Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-272-2018.pdf
PDF · 112.7 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/272/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne P.. P. Z., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom ul. J. A. XXXX/X, XXX XX T., právne zastúpenej AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie sumy 18.322,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/425/2015-213 z 22. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.570,68 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.570,68 Eur od 27. 01. 2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol (II. výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 54,8 % (III. výrok).
2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe žalobkyne domáhajúcej sa zaplatenia sumy 18.322,96 Eur pozostávajúcej zo sumy 3.322,96 Eur z titulu trov obhajoby a zo sumy 15.000,- Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 29. 03. 2012, ktoré bolo uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 15. 06. 2012 zrušené.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej s poukazom na to, že žalobkyňa uplatnila nároky z rozhodnutia vyšetrovateľa policajného zboru a prokurátor nezamietol jej sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia a nebola podaná obžaloba. Dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni bolo nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), v dôsledku ktorého bola žalobkyňa nútená vziať si obhajcu za účelom poskytnutia právnej pomoci v trestnom konaní. Žalobkyňa na trovy obhajoby opodstatnene vynaložila čiastku 2.570,68 Eur predstavujúcu skutočnú škodu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a pokiaľ požadovala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur, okresný súd dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti tohto nároku. Vzhľadom na následky trestného stíhania na osobnostnú sféru žalobkyne vychádzajúc z listinných dôkazov a výpovedí svedkov mal za to, že ujma vzniknutá
na jej osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote je spravodlivo odškodniteľná čiastkou 5.000,- Eur zohľadňujúc pritom maximálnu výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy určenú v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v nadväznosti na § 5 ods. 1 a § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Okresný súd tiež priznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy prisúdenej náhrady škody od 27. 01. 2017 ako prvého dňa vzniku omeškania žalovanej. Vo vzťahu k úrokom z omeškania požadovaných z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/15/1997, podľa ktorého nie je možné z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovať úroky z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol aplikujúc § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a zohľadniac pomerný úspech žalobkyne na úrovni 77,4 % a žalovanej v rozsahu 22,6 % určil čistý úspech žalobkyne ako ich rozdiel v hodnote 54,8 %.
4. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Žiadala napadnutý rozsudok v I. a III. výroku zrušiť a vec vrátiť v tomto rozsahu prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Argumentovala tým, že ak prvoinštančný súd uzavrel, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyne bolo nezákonným rozhodnutím, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože pri skúmaní zákonnosti či nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok je potrebné vychádzať z okolností konkrétneho prípadu. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 548/2012-13 zo dňa 22. 05. 2012 a na to, že na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku sa nevyžaduje istota, ale len odôvodnený záver o tom, že trestný čin spáchala určitá osoba. Je síce pravdou, že sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen vyhovela uznesením zo dňa 15. 06. 2012, ale v kontexte okolností trestného konania nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie.
6. Vo vzťahu k jednotlivým úkonom právneho zastúpenia žalovaná namietala neúčelnosť a nepreukázateľnosť porád zo dňa 03. 04. 2012, 04. 04. 2012, 23. 05. 2012 a 24. 05. 2012.
7. Napokon ohľadne okresným súdom priznanej nemajetkovej ujmy žalovaná potvrdila nespornosť toho, že žalobkyňa bola do uznesenia o vznesení obvinenia vo vedúcej funkcii na daňovom úrade a tiež sa stotožnil s prvoinštančným súdom, že bola bezúhonná a dovtedy viedla riadny rodinný život. Ak ale jej trestné stíhanie od vznesenia obvinenia po jeho zrušenie trvalo len dva a pol mesiaca, za toto obdobie nemohla vzniknúť na strane žalobkyne tak rozsiahla nemajetková ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie peňažnej formy odškodnenia a následky vzniknuté žalobkyni v súkromnom živote neboli žiadne, čo pripustil aj prvoinštančný súd na str. 27 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o následky v spoločenskom uplatnení sa žalobkyne, podľa názoru žalovanej neboli takéto zásahy preukázané, zostali len v rovine tvrdení, pretože ak aj došlo k zníženiu nejakej účasti žalobkyne na spoločenských udalostiach, bolo treba prihliadnuť aj na ostatné faktory, ktoré mohli mať vplyv na tieto skutočnosti a teda podľa žalovanej nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobkyne a jej neúčasťou na spoločenských udalostiach. Žalovaná tiež zastávala názor, že nebol preukázaný značný zásah do osobnostných práv žalobkyne, ktorý by znižoval jej dôstojnosť alebo vážnosť nie len v bežnej miere, trestné stíhanie nemalo vplyv na zdravotný stav žalobkyne, nebola preukázaná závažná ujma spôsobená žalobkyni v jej pracovnom živote, keď prakticky ihneď po dva a pol mesiaci sa vrátila na daňový úrad a do pol roka po uznesení o vznesení obvinenia bola poverená vedúcou funkciou. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v čiastke 5.000,- Eur je neadekvátna aj vzhľadom na to, že žalobkyňa bola stíhaná pre trestný čin uvedený až v piatej hlave osobitnej časti Trestného zákona, pričom prvoinštančný súd vychádzal z neúčinného zákona, pretože mal použiť zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a nie zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.
8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
9. Zopakovala, že rozhodnutie príslušného policajného orgánu bolo nezákonným rozhodnutím, pretože bolo zrušené prokurátorkou okresnej prokuratúry a to priamo zakladá zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu. Jej trestné stíhanie začalo prakticky výlučne na podklade operatívnych spravodajských informácií, ktoré sa hneď nasledujúce dni po vznesení obvinenia ukázali ako mylné. Bola vykonaná domová prehliadka jej bytu, tiež jej pracoviska, počítačových údajov a výsluchy 20 svedkov a nedošlo k
preukázaniu jej zapojenia sa do vyšetrovaných podozrení. Policajný zásah bol vedený elitnou policajnou jednotkou Úradu boja proti organizovanej kriminalite, bol spojený s obmedzením jej osobnej slobody a teda ak sa bežnému človeku udeje niečo podobné, je prirodzené, že sa potrebuje poradiť aj viac ako jedenkrát so svojim obhajcom. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku na nemajetkovú ujmu žalobkyňa poukázala na to, že pri vyjadrení miery akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať aj z následnej reakcie, ktorú tento zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. V danom čase zastávala pozíciu vedúcej Daňového úradu vo Zvolene s niekoľkými desiatkami podriadených zamestnancov, zásah orgánov činných v trestnom konaní sa realizoval za prítomnosti prakticky všetkých podriadených zamestnancov daňového úradu, ktorí boli v práci a hoci trestné stíhanie bolo zrušené, následky trestného stíhania dosiaľ pretrvávajú, ako to odôvodnila už v priebehu prvoinštančného konania a takto vzniknutú ujmu nemožno kompenzovať iným spôsobom než poskytnutím peňažnej náhrady.
10. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania podané neboli.
11. Na základe odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
12. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
13. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v prvom a treťom výroku vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
15. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala nesprávne skutkové zistenia a tiež nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany prvoinštančného súdu, tak odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prvoinštančného súdu i s argumentmi, ktorými tieto závery náležite vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v uvedenom rozsahu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné:
17. Hoci žalovaná to v odvolaní nenamietala (na rozdiel od prvoinštančného konania), odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že okresný súd v rámci bodu 18 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia stotožnil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej Slovenskej republiky v spore s otázkou orgánu oprávneného konať v mene štátu. Táto nepresnosť ale nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutých výrokov, pretože ohľadne žalovaných nárokov bola v spore daná pasívna vecná legitimácia žalovanej Slovenskej republiky v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra SR v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 cit. zákona.
18. Ohľadne podstaty veci odvolací súd uvádza, že okresný súd správne vychádzal z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi. Označený zákon v ust. § 3 ods. 1 písm. a) určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
19. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa štát svojej zodpovednosti za škodu nemôže zbaviť, čím sa završuje právna úprava tejto zodpovednosti ako zodpovednosti objektívneho charakteru (bez ohľadu na zavinenie) s absolútnou povahou (bez možnosti liberácie). Objektívna zodpovednosť sa niekedy označuje aj ako zodpovednosť za výsledok. Podľa ust. § 25 ods. 1 cit. zákona tiež platí, že ak § 26 neurčuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
20. Právna teória i súdna prax potom zhodne z ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vyvodzujú, že na vznik zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
21. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona platí, že ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zasa platí, že právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 6 ods. 3 cit. zákona, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
22. Podmienkou zodpovednosti štátu je zmena alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená. Zodpovednosť štátu za škodu nastupuje ale aj vtedy, ak ide o rozhodnutie ešte neprávoplatné ale už vykonateľné, ktoré bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci v prípade žalobkyne, ktorej bolo vznesené obvinenie uznesením, ktoré následne na podklade ňou podanej sťažnosti bolo prokuratúrou zrušené. Nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia nebola konštatovaná výslovne ale vyplýva z toho, že došlo k jeho zrušeniu kvôli nesúladu s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, t. j. kvôli nezákonnosti.
23. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, t. j. rozhodujúcim kritériom posúdenia zákonnosti vznesenia obvinenia je neskorší výsledok trestného stíhania, kedy zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, a rovnako tak aj zastavenie trestného stíhania, či oslobodenie spod obžaloby ukazuje, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia, resp. nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa toto podozrenie v trestnom konaní aj potvrdilo. V podmienkach materiálneho právneho štátu musí totiž štát niesť (objektívnu) zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009), pričom podstata nároku na náhradu škody sa v týchto prípadoch neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania ale na samotný výsledok trestného stíhania (viď obdobne aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 25/2011).
24. Týmto výkladom nijak nedochádza k popretiu možnosti štátu viesť trestné stíhanie proti konkrétnej osobe ani sa neobmedzuje legitímne právo štátu odhaľovať trestnú činnosť a viesť trestné stíhanie
proti osobe, ktorá je dôvodne podozrivá, že sa trestnej činnosti dopustila. Naopak, najvyššie súdne inštancie sa vo svojich rozhodnutiach s týmto argumentom vysporiadali konštatovaním, že štát má právo a súčasne povinnosť odhaľovať trestné činy a viesť trestné stíhanie voči osobám podozrivým z ich spáchania, ale právny názor, podľa ktorého je štát povinný odškodniť škodu vzniknutú jednotlivcovi, proti ktorému bolo vedené trestné stíhanie ako proti obvinenému, ak sa podozrenie voči nemu nepotvrdilo len odzrkadľuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát teda za konanie svojich orgánov zodpovedá, aj keď z ich strany ku žiadnemu subjektívnemu pochybeniu nedošlo a to s ohľadom na výsledok ich činnosti. Práve preto ide o spomínanú zodpovednosť štátu „za výsledok“. Preto neboli namieste ani odkazy žalovanej na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012 zo dňa 27. 11. 2012, keďže ústavný súd v danej veci rozhodnutie krajského súdu preskúmaval len z hľadiska jeho odôvodnenosti a toho, či sa nejedná o rozhodnutie arbitrárne a uviedol, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Vykonateľné uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyne bolo na podklade jej sťažnosti prokuratúrou zrušené a tým bola z hľadiska ust. § 6 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia.
25. Čo sa týka spôsobu a rozsahu náhrady škody, podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (ak osobitný zákon neustanovuje inak) a ďalej z ust. § 18 ods. 1 a 3 cit. zákona vyplýva, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia.
26. Aj odvolací súd mal potom preukázané, že žalobkyňa účelne vynaložila na svoju obhajobu sumu 2.570,68 Eur ako trovy právneho zastúpenia len v dôsledku toho, že bola trestne stíhaná a jej obvinenie bolo následne zrušené. Ak by totiž nedošlo k jej trestnému stíhaniu, žiadna škoda spočívajúca v nákladoch na právne zastúpenie by jej nevznikla. Pokiaľ ide o jednotlivé úkony trov právneho zastúpenia, ktoré žalobkyňa požadovala nahradiť v sume 3.322,96 Eur, prvoinštančný súd v bode 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne a vyčerpávajúco (zaoberajúc sa každým úkonom) vysvetlil, z akého dôvodu považoval žalobu v tejto časti za dôvodnú len pokiaľ ide o sumu 2.570,68 Eur. Odvolací súd sa so závermi okresného súdu stotožňuje a len dodáva, že vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej bola žalobkyňa obvinená a rozsah dokazovania v trestnom konaní (najmä počet svedkov), neboli žalovanou namietané porady neúčelné a ani ich trvanie nemožno považovať za neprimerané. Okresný súd teda vyššie uvedené ustanovenia aplikoval správne (a správne priznal žalobkyni aj zodpovedajúci úrok z omeškania z uvedenej sumy).
27. Správnym bolo napadnuté rozhodnutie aj v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni. Okresný súd v tomto smere vykonal dostatočné (stranami navrhované) dokazovanie a správne vychádzal aj z ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré správne aplikoval na skutkový stav veci. Okresný súd priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur žalobkyni presvedčivo a preskúmateľne odôvodnil, rešpektoval kritériá vyplývajúce z ust. § 17 ods. 3 cit. zákona pre posudzovanie takéhoto nároku a vzhľadom na okolnosti prípadu v adekvátnej sume priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd odkazuje na odsek 22 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom okresný súd dostatočne vysvetlil svoje úvahy, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Samotné konštatovanie porušenia práv žalobkyne nebolo možné považovať za dostatočné vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a teda ujmu žalobkyne bolo treba kompenzovať poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
28. Pokiaľ ide o kritériá určené v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. tieto sú v zásade prebratím judikatúrou formulovaných okolností, ktoré je potrebné zohľadňovať aj pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Preto aj judikatúra vzťahujúca sa k tejto problematike ochrany osobnosti je použiteľnou na účely rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy podľa osobitného zákona č. 514/2003 Z. z.
29. V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na (stále aktuálne) východiská formulované ohľadne tejto problematiky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/15/2003, podľa ktorého pri vyjadrení miery, akou bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Toto treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe zistenia a vyhodnotenia tejto reakcie a iba vtedy, ak sa preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 OZ, môže jej byť subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súčasne Najvyšší súd SR v inej súvislosti uviedol, že iba závažná ujma odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a za takú je považovaná ujma, ktorú by z objektívneho hľadiska a nie z hľadiska subjektívnych pocitov dotknutého vzhľadom na okolnosti a intenzitu zásahu, jeho dopad a dôsledky a jeho trvanie považovala za značnú každá iná fyzická osoba v danom mieste a čase a v tej istej situácii, spoločenskom postavení, atď. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011).
30. Uvedené zásady premietnuté následne aj do zákonného znenia ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. okresný súd rešpektoval, keď na základe vykonaných dôkazov prihliadal na osobu žalobkyne, jej pracovné postavenie a funkciu, vzťahy v rodine a širšie jej spoločenské vzťahy, okolnosti trestného stíhania, závažnosť stíhaného skutku, atď. a potom tiež na následky, ktoré uznesenie o vznesení obvinenia spôsobilo v jednotlivých oblastiach života žalobkyne. Žalovaná tu zrejme nedoceňuje skutočnosť, aké závažné dôsledky na existenciu jednotlivca v spoločnosti môže objektívne mať vznesenie obvinenia osobe, ktorá dovtedy nemala žiaden konflikt so zákonom, žila usporiadaným životom a toto sa naruší len v dôsledku toho, že na ňu padne tieň podozrenia zo spáchania trestnej činnosti. Ani podľa odvolacieho súdu nebolo v tomto prípade postačujúcim iba deklarovanie porušenia práva žalobkyne a je nadbytočným opakovať správne závery uvedené už okresným súdom. Odvolací súd nesúhlasí so žalovanou, že kvôli stíhaniu žalobkyne trvajúcemu iba 2,5 mesiaca nemohli na jej strane vzniknúť nejaké závažné následky. V danom prípade totiž následky, ktoré vyvolalo vznesenie obvinenia žalobkyni pretrvávali aj po jeho zrušení (v oblasti spoločenského života, pracovného zaradenia) a hoci je pravdou, že v rámci rodiny zvlášť závažné následky nevznikli, odvolací súd nepovažuje vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu okresným súdom priznanú sumu 5.000,- Eur za neadekvátnu. Treba si uvedomiť, že demonštratívne uvedené kritéria nie sú vyčerpávajúce, zákon neurčuje ani akú dôležitosť to-ktoré kritérium má a už vôbec ich nekvantifikuje (teda aká suma nemajetkovej ujmy je v akom prípade primeraná). Ide o úvahu súdu, ktorá musí byť preskúmateľná a z tohto hľadiska je len názorom žalovanej, že okresný súd priznal žalobkyni niečo, čo by okolnostiam prípadu nezodpovedalo. Napokon nebol správnym ani názor žalovanej, že bol aplikovaný „neplatný“ právny predpis. K obvineniu žalobkyne došlo uznesením zo dňa 29. 03. 2012 a preto okresný súd správne pri posudzovaní maximálnej hranice možného odškodnenia nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval ustanovenia zákona č. 215/2006 Z. z. účinného do 01. 01. 2018 (t. j. v čase vydania nezákonného rozhodnutia) a nie zákona č. 274/2017 Z. z. účinného po tomto dátume. Z tohto pohľadu bola nesprávnou aj úvaha žalovanej o tom, že pokiaľ žalobkyňa bola stíhaná pre trestný čin upravený v piatej hlave osobitnej časti Trestného zákona priznaná suma je neprimeranou, pretože zákon neurčuje žiaden pomer medzi zaradením trestného činu do niektorej z hláv osobitnej časti Trestného zákona a prípadnou výškou nemajetkovej ujmy. Preto aj v tejto časti odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP a to vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (vo vzťahu ku ktorému žalovaná neuviedla žiadne odvolacie dôvody).
31. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).