Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Cob-20-2019.pdf
PDF · 160.08 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/20/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: GLÓRIA s.r.o., Moyzesova 58, 080 01 Prešov, IČO: 36 720 682, právne zastúpeného JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 42239265, proti žalovaným: 1. Technické služby mesta Prešov a.s., Bajkalská 33, 080 01 Prešov, IČO: 31 718 914, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s.r.o., Radlinského 173529, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, 2. Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 00327646, právne zastúpenému JUDr. Petrom Ličákom, advokátom so sídlom Záhradná 19/468, 082 12 Kapušany, IČO: 37943065, o zdržanie sa nekalosúťažného konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 22Cb/111/2016-120 zo dňa 19. septembra 2018, takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú p o v i n n í zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní a účtovaní poplatku označeného ako „Služby poskytované prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku“ v sume 90 eur s DPH.
II. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú p o v i n n í zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní a účtovaní poplatku označeného ako „Povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko“ v sume 35 eur s DPH.
III. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.1.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému v 1. rade zdržať sa nekalosúťažného konania, spočívajúceho v účtovaní poplatku označeného ako “Služby poskytnuté prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku” v sume 90 eur s DPH a poplatku označeného ako “Povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko v sume 35 eur s DPH. V žalobe tvrdil, že žalovaný ako mestská obchodná spoločnosť vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti technických služieb na území mesta Prešov, vrátane prevádzky pohrebísk na území Prešova a prevádzkovania pohrebnej služby. Prevádzkovanie pohrebiska žalovaným zahŕňa správu cintorína a iné činnosti súvisiace so správou a údržbou cintorína. V rámci prevádzkovania pohrebiska žalovaný v 1. rade účtuje poplatky za správu cintorína a za jednotlivé úkony pri správe cintorína a pohreboch, resp. užívaní cintorína inými subjektmi. Pokiaľ žalovaný alebo iná súkromná spoločnosť organizuje a vykonáva pohreb na cintorínoch v správe žalovaného, je povinná zaplatiť za služby žalovanému poplatky, ktoré sú stanovené cenníkom a schválené všeobecne záväzným
nariadením mesta Prešov. V roku 2011 zaviedol žalovaný v 1. rade do cenníka služieb účtovaných pohrebným službám aj poplatok označený a “Služby poskytnuté prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku” v sume 90 eur s DPH a poplatku označeného ako “Povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko v sume 35 eur s DPH. Tieto poplatky sú účtované len súkromným pohrebným službám a nie pohrebnej službe, ktorú prevádzkuje samotný žalovaný, ktorý má okrem prevádzkovania pohrebiska aj vlastnú pohrebnú službu. Z uvedeného dôvodu je žalobca toho názoru, že žalovaný zjavne zvýhodňuje seba a svoju pohrebnú službu, čím majú ostatné subjekty značnú nevýhodu v postavení na trhu pohrebných služieb a sú diskriminovaní v podnikaní, a tým sa dopúšťa nekalosúťažného konania. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v priebehu sporu predložil podnet na prešetrenie správania spoločnosti Technické služby mesta Prešov, a.s. zo dňa 27.5.2013, predbežné závery Protimonopolného úradu SR zo dňa 5.8.2013, vyjadrenie Protimonopolného úradu SR zo dňa 30.9.2013, faktúru č. 22025818 zo dňa 22.2.2018. Žalovaný v 1. rade s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Vzniesol námietku nedostatku svoje pasívnej legitimácie, keďže žalovaný v 1. rade na výber týchto poplatkov nemá dosah. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 5.6.2017 navrhol, aby súd pripustil pristúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného, a to Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 00 327 646. Uznesením č.k. 22 Cb/111/2016 zo dňa 26.4.2018 súd jeho návrhu vyhovel a pripustil, aby do konania ako žalovaný v 2. rade vstúpil ako žalovaný v 2. rade Mesto Prešov. Žalovaný v 2. rade k podanej žalobe uviedol, že namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu a žiada žalobu voči nemu zamietnuť, keďže on tieto poplatky neúčtuje. Zároveň uviedol, že výber týchto poplatkov je v súlade so zákonom a problém nastáva iba vtedy, ak žalovaný v 1. rade neúčtuje poplatky aj sebe. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaný v 1. rade bol založený zakladateľskou listinou zo dňa 30.11.1995. Jediným zakladateľom tejto spoločnosti je žalovaný v 2. rade, ktorý je jej 100% akcionárom. Činnosť žalovaného v 1. rade je zameraná na poskytovanie služieb verejnoprávneho charakteru, vrátane prevádzky pohrebných a cintorínskych služieb. Žalovaný v 2. rade schválil uznesením mestského zastupiteľstva Prešov všeobecne záväzné nariadenie č. 4/2011, ktorým sa schvaľuje Prevádzkový poriadok pohrebísk vo vlastníctve Mesta Prešov dňa 15.6.2011, s účinnosťou od 2.7.2011. Dňom schválenia žalovaný v 2. rade nesie plnú zodpovednosť za schválený cenník služieb. Žalovaný v 1. rade ako tzv. ako mestská obchodná spoločnosť vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti technických služieb na území mesta Prešov, vrátane prevádzky pohrebísk na území Prešova a prevádzkovania pohrebnej služby. Prevádzkovanie pohrebiska žalovaným zahŕňa správu cintorína a iné činnosti súvisiace so správou a údržbou cintorína. V rámci prevádzkovania pohrebiska žalovaný v 1. rade účtuje poplatky za správu cintorína a za jednotlivé úkony pri správe cintorína a pohreboch, resp. užívaní cintorína inými subjektmi. Pokiaľ žalovaný alebo iná súkromná spoločnosť organizuje a vykonáva pohreb na cintorínoch v správe žalovaného, je povinná zaplatiť za služby žalovanému poplatky, ktoré sú stanovené cenníkom a schválené všeobecne záväzným nariadením mesta Prešov. V roku 2011 zaviedol žalovaný v 1. rade do cenníka služieb účtovaných pohrebným službám aj poplatok označený ako “Služby poskytnuté prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku” v sume 90 eur s DPH a poplatku označeného ako “Povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko v sume 35 eur s DPH. Tieto poplatky sú účtované len súkromným pohrebným službám a nie pohrebnej službe, ktorú prevádzkuje samotný žalovaný, ktorý má okrem prevádzkovania pohrebiska aj vlastnú pohrebnú službu. Činnosti ako prepožičanie obradnej miestnosti, reprodukovaná hudba pri obrade, služby obradníka pred a počas obradu, ktoré by v zmysle čl. 14 ods. 9 VZN mali byť obsahom poplatku „Povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko“ vo výške 35 eur s DPH sú účtované samostatne ako jednotlivé služby a dokonca nejednotne, pretože raz sú fakturované konkurenčnej pohrebnej službe, inokedy objednávateľovi pohrebu. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil tak, že medzi žalobcom a žalovanými ide o obchodnoprávny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Vec právne posúdil podľa ustanovenia § 261 ods. 1, § 41, § 42 ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 53 Obchodného zákonníka, § 1, § 39 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže. Na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k presvedčeniu, že žalovaný v 1. rade účtovaním sporných poplatkov a žalovaný v 2. rade vyrubovaním týchto poplatkov sa dopúšťajú vo vzťahu k žalobcovi nekalosúťažného konania a nedovoleného obmedzovania hospodárskej súťaže. Žalovaný v 1. rade síce tvrdí, že tieto poplatky účtuje aj sám sebe, ich suma má byť v podstate obsiahnutá v každej jednej položke cenníka - toto tvrdenie je však fakticky nepreukázateľné, smeruje k domnienkam o dvojitom cenníku v oblasti poskytovania pohrebných služieb. Zákon o pohrebníctve nestanovuje, aké poplatky si možno účtovať ani presné kritériá kalkulácie týchto poplatkov, avšak žalovaný v 2. rade má pri aplikácii tohto zákona dbať na to, aby sa zároveň dodržiaval zákon o ochrane hospodárskej súťaže. To znamená, že ak právny predpis umožňuje meste schváliť účtovanie nákladov pre konkurenta spoločnosti, ktorej je 100% vlastníkom, takéto náklady musia byť vždy oprávnené,
odôvodnené a transparentné a nesmú viesť k diskriminácii medzi podnikateľmi. Ak tieto kritéria kalkulácia nespĺňa, konanie mesta môže mať zjavne vylučovací efekt - konkurenčné pohrebné služby už nemusia byť spôsobilé ďalej znášať tieto náklady bez toho, aby to nespôsobovalo ujmu ich podnikateľskej činnosti. Takýto prístup žalovaného v 2. rade k aplikácii ustanovení zákona o pohrebníctve by preto mohol viesť k vylúčeniu konkurencie z príslušného relevantného trhu. Aplikácia ustanovení zákona o pohrebníctve, ktorú realizuje žalovaný v 2. rade vyvoláva obavu z obmedzenia hospodárskej súťaže, pretože umožňuje žalovanému v 1. rade získať neadekvátny prospech, ktorý by bez účtovania tohto poplatku spoločnosť nezískala a jeho účtovaním žalovaný v 1. rade získava konkurenčnú výhodu, nakoľko sa jedná o poplatky, ktoré sú účtované iba konkurenčným pohrebným službám. Účtovanie predmetných poplatkov poskytuje spoločnosti Technické služby mesta Prešov, a.s., možnosť vylúčiť svojich konkurentov z trhu a v konečnom dôsledku by to mohlo mať vplyv na cenu, ktorú spotrebitelia zaplatia za jednotlivé služby konkurenčným pohrebným službám, keďže zvýšené náklady konkurentov sa môžu prejaviť vo vyšších cenách za pohrebné služby. Stotožnil sa s tvrdeným žalobcu, že v dôsledku účtovania sporných poplatkov dochádza k negatívnym dôsledkom v oblasti súťažného práva, ktoré podstatou je eliminovať negatívne dôsledky k zdravému konkurenčnému prostrediu na relevantnom trhu, teda konaním žalovaného v 2. rade je porušená zásada podnikateľskej korektnosti medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, preto súd žalobe žalobcu ako plne dôvodnej vyhovel. Súd aj bez návrhu vykonal dokazovanie ohľadom vykonateľnosti navrhovaného rozhodnutia, následkom čoho bol upravený žalobný petit o dodatok, že žalovanému v 2. rade sa ukladá zdržať sa konania spočívajúceho vo vyrubovaní sporných poplatkov. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP a namietal, že generálna klauzula nekalej súťaže je uvedená v § 44 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Tá uvádza základné predpoklady na to, aby konanie mohlo byť považované za nekalosúťažné: a) takéto konanie musí byť konaním v hospodárskej súťaži, b) takéto konanie musí byť v rozpore s dobrými mravmi c) takéto konanie musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom Tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. V rámci generálnej klauzuly nekalej súťaže treba poukázať predovšetkým na to, že konanie subjektu (porušiteľa) musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom. Podmienky nekalosúťažného konania žalovaný v 1. rade nenaplnil a nedopustil sa nekalosúťažného konania alebo konania obmedzujúceho hospodársku súťaž a žalobca nepreukázal, žeby k takémuto konaniu došlo. Poukázal na to, že je akciovou spoločnosťou, kde je jediným akcionárom Mesto Prešov ako žalovaný v 2. rade v tomto konaní. Mesto Prešov poverilo na základe zmluvného vzťahu, zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve a VZN Mesta Prešov č. 4/2011 zo dňa 15.6.2011 správou a starostlivosťou o cintoríny na území Mesta Prešov a výberom poplatkov obchodnú spoločnosť Technické služby mesta Prešov a.s. ako žalovaného v 1. rade. Opísal, že v rámci svojej štruktúry je okrem iného tvorený hospodárskymi strediskami s vlastným účtovníctvom, a to hospodárske stredisko „Správa cintorínov“ a hospodárske stredisko „Pohrebná služba“. Zo štruktúry je zreteľné, že žalovaný v 1. rade na jednej strane vystupuje ako prevádzkovateľ pohrebiska na podklade zmluvného vzťahu s Mestom Prešov (mandátna zmluva) zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve a VZN Mesta Prešov č. 4/2011 zo dňa 15.6.2011 a na strane druhej vystupuje ako podnikateľský subjekt poskytujúci služby v oblasti pohrebníctva. Namietal, že Okresný súd Prešov nesprávne vec právne a skutkovo posúdil, keď aj napriek bodu 5 a 6 tohto podania aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa ochrany hospodárskej súťaže, či zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, nakoľko z vyjadrenia Protimonopolného úradu SR č. 2354/PMÚ SR/2013 zo dňa 30.9.2013 na str. 2 jednoznačne vyplýva, že ak si žalovaný v 1. rade účtuje žalobcom namietané poplatky ako prevádzkovateľ pohrebiska aj svojej pohrebnej službe nedochádza k obmedzovaniu hospodárskej súťaže. Z iných podaní Protimonopolného úradu SR predložených žalobcom nevyplýva, žeby Protimonopolný úrad SR konštatoval, žeby sa žalovaný v 1. rade dopúšťal nekalosúťažného konania, resp. konania obmedzujúceho hospodársku súťaž a nevyplýva to ani z rozsudku, nakoľko ten je nepreskúmateľný a nevyplýva z neho ako úvahou, aj napriek dôkazom predložených žalovaným v 1. rade, Okresný súd Prešov dospel k takým záverom ako boli prezentované v rozsudku. Okresnému súdu Prešov doložil relevantné informácie - dôkazy, a to podaním zo dňa 11.9.2018, kde zdokladoval, že k výberom poplatkov medzi hospodárskymi strediskami žalovaného v 1. rade dochádza, a to akékoľvek námietky, resp. nároky zo strany žalobcu mali byť zamietnuté. Výnosy a náklady spojené so správou cintorínov žalovaný v 1. rade vedie na stredisku 26 (správa cintorínov), ktoré sa účtuje a navonok sa javí ako samostatná účtovná jednotka. Žalovaný v 1. rade zároveň vyvíja vlastnú podnikateľskú činnosť, ktorá je založená na poskytovaní služieb
občanom. Výnosy a náklady plynúce z týchto služieb sú evidované na hospodárskom stredisku 20 (pohrebníctvo), ktoré sa tiež javí navonok ako samostatná účtovná jednotka. Týmto spôsobom vedenia účtovníctva je u žalovaného v 1. rade jednoznačne oddelené poskytovane služieb v prospech mesta Prešov a v prospech ostatných klientov. Ďalej podotkol, že hospodárske stredisko 26 (správa cintorínov) účtuje poplatky plynúce z VZN všetkým pohrebným službám, teda aj žalobcovi. Účtovanie poplatkov u konkurenčných spoločností prebieha formou faktúr a účtovanie poplatkov z vlastnej pohrebnej služby prostredníctvom vnútropodnikového preúčtovania internými dokladmi, čo je v súlade so zákonom o účtovníctve a slovenskou legislatívou. Súd prvej inštancie v rozsudku neuvádza, či takúto skutočnosť akceptuje alebo nie a neurobil tak ani na hlavnom pojednávaní, nakoľko ak by sa Okresný súd Prešov zameral na túto podstatnú skutočnosť a na hlavnom pojednávaní uviedol, že predložený dôkaz podaním zo dňa 11.9.2018 neakceptuje, žalovaný v 1. rade by navrhol jednoznačne znalecké dokazovanie - audit, z ktorého by vyplynulo, že body 7 a 8 sú pravdivé. Ďalej poukázal na to, že v generálnej klauzule nekalej súťaže sa myslia dobré mravy, ktoré sa dotýkajú hospodárskej súťaže a nedobré mravy vo všeobecnosti. Okresný súd Prešov neupriamil pri posudzovaní dobrých mravov fakt, že nie žalovaný, ale žalobca sa dopúšťa konania v rozpore s dobrými mravmi, resp. nezákonného konania, keď poplatky vyberá od konečných spotrebiteľov, hoci na to nemá právo a porušuje zákon. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď aplikoval ustanovenie Obchodného zákonníka týkajúce sa ochrany hospodárskej súťaže, či zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, hoci nebolo preukázané zo strany žalobcu, žeby sa žalovaný v 1. rade dopúšťal takéhoto konania, ktoré by spôsobilo nerovné postavenie na trhu poskytovania pohrebných služieb v meste Prešov, resp. takého konania, ktoré by zvýhodňovalo žalovaného v 1. rade, resp. takéto konanie, ktoré by žalobcovi spôsobovalo ujmu. Súd prvej inštancie postupoval nezákonne ak rozhodol tak ako je to uvedené v napadnutom rozsudku, ktorým de facto môže zamedziť výberu zákonných poplatkov žalovanými, hoci bez toho aby jednoznačne preukázal, že tieto poplatky sú vyberané v rozpore s legislatívou, resp. boli vyberané tak, že by zvýhodňovali žalovaného 1. rade, resp. ktoré by žalobcovi spôsobovalo ujmu. Dokonca nepripustil vykonať dokazovanie formou predloženia počtu pohrebov žalobcu od roku 2011 a z oficiálnych čísel pritom vyplýva, že výberom poplatkov nebola žalobcovi spôsobená ujma, čo preukazujú aj počty vykonaných pohrebov - neklesajú, práve naopak majú stúpajúcu tendenciu. Kým v roku 2011 vykonal žalobca 211 pohrebov, v roku 2017 to už bolo 241. Z verejne dostupných databáz jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nie je spôsobovaná v hospodárskej súťaží, práve naopak žalobcovi sa každoročne zvyšuje celkový obrat aj zisk, teda akékoľvek podozrenia na nekalosúťažné konanie žalovaného v 1. rade sú vykonštruované žalobcom bez preukázania relevantných dôkazov. K tomu pripojil kópiu výkazu ziskov a strát žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 22Cb/111/2016-120 zo dňa 19.9.2018 v celom rozsahu a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
4. Žalovaný v 2. rade vo včas podanom odvolaní, ktorý podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP poukázal na ustanovenie § 185 ods. 3 CSP, §132 ods. 1 CSP, § 79 ods. 1 OSP, § 216 ods. 1, 2 CSP, § 129 ods. 1 CSP a poukázal na judikatúru, t.j. rozhodnutie č. I ÚS 233/97, na uznesenie NS SR 4 Obdo/51/2016, k tomu čo má obsahovať petit návrhu. Poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému v 1. rade zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v účtovaní poplatku označeného ako „služby“, zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v účtovaní poplatku označeného ako „služby poskytnuté prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku“ v sume 90,- s DPH a poplatku označeného ako „povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisku v sume 35,- eur s DPH“. Následne žalobca navrhol, aby súd pripustil pripustenie ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného, a to mesto Prešov, čo mu súd prvej inštancie uznesením, č.k. 22Cb/111/2016 zo dňa 26.4.2018 vyhovel a pripustil, aby do konania ako žalovaný v 2. rade vstúpil ako žalovaným v 2. rade Mesto Prešov. Žalobca však neupravil petit žaloby v podanom návrhu na pripustenie ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného tak, aby zodpovedal skutočnosti, že žalované súd dva subjekty, teda petit zostal v pôvodnom znení. Takýto petit je podľa jeho názoru nevykonateľný, keďže vymedzenie povinností v ňom obsiahnuté je nepresné a neúplné
- žalovaný v petite vymedzuje predmet konania - žalovaný tým, že neopravil petit žaloby tak aby zodpovedal stavu po pripustený žalovaného v 2. rade, vymedzil predmet konania tak, že s predmet konania týka iba žalovaného v 1. rade a konkrétne toho, že ma súd v rozsudku žalovanému v 1. rade uložiť povinnosť zdržať sa účtovania sporných poplatkov. V tomto prípade bol petit žaloby naviac všeobecný a neurčitý a teda nevykonateľný. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu I ÚS 233/97, podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu je povinný podľa § 43 ods. 1 OSP uznesením vyzvať účastníka, aby ho v určenej lehote opravil alebo doplnil a súčasne bol povinný účastníka poučiť ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Citoval ustanovenie § 185 ods. 3 CSP a dôvodovú správu k §
185 CSP k tomu, že súd má úplne bezvýnimočne obmedzenú dôkaznú iniciatívu. Len celkom výnimočne bude môcť súd podľa novej úpravy vykonať dôkazy, ktoré procesné strany nenavrhli. Súd prvej inštancie v bode 35 napadnutého rozsudku uvádza, že „Súd aj bez návrhu vykonal dokazovanie ohľadom vykonateľnosti navrhnutého rozhodnutia, následkom čoho bol upravený žalobný petit o dodatok, že žalovanému v 2. rade sa ukladá zdržať sa konania spočívajúceho vo vyrubovaní sporných poplatkov.“ Z uvedeného vyplýva, že súd vykonal dokazovanie ohľadom vykonateľnosti navrhovaného rozhodnutia, podľa čoho bol následne upravený žalobný petit o dodatok, že žalovanému v 2. rade sa ukladá povinnosť zdržať sa konania spočívajúceho vo vyrubovaní sporných poplatkov. Neuviedol však, aké konkrétne dôkazy vykonal. Podľa názoru žalovaného v 2. rade súd nevykonal žiadne dokazovanie, pretože skutočnosť, že navrhované rozhodnutie nebude vykonateľné (po tom ako žalovaný zažaloval aj žalovaného v 2. rade bez toho, aby upravil petit) je zrejmá aj bez vykonania dokazovania - súd mal v spisy k dispozícii aj žalobu aj podanie žalobcu z 5.6.2017, ktorým žiada o pristúpenie do konania žalovaného v 2. rade, ale bez zmeny petitu. Otázkou zostáva z akého dôvodu súd poukazuje na aplikáciu § 185 ods. 3 CSP, keď toto ustanovenie nepoužil. Súd prvej inštancie došiel k záveru, že podľa § 185 ods. 3 CSP môže upraviť petit v prípade, ak zistí, že je petit nevykonateľný. Ustanovenie § 185 ods. 3 CSP súdu prvej inštancie dáva oprávnenie na úpravu petitu v prípade ak je nevykonateľný - nepresný, neúplný. Súd je ale podľa § 216 ods. 1 CSP viazaný žalobným návrhom žalobcu. Ustanovenie § 185 ods. 3 CSP ani iné ustanovenie CSP v žiadnom prípade neoprávňuje súd na žiadnu zmenu petitu v prípade ak je nevykonateľný - nepresný, neúplný, v tom prípade má podľa § 129 ods. 1 OSP poučiť žalobcu, aby petit žaloby upravil. Ustanovenie § 185 ods. 3 CSP dáva súdu oprávnenie vykonať dokazovanie na zistenie, či navrhované rozhodnutie je vykonateľné, ale v žiadnom prípade nedáva mu oprávnenie na zmenu petitu v prípade, ak súd zistí, že navrhované rozhodnutie vykonateľné nebude. Ak zistí, že petit je nepresný a neúplný, má podľa § 129 ods. 1 CSP povinnosť žalobcu vyzvať aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní. Súd prvej inštancie bezprecedentne prekročil právomoci súdu, čo je závažným porušením povinnosti súdu podľa § 129 ods. 1 CSP. Podľa jeho názoru ide o neprípustnú aktivitu súdu, ktorá má za následok porušenie princípu rovnosti účastníkov. Ďalej v odvolaní namietal, že tvrdenia súdu v bode 30 a 35 napadnutého rozsudku nekorešpondujú so znením výroku I a II rozsudku, podľa ktorého má žalovaný v 2. rade povinnosti sporné poplatky nevyrubovať, sporné poplatky neúčtovať a podľa bodu 30 a 35 rozsudku má žalovaný v 2. rade iba povinnosť sporné poplatky nevyrubovať. Podľa uvedeného súd vo výroku I a II rozsudku zaviazal žalovaného v 2. rade na plnenie povinnosti, ktorú ani podľa súdu nemá - sporné poplatky neúčtovať. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a výroky I a II rozsudku sú nevykonateľné. Keďže jediná zmienka o zmene petitu žaloby sa nachádza v čl. 35 napadnutého rozsudku a jeho znenie na základe vyššie uvedeného nekorešponduje so znením výroku I a II, nie je jasné, či súd pochybil, keď nesprávne preniesol znenie petitu do výroku I a II rozsudku - v prípade, ak je relevantné znenie petitu uvedené v bode 35 rozsudku, t.j. výrok I a II rozsudku má znieť podľa petitu uvedeného v bode 35 rozsudku, alebo súdu zmenil petit žaloby druhý krát - v prípade, ak je relevantné znenie petitu uvedené vo výroku I a II rozsudku, tak súd musel zmeniť znenie petitu aj druhý krát - súd zmenil vo výroku I a II rozsudku znenie petitu uvedené v bode 35 rozsudku, a teda sú tri rôzne znenia petitu a jeho dve zmeny, ktoré vykonal súd z vlastnej iniciatívy: a) znenie petitu uvedené v žalobe b) znenie petitu uvedené v bode 35 rozsudku (zmena petitu č. 1 vykonaná súdom) c) znenie petitu uvedené vo výroku I a II rozsudku (zmena petitu č. 2 vykonaná súdom). Na základe vyššie uvedeného je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Žalobca žaloval žalovaného v 2. rade až po vyjadrení žalovaného v 1. rade, že nie je pasívne legitimovaný v spore - t.j. žalobca žalovaného v 2. rade žaloval pre istotu, pre prípad, ak by žalovaný v 1. rade nebol v spore pasívne legitimovaný. Žalobca ani v žalobe a ani v podaní doručeným súdu dňa 5.6.2017, ktorým navrhol aby súd pripustil pristúpenie žalovaného v 2. rade neuvádza, žeby žiadal súd, aby rozhodol, aby žalovaný v 2. rade „nevyruboval“ sporné poplatky - žalobca vždy hovorí iba o „účtovaní“ sporných poplatkov. T.j v prípade, ak by žalobca požiadal pri žalovaní žalovaného v 2. rade aj o zmenu petitu, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o alternatívny petit, keď súd v prípade, ak voči jednému zo žalovaných vyhovie voči druhému ju musí zamietnuť (od obidvoch je požadované splnenie tej istej povinnosti - „neúčtovať“). Pri požadovaní splnení tej istej povinnosti „neúčtovať“ nemôžu byť v spore pasívne legitimovaný obaja žalovaní. Podľa rozsudku NS SR 3Cdo/190/2008 súd by mohol použitím iných slov vyjadriť presnejšie povinnosť „neúčtovať“, t.j. môže napr. inými slovami presnejšie označiť slovo účtovať, napr. použitím slova ako vyberať a pod.. Petit by potom znel: - žalovaný je povinný zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo výbere sporných poplatkov. Slovné spojenie „vyrubovať sporné poplatky“ sa v súdnom spise objavuje prvý krát až pri vyhlásení rozsudku na pojednávaní dňa 19.9.2018. Žalobca ho počas celého konania nepoužil ani raz. Súd určením povinnosti „nevyrubovať“
prakticky zmenil podstatu a samotný zmysel žalobného návrhu, keď určil žalovanému v 2. rade splnenie povinnosti, o splnenie ktorej žalobca nežiadal. Podľa rozsudku NS SR 3Cdo/190/2009 mohol súd pristúpiť k takejto úprave petitu iba pod podmienkou, že petit žaloby by bol určitý a zrozumiteľný. V tomto prípade bol ale petit žaloby po pristúpení žalovaného v 2. rade vadný. K svojvoľnej a nezákonnej zmene petitu zo strany súdu došlo pravdepodobne až na pojednávaní dňa 19.9.2018, na ktorom súd vyhlásil rozsudok. Ani v zápisnici z pojednávania sa pri odôvodnení rozsudku po jeho vyhlásení o zmene petitu nič nehovorí - iba výrok rozsudku obsahuje už zmenený petit - prvý krát sa v konaní objavu slovné spojenie „vyrubovať sporné poplatky“. Zmenou petitu došlo k zásadnej zmene predmetu sporu: a) do zmeny petitu súdom - rozsah predmetu konania (okruh vecí, o ktorom súd rozhoduje) je vymedzeným petitom uvedeným v žalobe nasl.:
- konanie sa týka iba žalovaného v 1. rade
- konanie sa týka iba povinnosti žalovaného v 1. rade zdržať sa účtovania sporných poplatkov b) po zmene petitu súdom - rozsah predmetu konania (okruh vecí o ktorom súd rozhoduje) je vymedzený zmeneným petitom nasl.:
- konanie sa týka žalovaného v 1. rade aj žalovaného v 2. rade
- konanie sa týka povinnosti žalovaného v 1. rade zdržať sa účtovania sporných poplatkov a povinnosti žalovaného v 2. rade zdržať sa vyrubovania sporných poplatkov. Keďže o zmene petitu sa žalovaný v 2. rade dozvedel až dňa 13.10.2018, keď mu bol doručený rozsudok, tak na túto zmenu petitu a na zmenu celkovej situácie v spore už nemohol zareagovať v konaní pred OS PO, preto to robí v tomto odvolaní. Na základe uvedeného tým, že súd neumožnil žalovanému v 2. rade oboznámiť sa so zmenou petitu (podľa bodu 35 rozsudku) a neposkytol mu možnosť sa k zmenenému petitu vyjadriť podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP „Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“. Ďalej namietal, že vec nepatrí do právomoci OS PO, petit žaloby (pred aj po zmene) nezodpovedá hmotnému právu a nie je mu možné vyhovieť. Poukázal na § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorých Obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy môže vydávať nariadenia len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Takéto nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanovením zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.“ Ďalej poukázal na ustanovenie § 20 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, podľa ktorého prokuratúra vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonom a ostatných všeobecne záväzných predpisov orgánmi verejnej správy pri výkone verejnej správy v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Ďalej zdôraznil, že súd rozhodol tak, že žalovaný v 2. rade nesmie vyrubovať sporné poplatky, t.j. nesmie prijať VZN, v ktorom by sporné poplatky vyžadoval, resp. musí sporné VZN zrušiť - súd prakticky prikázal žalovanému v 2. rade zrušiť, resp. zmeniť platnú a účinnú právnu normu VZN č. 4/2011, t.j. súd prakticky rozhodol, že VZN č. 4/2011 je nezákonné. Žalovaný v 1. rade nesmie účtovať sporné poplatky na základe platného a účinného VZN 4/2011, t.j. súd prakticky zakázal žalovanému aplikovať v praxi platnú a účinnú právnu normu VZN 4/2011. V praxi môže žalovaný v 2. rade rozsudok OS PO plniť jedine tak, že zruší platné a účinné VZN 4/2011 v časti, ktorá sa týka sporných poplatkov a neprijme už žiadne nové VZN, ktorým by vyrubil sporné poplatky - hoci by to bolo v súlade so zákonom. V praxi môže žalovaný v 1. rade rozsudok OS PO plniť jedine tak, že nebude nikomu účtovať sporné poplatky, na výber ktorých je oprávnený podľa platného a účinného VZN 4/2011, t.j. nebude v praxi aplikovať platné a účinné VZN 4/2011 v časti, ktorá sa týka sporných poplatkov. Podľa jeho názoru súdu prvej inštancie v tomto konaní nemohol napadnutým rozsudkom prakticky zakázať v praxi aplikovať VZN 4/2011, v časti ktorá sa týka sporných poplatkov, t.j. prakticky podľa rozsudku OS PO ako by VZN 4/2011 stratilo platnosť a účinnosť, t.j. súd prakticky rozhodol, že VZN 4/2011 je nezákonné a ako také sa nemôže v praxi aplikovať. V prípade, ak žalobca nechce, aby mu boli sporné poplatky účtované, pretože ich považuje za nezákonné, mali by sa obrátiť na prokuratúru a žiadať, aby prokurátor podal protest proti VZN 4/2011. V prípade, že žalobca považuje sporné poplatky za zákonné, nemôže potom logicky žiadať súd, aby v tomto konaní rozhodol tak, aby mu sporné poplatky žalovaný neúčtoval, v tomto konaní môže žiadať iba to, aby súd rozhodol, že ich žalovaný má účtovať aj svojej pohrebnej službe. Účinky rozsudku OS PO na aplikáciu VZN 4/2011 v praxi sú tie isté ako by boli účinky vyhlásenia VZN 4/2011 za nezákonné krajským súdom v konaní podľa § 367 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. V
oboch prípadoch by sa VZN 4/2011 v praxi nemohlo aplikovať. Podľa napadnutého rozsudku OS PO by žalovaný v 2. rade už vôbec nikdy nemohol vyrubiť sporné poplatky - ani keby prijal nové VZN, ktoré by bolo v súlade so zákonom, t.j. poplatky by nebolo možné vôbec vyberať. V prípade ak žalobca nechce, aby mu boli sporné poplatky účtované (vyplýva to zo znenia petitu, že to nechce), pretože ich považuje za nezákonné, mali by sa obrátiť na prokuratúru a žiadať, aby prokurátor podal protest proti VZN 4/2011. V prípade, ak žalobca považuje sporné poplatky za zákonné, tak logicky nemôže žiadať súd, aby v tomto konaní rozhodol tak, aby mu žalovaný sporné poplatky neúčtoval, môže iba žiadať, aby súd rozhodol, že ich žalovaný má účtovať aj svojej pohrebnej službe. Podľa jeho názoru, aby súd mohol rozhodnúť o žalobe žalobcu o zákaze vyrubovať sporné poplatky, musel vyriešiť základnú otázku, či je vyrubovanie sporných poplatkov zákonné alebo nezákonné, t.j. VZN 4/2011 je zákonné alebo nezákonné. Podľa jeho názoru nespadá do právomoci súdu prvej inštancie rozhodnúť o nezákonnosti VZN, pretože na takéto rozhodnutie nemá právomoc. Ďalej namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania svojich tvrdení, že sú sporné poplatky žalovaným v 1. rade vôbec účtované konkurenčným pohrebným službám, a to na základe týchto skutočností:
- súd iba konštatuje, ako fakt skutočnosť, že sporné poplatky sú žalovaným v 1. rade účtované konkurenčným pohrebným službám, ale neuvádza na základe akých dôkazov má tieto tvrdenia žalobca preukázané:
- žalobca nepredložil ani jeden účtovný doklad, ktorým by preukázal, že mu žalovaný v 1. rade účtoval sporné poplatky
- žalobca nepredložil ani jeden účtovný doklad, ktorým by preukázal, že žalovaný v 1. rade vôbec účtoval sporné poplatky iným konkurenčným pohrebným službám
- súd v rozsudku neuvádza jediný dôkaz, na základe ktorého mal za preukázané tvrdenia žalobcu o tom, žeby žalovaný v 1. rade vôbec účtoval sporné poplatky žalobcovi a iným konkurenčným pohrebným službám Pre neunesenie dôkazného bremena navrhol žalobu zamietnuť. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ničím nepreukázal ani svoje tvrdenie o tom, že žalovaný v 1. rade neúčtuje sporné poplatky svojej pohrebnej službe. Žalovaný v 1. rade - pohrebné služby účtuje sporné poplatky žalovanému v 1. rade - správcovi pohrebiska. Žalobca predložil faktúru č. 22025818 zo dňa 22.8.2018, ktorá bola vystavená žalovaným v 1. rade a bola adresovaná súkromnej osobe (zákazníkovi žalovaného v 1. rade) a neobsahuje v predmete sporné poplatky, t.j. žalovaný v 1. rade - pohrebné služby touto faktúrou nefakturuje svojmu zákazníkovi sporné poplatky. Táto faktúra je jediný dôkaz, ktorý žalobca súdu v tomto konaní doložil na preukázanie svojich tvrdení o tom, že žalovaný v 1. rade neúčtuje sporné poplatky svojej pohrebnej službe. Dôkazné bremeno, aby preukázal, že žalovaný v 1. rade neúčtuje sporné poplatky svojej pohrebnej službe, je na žalobcovi a on ho neuniesol. Na žalobcovi je dôkazné bremeno, aby ho preukázal, že žalovaný v 1. rade neúčtuje sporné poplatky svojej pohrebnej službe a žalobca na základe vyššie uvedeného toto dôkazné bremeno neuniesol. Podľa § 228 ods. 2 CSP je súd povinný jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Súd to v napadnutom rozsudku neurobil. V prípade ak nezobral do úvahy dôkazy predkladané žalovaným v 1. rade, mal tento svoj postup riadne odôvodniť, čo nespravil. Jeho argumentáciu uvedenú v bode 26 v súvislosti s nevykonaním navrhnutých dôkazov považuje za náležitú. Ďalej poukázal na to, že z vyjadrenia Protimonopolného úradu SR č. 2354/PMÚ SR/2013 zo dňa 30.9.2013 jednoznačne vyplýva, že ak žalovaný v 1. rade - správca pohrebiska účtuje sporné poplatky aj žalovanému v 1. rade - pohrebná služba, nedochádza k obmedzovaniu hospodárskej súťaže. Ak sa to preukáže, tak nezískava žalovaný v 1. rade konkurenčnú výhodu, čím sa nevytvárajú podmienky pre obmedzenie hospodárskej súťaže zo strany žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade a je potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť aj z toho dôvodu. V konaní sa nad všetku pochybnosť preukázalo, že žalovaný v 1. rade - pohrebné služby platí sporné poplatky žalovanému v 1. rade správcovi pohrebiska, a teda žiadna spoločnosť nezískava konkurenčnú výhodu, čím sa nevytvárajú podmienky pre obmedzenie hospodárskej súťaže zo strany žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade, a preto mal súd žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Za nesprávny považuje aj názor súdu prvej inštancie, že v prípade vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade sa jedná o obchodnoprávny vzťah. Zdôraznil, že na úseku miestnych daní a poplatkov má obec originálnu kompetenciu - samotný výkon pôsobnosti už podlieha len jej rozhodovacej právomoci a regulácii vlastnými všeobecnými nariadeniami. Keďže pri vydávaní VZN na úseku daní a poplatkov sa jedná o legislatívnu činnosť obce a v prípade VZN sa jedná o normatívne právne akty obce a výkon správy daní a poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 369/1990 Zb. patrí výlučne obci, tak v prípade vzťahu žalovaného v 2. rade ako subjektu oprávneného vyrubovať pri výkone samosprávy sporné poplatky platným a neúčinným VZN a žalobcu ako subjektu povinnému tento poplatok platiť sa v žiadnom prípade nejedná o obchodnoprávny vzťah - nejedná sa o oblasť súkromného práva, ale o oblasť
verejného práva. Žalovaný v 1. rade v tomto vzťahu vystupuje ako obec pri výkone samosprávy a nie ako podnikateľ. Tento vzťah sa nespravuje obchodným zákonníkom. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade ako subjektu oprávneného vyrubovať správne poplatky platným a účinným VZN a žalobcom ako subjektu povinnému tento poplatok platiť, nie je splnená ani jedna podmienka konania hospodárskej súťaži: a) medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom neexistuje súťažný vzťah - nie sú konkurenti b) v prípade konania žalovaného v 2. rade (vyrubenie sporných poplatkov platným a účinným VZN 4/2011) sa nejedná o konanie uskutočnené v rámci tohto súťažného vzťahu Na prípade, keď by žalovaný v 2. rade ako orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávy zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom obmedzoval súťaž sa aplikuje § 39 ZOHS, tieto prípade aj nepatria právomoci OS PO, tieto prípady môže riešiť jedine Protimonopolný úrad. Za pochybenia uvedené v bodoch F a G odvolania, si môže súd sám - nastali ako dôsledok svojvoľnej a nezákonnej zmeny petitu žaloby zo strany súdu, keď práve súd uložil žalovanému v 2. rade ako orgánu územnej samosprávy povinnosť nevyrubovať pri výkone samosprávy sporné poplatky, t.j. predmetom sporu urobil konanie upravené v § 39 ZOHS práve súd. Iba súd tvrdí, že žalovaný 2. rade prijatím VZN 4/2011 a ním vyrubenými spornými poplatkami obmedzil hospodársku súťaž a porušil zákon, t.j. tvrdí, že VZN 4/2011 je nezákonné - žalobca to nikdy netvrdil (bližšie viď. alternatívny petit s. 7, 8 odvolania). Súd uložením žalovanému v 2. rade povinnosti „nevyrubovať“ sporné poplatky prakticky zmenil podstatu a samotný zmysel žalobného návrhu, keď určil žalovanému v 2. rade splnenie povinnosti, o splnenie ktorej žalobca nežiadal. K výroku II rozsudku, že žaloba má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % namietal, že súd má skúmať dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP a žalobcovi náhradu trov nepriznať. Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „ zákon o súdnych poplatkoch“), ktorý upravuje, že od poplatku sú oslobodené tiež obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu. Žalovaným v tomto konaní je Mesto Prešov a toto konanie je vo veci verejného a spoločensky prospešného záujmu. Verejný a spoločensky prospešný záujem spočíva v tom, že predmet sporu sa týka VZN 4/2011 Mesta Prešov, ktoré mesto prijalo ako orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávy. V predmetnom konaní sa jedná o žalobu voči obci, za jej konanie
- vyrubenie sporných poplatkov VZN 4/2011, ktoré súvisí priamo so zabezpečovaním verejných potrieb, tak v predmetom konaní sa jedná o vec verejného a spoločensky prospešného záujmu, v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
5. Žalobca k vyjadreniam k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že podstata toho súdneho konania spočíva v komparácii dvoch právnych úprav, a to oblasti pohrebníctva za účinnosti starého právneho predpisu zákona č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve a súčasne účinného zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2011. Cieľom zákona č. 131/2010 Z. z. bolo odstrániť opakujúce sa vylučujúce neodôvodnené praktiky konkurencie zo strany prevádzkovateľa pohrebiska a tento rozviazal a umožnil zdravé konkurenčné prostredie na trhu pohrebných služieb a to tak, že prevádzkovateľ pohrebiska je povinný umožniť vstup pohrebným službám na pohrebisko za podmienok stanovených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa pohrebiska. Súčasťou prevádzkového poriadku prevádzkovateľa pohrebnej služby je aj uvedenie transparentných a odôvodnených položkovitých nákladov, ktoré vzniknú prevádzkovateľovi pohrebiska s umožnením vstupu pohrebnej služby na pohrebisko. Vzhľadom na to, že prevádzkovateľom pohrebiska podľa ustanovenia § 17 akt. zákona môže byť samotná obec, právnická osoba obcou na tento účel zriadená alebo iný prevádzkovateľ pohrebiska, zákon kladie dôraz na to, aby daný subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami vykonával túto svoju činnosť transparentne a nanajvýš odborne tak, aby bola možná verejná kontrolovateľnosť nakladania s verejnými prostriedkami čo v danom prípade absentuje. Jediným dôvodom zavedenia sporných poplatkov zo strany žalovaného v 2. rade bola jeho reflexia na zmenu zákona v stanovení jasných pravidiel, v umožnení prevádzkovateľom pohrebných služieb vstup na pohrebisko. Žalovaný v 2. rade uvedomujúc si túto skutočnosť, že príde o dominantné postavenie na trhu pohrebných služieb, schválil cenník cintorínskych služieb, do ktorého inkorporoval sporné položky, ktoré mu mali zabezpečiť čiastočnú náhradu v strate jeho dovtedy dominantného postavenia na trhu pohrebných služieb. Z výsluchu ekonomického oddelenia žalovaného v 1. rade - p. G.. F. P., na pojednávaní dňa 19.9.2018 vyplynulo, že žalovaný v 1. rade explicitne sporné položky neúčtuje, ale má ich rozkalkulované do cien ostatných, nimi poskytovaných služieb, v ktorých sú rozpočítané sporné položky. Taktiež v tomto tvrdení svedka G.. P. treba vidieť vnútornú ambivalentnosť, keď na jednej strane tvrdí, že sporné položky sú účtované pod inými položkami a na druhej strane je na webovej stránke žalovaného v 1. rade zverejnený cenník, ktorý obsahuje sporné položky a umožňuje žalovanému v 1. rade tieto položky účtovať bez toho, aby sa museli „skrývať“ do iných položiek. Už minimálne takéto správanie žalovaného
v 1. rade vzbudzuje pochybnosti o jeho čestných praktikách. Neobstojí ani argumentácia žalovaného v 1. rade, že súd tým, že nevykonal ním navrhovaný dôkaz - porovnanie počtu vykonaných pohrebov žalobcom od prijatia sporných poplatkov do súčasnosti, nedostatočne zistil skutkový stav veci. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní operuj s údajmi z portálu Finstat, ako aj s údajmi v počte vykonaných pohrebov, ktorými sa snaží preukázať, že neexistuje príčinná súvislosti medzi prijatím a účtovaním sporných poplatkov a poklesom tržieb a počtom vykonaných pohrebov žalobcom. Nekalosúťažné konanie je definované ako ohrozovací delikt, teda postihuje akékoľvek konanie, ktoré je spôsobilé narušiť hospodársku súťaž, ovplyvňovať štruktúru trhu a stupeň súťaže je oslabený. V konaní žalovaných treba vidieť nielen negatívny dopad k ostatným súťažiteľom, ale aj dopad na konečných spotrebiteľov, ktorí v konečnom dôsledku tieto negatívne vplyvy znášajú. Nárast počtu pohrebov a nárast tržieb žalobcu nepreukazuje skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade sa nedopúšťajú konania, ktoré by nenarušovalo, resp. nebolo spôsobilé narušiť hospodársku súťaž. Za nedôvodné považuje námietku žalovaného v 2. rade o nedostatku pasívnej legitimácie a prekročeniu kompetencie súdu vo svojom rozhodnutí.
6. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania a tvrdenia a argumenty žalobcu považuje za právne irelevantné a vyvrátil jednoznačne všetky námietky žalobcu a preukázal opak toho, čo žalobca deklaruje, a to, že poplatky zvýhodňujú žalovaného v 1. rade pred inými podnikateľskými subjektmi. Uviedol, že správa o faktických zisteniach zo dňa 18.1.2012 jednoznačne preukazuje, že žalovaný v 1. rade nie je absolútne zvýhodnený a teda nemožno absolútne hovoriť o nejakom nekalosúťažnom konaní, či dokonca obmedzovaní hospodárskej súťaže. Zotrval na tom, že sa jedná o výber zákonného poplatku a neoplatené poskytovanie služby. Účelom výberu položiek teda nie je ani nebolo vytváranie zisku v prospech žalovaného v 1. rade ako je to prezentované zo strany žalobcu.
7. Žalobca v stanovisku žalovaného v 1. rade uviedol, že predložený listinný dôkaz je nepreskúmateľný navonok, nakoľko neposkytuje žalobcovi dostatočný podklad k tomu, aby hodnoverne verifikoval skutočnosti ním uvedené a viedol vo vzťahu k týmto skutočnostiam kontradiktórnu polemiku. Predmetom audítorského zisťovania je obdobie účtované účtovného roka 2018, teda predstavuje len fragment obdobia, počas ktorého malo zo strany žalovaných dochádzať k porušovania práva hospodárskej súťaže. Žalobca sa domáhal svojho práva na súde až v období datovanom začiatku roka 2015, kedy sa začali naplno prejavovať antisúťažné praktiky žalovaných. Žalovaný v 1. rade a jeho hospodárske stredisko správa cintorínov v období roka 2018 účtoval sporné položky bez rozdielu všetkým, na relevantnom trhu pôsobiacim spoločnostiam poskytujúcim pohrebné služby, teda aj vlastnému hospodárskemu stredisku. Uvedený záver vyvrátil žalobca predložením faktúr za 2018 na súdnom pojednávaní konanom dňa 19.9.2018, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ak pohreb vykonáva žalovaný v 1. rade, tak sporné položky klientom neúčtuje. Žalovaný v 1. rade v priebehu konania predložil tabuľku o vnútropodnikovom účtovaní sporných položiek, v ktorej nie je zrejmé čoho sa týka, teda neposkytuje žiadne podklad na overenie jeho tvrdení.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal opätovne na svoje vyjadrenie k odvolaniu. Zdôraznil, že VZN 4/2011, ktoré prijal žalovaný v 2. Rade neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by splnomocnilo žalovaného v 1. rade ako správcu pohrebiska sporné poplatky neúčtovať svojej pohrebnej službe. Podľa VZN 4/2011 je správca pohrebiska povinný účtovať sporné poplatky všetkým pohrebným službám. Súd v rozsudku neuvádza konkrétne ani jedno ustanovenie VZN 4/2011, ktoré by potenciálne viedlo k diskriminácii medzi pohrebnými službami tým, žeby umožňovalo žalovanému v 1. rade neúčtovať sporné poplatky svojej pohrebnej službe. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžhpu 1/2008, podľa ktorého jediný orgán oprávnený z úradnej povinnosti prešetrovať, či nedochádza k porušeniu zákona o ochrane hospodárskej súťaže a pokiaľ takéto porušenie zistí, je oprávnený uložiť sankcie Protimonopolný úrad. Táto právomoc neprislúcha súdu v tomto konaní - t.j. súd nemôže v tomto konaní konštatovať porušenie, resp. neporušenie § 39 ZOHS, t.j. nemôže rozhodnúť, že žalovaný v 2. rade ako orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávy zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom len obmedzoval súťaž, resp. neobmedzoval hospodársku súťaž a nemôže vo výroku rozsudku uložiť žalovanému v 2. rade povinnosť nevyrubovať sporné poplatky. Protimonopolný úrad na základe žalobcu podnet žalobcu prešetril a nekonštatoval porušenie § 39 a iných ZOHS zo strany žalovaného v 2. rade. Žalovanému v 2. rade nebola zo strany Protimonopolného úradu uložená žiadna sankcia podľa § 38 ZOHS. Súd v danom prípade konštatoval porušenie § 39 ZOHS zo strany žalovaného v 2. rade a vo výroku rozsudku uložil žalovanému v 2. rade povinnosť nevyrubovať sporné poplatky - takáto právomoc ale súdu v tomto konaní neprislúcha. Súd prekročil svoje právomoci.
9. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných, ktoré boli podané v zákonnej lehote oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalovaných súd dôvodné.
10. Podľa § 44 odsek 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.
11. Podľa § 53 odsek 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.
12. Podľa § 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže, účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže (ďalej len „súťaž“) pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech spotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) pri dohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona.
13. Podľa § 39 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže, orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgány územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgány záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy nesmú zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom obmedzovať súťaž.
14. V danej veci sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v účtovaní poplatku označeného ako „služby poskytnuté prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku“ v sume 90,- eur s DPH a poplatku označeného ako „povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko v sume 35,- eur s DPH“. Následne podaním zo dňa 5.6.2014 navrhol, aby súd pripustil vstúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného, a to Mesto Prešov. Uznesením č.k. 22Cb/111/2016 zo dňa 26.4.2018 súd jeho návrhu vyhovel a pripustil, aby do konania vstúpil ako žalovaný v 2. rade Mesto Prešov. Žalovaný v 2. rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu a žiadal voči nemu žalobu zamietnuť, keďže on tieto poplatky neúčtuje. Zároveň uviedol, že výber týchto poplatkov je v súlade so zákonom a problém nastáva iba vtedy, ak žalovaný v 1. rade neúčtuje poplatky aj sebe. V bode 30 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v 1. rade účtovanie sporných poplatkov a žalovaný v 2. rade vyrubovaním týchto poplatkov sa dopúšťajú vo vzťahu k žalobcovi nekalosúťažného konania a nedovoleného obmedzovania hospodárskej súťaže. Napriek tomu rozhodol tak, že: I. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú p o v i n n í zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní a účtovaní poplatku označeného ako „Služby poskytované prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku“ v sume 90 eur s DPH. II. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú p o v i n n í zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní a účtovaní poplatku označeného ako „Povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko“ v sume 35 eur s DPH.
15. Odvolací súd zistil viacero pochybení súdu prvej inštancie. 16. Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobe vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke. Týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy strán a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. I napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, je nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa sporová strana domáhala. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než ako bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikoval skutok, aký bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna
kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.7.2011, sp. Zn. 4Mcdo/15/2010).
17. Zo žaloby ani z podania žalobcu zo dňa 5.6.2017 nevyplýva, žeby sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní poplatku označeného ako „služby poskytované prevádzkovateľovi pohrebnej služby na pohrebisku“ v sume 90,- eur s DPH a poplatku označeného ako „povolenie k vstupu pohrebnej služby na pohrebisko“ v sume 35,- eur s DPH. Domáhal sa zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v účtovaní týchto poplatkov. Je nesporné, že žalovaný v 2.rade na základe VZN 4/2011 rozhodol o vyrubovaní sporných poplatkov a na základe tohto VZN ich žalovaný v 1. rade aj účtuje. Odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade v súvislosti s tým, že súd uložil tak žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní a účtovaní týchto poplatkov za dôvodnú. Stotožnil sa aj s názorom žalovaného v 2. rade, že súd prvej inštancie sám zmenil petit žaloby, keď rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho aj vo vyrubovaní poplatkov. Dôvodná je aj námietka žalovaného v 2. rade, že výrok napadnutého rozsudku nekorešponduje s bodom 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, že bol upravený žalobný petit o dodatok, že žalovanému v 2. rade sa ukladá zdržať sa konania spočívajúceho vo vyrubovaní sporných poplatkov. Súd prvej inštancie neuviedol, z akého dokazovania a na základe čoho dospel k záveru, že došlo k zmene petitu, a preto je v tomto smere rozsudok súdu prvej inštancie aj nepreskúmateľný. Aj keby súd prvej inštancie dôvodne považoval petit žaloby za upravený, nesprávne postupoval ak rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a uložil povinnosť zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubovaní a účtovaní poplatkov obidvom žalovaným.
18. Súd sa stotožňuje aj s názorom žalovaného v 2. rade, že súd, aj keby došlo k úprave žalobného petitu, nemohol rozhodovať o zdržaní sa konania spočívajúceho vo vyrubovaní sporných poplatkov. VZN č. 4/2011 Mesta Prešov je platné a nespadá do právomoci všeobecného súdu rozhodnúť o jeho nezákonnosti. V tomto smere súd prvej inštancie ani nevykonal dokazovanie, ani sa nezaoberal zákonnosťou VZN 4/2011 Mesta Prešov. Dôvodné sú aj odvolacie námietky žalovaných v 1. a 2. rade k splneniu podmienok nekalosúťažného konania na ich strane. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať pasívnu legitimáciu žalovaného v 2,rade aj z tohto pohľadu.
19. Odvolací súd po oboznámení sa so skutkovým stavom a vyhodnotením dokazovania považoval za podstatnú otázku posúdenia dôvodnosti odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade, či v danom prípade došlo k nekalosúťažnému konaniu zo strany žalovaných.
20. Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 práv teta Obchodného zákonníka nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilá privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Z fikcie tohto zákonného znenia vyplýva, že na to aby sa určité konanie mohlo kvalifikovať ako nekalosúťažné, musí ísť o konanie, kde kumulatívne musia byť splnené tri základné kritéria, a to konanie, ktoré: a) sa uskutočňuje v rámci hospodárskej súťaže b) je v rozpore s dobrými mravmi súťaže c) je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom
21. Splnenie kritéria pod bodom a) predpokladá existenciu najmenej dvoch súperiacich subjektov. Zo zisteného skutkového stavu bez pochybnosti vyplynul záver, že žalobca a žalovaný v 1. rade by mohli byť súperiacimi subjektami pri získavaní „klientov“. Voči žalovanému v 2. rade nie je naplnený jeden z obligatórnych znakov generálnej klauzuly podľa § 34 Obchodného zákonníka, pretože medzi nimi nemohlo ísť o konanie v hospodárskej súťaži, keďže nespĺňajú podmienku súťažiteľov. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade možno konštatovať, že nejde o súťažný vzťah a v prípade, že nejde o súťažný vzťah, nie je možné konanie, i keby bolo akokoľvek nepatričné, posudzovať podľa § 34 a nasl. Obchodného zákonníka. Rozhodne nie je, či tvrdené konanie je v rozpore s právnymi predpismi (či súkromného alebo verejného práva), ale rozhodným je len to, či tvrdené konanie má kauzálny vzťah v hospodárskej súťaží. Z dôvodu, že nie sú splnené základne kritéria generálnej klauzuly (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonník), nie je naplnená ani skutková podstata zľahčovania (§ 50).
22. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať, či pri existencii splnenia kritéria pod bodom a/ § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, či žalovaný v 1. rade seba zvýhodňoval.
23. Podľa názoru odvolacieho súdu táto skutočnosť nebola jednoznačne preukázaná, nebolo preukázané, žeby žalovaných bolo v rozpore s dobrými mravmi súťaže a bolo spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ustanovením § 44 ods. 1 a neskúmal kumulatívne splnenie podmienok pre konštatovanie nekalosúťažného konania. Z toho dôvodu odvolacie námietky žalovaných v tomto smere sú dôvodné.
24. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že vo veci bola zistená procesná vada, ak súd prvej inštancie sám zmenil petit žalobného návrhu a rozhodol nad jeho rozsah. Nedostatočne sa zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného v 2. rade, neskúmal, či do jeho kompetencie patrí rozhodovanie o zdržaní sa nekalosúťažného konania spočívajúceho vo vyrubení poplatkov určeným VZN 4/2011 Mesta Prešov a z toho dôvodu vec aj nesprávne právne posúdil.
25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP a vec vrátil podľa § 391 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
26. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie dôkladne sa zaoberať predmetom konania, skúmať podmienky nekalosúťažného konania podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka vo vzťahu k obidvom žalovaným a vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne odôvodniť. V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).