Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-16-2019.pdf
PDF · 138.16 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/16/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Evou Slávikovou v právnej veci žalobcu G.. Y. O., trvale bytom F. XXXX/X, F., právne zastúpeného JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 7, Košice, proti žalovanému Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitalská 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného Č. s. J./J Č. z. XXXX/XXXXX zo dňa 25. apríla 2019 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Č. s. J./J Č. z. XXXX/XXXXX zo dňa 25. apríla 2019 v spojení s rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov č. k.: F zo dňa 14. februára 2019 a vec v r a c i a Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Správny súd z obsahu administratívneho spisu žalovaného zistil, že žalobca bol na základe jeho žiadosti zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.07.2009 rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. k.: A/XXXX/XXXXX-X zo dňa 09.07.2009. Žalobcovi prvostupňový správny orgán ponúkol vhodné zamestnanie operátor CNC strojov u zamestnávateľa X., s.r.o., E. XX, F., montážny pracovník (operátor) káblových zväzkov u zamestnávateľa O. F. B., s.r.o., U. X, F. a operátor zariadení u zamestnávateľa C., a.s., F., M. XX, F., ponukami zo dňa 18.12.2018, s výzvou, aby sa dostavil k ponúkanému vhodnému zamestnaniu v termíne do 20.12.2018. K jednotlivým ponukám vhodného zamestnania sa vyjadril žalobca dňa 20.12.2018 tak, že odmieta prijať ponúknuté zamestnanie z dôvodu, že nepracoval na danej pozícii, hľadá si zamestnanie ako konštruktér, vedúci výroby, čo je aj napísané v papieroch, ktoré vyplňoval pre úrad práce, pozícia nezodpovedá jeho vysokoškolskému vzdelaniu.
2. Následne prvostupňový správny orgán listom č. F zo dňa 15.01.2019 vyzval žalobcu na uplatnenie práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) s poukázaním na odmietnutie ponuky vhodného zamestnania dňa 20.12.2018. Prvostupňový správny orgán vo výzve ďalej uviedol, že odmietnutím ponuky vhodného zamestnania bez vážnych dôvodov porušil povinnosť ustanovenú zákonom o službách zamestnanosti, a preto prvostupňový správny orgán disponuje dostatočnými podkladmi na vydanie rozhodnutia o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca na výzvu prvostupňového správneho orgánu reagoval vyjadrením zo dňa 22.01.2019 a k začatiu správneho konania o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie vzniesol námietky.
3. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 14.02.2019 rozhodnutie č. k.: F ktorým podľa § 36 ods. 2 písm. b), ods. 3, ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) vyradil žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 20.12.2018. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.
II.
4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím Č. s. J./J zo dňa 25.04.2019 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov č. k.: F zo dňa 14.02.2019 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
5. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný citoval výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, popísal zistený skutkový a právny stav vyplývajúci z obsahu administratívneho spisu.
6. Žalovaný uviedol, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že v predchádzajúcej výzve na vyjadrenie sa mal vyjadriť len k odmietnutiu pracovnej ponuky v spoločnosti X., s.r.o., a C., a.s., preto svoje pripomienky odôvodnil v liste zo dňa 22.01.2019 len v týchto dvoch prípadoch s tým, že ponúknuté miesto nezodpovedá jeho dosiahnutému vysokoškolskému vzdelaniu, pričom išlo o pozície operátorov pri strojoch, kde boli postačujúce dvojročné učňovské štúdium a to aj napriek tomu, že v rozhodnutí o vyradení bolo uvedené, že na pozíciu v spoločnosti X., s.r.o., sa vyžaduje stredné odborné vzdelanie. Keď sa dostavil na výberové konanie, informácie o požadovanom vzdelaní nemal, a preto sa osobne na pohovore u zástupcov tejto spoločnosti dotazoval, aké vzdelanie je potrebné na obsadzované miesto a dostal informáciu, že postačuje absolvovanie dvojročného učilišťa s technickým zameraním. V samotnom odôvodnení rozhodnutia o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie prvostupňový správny orgán uvádza, že s ohľadom na dĺžku jeho evidencie na úrade mu bolo ponúknuté vhodné zamestnanie. Žalobca však namieta, že nemá vedomosť o tom, aby zákon o službách o zamestnanosti zakotvil podmienku dĺžky evidencie na posúdenie, či miesto určené pre absolventa nižšieho odborného vzdelania sa v prípade dlhodobej evidencie stáva vhodným pre absolventa vysokej školy s dosiahnutím druhého stupňa vysokoškolského vzdelania. Namietal, že počas evidencie na úrade bol informovaný, že ponúknuté miesto je vhodné vtedy, keď požiadavka na vzdelanie obsadzovaného miesta je maximálne o jeden stupeň dosiahnutého vzdelania nižšia ako je skutočne dosiahnuté vzdelanie uchádzača a ani jedno z ponúkaných miest toto kritérium nespĺňalo. Ďalej namietal, že o ponúkanom pracovnom mieste nemal vôbec žiadne informácie, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie prijať či neprijať ponuku zamestnávateľa. Zastáva názor, že pracovníčka úradu, ktorá sa zúčastnila na výberovom konaní, ho mala upozorniť na možnosť vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie v prípade negatívneho vyradenia sa k ponúkanej práci.
7. Žalovaný citoval ustanovenia § 15 ods. 1 a 2, § 36 ods. 2 písm. b), § 36 ods. 3, § 36 ods. 5 písm. a), § 36 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti a argumentoval, že prvostupňový správny orgán zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe osobne podanej písomnej žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.07.2009. Žalobca bol opakovane poučený o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie podľa zákona o službách zamestnanosti, čo potvrdil svojim podpisom. Prvostupňový správny orgán ponúkol žalobcovi vhodné zamestnanie na pracovnú pozíciu operátor CNC strojov u zamestnávateľa X., s.r.o., ktorý dňa 20.12.2018 uviedol do vyjadrenia zamestnávateľa, že s prijatím žalobcu súhlasí odo dňa 01.02.2019. Taktiež mu bolo ponúknuté vhodné zamestnanie na pracovnú pozíciu montážny pracovník (operátor) káblových zväzkov u zamestnávateľa O. F. B., s.r.o., kde zamestnávateľ dňa 20.12.2018 uviedol do vyjadrenia zamestnávateľa, že s prijatím žalobcu súhlasí odo dňa 21.01.2019. Vhodné zamestnanie bolo ponúknuté žalobcovi aj na pracovnú pozíciu operátor zariadení u zamestnávateľa C., a.s., F., ktorý dňa 20.12.2018 uviedol do vyjadrenia zamestnávateľa, že s prijatím žalobcu súhlasí odo dňa 15.01.2019. Žalobca sa dňa 20.12.2018 ku všetkým ponukám vyjadril tak, že odmieta prijať ponúkané zamestnanie z dôvodu, že nerobil na danej pozícii, hľadá si zamestnanie ako konštruktér, vedúci výroby, čo je napísané v papieroch, ktoré vyplňoval pre úrad práce a pozícia nezodpovedá jeho vysokoškolskému vzdelaniu. Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktorým žalobcu z dôvodu nespolupráce s úradom vyradil z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 20.12.2018.
8. Žalovaný ďalej konštatoval, že posúdil predložený spisový materiál a listinné dôkazy vzťahujúce sa k danej veci a poukazuje na skutočnosť, že tak, ako aj prvostupňový správny orgán pri posudzovaní predmetnej veci, vychádzal z príslušných ustanovení zákona o službách zamestnanosti. Žalobca nepreukázal vážny dôvod podľa § 36 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, pre ktorý odmietol dňa 20.12.2018 ponuku vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom, čo má za následok jeho vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 36 ods. 2 písm. b), ods. 3 a ods. 5 písm. a) zákona o službách zamestnanosti. Je toho názoru, že žalobca naplnil skutkovú podstatu ustanovenia, ktorým bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie a dôvody uvedené v odvolaní nie sú takými, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia vo veci samej.
9. K tvrdeniu žalobcu, že ponúkané zamestnania neboli pre neho vhodné, poznamenal, že uchádzačovi o zamestnanie, ktorý je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, vyplývajú zo zákona o službách zamestnanosti nielen práva ale aj povinnosti. Úrad pri ponuke vhodného zamestnania pre uchádzača o zamestnanie zohľadnil jeho zdravotný stav, prihliada na niektorú z jeho kvalifikácií, odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonanej práce. Žalobca spĺňa kvalifikačné požiadavky zamestnávateľov na obsadenie ponúknutých zamestnaní, čo potvrdili aj zamestnávatelia, keď súhlasili s prijatím žalobcu, a preto sa stotožňuje s názorom prvostupňového správneho orgánu, že ponúkané zamestnania boli pre žalobcu vhodné. V prípade, ak uchádzač o zamestnanie odmietne vhodné zamestnanie sprostredkované úradom alebo odmietne nástup do vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov uvedených v § 36 ods. 4 písm. a) až f) zákona o službách zamestnanosti, úrad ho vyradí z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu nespolupráce s úradom.
10. Žalovaný v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poznamenal, že žalobca môže byť opätovne zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie najskôr po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa jeho vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe jeho osobne podanej písomnej žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
III.
11. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal ani s jedným zo štyroch dôvodov, ktoré uviedol v podanom odvolaní a z toho dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné. V prvom rade sa nevysporiadal žalovaný s námietkou žalobcu, v ktorej vhodnosť ponúkaných miest spochybnil tým, že ponúkané pracovné miesta nezodpovedali jeho vysokoškolskému vzdelaniu v oblasti strojárstva, jeho praxi a jeho deklarovanému záujmu pracovať ako konštruktér alebo vedúci výroby, pričom mu boli ponúkané pracovné miesta, kde sa vyžadovalo len nižšie odborné vzdelanie. Namietal, že počas evidencie na úrade práce bol informovaný, že ponúkané miesto je vhodné vtedy, keď požiadavka na vzdelanie obsadzovaného miesta je maximálne o jeden stupeň dosiahnutého vzdelania nižšia, pričom ani jedno z ponúkaných miest toto kritérium nespĺňalo.
12. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkou, že nemá vedomosť o tom, žeby zákon o službách zamestnanosti zakotvil podmienku dĺžky evidencie na posúdenie, či miesto určené pre absolventa nižšieho odborného vzdelania sa v prípade dlhodobej evidencie na úrade stáva miestom vhodným pre absolventa vysokej školy s dosiahnutím druhého stupňa vysokoškolského vzdelania, pričom poukázal na rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.
13. Taktiež namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nereagoval na jeho námietku, že pracovníčka úradu práce ho mala upozorniť na možnosť jeho vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie v prípade odmietnutia ponuky.
IV.
14. Žalovaný dňa 16.09.2019 vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou žalobcu spočívajúcu v tom, že žalobca odmietol ponúkané zamestnanie z dôvodu, že ponúkané pracovné miesto nebolo pre neho vhodné z kvalifikačného hľadiska. Úrad pri sprostredkovávaní vhodného zamestnania pre uchádzača o
zamestnanie prihliada v zmysle § 15 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti na niektorú z kvalifikácií uchádzača, jeho odborné zručnosti, druh doteraz vykonávanej práce a zohľadňuje jeho známy zdravotný stav. Podľa ust. § 15 ods. 1 ZoSZ: „Vhodné zamestnanie na účely tohto zákona je zamestnanie, ktoré zohľadňuje zdravotný stav občana, prihliada na niektorú z jeho kvalifikácií, odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonávanej práce.“ Vzhľadom na to, že žalobca dňa 20.12.2018 pri odmietnutí ponúkaných pracovných miest uviedol, že ich odmieta z dôvodu, že nezodpovedajú jeho vysokoškolskému vzdelaniu, žalovaný uvádza, že kritérium prihliadania na kvalifikáciu bolo zmenené zákonom č. 96/2013 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.05.2013 novelizoval ZoSZ. Po tejto novele už úrady pri ponúkaní vhodného zamestnania nemusia prihliadať na najvyššiu kvalifikáciu uchádzača, ale postačuje, ak prihliadajú na niektorú z kvalifikácií, ktorú uchádzač objektívne dosiahol (t. j. aj na nižšiu kvalifikáciu). Na základe takto upravenej definície je preto úrad oprávnený ponúknuť uchádzačovi v každom individuálnom prípade zamestnanie, ktoré si vyžaduje jednu z jeho kvalifikácií, vrátane nižšej kvalifikácie, ktorú uchádzač dosiahol. Právnym následkom odmietnutia ponúkaného pracovného miesta na taký výkon práce, na ktorý postačuje aj nižšia kvalifikácia, ako je najvyššia, ktorú uchádzač dosiahol, je vyradenie tohto uchádzača z evidencie z dôvodu nespolupráce podľa ust. § 36 ods. 2 písm. b) a ods. 5 písm. a) ZoSZ (porov. bod 17 Dôvodovej správy k zákonu č. 96/2013 Z. z.). Hranice vhodnosti pracovného miesta spočívajú teda v tom, že úrad môže uchádzačovi ponúknuť aj také voľné miesto, ktoré môže uchádzač vykonávať aj po predchádzajúcej príprave (zaškolení), a ktoré nie je spojené s vyšším, náročnejším odborným vzdelávaním, t.j. je povinný ponúknuť aj také pracovné miesto, ktoré je kvalifikačne menej náročnejšie (porov. Uznesenie NS SR. sp. zn. 3 Cdo 261/2007). Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že ponúkané pracovné miesta spĺňali kritérium kvalifikačnej vhodnosti pre žalobcu, nakoľko zamestnávatelia v nahláške voľného pracovného miesta uviedli, že sa jedná o zamestnania, na výkon ktorých je potrebné nižšie stredné odborné vzdelanie, stredné odborné vzdelanie alebo základné vzdelanie, pričom študijný odbor nerozhodoval a prax nevyžadoval. Nevyžadovali sa ani ďalšie odborné zručnosti, osvedčenia či osobnostné predpoklady. Ponúkané pracovné miesta boli navyše v mieste bydliska žalobcu. Žalobca v danom prípade preto spĺňal kvalifikačné požiadavky zamestnávateľov. Kvalifikačnú vhodnosť daných miest pre žalobcu potvrdili aj zamestnávatelia tým, že súhlasili s prijatím žalobcu. Na doplnenie uvádzame, že požiadavky žalobcu na ponuku pracovných miest, kde sa požaduje vysokoškolské vzdelanie sú v rozpore s jeho požiadavkou na rekvalifikáciu zo dňa 19.04.2016, resp. na absolvovanie kurzu vodičského preukazu skupiny „D“, a ktorý odôvodnil rozšírením možnosti výberu zamestnania. Túto rekvalifikáciu absolvoval v čase od 07.06.2016 do 02.08.2016 na náklady úradu. Na základe jeho ďalšej požiadavky zo dňa 11.08.2016 o absolvovanie kvalifikačného kurzu vodiča - základná kvalifikácia 140D, ktorú odôvodnil väčšími možnosťami výberu zamestnania, mu bolo opätovne umožnené tento kurz absolvovať na náklady úradu v čase od 19.19.2016 do 27.10.2016. Žalobca taktiež absolvoval v čase od 28.05.2018 do 25.06.2018 vzdelávací projekt „Pripravení na prácu“, obsahom ktorého bola základná odborná terminológia pre oblasť automobilového, strojárskeho a elektronického priemyslu a základné pracovné úkony, ktoré sa používajú na pracovnej linke, kde taktiež nie je požadované vysokoškolské vzdelanie. V poslednom rade, ponúkané zamestnania boli pre žalobcu vhodné aj z hľadiska jeho vtedy známeho zdravotného stavu, nakoľko v žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca neuviedol ako prekážku pri zamestnaní svoj zdravotný stav, naopak uviedol, že nemá žiadne zdravotné obmedzenia, ktoré by mu bránili vykonávať prácu. Navyše, svoj zdravotný stav, resp. svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý by mu bránil vo výkone ponúknutej práce, neuviedol ani medzi dôvodmi, pre ktoré odmietol prijať ponúkané pracovné miesto u zamestnávateľov. Žalovaný má preto za to, že sprostredkované pracovné miesta u zamestnávateľov boli z objektívneho hľadiska vzhľadom na vyžadovaný stupeň dosiahnutého vzdelania, odborné zručnosti, nadobudnutú prax a známy zdravotný stav žalobcu vhodné, a preto úrad postupoval pri sprostredkovaní zamestnania v súlade s ust. § 13 ods. 1 písm. a) a ust. § 15 ods. 1 a 2 zákona o službách zamestnanosti.
15. Žalovaný sa nestotožňuje s relevantnosťou námietky žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s námietkami žalobcu v dostatočnom rozsahu potrebnom pre správne posúdenie predmetnej veci. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že ponúkané zamestnanie je vhodné vtedy, ak požiadavka na vzdelanie je maximálne o jeden stupeň dosiahnutého vzdelania nižšia ako je skutočne dosiahnuté vzdelanie uchádzača o zamestnanie, žalovaný uvádza, že tak ako je už vyššie spomenuté, kritérium prihliadania na kvalifikáciu bolo zmenené zákonom č. 96/2013 Z. z. a úrady pri ponúkaní vhodného zamestnania nemusia prihliadať iba na najvyššiu kvalifikáciu uchádzača, ale postačuje, ak prihliadajú na niektorú z kvalifikácií, ktorú uchádzač objektívne dosiahol, t. j. nielen na o jeden stupeň nižšiu kvalifikáciu, ale na hociktorú nižšiu kvalifikáciu. To znamená, že úrad vzhľadom na situáciu na trhu práce mohol
sprostredkovať žalobcovi aj také pracovné miesto, ktoré mohol žalobca vykonávať po predchádzajúcej príprave (zaškolení), a ktoré nebolo spojené s vyšším, náročnejším odborným vzdelávaním. K tomu žalovaný uvádza, že pri sprostredkovaní vhodných zamestnaní sa úrad riadi aktuálnou situáciou na trhu práce, pričom úrad môže pre uchádzačov o zamestnanie sprostredkovať len také vhodné zamestnania, ktoré má k dispozícií a sú nahlásené od jednotlivých zamestnávateľov. V zmysle ust. § 32 ods. 11 zákona o službách zamestnanosti pritom na sprostredkovanie konkrétneho pracovného miesta nie je právny nárok. K námietke žalobcu týkajúcu sa súvisu dĺžky jeho evidencie na úrade a vhodnosti ponúkaného zamestnania, žalovaný uvádza, že tak ako je vyššie uvedené, kritéria vhodnosti zamestnania vyplývajú z ust. § 15 ZoSZ, pričom všetky boli v danom prípade rešpektované. V prípade žalobcu išlo o dlhodobo evidovaného uchádzača o zamestnanie, tzv. znevýhodneného uchádzača o zamestnanie (od 01.07.2009), a preto bolo potrebné obnoviť jeho pracovné návyky. Úrad venuje týmto uchádzačom osobitnú pozornosť v snahe sprostredkovať im zaradenie do pracovného procesu aj prostredníctvom ponuky vhodného zamestnania, ktoré nevyžaduje stupeň najvyššie dosiahnutého vzdelania, ale pritom spĺňa kritérium vhodného zamestnania v zmysle ust. § 15 ZoSZ. Na margo žalobcovej námietky, že nemal žiadne vedomosti o ponúkaných pracovných miestach žalovaný uvádza, že na výberových konaniach k predmetným zamestnávateľom boli žalobcovi zo strany zamestnávateľov poskytnuté všetky potrebné informácie ohľadom pracovných miest a nástupu do zamestnania, pričom sám žalobca mal možnosť priamo na výberových konaniach prípadné otázky a nezrovnalosti konzultovať. Navyše, na základe uverejnených pracovných ponúk zamestnávateľov prostredníctvom portálu www.upsvar.sk na informačnom portáli istp.sk boli zo strany zamestnávateľov poskytnuté základné informácie k ponúkaným pracovným miestam. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalobca bol pri podávaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie sprostredkovateľkou na úrade informovaný o existencii webového portálu www.upsvar.sk, na ktorom sa zverejňujú všetky informácie týkajúce sa sociálnych vecí a služieb zamestnanosti, t.j. aj informácie týkajúce sa zverejňovaných pracovných ponúk.
16. V nadväznosti na námietku žalobcu ohľadom jeho dostatočného nepoučenia o možnosti vyradenia z evidencie žalovaný považuje za potrebné uviesť, že žalobca bol dostatočne oboznámený s jeho právami a povinnosťami, jednak v poučení o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie, vrátane následkov nesplnenia si svojich povinností, ktoré bolo súčasťou jeho žiadosti o zaradenie do evidencie, ako aj v liste s ponukou vhodných zamestnaní ku konkrétnym zamestnávateľom, ktorých súčasťou bolo aj poučenie o následkoch odmietnutia ponúkaných pracovných miest bez vážnych dôvodov, t.j. o možnom vyradení žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Vychádzajúc z poučenia o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie, s ktorými bol žalobca v priebehu evidencie viackrát oboznamovaný, ako aj z poučenia, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou predvolaní na výberové konania k predmetným zamestnávateľom, a ktoré museli byť žalobcovi známe, keďže predvolaniami disponoval, bol žalobca úplne a dostatočne poučený o možnosti jeho vyradenia z evidencie v prípade odmietnutia uvedených pracovných miest bez vážnych dôvodov. Zároveň žalovaný poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie je zákonnou povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa so všetkými námietkami, ale len s tými, ktoré považoval vzhľadom na ich obsah za dôležité, rozhodujúce a určujúce pri posudzovaní merita veci. Na podporu uvedeného tvrdenia poukazujeme na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 2/2009, podľa ktorého orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Žalovaný zároveň poukazuje na to, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané za použitia zásady voľného hodnotenia dôkazov, v rámci ktorej nie je povinnosťou správneho orgánu reagovať na každú - čo i najmenšiu, resp. nepodstatnú námietku, pretože v takom prípade by proces správneho rozhodovania bol zaťažený neúmernou administratívou v rozpore so zmyslom a účelom zákonného procesného postupu v konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, má žalovaný za to, že jeho skutkové a právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí nie sú v danom prípade nezrozumiteľné ani zjavne neodôvodnené, práve naopak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Za porušenie procesných práv nemožno v žiadnom prípade považovať to, že žalovaný neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
17. Okrem vyššie uvedeného považuje žalovaný za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že zápis do evidencie uchádzačov o zamestnanie je dobrovoľný. Štát prostredníctvom príslušných orgánov štátnej správy poskytuje uchádzačovi o zamestnanie služby zamestnanosti len v rozsahu, spôsobom a za podmienok stanovených v zákone o službách zamestnanosti. Medzi tieto podmienky patrí
okrem iného aj plnenie povinností zákonom uložených evidovanému uchádzačovi o zamestnanie. Neplnenie takýchto povinností uchádzačom o zamestnanie je legitímnym dôvodom na jeho vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Pokiaľ vychádzame zo skutočnosti, že o dobrovoľný zápis do evidencie uchádzačov o zamestnanie požiada ten občan, ktorý má záujem o sprostredkovanie vhodného zamestnania a na uzatvorení pracovného pomeru (vedomý si všetkých práv a povinností uchádzača o zamestnanie), tak je nutné konštatovať, že konanie žalobcu si odporuje s týmto všeobecným predpokladom a účelom zákona o službách zamestnanosti. Žalovaný zároveň uvádza, že úrad môže pre uchádzačov o zamestnanie sprostredkovať len také vhodné zamestnania, ktoré má k dispozícií a sú nahlásené od jednotlivých zamestnávateľov. V zmysle ust. § 32 ods. 11 zákona o službách zamestnanosti pritom na sprostredkovanie konkrétneho pracovného miesta nie je právny nárok. V prípade žalobcu išlo o dlhodobo evidovaného uchádzača o zamestnanie s dĺžkou evidencie viac ako 9 rokov, a preto bolo potrebné obnoviť jeho pracovné návyky. Počas evidencie mu boli predložené viaceré pracovné ponuky, pričom žalobca prejavoval zväčša odmietavý postoj ešte pred samotným poskytnutím bližších informácií o danej ponuke. K vyššie uvedenému je potrebné tiež poznamenať, že žalobcovi bola daná možnosť prijať uvedenú pracovnú ponuku a zároveň, pokiaľ mal subjektívnu pochybnosť o vhodnosti daného pracovného miesta, mu nebolo odňaté jeho právo skončiť pracovný pomer kedykoľvek, ak by mu daná pracovná pozícia, prípadne pracovné podmienky nevyhovovali. Bolo teda zrejmé, že aj bez akýchkoľvek ďalších dôkazov a bez akýchkoľvek ďalších odôvodnení, nebol daný vážny dôvod na odmietnutie vhodného zamestnania podľa § 36 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti. Žalovaný je preto aj z tohto dôvodu toho názoru, že žalobca odmietol uvedenú pracovnú ponuku bezdôvodne a predčasne. Na základe všetkých skutočností uvedených v tomto vyjadrení žalovaný konštatuje, že v konkrétnom prípade nedošlo k naplneniu vážnych dôvodov v zmysle ustanovenia § 36 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti, na základe ktorých by mohlo byť ospravedlnené odmietnutie ponúknutých zamestnaní žalobcom. Vzhľadom k tomu, že odmietnutie ponuky vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov podľa § 36 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti sa považuje za nespoluprácu s úradom, bol v zmysle § 36 ods. 2 písm. b) a ods. 5 písm. a) zákona o službách zamestnanosti daný dôvod na vyradenie žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie.
V.
18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
20. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
21. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
22. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
23. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
24. Predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného Č. s.: J./J zo dňa 25.04.2019, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov č. k.: F zo dňa 14.02.2019 potvrdil a odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Prvostupňový správny orgán v konaní rozhodnutím zo dňa 14.02.2019 podľa § 36 ods. 2 písm. b), ods.
3, ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) vyradil žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 20.12.2018 z dôvodu nespolupráce - odmietnutia ponuky vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov, alebo odmietnutia nástupu do vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov. Z uvedeného vyplýva, že ide o správnu žalobu v sociálnych veciach.
25. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu podľa § 134 SSP, vypočul právneho zástupcu žalobcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
26. Podľa § 15 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vhodné zamestnanie na účely tohto zákona je zamestnanie, ktoré zohľadňuje zdravotný stav občana, prihliada na niektorú z jeho kvalifikácii, odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonávanej práce.
27. Podľa § 15 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti vhodné zamestnanie na účely sprostredkovania zamestnania podľa tohto zákona je zamestnanie, v ktorom týždenný pracovný čas nie je kratší ako polovica z ustanoveného týždenného pracovného času.
28. Podľa § 36 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti úrad vyradí uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom zistenia nespolupráce s úradom.
29. Podľa § 36 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v prípadoch vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodov podľa odseku 2 úrad znovu zaradí uchádzača o zamestnanie do evidencie uchádzačov o zamestnanie po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa jeho vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie.
30. Podľa § 36 ods. 5 písm. a) zákona o službách zamestnanosti za nespoluprácu uchádzača o zamestnanie s úradom podľa ods. 2 písm. b) sa považuje odmietnutie ponuky vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov alebo odmietnutie nástupu do vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov.
31. Podľa § 36 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti za vážny dôvod podľa odseku 5 písm. a) až e) a h) sa považuje, a) ak miesto výkonu zamestnania a povaha zamestnania manžela, alebo ak miesto výkonu zamestnania a povaha zamestnania neumožňujú zabezpečiť sprevádzanie dieťaťa do desiatich rokov veku do predškolského zariadenia alebo do školy, b) zdravotný stav uchádzača o zamestnanie posúdený podľa § 19 ods. 1, c) dočasná pracovná neschopnosť uchádzača o zamestnanie, ktorej začiatok a skončenie sa úradu preukazuje potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti do troch pracovných dní odo dňa vystavenia potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti a pracovným dňom nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti; skončenie dočasnej pracovnej neschopnosti preukazuje uchádzač o zamestnanie osobne, d) zdravotný stav blízkych osôb, ktorý si na základe písomného vyjadrenia ošetrujúceho lekára alebo rozhodnutia zdravotníckeho zariadenia vyžaduje osobnú starostlivosť, ošetrovanie alebo sprevádzanie; písomné vyjadrenie ošetrujúceho lekára alebo rozhodnutie zdravotníckeho zariadenia o začatí osobnej starostlivosti alebo ošetrovania predkladá uchádzač o zamestnanie do troch pracovných dní odo dňa vystavenia písomného vyjadrenia ošetrujúceho lekára alebo rozhodnutia zdravotníckeho zariadenia, písomné vyjadrenie ošetrujúceho lekára alebo rozhodnutie zdravotníckeho zariadenia o skončení osobnej starostlivosti alebo ošetrovania predkladá uchádzač o zamestnanie nasledujúci pracovný deň po skončení osobnej starostlivosti alebo ošetrovania a doklad o sprevádzaní predkladá uchádzač o zamestnanie nasledujúci pracovný deň po skončení sprevádzania, e) výkon dobrovoľnej vojenskej prípravy podľa osobitného predpisu, vykonávanie pravidelného cvičenia alebo plnenie úloh ozbrojených síl Slovenskej republiky počas zaradenia do aktívnych záloh podľa osobitného predpisu, ktorých začatie a skončenie sa úradu preukazuje najneskôr jeden pracovný deň pred ich začatím a tri pracovné dni po ich skončení, f) iné dôvody, ktorých vážnosť posudzuje úrad.
32. Správny súd z administratívneho spisu žalovaného ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal za preukázané, že dôvodom vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 20.12.2018 bola skutočnosť, že prvostupňový správny orgán ponúkol žalobcovi vhodné zamestnanie u zamestnávateľa C., a.s., F. na pracovnú pozíciu operátor zariadení, u zamestnávateľa X., s.r.o., na pracovnú pozíciu operátor CNC strojov a u zamestnávateľa O. F. B., s.r.o., na pracovnú pozíciu montážny pracovník (operátor) káblových zväzkov. Žalobca dňa 20.12.2018 ponúknuté zamestnania odmietol prijať z dôvodu, že na daných pozíciách nepracoval, hľadá si zamestnanie ako konštruktér alebo vedúci výroby a uvedené pozície nezodpovedajú jeho vysokoškolského vzdelaniu. Toto odmietnutie ponuky vhodného zamestnania prvostupňový správny orgán vyhodnotil ako nespoluprácu žalobcu s úradom a ako dôvod pre vyradenie žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 36 ods. 2 písm. b), ods. 3, ods. 5 písm. a) zákona o službách zamestnanosti.
33. Žalobca v podanej žalobe namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s jeho námietkou, v ktorej uviedol, že ponúkané pracovné miesta nezodpovedajú jeho vysokoškolskému vzdelaniu v oblasti strojárstva, jeho praxi a deklarovanému záujmu pracovať ako konštruktér alebo vedúci výroby, pričom na ponúkané pracovné miesta sa vyžadovalo len nižšie odborné vzdelanie a zo strany pracovníčky úradu bol informovaný, že ponúkané miesto je vhodné vtedy, keď požiadavka na vzdelanie obsadzovaného miesta je maximálne o jeden stupeň dosiahnutého vzdelania nižšie, čo v danom prípade nespĺňalo toto kritérium.
34. Správny súd vyhodnotil vyššie uvedenú námietku žalobcu za dôvodnú. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s touto námietkou vysporiadal konštatovaním, že uchádzačovi o zamestnanie, ktorý je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie vyplývajú zo zákona o službách zamestnanosti nielen práva ale aj povinnosti. Úrad pri ponuke vhodného zamestnania pre uchádzača o zamestnanie zohľadňuje jeho zdravotný stav, prihliada na niektorú z jeho kvalifikácií, odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonanej práce. Žalobca spĺňa kvalifikačné požiadavky zamestnávateľom na obsadenie ponúknutých zamestnaní, čo potvrdili aj zamestnávatelia, keď súhlasili s jeho prijatím. Preto je toho názoru, že ponúknuté miesta boli pre žalobcu vhodné.
35. Podľa § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti na konanie podľa § 12 písm. l), t), ae), af) a aj) a § 13 ods. 1 písm. e) a ods. 2 písm. b) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
36. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) bod 1 do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať o nezaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie a o vyradení uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 36 ods. 1 písm. e) až g), o) až s) a u) ods. 2.
37. Z citovaných ustanovení vyplýva, že procesným predpisom, podľa ktorého postupujú správne orgány pri rozhodovaní o vyradení uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie je všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).
38. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
39. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
41. Správny poriadok v § 47 ods. 3 upravuje náležitosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ktorého úlohou je predovšetkým presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy
problémov a to skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
42. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premis dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné, gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV.US 1/02, II.US 174/04, III.US 117/07, III.US 332/09).
43. Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
44. V danom prípade bolo potrebné sa zaoberať otázkou posúdenia a právneho zdôvodnenia definície, čo považuje zákon o službách zamestnanosti v § 15 za vhodné zamestnanie a vysporiadať sa v námietkou žalobcu, prečo ponúkané zamestnania zo strany prvostupňového správneho orgánu boli, resp. neboli vhodné z hľadiska kvalifikácie. Právne posúdenie veci v odôvodnení napadnutého rozhodnutia musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vyhádzal, a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci konania pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením.
45. Žalovaný ani prvostupňový správny orgán v danom prípade nepostupoval v intenciách ustanovení § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď v odôvodnení rozhodnutia iba citoval ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého rozhodoval, avšak obsah tejto právnej normy vo vzťahu k námietkam žalobcu nevysvetlil, v dôsledku čoho je v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Dodatočné uvedenie dôvodov vo vyjadrení žalovaného k žalobe správny súd v predmetnom konaní nemôže akceptovať. Vyjadrenie k žalobe totiž nemôže nahrádzať ani dopĺňať skutočnosti, ktoré nie sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.
46. Správny súd považoval za dôvodnú aj námietku žalobcu, že v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu namietal, že pracovníčka úradu ho neupozornila na možnosť jeho vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie v prípade negatívneho vyjadrenia sa k ponúkanej práci, pričom žalovaný sa s touto námietkou vôbec nezaoberal a neobjasnil, či postup prvostupňového správneho orgánu bol v súlade so zákonom, ak si nesplnil svoju informačnú povinnosť podľa § 13 ods. 1 písm. c) a d) zákona o službách zamestnanosti.
47. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na túto námietku žalobcu žiadnym spôsobom nereagoval a pri konštatovaní skutkového a právneho základu rozhodnutia iba uviedol, že žalobca bol opakovane poučený o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie v zmysle zákona o službách zamestnanosti, čo potvrdil svojim podpisom.
48. Správny súd z obsahu administratívneho spisu žalovaného zistil, že žalobca bol poučený o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie pri podaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, čo potvrdil svojim podpisom dňa 06.07.2009, ktoré tvorí súčasť podanej žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie označená ako „časť B“. V poučení sú len citované ustanovenia zákona o službách zamestnanosti, vrátane § 36 ods. 2, 4 a 5 zákona o službách zamestnanosti, účinné v čase podania žiadosti žalobcu o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Poučenie neobsahuje definíciu, čo sa považuje alebo nepovažuje za vhodné zamestnanie ponúknuté úradom ani dôsledky odmietnutia vhodného zamestnania. Správny súd zdôrazňuje, že poučenie žalobcu pri podaní žiadosti (dňa 01.07.2007) bolo správnym orgánom
vykonané pred účinnosťou zákona č. 96/2013 Z.z. (od 01.05.2013), ktorým bol novelizovaný zákon o službách zamestnanosti vrátane § 15 ods. 1, ktorý definuje pojem „vhodné“ zamestnanie. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že zo strany prvostupňového správneho orgánu bola vykonávaná ďalšia poučovacia povinnosť u žalobcu vo vzťahu k ponúkaniu vhodných pracovných miest tak, aby bolo žalobcovi ako účastníkovi konania zrejmé, čo je vhodným zamestnaním vo vzťahu ku nadobudnutej kvalifikácii.
49. Podľa § 13 ods. 1 písm. c), d) zákona o službách zamestnanosti do pôsobnosti úradu patrí poskytovať informačné a poradenské služby a poskytovať odborné poradenské služby.
50. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
51. Prvostupňový správny orgán tým, že neposkytol žalobcovi dostatok informácií a nepoučil ho o dôsledkoch jeho rozhodnutí neprijať vhodné zamestnanie, nevytvoril mu všetky podmienky pre slobodné a vážne rozhodnutie a porušil tým jeho subjektívne práva.
52. Správny súd v danom prípade považuje za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžsk/119/2017 zo dňa 27.03.2019 a závery Najvyššieho správneho súdu Českej republiky uvedené v rozsudku č. k.: 4Ads/161/2008-101 zo dňa 03.03.2009, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že: „Na druhú stranu musí úrad práce vždy dbať na svoje poslanie, ktorým je sprostredkovanie zamestnania. K tomuto účelu má všetka činnosť úradu viesť. Správny orgán by preto mal pre zaistenie tejto svoje primárnej funkcie pred vydaním rozhodnutia o vyradení zisťovať všetky relevantné okolnosti, ktoré by svedčili pre prípadné vážne dôvody na strane uchádzača, lebo účelom činnosti úradu práce je sprostredkovať uchádzačom o zamestnanie a nie ich vyraďovať. Tento postup je krajným opatrením a nie bežným nástrojom riešenia agendy úradu práce.
53. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP z dôvodu, že rozhodnutie správnych orgánov je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
54. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť splnenie zákonných podmienok pre vyradenie žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie určených v § 36 zákona o službách zamestnanosti a vo veci rozhodnúť tak, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonné kritéria uvedené v § 46 a § 47 Správneho poriadku, predovšetkým sa dôsledne vyrovnať s rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Správne orgány sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom správneho súdu vyslovenom v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP).
55. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 168 ods. 1 SSP. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.