Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/425/2015

Potvrdené rozhodnutím 12Co/272/2018
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne P.. P. Z., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom ul. J. A. XXXX/X, XXX XX T., právne zastúpenej AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie sumy 18.322,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/425/2015-213 z 22. mája 2018, takto rozhodol: I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e. II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v právnej veci žalobcu: P.. P. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. J. A. XXXX/X, XXX XX T., občan SR, právne zast. AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika v zast. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie sumy 18.322,96 € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 7 .570,68,- €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.570,68,- € od 27. 01. 2017 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti sa žaloba žalobkyne z a m i e t a .

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 54,80 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa podala na tunajšom súde dňa 02. 12. 2015 žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej celkovú čiastku 18.322,96 €. Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 29. 03. 2012 uznesením Prezídia PZ policajt podľa § 206 ods.1 Tr. poriadku rozhodol o trestnom stíhaní žalobkyne, obvinenej zo spáchania zločinu ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 ods.1, ods.2 písm. c/ Tr. zákona. Žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote podala riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu policajta, t. j. sťažnosť. Uznesením OP Zvolen zo dňa 15. 06. 2012 bolo rozhodnutie policajta v časti týkajúcej sa vznesenia obvinenia zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Je nepochybné, že rozhodnutie policajta bolo rozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Jednalo sa o nezákonné rozhodnutie, čo vyplýva aj z toho, že ako nezákonné bolo neskôr zrušené nadriadeným orgánom. Žalobkyňa v trestnom konaní sa dala zastúpiť advokátom, pričom právo na obhajobu je ústavným právom v zmysle článku 50 ods.3 Ústavy SR ako aj základnou zásadou trestného konania podľa § 2 ods.9 Tr. poriadku. Z titulu odmeny za poskytovanie právnych služieb žalobkyňa zaplatila obhajcovi čiastku 3.322,96 €, pričom odmena bola vyčíslená podľa Vyhlášky MS SR 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V súlade s Ústavou SR a Zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa žalobkyňa domáhala náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný, jej bola spôsobená škoda. V priamej príčinnej súvislosti s takýmto nezákonným rozhodnutím vznikla žalobkyni škoda, pretože bola nútená poveriť svojou obhajobou advokáta a zaplatiť mu za poskytnuté právne služby. Je pravdou, že na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup takýchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do

základných práv. Nie je rozhodujúce, ako orgán činný v trestnom konaní vyhodnotí pôvodné podozrenie, ale to, či sa podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Okrem spomínanej škody zároveň u žalobkyni došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. V rozhodujúcej dobe bola žalobkyňa vedúcou správy daní na Daňovom úrade Zvolen a bližšie dôvody vzniku nemajetkovej ujmy žalobkyňa uvádza v pripojenom samostatnom písomnom podaní, na ktoré týmto odkazuje. Žalobkyňa zdôraznila, že uvedené nezákonné rozhodnutie bolo podkladom pre zásah polície, ktorá u nej vykonala prehliadku bytu, prehliadku pracoviska, na základe tohto rozhodnutia bola žalobkyňa dočasne postavená mimo činnú službu a z vedúcej pracovníčky daňového úradu sa stala pracovníčkou radovou. Žalobkyňa v súlade s § 15 ods.1 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa domáhala predbežného prerokovania jej nároku, kde žiadala náhradu sumy vo výške 3.322,96 €, ktorú uhradila obhajcovi za právnu pomoc v súvislosti s obhajobou a sumu 15.000,-- € z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím (vznesenie obvinenia). Žalobkyni bolo oznámené, že jej uplatnený nárok na náhradu škody uspokojený nebude. Preto sa žalobkyňa obrátila so svojim nárokom na súd.

2. Žalovanému bola doručená žaloba do vlastných rúk dňa 26. 01. 2017 spolu s uznesením súdu zo dňa 19. 01. 2017, v ktorom bol vyzvaný na vyjadrenie k žalobe. Žalovaný elektronickým podaním dňa 07. 02. 2017, doplnené písomným podaním 13. 02. 2017 sa k žalobe vyjadril tak, že túto žiadal v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný poukázal na to, že zákonná úprava striktne vymedzuje podmienky, za ktorých sa oprávnená osoba môže domáhať od štátu náhrady škody. Prvým predpokladom je nezákonné rozhodnutie, pričom podľa § 206 ods.1 Tr. poriadku má policajt povinnosť bez meškania vydať uznesenie o vznesení obvinenia, ak na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. To znamená, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o spáchaní trestného činu určitou osobou, ale vyjadruje vyšší stupeň pravdepodobnosti, že určitá osoba je páchateľom skutku, ktorý sa považuje za trestný čin. V ďalšom konaní sa požiadavka na stupeň pravdepodobnosti stále zvyšuje, pričom na odsúdenie takejto osoby by táto pravdepodobnosť mala hraničiť s istotou. Pri skúmaní, či došlo k nezákonnosti rozhodnutia je potrebné vychádzať z okolnosti každého konkrétneho prípadu s poukazom na uznesenie ÚS SR sp. zn. 1US 548/2012 zo dňa 22. 05. 2012. Uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobkyni bolo zrušené uznesením prokurátora a to pre nepreskúmateľnosť po formálnej stránke, dôkazná situácia pri striktnom výklade zásady v pochybnostiach v prospech obvineného, nedovoľovala ďalej viesť trestné stíhanie voči žalobkyni pre trestný čin, za ktorý jej bolo vznesené obvinenie. Na podporu svojej argumentácie žalovaný citoval rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/352/2013 z 03. 11. 2015, v ktorom sa uvádza okrem iného, že treba dôsledne skúmať dôvody zastavenia trestného konania alebo oslobodzujúceho rozsudku, k záveru, že fyzická osoba bola trestne stíhaná nezákonne možno dospieť len vtedy, ak takáto osoba bola oslobodená spod obžaloby preto, že skutok nespáchala alebo skutok, pre ktorý bola stíhaná, nie je trestným činom. Podľa názoru žalovaného, v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné, pretože nedošlo k jeho zrušeniu pre nezákonnosť alebo preto, že by žalovaná skutok nespáchala, alebo skutok by nebol trestným činom. Prokurátor vo svojom rozhodnutí poukázal, že dôvodom zrušenia bola najmä formálna stránka rozhodnutia policajta a neustálenosť judikatúry ohľadom zákonnosti, či nezákonnosti použitia záznamov z telekomunikačnej činnosti z inej trestnej veci ako dôkazného prostriedku. Preto uznesenie policajta, vo vzťahu ku ktorému si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok, nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle Zákona o zodpovednosti štátu za škodu. Vo vzťahu k uplatnenej výške náhrady škody žalovaný z opatrnosti namietol neúčelnosť úkonov vyčíslených trov obhajoby a to konkrétne: a) porada s klientom z 03. 04. 2012 od 08.20 hod. do 09.20 hod., od 19.00 hod. do 22.30 hod. Obe porady trvali spolu 4 hodiny 30 minút, za odmenu 190,74 € bez DPH a režijný paušál 7,63 €, boli uskutočnené v jeden kalendárny deň a z hľadiska dĺžky ich žalovaný považuje za neúčelné. V ten istý deň si právny zástupca žalobkyne vyčíslil aj trovy za úkon obhajoby - príprava a prevzatie zastúpenia, b) porada s klientom zo 04. 04. 2012 od 15.00 hod. do 17.30 hod., t. j. 2 hodiny 30 minút za 127,16 € a režijný paušál 7,63 € - uvedený úkon bol neúčelný, pretože v priebehu 2 kalendárnych dní boli vyčíslené trovy obhajoby za porady s klientom v celkovom trvaní 7 hodín, čo možno považovať za neúmerné, c) ďalšia porada s klientom dňa 23. 05. 2012 od 19.00 hod. do 22.30 hod., ďalšia porada s klientom 24. 05. 2012 od 19.00 hod. do 21.30 hod. - rovnako žalovaný namietal neúčelnosť, pretože v priebehu dvoch kalendárnych dní boli vyčíslené trovy za poradu v celkovom trvaní 6 hodín, čo je neúmerná dĺžka. Vo vzťahu k ďalšej náhrade nie je celkom zrejmé, či sa žalobkyňa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle Zákona o zodpovednosti štátu za škodu alebo podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Ak sa žalobkyňa domáha svojho nároku v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, žalovaný v tom prípade

nie je pasívne vecne legitimovaný. Postavenie štátu ako pasívne legitimovaného subjektu prichádza do úvahy len v zákonom predpokladaných prípadoch, preto postavenie žalovaného v žiadnom prípade nemožno zamietať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenom osobitnými predpismi. V prípade, že sa žalobkyňa svojho nároku domáha ako náhrady nemajetkovej ujmy podľa Zákona o zodpovednosti štátu za škodu v zmysle § 17 ods.2 zákona, tento nárok je odôvodnený najmä v prípade, keď vzhľadom na osobu poškodeného a všetky ostatné okolnosti došlo k takému zásahu do práv poškodeného, ktorý preukázateľne zanechal závažné následky či už v jeho súkromnom živote alebo v jeho uplatnení. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť na okolnosti, za ktorých ku porušeniu práva došlo jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý sa nesprávneho úradného postupu dopustil, prípadne vydal nezákonné rozhodnutie. Žalobkyňa v žalobe samotnej nešpecifikuje opodstatnenosť svojho nároku v tejto časti, odkazuje iba na prílohu k žalobe. Uvedená príloha nie je opatrená signatúrou. Žalovaná nesie dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy a dôkazné bremeno nespočíva v povinnosti tvrdenia, ale v povinnosti preukázania tvrdených skutočností. Žalobkyňa svoje tvrdenia ničím nepreukázala a teda neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojho nároku. Napokon žalovaná namietla žalobkyňou uplatnený nárok na úrok z omeškania, pretože z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné úrok z omeškania priznať s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1Co/15/1997, 6Cdo/185/2011). Ďalším predpokladom na priznanie náhrady škody je objektívna existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou ako následkom takejto príčiny. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou je daná vtedy, ak škoda vznikla ako následok nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ má žalovaná zato, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, teda existencia nezákonného rozhodnutia, z tohto dôvodu nie je daná ani príčinná súvislosť. Je nepochybné, že pre priznanie nároku na náhradu škody voči štátu je potrebné, aby všetky zákonné podmienky boli splnené kumulatívne. Žalovaná má zato, že v tomto konkrétnom prípade nie sú splnené podmienky tak, ako ich vyžaduje zákonná úprava, preto navrhol v celom rozsahu žalobu žalobkyne zamietnuť.

3. Vyjadrenie žalovaného bolo doručované žalobcovi spolu s uznesením súdu zo dňa 14. 02. 2017 a bolo dané umožnené žalobkyni sa k tomuto vyjadreniu vyjadriť. Písomným podaním zo dňa 11. 01. 2018 žalobkyňa uviedla, že zotrváva na podanej žalobe. Vo svojom vyjadrení namietla argumentáciu žalovaného z dôvodu, že pokiaľ žalovaný poukazuje na ustálenú konštantnú alebo stabilizovanú judikatúru a cituje len určité pasáže z odôvodnenia niektorých rozhodnutí súdov bez ozrejmenia kontextu, nejedná sa o relevantnú právnu argumentáciu. Poukaz na ustálenú a stabilizovanú judikatúru spočíva na takých dostatočne všeobecných rozhodnutiach, ktoré sa bez výhrad na prejednávanú vec môžu a majú aplikovať, významnú hodnotu má aj to, či takéto rozhodnutie bolo publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu, t. j. bolo odsúhlasené príslušným kolégiom, pripomienkované a je považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach, t. j. ak určitý právny názor bol opakovane potvrdený napr. Najvyšším súdom, ide skutočne o ustálenú judikatúru a teda stabilizovaný názor, nie iba názor jedného senátu v individuálnej právnej veci. Za prejav skutočne ustálenej judikatúry žalobkyňa považuje napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/53/1993 z 28. 06. 1993, ktorá vychádzala zo staršej legislatívy zákon č. 58/1969 Zb. a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Ncdo/15/2009 z 01. 11. 2010, v ktorom bolo rozhodnuté podľa súčasnej legislatívy, t. j. zákon č. 514/2003 Z. z. Obidve tieto rozhodnutia boli publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu. Obdobne žalobca poukázal na ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu na tieto nadväzujúce (sp. zn. 1Cdo/53/1993, 4Ncdo/15/2009, 3Cdo/194/2010, 8Cdo/289/2014). Z ich obsahu bez pochybností vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo zrušené nadriadeným orgánom je nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a zodpovedným subjektom je Slovenská republika, za ktorú v tomto prípade koná Ministerstvo vnútra SR. Žalobkyňa plne akceptuje tvrdý a nekompromisný postup polície proti páchateľom trestnej činnosti. V jej konkrétnom prípade šlo o úplne bezprecedentný neodôvodnený a nezákonný postup. Sporné trestné stíhanie začalo výlučne na podklade údajne existujúcich spravodajských a operatívnych informácií, ktoré sa ihneď nasledujúce dni potom, ako bolo voči nej vznesené obvinenie, ukázali ako mylné. Polícia vykonala domovú prehliadku jej bytu, prehliadku pracoviska, počítačových údajov na všetkých pracovných staniciach ňou využívaných, bol vykonaný výsluch dvoch desiatok osôb, pričom objektívne sa nepreukázala žiadna spojitosť s podozreniami, ktorým bola nútená čeliť. Z tohto dôvodu bolo trestné stíhanie zrušené. Nemožno opomenúť, že policajný zásah bol vedený elitnou policajnou organizáciou Úrad boja proti organizovanej kriminalite, zúčastnili sa ho desiatky príslušníkov PZ, bol spojený s obmedzením osobnej slobody žalobkyne. Je len prirodzené, že žalobkyňa mala potrebu primerane sa brániť, pričom porady s obhajcom

v danom momente boli jedinou možnou obranou. Ak sa bežnému človeku niečo podobné udeje, potrebuje aj dlhšiu poradu než je bežná, preto žalobkyňa trvala na účelnosti všetkých uskutočnených porád. Týchto bolo oveľa viac ako tie, ktoré boli účtované. Svoju časť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa odôvodnila tým, že prakticky každé trestné stíhanie zasiahne do súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, tak ako tieto zložky osobnostných práv garantuje článok 10 Listiny základných práv a slobôd. Miera do akej došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti osoby v spoločnosti sa určuje z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom alebo inom prostredí fyzickej osoby. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nemožno napraviť. Závažnosť ujmy v takýchto prípadoch je do určitej miery preukázaná tvrdením jej vzniku s prihliadnutím na dôvod a okolnosti neoprávneného zásahu. Zásah do osobnostných práv žalobkyňa odôvodnila skutkovými okolnosťami, že do dátumu 03. 04. 2012 ona ako aj jej manžel boli vo Zvolene známymi osobami s veľmi dobrým hodnotením. Žalobkyňa od roku 1984 pracovala na daňovej správe, od roku 1993 nepretržite bola vedúcou oddelenia na Daňovom úrade vo Zvolene, od roku 1998 zástupkyňou riaditeľa. V roku 2012 mala na oddelení 29 zamestnancov, čo bolo počtom zamestnancov najväčšie oddelenie v pôsobnosti Daňového úradu Banská Bystrica. Jej práca bola uznávaná zo strany kolegov vo Zvolene ako aj nadriadených pracovníkov na Daňovom úrade Banská Bystrica, ako aj kolegami v rámci regiónu. Mala aj má manažérske schopnosti, zamestnancov vedela motivovať a viesť k podávaniu maximálnych výkonov a vzájomnej spolupráci, vybudovala profesionálne sa správajúcu kolektív. Manžel žalobkyne pôsobil v tenise ako bývalý reprezentačný tréner, dlhé roky vlastnil a prevádzkoval tenisový areál s najlepším menom a najlepšou prácou v širokom okolí. Dňa 03. 04. 2012 bol jej osobný aj pracovný život výrazne narušený, ráno o 06.00 hod. prišli do bytu pracovníci oddelenia vtedajšieho ÚBOK-u s policajným sprievodom a bolo jej oznámené, že je obvinená. Žalobkyňa bývala v bytovke so šiestimi bytmi, kde zavčas ráno prišlo asi osem ozbrojených policajtov na troch motorových vozidlách a zotrvali tam cca do 11.00 hod. Obyvatelia bytovky, prevažne dôchodcovia mali z tejto akcie šok, prestali sa s ich rodinou rozprávať, bočili od nich, sama nevedela ako sa im má pozrieť do očí. V byte bola vykonaná domová prehliadka, na dobu dvoch mesiacov jej boli zadržané mobilné telefóny, notebook, USB kľúče. Obdobne bola vykonaná prehliadka v priestoroch Daňového úradu Zvolen, kde ju doprevádzalo osem ozbrojených pracovníkov polície do kancelárie, za plnej prevádzky daňového úradu. Zamestnanci neboli informovaní o dôvodoch akcie, boli vydesení a šírili sa rôzne dohady a panika. Sama žalobkyňa bola v uvedený deň v hlbokom šoku a zdesení, odvtedy sa jej výrazne zmenil nielen osobný ale aj pracovný život. V súlade so zákonom bola postavená ešte v ten deň mimo činnú službu a zostala nedobrovoľne doma. Spávala len za použitia liekov, pri spomienke na uvedený deň sa jej stále stlačili do očí slzy. Známi, rodina aj priatelia pre ňu prestali existovať, stretnutia s nimi v nej vyvolávali ďalšiu traumu, pretože nebolo možné každému samostatne vysvetľovať dôvody, obhajovať svoju nevinu. Bolo jednoduchšie, že s nimi prerušila kontakt. Vtedy zistila, že naozaj len pár ľudí zostalo, s ktorými mohla a chcela svoj problém riešiť. Jej najbližší rodinní príslušníci, dcéra, rodičia, manželov brat touto skutočnosťou rovnako trpeli. Každé zazvonenie a klopanie na dvere v ranných hodinách vyvolávalo v žalobkyni, ale aj v jej dcére vnútorné napätie, v podvedomí jej zostal neustály strach, že sa táto situácia môže zopakovať. Deprimujúce bolo pre žalobkyňu prehrabávanie sa polície v jej osobných a súkromných veciach, desila sa situácie, že uvedená okolnosť bude informovaná v niektorom z denníkov alebo v médiách. Čo sa týkalo jej pracovného života, veľkú časť svojho času trávila na pracovisku a to aj nadčasy, prácu neraz si brávala domov, pretože práca pre ňu bola aj koníčkom. Pokiaľ po udalosti zostala doma bez pracovných povinností, uvedené na ňu pôsobilo stresujúco. Doma nebola schopná sústrediť sa na nič iné, premáhala sa vstať z postele, trápila sa čiernymi myšlienkami, že sa už nebude môcť vrátiť na svoje pracovisko, mala pocit nepotrebnosti, že je postavená na okraj spoločnosti. Keďže má pracovne úzku špecializáciu, aj vzhľadom k jej veku bolo takmer nemožné sa s takouto minulosťou následne zamestnať. Tým, že zostala doma, došlo k výraznému poklesu príjmov do rodiny, vzrastali výdavky, čo tiež zhoršovalo jej psychický stav. Jej obvinenie súviselo s porušením daňového tajomstva a napomáhanie páchania trestnej činnosti vo vzťahu k synovi. Bola si plne vedomá, o aké vážne obvinenie v štátnej správe sa jedná. Hoci ako každá matka svoje deti bezvýhradne miluje a urobí pre ne všetko, vždy konala len v súlade so zákonom. Určite by po takmer 30 ročnom budovaní kariéry a postavenia sa nepodieľala na žiadnych nezákonných operáciách. Táto skutočnosť bola potvrdená aj výpoveďami kolegýň. Po dva a pol mesiaci znovu nastúpila do práce, avšak do úplne inej situácie. Takmer 20 rokov bola vedúcou oddelenia a následne začala vykonávať funkciu radovej pracovníčky

- správkyňa dane na oddelení, ktoré doposiaľ dlhoročne viedla. Napriek tomu svoj návrat považovala za veľký úspech. Správanie kolegov bolo rôzne, niektorí ju prijali, úprimne s nadšením, ale stretla sa aj s opačným, vyhýbavým postojom. Zo strany nadriadených došlo len k opatrnému jednaniu s jej

osobou, do pôvodnej funkcie ju nezaradili, čo sa prejavilo na zníženom pracovnom postavení, aj na výške platu. Pri osobných jednaniach vo vzťahu k nej boli zdržanliví, neosobní, čo však vzhľadom k uvedenému obvineniu im žalobkyňa nemohla vyčítať. Pokiaľ v predchádzajúcom období kolegovia s ňou konzultovali rôzne odborné, pracovné problémy, prestali jej volať, báli sa, aby sa sami nedostali do nejakých problémov. Dôvera v jej osobu (pracovne) bola veľmi výrazne narušená. Uvedená okolnosť vo vzťahu k nariadeným, pracovníkom úradu aj daňovníkom poškodila jej dobrú povesť bezúhonnej osoby a odborníčky v oblasti, v ktorej pracovala. Po takmer 20-tich rokoch v postavení vedúcej oddelenia sa jej zrútila celá jej pracovná kariéra. Možnosť vrátiť sa na miesto vedúcej bola až po vyhlásení výberového konania v októbri 2012, ktoré absolvovala, ale ani po ňom sa nedostala do pozície vedúcej, bola len dočasne preložená z funkcie správcu na uvoľnené miesto vedúcej oddelenia. Dôvodom nevymenovania bola hlavne obava nadriadených a prípadné ďalšie konanie zo strany orgánov činných v trestnom konaní, prípadne tlaku verejnosti voči jej osobe. Po opätovnom vyhlásení druhého výberového konania v októbri 2013 bola vymenovaná do funkcie vedúcej oddelenia, teda po jeden a pol roku od obvinenia. Jej pracovný život sa postupne začal vracať do pôvodných koľají.

4. Súd vykonal vo veci dokazovanie na pojednávaní a to výsluchom žalobkyne, svedkov, oboznámením listinných dokladov a zistil nasledujúci stav veci.

5. Žalobkyňa na pojednávaní zotrvala na podanej žalobe. Vo svojej výpovedi uviedla, že hneď po škole nastúpila pracovať na daňový úrad od roku 1984, táto práca ju vždy napĺňala a bola v nej činná až do roku 2012. Vzhľadom na výsledky plnenia pracovných povinností postupovala v kariére od radového zamestnanca, získala vedúcu funkciu. Na získanie tejto funkcie sa vyžaduje maximálna bezúhonnosť. Dňa 03. 04. 2012 o 06.00 hod. ráno zažila šok, keď ráno do bytovky prišla polícia ÚBOK, boli jej odňaté mobilný telefón, počítače a zabezpečené na preverenie. Následne v doprovode polície odišli na daňový úrad v plnej prevádzke, čo bolo veľmi nepríjemné a celá situácia bola pre ňu veľkým stresom. Bola postavená mimo činnú službu, zostala doma a poberala 60 % mzdy. Uvedený postup nadriadených bol v zmysle zákona. Zostala v neistote, nevedela, či sa niekedy bude môcť vrátiť do zamestnania. Uvedený akt pre ňu znamenal značný zásah do súkromia, pretože ako rodina prerušili väčšinu kontaktov, zrušili spoločné rodinné aktivity, spoločenské návštevy. Je pravdou, že po zrušení obvinenia sa vrátila do práce, avšak na pozíciu správcu dane ako radový zamestnanec, čo malo vplyv aj na výšku jej mzdy. Na svoju pôvodnú funkciu sa vrátila 15. 10. 2013. Nejednalo sa však len o stratu na zárobku za uvedené obdobie, ale v rámci kraja bola vo svojej funkcii považovaná za odborníčku, obracali sa na ňu kolegovia o radu, riadila zamestnancov, ktorí jej dôverovali. Po návrate do zamestnania a zaradenie medzi radových zamestnancov pociťovala od kolegov odstup, nevedeli ako sa k nej majú správať, iba postupne sa vzťahy upravovali. Nemajetkovú ujmu žiadala najmä s poukazom na vplyv postupu polície vo vzťahu k jej pracovnej pozícii. Celá udalosť sa veľmi rýchlo rozšírila, pretože v rámci výkonu svojej funkcie bola žalobkyňa v kontakte s úradmi, inými orgánmi, mestom, s podnikateľmi, to znamená, že návrat do práce nebol jednoduchý nielen vo vzťahu ku kolegom, ale aj napr. vo vzťahu k daňovým subjektom, pretože uvedenou okolnosťou bola bezúhonnosť žalobkyne výrazne naštrbená. V rámci súkromného a rodinného života to bola šokujúca situácia, pretože prišli policajti na troch alebo štyroch autách, vtrhli k nim do bytu, museli policajti zvoniť zrejme u susedovcov, keďže a jednalo o bytovku, ktorí boli taktiež prekvapení, pociťovala z ich strany odstup a pohľady. Došlo k narušeniu súkromia, pretože sa prehrabávali v ich osobných veciach, čo sa dotklo aj manžela žalobkyne. Dostávala od priateľov, kolegov otázky, čo sa deje, bolo jej veľmi nepríjemné každému to vysvetľovať. Zle spávala, bola nervózna, musela brať lieky. V tom čase odbornú pomoc nevyhľadala. V tom čase v byte bývali sami s manželom, ich dve deti sú už samostatné, dospelé. Vedeli, čo sa stalo a aj na nich to malo dopad. Takáto atmosféra v rámci rodiny trvala takmer rok, v pracovnom živote dva až dva a pol roka. Je pravdou, že v tom čase nebola nijako politicky činná, avšak jej manžel bol podnikateľom v oblasti tenisu, bol spoluvlastníkom Tenis centra, bol pozývaný na rôzne spoločenské aktivity, firemné akcie, ktorých sa ako manželia zúčastňovali. Po uvedenej udalosti na tieto akcie prestali chodiť. Rovnako aj žalobkyňa ako vedúca daňového úradu mala pozvania, či už od vedenia mesta alebo podnikateľských subjektov napr. pri otvorení prevádzky, čo taktiež skončilo. O tomto sa s manželom dohodli, pretože celú tú situáciu len ťažko vysvetľovali pred známymi, či rodinou. Do práce sa vrátila potom, čo bolo zrušené obvinenie, s uvedeným rozhodnutím šla za svojim zamestnávateľom a cca 2 alebo 3 dni to vybavovali cez právne a personálne oddelenie, t. j. cca 18. 06. 2012 sa vrátila do zamestnania. Na svoju pôvodnú funkciu sa dostala až na základe výberového konania zo dňa 14. 10. 2013, kedy bola ustanovená do funkcie vedúcej. Dovtedy bola len poverená vedením. Na vysvetlenie žalobkyňa uviedla, že po tom, čo ona bola uvoľnená z tohto postu, funkcia zostala neobsadená. V zmysle zákona do pol roka muselo byť vyhlásené výberové konanie,

počas tohto obdobia túto funkciu vykonávala iná kolegyňa ako zastupujúca. V októbri 2012 bolo prvé výberové konanie, na ktoré sa prihlásila spolu s inými uchádzačmi, avšak nikto nebol úspešný. Tento výsledok bol zrejme z dôvodu opatrnosti zamestnávateľa. Došlo však k tomu, že bola vtedy poverená ona zastupovaním funkcie vedúcej až do vykonania ďalšieho výberového konania v októbri 2013. Vtedy ho úspešne absolvovala a následne bola vymenovaná do vedúcej funkcie. Po návrate do zamestnania, hoci bola poverená zastupovaním funkcie vedúceho pociťovala, že si musela znovu vydobyť svoje predošlé postavenie vo vzťahu ku kolegom z dôvodu akceptovania jej osoby.

6. Svedok S. Z. - manžel žalobkyne vypovedal, že so žalobkyňou bývajú v spoločnej domácnosti. V čase o 06.00 hod. prišla polícia a predložila povolenie k domovej prehliadke. Následne začali prehľadávať jednotlivé miestnosti, oznámili manželke, že je obvinená a vyzvali ju na odovzdanie mobilných telefónov. Prehľadávali izby, šuplíky, boli aj v pivnici, v garáži a materiály, ktoré považovali za potrebné si fotili. Bol tam prítomný zástupca firmy, ktorý zabezpečoval sťahovanie údajov z počítačov z USB kľúčov. Manželka bola vypočúvaná v kuchyni, o čom spísali zápisnicu. Manželka bola vystrašená, nevedela o čo sa jedná, celé to trvalo zhruba 4 až 5 hodín. Potom polícia spolu s manželkou odišli na daňový úrad, on ju čakal doma. Keď sa manželka poobede vrátila, hovorila, že aj na daňovom úrade zaistili počítač a jej osobné veci, oznámila mu, že je postavená mimo činnú službu, pretože jej bolo vznesené obvinenie. Domov si doniesla osobné veci, nemala prístup na daňový úrad. Obaja zostali v zlom psychickom stave, nespávali. Manželka od vysokej školy nastúpila na daňový úrad a od radovej pracovníčky sa vypracovala na vedúcu pozíciu. Manželka situáciu zle znášala, neustále riešila, čo sa stane, ak sa celé toto nevyrieši. On sa od známych dopočul, že jedna pracovníčka daňového úradu mala rozprávať verejne v reštaurácii o tom, čo sa manželke stalo a veľa ľudí sa následne odklonilo od nich. Bolo to najmä v pracovnej oblasti, týkalo sa to aj jeho, aj manželky. Manželka robievala školenia pre podnikateľov, prednášky z oblasti daňovej. On je podnikateľom v oblasti hoteliérstva, bol spoločník hotela Tenis, po predaji obchodného podielu však bol v tejto oblasti naďalej činný, bol pozývaný na rôzne oslavy firiem a podobne. Po tejto udalosti toto všetko skončilo, oni sami už takéto akcie nevyhľadávali, nepovažovali to za vhodné vzhľadom na uvedené udalosti. Došlo k narušeniu susedských vzťahov, pretože pri príchode polície zrejme policajti zvonili susedom, aby ich pustili dnu. Následne pociťovali zvláštne správanie zo strany susedov, čo bolo pre nich veľmi nepríjemné. V rámci spoločenského života, keď dovtedy bežne chodievali do spoločnosti, tieto obmedzili, pretože to pociťovali ako nepríjemné. Predtým bolo bežné, že on bol v hoteli Tenis, kde robil trénera, manželka vždy za ním chodila, dali si spoločne kávu, šli do mesta, avšak po tejto udalosti už za ním nechodila, bola stále doma. Rovnako priatelia aj známi ich prestali pozývať do spoločnosti, hoci dovtedy bežne chodili na takéto stretnutia. Vo vzťahu k rodine táto udalosť výrazne neovplyvnila jeho vzťah k manželke, bol presvedčený, že manželka je nevinná. Zostala však zamĺknutá, prestala sa zaujímať o iné veci, stále riešila len to, čo s ňou bude. Nemohla spávať, brávala prášky na spanie. On mal snahu manželku podporovať, veril, že všetko dopadne dobre v jej prospech. Majú spolu dve deti, obe sú dospelé, každý má svoj život. Týchto informovali, čo sa stalo. Uvedená udalosť výrazne nenarušila vzájomný vzťah medzi rodičmi a deťmi. Je pravdou, že ich syn R. Z. bol vyšetrovaný pre trestné činy daňové, bol vo vyšetrovacej väzbe a napokon aj odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody. V čase začatia trestného stíhania proti manželke bol ich syn už vo väzbe. Z toho, čo sa stalo synovi, boli vyľakaní, pretože syn keď začal podnikať, tvrdil, že je všetko v poriadku. Upozorňovali ho, aby si dával pozor aj z dôvodu matkinej pozície na daňovom úrade. Keď syna zadržali a vzali do väzby, on sa mu snažil pomôcť v tom, že vybavil jeho záležitosti v súvislosti s podnikaním, ďalšie záväzky, bývanie a podobne. Syna sa naďalej snažili podporovať, spočiatku ani nevedeli o čo sa jedná, dozvedeli sa to cez jeho právneho zástupcu. To, čo svedok popisoval vo vzťahu k obmedzeniu, či už na spoločenskom živote alebo zásah do rodiny a stav manželky nesúvisel s trestným stíhaním syna, ale výlučne s jej trestným stíhaním. Následný návrat do spoločenského života bol len veľmi pomalý, ale nikdy už to nebolo také ako predtým. Časť známych ich prijali a naďalej sa spolu stretávajú, ale časť zostala takých, čo to neprijali a myslia si, že je to pravda. To sa týkalo ako súkromného, tak aj pracovného života.

7. Svedok A. S. pred súdom uviedol, že žalobkyňu ako aj jej manžela pozná viac ako 20 rokov, s manželom žalobkyne viedli spoločnú firmu, majú spolu s rodinou žalobkyne blízky vzťah nielen v profesionálnom, ale aj v súkromnom živote. Boli spolu takmer v dennom kontakte či už v rámci hotela Tenis alebo na tenisových dvorcoch, aj svedok je trénerom tenisu. Žalobkyňa mu zavolala, čo sa stalo, hovorila, že musela odísť zo zamestnania. Spočiatku tomu ani neveril, pretože po profesionálnej stránke žalobkyňu považuje za absolútnu odborníčku. Trápilo ho, čo sa jej stalo a veril v spravodlivosť, že chyba je niekde inde. Videl aj na jej manželovi, že ich táto situácia trápi. Keďže spolu prevádzkovali s manželom žalobkyne hotel Tenis, aj tréningy tenisu, zúčastňovali sa rôznych spoločenských akcií. Po tejto udalosti

žalobkyňa s rodinou prestala tieto akcie navštevovať, určite im to bolo nepríjemné, pretože bolo verejne prezentované, čo sa žalobkyni stalo. Aj svedka sa veľa ľudí pýtalo, čo sa stalo, boli zrejme rôzne pohľady, šuškanie poza chrbát, určite to bolo nepríjemné. Táto situácia trvá aj v súčasnej dobe, hoci sa už menej žalobkyňa objavuje v spoločnosti a zrejme ešte stále to, čo sa stalo, neprekonala. Zo širšieho okolia žalobkyne boli rôzne reakcie, niektorí boli presvedčení, že chyba musí byť niekde inde, boli však aj také reakcie, kedy sa prehĺbil odstup od žalobkyne a prestali sa s ňou zdraviť. Predtým žalobkyňa chodievala na tenis takmer denne, po tejto udalosti len veľmi málo. V súčasnej dobe síce častejšie, ale nie je to také ako predtým. Aj v súčasnej dobe sa vyskytnú nepríjemné reakcie, niektorí ľudia to chápu tak, že bola za niečo odsúdená a podobne. V súčasnej dobe sa teda s rodinou žalobkyne nestretáva tak často, to znamená, že ich vzťah sa nevrátil do pôvodného stavu. On sám však svoj postoj k žalobkyni nezmenil. Vo vzťahu k jej pracovnému životu svedok uviedol, že žalobkyňu považoval za odborníčku vo svojej oblasti, o čom svedčí aj to, že následne sa vrátila na svoju pôvodnú pozíciu po istom čase, čo by zrejme sa nemohlo stať, keby nebola odborníčkou.

8. Svedkyňa M. C. uviedla, že so žalobkyňou sa pozná od nástupu na daňový úrad svedkyne v roku 1993, už vtedy žalobkyňa pôsobila ako vedúca oddelenia. Ich vzťah je čisto pracovný, v súkromí sa nenavštevujú. Svedkyňa dodnes pracuje na daňovom úrade, na správe daní, žalobkyňa je jej priama nadriadená. Vždy ju vnímala ako profesionálku, ľudia žalobkyňu na pracovisku rešpektovali, po profesionálnej stránke sa dalo na ňu vždy spoľahnúť, bola odborníčka, chodila prednášať v oblasti daňovej. Po ľudskej stránke svedkyňa nevie o tom, že by boli nejaké konflikty alebo nespokojnosť na pracovisku vo vzťahu k žalobkyni. V čase keď bola žalobkyňa postavená mimo službu, v práci veľmi chýbala. V danom období došlo na daňovom úrade k väčším organizačným zmenám, došlo k zlúčeniu s colnou správou, zlyhával informačný systém. Ona bola poverená zastupovaním funkcie žalobkyne cca na 6 mesiacov. Asi po dva a pol mesiaci sa žalobkyňa do práce vrátila, bola zaradená ako správkyňa dane. Svedkyňa si spomínala na deň, keď žalobkyňa prišla s políciou do práce, spočiatku nevedeli, čo sa stalo, až neskôr jej vedúca uvedené oznámila, žalobkyňa jej vtedy len odovzdala pracovné pokyny k úlohám, ktoré boli zadané. V poobedňajších hodinách bola svedkyňa poverená zastupovaním žalobkyne. V uvedený deň bola od rána kancelária žalobkyne zamknutá, na pokyn riaditeľky tam nikto nemohol vojsť. V ďalšom období, pokiaľ zastupovala žalobkyňu, bolo to ťažké, pretože žalobkyňa mala istú pozíciu, mala odborné znalosti, manažérske schopnosti a v práci chýbala. Potom, čo sa vrátila do práce, prežívala to žalobkyňa s pokorou, vrátila sa na inú pracovnú pozíciu, avšak riadne pracovala na pridelenej agende. Osobný postoj svedkyne k žalobkyni sa pod vplyvom udalostí nijako nezmenil, ani ich pracovný vzťah. Na pracovisku sa však vytvorili dve skupiny ľudí, jedna skupina odsudzovala žalobkyňu a vyjadrovali sa v tom smere, že nepatrí na finančnú správu. Takéto názory vnímala svedkyňa aj pri pracovných poradách v Banskej Bystrici, jednalo sa však o vyjadrenia mimo pracovných rokovaní. Asi po roku prebehlo výberové konanie, na základe ktorého žalobkyňa bola menovaná späť do funkcie vedúcej. Svedkyňa mala zato, že v súčasnej dobe má žalobkyňa opätovný status ako mala pred týmito udalosťami, avšak ju to stálo veľa síl. Či to takto vnímajú všetci kolegovia sa svedkyňa nevedela vyjadriť, podľa nej väčšina určite áno.

9. Na žiadosť strán súd vyžiadal vyšetrovací spis Prezídia PZ, ÚPBOK, odbor Stred, oddelenie vyšetrovania Banská Bystrica, Č.: S.-XXBOK-K.-XX, z ktorého vyplynulo, že podnet na trestné stíhanie zo dňa 01. 02. 2012 v trestnej veci pre trestný čin ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 ods.1, 2 písm. c/ Tr. zákona bol daný vnútornými zložkami polície, kde ako podozrivá bola označená žalobkyňa. Uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 29. 03. 2012 bolo podľa § 199 ods.1, 2 Tr. poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 206 ods.1 Tr. poriadku stíhaná žalobkyňa ako obvinená za zločin ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 ods.1, ods.2 písm. c/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona, pretože na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že ako pracovníčka Daňového úradu Zvolen v období najmenej od mesiaca marec 2011 do 18. 05. 2011 zisťovala daňové informácie týkajúce sa najmä prideľovania registrácií k DPH, dôvodov, priebehu a výsledkov vykonávaných miestnych zisťovaní a daňových kontrol, došlých a odoslaných dožiadaní správcov daní a ďalších úkonov vykonávaných pracovníkmi správcu dane, týkajúce sa najmä daňových subjektov s osobnou účasťou R. Z., ako aj daňových subjektov LAVOE, s. r. o., ATARIS, s. r. o., PROWINTECH, s. r. o. a to z dôvodu, aby tieto informácie následne oznámila R. Z., ktorý tieto informácie posunul ďalším osobám a následne na ich základe zabezpečoval účtovné doklady potrebné ku kontrolám a miestnym zisťovaniam a tiež menili štatutárov kontrolovaných spoločností. V dôvodoch uznesenia vyšetrovateľ uviedol, že na základe vyšetrovania inej trestnej

veci, v ktorej boli zabezpečené záznamy telekomunikačnej prevádzky bolo jednoznačne zistené, že žalobkyňa prostredníctvom telefonickej stanice oznamovala daňové informácie svojmu synovi, ktorý ju za účelom daňových informácií aj sám kontaktoval. Tieto daňové informácie potom poskytoval ďalším osobám a na ich základe zabezpečoval účtovné doklady potrebné k prebiehajúcim daňovým kontrolám a miestnym zisťovaniam za účelom, aby im boli vyplatené uplatnené nadmerné odpočty DPH. Vychádzajúc zo zadovážených dôvodov s poukazom na § 264 Tr. zákona mal vyšetrovateľ za to, že sa obvinená dopustila konania naplňujúceho znaky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Dňa 16. 04. 2012 podala žalobkyňa proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, v ktorej namietla uznesenie vyšetrovateľa, nesúhlasila s jeho skutkovými ani právnymi závermi a považovala ho za riadne neodôvodnené a teda arbitrárne. Sťažovateľka mala zato, že pre vznesenie obvinenia nepostačuje, aby zistené skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin, ale aby bol odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. K tomuto záveru je potrebný vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý musí byť odôvodnený konkrétne zistenými skutočnosťami. V tejto trestnej veci zistenými skutočnosťami sú v zásade len záznamy telekomunikačnej prevádzky vykonané v inej trestnej veci, ktoré neodôvodňujú konštatovanie skutkových a právnych záverov vyplývajúcich z napadnutého uznesenia. Uvedené uznesenie naviac neobsahuje dôvody v súlade s Tr. poriadkom. Ústavný súd SR v rámci rozhodovacej činnosti prijal závery, že účastník má právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany, je potrebné sa vysporiadať s otázkami majúcimi podstatný význam pre vec. V opačnom prípade takéto rozhodnutie porušuje základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Sťažovateľka sa voči vznesenému obvineniu nemôže účinne brániť, pretože nevie, akého porušenia a akej dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zákona sa mala dopustiť. Zvoleným postupom policajta bolo upreté právo sťažovateľky dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia a bola jej odňatá možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu policajta. Pre nedostatky odôvodnenia potom rozhodnutie policajta nespĺňa elementárne náležitosti vyžadované zákonom pre rozhodnutie a nie je možné ho posúdiť po vecnej stránke. Uvedené je zvlášť významné, že odôvodnenie má smerovať k použitiu zvolenej právnej kvalifikácie. V ďalšom sťažovateľka namietla zákonnosť použitia záznamov telekomunikačnej prevádzky v tejto trestnej veci. Sťažovateľka poukázala na to, že záznamy boli získané v inej trestnej veci, v čase použitia záznamov teda nebolo začaté trestné stíhanie v tu prejednávanej trestnej veci ani v čase vznesenia obvinenia. Nie sú teda splnené zákonné podmienky pre použitie záznamov telekomunikačnej prevádzky v tejto trestnej veci. Postup policajta sa javí ako nezákonný, keďže policajt použil výsledky odpočúvania z inej trestnej veci pre začatie úplne nového vecne nesúvisiaceho trestného konania, takýto postup Tr. poriadok neumožňuje. Dôvodom trestného stíhania môže byť len dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a to postupom ustanoveným v Tr. poriadku. Skutkový stav nemožno zisťovať spôsobom, ktorý odporuje zákonu. Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie podľa článku 22 Ústavy SR ako aj podľa článku 8 Dohovoru. Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky možno vydať len v trestnom konaní o trestných činoch taxatívne uvedených v Tr. poriadku. Záznam ako dôkaz inej trestnej veci možno použiť za podmienky, že sa súčasne vedie trestné konanie aj v tejto veci, pričom je splnená podmienka, že sa jedná o trestný čin uvedený v Tr. poriadku. Naplnenie znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu podľa § 264 ods.2 Tr. zákona z výrokovej časti rozhodnutia ani z odôvodnenia nevyplývajú. Na základe toho sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedôvodné a nezákonné, rovnako za nezákonný považuje aj postup predchádzajúci začatiu stíhania vo veci v zmysle § 199 Tr. poriadku a vzneseniu obvinenia v zmysle § 206 Tr. poriadku. Uznesením prokurátora OP Zvolen zo dňa 15. 06. 2012 bolo zrušené uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 29. 03. 2012 v časti vznesenia obvinenia podľa § 206 ods.1 Tr. poriadku proti sťažovateľke a bolo uložené vyšetrovateľovi vo veci znovu konať a rozhodnúť. Preskúmaním sťažnosti a napadnutého uznesenia prokurátor dospel k záveru, že sťažnosť obvinenej je dôvodná. Prokurátor konštatoval, že uznesenie vyšetrovateľa najmä v časti súvisiacej so vznesením obvinenia sťažovateľke je vecne a právne nepreskúmateľné, po formálnej stránke výroková časť nezodpovedá ustanoveniu § 206 ods.3 Tr. poriadku a odôvodnenie uznesenia nezodpovedá ustanoveniu § 176 ods.2 Tr. poriadku. Skutková veta uznesenia obsahuje všeobecné a zoširoka formulované konštatovania bez ich konkrétnej špecifikácie, bez hrozby zamenenia skutkových okolností s okolnosťami iného skutku. Nie sú konkretizované daňové subjekty s osobnou účasťou syna sťažovateľky, ani ďalšie osoby, kým mal tento posúvať informácie, nie je vyjadrený vecný súvis s predmetom trestného stíhania v tejto veci, nie sú konkretizované kontrolované spoločnosti. Výroková časť nešpecifikuje konkrétnu dôležitú povinnosť vyjadrenú v príslušnom právnom predpise vyplývajúcej zo zamestnania sťažovateľky, resp. jej funkcie, ako podstatnú zákonnú náležitosť charakterizujúci pojmový znak kvalifikovanej skutkovej

podstaty citovaného zločinu. Odôvodnenie uznesenia je maximálne stručné, v porovnaní s výrokovou časťou uznesenia obsahuje ešte všeobecnejšie skutkové okolnosti, teoretický popis neobsahuje v dostatočnej miere postup odôvodňujúci § 206 ods.1 Tr. poriadku, presvedčivé a danému štádiu konania zodpovedajúce úvahy vyšetrovateľa, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ani právne úvahy, na ktorých základe posudzoval dokázané skutočnosti. Prokurátor sa jednoznačne nestotožnil so sťažnosťou v časti nezákonnosti použitia odposluchov z inej trestnej veci, pretože v súčasnosti na území SR o tomto nie je jednotný právny názor. Napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 3To/2/2011 alebo 1To/4/2010 konštatujú, že pokiaľ záznam z telekomunikačnej činnosti bol vykonaný na základe rozhodnutia príslušného súdu a spôsobom v súlade s príslušnými ustanoveniami Tr. poriadku, jedná sa o dôkaz získaný zákonným spôsobom a neexistuje žiadny zákonný ani logický dôvod, prečo by následne takto zákonne získaný dôkaz nemohol byť použitý ako dôkaz v inej trestnej veci, samozrejme za splnenia podmienky, že trestné konanie v inej trestnej veci je vedené pre trestný čin vymenovaný v Tr. poriadku. V inej trestnej veci Najvyšší súd SR sp. zn. 2To/5/2011 vyslovil diametrálne odlišný názor a teda, že musí existovať časová paralela trestného konania v oboch dotknutých veciach a to v momente zabezpečenia dôkaznej informácie, ktorá má byť použitá duplicitne v oboch konaniach. S poukazom na tieto závery prokurátor sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú a preto napadnuté uznesenie postupom podľa § 194 ods.1b Tr. poriadku zrušil v časti vznesenia obvinenia, pretože nepreskúmateľné uznesenie a dôkazná situácia pri striktnom výklade zásady v pochybnostiach v prospech obvineného, nedovoľuje ďalej viesť trestné stíhanie voči konkrétnej osobe sťažovateľky. Z vyšetrovacieho spisu súd nezistil, že by bolo opätovne vznesené obvinenie žalobkyni. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30. 10. 2012 bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods.1 písm. a/ Tr. poriadku zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. V dôvodoch rozhodnutia vyšetrovateľ uviedol, že dôkazná situácia v rámci trestného konania spočívala najmä vo využití záznamov telekomunikačnej prevádzky vykonaných v inej trestnej veci, pričom prokurátor na základe sťažnosti obvinenej rozhodol, že tieto záznamy nie je možné použiť. Na základe ďalších zistených dôkazov a to listinných materiálov zaistených pri vykonaných prehliadkach, výsluchom podozrivej, svedkov, neboli potvrdené skutkové okolnosti v skutkovej vete rozhodnutia o začatí trestného stíhania. Na základe vykonaného vyšetrovania tak vyšetrovateľ konštatoval, že je možné jednoznačne a nepochybne skonštatovať, že sa v danom prípade nejedná o trestný čin, nie je dôvod na postúpenie veci a preto bolo potrebné rozhodnúť o zastavení trestného stíhania.

10. Listom zo dňa 12. 10. 2012 adresovala žalobkyňa žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, kde rovnako ako v obžalobe popísala dôvod a výšku uplatnenia svojho nároku. Listom zo dňa 03. 07. 2014 žalovaný v odpovedi uviedol, že žiadosť žalobkyne považuje za nedôvodnú a nemožno jej vyhovieť. Mal zato, že nie je splnený predpoklad k vzniku zodpovednosti štátu za škodu v podobe nezákonného rozhodnutia a čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, mal zato, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na jej preukázanie, pretože nestačí nemajetkovú ujmu len tvrdiť, ale nutné je aj hodnoverne ju a bezpochybne preukázať. Rovnako k nároku na náhradu skutočnej škody sa žalovaný domnieval, že táto nie je preukázaná a to uskutočnenie všetkých úkonov, ktoré vo svojej žiadosti deklarovala.

11. Faktúrou č. XXXXXXX vystavenou AK Ivan Dlhopolec, s. r. o. pre žalovanú boli vyúčtované poskytnuté právne služby v celkovej sume 2.768,33 €, DPH 553,67 €, spolu k úhrade 3.322,-- €, splatná 29. 07. 2012. Výpisom z účtu bola preukázaná úhrada sumy 3.322,96 € dňa 15. 08. 2012.

12. Vyčíslenie trov obhajoby bolo za nasledujúce úkony právnej pomoci:

Dátum úkon odmena rež. paušál

03. 04. 2012 príprava a prevzatie zastúpenia 95,37 € 7,63 €

03. 04. 2012 účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Domová prehliadka od 08.20hod. - 09.30 hod.

porada s klientom

od 08.20 hod. - 09.20 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Výsluch P.. G. D. od 11.32 hod. - 12.00 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Prehliadka iných priestorov od 11.40 hod. - 13.15 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 €| Výsluch P.. D. C. od 12.15 hod. - 13.45 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Výsluch obvinenej od 14.00 hod. - 16.10 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Výsluch N. Q. od 14.00 hod. - 14.50 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch P.. Z. B. od 15.00 hod. - 15.30 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Výsluch P.. A. R. od 15.41 hod. - 17.00 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch Z.. M. M. od 16.10 hod. - 17.30 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Výsluch P.. B. K. od 17.20 hod. - 18.45 hod.

ďalšia porada s klientom 190,74 € 7,63 € od 19.00 hod. - 22.30 hod.

04. 04. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Podanie zo dňa 04. 04. 2012

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € výsluch P..Z. A. od 09.15 hod. - 10.10 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € výsluch P.. A. F. od 10.15 hod. - 11.20 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch Výsluch P.. N. O. od 12.0 hod. - 12.45 hod.

ďalšia porada s klientom 127,16 € 7,63 € od 15.00 hod. - 17.30 hod.

09. 04. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Sťažnosť zo dňa 09. 04. 2012

11. 04. 2012 účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch P.. B. H. od 08.55 hod. - 09.45 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch Z. O. od 10.15 hod. - 11.10 hod.

25. 04. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Doplnenie sťažnosti zo dňa 25. 04. 2012

07. 05. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Podanie zo dňa 07. 05. 2012

15. 05. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Podanie zo dňa 15. 05. 2012

23. 05. 2012 ďalšia porada s klientom 190,74 € 7,63 € od 19.00 hod. - 22.30 hod.

24. 05. 2012 účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch P.. Ž. U. od 11. 05 hod. - 11.30 hod.

účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch obvinenej od 11.30 hod. - 15.30 hod.

24. 05. 2012 ďalšia porada s klientom 127,16 € 7,63 € od 19.00 hod. - 21.30 hod.

25. 05. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Návrh zo dňa 25. 05. 2012

12. 06. 2012 písomné podanie vo veci 95,37 € 7,63 € Podanie zo dňa 12. 06. 2012

13. 06. 2012 účasť pri vyšetrovacích úkonoch 95,37 € 7,63 € Výsluch Z. K. od 10.38 hod. - 11.00 hod.

spolu (2.447,83 € + 175,49 €) + DPH 3.147,98 € s DPH

+ náhrada za stratu času stráveného cestou zo sídla právneho zástupcu do miesta konania úkonov dňa 04. 04. 2012, 11. 04. 2012, 24. 05. 2012, 13. 06. 2012 a späť, t. j. zo Zvolena do Banskej Bystrice a späť, teda časový rozsah 8 začatých polhodín pri sadzbe 1/60 výpočtového základu za jednu á 12,72 € + 20 % DPH v roku 2012, t. j. (8 x 12,72 €) + 20 % DPH spolu 122,11 € s DPH

+ náhrada hotových výdavkov - dňa 04. 04. 2012, 11. 04. 2012, 24. 05. 2012 a dňa 13. 06. 2012, t. j. výpočet podľa zákona 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách: -motorové vozidlo R. Q. X, -4x vzdialenosť Zvolen - Banská Bystrica (20 km) a späť = 160 km, -koeficient opotrebenia vozidla za 1 km jazdy = 0,183 €,

-priemerná spotreba PHM = 10,71/100 km,

Výpočet: 0,183 € x 160 km = 29,28 € 1,40 € x 160 km x 0,066 % 14,78 € 29,28 € + 14,78 € = spolu 44,06 €

13. Na preukázanie pracovnej pozície žalobkyňa predložila pracovné zmluvy vrátane náplne pracovnej činnosti a zmeny týchto zmlúv ako aj rozhodnutia vo vzťahu k zmenám pracovnej pozície po zaradení mimo štátnej služby a to najmä:

-Dodatok č. 3 zo dňa 03. 04. 2012 o zaradení žalobkyne s účinnosťou od 03. 04. 2012 mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu, -Dodatok č. 4 z 03. 04. 2012, podľa ktorého s účinnosťou od 03. 04. 2012 žalobkyňa končí zastupovanie vedúceho štátneho zamestnanca - vedúci oddelenia správy daní, pobočka DÚ Zvolen, -Dodatok č. 5, podľa ktorého s účinnosťou od 20. 06. 2012 bola žalobkyňa opätovne zaradená na vykonávanie štátnej služby, -Dodatok z 09. 10. 2012, ktorým u žalobkyne došlo k zmene štátno-zamestnaneckého pomeru dočasným preložením na voľné miesto vedúceho štátneho zamestnanca s účinnosťou od 15. 10. 2012 a to na voľné miesto vedúceho oddelenia správy daní 8,do obsadenia tohto miesta výberovým konaním, najdlhšie 6 po sebe nasledujúcich mesiacov, -Dodatok zo dňa 02. 04. 2013, podľa ktorého došlo k zmene štátno-zamestnaneckého pomeru dočasným preložením na voľné miesto vedúceho zamestnanca a to s účinnosťou od 17. 04. 2013 - vedúci oddelenia správy daní 8, -Dodatok zo dňa 14. 10. 2013, ktorým u žalobkyni došlo k zmene štátno-zamestnaneckého pomeru trvalým preložením - vymenovaním do funkcie vedúceho štátneho zamestnanca na základe výberového konania od 17. 10. 2013 - vedúci oddelenia správy daní. Podľa výsledkov výberového konania zo dňa 14. 10. 2013 sa žalobkyňa umiestnila na prvom mieste v celkovom poradí vyhovela stanoveným požiadavkám.

14. Ďalej žalobkyňa predložila súdu doklady o výške funkčného platu za obdobie svojho pôsobenia na daňovom úrade (čl. 141 až 153), v zmysle ktorých bol oznámený funkčný plat: -s účinnosťou od 01. 02. 2011 v celkovej výške 1.145,-- € (vrátane príplatku za riadenie 88,50 €), -s účinnosťou od 01. 01. 2012 vo výške 1.250,-- € (príplatok za riadenie 0, príplatok za zastupovanie 133,-- €), -s účinnosťou od 01. 02. 2012 vo výške 1.256,-- € (príplatok za riadenie 0, príplatok za zastupovanie 133,-- €), -s účinnosťou od 03. 04. 2012 vo výške 1.123,-- € (príplatok za riadenie a za zastupovanie 0), -s účinnosťou od 01. 05. 2012 vo výške 1.118,-- € (príplatok za riadenie a zastupovanie 0), -s účinnosťou od 20. 06. 2012 vo výške 1.123,-- € (príplatok za riadenie a zastupovanie 0), -s účinnosťou od 15. 10. 2012 vo výške 1.251,-- € (príplatok za riadenie 133,-- €), -s účinnosťou od 16. 04. 2013 vo výške 1.054,-- € (príplatok za riadenie a zastupovanie 0), -s účinnosťou od 17. 04. 2013 vo výške 1.251,-- € (príplatok za riadenie 133,-- €), -od 01. 06. 2013 vo výške 1.337,50 € (príplatok za riadenie 133,-- €), -s účinnosťou od 17. 10. 2013 vo výške 1.337,50 € (príplatok za riadenie 133,-- €).

15. Na preukázanie odbornosti žalobkyňa predložila osvedčenie o absolvovaní školení a vzdelávaní, služobné hodnotenia, v rámci ktorých bola hodnotená veľmi dobre až mimoriadne dobre.

16. Na preukázanie pracovnej pozície žalobkyňa doložila organizačnú štruktúru daňového úradu (čl. 179 až 180) a to v čase pred organizačnými zmenami v roku 2012 ako aj súčasnú štruktúru, z ktorej vyplýva postavenie žalobkyne ako vedúcej oddelenia a počet zamestnancov jednotlivých oddelení.

17. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

17.1 Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „ZZŠ“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Podľa ods. 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

17.2 Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1. ZZŠ, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu.

17.3 Podľa § 5 ods. 1 ZZŠ, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

17.4 Podľa § 6 ods. 1 ZZŠ, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ods. 2, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa ods. 3, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

17.5 Podľa § 15 ods.1 ZZŠ, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

17.6 Podľa § 17 ods. 1 ZZŠ, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ods.2, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ods.3, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa ods. 4, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

17.7 Podľa § 18 ods. 1 ZZŠ, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa ods. 3, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

17.8 Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. Ak bola trestným činom

spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Podľa ods. 2, poškodenému sa v prípade ujmy na zdraví môže ako odškodnenie poskytnúť maximálne finančná suma predstavujúca rozdiel medzi výškou odškodnenia vypočítaného podľa odseku 1 a súčtom všetkých finančných súm, ktoré už poškodený dostal ako náhradu ujmy na zdraví.

17.9 Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

17.10 Podľa § 1 zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, tento zákon upravuje poskytovanie minimálnej mzdy zamestnancovi v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu 1) (ďalej len "zamestnanec") na zabezpečenie minimálnej úrovne príjmu zamestnanca za vykonanú prácu.

17.11 Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z. z, sumu minimálnej mzdy pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenú podľa § 7 a sumu minimálnej mzdy za každú hodinu odpracovanú zamestnancom ustanoví na príslušný kalendárny rok vláda Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") nariadením vlády.

17.12 Podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády SR č. 343/2011 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2012, suma minimálnej mzdy na rok 2012 sa ustanovuje na 327,20 eura za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.

17.13 Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení úč. do 30.6.2013, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

17.14 Podľa § 12 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu, b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu.

17.15 Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, Podľa ods. 2 odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Podľa ods. 6, ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí.

17.16 Podľa § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., advokát má popri nároku na odmenu aj nárok

a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).

17.17 Podľa § 16 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., advokát sa môže dohodnúť s klientom na druhu a výške niektorých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Podľa ods. 3, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. Podľa ods. 4, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

17.18 Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

17.19 Podľa § 25 ods.1 ZZŠ, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

17.20 Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.

17.21 Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

17.22 Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

17.23 Podľa § 3 ods.1 Nariadenia Vlády SR č. 586/2008 Z. z. účinný od 01.02.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

17.24 Úroková sadzba Európskej centrálnej banky od 16.03.2016 je vo výške 0,00 %.

18. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou pasívnej legitimácie v spore vznesenou žalovaným, pričom žalovaný poukázal na to, že v rozsahu nemajetkovej ujmy, keďže žalobkyňa v žalobe presne nešpecifikovala, podľa akého zákonného ustanovenia sa tohto nároku domáha, pričom sa môže jednať aj o nárok podľa Občianskeho zákonníka, v takom prípade žalovaný nie je pasívne legitimovaný. Žalobkyňa na pojednávaní jednoznačne uviedla, že sa svojho nároku domáha výlučne v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, v takom prípade pasívna legitimácia vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti štátu, nakoľko v tomto konkrétnom prípade bol nárok žalobkyne uplatnený z rozhodnutia vyšetrovateľa Policajného zboru, pričom prokurátor nezamietol sťažnosť proti tomuto uzneseniu (v časti) a v trestnej veci nebola podaná obžaloba príslušnému súdu. Súd preto uzatvára, že žalovaný je v tomto konkrétnom prípade pasívne vecne legitimovaný v spore.

19. V ďalšom sa súd zaoberal námietkou žalovaného, ktorý tvrdil, že v danom prípade nie je daný nárok navrhovateľky z dôvodu, že nie je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia. Vo svojich tvrdeniach poukazoval na to, že je potrebné v každej veci vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, pričom na podporu svojej argumentácie poukázal na niektoré konkrétne rozhodnutia iných súdov, v iných veciach. V tomto konkrétnom prípade za nezákonné rozhodnutie bolo žalobkyňou označené uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 29.3.2012, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a zároveň aj vznesené obvinenie voči žalobkyni pre zločin podľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného

zákona. V súlade so zákonom o zodpovednosti štátu o nezákonné rozhodnutie ide vtedy, ak toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, bola ním spôsobená škoda a toto rozhodnutie bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. O nezákonné rozhodnutie ide aj vtedy, ak je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť a nezákonné rozhodnutie bolo zrušené, alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. V tomto konkrétnom prípade uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie o vznesení obvinenia je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť (§ 184 ods. 1,2, § 185 ods. 6 Trestného poriadku). Uznesenie je vykonateľné aj keď nenadobudne právoplatnosť, ak zákon voči nemu pripúšťa sťažnosť, ale nepriznáva jej odkladný účinok. Každé uznesenie policajta je možné napadnúť sťažnosťou (§ 185 ods. 1,2 Tr.por.), pričom odkladný účinok má sťažnosť len vtedy, ak to zákon výslovne uvádza. Ustanovenia Trestného poriadku o uznesení o začatí trestného stíhania (§ 199 Tr. por.), ako aj ustanovenia o uznesení o vznesení obvinenia (§ 206 Tr. por.) výslovne neuvádzajú, že by podaná sťažnosť voči týmto uzneseniam mala odkladný účinok. To znamená, že uvedené uznesenia sú vykonateľné, aj keď nenadobudli právoplatnosť, t.j. aj v prípade, že voči nim bola podaná sťažnosť až do času, kým o sťažnosti nie je rozhodnuté. V tomto prípade žalobkyňa ako obvinená podala sťažnosť voči uzneseniu vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania aj o vznesení obvinenia. O sťažnosti rozhodol prokurátor tak, že v časti uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zrušil, uznesenie v časti o začatí trestného stíhania tak zostalo v platnosti, stalo sa právoplatným. Žalovaný uvádzal, že uvedené zrušenie nekonštatovalo nezákonnosť rozhodnutia, ale bolo zrušené pre formálne pochybenie. S týmto konštatovaním sa súd nemôže stotožniť. Z obsahu rozhodnutia prokurátora jednoznačne vyplýva, že uvedené uznesenie nespĺňa nie len formálne, ale ani materiálne predpoklady vydania takéhoto uznesenia. Prokurátor konštatoval, že uznesenie vyšetrovateľa, v časti súvisiacej so vznesením obvinenia žalobkyni je vecne a právne nepreskúmateľné a po formálne stránke výroková časť, ako aj odôvodnenie nezodpovedajú ustanoveniam Trestného poriadku. To znamená, že okrem formálnych náležitostí uznesenia, toto rozhodnutie bolo vecne a právne nepreskúmateľné. Ďalej prokurátor v rozhodnutí vytkol konkrétne nedostatky rozhodnutia nie len vo vzťahu k skutkovej vete uznesenia, ale aj k odôvodneniu, kde okrem konkretizovania trestnej veci, v ktorej boli použité záznamy telekomunikačnej prevádzky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia žalovanej, nie sú uvedené žiadne skutkové okolnosti, žiadne presvedčivé a danému štádiu trestného konania zodpovedajúce úvahy vyšetrovateľa, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ani právne úvahy, na základe ktorých posudzoval dokázané skutočnosti. Napokon prokurátor len poukázal na to, že sa nestotožňuje s časťou sťažnosti obvinenej, v ktorej namietala použiteľnosť záznamov o telekomunikačnej prevádzke v jej trestnej veci. Z uvedeného odôvodnenia teda vyplýva, že nedošlo len k formálnemu pochybeniu vyšetrovateľa, ale samotné rozhodnutie neobsahuje žiadne konkrétne dôvody a dôkazy, s výnimkou záznamov telekomunikačnej prevádzky zabezpečených v inom trestnom konaní, na základe ktorých došlo k vzneseniu obvinenia. Je treba povedať, že uznesenie o začatí trestného stíhania nemusí obsahovať odôvodnenie, preto sa nekladie dôraz na kvalifikované podozrenie o spáchaní trestného činu. Avšak už uznesenie o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe je treba náležite odôvodniť, pričom pre takýto postup policajta sa vyžaduje vyšší stupeň podozrenia a to podozrenie odôvodnené. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že v tomto konkrétnom prípade odôvodnenosť začatia trestného stíhania aj vznesenia obvinenia vyplýva aj z ďalších úkonov v trestnom konaní, kedy prokurátor akceptoval návrhy vyšetrovateľa na vykonanie prehliadok iných priestorov, na zabezpečenie počítačových údajov od žalovanej, bol vydaný príkaz súdu na domovú prehliadku, ktorý akceptoval uvedené trestné stíhanie, z čoho možno dovodiť, že v čase vydania rozhodnutia tu bolo dôvodné podozrenie, sudkyňa konštatuje, že žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali inú dôkaznú situáciu, než akú zhodnotil prokurátor pri rozhodovaní o sťažnosti žalobkyne. Neuviedol, z akých iných dôkazov potom vychádzali orgány činné v trestnom konaní, príp. súd pri vydaní príkazu na domovú prehliadku. Z obsahu vyplýva, že uvedené orgány vychádzali výlučne zo všeobecných údajov o zabezpečení ITP a previerok OPČ, tieto však v žiadnom rozhodnutí neboli bližšie konkretizované. Preto súd uzatvára, že žalovaný vo vzťahu k tejto konkrétnej trestnej veci neuviedol žiadne skutkové okolnosti, ktorými by preukázal svoje tvrdenie o tom, že v prípade obžalovanej došlo k zákonnému postupu pri vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, že tu skutočne bolo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a to práve osobou žalobkyne. Preto súd uzatvára, že uznesenie v časti o vznesení obvinenia bolo prokurátorom zrušené pre nezákonnosť, a preto sa jedná o nezákonné rozhodnutie v súlade s ustanovením § 6 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu na náhradu škody.

20. Vo vzťahu k uzneseniu o samotnom začatí trestného stíhania, sa súd stotožňuje s postojom oboch strán do takej miery, že v každej prejednávanej veci je potrebné vyhodnotiť konkrétne okolnosti prípadu. V tomto prípade nebolo sporné, že doterajšia judikatúra považuje za opodstatnený nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo oslobodeniu spod obžaloby (napr. rozhodnutie NSSR sp. zn. 1Cdo/53/1993, sp. zn. 4MCdo/15/2009). To znamená, že zastavenie trestného stíhania, pretože sa nenaplnili predpoklady spáchania trestného činu, majú rovnaký dôsledok, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania. Je treba prisvedčiť žalovanému, že nie každé zastavenie trestného stíhania má tento následok, a teda je potrebné v každej prejednávanej veci vyhodnotiť konkrétne okolnosti prípadu, pretože tento následok neplatí v prípade, ak si obvinený trestné stíhanie zavinil sám a trestné stíhanie bolo zastavené napr. len z dôvodu, že nie je trestne zodpovedný, príp. že mu bola udelená milosť, alebo amnestia. Žalovaný tvrdil, že v tomto konkrétnom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené pre nezákonnosť, alebo preto, že skutok žalovaná nespáchala, alebo preto, že skutok, pre ktorý bola stíhaná nebol trestným činom. Z uznesení o zastavení trestného stíhania zo dňa 30.10.2012 však vyšetrovateľ v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne uviedol, že dôkazná situácia v rámci trestného konania spočívala najmä vo využití záznamov telekomunikačnej prevádzky, vykonaných v inej trestnej veci a to v konaní vedenom proti synovi žalobkyne. Ďalej bolo konštatované, že vyšetrovateľ rešpektoval právny názor prokurátora, že nie je ustálené, či tieto záznamy telekomunikačnej prevádzky je možné použiť aj v tejto trestnej veci, preto boli vyhodnotené ďalšie dôkazy zabezpečené po začatí trestného konania, pričom listinné doklady žalobkyňa čiastočne vysvetlila a tieto vysvetlenia boli potvrdené svedeckou výpoveďou, výpoveďou ďalších svedkov nebolo zistené, že by sa žalobkyňa osobne alebo sprostredkovane zaujímala o priebeh daňových kontrol vykonávaných v spoločnosti jej syna, nebolo potvrdené, že by žalobkyňa prichádzala do styku s prideľovaním registrácie DPH a síce bolo potvrdené, že syn žalobkyne mal informácie z prostredia Daňového úradu, ale nebolo zistené, že by ich mal od svojej matky, t.j. žalobkyne. Na základe uvedeného vyšetrovateľ dospel k záveru, že je možné jednoznačne a nepochybne skonštatovať, že v tomto prípade sa nejedná o trestný čin, nie je dôvod na postúpenie veci a je potrebné rozhodnúť o zastavení trestného stíhania. Z uvedeného vyplýva jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností aj v tu prejednávanej veci, že trestné konanie vo veci uvedeného zločinu, ako aj vznesené obvinenie spočívalo výlučne vo svojom prvotnom štádiu na informáciách získaných zo záznamov telekomunikačnej prevádzky z inej trestnej veci a následným dokazovaním v rámci nového trestného konania sa tieto informácie nepotvrdili, a teda vyšetrovateľ jednoznačne uzavrel, že sa v danom prípade nejedná o žiaden trestný čin. Pokiaľ teda žalovaný poukazoval na rozhodnutia iných súdov, v ktorých bolo konštatované, že neboli splnené predpoklady nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia pri zastavení trestného stíhania, jednalo sa o skutkovo odlišné veci, založené na iných skutkových základoch trestných konaní, napr. žalovaným spomínané rozhodnutie KS Bratislava sp. zn. 14Co/352/2013 konštatoval záver nezákonnosti trestného stíhania len v prípade, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, z dôvodov, že skutok nie je trestným činom, alebo ho obžalovaný nespáchal. Obdobne tak, pokiaľ bolo posudzované rozhodnutie KS v Bratislave Ústavným súdom SR (1ÚS 548/2012) bolo potvrdené konštatovanie Krajského súdu, že sa v danom prípade nejednalo o nezákonné rozhodnutie, avšak v prejednávanej veci neboli sporné skutkové okolnosti vedeného trestného stíhania. V tu prejednávanej veci však súd konštatuje, že trestné konanie bolo skončené na základe toho, že sa nepotvrdili žiadne skutkové okolnosti, ani vo vzťahu ku skutku, voči ktorému bolo začaté trestné stíhanie a už vôbec nie skutkové okolnosti, odôvodňujúce, že by sa daného skutku mala dopustiť žalobkyňa, ako obvinená. Súd preto uzatvára, že uznesenia vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia v trestnom konaní, ktoré napáda žalobkyňa možno jednoznačne považovať za rozhodnutie nezákonné, čím je daný nárok žalobkyne na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia voči štátu.

21. Súd sa preto v ďalšom zaoberal posúdením uplatneného nároku na náhradu škody. V súlade s vyjadrením žalovaného súd konštatuje, že predpokladmi na priznanie nároku na náhradu škody je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, 2. existencia škody, 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou škodou. Prvú podmienku súd konštatoval za splnenú. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá je vznikla z dôvodu, že si v trestnom konaní bola nútená vziať obhajcu za účelom poskytnutia právnej pomoci. Vo vzťahu k takto uplatnenej škode, pričom sa jedná o škodu skutočnú v zmysle § 17 ods. 1 ZZŠ súd konštatuje, že je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a takto uplatnenou škodou, pretože ak by nedošlo k začatiu trestného konania, k vzneseniu obvinenia voči žalobkyni, žalobkyňa by nemala dôvod požiadať o obhajobu. Vo vzťahu k výške uplatnenej škody, žalovaný vzniesol námietky, vo vzťahu k rozsahu vykonaných porád medzi žalobkyňou a jej obhajcom, ktoré

považoval vzhľadom na dĺžku času za neúčelné. Ďalej namietal vo vzťahu k poradám dňa 3.4.2012, že došlo zároveň k uplatneniu úkonu „príprava a prevzatie zastúpenia“, ktoré v sebe zahŕňa aj „poradu s klientom“. Vo vzťahu k ďalším poradám, konaným dňa 4.4.2012, 23.5.2012 a 24.5.2012 žalovaný namietal neúčelnosť právnych úkonov s poukazom na neúmernú dĺžku jednotlivých porád a krátku časovú súvislosť týchto porád. Žalobkyňa sa bránila účelnosťou týchto porád s poukazom na závažnosť obvinenia, ktoré jej bolo vznesené, na závažnosť úkonov, ku ktorým potrebovala právne poradenstvo. Žalobkyňa preukázala, že obhajca v rámci trestného konania si vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 3 322,- €, ktorú uhradila dňa 15.8.2012 na účet obhajcu. Zároveň predložila podrobný rozpis vyčíslenia trov obhajoby. Trovy obhajoby boli vyčíslené ako tarifná odmena v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Žalovaný okrem neúčelnosti dĺžky porád a frekvencie porád a skutočnosť, že dňa 3.4.2012 účtovaná porada bola súčasťou úkonu „príprava a prevzatie zastúpenia“ iné námietky nevzniesol. Súd však vykonal kontrolu vyčíslenia trov konania, či tieto boli vyčíslené v súlade so zákonnou úpravou, pretože v opačnom prípade by náhradu nebolo možné priznať. Nie je možné domáhať sa náhrady škody, ktorá bola vyčíslená v rozpore so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, súd na takúto neplatnosť právneho úkonu prihliada ex offo. Po preskúmaní vyčíslenia trov konania súd konštatuje, že niektoré úkony právnej pomoci neboli vyčíslené správne. Postup obhajcu pri vyčíslení úkonov za účasť pri vyšetrovacích úkonoch dňa 3.4.2012 nebol oprávnený. Pokiaľ je obhajca účastný pri vyšetrovacích úkonoch, patrí mu odmena za tento úkon právnej služby a to za každé začaté dve hodiny, pričom sa nezohľadňuje počet na seba nadväzujúcich úkonov vykonávaných počas dvoch hodín, v prípade, že tieto úkony nadväzujúce na seba trvajú viac ako 4 hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny. To znamená, že obhajca si neúčtuje účasť za jednotlivý úkon - účasť pri výsluchu každého jednotlivého svedka, či obvineného, ale správny postup je taký, že sa zistí počet hodín, po ktoré trvali tieto vyšetrovacie úkony, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú a odmena potom patrí za každé dve začaté hodiny, ak nadväzujúce úkony trvajú viac ako 4 hodiny, za každé dve skončené hodiny. Jedná sa pritom o jeden úkon právnej služby - účasť pri vyšetrovacích úkonoch, za ktorý patrí jeden režijný paušál. Súd potom konštatuje, že za účasť pri vyšetrovacích úkonoch dňa 3.4.2012 si právny zástupca účtoval tri krát odmenu po 95,37,- € a tri krát režijný paušál po 7,63,- €. Z vyšetrovacieho spisu súd zistil, že sa obhajca zúčastnil výsluchu svedkyne D. od 11.32 hod do 12.00 hod., výsluchu svedkyne C.F.F. od 12.15 hod. do 13.45 hod., výsluchu obvinenej od 14.00 hod. do 16.10 hod., výsluchu svedkyne M. od 16.10 hod. do 17.30 hod., výsluchu svedkyne K. od 17.20 hod. do 18.45 hod., čo spolu činí čistý čas 6 hodín 43 minút. Odmena obhajcovi patrí za každé dve skončené hodiny, v tomto prípade 3 skončené dvojhodiny po 95,37,- €, k tomuto úkonu však patrí len jeden krát režijný paušál 7,63,- €. Súd preto k vyúčtovaniu konštatuje neoprávnené uplatnenie dva krát režijného paušálu po 7,63,- €, t. j. vo výške 15,26,- €. Čo sa týka porady s klientom, bola vyčíslená porada s klientom od 19.00 hod. do 22.30 hod. vo výške 190,74,- € plus režijný paušál 7,63,- €. Porada trvala 3 hodiny 30 minút. Čo sa týka dĺžky porady, ktorú namietal žalovaný, súd konštatuje, že vzhľadom na závažnosť trestného stíhania, ako aj na účasť obhajcu pri viacerých a rozhodujúcich vyšetrovacích úkonoch v rovnaký deň, ktoré predchádzali porade, nepovažuje túto dĺžku porady za neprimeranú. Dňa 3.4.2012 došlo k príprave a k prevzatiu zastúpenia, za čo si obhajca účtoval jeden krát odmenu a jeden krát režijný paušál. Nasledovala porada s klientom od 8.20 hod. do 9.20 hod., za tento úkon však nebola vyúčtovaná odmena, ani režijný paušál, preto súd konštatuje, že v rámci prípravy a prevzatia zastúpenia bola účtovaná aj táto prvá porada s klientom, t.j. obhajca si túto neúčtoval samostatne. Čo sa týka ďalších porád, za tieto patrí odmena v zmysle § 14 ods. 2 Vyhlášky a to odmena vo výške 2/3 základnej sadzby z jednej osminy výpočtového základu ( za rok 2013 táto činí 31,79,- €) a to za každú skončenú hodinu. V tomto prípade potom obhajca v súlade s Vyhláškou mohol účtovať tri hodiny po 31,79,- €, čo činí 95,37,- €, uvedený úkon v rozsahu 95,37,- € ( 190,74,- € - 95,37,- €) bol účtovaný neoprávnene. Obdobne súd posudzoval vyúčtovanie zo dňa 4.4.2012 za účasť pri vyšetrovacích úkonoch, kedy považoval za neoprávnené účtovanie režijného paušálu dva krát pri účasti pri vyšetrovacích úkonoch (výsluchu svedkov A.X. od 9.15 do 10.10 hod., svedkyne F. od 10.15 - 11.20 hod., výsluch svedkyne O. od 12.05 - 12.45 hod., čo činí čistý čas 2 hodiny 40 minút), t.j. pokiaľ obhajca účtoval dva krát úkon po 95,37,- € a dva krát režijný paušál po 7,63,- €, patrí mu k uvedenému úkonu len jeden krát paušál, jeden krát paušál vo výške 7,63,- € bol účtovaný neoprávnene. Nasledovala porada s klientom v trvaní 2 hodiny 30 minút, vyúčtovaná na 127,16,- € plus režijný paušál 7,63,- € ( čas trvania porady 2 hodiny 30 minút). V zmysle § 14 ods. 2, ods. 6 Vyhlášky patrí obhajcovi odmena za ďalšiu poradu s klientom, v tomto prípade medzi dvomi poradami došlo k ďalším vyšetrovacím úkonom a teda ďalšia porada bola opodstatnená. Rovnako, čo sa týka dĺžky trvania porady, súd túto nehodnotí ako neprimeranú, z rovnakých dôvodov, ako uvádzal vyššie. Obhajca si však neoprávnene vyúčtoval sumu za tento právny úkon, správne mal byť účtovaný v súlade s § 14 ods. 2 Vyhlášky dva krát po 31,79,- €, čo spolu činí 63,58,- €, t.j. odmena v rozsahu 63,58,- € bola neoprávnená

( 127,16,- € - 63,58,- €). Ďalej súd posúdil nesprávne účtovanie odmeny dňa 11.4.2012 za účasť pri vyšetrovacích úkonoch ( výsluch svedkyne H. od 8.55 - 9.45 hod., výsluch svedka O. od 10.15 - 11.10 hod.), čo činí čistý čas 1 hodina 45 minút. Obhajca účtoval odmenu za dva úkony právnej pomoci a dva krát režijný paušál, keďže vyšetrovacie úkony nepresiahli dve hodiny, patrí obhajcovi odmena za jeden úkon právnej pomoci a jeden krát režijný paušál, t.j. neoprávnene bola účtovaná suma 103,- € (95,37,- € + 7,63,- €). Obhajca nesprávne účtoval poradu s klientom dňa 23.5.2012 v trvaní 3 hodiny 30 minút vo výške 190,74,- € + režijný paušál 7,63,- €, správne v zmysle § 14 ods. 2 Vyhlášky mala byť účtovaná odmena tri krát po 31,79,- €, či činí 95,37,- €, t.j. v rozsahu 95,37,- € bola odmena účtovaná neoprávnene (190,74,- € - 95,37,- €). Obhajca neoprávnene účtoval odmenu za poradu s klientom dňa 24.5.2012 ( od 19.00 do 21.30 hod. v trvaní 2 hodiny 30 minút) v sume 127,16,- € + režijný paušál 7,63,- €. Správne malo byť účtovaná odmena dva krát po 31,79,- €, čo činí 63,68,- €, t.j. neoprávnene účtoval odmenu v rozsahu 63,58,- € (127,16,- € - 63,58,- €). Rovnako neoprávnene účtoval dva krát režijný paušál po 7,63,- € za účasť pri vyšetrovacích úkonoch dňa 24.5.2012 (výsluch svedkyne U. od 11.05 - 11.30 hod., výsluch obvinenej od 11.30 - 15.30 hod., celková dĺžka 4 hodiny 50 minút), t.j. neoprávnene bol účtovaný jeden krát režijný paušál 7,63,- €. Obhajca tak vyúčtoval neoprávnene časť odmeny v celkovej sume 451,42,- € (dňa 3.4. dva krát režijný paušál po 7,63,- €, t.j. 15,26,- €, porada v rozsahu 95,37,- €, dňa 4.4. jeden krát režijný paušál 7,63,- €, porada v rozsahu 63,58,- €, dňa 11.4. jeden úkon a režijný paušál, spolu 103,- €, dňa 23.5. porada v rozsahu 95,37,- €, dňa 24.5. jeden krát režijný paušál 7,63,- €, dňa 24.5. porada v rozsahu 63,58,- €). Pokiaľ bola vyúčtovaná odmena v sume 2 447,83,- €, po odpočítaní neoprávnenej sumy 451,42,- €, tak oprávnený nárok obhajcu na odmenu činí 1 996,41,- €. Ďalej bola obhajcom oprávnene účtovaná náhrada za stratu času (8 x 12,72,- € plus 20% DPH, spolu 122,11,- € a náhrada hotových výdavkov - cestovné náhrady 44,06,- €). Súd preto za oprávnený nárok na náhradu trov obhajoby vyčíslil sumu: 2.447,83,- € ako náhrada odmeny za úkony právnej služby, náhradu za stratu času 101,76,- € (12,72,- € x 8), cestovné náhrady 44,66,- €, čo spolu činí 2.142,23,- € plus 20 % DPH (428,45,- €), spolu činí 2.570,68,- €. V takomto rozsahu súd priznal žalobkyni nárok na náhradu škody, spočívajúcej v úhrade trov obhajoby v trestnom konaní, v súlade s oprávneným nárok obhajcu na tarifnú odmenu.

22. Napokon sa súd zaoberal nárokom žalobkyne z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená v dôsledku nezákonného rozhodnutia a ktorú si uplatnila vo výške 15.000,- €. Ako dôvod uplatnenia tohto nároku, žalobkyňa uviedla, akým spôsobom napadnuté nezákonné rozhodnutie zasiahlo do jej súkromného, spoločenského a pracovného života, uviedla okolnosti, za ktorých k zásahu došlo a popísala následky súvisiace s týmto zásahom. Žalovaný poprel nárok žalobkyne v celom rozsahu z dôvodu, že žalobkyňou tvrdené skutočnosti nepovažuje za tak závažné, aby jej bola priznaná nemajetkové ujma v peniazoch, okrem toho považoval tieto jej tvrdenia za nepreukázané s poukazom na to, že navrhovaní a vypočutí svedkovia boli blízkymi osobami žalobkyne, príp. priama podriadená žalobkyni. Nemal za preukázané, že by uvedený zásah z hľadiska intenzity trvania a následkov predstavovalo žalobkyňou tvrdený zásah do jej života. Žalobkyňa nijako nepreukázala vplyv uvedenej udalosti na jej zdravotný stav, príp. jeho zhoršenie, keďže žalobkyňa zastávala vedúcu funkciu na Daňovom úrade, zvýšený stres mohol spočívať aj v samotnej povahe tohto povolania, okrem toho v tom čase prebiehali udalosti týkajúce sa trestného stíhania a odsúdenia jej syna. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva žalobkyne nie je dostatočným zadosťučinením. Súd vzal do úvahy jednak osobu poškodenej, ktorá doposiaľ viedla bezúhonný život, viedla riadny rodinný život, spolu s manželom vychovala dve deti, ktoré sú toho času dospelé. Po pracovnej stránke bolo preukázané, že žalobkyňa sa celý svoj pracovný život venovala oblasti daňovej, v rámci ktorej pracovne postúpila na vysokú pozíciu vedúcej Daňového úradu vo Zvolene. Bola vysoko kvalitne pracovne hodnotená, čo doložila pracovnými hodnoteniami zamestnávateľa za obdobie svojho pôsobenia. Okrem toho žalobkyňa preukázala svojim výsluchom a výsluchom svedkov, že sa intenzívne zúčastňovala spoločenského života v rámci podnikateľskej sféry, pretože aj jej manžel podnikal v oblasti cestovného ruchu a športu, konkrétne tenis, z ktorým súviseli mnohé spoločenské udalosti. Manžel žalobkyne aj blízky rodinný priateľ a bývalý spoločník manžela žalobkyne tieto okolnosti potvrdili. Hoci sa jedná o osoby blízke, súd nezistil účelovosť tvrdení svedkov a je treba dodať, že k osobe poškodenej sa najlepšie môžu vyjadriť práve osoby jej blízke. Ďalej súd vzal do úvahy aj okolnosti, za ktorých došlo k ujme u žalobkyni, jednalo sa o začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia vo veci závažnej trestnej činnosti (zločin podľa § 264 ods. 1,2 Tr. zákona, za ktorý sa ustanovuje trestná sadzba 3-8 rokov). Na začiatku trestného stíhania boli vykonané úkony, ako zadržanie žalobkyne ako obvinenej, t.j. bola obmedzená na osobnej slobode, došlo k vykonaniu domovej prehliadky, čo je výrazný zásah do súkromia fyzickej osoby, došlo k prehliadke iných priestorov

na pracovisku žalobkyne, kedy došlo k výraznému zásahu do pracovnej pozície žalobkyne. Vzhľadom na pracovné zaradenie žalobkyne došlo k prerušeniu výkonu jej práce tým, že bola postavená mimo činnú službu v zmysle zákona. Pokiaľ súd posudzoval dĺžku trvania tejto ujmy, je pravdou, že cca po dvoch mesiacoch sa žalobkyňa vrátila do zamestnania, avšak nie na svoju pôvodnú pozíciu, ale na pozíciu radového zamestnanca. Svoju funkciu začala vykonávať zhruba až po šiestich mesiacoch od prvotného zásahu, hoci sa nevrátila na svoju pôvodnú funkciu, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ju reálne ale vykonávala, hoci v pozícii zastupujúceho zamestnanca, t.j. žalobkyňa od uvedeného obdobia už reálne vykonávala činnosti funkcie vedúcej, z ktorej bola pôvodne odvolaná pre trestné stíhanie. Plnohodnotne začala žalobkyňa túto funkciu vykonávať cca. po 1,5 roku od postavenia mimo služby vymenovaním do pôvodnej funkcie. Čo sa týka vplyvu na mzdu, podľa predložených dokladov, súd nezistil, že by tieto okolnosti mali výraznejší vplyv na výšku mzdy žalobkyne s výnimkou obdobia, kedy bola postavená mimo služby. Čo sa týka vplyvu udalosti na súkromný život žalobkyne, žalobkyňa preukázala, že následkom uvedenej udalosti sa zmenil jej rodinný život najmä v tom smere, že s rodinou komunikovala výlučne vo vzťahu k najbližším osobám a predmetom ich rodinného života sa stala najmä uvedená udalosť a riešenie jej následkov. Je však treba povedať, že táto udalosť výrazne neovplyvnila rodinné vzťahy žalobkyne v tom smere, že by sa tieto zhoršili, príp. úplne zmenili. Z vyjadrenia jej manžela vyplýva, že jeho postoj sa k žalobkyni ako k manželke nijako nezmenil, rovnako sa nezmenil postoj detí žalobkyne, to znamená, že uvedená udalosť nemala tak závažný vplyv na rodinné vzťahy žalobkyne vo forme negatívnych následkov. Žalobkyňa popísala následky na jej spoločenský život, ktorý výrazne obmedzila a to na dlhšie obdobie, v podstate dodnes sa nevrátila k pôvodnému spôsobu spoločenského vyžitia. Uvedené bolo preukázané aj výpoveďou jej manžela a svedka S.. Čo sa týka postoja spolupracovníkov, z výpovede svedkyne C. vyplynulo, že v čase postavenia žalobkyne mimo činnú službu z dôvodu trestného stíhania sa na pracovisku vyskytli aj negatívne stanoviská kolegov, po jej návrate si však žalobkyňa postupne získala späť svoju pôvodnú pozíciu a rešpekt zo strany kolegov. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy je súd limitovaný maximálnou sumou, ktorú je možné priznať osobám poškodeným násilnými trestnými činmi v súlade s platnými právnymi predpismi, platnými v roku 2012, t.j. v čase, kedy došlo k ujme žalobkyne. V tom čase bola minimálna mzda vo výške 327,- € a maximálna možná náhrada je 50 násobok minimálnej mzdy, t.j. 16.350,- €, ktorá sa priznáva, ak je trestným činom spôsobená smrť. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- €, v porovnaní s možnou náhradou, ktorá sa priznáva poškodeným pri nezvratnom následku, t.j. smrti, je takýto nárok žalobkyne neadekvátny. Už pri podaní žaloby si tak žalobkyňa musela byť vedomá toho, že ňou uplatnený nárok jej rozhodne zo strany súdu nemôže byť priznaný. Pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy je treba povedať, že aj v doterajšej rozhodovacej činnosti nebol jednotný postup súdov pri určovaní výšky tejto náhrady a nová zákonná regulácia upravila maximálnu výšku, ktorú je možné poškodenému priznať zo strany štátu postupom podľa ZZŠ. Hoci je možné polemizovať o tom, či zákonná úprava vo vzťahu k číselnému vyjadreniu hodnoty života, tak ako je prijatá v súčasnej dobe, je možná, spravodlivá a primeraná, súd vychádzal z toho, že ak zákonodarca určil maximálnu hranicu náhrady pri usmrtení človeka do výšky 50 násobku sumy životného minima, v takom prípade náhrada škody spôsobená ujmou na osobnou, rodinnom a pracovnom, ako aj spoločenskom živote poškodeného nezákonným rozhodnutím sa nemôže ani približovať k takejto sume, ak nie sú preukázané skutočne závažné následky nezákonného rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedených úvah, súd potom považoval za spravodlivé priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 5.000,- €, ktorú súd s prihliadnutím na popísané okolnosti prípadu, osobu žalobkyne a jej doterajší život a prostredie, v ktorom žila a pracovala, s prihliadnutím na závažnosť ujmy a závažnosť následkov v jej súkromnom a spoločenskom uplatnení možno považovať za primeranú. Súd tak žalobkyni priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu 5.000,- €. Žalobkyni tak patrí celkový nárok na náhradu škody za úhradu trov obhajoby vo výške 2.570,68,- € a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.0600,- €, čo spolu činí celkový nárok 7 .570,68,- €. Žalovaný bude povinný takto priznaný nárok zaplatiť žalobkyni v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 . V prevyšujúcej časti z vyššie uvedených dôvodov súd nárok žalobkyne považoval za neoprávnený, a preto ho zamietol (výrok č. 2 rozsudku).

23. Napokon sa súd zaoberal uplatneným nárokom na úrok z omeškania zo žalovaného dlhu, ktorý žalobkyňa uplatnila vo výške 5,15 % ročne od 10.7.2014 do zaplatenia z celej uplatnenej sumy. Žalovaný namietol nárok žalobkyne na úrok z omeškania s poukazom na to, že judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 185/2011, 1Co 15/1997) je konštatované, že z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné uplatňovať úroky z omeškania. Žalovaný pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 1Co 15/1997), ktorý bol zároveň publikovaný v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 3 ročník 2000. Súd konštatuje, že uvedené

rozhodnutie Najvyššieho súdu sa zaoberalo náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, s ktorým záverom sa tunajší súd stotožňuje a vychádza z neho. V tomto konaní žalobkyňa okrem nemajetkovej ujmy uplatnila aj skutočnú škoda, ktorú si žalobkyňa uplatňovala voči žalovanému už pri žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Zákon o zodpovednosti štátu za škodu neobsahuje ustanovenia o nároku na úrok z omeškania, čo však ešte neznamená, že by tento nárok nebol daný. Úroky z omeškania vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník, na ktorý odkazuje aj samotný zákon o zodpovednosti štátu. To znamená, že súd použil najbližšie ustanovenie zodpovedajúce nároku na úrok z omeškania, upravujúce v rámci záväzkových vzťahov omeškanie dlžníka. Pod pojmom omeškanie dlžníka je možné rozumieť situáciu, kedy dlžník nesplní svoju povinnosť včas. V záväzkových vzťahoch čas splnenia spravidla vyplýva zo zmluvného dojednania, príp. priamo zo zákona. Pokiaľ však čas splnenia nie je dohodnutý ani ustanovený právnym predpisom, tak ako tu v prejednávanej veci, je dlžník povinný plniť prvého dňa potom, čo ho veriteľ požiadal. V tomto prípade za žiadosť o plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému, nakoľko v predloženej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nevyplýva výzva žalobkyne a lehota na plnenie voči žalovanému. Žaloba bola žalovanému doručená do vlastných rúk dňa 26.1.2017, to znamená, že bol povinný plniť nasledujúceho dňa, t.j. 27.1.2017. Pokiaľ v tejto lehote dlh nesplnil, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a od nasledujúceho dňa, t.j. od 28.1.2017 a je povinný uhrádzať úrok z omeškania. Súd preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni úroky z omeškania výlučne z časti uplatnenej skutočnej škody vo výške 2.570,68,- € a to v súlade s predpismi civilného práva, kedy výška úroku z omeškania ku dňu prvého omeškania s plnením peňažného dlhu bola 5%. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.570,68,- € od 28.1.2017 do zaplatenia. Pokiaľ žalobkyňa žiadala úrok z omeškania aj z časti nemajetkovej ujmy, neuviedla žiadne dôvody, pre ktoré by sa ma súd odchýliť od publikovaného záveru Najvyššieho súdu SR.

24. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods. 1 CSP, t.j. podľa pomeru úspechu. V tu prejednávanej veci žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu škody, spočívajúcu jednak z nároku na skutočnú škodu, ktorú si vyčíslila a ktorú bola v konaní povinná preukázať, ako aj z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú taktiež bola povinná v konaní preukázať, avšak priznaná výška závisí výlučne od úvahy súdu. V danom prípade potom súd konštatuje, že pokiaľ bola žalobkyni priznaná skutočná škoda vo výške 2.570,68,- €, vo vzťahu k uplatnenému nároku na skutočnú škodu vo výške 3.322,- €, bola úspešná v rozsahu 77,4%. V časti nemajetkovej ujmy súd nevyčísloval neúspech žalovanej v súlade s doposiaľ platnou súdnou praxou, ktorá síce vychádzala z pôvodne platného procesného predpisu, a to § 142 ods. 3 OSP, avšak je plne použiteľná aj pri súčasnej procesnej úprave. Na neúspech žalobkyni v časti nemajetkovej ujmy súd preto neprihliadal a vyčíslil nárok na náhradu trov konania v pomere úspechu a neúspechu a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,8% (77,4% - 22,6%). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 , pričom v časti priznania nemajetkovej ujmy bude potrebné vychádzať z rozsahu, ktorý bol žalobkyni priznaný.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.