Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Ek/419/2019

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného W., spol. s r.o., F.: XX XXX XXX, so sídlom Q. XX, XXX XX G., právne zast. Z.. S. Y., advokátkou, so sídlom E. námestie 5, XXX XX G., proti povinnému P. nemocnica Y., F.: XX XXX XXX, so sídlom X. XXX/XX Y., právne zast. M. kancelária Z.. S. O., s.r.o., F.: XX XXX XXX, so sídlom X. XXXX/XXB, XXX XX Y., konajúca konateľom Z.. S.om O.om, advokátom, vedenej pred súdnym exekútorom Z.. X. S., so sídlom exekútorského úradu S. námestie 1, B. XX Y., pod sp. zn. XXEX XXX/XX, o vymoženie XX.XXX,XX,-EUR s prísl., rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Q. súdu G. Bystrica sp. zn. XXEk/XXX/XXXX zo dňa 6. novembra XXXX, takto

rozhodol:

I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 6. novembra 2019 z a m i e t a.

II. Súd oprávnenému n e p r i z n á v a náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 6. novembra 2019.

III. Povinnému n e v z n i k o l n á r o k na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 6. novembra 2019.

odôvodnenie:

1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdu dňa 11.3.2019 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky oprávneného, priznanej na základe vykonateľných exekučných titulov, ktorými sú rozsudok Okresného súdu Trenčín, sp. zn. zo dňa 10.12.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.12.2018 a vykonateľnosť dňa 2.1.2019 a uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. zo dňa 31.1.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.2.2019 a vykonateľnosť dňa 24.2.2019 (ďalej len „exekučné tituly“).

2. Vykonaním exekúcie poveril tunajší súd Poverením sp. zn. dňa 21.3.2019 súdneho exekútora JUDr. Ladislava Ďorďoviča so sídlom exekútorského úradu Mierové námestie 1, 911 01 Trenčín. Doručením poverenia súdnemu exekútorovi dňa 22.3.2019 sa začala exekúcia vykonávaná v neprospech povinného

3. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 6.11.2019, vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.

4. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní veci zistil, že povinný súdu neuviedol a nepreukázal žiadny z dôvodov na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Preto návrh povinného na zastavenie exekúcie v súlade s § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.

5. Vyšší súdny úradník sa zaoberal tvrdeniami povinného, o tom, že podľa o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je z exekúcií podľa osobitného predpisu vylúčený do 31.decembra 2020 majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona prevedená podľa osobitného predpisu. Súčasne povinný poukázal aj na ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého právo k veci, ktoré nepripúšťa exekúciu, treba namietnuť u exekútora. Na základe uvedeného je majetok povinného vylúčený z exekúcie, nakoľko povinný je štátnou organizáciou zriadenou podľa osobitného predpisu, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť a nebola ku dňu účinnosti zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve prevedená podľa osobitného predpisu, a teda zákon obmedzuje vedenie exekúcie proti povinnému, nakoľko nútenému výkonu nepodliehajú žiadne prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a rozpočtu Európskej únie. Návrh na zastavenie exekúcie je tak v zmysle Exekučného poriadku dôvodný a exekúciu je potrebné zastaviť, keďže ide o iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, ktorými sú vylúčenie veci z exekúcie. Oprávnený so zastavením exekúcie nesúhlasil a uviedol, že ustanovenie v platnom znení, na ktoré sa odvoláva povinný, vylučuje vedenie exekúcie len na majetok, resp. prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, t.j. na majetok, ktorý má povinný v správe a vedenie exekúcie nie je vylúčené na ostatné zdroje povinného, napr. príjmy z nájmov, iný majetok nespadajúci pod zákonnú výluku, ktoré je možné exekúciou postihnúť. Nemožno preto dospieť k záveru, že všetok majetok povinného je vylúčený z exekúcie. Povinný napríklad prenajíma nebytové priestory, ambulancie a pod., z ktorých má príjmy, ktoré nie sú zo štátneho rozpočtu alebo z rozpočtu Európskej únie a ktoré možno exekúciou postihnúť. Absolútnym zákazom vedenia exekúcie by boli poškodené práva oprávneného.

6. K uvedeným tvrdeniam povinného aj oprávneného vyšší súdny úradník uviedol, že exekučný súd vo vykonávacom konaní musí súd vychádzať predovšetkým z vykonávaného rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Skutočnosti, ktoré uvádzal v návrhu na zastavenie exekúcie povinný, nie sú skutočnosťami taxatívne uvedenými v ustanovení § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré by zakladali dôvod na zastavenie exekúcie. Tvrdenie povinného, že nemožno vykonať exekúciu na jeho majetok, nakoľko je správca majetku štátu ako štátna príspevková organizácia, vyšší súdny úradník neakceptoval, s tým, že toto nemá oporu v zákone. Z exekúcie nie je totiž vylúčený konkrétny subjekt, ani celý jeho majetok, ale len jednotlivé časti majetku povinného. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. ÚS. -27 zo dňa 17. marca 2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. V uvedenom náleze uviedol, že je na exekútorovi zvoliť si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Ústavný súd zdôraznil, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie zákona o rozpočtových pravidlách a zákona o správe majetku štátu. Vyšší súdny úradník poukázal aj na to, že podľa prechodného ustanovenia a o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), z exekúcií podľa osobitného predpisu sa vylučuje do 31.12.2020 majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona prevedená podľa osobitného predpisu, a finančné prostriedky na účtoch takejto organizácie a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre takúto organizáciu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že do 31.12.2020 je z exekúcií podľa osobitného predpisu ( Exekučného poriadku) vylúčený majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola podľa osobitného predpisu zriadená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a taktiež finančné prostriedky na účtoch takejto organizácie, ako aj finančné prostriedky určené pre takéto organizácie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Vyšší súdny úradník

však poukázal na to, že takéto prechodné ustanovenie, , už bolo zákonodarcom v legislatíve zakotvené aj v rokoch 2007 a 2009 a že bolo dňa 26.10.2006 na Ústavnom súde SR napadnuté pre jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 2 v spojení s . Ústavný súd SR v Uznesení sp. zn. -47 zo dňa 30.4.2008 síce konštatoval, že predmet konania pred ústavným súdom zanikol, keďže obmedzená časová pôsobnosť právnej normy uplynula v danom prípade dňa 31.12.2007 a konanie zastavil, avšak v závere predmetného uznesenia ústavný súd uviedol, že „nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v druhovo rovnakej veci ústavný súd už vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení z exekúcie) svojím nálezom sp. zn. z 15. novembra 2000, ktorý považuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry.“ Ústavný súd v predmetnom náleze sp. zn. 21/00 z 15.11.2000 uviedol, že v žiadnom právnom poriadku nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, to znamená boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje procesné právo. Veriteľ si tak v exekučnom konaní uplatňuje nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku. Záverom Ústavný súd konštatoval, že žiaden veriteľ nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu obsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania zdravotníckej starostlivosti). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyšší súdny úradník konštatoval, že povinný ako štátna príspevková organizácia (zdravotnícke zariadenie) nepožíva ako subjekt exekučnoprávnu imunitu. Z exekúcie je vylúčený len konkrétny majetok, majetok štátu a argumentom a contrario možno vyvodiť záver, že na iný majetok povinného, než je majetok štátu, je možné výkon rozhodnutia uskutočniť. Bude preto úlohou povereného súdneho exekútora zistiť, či povinný takýto majetok vlastní, a či a v akom rozsahu je možné exekúciu vykonať. V prípade ak by povinný preukázal, že celý jeho majetok je majetkom štátu, ktorý je na základe zákona z exekúcie vylúčený, iba v takomto prípade by mohol, súd resp. súdny exekútor exekúciu zastaviť. Vyšší súdny úradník však túto skutočnosť nepovažoval za preukázanú a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol.

7. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo právnemu zástupcovi povinného doručené dňa 7.11.2019 podal povinný prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.11.2019, teda v zákonom stanovenej lehote sťažnosť.

8. Povinný podanú sťažnosť odôvodnil opätovne poukazom na ustanovenie § 102 ods. 3 zák. č. 578/12004 Z.z. a uviedol, že podľa jeho názoru je zrejmé, že keďže povinný je štátnou príspevkovou organizáciou, všetok majetok, ktorým disponuje, je majetkom štátu a súdny exekútor tak nie je oprávnený a reálne nebude ani schopný vykonať exekúciu, ktorú preto treba zastaviť. Súdu na preukázanie svojich tvrdení predložil aj výpis z LV č. XXX pre k.ú. Y.. Finančné prostriedky na účtoch sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Povinný ďalej uviedol, že nie je povinný preukazovať neexistenciu určitej skutočnosti - negatívnu skutočnosť na základe negatívnej dôkaznej teórie. Od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Teda povinný nie je povinný preukazovať skutočnosť, že nemá určitý majetok - teda majetok exekvovateľný, ale naopak oprávnený resp. exekútor má povinnosť preukázať, že povinný takýto majetok má, pričom k tomuto nedošlo, teda to nebolo v konaní preukázané. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. , z ktorého citoval: „Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti." Z uvedeného tak vyplýva, že nemožno preukazovať neexistenciu majetku povinného, ktorý nie je vylúčený z exekúcie, nakoľko sa

jedná o preukazovanie negatívnej právnej skutočnosti. Preto povinný navrhol, aby súd exekúciu zastavil a a navrhol, aby súd zaviazal uhradiť trovy exekúciu oprávneného v plnom rozsahu.

9. Súd dňa 3.12.2019 zaslal sťažnosť povinného na vyjadrenie oprávnenému, ktorý sa k nej vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 19.12.2019. Oprávnený k sťažnosti povinného uviedol, že povinný neuviedol skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na zastavenie exekúcie, pričom je na konajúcom exekútorovi, aby exekúciu vykonal zákonne, t.j. aby v rámci exekúcie preskúmal, ktoré veci môžu byť predmetom exekúcie a ktoré exekvovať nemožno, prípadne, v akom rozsahu je možné exekvovať finančné prostriedky na účtoch povinného, ktorý je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Oprávnený poukázal na to, že predmetom exekúcie môžu byť aj hnuteľné veci a iné práva (aj v budúcnosti nadobudnuté), t.j. exekúciu nemožno zastaviť len z dôvodu aktuálnej majetkovej situácie povinného (ktorú ani nijakým spôsobom nepreukázal - s výnimkou priloženého listu vlastníctva č. XXX). Bude predmetom skúmania v exekučnom konaní, akým majetkom povinný disponuje, a či tento majetok podlieha exekúcii alebo nie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje oprávnený sťažnosť povinného za nedôvodnú.

10. Podľa druhá veta o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

11. Podľa Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

12. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

13. Podľa , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

14. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

15. Po preskúmaní veci sa sudca stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, ktoré súd považuje za dostatočné, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé. Súd naň v podrobnostiach preto odkazuje. Z dôvodu, že vyšší súdny úradník sa v dostatočnom rozsahu a právne správne vysporiadal s tvrdeniami povinného uvedenými v podanom návrhu na zastavenie exekúcie ako aj s tvrdeniami oprávneného, správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom aj odôvodnený, súd dospel k záveru, že sťažnosť povinného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Podľa a o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „"), z exekúcií podľa osobitného predpisu sa vylučuje do 31.12.2020 majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona prevedená podľa osobitného predpisu, a finančné prostriedky na účtoch takejto organizácie a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre takúto organizáciu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.

17. Podľa § 61q ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitný predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná.

18. Podľa § 61r Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať len v rozsahu nároku uvedeného v poverení na vykonanie exekúcie a trov exekúcie, to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné nárok uspokojiť.

19. Podľa § 61s ods. 1 Exekučného poriadku, exekúcií nepodlieha, a) nehnuteľný majetok štátu v správe správcu podľa osobitného predpisu, okrem nehnuteľností v dočasnej správe podľa osobitného predpisu, b) príjmy štátneho rozpočtu, prostriedky na bežnom účte štátnej rozpočtovej organizácie a pohľadávky z právnych vzťahov zakladajúcich tieto príjmy, c) cenné papiere vo vlastníctve štátu a majetkové účasti štátu v právnických osobách, d) prostriedky určené na krytie schodku štátneho rozpočtu a krytie štátneho dlhu, e) iný majetok štátu, o ktorom tak ustanoví osobitný zákon.

20. Podľa § 61s ods. 2 Exekučného poriadku, majetok štátu, ktorý nie je uvedený v odseku 1 a majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky nepodlieha exekúcii, ak bol vylúčený z exekúcie z dôvodu, že je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu, alebo že majetok Exportno-importnej banky je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh. Návrh na vylúčenie vecí z exekúcie možno v takom prípade podať do 60 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie.

21. Podľa § 61s ods. 3 Exekučného poriadku, exekúciu na majetok štátu podľa odseku 2 možno vykonať len na majetok štátu v správe správcu majetku štátu, z ktorého činnosti nárok oprávneného vznikol.

22. Nad rámec zákonného ustanovenia citovaného v bode 14. odôvodnenia, k tvrdeniam povinného v sťažnosti a tvrdeniam oprávneného vo vyjadrení k sťažnosti, súd uvádza, že pokiaľ povinný poukazuje na skutočnosť, že mu zákon priznáva tzv. absolútnu exekučnú imunitu, nemožno s jeho tvrdením súhlasiť.

23. Právna otázka exekučnej imunity je v judikatúre Ústavného súdu SR vyriešená konštantným spôsobom. Súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 17.3.2011, na ktorý poukázal už aj vyšší súdny úradník, z ktorého súd cituje: „Ústavný súd vychádza zo zásady, že základné právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú. Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil ... Exekučno-právna imunita v zmysle citovaných zákonných ustanovení (pozn. zákona o správe majetku štátu a zákona o rozpočtových pravidlách) sa nevzťahuje na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok príslušného subjektu. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie. ..... je na exekútorovi zvoliť si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené z exekúcie a preto, vo vzťahu k nim, je možné exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne (skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie.“ Súd ďalej poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 15.11.2000, na ktorý taktiež správne poukázal už aj vyšší súdny úradník, v ktorom ústavný súd uviedol, že: „Právo pozná aj vymedzenie okruhu osôb, ktoré požívajú exekučno-právnu imunitu so zreteľom na ich postavenie, pričom sem patria orgány verejnej moci a cudzie štáty. V žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, to znamená boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje procesné právo. Z podstaty exekúcie vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu k veriteľom (oprávneným). Na to neexistuje žiadny relevantný dôvod, pretože veriteľ nemá

byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje nárok na exekučno-právnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku.“ Napokon súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -61, v ktorom: „Ústavný súd za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú, ale jej rozsah a koncept vyplývajúci zo súčasnej právnej úpravy. Verejný záujem na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli, keď charakter a spôsob jej normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery, že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú iluzórnymi.“

24. Po preskúmaní veci, s poukazom na uvedenú judikatúru Ústavného súdu SR, súd konštatuje, že nezistil existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie. Tvrdenie povinného, že voči nemu nie je možné viesť exekúciu z dôvodu, že má iba taký majetok, ktorý exekúcii nepodlieha, súd považoval v tomto štádiu exekúcie za nepreukázané. Súd obranu povinného v tomto štádiu konania neakceptoval a nepriznal povinnému, v podstate absolútnu exekučnú imunitu, ktorej sa domáhal, nakoľko oprávnenému by tak súd odoprel možnosť viesť exekúciu na základe vykonateľného exekučného titulu. Bude úlohou povereného súdneho exekútora zistiť, či povinný vlastní majetok, ktorý z exekúcie vylúčený nie je, t.j. či a v akom rozsahu je možné exekúciu vykonať. Až po jednoznačnom preukázaní, že povinný nemá žiadny majetok, ktorý by z exekúcie vylúčený nebol (k čomu je, ako už súd uviedol, možné dospieť iba po úkonoch vykonaných v rámci exekúcie súdnym exekútorom), by súd mohol dospieť k záveru, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Za skutkového stavu, že oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného práva. Oprávnený si v exekučnom konaní uplatňuje právo priznané mu právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, ktoré jej nebolo splnené dobrovoľne, t.j. iba realizuje svoje právo. Nekoná v rozpore s právom ani v rozpore s verejným poriadkom. Súd v tejto súvislosti už iba pre úplnosť uvádza, že exekučný súd neskúma vecnú správnosť exekučného titulu a nemá právomoc ho nijako hmotnoprávne posudzovať, či do neho zasahovať. Exekučný súd je exekučným titulom viazaný a musí z neho vychádzať.

25. Teda, keďže v tomto štádiu exekúcie povinný neuviedol a nepreukázal súdu žiadne skutočnosti odôvodňujúce, v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, súd podanú sťažnosť považoval za nedôvodnú a zamietol ju, nakoľko nezistil žiadny zákonný dôvod na zastavenie exekúcie.

26. Podľa ust. § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

27. V zmysle ust. § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti návrhom na zastavenie exekúcie.

28. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

29. V zmysle § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.

30. Podľa § 199e vety prvej a druhej po bodkočiarku Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene ( až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Do

začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby.

31. Keďže povinný inicioval návrhom na zastavenie exekúcie exekučný spor s oprávneným, súd rozhodoval v súlade s § 199d a nasl. Exekučného poriadku aj o náhrade trov exekučného konania s tým súvisiacich.

32. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, povinnému nevznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré si uplatnil (bez vyčíslenia), z dôvodu, že v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie vrátane konania o sťažnosti nebol úspešný.

33. Oprávnený si náhradu trov, ktoré by mu vznikli v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekučného konania, je súd toho názoru, že nakoľko exekučné konanie je zásadne konaním návrhovým a ako také je ovládané dispozičnou zásadou, je výlučne v dispozícii oprávneného, aký nárok voči povinnému si v ňom uplatní a aký nie. Súd tak nie je oprávnený (z úradnej moci) rozhodovať o takom nároku oprávneného, ktorý nebol zo strany samotného oprávneného v exekučnom konaní uplatnený. Keďže oprávnený nenavrhol, v rámci konania o návrhu povinného, vrátane konania o sťažnosti povinného, aby súd rozhodoval (v zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, v rámci dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie) o ďalších trovách exekúcie, súd oprávnenému trovy konania súvisiace s návrhom povinného na zastavenie exekúcie a so sťažnosťou povinného, nepriznal.

34. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).