Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-153-2018.pdf
PDF · 133.03 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/153/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: KOVOTVAR, výrobné družstvo, so sídlom Kúty, Železničiarska 830, 908 01 Kúty, IČO: 00 167 461, v konaní zastúpeného spoločnosťou: Chýsky Lorenc Partners, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 9, Bratislava 811 03, IČO: 47 243 074 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 102047352/2018 zo dňa 15.10.2018 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 102047352/2018 zo dňa 15.10.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1.
Žalovaný rozhodnutím č. 102047352/2018 zo dňa 15.10.2018 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Skalica (ďalej len „správca dane“) č. 101231836/2018 zo dňa 27.6.2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 16 987,33 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017, keď došlo zo strany správcu dane k zníženiu nadmerného odpočtu u žalobcu zo sumy 30 861,11 eur na sumu 13 873,78 eur.
2.
Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane v celkovej výške 16 987,33 eur z faktúr č. 17-009 zo dňa 9.2.2017 so základom dane 42 540,49 eur a DPH 20% (8 508,10 eur) a č. 17-015 zo dňa 24.2.2017 so základom dane 42 396,15 eur a DPH 20% (8 479,23 eur), ktorých predmetom dodania bol zinok od spoločnosti MOSAIC Europe, s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 666 211. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného bolo konštatované, že žalobca nepreukázal, že deklarované dodanie tovaru (zinku) bolo uskutočnené dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o., i keď samotné plnenie zo strany správcu dane spochybnené nebolo. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného bolo konštatované, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že daňová povinnosť nevznikla spoločnosti
MOSAIC Europe, s.r.o. ako dodávateľovi uvedenému na sporných faktúrach, a preto za tohto dôvodu neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 - § 51 zákona o DPH.
II. Žaloba a jej dôvody
3.
Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102047352/2018 zo dňa 15.10.2018, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava, pobočka Skalica č. 101231836/2018 zo dňa 27.6.2018, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, najmä z dôvodu, že boli vydané na základe podkladov, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, a preto je ich potrebné považovať za nepreskúmateľné, čím bolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Tvrdil, že obe rozhodnutia správnych orgánov predstavujú odklon od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty.
4.
Ďalej namietal, že z obsahu protokolu správcu dane č. 101894427/2017 zo dňa 6.9.2017 nevyplýva k akým preukázaným kontrolným zisteniam správca dane dospel a ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy predložené žalobcom, a preto ho považoval za nedostatočný a neúplný, nakoľko v ňom absentujú základné náležitosti vyžadované ustanovením § 47 daňového poriadku, a to najmä súpis všetkých dôkazov predložených v rámci kontroly správcovi dane zo strany žalobcu.
5.
Tiež poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a v nadväznosti na to z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami bol žalovaný ako i správca dane vedený pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodli. Za tohto stavu je potrebné považovať rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane za nesprávne a nedostatočne odôvodnené, pretože správne orgány sa nedostatočným spôsobom vysporiadali so vznesenými námietkami žalobcu.
6.
Taktiež žalobca poukázal na to, že žalovaný nesprávne posúdil postup správcu dane pri vykonávaní dokazovania, pretože tento nepostupoval v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého „správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov“. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že žalovaný nesprávne posúdil postup správcu dane pri vykonávaní dokazovania, keď nepostupoval v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého „správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov“. V tejto súvislosti predovšetkým namietal, že správca dane nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy navrhovaných svedkov a neuviedol, akými úvahami bol žalovaný ako aj správca dane vedený pri hodnotení dôkazov. Poukázal na to, že žalovaný sa zo všetkých dôkazov predložených žalobcom vyjadril jedine k navrhovanému výsluchu zamestnancov za žalobcu a prevereniu vozidiel, ktorými bol tovar - zinok žalobcovi dodaný, a to tak, že vykonanie týchto dôkazov by nemalo dostatočnú dôkaznú silu, keďže týmito výsluchmi by bolo preukázané „len nadobudnutie tovaru daňovým subjektom, čo spochybnené nebolo“. Za tohto stavu mal za to, že svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania reálneho dodania tovaru spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. vyčerpal, avšak tvrdil, že tak žalovaný ako aj správca dane sa náležitým spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu uplatnenými už v priebehu daňovej kontroly ako aj v odvolacom správnom konaní. Rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane preto považoval za nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné.
7.
Ďalej namietal, že žalovaný ako aj správca dane vyhodnotili v neprospech žalobcu skutočnosť, že spoločnosť MOSAIC Europe, s.r.o., ako aj jej konateľ sú nekontaktní, taktiež, že táto spoločnosť podala nulové daňové priznanie na DPH za obdobie február 2017 ako aj skutočnosť, že správcovi dane sa nepodarilo preveriť bankový účet tejto spoločnosti v Českej republike. Za tohto stavu preto nemožno konštatovať, že by žalobca neučinil žiadne kroky smerujúce k overeniu svojho obchodného partnera,
práve naopak informoval sa, či subjekt reálne vykonáva podnikateľskú činnosť, či je registrovaný pre DPH a či má nejaké dlhy alebo nedoplatky. Tvrdil, že počas celej obchodnej spolupráce s touto dodávateľskou spoločnosťou konal v dobrej viere a vykonal všetky bežné úkony na preverenie svojho obchodného partnera. Taktiež mal za to, že svoje dôkazné bremeno, týkajúce sa preukázania reálneho dodania tovaru - zinku spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. v plnom rozsahu vyčerpal, pričom dôkazná núdza na strane žalovaného a správcu dane spôsobená nesplnením zákonných povinností spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o., nemôže byť na ujmu žalobcu. Okrem toho tvrdil, že žalovaný ako aj správca dane nesprávne a v rozpore s ustálenou judikatúrou vyhodnotili rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní, keď toto ponechali na ťarchu žalobcu a sami nevykonali dostatočné kroky na to, aby sa úplne a správne zistil skutkový stav veci. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/42/2012, ďalej na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp.zn. 5Afs 129/2006-147 zo dňa 27.7.2007, ktoré hovoria o tom, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, resp. samotné zistenie, že dodávateľ je nekontaktnou osobou alebo skutočnosť, že nezahrnul príjmy z predmetnej transakcie do účtovníctva nemožno dať na ťarchu daňového subjektu.
8.
Poukázal aj na rozsudky Európskeho súdneho dvora sp.zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 6.7.2006 vo veci Axel Kittel a Belgický štát, sp.zn. C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.6.2012 vo veci Mahagében a Dávid, z ktorých vyplýva, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu, týkajúceho sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Žalobca tiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011, podľa ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne ako aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004 zo dňa 25.3.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí ďalej poukazuje na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, kedy konštatuje, že „v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House) súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.
9.
Vzhľadom na zistené skutočnosti (nespochybňovanie žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca v mesiaci február 2017 zinok nakúpil) je potrebné konštatovať, že žalobcovi vzniklo v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru. Za tohto stavu preto mal za to, že žalovaný ako aj správca dane vec nesprávne právne posúdili, vo veci nezistili riadne skutkový stav veci, čím ukrátili žalobcu na jeho právach, a preto žiadal rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
10.
Žalobca podľa § 182 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku požiadal o nariadenie pojednávania.
III. Vyjadrenia žalovaného
11.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať.
12.
Zopakoval dôvody dorubenia predmetnej daňovej povinnosti konštatovaním, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z faktúr za dodanie zinku od spoločnosti MOSAIC Europe, s.r.o., pričom preverovaním správcom dane nebol preukázaný vznik práva na
odpočítanie dane na základe sporných faktúr od deklarovaného dodávateľa, nakoľko na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že sporné plnenia boli dodané dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. obchodnou spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že za účelom preverenia zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami bolo príslušným správcom dane vykonané miestne zisťovanie na adrese sídla dodávateľskej spoločnosti, pričom bolo zistené, že táto spoločnosť ako aj konateľ spoločnosti sú nekontaktní, a zo strany tejto obchodnej spoločnosti bolo za zdaňovacie obdobie február 2017 podané nulové daňové priznanie.
13.
Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom v súvislosti s vyhotoveným protokolom č. 101894427/2017 zo dňa 6.9.2017, tak tieto považoval za nedôvodné, nakoľko predmetný protokol obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, sú v ňom uvedené všetky úkony, ktoré boli počas daňovej kontroly vykonané ako aj skutočnosti, ktoré boli zistené ako aj ich následné vyhodnotenie prvostupňovým orgánom. So vznesenými námietkami zo strany žalobcu sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, ktoré skutočnosti boli ich podkladom, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov ako aj myšlienkový postup aplikácie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Tak správca dane ako aj žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí reagovali na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Zo strany správcu dane ako aj žalovaného bolo vedené dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, tak aby sa plne a presne zistil skutkový stav veci a aby sa pri výkone daňovej kontroly zaobstarali nevyhnutné podklady a dôkazy pre rozhodnutie. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Vykonaným dokazovaním mu vznikli odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov predložených žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Sžf 63/2011). Samotné listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením faktúr je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ - žalobca. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenia reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade. Nie je úlohou správcu dane vyhľadávať dôkazy a objasňovať nejasnosti za žalobcu (viď rozsudok NS SR sp.zn. 8Sžf 136/2013). Pokiaľ ide o žalobcom navrhované dôkazy, ktoré správca dane nerealizoval, žalovaný uviedol, že ich vykonanie by nemalo dostatočnú dôkaznú silu, pretože ich realizáciou by sa len preukázalo nadobudnutie tovaru daňovým subjektom, čo spochybnené nebolo. V tejto súvislosti poukázal na to, že obchodný zákonník jednoznačne stanovuje, kto a za akých podmienok je oprávnený konať za obchodnú spoločnosť; v zmysle zákonných ustanovení bol jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť MOSAIC Europe, s.r.o. p. Pagáč, čo vyplýva z obchodného registra SR, naviac za stavu, že Ing. J. W. (štatutárny orgán žalobcu) uviedla, že nemala vedomosť o tom, kto je oprávnenou osobou konať za deklarovaného dodávateľa, tak táto nikdy na sídle tejto spoločnosti nebola, údajne mala konať s p. F., ktorého tiež osobne nepozná a ani nevedela uviesť, či tento bol oprávnený konať za túto obchodnú spoločnosť, pričom túto skutočnosť si ani neoverovala. Za tohto stavu mal za to, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že spoločnosť MOSAIC Europe, s.r.o. skutočne dodala fakturovaný tovar - zinok, čím žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu v zmysle § 49 - § 51 zákona o DPH.
14.
Pokiaľ ide o rozsudky Európskeho súdneho dvora, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať v danej veci. Taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu o odklone od
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. K aplikácii rozsudku NS SR, sp.zn. 3Sžf 1/2011 žalovaný poukazuje na rozsudok NS SR, sp.zn. 3Sžf 63/2015, v ktorom Najvyšší súd SR judikoval, že „uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu“. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej skutočnosti preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Európskeho súdneho dvora. Taktiež poukázal na to, že v predmetnej veci nebolo zo strany žalobcu ako aj deklarovaného dodávateľa vierohodne preukázané, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené práve deklarovaným dodávateľom, a preto nie je možné v tejto veci uplatňovať závery rozsudku NS SR, sp.zn. 3Sžf 1/2011. Na pravde sa nezakladá ani argument žalobcu o tom, že právne stanoviská Najvyššieho súdu SR z rozsudku sp.zn. 3Sžf 63/2015, na ktoré sa žalovaný vo svojom rozhodnutí odvoláva sú vytrhnuté z kontextu. V tejto súvislosti bolo poukázané na to, že boli citované len tie právne stanoviská Najvyššieho súdu SR, ktoré sú všeobecného charakteru, a ktoré musí spĺňať každý zdaniteľný obchod podliehajúci zákonu o DPH. Uvedené rovnako platí pre právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku NS SR, sp.zn. 2Sžf 42/2012.
IV. Relevantná právna úprava.
15.
Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 47 daňového poriadku protokol musí obsahovať
a. názov a sídlo správcu dane, b. číslo konania, c. meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu kontrolovaného daňového subjektu alebo obchodné meno a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo kontrolovaného daňového subjektu pridelené pri registrácii, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu, d. predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie, e. meno a priezvisko zamestnanca správcu dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu, f. miesto vykonania daňovej kontroly a dátum začatia daňovej kontroly, g. súpis kontrolovaných dokladov, h. preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov, i. vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f), j. dátum vypracovania protokolu, k. vlastnoručný podpis alebo zaručený elektronický podpis zamestnanca správcu dane, ktorý vyhotovil protokol.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
16.
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom postupom podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP nariadil na prejednenie veci samej pojednávanie na deň 4.3.2020, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu (žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
17.
Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených tak v žalobe ako aj v písomnom vyjadrení. Žiadala, aby súd rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane zrušil a vec vrátil žalovaného na ďalšie konanie. V podstate zopakovala dôvody, pre ktoré považovala rozhodnutie žalovaného za nezákonné, keď zo strany správnych orgánov nebol dostatočne zistený skutkový stav veci a rozhodnutia boli vydané na základe podkladov, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi. Tiež namietala, že zo strany správnych orgánov bolo nesprávne vyhodnotené rozloženie dôkazného bremena. V tejto súvislosti poukázala na to, že dôkazy, ktoré boli navrhované zo strany žalobcu buď neboli realizované, resp. správca dane niektoré dôkazy vyhodnocoval v neprospech žalobcu. Pokiaľ ide o dodávateľskú spoločnosť tak uviedla, že žalobca s ňou spolupracoval po dobu asi jedného roka, tovar bol dodaný na základe dvoch faktúr v dňoch 10.2.2017 a 27.2.2017, pričom tento bol priamo určený na výrobu produktov a následne potom expedovaný zákazníkom žalobcu. Mala za to, že žalobcovi vzniklo s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie DPH, pričom správca dane v predmetnej veci vôbec neskúmal, kto teda v skutočnosti tovar žalobcovi dodal. Ďalej poukázala na judikatúru ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uvádzané v podanej žalobe.
18.
V konaní vypočutá predsedníčka družstva Ing. J. W., uviedla, že objednávky, pokiaľ ide o množstvo zinku ako aj časť dodania boli realizované prostredníctvom e-mailovej komunikácie. Poukázala na to, že ako predsedníčka družstva nikdy nebola v žiadnom osobnom kontakte s niektorým z pracovníkov dodávateľskej spoločnosti, s dodávateľskou spoločnosťou sa komunikovalo buď telefonicky alebo prostredníctvom e-mailu. Kontaktnou osobou na strane dodávateľskej spoločnosti bol Ing. F., ohľadne ktorého nevedela uviesť, v akej pozícii bol u tejto dodávateľskej spoločnosti, ale zdôraznila, že predmetný tovar mohla ponúkať akákoľvek osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti. S konateľom dodávateľskej spoločnosti nikdy nebola v kontakte a ani žiadnym iným spôsobom s ním nekomunikovala. Ďalej uviedla, že žalobca zinok nakupuje od rôznych dodávateľov, s dodávateľskou spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o. žalobca spolupracoval po dobu asi jedného roka a potom s ňou prestal obchodovať, nakoľko tento dodávateľský subjekt už nebol kontaktovateľný. Poukázala tiež na
to, že žiadne iné súdne konania týkajúce sa žalobcu za iné zdaňovacie obdobie na správnom súde neprebiehajú a zároveň uviedla, že nákup tovaru zo strany správcu dane im bol vždy uznaný. Zdôraznila, že pred dvomi rokmi podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa v súvislosti s predmetnou vecou, avšak doposiaľ nemá vedomosť o tom, v akom štádiu je toto trestné stíhanie.
19.
Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základe dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotno-právne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžf 40/2015 z 28.9.2017).
20.
Oprávnenie správcu dane v zmysle § 24 v spojení s § 3 ods. 2 veta prvá (zásada súčinnosti daňového subjektu) a odseku 3 (hodnotenie dôkazov) Daňového poriadku preverovať skutkový stav tvrdený daňovým subjektom a následne hodnotiť dôkazy predkladané daňovým subjektom je limitovaná na prvom mieste zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky). Preto správca dane musí konať v zmysle vyhľadávacej zásady, t.j. má právomoc zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti žalobcu aj bez súčinnosti žalobcu s tým, že nikto nemôže viazať správcu dane povinnosťou vykonávať dokazovanie iba v rámci dôkazných prostriedkov navrhnutých žalobcom ako daňovým subjektom (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sž-o-KS/29/2005 zo dňa 16. novembra 2005).
21.
S tým korešponduje základná a neodňateľná povinnosť žalobcu ako platiteľa DPH preukázať existenciu obojsmerného súkromnoprávneho, verejnoprávneho a účtovného vzťahu (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžf/33/2007 zo dňa 13. decembra 2007) medzi dodávateľom a odberateľom zdaniteľného plnenia, obaja v pozícii zdaniteľných osôb (obdobne aj Súdny dvor v rozsudku sp.zn. C-324/11 vo veci Gábor Tóth). Správny súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje túto povinnosť nielen poukazom na zásadu poctivého obchodného styku ako aj na zásadu obozretného podnikania (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06. júla 2009) ale aj napríklad tým, že žalobca ako daňový subjekt uskutočňujúci zdaniteľné plnenie tohto typu si musí byť vedomý, že na jeho preukázanie je potrebné v priebehu samotného zdaniteľného obchodu zabezpečovať dôkazy tak, aby ho mohol daňovým orgánom preukázať (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf/40/2009 zo dňa 23. apríla 2009).
22.
Formulácia dôvodných pochybností správcom dane a ich oznámenie daňovému subjektu postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktoré sleduje ako dôsledok prenos dôkazného bremena na daňový subjekt, musí splniť nielen podmienku preukázateľného spochybnenia (obdobne aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 401/09 zo 16. decembra 2009 ) ale je podmienené aj vyslovením hodnotiacich úsudkov, ktorými pomenuje svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií od správcu dane vedel, aké skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi. Dôvodnosť pochybností, že listinné dôkazy predložené žalobcom svedčiace v jeho prospech nie sú vierohodné, resp. že správca dane má pochybnosť o tom, či dôkazy zodpovedajú realite, sa presúva na správcu dane (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 4 Sžf/7/2011 zo dňa 31. marca 2011).
23.
V prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam odpočítania dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné reálne uskutočnenie deklarovaných plnení alebo či sú pochybnosti o tom, že mu ich dodal deklarovaný dodávateľ (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/65/2016 zo dňa 13. februára 2018).
24.
Z ustanovení daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (§ 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku).
25.
Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Na predmetnú vec nemožno aplikovať rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), v ktorých súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť, pretože v predmetnej veci sa nejednalo o reťazec dodávok.
26.
Správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a faktúrou s opisom druhu a ceny dodaného tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane. Je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci, na základe správcom dane zisteného skutkového stavu ako aj predložených listinných dokladov ako aj e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a jeho dodávateľom sa nemožno stotožniť so skutkovými závermi žalovaného, resp. správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V danom prípade podľa názoru správneho súdu žalobca počas daňovej kontroly predložil všetky listinné doklady, ktoré mal k dispozícii a ktorými preukázal posudzované plnenie. Z obsahu rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti z dôvodu preverovania žalobcovho dodávateľa, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečiť dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená alebo že tento dodávateľský subjekt nebude kontaktný. Podľa názoru správneho súdu existencia účtovných dokladov na strane dodávateľov, resp. subdodávateľov je vecou týchto daňových subjektov a jej absencia alebo neúplnosť ako aj nekontaktnosť nemôže byť pričítaná v neprospech žalobcu (viď rozsudok Najvyššieho súdu, sp.zn. 5Sžfk 2/2017 zo dňa 18.9.2017).
27.
Za tohto stavu sa preto možno stotožniť s tvrdením žalobcu, že v prípade ak žalovaný svoje rozhodnutie postaví na tvrdení, že v danom prípade nebolo preukázané plnenie obchodnou spoločnosťou MOSAIC Europe, s.r.o., hoci plnenie, resp. existencia tovaru nebola spochybnená, tak je potrebné v tomto smere rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť, nakoľko len samotná skutočnosť, že plnenie nebolo realizované dodávateľskou spoločnosťou len z dôvodu, že táto je nekontaktná alebo že táto za zdaňovacie obdobie február 2017 nepriznala, resp. neodviedla daň ešte nepreukazuje, že tovar nemohla dodaťl.
28.
Daňové orgány sú povinné pri aplikácii vnútroštátnych právnych predpisov postupovať eurokonformným spôsobom, čo vyplýva zo skutočností, že Slovenská republika je členským štátom Európskej únie. V rámci Európskej únie platí spoločný systém pri uplatňovaní DPH, vyplývajúci zo Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z priadnej hodnoty, ktorá nahradila Smernicu Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.5.1997 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty (tzv. šiesta Smernica). V zmysle § 86 zákona o DPH sa týmto zákonom preberá aj uvedená smernica (bod 7 prílohy č. 6). Z uvedeného vyplýva, že daňové orgány pri aplikácii a výklade vnútroštátnych právnych predpisov zohľadňujú články smernice, zároveň aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré vykladajú jednotlivé články.
29.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v dôsledku nedostatočného vysporiadania sa s konkrétnymi námietkami žalobcu uplatnenými v odvolaní, samo o sebe bráni správnemu súdu zaoberať sa vecnou stránkou veci, t.j. otázkou správnosti právneho posúdenia veci, a to aj z dôvodu že zo strany správnych orgánov nebol dostatočne zistený skutkový stav v dôsledku nedostatočného vykonania dokazovania (výsluchu svedkov navrhovaných žalobcom). Už z lingvistickej stránky veci vyplýva, že nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne preskúmať. Nemožno sa teda zaoberať hmotno- právnou stránkou veci, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie neobstojí po formálnej stránke. Za účelom preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia musí byť z jeho obsahu zrejmé ako boli tieto dôkazy vyhodnotené a z akého dôvodu sa napr. nekontaktnosť dodávateľskej spoločnosti v danom prípade vyhodnocovala v neprospech žalobcu. V neposlednom rade je tiež potrebné uviesť, že ak žalobca navrhoval vykonanie ďalších dôkazov a žalovaný, resp. správca dane len stručne uviedol, že takto navrhnuté dôkazy nepovažuje za potrebné vykonať, nakoľko by neovplyvnili závery, ktoré boli vyvodené na základe kontrolných zistení ako aj podporných dôkazov, správny súd nepovažoval za správne.
30.
Za tohto stavu nemožno preto považovať závery daňových orgánov o nesplnení podmienok na odpočítanie DPH z dôvodu nepreukázania, že zdaniteľný obchod bol skutočne uskutočnený uvedeným dodávateľom na faktúrach sú teda podľa správneho súdu predčasné a v rozpore so zistením skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu spisového materiálu. Znamená to, že správca dane a žalovaný nesprávne podmieňovali uznanie uplatnenia odpočtu DPH skutočnosťami, ktoré z ustanovení zákona o DPH nevyplývajú. Je totiž právom, ale aj povinnosťou správcu dane dôkazy zabezpečiť, ale tieto aj náležite posúdiť a vyhodnotiť za účelom zistenia skutkového stavu veci. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom odôvodniť. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a použitých právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia, čo v danom prípade správca dane ako aj žalovaný neurobili.
31.
Pokiaľ ide o námietky vznesené žalobcom v súvislosti s vydaným protokolom č. 101894427/2017 zo dňa 6.9.2017, tak súd tieto považoval za nedôvodné, nakoľko pokiaľ by aj správca dane neoznámil žalobcovi pochybnosti ohľadom údajov na listinných dokladoch, tak takýto postup správcu dane by nemal za následok nezákonnú daňovú kontrolu ako aj vydanie nezákonného rozhodnutia. Okrem toho s námietkami vznesenými zo strany žalobcu vo vzťahu k protokolu sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.
32.
Správny súd na základe vyššie zistených skutočností skonštatoval, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na zrušenie rozhodnutia žalovaného, a to postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať za nepreskúmateľné ako aj z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci. Tieto nedostatky v skutkových zisteniach boli v danom prípade zistené v práve v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností.
33.
O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať
prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho
doručenia.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých
dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a
iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho
zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej
žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Odo dňa 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 neplynie účastníkom lehota na podanie kasačnej
sťažnosti (ust. § 1 písm.a) v spojení s § 2 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých opareniach
v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).