Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-246-2019.pdf
PDF · 197.46 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/246/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: JU., zastúpený: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, o zaplatenie 2.912,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 19. februára 2019, č. k. 36Ca/1/2017-300
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (I), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.912,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.1.2016 do zaplatenia (II) a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (III).
2. Súd prvej inštancie tak vo veci samej v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca uplatnil nárok zo zodpovednostného právneho vzťahu žalovaného a autorov alebo iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálym fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (ďalej tiež „diela“), ktorých kolektívnu správu vykonáva (žalobca), k vzniku ktorého došlo neoprávneným zásahom žalovaného do spravovaných autorských práv. Žalobca v podstatnom tvrdil, že v čase od 1.1.2015 do 31.12.2015 (ďalej tiež len „rozhodné obdobie“) žalovaný prevádzkoval hotel Chemes v obci Kaluža, že v tomto ubytovacom zaradení prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení vybavených príjmom televízneho signálu, umiestnených v izbách, uskutočňoval ďalší verejný prenos diel bez toho, aby mal na toto ich použitie súhlas autorov, alebo aby mu toto oprávnenie pri výkone kolektívnej správy za zodpovedajúcu odplatu udelil žalobca. Žalovaný tým neoprávnene zasiahol do autorských práv, následkom čoho mu podľa ust. § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z. vznikla povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie. Pri určení výšky obvyklej odmeny žalobca vyšiel z vlastného sadzobníka autorských licencií (26,- Eur za 1 zvukovoobrazové zariadenie ročne), z počtu zvukovoobrazových zariadení vybavených príjmom v ubytovacom zariadeniach žalovaného (56 ks) a z obdobia, v ktorom k neoprávnenému zásahu došlo (v celom rozhodnom období).
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010, udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky pod č. MK- 663/2010 - 70/6165, žalobca v rozhodnom období vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, s tým, že kolektívna správa žalobcu sa podľa ods. II písm. b/ tohto oprávnenia vzťahovala (tiež) na odbor verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Ako nesporné si súd prvej inštancie osvojil tvrdenie žalobcu, že žalovaný bol v rozhodnom čase prevádzkovateľom trojhviezdičkového hotela Chemes v obci Kaluža, v ktorom boli izby (v celkovom počte 56) vybavené zvukovoobrazovými zariadeniami s technickou prípravou umožňujúcou projekciu televízneho vysielania a jeho sledovanie ubytovanými hosťami a skutkovo uzavrel tiež, že žalovaný v priebehu roku 2015 týmto spôsobom uskutočňoval verejný prenos diel bez súhlasu autorov či autorskej licencie. Súd prvej inštancie napokon mal za preukázanú tiež skutočnosť, že podľa sadzobníka žalobcu na rok 2015, prestavovala licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 3* za jedno zvukovoobrazové zariadenie 26,- Eur ročne.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 190 ods. 1 zák. č. 185/2015, Autorský zákon, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1, § 5 ods. 2, 3, 5, a 14, , § 6 ods. 1 a 2, § 18 ods. 1 až 4, § 40 ods. 1, § 48 ods. 1 a 2, § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 78 ods. 1, 2 a 5, § 79 ods. 1 a 2, § 80 ods. 1 a 9, § 81 ods. 1 a § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z., o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), v znení neskorších zmien a doplnkov (platný do 31.12.2015) a § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 458 ods. 1 a § 458a zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru o existencii právnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi za neoprávnený zásah do ním spravovaných autorských práv náhradu v rozsahu dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie obdobnej licencie v sume 2.912,- Eur. Za omeškanie žalovaného so splnením tejto peňažnej povinnosti, súd prvej inštancie priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Počiatok omeškania žalovaného pritom prvoinštančný súd stanovil k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho roka. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobcu v spore.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie (tiež) podrobne vysporiadal s námietkou premlčania, vznesenou v konaní žalovaným, a tiež s rozhodujúcimi otázkami, ktoré strany v spore nastolili svojou protichodnou argumentáciou. Pri posudzovaní premlčania súd prvej inštancie aplikoval ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyšiel z toho, že žalobca sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá dozvedel najneskôr dňa 12.3.2015, kedy skoncipoval výzvu na uzatvorenie licenčnej zmluvy, adresovanú žalovanému. Skonštatoval v tejto súvislosti, že od tohto momentu už žalobca preukázateľne disponoval takými poznatkami, ktoré boli relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Na podklade tejto úvahy súd prvej inštancie uzavrel, že k premlčaniu uplatneného práva nedošlo, nakoľko ešte pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (dňa 3.3.2017), bol nárok uplatnený na súde. Súd prvej inštancie v odpovedi na žalovaným nastolenú otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, v odôvodnení napadnutého rozsudku akcentoval, že povinnosť používateľa plniť svoje povinnosti, vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, sa podľa ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. predpokladá, pokiaľ používateľ nepreukáže, že nositeľ práv ich kolektívnu správu výslovne vylúčil. V spore o plnenie povinností v odbore použitia predmetov ochrany, preto viazne na používateľovi bremeno preukázať, že na sporný predmet ochrany sa kolektívna správa nevzťahuje; inak je povinný za jeho použitie plniť organizácii kolektívnej správy. Podľa záveru súdu prvej inštancie, žalovaný takýto dôkaz v spore nepredložil. Prvoinštančný súd pri interpretácii zmieneného zákonného ustanovenia, v kontexte argumentácie žalovaného, vyšiel z toho, že v ňom zákonodarca nerozlišoval medzi kolektív-nou správou povinnou a dobrovoľnou, a preto sa podľa jeho záveru vzťahuje aj na použitie diel prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení, ktoré žalobca spravuje a na použitie ktorých uzatvára s prevádzkovateľmi týchto zariadení hromadné licenčné zmluvy. Z tých istých dôvodov prvoinštančný súd neprijal argument žalovaného, že záver o vecnej legitimácii žalobcu predpokladá predloženie zoznamu zastupovaných autorov a ich diel, ktoré kolektívne spravuje. Vysvetlil v tejto súvislosti, že typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť, ktoré predpokladajú, že žalobca alebo iný kolektívny správca svojimi zmluvami poskytuje (v nepriamom
zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom diel vo vzťahu k veľkému počtu diel všetkých autorov, alebo iných nositeľov práv naraz, teda prostredníctvom jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Na základe hromadnej licenčnej zmluvy s paušálnym vyjadrením licenčnej odplaty, užívateľ zaplatí paušálnu sumu za použitie všetkých diel, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu, bez toho, aby musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela použil. Tento režim sa podľa úsudku prvoinštančného súdu uplatňuje aj v prípade použitia diel ďalším verejným prenosom prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach. Súd prvej inštancie odmietol názor žalovaného, podľa ktorého záver o verejnom prenose diela prostredníctvom každého z posudzovaných zvukovo-obrazových zariadení, predpokladal preukázanie projekcie televízneho vysielania a jeho sledovanie ubytovanými hosťami na tom ktorom z televíznych prijímačov. Vo svojich úvahách v tomto smere prvoinštančný súd vyšiel z toho, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Akcentoval, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD) sa už poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Preto ak mal žalovaný vo svojich prevádzkach umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, už len tým dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu. Uvedený záver sa podľa posúdenia súdu prvej inštancie vzťahuje na všetky takéto zvukovoobrazové zariadenia v prevádzkach žalovaného, bez ohľadu na rozsah ich skutočného využitia, v podobe napríklad tiež ich obsadenosti izieb. Za rozhodujúcu v tomto smere považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že „...kritérium obsadenosti ubytovacieho zariadenia nebolo pri uzavretých licenčných zmluvách za rok 2015 kritériom pre dohodnutú licenčnú odmenu, nebolo takéto kritérium obvykle zohľadňovať, a preto nerešpektovanie takejto odmeny s inými používateľmi ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľa autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si svoje povinnosti vyplývajúce z autorského zákona plnia“. Podľa súdu prvej inštancie nebolo rozhodujúcim ani to, že „... klienti, ktorí si TV prijímač na izbe nezapli, nemali k týmto dielam reálne prístup a z uvedeného dôvodu bolo bezpredmetné vyžadovať od žalobcu predloženie dôkazu knihou hostí a zisťovať z nej o akú verejnosť v jeho zariadení išlo, resp. či vôbec možno hovoriť o verejnosti a či uskutočňoval vo svojom hoteli verejný prenos alebo len prenos“. Na podporu správnosti týchto svojich úvah súd prvej inštancie poukázal na interpretačné závery k aplikácii Smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 (ďalej tiež len „smernica 2001/29/ES“) o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti formulované ESD predovšetkým v rozhodnutí C-306/05 zo 7. decembra 2006 (Sociedad General de Autores y Editores de Espana (SGAE) proti Rafael Hoteles SA.), podľa ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos a v rozhodnutí C-136/09 z 18. marca 2010 (Organismos Sillogikis Diacheirisis Dimiourgon Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon proti Divani Akropolis Anonimi Xenodocheiaki kai Touristiki Etaireai, v zmysle ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice (viď bod 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V úvahách o obvyklej výške odmeny súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel z toho, že žalobca v súlade so zákonom zverejnil sadzobník licenčných odmien, v ktorom vopred stanovil kritériá pre ich určenie, medzi inými tiež i počet zvukovoobrazových zariadení u prevádzkovateľov ubytovacích zariadení. Za týchto podmienok žalobca uzavrel licenčné zmluvy s už viac ako 200 subjektmi, ktorí na žalobcom určené odmeny dobrovoľne pristúpili („...nemali s týmito sadzbami zásadný problém“). Za týchto okolností sadzobník odmien žalobcu posúdil súd prvej inštancie za východiskový pre ustálenie obvyklej odmeny za autorské licencie. Primeranosť žalobcom určenej výšky licenčnej odmeny podľa názoru prvoinštančného nebol oprávnený v konaní skúmať. Pokiaľ k nej mal žalovaný výhrady mohol v priebehu rokovaní o hromadnej kolektívnej zmluve podať žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 82 Autorského zákona. Žalovaný však toto oprávnenie nevyužil a i naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti, a preto je podľa záveru súdu prvej inštancie povinný žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
6. Len proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (II) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti a tiež v závislom výroku o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný namietal
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku hneď v niekoľkých argumentačných líniách. Prvou skupinou odvolacích námietok odvolateľ polemizoval so záverom prvoinštančného súdu, že v rozhodnom čase neoprávnene použil diela verejným prenosom a že k tomu došlo práve v rozsahu zodpovedajúcom priznanej výške bezdôvodného obohatenia. Naproti nazeraniu prvoinštančného súdu žalovaný vo svojej argumentácii v tejto otázke zastával názor, že vo svetle interpretačných východísk ESD musí byť pre záver o tom, že v ubytovacom zariadení odvolateľa došlo k verejnému prenosu diela prostredníctvom televízneho prijímača, okrem existencie televízneho prijímača a jeho napojenia umožňujúceho prenos televízneho signálu daná tiež aj skutočnosť prítomnosti novej verejnosti. Uvedené je možné podľa odvolateľa vyvodiť tiež z úpravy bodu 27 preambuly smernice 2001/29/ES. To v prípadoch ak k použitiu predmetu autorskej ochrany malo dôjsť prenosom rozhlasových a televíznych programov v ubytovacích zariadeniach nevyhnutne predpokladá, že nich boli ubytovaní nejakí hostia. Žalobca podľa odvolateľa takúto skutočnosť netvrdil a v priebehu konania nevyšla najavo ani inak. Obdobne je potrebné podľa argumentácie odvolateľa hodnotiť naplnenie parametrov verejného prenosu vo vzťahu ku každému jednotlivému televíznemu prijímaču. Preto záver, že tým-ktorým televíznym prijímačom, umiestneným v jeho ubytovacom zariadení, došlo k verejnému prenosu diela, sa nezaobíde bez skutkového nálezu, že v izbe, v ktorej bol takýto televízny prijímač inštalovaný, bol niekto ubytovaný. Odvolateľ vyzdvihol fakt, že žalobca sa pri skutkovom vymedzení uplatneného nároku obmedzil len na konštatovanie, že v ubytovacom zariadení, prevádzkovanom žalovaným sa nachádza určitý počet televíznych prijímačov, čo však samo osebe neznamená, že by v hoteli boli ubytovaní nejakí hostia; už vôbec nie že by boli hostia ubytovaní v každej jeho izbe. V kontexte tejto argumentácie odvolateľ prezentoval názor, že súd prevej inštancie nemohol bez skutkového nálezu ohľadne obsadenosti hotela Chemes v rozhodnom období, vyvodiť záver o neoprávnenom požití diel žalovaným a už vôbec nie v rozsahu fakticky zodpovedajúcom ubytovaniu hostí vo všetkých jeho izbách počas celého roku 2015. Odvolateľ akcentoval, že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je vystavaná na reálnej fakticite majetkového prospechu, čo znamená, že jej vznik predpokladá, že na strane obohateného k obohateniu reálne a nie je hypoteticky dôjde. Obdobne je potrebné podľa odvolacej argumentácie žalovaného posudzovať aj rozsah bezdôvodného obohatenia. Žalovaný zavŕšil svoje úvahy ohľadne naplnenia predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia a jeho rozsahu konštatovaním, že dôkazné bremeno ohľadne skutkovej okolnosti obsadenosti hotela Chemes v rozhodnom období zaťažovalo v spore žalobcu. Ďalšia skupina odvolacích námietok žalovaného smerovala proti záveru prvoinštančného súdu o vecnej legitimácii žalobcu. Odlišné riešenie tejto otázky bolo v argumentácii žalovaného ťažiskovo vystavané na diametrálne iných interpretačných záveroch, než k akým dospel súd prvej inštancii pri aplikácii ust. § 84 zák. č. 618/2003 Z. z. Žalovaný v tomto smere prezentoval názor, že nakoľko kolektívna správa práv, viažuca sa k použitiu diel verejným prenosom technickými prostriedkami, spadá v zmysle ust. § 78 ods. 3 a contrario zák. č. 618/2003 Z. z. do kategórie dobrovoľnej kolektívnej správy, žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať len na základe dohody a aj to len v zmluvne dohodnutom rozsahu. Záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu ako nepriameho zástupcu sa preto podľa názoru žalovaného nezaobíde bez objektivizácie akých nositeľov práv a vo vzťahu k akým dielam na základe uzatvorených dohôd zastupuje. Až spárovaním týchto informácií so štatistikou vysielania je možné podľa odvolateľa zistiť, či žalobca zastupuje i takých nositeľov práv, ktorých predmety ochrany boli obsahom verejného prenosu v rozhodnom období. Podľa odvolateľa je mylnou tiež úvaha prvoinštančného súdu, že mandát zastupovať nositeľov práv pri uplatňovaní nárokov z neoprávneného použitia diel v danom prípade vyplýva pre žalobcu zo samotného oprávnenia na výkon kolektívnej správy. Zdôraznil, že kolektívna správa verejného prenosu diel je založená na dobrovoľnosti, a preto oprávnenie žalobcu uplatňovať vo vlastnom mene nárok v tomto odbore použitia predmetov ochrany, vzniká až na základe dohody, ktorou mu nositeľ práva zverí jeho správu. Žalobca podľa argumentácie odvolateľa nepreukázal ani akých nositeľov a ani vo vzťahu k akým predmetom ochrany v odbore verejného prenosu televíznych programov v rozhodnom čase zastupoval. Za uspokojivý dôkaz týchto skutkových okolností nemožno podľa presvedčenia odvolateľa považovať menný zoznam údajne zastupovaných nositeľov práv v Slovenskej republike a v zahraničí a ani formuláre zmlúv, ktoré žalobca predložil. Podľa žalovaného naviac licenčné zmluvy, ktoré žalobca podľa týchto formulárov uzatvára s nositeľmi práv, nespĺňajú požiadavku konkrétnosti predpokladanú v ust. § 78 ods. 2 zák. č. 618/2003 Z. z., nakoľko neobsahujú identifikáciu predmetu ochrany, ale tento vymedzujú úpravou, podľa ktorej nositelia dávajú do správy „všetky“ svoje diela. Podľa žalovaného žalobca nie len že nepreukázal akých nositeľov a vo vzťahu k akým predmetom ochrany v rozhodnom čase zastupoval, ale z veľkej časti ani len netvrdil skutočnosti, ktoré by vo vzťahu k jeho aktívnej vecnej legitimácii umožňovali zistiť, kto je skutočným nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam. Odvolateľ v tejto súvislosti prezentoval názor, že osoby, o ktorých sa žalobca domnieva, že ich práva k predmetom ochrany spravuje (režisér, autor scenára,
autor prekladov a pod.) v skutočnosti nie sú ich oprávnenými nositeľmi, nakoľko ako autori (pôvodcovia) vyhotovovali diela v režime zamestnaneckého diela, a preto majetkové práva k nim je oprávnený vykonávať z pozície zamestnávateľa iný subjekt než autor (producent, vysielateľ a pod.). Tento moment nebol podľa argumentácie žalovaného náležite premietnutý ani v žalobcom predloženom zozname autorov, čo spochybňuje jeho dôveryhodnosť. Naopak, o takomto usporiadaní svedčia podľa názoru odvolateľa ním predložené „vzorky“ licenčných zmlúv, uzavretých medzi autormi a RTVS. Žalovaný svoje úvahy v tomto smere zavŕšil konštatovaním, že so zreteľom na povahu predmetov ochrany, vyznačujúcu sa prenesením majetkových práv k dielčím dielam na inú osobu a zároveň ich spájaním do spoločných audiovizuálnych diel, objektívne ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov ako primárnych pôvodcov diela vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo autori nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv. Nezohľadnením tejto skutočnosti sa podľa presvedčenia odvolateľa navodzuje stav, kedy autori za „to isté“ dostávajú zaplatené dvakrát; najprv od producenta či vysielateľa a následne tiež od žalobcu, hoci ten z pohľadu žalovaného vôbec nie je oprávnený udeľovať súhlas na použitie takých diel. Žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii odmietol odôvodnenie vecnej legitimácie žalobcu súdom prvej inštancie, založené na aplikácii ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. Z. Podľa názoru odvolateľa vylučuje použitie tejto normy na posudzovaný prípad už len to, že sa nevzťahuje na oblasť dobrovoľnej kolektívnej správy. Pokiaľ by tomu aj tak nebolo, výklad tejto normy, z ktorého vyšiel súd prvej inštancie je nesprávny i tak. Žalovaný v tejto súvislosti prezentoval názor, že zmienené ustanovenie je potrebné interpretovať v úzkej spojitosti s § 78 ods. 2 a § 81 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona v tom zmysle, že na používateľa predmetu ochrany prechádza bremeno vyvrátenia jeho kolektívnej správy až po tom, čo kolektívny správca deklaruje, že ju prevzal na zmluvnom základe. Podľa odvolateľa výklad ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. Z., podaný súdom prvej inštancie, tiež nezodpovedá vo svetle judikatúry ESD zmyslu a cieľom smernice 2001/29/ES, vyjadrených v jeho čl. 2 písm. a) a čl. 3 ods. 1. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na záver formulovaný ESD v rozhodnutí C-301/15 Solier a Doke, podľa ktorého smernica 2001/29/ES bráni tomu, aby vnútroštátna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh. ESD v tomto rozhodnutí zároveň vyzdvihol, že vzhľadom na preventívnu povahu dotknutých práv sa vyžaduje predchádzajúci (hoci aj implicitný) súhlas autora. Podľa názoru odvolateľa, je výklad ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. súdom prvej inštancie, ktorý vo svojej podstate určuje používateľovi plniť organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na to či, dotknutého nositeľa práva zastupuje alebo nie, v rozpore s týmto interpretačným záverom ESD a cez to sa dostáva do kolízie s európskym právom. Žalovaný v tomto kontexte upriamil pozornosť tiež na z judikatúry ESD doktrinálne vyplývajúci princíp prednosti európskeho práva, uplatnenie ktorého vylučuje možnosť aplikácie takého vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom EÚ ( napr. rozhodnutia ESD C-115/08 ČEZ, C-106/77 Simmenthal). Podľa názoru odvolateľa, pokiaľ sa súd prvej inštancie pri posudzovaní rovnakej otázky mienil odkloniť od záveru prijatého ESD v rozhodnutí C-301/15 Solier a Doke, bolo jeho povinnosťou predložiť vec na vyriešenie prejudiciálnej otázky ESD. Zároveň bolo povinnosťou prvoinštančného súdu náležite sa so všetkými kľúčovými otázkami vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia, k čomu ale podľa žalovaného nedošlo a z tohto dôvodu je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Zvlášť žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku postrádal odpoveď na ním nastolenú otázku súladu ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z., prípadne jeho výkladu podaného súdom prvej inštancie s európskym právom a na otázku vecnej legitimácie žalobcu v kontexte jeho pochybností, koho a vo vzťahu k akým predmetom ochrany žalobca zastupoval. Čo do základu uplatneného nároku, žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť posúdenia ním vznesenej námietky premlčania. Prezentoval názor, že pre záver, kedy sa žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom majetkovom prospechu a o tom kto sa na jeho úkor obohatil, prvoinštančný súd nemal dostatočný skutkový základ a vyzdvihol, že dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto okolnosti v konaní znášal žalobca. Odvolateľ zároveň upriamil pozornosť na to, že logicky vzaté sa žalobca o týchto skutočnostiach musel dozvedieť ešte pred vyhotovením písomnej výzvy. Žalovaný v odvolaní namietal tiež proti spôsobu posúdenia výšky uplatneného nároku. Odvolateľ nesúhlasil s názorom prvoinštan-čného súdu, že odmenu, jednostranne určenú žalobcom v sadzobníku, možno považovať za obvyklú odplatu, ktorá je základom pre výpočet bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z.; zvlášť nie za situácie, keď má žalobca na trhu dominantné postavenie, a toto podľa presvedčenia odvolateľa zneužíva. Vo svojej argumentácii v tejto otázke žalovaný vyzdvihol, že pre objektivizovanie obvyklej odplaty mohla poslúžiť analýza licenčných platieb v krajinách Európy, ktorú v priebehu konania predložil, ktorú ale súd prvej inštancie bez vysvetlenia v odôvodnení napadnutého rozsudku nevzal do úvahy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky uplatneného nároku podľa odvolateľa pochybil tiež i tým, že nevyhovel jeho návrhu na prerušenie konania do vybavenia podnetu Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorým táto
záujmová organizácia iniciovala na Protimonopolnom úrade SR konanie pre podozrenie, že žalobca v súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie tým, že nevyčkal na vybavenie tohto podnetu Protimonopolným úradom SR, fakticky sám posúdil otázku súladu konania žalobcu s pravidlami hospodárskej súťaže, ktorú však nebol oprávnený riešiť nakoľko na to nemal právomoc. Súd prvej inštancie sa podľa odvolateľa nevysporiadal ani s jeho námietkou, poukazujúcou na neprimeranosť žalobcom určených licenčných odmien. I v tejto otázke odvolateľ na podporu svojej argumentácie poukázal na záver formulovaný ESD v rozhodnutí C-177/16 Autortiesibu un komunicešanas konsultaciju agentura/Latvijas Autoru apvieniba proti Konkurences padome, v zmysle ktorého organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané, a to na základe objektívnych okolností majúcich vplyv na náklady na správu alebo odmeňovanie majiteľov práv. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na procesné zlyhanie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní rozhodnutia, na neúplnosť skutkových zistení, vzhľadom na nevykonanie navrhnutých dôkazov, na nesprávnosť skutkových nálezov na základe vykonaných dôkazov, na prítomnosť právnych vád rozhodnutia a napokon tiež na vecnú nesprávnosť uznesenia, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) a ods. 2 C.s.p. V odvolaní žalovaným formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu odmietol nazeranie žalovaného na otázku vecnej legitimácie kolektívneho správcu v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie autorských diel a akcentoval, že predstava odvolateľa o rozsahu dokazovaných skutočností vo svojej podstate prakticky predpokladala predloženie zmlúv uzavretých žalobcom s jednotlivými autormi a nositeľmi práv na Slovensku, recipročných zmlúv, uzavretých žalobcom s partnerskými organizáciami kolektívnej správy v zahraničí a zmlúv, ktoré tieto organizácie uzavreli so zahraničnými autormi a nositeľmi práv, ďalej písomných oznámení autorov a nositeľov o zaradení jednotlivých predmetov ochrany do registra, zdokladovanie tiež všetkých predmetov ochrany, ktoré má žalobca v správe, potom aj predloženie zoznamov všetkých predmetov ochrany, ktoré boli v roku 2015 súčasťou televízneho vysielania, špecifikáciu týchto predmetov ochrany podľa autorov a nositeľov práv a napokon tiež preukázanie, že nositeľom práva je zastupovaný subjekt a nie niekto iný. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že ponímanie žalovaného o rozsahu v akom je potrebné preverovať vecnú legitimáciu kolektívneho správcu je v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a s inštitútom kolektívnej správy ako takým, ktorý ako žalobca vyzdvihol, slúži na ochranu práv autorov. Žalobca vo svojej argumentácii vyjadril súhlas s názorom odvolateľa, ktorý korešponduje aj so stanoviskom Ministerstva kultúry SR, že na základe ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z., a síce, že žalobca nemal oprávnenie udeľovať súhlas na použitie diel a zdôraznil v tejto súvislosti, že toto zákonné ustanovenie sa podľa jeho presvedčenia vzťahovalo výlučne na úhradu tzv. primeraných odmien. Tento nedostatok bol podľa žalobcu odstránený v novom autorskom zákone, ktorý vo svojej úprave § 79 a 80 už umožňuje organizácii kolektívnej správy udeliť licenciu aj za nezastupovaných nositeľov práv. Takéto riešenie bolo opodstatnené na strane požívateľov záujmom na právnej istote, v prípadoch, keď zabezpečenie oprávnenia na použitie individuálnymi licenčnými zmluvami je nereálne a na strane nositeľov práv požiadavkou ochrany pred neoprávneným používaním autorských diel. Žalobca prisvedčil správnosti názoru prvoinštančného súdu, že ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. sa vzťahuje na použitie predmetov ochrany (tiež) dobrovoľne spravovaných, pričom vo svojich úvahách dospel k záveru, že nakoľko povinnú kolektívnu správu nemožno vylúčiť, táto norma sa logicky týka práve len kolektívnej správy dobrovoľnej. Žalobca vo vyjadrení akcentoval, že odvolacia argumentácia žalovaného, vystavaná na záveroch formulovaných ESD v rozhodnutí C-301/15 Solier a Doke, neobstojí preto, že v tomto rozhodnutí bola riešená odlišná právna situácia. Poukázal v tejto súvislosti mimo iného tiež i na to, že
v zmienenom konaní pred ESD sa riešila otázka, či organizácii kolektívnej správy prislúcha oprávnenie udeliť licenciu na verejné využitie obchodne nedostupných kníh. V tomto konaní posudzovaný predmet ochrany (televízny program) je naproti tomu už svojou podstatou predurčený na verejný prenos prostredníctvom televízneho vysielania. Naviac, podľa argumentácie žalobcu, ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. nositeľov nijak neobmedzuje v možnosti vylúčiť kolektívnu správu ich práv. Na margo argumentácie žalovaného, pripisujúcej význam skutkovej okolnosti ktorých nositeľov a vo vzťahu k akým predmetom ochrana žalobca v rozhodnom období zastupoval a požadujúcej ich porovnanie s programom v tom čase vysielaným prostredníctvom televízie, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že licenčná odmena predstavuje odplatu za získanie práva na ďalší verejný prenos diel technickými prostriedkami bez ohľadu na to, či a do akej miery oprávnený túto licenciu využije. V prípade verejného prenosu nie je vopred známy ani presný rozsah a ani obsah vysielania, preto je identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania nemožná. Z toho podľa žalobcu logicky vyplýva, že bez ohľadu na to, aké predmety budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ je oprávnený používať všetky predmety ochrany, spravované danou organizáciou kolektívnej správy. So zreteľom na tieto špecifiká, nie je podľa žalobcu možný iný spôsob určenia licenčnej odmeny za verejný prenos technickými zariadeniami než paušálnou sumou. Na podporu správnosti tejto svojej argumentácie žalobca vo vyjadrení upriamil pozornosť na výrok ESD v rozhodnutí C-367/2015 Stowarzyszenie “Oławska Telewizja Kablowa” proti Oławie contro Stowarzyszenie Filmowców Polskich w Warszawie, v zmysle ktorého „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy“. Vzhľadom na takto paušálne stanovenú výšku licenčnej odmeny, má podľa žalobcu poznanie nositeľov práv a predmetov ochrany v kontexte programovej náplne vysielania význam len z pohľadu mechanizmu prerozdeľovania odmien, ktorý ale je, ako zdôraznil, už vecou jeho zodpovednosti voči zastupovaným autorom. Žalobca vo vyjadrení odmietol opodstatnenosť predstavy žalobcu, že autori dostávajú zaplatené za to isté dvakrát. V nadväzujúcej argumentácii zdôraznil, že zahrnutie výsledku tvorivej činnosti do audiovizuálneho diela je iným použitím diela než jeho vysielanie, a tiež aj verejný prenos technickými prostriedkami. Podľa žalobcu túto skutočnosť potvrdilo aj Ministerstvo kultúry SR vo svojom stanovisku z 20.5.2015, na ktoré vo svojej argumentácii odkazoval sám žalovaný. V otázke výšky bezdôvodného obohatenia žalobca prisvedčil názoru súdu prvej inštancie, že nakoľko je obsadenosť hotela právne irelevantnou kategóriou pre určenie licenčnej odmeny, nemožno na ňu prihliadať ani pri posudzovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia, ktorý je zákonom stanovený ako dvojnásobok obvyklej odmeny. Úvahy súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o prisúdenie žalobcom určeným sadzbám povahy obvyklej licenčnej odplaty, žalobca vo vyjadrení doplnil v tom zmysle, že v roku 2018 uzavrel licenčné zmluvy už so 700 používateľmi.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e) f) a h) a ods. 2 C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.3.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
10. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o niektorých skutkových a právnych otázkach.
11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskú-mateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.
14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho
- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
15. Odvolací súd poznamenáva, že z obsahu odvolania zreteľne vyplýva, že podstata odvolacích námietok, ktorými žalovaný vytýka nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku pramení z jeho nespokojnosti so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie z hľadiska úplnosti zákonných a právnou praxou aprobovaných kritérií vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku s niektorými časťami jeho argumentácie. To ale znamená, že tieto výhrady žalobcu v konečnom dôsledku nesmerovali proti úplnosti odôvodnenia, ale proti komplexnosti spôsobu skutkového a právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti sa odvolaciemu súdu žiada pripomenúť, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
16. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaný vytýkal nesprávnosť skutkových zistení z dôvodu nevykonania ním navrhovaných dôkazov. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, je aby v konaní pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný a zároveň, aby skutočnosť, ktorá má byť týmto dôkazom objektivizovaná bola pre rozhodnutie významná.
17. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 696). Výstižné závery v otázke rozloženia dôkazného bremena formuloval tiež ÚS SR vo svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 38/2015 zo dňa 21.1.2015 v ktorom konštatoval, že „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí“.
18. Možno konštatovať, že pravidlom kontradiktórnych konaní je nie len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je okrem iného tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno. Právna teória v záujme naplnenia požiadavky spravodlivého procesu celkom výnimočne pripúšťa takúto ingerenciu súdu len
v prípadoch tzv. vyšetrovacích dôkazov, kedy okolnosti prípadu ospravedlňujú doplniť dôkazný deficit strany zaťaženej dôkazným bremenom súdom asistovanou súčinnosťou druhej strany. V takýchto prípadoch však súd podľa právnej teórie musí postupovať tak, aby stranám bezdôvodne neuľahčoval ich dôkaznú povinnosť, a preto musí uloženie takejto povinnosti vždy pozorne zvážiť. Súd by mal strane napomôcť odstrániť jeho informačný deficit len v tom prípade, ak sa ocitne v skutkovej a dôkaznej núdzi nie z vlastnej viny a vtedy, keď objektívne nie je schopný inak tento informačný deficit prekonať (por. Svoboda, K. Dokazování. Praha : ASPI - Wolters Kluwer, 2009, s. 109). Strana musí aspoň rámcovo navrhnúť, ako je možné informačný deficit preklenúť a súd by mal posúdiť, či tento návrh môže viesť k jeho odstráneniu. Podkladom pre odstránenie informačného deficitu však nemôže byť len dohad alebo názor, že napr. v listinách, ktoré má poskytnúť druhá strana, budú potrebné informácie. Podkladom by mal byť preukázateľný a pravdepodobný úsudok o dôvodnosti a oprávnenosti uloženia vysvetľovacej povinnosti druhej strane (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 699). Pre úplnosť teoretických úvah odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že i výslovne zákonom (celkom ojedinele) upravený vyšetrovací dôkaz (§ 319 veta druhá za bodkočiarkou C.s.p.) sa vzťahuje výlučne na individuálne pracovné spory, teda na konania s ochranou slabšej strany, v ktorých je kontradiktórnosť prirodzene potlačená a i tu, v ponímaní už zmienených teoretických východísk, možno podľa zákonného textu od druhej strany sporu (zamestnávateľa) žiadať súčinnosť len za predpokladu, že to zodpovedá požiadavke spravodlivosti.
19. Na podklade týchto všeobecných východísk možno ustáliť, že dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnosti, kto je oprávneným nositeľom práv vo vzťahu k dielam, ktoré mali byť žalovaným použité verejným prenosom technickými prostriedkami, zaťažovalo v konaní žalovaného, keďže ten na svoju obranu v spore tvrdil, že medzi žalobcom deklarovanými nositeľmi práv a skutočne oprávnenými subjektmi na výkon práv k predmetom ochrany existuje disproporcia. I keď možno súhlasiť s odvolateľom v tom, že ohľadne tejto skutočnosti sa ocitol v ospravedlniteľnej dôkaznej núdzi, opodstatňujúcej požiadavku súčinnosti druhej strany, faktom je, že vzhľadom na spôsob právneho posúdenia veci sa táto žalovaným nastolená skutková otázka stala z pohľadu rozhodnutia prvoinštančného súdu irelevantnou. Súd prvej inštancie totiž vo svojich záveroch s použitím ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. vyšiel z toho, že povinnosti plniť za použitie predmetu ochrany vo vzťahu k žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy sa môže žalovaný ako používateľ zbaviť len preukázaním, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu dotknutých práv. Na tvrdení takejto skutočnosti však obrana žalovaného v spore nespočívala a vo vzťahu k nej bolo i ním navrhované dokazovanie bez výpovednej hodnoty. Pokiaľ preto súd prvej inštancie takýto dôkaz (dôkazy) odmietol vykonať, napadnuté rozhodnutie tým nezaťažil skutkovou vadou, čo vylučuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
20. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. sa vzťahuje aj na predmety ochrany kolektívne spravované dobrovoľne a že z jeho úpravy explicitne vyplýva vyvrátiteľná domnienka o povinnosti používateľa plniť žalobcovi, pokiaľ nepreukáže, že nositeľ kolektívnu správu svojich práv nevylúčil, k čomu ale podľa jeho skutkového nálezu nedošlo. Odvolací súd sa so spôsobom právneho posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie plne stotožňuje a za celkom správny považuje jeho záver vystavaný na rozhodujúcej úvahe, že práve týmto zákonným ustanovením je daná vecná legitimácia žalobcu vo vzťahu k uplatnenému plneniu za použitie predmetu ochrany, keďže žalovaný netvrdil a ani inak nevyšla najavo skutočnosť, že nositelia práv kolektívnu správu dotknutých práv vylúčili, a teda zjednodušené povedané, aby povinnosť plniť mal žalovaný priamo voči nim. Ťažiskom odvolacej argumentácie žalovaného v tomto smere bolo rozhodnutie ESD C-301/15 Soulier a Doke, v ktorom bola podľa odvolateľa riešená totožná otázka s odlišným záverom. V tomto závere žalovaný vzhliadol prekážku či už aplikácie § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. ako takej alebo jej aplikácie s interpretáciou tak, ako z nej vyšiel súd prvej inštancie. V zmienenom rozhodnutí ESD riešil vo svojej podstate otázku, či vnútroštátna úprava môže zbaviť autora práva udeliť súhlas s použitím diela. Žiada sa doplniť, že konfrontovaná bola francúzka právna úprava, ktorá za nečinnosti autorov (nepodanie námietok) umožnila kolektívnemu správcovi udeliť súhlas s použitím diela a že posudzované bolo použitie spočívajúce v rozmnožovaní a verejnom prenose digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh, teda takých, ktoré už neboli predmetom publikácie a vydávania na obchodné účely a prakticky vzaté
považovali sa za zabudnuté. Ako vo svojej argumentácii správne poznamenal žalobca, ESD považoval za nekonformnú so smernicou 2001/29/ES vnútroštátnu úpravu Francúzka nie preto, že by postrádal zmluvný základ pre výkon kolektívnej správy dotknutých práv, ani preto, že by považoval za protiprávny samotný súhlas s použitím, ktorý za nositeľa takáto organizácia udelila. Rozpor so zmyslom a cieľmi smernice ESD v okolnostiach tohto prípadu vzhliadol v tom, že v prípade „zabudnutého“ predmetu ochrany vznikla pochybnosť o tom, či autori diela v kontexte úpravy účinkov ich prípadnej nečinnosti sú skutočne informovaní o budúcom využití svojho diela (teda či mali reálny priestor na uplatnenie námietok). Z toho podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v rozhodnutí C-301/15 ESD vôbec neriešil otázku následkov použitia diela a adresáta plnenia za použitie diela, už vôbec nie z pohľadu rozsahu správy kolektívneho správcu k predmetom ochrany nepodliehajúcim povinnej kolektívnej správe, ale otázku za akých okolností môže udeliť organizácia kolektívnej správy súhlas s použitím diela za autora. V riešení, vyplývajúcom z tohto rozhodnutia sa ESD ani len okrajovo nedotkol usporiadania, ktoré vyplýva z jazykového výkladu ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. nakoľko jeho interpretačný záver, podľa ktorého smernica 2001/29/ES nepripúšťa vnútroštátnu úpravu, ktorá by zverila orgánu kolektívnej správy výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh, sa jednak netýka vzťahu medzi používateľom a organizáciou kolektívnej správy, keďže jeho zmyslom je poskytnúť ochranu nositeľovi práva pred jeho výkonom zo strany organizácie kolektívnej správy a jednak rieši problematiku výkonu práva udeliť súhlas na použitie diela a nie realizáciu práv vyplývajúcich z neoprávneného použitia diela. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že zrejmým zámerom posudzovaného ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. je vytvorenie podmienok pre zlepšenie účinnosti ochrany autorských a súvisiacich práv vo vzťahu k používateľom, ktorá požiadavka je jednou z nosných cieľov smernice 2001/29/ES (por. napr. body 10 a 11 jej preambuly). Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že ust. § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. sa nevzťahuje len na predmety ochrany, podliehajúce povinnej kolektívnej správy a za správny, považuje tiež logickou úvahou odvodený názor žalobcu, že pokiaľ táto norma vo svojej hypotéze predpokladá možnosť vylúčenia kolektívnej správy, jej úprava sa predovšetkým ak nie výlučne vzťahuje na dobrovoľne spravované práva. Napokon odvolací súd nemohol prisvedčiť správnosti ani argumentácii žalovaného, na podklade ktorej namietal proti záveru prvoinštančného súdu v otázke premlčania uplatneného práva. Súd prvej inštancie pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby plne reflektoval v právnej praxi jednotne uplatňované výkladové pravidlo, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vtedy, keď získa znalosť takých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Zároveň platí, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a kto ho získal. Pri tom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr (por. napr. správa o zhodnotení rozhodovania súdov SSR, prerokovaná občianskoprávnym kolégiom NS SSR pod sp. zn. Cpj 48/85, schválená plénom tohto súdu 22.11.1985 pod sp. zn. Pls 2/85 a uverejnená pod č. R 25/1986). Z pohľadu týchto všeobecných východísk nemožno inak ako súhlasiť so skutkovým nálezom prvoinštančného súdu, že v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by umožnili prijať záver, že žalobca disponoval skutkovými okolnosťami, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, pred spísaním výzvy dňa 12.3.2015. Tvrdenie žalovaného, že sa tak nevyhnutne muselo stať pred týmto dňom predstavuje hypotézu, ktorá akokoľvek je logická sama o sebe nevylučuje možnosť, že sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o zodpovednej osobe v ten istý deň ako skoncipoval zmienenú výzvu. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na to, že žalobca nepreukázal, kedy sa dozvedel o skutočnostiach, majúcich význam pre posúdenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, odvolací súd poznamenáva, že nakoľko vznesená námietka premlčania je vo svojej podstate vystavaná na predpoklade, že k tomu došlo skôr než ustálil súd prvej inštancie, dôkazné bremeno k tejto okolnosti spočíva na žalovanom, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky.
21. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu aj správnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), že v rozhodnom období došlo v hoteli Chemes k ďalšiemu verejnému prenosu diel. Žalovaný v tomto smere z pohľadu ESD formulovaných predpokladov verejného prenosu, nespochybnil skutkový nález prvoinštančného súdu, že v tomto ubytovacom zariadení boli izby vybavené televíznymi prijímačmi, ktoré svojím napojením umožňovali projekciu televízneho vysielania; k skutkovému pochybeniu zo strany prvoinštančného súdu došlo podľa jeho námietok len vo vzťahu k spornej okolnosti prístupu verejnosti k televíznym prijímačom.
Podľa odvolateľa totiž súd prvej inštancie nemal pre skutkový záver, že na izbách vybavených televíznymi prijímačmi boli ubytovaní nejakí hostia žiaden dôkazný podklad.
22. Vo všeobecnosti k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (por. napr. rozhodnutie NS SR 1 MCdo 4/2009)
23. Odvolací súd v posudzovanom skutkovom závere súdu prvej inštancie nevzhliadol odklon od týchto právnou praxou aprobovaných kritérií a jeho skutkový nález ohľadne skutočnosti verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného, považuje za v konečnom dôsledku správny. Vychádzajúc z požiadavky jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku) odvolací súd na doplnenie dôvodov rozhodnutia vo vzťahu k tomuto skutkovému záveru dodáva, že žalobca vystaval uplatnený nárok medzi iným tiež na tvrdení (viď. časť IV. ods. 2 žaloby), že žalovaný v rozhodnom období uskutočnil ďalší verejný prenos diel prostredníctvom 56 televíznych prijímačov umiestnených v izbách jeho ubytovacieho zariadenia, ktoré v sebe logicky subsumuje tvrdenie, že žalovaný ubytovacie služby v tomto čase riadne poskytoval a boli verejnosťou aj využívané. Žalovaný už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie toto tvrdenie žalobcu síce spochybnil, neuvedomil si však dostatočne razantne, že so zreteľom na povahu tvrdenej skutočnosti ( týka sa faktu, ktorý žalovaný vnímal), podľa ust. § 151 ods. 2 C.s.p. nepostačovalo pre jeho účinné popretie len pasívne negovať informáciu z neho vyplývajúcu, ale bolo potrebné tiež, aby žalovaný zároveň uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Inak povedané, pre účinné popretie skutkového tvrdenia žalobcu, že žalovaný v rozhodnom období v ubytovacom zariadení sprístupnil ubytovaným hosťom diela musel žalovaný prinajmenšom tvrdiť (tiež), že žiaden hosť v jeho hoteli ubytovaný nebol alebo sa tak nestalo v časti sledovaného obdobia. Až v prípade ak by žalovaný toto tvrdenie žalobcu účinne poprel, bolo by predmetom dokazovania a hodnotenia dôkazov. Nakoľko sa tak ale nestalo, je potrebné s použitím ust. § 151 ods. 1 C.s.p. posudzované tvrdenie žalobcu považovať za nesporné a ako z takého z neho pri formovaní rozhodnutia vyjsť. Pokiaľ preto súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyšiel zo skutočnosti zodpovedajúcej tomuto tvrdeniu žalobcu, v konečnom dôsledku mu niet čo vytknúť.
24. Neopodstatnenými boli podľa posúdenia odvolacieho súdu tiež námietky žalovaného, smerujúce proti spôsobu právneho posúdenia výšky uplatneného nároku. Jeho kvalifikácia súdom prvej inštancie, ako nároku zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z. z., vo svojej podstate predurčila, že rozhodujúcou pre ustálenie jeho výšky sa konaní stala otázka obvyklej odmeny za získanie autorskej licencie na ďalší verejný prenos diel, spadajúcich do odboru pôsobnosti žalobcu. Ako už odvolací súd uviedol na inom mieste tohto odôvodnenia, súd prvej inštancie vystaval svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, na názore, že za obvyklú odmenu za autorskú licenciu je potrebné v okolnostiach prípadu považovať odmenu určenú vo vzťahu k druhovo rovnakým autorským dielam a k obdobnému spôsobu ich použitia žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy v sadzobníku. Žalovaný k prisúdeniu takto určenej odplate charakteristiky obvyklej ceny za udelenie súhlasu na použitie predmetov autorskej ochrany principiálne výhrady nemal. Napokon je to logické, pretože získanie licencie na ďalší verejný prenos literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení inak (teda priamo od autorov alebo iných nositeľov) než prostredníctvom žalobcu, ktorý na území Slovenskej republiky výlučne vykonáva a i v rozhodnom čase vykonával ich kolektívnu správu v tomto odbore, je jednoducho povedané nemysliteľné, a preto porovnanie s inými odplatami na relevantnom trhu prakticky vylúčené. Podľa názoru odvolacieho súdu by žalovaný v rozhodnom čase za získanie licencie na použitie diela musel zaplatiť sumu stanovenú v sadzobníku žalobcu, a preto práve túto sumu je potrebné považovať za obvyklú odplatu. Žalovaný je nespokojný s výškou žalobcom určovaných sadzieb odmien preto, že ich považuje za nedostatočne ekonomicky zdôvodnené, hodnotovo neekvivalentné,
v porovnaní s odmenami za použitie práv spravovaných inými kolektívnymi správcami za neprimerané a napokon nezodpovedajúce ani európskym štandardom. Z toho vyplýva, že žalovaný v konečnom dôsledku zvádza boj s výškou odmeny, stanovenou v sadzobníku žalobcu. Sadzobník odmien za použitie kolektívne spravovaných predmetov ochrany ale zákon (§ 80 ods. 3 v spojení s ust. § 81 ods. 1 písm. s) zák. č. 618/2003 Z. z.) zveruje do výlučnej dispozície organizáciám kolektívnej správy, čo podľa názoru odvolacieho súdu vylučuje možnosť jeho preskúmavania súdom v sporovom konaní (por. napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1334/2018 zo dňa 24.10.2018). Je potrebné mať v tejto súvislosti na zreteli, že organizácie kolektívnej správy vykonávajú svoju činnosť bez nároku na zisk, z čoho je potrebné vyvodiť, že v sadzbách autorských licencií nevyhnutne premietajú predstavu o cene za použitie spravovaných predmetov ochrany zastupovaných autorov či iných nositeľov (por. ust. § 160 ods. 2 písm. c) v súčasnosti platného Autorského zákona). Výhrady používateľov k ekonomickej opodstatnenosti či primeranosti sadzieb odmien, určených žalobcom, sú preto v konečnom dôsledku adresované samotným autorom a vo svojej podstate sa nimi spochybňuje ich právo slobodne sa rozhodnúť, za akých ekonomických podmienok udelia súhlas na použitie ich diela. Hoc je toto právo autorov, prípadne iných nositeľov kolektívne vykonávané, je potrebné ho v právnom štáte rešpektovať. Pokiaľ preto žalovaný nesúhlasí so žalobcom určenou odmenou za použitie diel ním zastupovaných autorov, možno mať za to, že jeho postoj v tejto otázke nekorešponduje s predstavou o výške licenčnej odmeny samotných autorov. Za tohto stavu nedosiahnutia zmluvného konsenzu s nositeľmi autorských práv, ktorých žalobca zastupuje, žalovanému do budúcna neostáva iné, než sa používania ich diel zriecť, alebo sa uchádzať o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetov súdom (§ 165 ods. 8 zák. č. 185/2015 Z. z.). Pokiaľ žalovaný bude pokračovať v používaní predmetov autorskej ochrany bez licencie, musí byť uzrozumený s tým, že obvyklá odplata za získanie licencie nemusí korešpondovať s jeho subjektívnymi predstavami o nej, ale je daná sadzobníkom kolektívneho správcu, a preto i výška náhrady za neoprávnený zásah do autorských práv sa preto bude odvíjať od nej. Odvolací súd zdôrazňuje, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách nie je samoúčelné, ale prinášajúce používateľovi reálny hospodársky prospech. I ESD vo svojej rozhodovacej praxi reflektuje, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie (rozhodnutie C-403/08 zo 4. októbra 2011 vo veci Football Association Premier League Ltd a iní proti QC Leisure a iní). Na dôvažok odvolací súd poznamenáva, že otázka primeranosti sadzieb určených organizáciou kolektívnej správy už bola v ústavnoprávnych súvislostiach posudzovaná už aj Ústavným súdom SR. Ten v uznesení sp. zn. II. ÚS 101/2011 zo dňa 24.3.2011 k nastolenej otázke súladu s ústavou určovania odmeny za používanie autorských diel (v tomto prípade hudobných) podľa „svojvoľného sadzobníka“ organizácie kolektívnej správy formuloval závery, že „...dohodnutie podstatne vyššej odmeny za používanie hudobných diel v hromadných licenčných zmluvách dobrovoľne uzavretých medzi žalovaným a ďalšími 150 používateľmi podľa sadzobníka odmien žalovaného, nehovoriac o hromadných licenčných zmluvách uzavretých so 14 používateľmi hudobných diel, ktorí sú dokonca 9 členmi sťažovateľa, je iba dôkazom toho, že iní používatelia tých istých hudobných diel na rozdiel od sťažovateľa odmenu podľa sadzobníka žalovaného považovali za primeranú“ a že pokiaľ súd pri určení odmeny „...vychádzal z obsahu hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi žalovaným ako organizáciou kolektívnej správy s ďalšími inými používateľmi, čo sa týka tých istých hudobných diel, ktoré ako predmet ochrany užíval aj sťažovateľ, v žiadnom prípade nemožno v tomto postupe vidieť znaky arbitrárnosti“. Žiada sa v tomto kontexte dodať, že podľa nespochybneného tvrdenia žalobcu v roku 2018 pristúpilo na odmenu vo výške ním určených sadzieb 700 používateľov, za ktorej situácie predstava žalovaného o neprimeranosti žalobcom určených sadzieb evidentne postráda oporu vo faktickom stave na relevantnom trhu. Pokiaľ žalovaný vo svojej argumentácii spochybňoval primeranosť žalobcom určených sadzieb odmien za autorské licencie na podklade záverov, vyplývajúcich z rozhodnutia ESD C-177/16 Autortiesibu un komunicešanas konsultaciju agentura/Latvijas Autoru apvieniba proti Konkurences padome, odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nakoľko sa v tomto konaní riešila prejudiciálna otázka týkajúca sa hospodárskej súťaže, naviac rejednávaná v administratívnom konaní (Agentúra na ochranu autorských práv a sprístupňovanie diel/lotyšské združenie autorov, Lotyšsko napadol rozhodnutie Rady pre hospodársku súťaž, Lotyšsko o uložení pokuty z dôvodu zneužitia dominantného postavenia), nemá interpretačný význam pre tento spor súkromnoprávnej povahy.
25. Napokon odvolací súd nevzhliadol dôvodnou ani odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorou poukazoval na vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie nevyčkal na vybavenie podnetu Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorým táto záujmová organizácia iniciovala
na Protimonopolnom úrade SR konanie pre podozrenie, že žalobca v súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie. Podľa názoru žalovaného boli v tejto konštelácii naplnené predpoklady pre obligatórne prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. V tomto názore ale žalovaný vyšiel z mylného predpokladu, že prípadný pozitívny nález Protimonopolného úradu SR by nevyhnutne musel viesť k záveru, že cenník žalobcu je v rozpore so zákonom a táto skutočnosť by potom mala vplyv na hodnotenie dôvodnosti výšky uplatneného nároku. Žalovaný si v chápaní významu prípadného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR pre toto konanie dostatočne neuvedomil, že onou závislou otázkou v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p., nemožno rozumieť akúkoľvek skutkovú a právnu otázku v akejkoľvek podobe do úvahy prichádzajúceho riešenia, ale že je nevyhnutné vykladať ju tiež v intenciách ust. § 193 C.s.p. posledná veta C.s.p. (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 617), v zmysle ktorého je súd, viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Týmto okruhom otázok je súd viazaný v tom zmysle, že si o nich nemôže urobiť ani len prejudiciálny záver, z čoho nevyhnutne vyplýva, že pokiaľ sa takáto právna otázka vyskytne, bez rozhodnutia o nej príslušným orgánom súd v konaní nemôže pokračovať a musí na odpadnutie prekážky vyčkať. V predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha splnenia záväzku zo zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie, sa žiadna z týchto právnych otázok ( otázka spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu, otázka páchateľa trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu, otázka osobného stavu a otázka vzniku alebo zániku spoločnosti) nad akúkoľvek pochybnosť neobjavila. Odvolaciemu súd sa v tejto súvislosti žiada v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného poznamenať, že pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky spáchania a páchateľa správneho deliktu, by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže, rozhodnutie o uplatnenom nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného. Odvolací súd akcentuje, že posúdenie súladu žalobcom uplatňovaného spôsobu oceňovania autorských licencií so zákonnými pravidlami hospodárskej súťaže predstavuje len jednu z do úvahy prichádzajúcich otázok, ktoré si súd pre záver o dôvodnosti výšky uplatneného nároku môže (pokiaľ ju považuje vo svojom riešení sporu za významnú) sám. Pokiaľ sa aj javí, že pri riešení tejto otázky môžu byť nápomocné závery správneho konania, nejedná sa o riešenie závislých otázok, na ktoré myslí ust. § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. ale otázok, ktoré môžu mať pre rozhodnutie význam, v prípade ktorých môže súd konanie prerušiť len za splnenia predpokladov podľa ust § 164 C.s.p. Pokiaľ za tohto stavu súd prvej inštancie návrhu žalovaného na prerušenie konania nevyhovel, s odôvodnením (viď. bod 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že konanie (vybavenie podnetu) na Protimonopolnom úrade SR nemá na jeho rozhodnutie žiaden dosah, nakoľko mu i tak v tomto konaní neprináleží preskúmavať výšku licenčnej odmeny, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval a rozhodol o procesnom návrhu žalovaného správne.
26. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.
27. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
28. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
29. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)