný súd nedospel k záveru, že následky odstúpenia od zmluvy je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, tak by žalobu zamietol, nakoľko z predložených listín mal preukázané, že žalobca sa domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 95,- Eur (50,- Eur a 45,- Eur, resp. úrokov vo výške 28 % ročne), pričom žalovaný uhradil sumu v rozsahu 18.512,63 Eur (resp. poplatky preukázané v konaní vo výške 27,- Eur za vedenie účtu čl. 54-62, pri vykonaných platbách 30,- Eur), ktorých suma pokrýva všetky výdavky spojené s účtom a nárokmi z neho plynúcimi pre žalobcu s výnimkou tých, ktoré pre ich neprijateľnosť nemožno priznať.
5. O náhrade trov konania by prichádzalo do úvahy rozhodnúť tak, že nárok na ich náhradu má žalovaný ako účastník plne úspešný v konaní - žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu. Pričom z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 0,- Eur, nakoľko tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli. Vzhľadom na uvedené v súlade so zásadami uvedenými v Čl. 17 a čl. 4 ods. 2 CSP rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať mu náhradu trov aj odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Poukázal, že VOP (verzia účinná do 30.6.2016) bod 3.11.5 písm. b): dôvodom pre odstúpenie od zmluvy zo strany banky je podstatné porušenie zmluvných povinností, za ktoré sa považuje aj skutočnosť, že bežný účet je v nepovolenom prečerpaní a klient v lehote stanovenej bankou nepovolené prečerpanie nevyrovnal ako aj bod 3.11.6: Pred zánikom zmluvy o bežnom účte sú klient a banka povinní vysporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Týmto nie je dotknuté právo banky na úhradu pohľadávok vzniknutých za trvania zmluvného vzťahu, o ktorých sa banka dozvedela po zániku zmluvy o bežnom účte. Banka zruší všetky služby súvisiace s bežným účtom. Z uvedeného vyplýva, že ani odstúpenie od zmluvy o bežnom účte v prípade, že sa tento dostane do nepovoleného prečerpania, nie je dôvodom na to, aby banke súdy odmietali priznať akékoľvek plnenie nad rámec istiny. Občiansky zákonník umožňuje zmluvne dohodnúť, že zmluva sa odstúpením nezrušuje od počiatku. Oporu v právnych predpisoch nemá ani argument okresného súdu, že dojednanie vo VOP, o tom, že odstúpením zmluva zaniká ku dňu doručenia odstúpenia je neplatné z dôvodu, že odporuje zákonu alebo dobrým mravom, pretože v zmysle § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a dôsledky odstúpenia od zmluvy upravené v spotrebiteľskej zmluve nemôžu byť pre spotrebiteľa nevýhodnejšie ako dôsledky podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko Občiansky zákonník dohodu o účinkoch odstúpenia od zmluvy umožňuje, takáto
dohoda nemôže odporovať zákonu alebo dobrým mravom. Uvedená dohoda určite nemá za následok zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V podmienkach odstúpenia od zmluvy o bežnom účte, je finančnou službou, ktorú banka klientovi poskytovala, vedenie platobného účtu a služba umožnenia prekročenia. Za poskytnuté služby má veriteľ nárok na odplatu, ktorá je tvorená poplatkom za vedenie účtu a poplatku za prostriedky poskytnuté formou prekročenia. Odplatou za úver formou prekročenia sú práve dohodnuté zmluvné úroky. V zmysle § 18 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch sa na prekročenie vzťahujú ustanovenia o najvyššej prípustnej výške odplaty podľa Občianskeho zákonníka. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle 25.5 sú VOP súčasťou zmluvy o vkladovom účte. V zmysle VOP je Sadzobník neoddeliteľnou súčasťou VOP, teda aj rámcovej zmluvy. Zároveň, v bode 25.4 VOP sú uvedené dôvody, z ktorých je banka oprávnená zmeniť VOP, takže nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky - a to jednostranná zmena zmluvných podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Zároveň ani zákon 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj Rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí by nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument (poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/190/2018). V zmysle § 18 ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Úrok vo výške 28 % je úrokovou sadzbou úveru, a nie sankčným úrokom z omeškania, čo vyplýva aj zo Sadzobníka, ktorý je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (poukaz na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/71/2018).
7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 113,69 Eur, úrok 28 % ročne zo sumy 113,69 Eur od 14.5.2016 do zaplatenia).
11. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je nedôvodný, i keď na základe odlišného právneho posúdenia s poukazom na § 132, § 150 ods. 1 CSP.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako banka uzatvoril dňa 30.5.2006 so žalovaným, ako fyzickou osobou, Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Obsahom, ktorej bolo zriadenie a vedenie osobného účtu, návrh na uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty Maestro-AXION s denným limitom 20,000 Sk, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva, na dobu neurčitú. Predmetom zmluvy nebolo povolené prečerpanie na osobnom účte. V čl. VII bod 2 Zmluvy majiteľ účtu vyhlásil, že obdržal obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou Zmluvy/príslušných zmlúv a zaväzuje sa ich dodržiavať, v bode 3 sa účastníci Zmluvy dohodli, že práva a povinnosti, ktoré nie sú výslovným spôsobom upravené v Zmluve/príslušnej zmluve, sa riadia obchodnými podmienkami pre príslušný produkt/službu v platnom znení. Ak niektoré použité pojmy resp. otázky nemožno riešiť podľa Zmluvy/príslušnej zmluvy, ani podľa obchodných podmienok pre príslušný produkt/službu, spravujú sa Všeobecnými obchodnými podmienkami banka v platnom znení a príslušnými právnymi predpismi. Žalobca predložil VOP a Sadzobník poplatkov účinné ku dňu uzavretia tejto zmluvy (1.2.2006), VOP a Sadzobník poplatkov účinné od 1.7.2016, VOP a Sadzobník poplatkov účinné od 1.3.2015, Úrokové sadzby produktov účinné od 1.9.2015, od 1.4.2016, od 1.7.2016. Ďalej predložil výpisy z účtu za obdobie 31.10.2005 - 13.5.2016, kedy mal byť účet uzatvorený s vyčísleným novým zostatkom 0 eur, v ktorých sú uvedené poplatky za upomienku v sume 45,- Eur (3x15), úroky v sume 6,38 Eur (1+2,24+1,71+0,90+0,24+0,29), príplatok za vedenie účtu v exekúcii v sume 35,- Eur (7x5), mesačný poplatok za účet v sume 27,- Eur (6x4,50), poplatok SMS notifikácia v sume 0,70 Eur (5x0,14), výzva prečerpanie účtu v sume 30,- Eur (spolu 144,08 Eur). Podľa tvrdenia žalobcu účet je možné uzatvoriť len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto pred zatvorením účtu vykonal dňa 13.5.2016 vnútorný pohľadávkový účet, nejedná sa o úhradu zo strany žalovaného. K špecifikácii istiny (113,69 Eur) predložil okresnému súdu tabuľku s tým, že sa jedná o detailný rozpis dlžnej sumy. V tabuľke bola uvedená celková výška transakcií ako kredit 18.512,63 Eur a debet 18.626,32 Eur (rozdiel 113,69 Eur) s tým, že účet bol otvorený 30.5.2006. Pri debetných transakciách sú uvedené napr. poplatky za transakcie v počte 50 a suma 23,84, poplatok za balík služieb v počte 82 a suma 329,22, poplatok za upozornenie
- debet v počte 4 a suma 50, úroky suma 100,37, platba kartou cez POS terminál v počte 76 a suma 499,20, poplatok za vedenie exekúcie v počte 36 a suma 180 a ďalšie.
13. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, keďže zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretá medzi žalobcom ako bankou a žalovaným ako majiteľom účtu je podľa obsahu zmluvou o zriadení a vedení bežného účtu a o vydaní a používaní platobnej karty. Uzavretie zmluvy o bežnom účte je možné podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka tak, že zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť do určitej doby na určité meno bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma. Banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorý znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa výstavného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je ďalej povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovania alebo uskutočniť platby v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb. Pokiaľ to umožní dohoda s bankou, je možné účet používať ako debetný účet, t. j. v prípade vyčerpania peňažných prostriedkov má majiteľ účtu možnosť čerpať peňažné prostriedky banky tak, ako by si vzal úver bez potreby uzatvárať samostatnú zmluvu o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka). Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že v danom prípade zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb je zmluvou spotrebiteľskou aj s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzavretú zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb aj odvolací súd považuje za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie a nespochybnil ani žalobca, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, teda spotrebiteľa (ako osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania služby v zmysle uvedenej zmluvy žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania.
14. V konaní sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 113,69 Eur ako rozdielu medzi kreditným a debetným zostatkom (18.512,63 - 18.626,32) s poukazom na žalobu, s poukazom na nepovolené prečerpanie v zmysle bodu 3.12 VOP (účinných až od 1.7.2016). Odvolací súd poukazuje na to, že zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb nevyplýva,
že žalobca ako veriteľ umožnil žalovanému spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku. Túto podmienku žalobca v konaní ani netvrdil, ani nepreukázal. Žalobca na výzvu okresného súdu zaslal výpisy z účtu žalovaného za obdobie 31.10.2005 - 13.5.2016, v ktorých si účtoval poplatky a úroky označené v odseku 12. Zároveň predložil špecifikáciu žalovanej sumy s poukazom na prehľad transakcií na účte žalovaného, z ktorého vyplýva, že sa jedná o rôzne poplatky (poplatky za transakcie, za balík služieb, za výzvu - debet, za upozornenie - debet, za vedenie exekúcie, úroky). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že hoci žalovaná suma 113,69 Eur bola žalobcom vyčíslená ako rozdiel medzi súčtom kreditných a súčtom debetných položiek (18.512,63 - 18.626,32), predložené výpisy žalovaného za obdobie 31.10.2005 - 13.5.2016 obsahujú zúčtované poplatky a úroky spolu v sume 144,08 Eur. Odvolací súd poukazuje na to, že Všeobecné obchodné podmienky platné od 15.2.2006 (zmluva podpísaná dňa 30.5.2006) založené žalobcom na čl. 73 a nasl. neobsahujú úpravu inštitútu tzv. nepovoleného prečerpania, na ktorý sa v žalobe odvoláva žalobca, pričom tak už bolo konštatované inštitút nepovoleného prečerpania obsahuje čl. 3.12 VOP účinné od 1.7.2016 (t. j. viac ako desať rokov o uzavretia zmluvy).
15. Podľa § 132 ods. 1 CSP <., v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
16. Podľa § 149 CSP <., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
17. Podľa § 150 ods. 1 CSP <., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
18. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP <.). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP <.). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
19. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
20. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP <.). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.
21. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v ustanovení § 160 ods. 1 CSP <., podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s
cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 CSP <., pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.
22. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní ovládanom prejednacou zásadou, t. j. v sporovom konaní, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre stranu nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosť, že strana v sporovom konaní nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje v procesnej teórii jeho procesnou zodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkazným bremenom je zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.
23. Zo žalobcom predloženej Zmluvy o osobnom účte je nepochybné, že v nej nie sú uvedené žiadne individuálne dojednania o povolení prečerpania, ani individuálne dojednania ohľadom poplatkov a úrokov, a teda žalobca v konaní ani nepreukázal, že by žalovaného v čase zriadenia bežného účtu, či poskytnutia prečerpania písomne vopred informoval o akýchkoľvek konkrétnych podmienkach, za ktorých mu bolo poskytnuté prečerpanie na účte (o výške úroku a poplatkoch). V prípade spotrebiteľskej zmluvy, a v tomto prípade Zmluva o osobnom účte posúdená ako spotrebiteľská zmluva, žalobca si môže účtovať len úroky, ktoré boli zmluvnými stranami v spotrebiteľskej zmluve individuálne dojednané, čo v danom prípade nemožno mať za splnené, ak uvedený nárok žalobca odvodzoval výlučne od priložených VOP a Sadzobníka poplatkov. Hoci žalobcom predložené VOP (účinné od 1.7.2016) upravujú otázku tzv. „nepovoleného prečerpania“ v ust. čl. 3.12 VOP, žalobca upravuje stav, ak „nastane“ nepovolené prečerpanie účtu a pre takýto prípad upravuje tzv. „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, ktorý úrok má zodpovedať debetnej úrokovej sadzbe vyhlasovanej žalobcom, treba opakovane ako je uvedené vyššie zdôrazniť, že žalobca so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) vlastných peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného. Zákonná úprava pojem „nepovolené prečerpanie“ nepoužíva, odvolací súd mal zato, že žalobca týmto slovným spojením mienil označiť priebežné nesplácanie, či nedodržiavanie požiadavky banky na priebežné znižovanie záporného salda účtu klienta.
24. Odvolací súd má za to, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že so žalovaným mal uzavretý zmluvný vzťah právne relevantným spôsobom o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného, či už z hľadiska výšky prečerpania, spôsobu splácania prečerpania ako aj iných podmienok súvisiacich s poskytovaním takejto služby bankou (poplatky a úroky). Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena ohľadom uvedeného, žalobca nepreukázal v konaní, že jeho pohľadávka voči žalovanému je dôvodná, čo malo za následok, že uplatnený nárok žalobcu, bolo treba považovať za nepreukázaný. Uvedené nemožno nahradiť ani zhojiť jednostranným oznámením banky, napr. formou výpisov z účtu doručovaných žalovanému na jeho adresu, na ktorých je prípadne uvedená výška prečerpania, či úroková sadzba prečerpania. Ohľadom požiadavky na zaplatenie žalovanej sumy neuniesol v konaní dôkazné bremeno, teda súd prvej inštancie rozhodol správne ak žalobu ako nedôvodnú zamietol.
25. Okrem istiny si žalobca uplatnil 28 % ročný úrok zo sumy nepovoleného prečerpania 113,69 Eur, nárok odvodzoval z pripojených všeobecných obchodných podmienok (VOP) a vývesiek úrokových sadzieb produktov. Keďže práva a povinnosti zmluvných strán sa primerane spravujú zmluvou o úvere, žalobca nepreukázal (ani) existenciu písomnej dohody zmluvných strán na uvedenom úročení nepovoleného prečerpania. Nakoľko sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, žalobca môže uplatňovať len úroky, ktoré boli v spotrebiteľskej zmluve zmluvnými stranami individuálne dojednané. Takú dohodu nemožno uzavrieť len všeobecným odkazom na Všeobecné obchodné podmienky, resp. sadzobník. Nárokové zmluvné podmienky nesmú byť obsiahnuté mimo spotrebiteľskej zmluvy vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré majú upravovať menej podstatné, vedľajšie dojednania. Žalobca predložil vývesku, úrokové sadzby produktov účinné od 1.9.2015, od 1.4.2016, od 1.7.2016, kde sa uvádza sadzba úroku pri nepovolenom prečerpaní účtu 28 %. Uvedené písomnosti nie sú podpísané zmluvnými stranami a neboli so žalovaným individuálne dojednané, pričom je potrebné prihliadnuť aj na to, že zmluva bola uzavretá dňa 30.5.2006 a ani ku dňu jej uzavretia žalobca nepreukázal písomnú dohodu so žalovaným o výške ním požadovaného úroku. S ohľadom na uvedené v odseku 24 a 24 sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, keďže v čase uzavretia zmluvy nemal žalovaný žiadnu vedomosť o požadovaných poplatkoch a úrokoch.
26. Na preukázanie nároku z úverového zmluvného vzťahu bol povinný preukázať, že v predloženej zmluve so žalovaným dohodol podstatné náležitosti právneho úkonu, z ktorého žalovaný nárok odvodzuje. V posudzovanej veci bol úverový vzťah založený nepovoleným prečerpaním a žalobca nepreukázal, že podstatné náležitosti úverovej zmluvy boli uvedené v písomnej zmluve. Žalovaný spotrebiteľ tak nemal vedomosť, že uzavretím zmluvy so žalobcom vstúpil do úverového vzťahu. Žalobcami predložené VOP a Sadzobník poplatkov účinné ku dňu uzavretia tejto zmluvy (1.2.2006), VOP a Sadzobník poplatkov účinné od 1.7.2016, VOP a Sadzobník poplatkov účinné od 1.3.2015, Úrokové sadzby produktov účinné od 1.9.2015, od 1.4.2016, od 1.7.2016, neboli podpísané zmluvnými stranami a so žalovaným neboli individuálne dojednané. Týmito dôkazmi povinnosť žalovaného zo zmluvy, ktorá bola uzavretá 30.5.2006, žalobca nepreukázal. Žalobca nemá nárok požadovať úroky a poplatky, o ktorých žalovaný nemal vedomosť.
27. Odvolací súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že za platné zmluvné dojednanie nemožno považovať Obchodné podmienky, príp. Sadzobník, jednostranne určované bankou, ktoré podmienky spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť. Nakoľko žiadne úroky ani poplatky neboli dojednané zákonom predpísaným spôsobom, nebol žalobca oprávnený účtovať na ťarchu osobného účtu zriadeného pre žalovaného akékoľvek poplatky. Poplatky neboli so žalovaným individuálne dojednané, niektoré majú sankčný charakter (poplatky za upomienky), veriteľ neposkytuje spotrebiteľovi skutočné protiplnenie a zároveň spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobca k žalobe pripojil tabuľku debetných a kreditných položiek, pričom táto tabuľka obsahuje aj ďalšie položky ako úverové transakcie, odchádzajúca platba a iné, ktoré však bližšie nešpecifikoval. Žalobca je povinný pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, pričom ich opísanie nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (napr. výpisy z účtu). Strany majú v konaní povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Žalobca teda musí svoje uplatnené právo na zaplatenie požadovanej peňažnej sumy odôvodniť skutkovými tvrdeniami. Súd nemôže na prospech žalobcu nahrádzať nedostatok jeho skutkových tvrdení tým, že bude vykonávať dokazovanie a z jeho výsledkov odvodzovať skutkové tvrdenia o nárokoch žalobcu. Dokazovanie má slúžiť na preukazovanie skutkových tvrdení strán a nie na to, aby tieto skutkové tvrdenia boli z dokazovania zisťované. Na základe uvedených skutočností okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
28. Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na VOP a poukaz na rozhodnutie súdneho dvora C-42/2015, je potrebné konštatovať, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES <. nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch presne špecifikuje podstatné náležitostí zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.
29. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“
30. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
31. K odvolacej námietke, že zákon o platobných službách neustanovuje povinnosť individuálne dojednať poplatky, odvolací súd poukazuje na to, že uvedený zákon nepredstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k normám spotrebiteľského práva, ktorá by vylučovala aplikáciu spotrebiteľskej ochrany (na ktorej je založená požiadavka individuálneho dojednania zásadných zmluvných ustanovení, medzi ktoré nepochybne poplatky i úroky patria). Navyše zákon o platobných službách sa nedotýka zmluvného úroku.
32. Žalobca síce k odvolaní tvrdí, že pripojil Sadzobník poplatkov účinný ku dňu podpisu zmluvy - I. časť „Depozitné produkty."(str. 4) v súvislosti s nárokom na upomienku a výzvu, avšak takáto písomnosť pripojená nebola. Odvolací súd konštatuje, že aj prípade, ak by predmetné bolo pripojené k odvolaniu, takýto prostriedok procesného útoku mal žalobca uplatniť postupom podľa § 154 CSP, preto nebol dôvod postupovať podľa § 384 ods. 3 CSP, keďže neboli splnené predpoklady § 366 CSP.
33. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 rozsudok v zamietnutej časti (I. výrok), vrátane správneho závislého výroku (II.) o náhrade trov konania (nenapadnutého odvolaním), potvrdil.
34. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
35. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
37. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
38. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
39. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
40. Súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že v záhlaví rozsudku je nesprávne označený žalovaný v uvedené jeho meno a priezviska, pričom túto zrejmú nesprávnosť je potrebné postupom podľa § 224 CSP odstrániť. Na uvedené poukázať aj žalobca v odvolaní a žiadať vydať opravné uznesenie.
41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).