Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-127-2019.pdf
PDF · 168.13 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/127/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcov: v 1.rade J. D., narodená XX.XX.XXXX, bytom D. J. XXX, D. J., v 2. rade S. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. J. M., D. J., zastúpených: JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanému: auctio, s.r.o., IČO: 36 765 121, so sídlom Kmeťkova 30, Nitra, zastúpenom: advokátska kancelária AKMB, s.r.o. so sídlom Štefánikova 9, Nitra, IČO: 52 360 458,o určenie neplatnosti zmluvných dojednaní a právneho úkonu, určenie neexistencie záložného práva, určenie premlčania pohľadávky a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. februára 2019 pod č.k. 9Csp/248/2016-195 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec mu v r a c i a na nové konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 09161-06 zo dňa 13.11.2006, ktorým bola zabezpečená pohľadávka zo Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 09161-06 zo dňa 13.11.2006, k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území D. J., V. D. J., V. J., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemky parcely registra „C“, parcelné číslo XXX/X o výmere 881 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo XXX/X o výmere 475 m2, druh pozemku: záhrady a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX, na parcele číslo XXX/X o výmere 881 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, neexistuje. II. výrokom v časti o určenie neplatnosti zmluvných podmienok Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 09161-06 zo dňa 13.11.2006 žalobu zamietol. III. výrokom žalobu v časti o určenie neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 09161-06 zo dňa 13.11.2006 zamietol. IV. výrokom žalobu v časti nároku na primerané finančné zadosťučinenie zamietol. V. výrokom žalobu v časti o určenie, že pohľadávka žalovaného vyplývajúca zo Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 09161-06 zo dňa 13.11.2006, je premlčaná zamietol.VI. výrokom žalovanému priznal voči žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. 1. 2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade ako dlžník a žalobca v 2. rade ako spoludlžník uzatvorili dňa 13.11.2006 s veriteľom, Všeobecnou úverovou bankou, a. s., Zmluvu o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 09161-06, na základe ktorej poskytol veriteľ žalobcom úver vo výške 5 857,06 eura (176 450 Sk), ktorého čiastka 5 642,96 eura (170 000 Sk) bude poskytnutá na účel rekonštrukcie nehnuteľnosti a bude prevedená na osobný účet klienta a čiastka 214,10 eura (6
450 Sk) bude prevedená za účelom úhrady výdavkov vynaložených CFH na účet Consumer Finance Holding, a. s.. Mesačná splátka bola dohodnutá vo výške 50,45 eura (1 520 Sk), dátum prvej splátky bol 20.12.2006, lehota splatnosti 240 kalendárnych mesiacov od poskytnutia úveru, druh úrokovej sadzby fixovaná na 5 rokov a výška úrokovej sadzby 8,30 % ročne. Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 09161-06 zo dňa 13.11.2006 uzatvorenou medzi záložným veriteľom, Všeobecnou úverovou bankou, a. s. a O., narodeným XX.XX.XXXX, bytom U. ako záložcom bolo zriadené záložné právo v prospech záložného veriteľa na záloh špecifikovaný v článku 3. zmluvy na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 09161-06 zo dňa 13.11.2006 vo výške 176 450 Sk pod číslom U 09161-06. Predmetom zálohu špecifikovaného v článku 3. zmluvy boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D. J., V. D. J., V. J., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemky parcely registra „C“, parcelné číslo XXX/ X o výmere 881 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo XXX/X o výmere 475 m2, druh pozemku: záhrady a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX, na parcele číslo XXX/X o výmere 881 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria. Výlučnou vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností je žalobkyňa v 1. rade. Na liste vlastníctva je zapísaná poznámka - poznamenáva sa Oznámenie o začatí realizácie záložného práva v prospech záložného veriteľa: aucto, s.r.o., Kmeťkova 30, 949 01 Nitra, IČO: 36 765 121, formou dobrovoľnej dražby na pozemok parc. registra „C“ č. XXX/X, XXX/X a na stavbu: rodinný dom so súp. č. XXX na parcele registra „C“ č. XXX/X, R 64/11, P-1XXX/XX. V časti C list: Ťarchy je zapísané záložné právo v prospech žalovaného na zabezpečenie pohľadávky s príslušenstvom na parc. č. XXX/X, XXX/X , na stavbu súp. č. XXX na parcele č. XXX/X, pol. XXX/XX. Listom označeným ako Posledný pokus o zmier pred vyhlásením splatnosti úveru zo dňa 26.02.2010 Consumer Finance Holding, a. s. vyzval žalobkyňu v 1. rade na okamžitú úhradu nedoplatku, ktorý predstavuje suma mesačných anuitných splátok v omeškaní 151,80 eura a poplatkov spolu vo výške 59,76 eura s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy v lehote 5 dní odo dňa doručenia písomnosti, pristúpi veriteľ k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Výzvou zo dňa 22.07.2010 veriteľ oznámil žalobkyni v 1. rade, že ku dňu 22.07.2010 došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, výška dlhu je 5 522,38 eura, ku ktorej je potrebné pripočítať poplatky v celkovej sumy 391,70 eura s tým, že ak v lehote do 30 dní odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti nebude uhradená dlžná suma, veriteľ pristúpi k realizácii záložného práva v súlade s dojednaniami v záložnej zmluve č. Z 09161. Žalobcovia platili na úver nepravidelne od jeho poskytnutia, aj po zosplatnení úveru až do 19.09.2014, kedy je podľa platobnej disciplíny evidovaná posledná úhrada žalobcov. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s. ako postupcom a žalovaným ako postupníkom dňa 01.10.2015 bola pohľadávka zo zmluvy HY/9161 postúpená na žalovaného. Spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. listom zo dňa 19.10.2015 oznámila žalobkyni v 1. rade, že Všeobecná úverová banka, a. s. postúpila ku dňu 01.10.2015 pohľadávku zo zmluvy č. HY/9161. Právny predchodca žalovaného pristúpil k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Z návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby zo dňa 11.01.2011 vyplýva, že navrhovateľ dražby Všeobecná úverová banka, a. s. ako záložný veriteľ navrhuje dražobníkovi Dražby a aukcie, s.r.o. vykonanie dražby.
1.3.Na daný skutkový stav aplikoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2015, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 112 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, citoval čl. 6 Podmienky výkonu Záložného práva, bod 6.2 .,6.3.1,2,3,4,6.7. na základe ktorých dospel k čiastočnej dôvodnosti žaloby.
1. 4. Uviedol, že žalobcovia sa v prvom rade domáhali určenia neplatnosti zmluvných dojednaní, a to bodu 6.3 záložnej zmluvy a bodu 6.7 záložnej zmluvy, alternatívne neplatnosti záložnej zmluvy ako celku v prípade, ak súd posúdi zmysel uvedených ustanovení ako natoľko podstatný, že pri ich neplatnosť nie je zmluva ako celok udržateľná. Dospel k záveru, že záložná zmluva je spotrebiteľkou zmluvou s poukazom na § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom osobitným predpisom, z ktorého vyplýva určenie právnej skutočnosti je v danom prípade zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, konkrétne ust. § 3 ods. 5, v zmysle ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Preto v danom prípade sa žalobcovia mohli domáhať svojho nároku v zmysle § 137 písm. d) CSP.
1.5. V časti namietaného nedostatku pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že pasívne vecne legitimovaným podľa názoru žalovaného mal byť aj jeho právny predchodca, t. j. pôvodný veriteľ
- Všeobecná úverová banka, a. s., ktorý bol zmluvnou stranou záložnej zmluvy uviedol, že pri posudzovaní neprijateľných podmienok zmlúv nemusia byť stranami sporu všetci účastníci zmluvy, teda aj pôvodný veriteľ.
1.6. Ďalej sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že spôsob výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, tak ako vyplýva z bodu 6.3.1 záložnej zmluvy, ktorého platnosť žalobcovia namietajú, je v rozpore s únijnou normotvorbou ako aj vnútroštátnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa. Žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 08.03.2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, ktorým Ústavný súd ČR zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 zákona verejných dražbách, nakoľko mal za to, že toto ustanovenie je v rozpore s princípmi právneho štátu. Uviedol. že ustanovenie zákona o verejných dražbách, ktoré v Českej republike umožňovalo dražbu bez exekučného titulu, bolo zrušené z dôvodu, že na rozdiel od právneho poriadku Slovenskej republiky v Českej republike existovala duálnosť titulov pre vykonanie dražby, keď na jednej strane mohol byť výkon dražby navrhnutý aj bez exekučného titulu a na strane druhej len s exekučným titulom, čo nedôvodne zvýhodňovalo jednu skupinu veriteľov voči druhej, a preto Ústavný súd ČR ustanovenie zákona o verejných dražbách, ktoré umožňovalo dražbu bez exekučného titulu, zrušil ako protiústavné. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, ktorý svojím uznesením PL. ÚS 23/2014 odmietol návrh V.ného súdu Pezinok na vyslovenie nesúladu § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, t. j. nevyslovil nesúlad uvedenej právnej normy s Ústavou SR. V predmetnom uznesení o. i. konštatoval: „ Predmetné ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o verejných dražbách rozširovalo právnu úpravu nútených (exekučných) dražieb aj na prípady, keď bolo záložné právo zapísané do katastra nehnuteľností pred účinnosťou novej právnej úpravy a zároveň záložný veriteľ čestne vyhlásil vo forme notárskej zápisnice, že nemá voči dlžníkovi splatnú pohľadávku, ktorá nebola splnená. Umožňovalo tak exekučnú (nútenú) dražbu bez exekučného titulu.“.
1.7. Pokiaľ ide o posúdenie inštitútu dobrovoľnej dražby vo vzťahu k normám týkajúcim sa ochrany spotrebiteľa poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-34/13 K. J. proti SMART Capital, a. s., v ktorom bolo konštatované, že „ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu“. K existencii záruky súdnej kontroly uviedol, že „v prejednávanej veci možnosť príslušného vnútroštátneho súdu prijať predbežné opatrenie je uvedené v bode 60 tohto rozsudku, môže zjavne predstavovať primeraný a účinný prostriedok na zabránenie nekalých podmienok, čo musí overiť vnútroštátny súd.“. S poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že výkon záložného práva formou dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách je zákonným dovoleným spôsobom, v súlade s § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvné dojednanie bodu 6.3.1 nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá by mala za následok jeho neplatnosť.
1.8. V časti žalobcami namietanej platnosti zmluvného dojednania bodu 6.3.3 z dôvodu, že predaj priamo kupujúcemu svojou konštrukciou v podobe konania žalovaného v mene záložcu v podstate nahrádza prepadný záloh, ktorý je v zmysle § 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka zakázaný, sa stotožnil s obranou žalovaného, že v záložnej zmluve nie je upravený spôsob výkonu záložného práva formou prepadného zálohu (t. j. uspokojenie záložného veriteľa tak, že mu záloh prepadne alebo že si ho ponechá za určitú cenu), ale priamym predajom (tretej osobe) pri výkone záložného práva, ktorý v čase uzatvárania zmluvy pri spotrebiteľovi nebol zakázaný, za nedovolený ho nepovažovala ani súdna prax. Zákonné obmedzenie vo vzťahu k spotrebiteľovi bolo zakotvené do právnej úpravy (§ 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka) s účinnosťou od 01.06.2014, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy išlo o dovolený spôsob výkonu
záložného práva aj voči spotrebiteľovi. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvné dojednanie bodu 6.3.3 nie je neprijateľnou zmluvnou, ktorá by mala za následok jeho neplatnosť.
1.9. V časti žalobcami namietanej platnosti zmluvného dojednania bodu 6.7 záložnej zmluvy z dôvodu, že záložný veriteľ je oprávnený k predaju zálohu za akúkoľvek sumu poukázal na znenia bodu 6.7 záložnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že minimálnou východiskovou cenou pri predaji nehnuteľnosti bude suma uvedená v čl. 4 tejto zmluvy. Pokiaľ by došlo k aktualizácii hodnoty zálohu na základe znaleckého posudku, bude sa pri predaji nehnuteľnosti vychádzať z tejto aktualizovanej hodnoty. Záložný veriteľ je oprávnený východiskovú cenu nehnuteľnosti primerane zvýšiť alebo znížiť, avšak iba do tej výšky, za ktorú sa nehnuteľnosť predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja nehnuteľnosti, resp. do vyššej výšky, pokiaľ kupujúci s kúpnou cenou bude súhlasiť. Z uvedeného vyplýva, že záložný veriteľ je limitovaný aktuálnou cenovou situáciou na realitnom trhu, teda nemôže prejaviť svojvôlu pri určení ceny zálohu. S poukazom na uvedené mal za to, že zmluvné dojednanie bodu 6.7 nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
1.10. Pretože nevyhodnotil zmluvné dojednania bodov 6.3.1, 6.3.3 a 6.7 záložnej zmluvy ako neplatné, zamietol žalobu aj v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy ako celku.
1.11. V časti o určenie neexistencie záložného práva z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty, v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP skúmal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Dospel k záveru, že je daný naliehavý právny záujem na určení, či tu záložné právo je, alebo nie je, nakoľko postavenie žalobcov je neisté. Žalovaný začal s výkonom záložného práva, čo žalobcovia preukázali výpisom z LV, oznámením o dobrovoľnej dražbe a návrhom na vykonanie dobrovoľnej dražby. V súvislosti s namietaným premlčaním dospel k názoru, že na premlčanie a teda aj na právne vzťahy strán sporu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka . V čase uzatvorenia úverovej zmluvy (13.11.2006) mala zmluva s poukazom na § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľský charakter, preto s poukazom na už vtedy účinné znenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa) je potrebné na právne vzťahy aplikovať pre spotrebiteľa „výhodnejšiu“ právnu úpravu, čo je v prípade premlčania úprava podľa Občianskeho zákonníka. Preto na premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy a zo záložnej zmluvy ako zmluvy, ktorá má vo vzťahu k úverovej zmluve akcesorickú povahu, aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že z výzvy zo dňa 22.07.2010 mal za preukázané, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo ku dňu 22.07.2010. Najneskôr začala trojročná premlčacia doba plynúť odo dňa, kedy sa mohlo právo vykonať po prvý raz, t. j. dňom nasledujúcim po zosplatnení dlhu, teda dňa 23.07.2010 a uplynula 23.07.2013. Premlčacia doba záložného práva plynula rovnako (záložné právo sa mohlo vykonať nasledujúci deň po zosplatnení zabezpečenej pohľadávky). Žalovaný tvrdil, že jeho právny predchodca pristúpil k výkonu záložného práva v roku 2011, čo malo vyplývať z predloženého LV. V poznámke predloženého LV sú uvedené záznamy N593/2011 - pol. 64/11 a P-1XXX/XX. Žalovaný však nepreukázal, kedy bolo pristúpené k realizácii výkonu záložného práva, t. j. nepreukázal, či k realizácii záložného práva došlo v priebehu plynutia premlčacej doby, resp. aký vplyv malo začatie realizácie záložného práva na beh premlčacej doby s poukazom na spočívanie premlčacej doby (§ 112 Občianskeho zákonníka). Nemal za preukázané uplatnenie záložného práva v roku 2011. Vzhľadom k tomu, že na právne vzťahy medzi stranami sporu nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, v danom prípade nemožno aplikovať na premlčanie ani inštitút uznania záväzku jeho čiastočným hradením (§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka). Preto platby vykonávané žalobcami až do 19.09.2014 nemajú vplyv na dĺžku premlčacej doby pohľadávky z úverovej zmluvy, čo by malo vplyv aj na dĺžku premlčacej doby záložného práva (§ 100 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka). Ak záložný veriteľ neuplatnil právo (nárok) na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky včas a ak sa záložný dlžník dovolal premlčania záložného práva, má to okrem iného za následok, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť ani speňaženia zálohu, ani uspokojenia pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu. Ak sa dlžník dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho žalobu o určenie, že tu (premlčané) záložné právo nie je, len s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva a že premlčané záložné právo ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu nezaniká a je tak oslabené o tzv. nárok a ide o tzv. naturálne právo. S poukazom na uvedené žalobe v časti určenia neexistencie záložného práva z titulu žalobcami namietnutého premlčania záložného práva vyhovel.
1.12. K žalovanému vznesenej námietke premlčania pre rozpor s dobrými mravmi uviedol, že si mohol byť s ohľadom na dátum zosplatnenia úveru pri primeranej obozretnosti vedomý možnosti premlčania pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka a vyhnúť sa účinnému uplatneniu premlčania. Preto premlčanie v danom prípade posúdil formálne v zmysle zákonných ustanovení.
1.13. V časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia za porušenie práv žalobcov ako spotrebiteľov vo výške 1 000 eur za každé zmluvné ustanovenie posúdené súdom ako neplatné poukázal na porušovanie práv ako spotrebiteľov v podobe osobného dopytovania a opakovaného navštevovania žalobcov zo strán tretích osôb požiadaných žalovaným, ktoré v konaní nebolo preukázané.
1.14. V časti o určenie premlčania pohľadávky z úverovej zmluvy uviedol, že ide o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, a nie o určenie, či tu právo je alebo nie je (nejde o určenie absolútnych práv ako vecné práva - vlastnícke a záložné právo, dedičské práva a podobne). Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právnymi skutočnosťami sú také okolnosti a skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Pod právne skutočnosti možno teda zaradiť aj premlčanie. Takéto určenie však nevyplýva z osobitného predpisu, preto žalobu v tejto časti ako neprípustnú zamietol.
1.15. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná náhradu trov konania strane podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní si žalobcovia uplatňovali v zásade štyri druhy nárokov (určenie neplatnosti zmluvných dojednaní, určenie neexistencie záložného práva, primerané finančné zadosťučinenie a určenie premlčania pohľadávky). Z týchto nárokov boli úspešní len v jednom (určenie neexistencie záložného práva), preto ich úspech predstavuje 25 %, vo zvyšnej časti bol úspešný žalovaný, a to v rozsahu 75 %. V konaní bol tak celkovo úspešný žalovaný, pričom jeho čistý úspech predstavuje 50 % (75 - 25). V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Žalovaný podal odvolanie proti výroku I., ktorým súd určil, že záložné právo neexistuje, a v nadväznosti na to výroku VI. ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania z dôvodov § 365 ods. 1 písm. h) Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP" v príslušnom gramatickom tvare) , pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci spočíva v použití nesprávnej normy - § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jej následnej nesprávnej interpretácii. Namietal, že súd prvej inštancie aplikoval na daný skutkový stav nesprávnu právnu normu, keď s poukazom na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý tiež nesprávne interpretoval aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka o trojročnej premlčacej dobe. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa) je totiž zamerané na použitie výslovne zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, zatiaľ čo práve § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je aplikačne zameraný a týka sa použitia zákonných ustanovení. Pretože ustanovenie o premlčacej dobe je v danom prípade ustanovením zákonným, nie zmluvným, nemohol súd len s odkazom na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospieť k záveru o potrebe aplikácie 3 - ročnej premlčacej doby. Aplikácia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci. Ďalej uviedol, že v otázke premlčania by tak v tomto prípade bolo možné uvažovať len o aplikácii § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie (presnejšie jeho posledná veta) však nadobudlo účinnosť až dňa 01.04.2015, t.j. po vzniku úverového vzťahu (13.11.2006) a jeho retroaktívne pôsobenie je vylúčené. Vzhľadom na uvedené nie je možné na daný vzťah aplikovať § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka. Pretože zmluva o úvere je tzv. „absolútny obchod" v zmysle S 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka na ňu nie je možné aplikovať . Zmluva o úvere sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka vrátane premlčacej doby či uznania dlhu skrze jeho čiastočného splácania. Jeho pohľadávka preto premlčaná nie je a preto nie je premlčané ani záložné právo. Ďalej uviedol, že aplikácia Občianskeho zákonníka (vrátane 3 - ročnej premlčacej doby), neprichádza do úvahy napriek skutočnosti, že žalobca je v právnom postavení spotrebiteľa. Na právne vzťahy zo
zmluvy o úvere, ako i na nároky vzniknuté zo zosplatnenia pohľadávky sa aplikuje Obchodný zákonník a v zmysle § 397, 4 - ročná premlčacia doba . Na uznanie dlhu sa aplikujú ustanovenia § 407 Obchodného zákonníka. K neretroaktívnemu pôsobeniu poslednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka poukázal na konštantnú judikatúru a jeho vyjadrenie zo dňa 26.03.2018 z ktorých vyplýva preferovaný výklad, že právo nepôsobí spätne, t.j. platí zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Záverom poukázal na znenie poslednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z neho vyplýva, že v prípade kolízie Obchodného a Občianskeho zákonníka sa na spotrebiteľské záväzky prednostne (teda nie výlučne) aplikuje Občiansky zákonník, pretože je pre spotrebiteľa výhodnejší. Uvedené pravidlo sa bude aplikovať len v prípadoch rozdielnej úpravy tej istej otázky v Obchodnom a Občianskom zákonníku. V prípade použitia ustanovení o premlčacej dobe, kedy sa musí vybrať medzi 3 - ročnou občianskou a 4 - ročnou obchodnou premlčacou dobou; by sa prednostne použilo priaznivejšie ustanovenie Občianskeho zákonníka o 3 - ročnej premlčacej dobe. Ak by však určitá právna úprava bola obsiahnutá len v Obchodnom zákonníku, avšak v Občianskom zákonníku by absentovala (alebo by bola obsiahnutá len čiastočne), aplikácii obchodnoprávnej úpravy by podľa neho nič nebránilo, nakoľko priaznivejší právny predpis, ktorý by sa mal prednostne aplikovať by neexistoval . Preto ak by aj posledná veta § 52 ods. 2 pôsobila retroaktívne (čo nepôsobí), úprava prípadu čiastočného splácania dlhu v Občianskom zákonníku obsiahnutá nie je, nemožno Občiansky zákonník v danej otázke „prednostne” použiť. Z dôvodu absencie prechodných ustanovení a absolútneho zákazu retroaktivity v tomto prípade poslednú vetu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať retroaktívne na zmluvu o úvere z roku 2006. Na zmluvu o úvere je preto potrebné aplikovať Obchodný zákonník vrátane jeho 4 - ročnej premlčacej doby a uznania dlhu pre jeho čiastočné splácanie. K poslednému plneniu zo strany žalobcu došlo dňa 19.09.2014. K premlčaniu by došlo až uplynutím 4 - ročnej premlčacej doby dňa 19.09.2018. Svoje právo v uvedenej premlčacej dobe uplatnil na V.nom súde Nitra a uvedené konanie je vedené pod sp. zn. 10Csp/129/2018. Vzhľadom na uvedené jeho pohľadávka premlčaná nie je a nemôže byť premlčané ani záložné právo, pretože toto sa nepremlčí skôr ako zabezpečená pohľadávka. Ďalej uviedol, že jeho právo v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka mohlo prvý raz vykonať až po uplynutí 30 - tich dní od doručenia oznámenia o začatí výkonu záložného práva obom dlžníkom (ktorí sú súčasne záložcami) a od registrácie začatia výkonu záložného práva v katastri nehnuteľností, podľa toho čo nastalo neskôr. Prvýkrát mohol pôvodný veriteľ zaslať žalobcovi a príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru oznámenie o začatí výkonu záložného práva najskôr deň nasledujúci po splatnosti úveru dňa 23.07.2010, k realizácii záložného práva mohlo najskôr dôjsť až po uplynutí uvedenej 30-dňovej lehoty, t.j. najskôr dňa 23.08.2010 (ak by hneď dňa 23.07.2010 bolo oznámenie o začatí výkonu záložného práva aj registrované v katastri nehnuteľností aj oznámené dlžníkovi a záložcovi). Teda najskôr dňom 23.08.2010 mohla začať plynúť trojročná premlčacia doba na objektívnu realizáciu záložného práva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že záložné právo sa mohlo najskôr premlčať dňa 23.08.2013. Pretože listom zo dňa 27.01.2011 odoslaným vo februári 2011 oznámil pôvodný veriteľ začatie výkonu záložného práva žalobcovi a príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru a návrhom zo dňa 11.01.2011 pôvodný veriteľ spoločnosti Dražby a aukcie, s.r.o. navrhol vykonanie dražby, svoje právo uspokojiť sa zo zálohu uplatnil pôvodný veriteľ v rámci plynutia premlčacej doby (t.j. do 23.08.2013). On už len v začatom výkone záložného práva pokračoval. Od uplatnenia práva pôvodným veriteľom v zmysle vyššie uvedeného začala premlčacia doba spočívať a počas výkonu záložného práva premlčacia doba neplynie. O tom predložil dôkazy súdu na pojednávaní konanom dňa 17.01.2019, preto mu nie je jasné tvrdenie súdu v závere strany 15 rozsudku, že nepreukázal, kedy bolo pristúpené k realizácii záložného práva. Svoje právo v uvedenej premlčacej dobe uplatnil na V.nom súde Nitra a uvedené konanie je vedené pod sp. zn. 10Csp/129/2018. Navrhol, aby odvolací súd I. výrok zmenil tak, že súd žalobu v časti o určenie, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 09161 - 06 zo dňa 13.11.2006, ktorým bola zabezpečená pohľadávka zo Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička" č. U 09161-06 zo dňa 13.11.2006, k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území D. J., V. D. J., V. J., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemky parcely registra „C", parcelné číslo XXX/ X o výmere 881 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo XXX/X o výmere 475 m2, druh pozemku: záhrada a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX, na parcele číslo XXX/X, zamieta.Výrok VI. zmenil tak ,že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi v I. rade a žalobcovi v II. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcovi v I. rade a žalobcovi v II. rade v rozsahu 100 %."
3. Žalobcovia podali odvolanie vo výrokovej časti pod bodmi II. až VI, ktorými súd: zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvných dojednaní v súvisiacej záložnej zmluve, zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti súvisiacej záložnej zmluvy, zamietol uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie, zamietol žalobu v časti o určenie premlčania pohľadávky žalovaného zo súvisiacej úverovej zmluvy, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Odvolanie zdôvodnili odvolacími dôvodmi § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len CSP). Nestotožnili sa s častou určenia neplatnosti zmluvných dojednaní v bode 35. rozsudku. O aprobovanosti priameho predaja ako spôsobu výkonu záložného práva uviedli, že nie je správny bez ohľadu na ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, pretože právna doktrína ako aj súdna prax už dávno (aj v čase uzatvorenia Záložnej zmluvy) vyvodili, že možnosť záložného veriteľa priamo predať záloh je protiprávny spôsob výkonu záložného práva. Pre možnosť výkonu záložného práva priamym predajom - postup uspokojenia zabezpečenej pohľadávky žalovaného (jeho právneho predchodcu) priamym predajom je meritórna úprava obsiahnutá v ustanovení § 151j ods. 1,3 Občianskeho zákonníka takže tzv. „prepadný záloh“ je zakázaný. Napádané ustanovenie však svojou konštrukciou v podobe konania žalovaného v mene záložcu v podstate nahrádza tzv. prepadný záloh citovaným spôsobom, keďže je tým v podstate žalovaný oprávnený na všetky s tým súvisiace úkony, teda je na ne v podstate splnomocnený. Mali za to, že zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje priamy predaj zálohu na dražbe, je dojednaním neplatným, pretože vzniklo ešte v čase, kedy v omeškaní s plnením si svojich povinností byť nemohli . Toto ustanovenie oprávňuje záložného veriteľa, aby záloh sám speňažil, teda s ním nakladal ako s vlastným, čo je v príkrom rozpore so zákonom. V časti určenia premlčania pohľadávky žalovaného namietali body 35.7. ,35.9 rozsudku, pretože sa domáhali určenia, že právo je premlčané. Žaloba nie je žalobou subsumovateľnou pod ustanovenie § 137 písm. d) CSP, ale pod ustanovenie § 137 písm. c) CSP. Ide o určovaciu žalobu nie na určenie právnej skutočnosti, ale o určovaciu žalobu na určenie, či tu právo je, alebo nie je.Ich naliehavý právny záujem spočíva vo vedomosti, či majú povinnosť plniť dlh voči žalovanému, ktorá by mohla byť uložená súdom, alebo sa majú obávať toho, že žalovaný v budúcnosti podá žalobu, čo im opakovane on ako aj jeho právny predchodca ústne aj písomne oznamovali. Naliehavý právny záujem rovnako vyplýva aj z toho, aby bola daná právna istota v tom, či existuje voči nim súvisiaci nárok z úverovej zmluvy ako súdne vymáhateľný, ktorý by mohol v budúcnosti znamenať pre nich napr. hrozbu exekúcie . Uplatnený nárok na určení má zmysel pre žalovaného a pre celý právny vzťah vyplývajúci z úverovej zmluvy, pretože súdne rozhodnutie môže (v prípade vyhovenia návrhu) predstavovať prekážku res iudicata pre prípad, že by si žalovaný v budúcnosti chcel právo z úverovej zmluvy uplatňovať voči ním súdnou cestou. Rozhodnutie bude mať vplyv na ich evidenciu v registri úverov, do ktorého veritelia pozerajú pri poskytovaní úverov. V závere namietali rozhodnutie v časti nepriznania primeraného finančného zadosťučinenia a argumentáciu súdu v bode 35.8. rozsudku. Uviedli, že v žalobe a ďalších podaniach poukázali na viaceré porušenia ich práv ako spotrebiteľov, ktoré zakladajú nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ku ktorým súd neuviedol, že v prípade ich navštevovania inými subjektmi v ich domácnosti došlo k porušeniu ich práv. Nestotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nepreukázali nepravdivosť tvrdenia žalovaného, že nimi poukazovaná osoba konala z vlastnej iniciatívy. Ide o absurdné tvrdenie z toho dôvodu, že text dohody, ktorý predložili súdu a ktorý im bol prvotne predložený od K., obsahoval osobné údaje, výšku uplatňovanej sumy aj genézu skutkového stavu. Všetko sú informácie, o ktorých by K. nemal ako vedieť než tak, že mu to oznámil žalovaný. Žalovaný v inej súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. 14Csp/76/2016 na pojednávaní konanom dňa 04.05.2018 skutočnosť, že K. bol ním „vyslaný“, potvrdil. Výslovne uznal, že poveril akúsi tretiu osobu, aby ich doma navštívila, čím konal v rozpore s jemu uloženou právnou povinnosťou, ktorej zodpovedá ich právo na to, aby doma neboli vystavovaní „návštevám“ veriteľa, čím sa bezpochyby sleduje záujem zachovania pokojného domáceho prostredia, na ktoré majú právo. Žalovaný tak zasiahol do ich (aj) spotrebiteľských práv . Žiadali, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. V prípade úspechu vo veci si uplatnili nárok náhradu trov konania.
4. Žalobcovia podali vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. K namietanému použitiu Obchodného zákonníka poukázali na ustálenú a akceptovanú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v podobe rozhodnutí NS SR 3MCdo 14/2014 ,3Cdo/87/2017 , uznesenie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. 1. ÚS 402/2013 . Uviedli, že súd prvej inštancie rozhodol v tejto súvislosti súladne s ustálenými právnymi závermi prezentovanými najvyššími súdnymi autoritami . Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyššími súdnymi autoritami bola už v minulosti dostatočne vyriešená aj žalovaným deklarovaná retroaktivita ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta OZ a to konkrétne tak Najvyšším súdom Slovenskej republiky (3MCdo/14/2014) ,následne aprobovaným Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý jeho právne závery verifikoval (III. ÚS 194/2016) v súlade so svojou predchádzajúcou rozhodovacou praxou (I. ÚS 402/2013). K údajnému uznaniu dlhu uviedli, že názor žalovaného, že hradením čiastočných platieb malo dôjsť k uznaniu dlhu a tým subsumovaniu predmetného vzťahu pod obchodnoprávny režim, je nesprávny .V režime občianskeho práva nedochádza hradením čiastkových platieb k uznaniu dlhu, preto súvisiace úvahy žalovaného nemajú oporu v právnej úprave. K premlčanie záložného práva uviedli, že žalovaný sa zrejme domnieva, že tým, že výkon záložného práva začal pred uplynutím premlčacej doby - bez ohľadu na to, či vo výkone záložného práva riadne pokračoval alebo nie(pretože už nešpecifikuje ako sa tento výkon skončil), záložné právo mu ostane zachované bez jeho premlčania, a to zrejme asi naveky. Premlčania žalovanej pohľadávky spolu s premlčaním/neexistenciou záložného práva sa dovolali. Poukázali na výzvu zo dňa 22.07.2010 z ktorej vyplýva, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo ku dňu 22.07.2010, a teda najneskôr začala trojročná premlčacia doba plynúť od ... 23.07.2010 a uplynula 23.07.2013..." Premlčacia lehota na výkon záložného práva začína plynúť odo dňa, kedy mohlo byť právo prvýkrát uplatnené, t. j. deň nasledujúci po splatnosti pohľadávky. V tomto prípade nie je žiadny legitímny dôvod, aby sa pre jeho plynutie uplatnilo spočívanie / prerušenie, a jediným obmedzením, ktoré však v dostatočnom rozsahu chráni veriteľa, je to, že sa nepremlčí pred premlčaním pohľadávky (veriteľ tak v prípade podania žaloby o zaplatenie dlžnej sumy predlžuje premlčanie záložného práva - toto však žalovaný do uplynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k predmetnej pohľadávke nespravil). Preto aj bez ohľadu na dôkaz doložený žalovaným je zrejmé, že záložné právo sa premlčalo. Mohlo vykonať prvýkrát v roku 2010 a od tohto roka okrem premlčania pohľadávky (táto nebola súdne uplatnená do márneho uplynutia premlčacej doby) sa premlčalo aj záložné právo. V závere k argumentácii žalovaného ,že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s dôkazmi, ktoré predložil uviedli, že jeho argumentácia nie je podporená odvolacím dôvodom, ktorý uviedol v rámci odvolania. V odvolaní výslovne uviedol, že ním vnímaná vada napádaného rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení. Nemožno prisvedčiť jeho záveru o nedostatočnom vysporiadaní sa s predloženými dôkazmi, pretože súd prvej inštancie dostatočne a jasne uviedol posúdenie žalovaným poukazovaných dôkazov.
5. Žalovaný podal vyjadrenie k odvolaniu žalobcov .Poukázal na ustanovenie § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka z ktorého vyplýva, že v rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť okrem predaja zálohu na dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a predaja zálohu podľa zákona č. 233/1995 Z.z. exekučného poriadku aj spôsobom určeným v zmluve. V bode 6.3.3 záložnej zmluvy si jej strany, nad tento zákonom určený rámec ako ďalší spôsob výkonu záložného práva, určili iný vhodný spôsob, a to priamy predaj zálohu tretej osobe, t.j. nie veriteľovi (t.j. sa nejedná o tzv. prepadný záloh), ktorý zákonu neodporuje a je s ním v súlade. Prepadným zálohom sa rozumie nadobudnutie vlastníckeho práva k zálohu priamo záložným veriteľom (prepadnutie zálohu do vlastníctva záložného veriteľ) v prípade nesplnenia záväzku dlžníka riadne a včas. Na druhej strane priamym predajom sa rozumie priame obracanie sa, pôsobenie záložného veriteľa na potencionálnych záujemcov o kúpu zálohu, a následný predaj (prevod vlastníckeho práva) zálohu záložným veriteľom za cenu obvyklú na tretiu osobu (nie na záložného veriteľa), v súlade s § 151m ods. 6 a 8 Občianskeho zákonníka. Nie je tak možné vyjadrovať sa o bode 6.3.3 Záložnej zmluvy ako o prepadnom zálohu, pretože tento spôsob výkonu záložného práva upravený v bode 6.3.3 záložnej zmluvy ním nie je, ale ide o tzv. priamy predaj tretej osobe. Keďže bod 6.3.3 záložnej zmluvy upravuje priamy predaj , nie prepadný záloh pričom „priamy predaj" zálohu tretej osobe, ako zákonný spôsob výkonu záložného práva pri spotrebiteľovi je podľa § 53 ods.10 Občianskeho zákonníka vylúčený až od 01.06.2014, predmetné ustanovenie záložnej zmluvy je platné.
Nejedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Priamy predaj nie je v zákone ani v judikatúre určený za protiprávny spôsob výkonu záložného práva, len ho od 01.06.2014 nemožno uplatniť pri spotrebiteľovi.. V časti o určenie, že pohľadávka žalovaného zo zmluvy o úvere je premlčaná nesúhlasil s tvrdeným subsumovaním časti žaloby o určenie premlčania práva pod § 137 písm. c) CSP (či tu právo je alebo nie je) a to vzhľadom na ním poukázanú skutočnosť, že v dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Premlčanie je právnou skutočnosťou. Žaloba v časti o určenie premlčania je žalobou v zmysle § 137 písm. d) CSP o určenie právnej skutočnosti, nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu, súd preto žalobu v tejto časti zamietol správne.
K zamietajúcej časti žaloby v časti uplatnenia nároku na primerané finančné zadosťučinenie nesúhlasil a namietal tvrdenie žalobcov, že na pojednávaní konanom dňa 04.05.2018 potvrdil vyslanie tretej osoby (K.) za účelom návštevy žalobcov v ich domácnosti . Uvedenú skutočnosť v žiadnom prípade nepotvrdil, neuznal a ani žiadnym výkladom jeho vyjadrenia nemožno k takémuto záveru dospieť. K žalobcovým tvrdeniam, že inkorporovaním zmluvnej podmienky umožňujúcej priamy predaj zálohu bolo zasiahnuté do ich práv spotrebiteľa uviedol, že mu nie je zrejmé z akého dôvodu by malo byť žalobcom pre dojednanie priameho predaja ako spôsobu výkonu záložného práva priznané primerané finančné zadosťučinenie, a teda ako tým malo dôjsť k porušeniu ich práv ako spotrebiteľov. Priamy predaj v čase uzatvárania záložnej zmluvy nebol pri tzv. spotrebiteľských zmluvách (zmluvách uzatváraných so spotrebiteľom) zakázaný. Žalobcovia nemajú právo na priznanie finančného zadosťučinenia . Nedošlo k splneniu predpokladov na jeho priznanie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobcovia úspešne neuplatnili porušenie namietanej povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa, a ani nemohli, pretože k žiadnemu tvrdenému porušeniu práva či povinnosti nedošlo. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol aby odvolací súd aj s poukazom na jeho podané odvolanie rozhodol tak, že„Výrok I. rozsudku V.ného súdu Nitra, spis. zn. 9Csp/248/2016 zo dňa 14.02.2019 sa mení tak, že súd žalobu v časti o určenie, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 09161 - 06 zo dňa 13.11.2006, ktorým bola zabezpečená pohľadávka zo Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička" č. U 09161-06 zo dňa 13.11.2006, k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území D. J., V. D. J., V. J., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemky parcely registra „C", parcelné číslo XXX/X o výmere 881 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo XXX/X o výmere 475 m2, druh pozemku: záhrada a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX, na parcele číslo XXX/X, z a m i e t a. Výrok VI. Rozsudku V.ného súdu Nitra, spis. zn. 9Csp/248/2016 zo dňa14.02.2019sa mení tak, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi v I. rade a žalobcovi v II. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k názoru, že odvolania nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako i jeho dôvodov, odvolací súd nepovažuje za potrebné opakovať zistený skutkový stav, tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Obe strany sporu podali proti rozsudku odvolanie. Predmetom odvolacieho konania je preto celý výrok napadnutého rozsudku. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že záložné právo neexistuje. Rozhodnutie zdôvodnil v bode 35.7. rozsudku a založil ho na existencie
naliehavého právneho záujmu na danom určení, aplikácii Občianskeho zákonníka ,nepreukázaní uplatnenia záložného práva v roku 2011v priebehu plynutia premlčacej doby, neprerušení plynutia premlčacej doby splátkami do 19.9.2014 a premlčaním pohľadávky a záložného práva. Žalovaný v odvolaní namietal, že k realizácii záložného práva mohlo najskôr dôjsť 23.8.2010, kedy mohla začať plynúť premlčacia doba a záložné právo sa mohlo najskôr premlčať dňa 23.8.2013. Pôvodný veriteľ Dražby a aukcie s.r.o. začal s výkonom záložného práva 11.1.2011 , navrhol vykonanie dražby, čím začala premlčacia doba spočívať. Namietal posúdenie premlčania pohľadávky, nesprávnu aplikáciu Občianskeho zákonníka a retroaktivitu. Preto mal za to, že nepremlčaním pohľadávky nemohlo dôjsť k premlčaniu záložného práva.
9. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
10. Nakoľko základnou argumentáciou žalovaného bolo namietané premlčanie úverovej pohľadávky a záložného práva, odvolací súd sa prioritne musel zaoberať práve touto otázkou . V tomto smere je v zhode so žalobcami, že ak by skutočne bolo záložné právo premlčané, ide o dôvod určenia jeho neexistencie vo veci samej, nakoľko ide o prípustnú záložcom vznesenú obranu proti záložnému právu, ktoré z tohto dôvodu nemožno ani v budúcnosti vykonať (k tomu pozri i závery nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011). Záložca teda môže podať žalobu o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti, ak je toto premlčané, a dovolať sa jeho premlčania i v konaní o určenie jeho neexistencie ,ak má na takomto určení naliehavý právny záujem. Ak sa dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho žalobu o určenie, že tu (premlčané) záložné právo nie je, len s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva a že premlčané záložné právo „ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu nezaniká“ a je iba „oslabené o tzv. nárok a jedná sa o tzv. naturálne právo“. Ak sa záložný dlžník dovolal (dôvodne) premlčania záložného práva, je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja alebo iného speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Opačný názor vo svojich dôsledkoch popiera význam premlčania záložného práva a priznáva súdnu ochranu, prejavujúcu sa zamietnutím žaloby, ktorá smerovala proti výkonu premlčanom práva, hoci - ako vyplýva z ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety Občianskeho zákonníka - premlčané právo nemožno priznať (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011). Je potrebné poukázať na to, že námietku premlčania záložného práva možno uplatniť ten v konaní pred súdom (príp. iným štátnym orgánom), ktorým dražobník nie je (konanie na dobrovoľnej dražbe nie je súdnym konaním). Záložca teda v prípade premlčania záložného práva nemôže jeho premlčanie namietať v dobrovoľnej dražbe, ani v konaní o zaplatenie úverovej pohľadávky (tu možno namietať len premlčanie úverovej pohľadávky dlžník), a preto je v oprávnení záložcu podať v tomto smere žalobu o zákaz jeho výkonu príp. určenie neexistencie záložného práva, keďže ide o jedinú prípustnú obranu záložcu pred zrealizovaním premlčaného záložného práva. 11. Podľa § 100 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka, záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Z uvedeného vyplýva, že premlčanie záložného práva (ako práva majetkového) nie je vyňaté z premlčania, a pokiaľ sa toto týkalo nehnuteľností, záložné právo sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej lehote od kedy ho bolo možné vykonať po prvý raz (t.j. od splatnosti pohľadávky, ktorú zabezpečuje). Záložné právo sa však nepremlčí skôr, než ním zabezpečená pohľadávka. Odvolací súd je síce v zhode so žalobcami (a nesúhlasí so žalovaným), že v danej veci sa tak úverová pohľadávka, ako i záložné právo premlčuje v 3 ročnej premlčacej lehote (vzhľadom na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy). V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, v zmysle ktorého „ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“. V tomto smere nebola preto dôvodná argumentácia žalovaného o zákaze uplatňovania pravej retroaktivity a aplikácii Obchodného zákonníka. 12. V danej veci právny predchodca žalovaného vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňom 22.07.2010. Na žalovaného tak koniec premlčacej 3 ročnej lehoty (ohľadne úverovej pohľadávky i záložného práva) pripadol na deň 23.7.2013 (koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť od ktorej sa lehota začína
- § 122 ods. 2 OZ). Žalovaný tvrdil, že k premlčaniu mohlo dôjsť najskôr dňom 23.08.2013, čo v danom prípade jeho námietky uplatnenia výkonu záložného práva a spočívanie plynutia premlčacej doby nemá vplyv.
Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. 13.Pre posúdenie premlčania je preto rozhodujúce, či žalovaným uplatnenie výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby spôsobilo spočívanie premlčacej doby. Aby došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby musia byť splnené podmienky ustanovenia § 112 OZ. Veriteľ musí uplatniť svoje právo u príslušného orgánu alebo súdu a v konaní musí riadne pokračovať. Svojimi úkonmi nebráni priebehu konania a meritórnemu rozhodnutiu. Žalovaný v priebehu konania nepredložil žiaden dôkaz o riadnom pokračovaní v konaní o výkon záložného práva, poukazoval len na zápis na liste vlastníctva. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno a zápis v liste vlastníctva č. XXXX pre kat. územie D. J. „Poznamená sa oznámenie o začatí realizácie výkonu záložného práva v prospech záložného veriteľa auctio s.r.o. formou dobrovoľnej dražby „ nemá za následok spočívanie plynutia premlčacej doby. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku určenia ,že záložné právo neexistuje ako vecne správny potvrdil. K prerušeniu plynutia lehoty nedošlo podaním žaloby žalobcov vedenej na V.nom súdu Nitra pod sp.zn. 14Csp 76/2016, pretože sa jedná o iný zmluvný vzťah. Podaním určovacej žaloby sa nezastavuje plynutie premlčacej doby. Tá sa zastavuje podaním žaloby na plnenie. 14. Žalobcovia podali odvolanie proti II., III. výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti zmluvných podmienok, určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva. Odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, pretože potvrdil prvú výrokovú časť rozsudku určujúcu, že záložné právo neexistuje. Preto sa nezaoberal dôvodmi odvolania žalobcov a vyjadrením žalovaného. Žalobcovia na danom určení nepreukázali naliehavý právny záujem v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní. Domáhali sa neexistencie záložného práva. V tejto časti súd prvej inštancie skúmal ako predbežnú otázku záložnú zmluvu, úverovú zmluvu, premlčanie pohľadávky a zálohu. Vyhovenie žaloby by neprinieslo žalobcom zmenu právneho postavenia. Ich tvrdenie, že sú stále zapísaný v registri záložcov, a preto majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti záložnej zmluvy nie je daný pre vyhovujúcu časť rozsudku.
K problematike existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti záložnej zmluvy už najvyšší súd zaujal v minulosti právne závery. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 89/2007 uviedol, že ani prípadné určenie neplatnosti záložnej zmluvy nemôže viesť k odstráneniu právnej neistoty žalobcu alebo k zamedzeniu ohrozenia jeho práva. Určením neplatnosti záložnej zmluvy nemusí byť bez ďalšieho postavené na isto, že vôbec nevzniklo záložné právo, a na druhej strane na základe platnej záložnej zmluvy nemusí vždy vzniknúť záložné právo k nehnuteľnostiam, aj keď bolo vložené do katastra nehnuteľností. Záložná zmluva nie je neplatná len preto, že nevznikla pohľadávka, ktorú má zabezpečovať záložné právo založené na tejto zmluve (napríklad preto, že nedošlo k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej by mala pohľadávka vzniknúť, alebo preto, že takáto zmluva je neplatná a pod.). A aj keď je záložná zmluva platný právny úkon, záložné právo nevznikne, ak nevznikla pohľadávka, ktorú má záložné právo zabezpečovať. Vzhľadom na to, že určením platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi, nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napríklad vlastnícke).
15. Žalobcovia podali odvolanie proti V. výroku rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol v časti určenia, že pohľadávka žalovaného je premlčaná. Ako bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie túto otázku skúmal ako predbežnú. Nie je možné domáhať sa určovacou žalobou určenia otázky, ktorú súd v konaní rieši ako predbežnú otázku . Odvolací súd sa v tejto časti stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu a rozsudok ako vecne správny potvrdil. 16. Žalobcovia podali odvolanie proti IV. zamietajúcemu výroku rozsudku, ktorým im nebolo priznané finančné zadosťučinenie. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať. Je nutné prihliadnuť k tomu, akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobca zdôvodňuje, aké dôkazy v tomto smere označuje, avšak rozhodnou je úvaha súdu, ktorá smeruje k zisteniu primeranosti priznávaného zadosťučinenia v peniazoch. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností. Prihliadne na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Až na základe takto zistených skutočností je možné určiť výšku zadosťučinenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že hlavným kritériom pri finančnom zadosťučinení je kritérium primeranosti. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z. z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila, postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z. z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita. Aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi . Zároveň pri stanovení primeraného finančného zadosťučinenia musí súd prihliadnuť aj na výšku odškodňovania iných nemajetkových újm aprobovaných právnym poriadkom SR, napr. pri poškodení zdravia, ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a podobne, kde obyčajne dochádza k ujmám pre človeka závažným a často neodčiniteľným. Žalobcovia v tejto často odvodzovali svoj nárok z návštev tretích osôb konajúcich v mene žalovaného pri vymáhaní pohľadávky. V tejto časti okrem predloženia návrhu zmluvy, na ktorú sa odvolávali neprodukovali žiadne dôkazy. Treba však zhodnotiť postup žalobcov a žalovaného od poskytnutia úveru. Úver bol poskytnutý v roku 2006, žalobcovia ho nesplácali. Už právny predchodca žalovaného listom označeným ako pokus o zmier vyzval žalobkyňu na úhradu nedoplatku, následne pre neplatenie zaslal posledný pokus o zmier 26.02.2010. Samotná žalobkyňa listom z 19.9.2008 pred vyhlásením predčasnej splatnosti dlhu žiadala o povolenie splátok pre zlú sociálnu situáciu v rodine. Žalovaný ju akceptoval. Žalobcovia si od poskytnutia úveru neplnili svoje povinnosti , boli opätovne vyzývaný na platenie úveru. Preto ich tvrdenie, že konanie žalovaného, ktorý sa domáha iba vrátenia toho, čo im poskytol nemožno hodnotiť ako konanie, pre ktoré by im patrilo finančné zadosťučinenie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie aj v tejto časti ako vene správny potvrdil. Obe strany sporu podali odvolanie v časti náhrady trov konania. Súd prvej inštancie správne v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobcovia si uplatnili 4 samostatné nároky, z ktorých bolo úspešní len v jednom. Nesprávne však rozhodol o trovách konania pomerom úspechu. Jeho povinnosťou bolo rozhodnúť o každom samostatnom nároku o trovách konania. To znamená, že o každom rozhodnutom nároku mal
rozhodnúť podľa pomeru úspechu strán sporu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na nové konania.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).