Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/11/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobcu: SWAN, a.s., so sídlom Landererova 12, Bratislava, IČO: 35 680 202 zast. BORLOKOVA & ASSOCIATES s. r. o., AK so sídlom Jakubovo nám. 19, Bratislava, IČO: 47 243 805 proti žalovaným: 1/ Slovenská republika zast. Úradom pre vybrané hospodárske subjekty, so sídlom Radlinského 37, Bratislava, 2/ R.. V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, Z., 3/ R.. Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. 2, Z., 4/ W.. Y. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, K., o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 19. apríla 2023, č.k. -407, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. , takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II. z 19. apríla 2023, č.k. -407, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. , p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ až 4/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava II. (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. apríla 2023, č.k. -407 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. , zamietol žalobu a žalovaným 1/ až 4/ nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinností žalovaným zdržať sa tvrdenia a ďalšieho šírenia informácií, z ktorých akýmkoľvek spôsobom, priamo alebo nepriamo vyplývajú nepravdivé tvrdenia: ,,Žalobca bol súčasťou dodávateľského reťazca, ktorý bol poznačený umelou konštrukciou podvodného charakteru, a žalobca vedel, či mohol vedieť o konštrukcii podvodného charakteru v dodávateľskom reťazci, ktorého bol súčasťou," a zároveň sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zadosťučinenie v sume 20.000,- eur titulom ochrany dobrej povesti právnickej osoby. V žalobe uviedol, že poskytuje mobilné elektronické komunikačné služby a súvisiace služby na celom území Slovenskej republiky, žalovaný 1/ je orgánom štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti daní, poplatkov a colníctva, je daňovým úradom a žalované 2/ až 4/ sú zamestnankyňami, resp. bývalými zamestnankyňami žalovaného 1/. Žalovaný 1/ vydal dňa 14.04.2021 Rozhodnutie č. XXXXXXXXX (ďalej len ako "Rozhodnutie 1") a dňa 29.03.2021 Rozhodnutie č. XXXXXXXXX (ďalej len ako "Rozhodnutie 2"), ktoré vo vzájomnej súčinnosti pripravili, vyhotovili a schválili žalované 2/ až 4/. Predmetné rozhodnutia o. i. obsahujú nepravdivé tvrdenie týkajúce sa žalobcu, a to: "Správca dane po vykonaní dokazovania na záver uvádza, že tranzit volaní ako taký nie je možné spochybniť, ale konštatuje, že identifikovaný

reťazec, ktorého bol kontrolovaný platiteľ súčasťou, bol poznačený umelou konštrukciou podvodného charakteru, o ktorej platiteľ SWAN vedel, či mohol vedieť" (ďalej len ,,tvrdenie"). Žalobca namietol, že žalovaní opakovaním uvedeného tvrdenia uvádzajú nepravdivé údaje difamujúceho charakteru, ktoré neoprávnene zasahujú do jeho dobrej povesti ako právnickej osoby a poškodzujú ho pred jeho akcionármi, existujúcimi a potenciálnymi investormi, existujúcimi a potenciálnymi zamestnancami, ako aj existujúcimi a budúcimi obchodnými partnermi. Neoprávnený zásah do ochrany dobrej povesti žalobcu bol založený už uvedením nepravdivých informácií v Rozhodnutiach 1 a 2. Tieto nepodložené informácie negatívne pôsobia na dobrú povesť žalobcu a vyvolávajú znevažujúci dojem. Žalovaní toto tvrdenie nepreukázali a neodôvodnili, keď uvedené tvrdenie vyslovili bez toho, aby preň mali podklad či dôkaz, a to napriek opakovaným výhradám a námietkam žalobcu. K tvrdeniu o "umelej konštrukcii podvodného charakteru" uviedol, že nedisponuje donucovanými prostriedkami, ktoré by mu umožnili preverovať iné podnikateľské subjekty a skutočnosť, že žalobca tak v rámci svojich možností vo vzťahu k svojim priamym obchodným partnerom zodpovedne a s odbornou starostlivosťou urobil, preukazuje obsah rozhodnutí a záver žalovaných o tom, že "tranzit volaní ako taký nie je možné spochybniť". Je zrejmé, že zdaniteľné plnenie v dodávateľskom reťazci zo strany žalobcu bolo riadne poskytnuté, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj žalovaný 1/. Žalovaní si boli vedomí skutočnosti, že žalobca sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti nedopustil žiadneho protiprávneho konania a že nekonal podvodne. Napriek vykonanému dokazovaniu a jeho záveru formulovali obsahovo protirečivý výrok o údajnej, avšak nikde v rozhodnutiach nepodloženej ani nešpecifikovanej vedomosti žalobcu o "identifikovanom reťazci". Takéto znevažujúce konanie nemožno označiť inak ako úmyselne difamujúce, negatívne zasahujúce do dobrej povesti žalobcu ako mobilného telekomunikačného operátora. Žalovaní sa vydanými rozhodnutiami dopustili neoprávneného zásahu do dobrej povesti žalobcu, ktorá požíva právnu ochranu v zmysle , a to formuláciou nepravdivých tvrdení. Z obsahu nepravdivých a znevažujúcich uvedených tvrdení vyplýva značná intenzita zásahu do žalobcovej osobnej sféry, najmä do jeho povesti a dôvery zo strany obchodných partnerov, zákazníkov a zamestnancov. Neoprávnený zásah do dobrej povesti, ktorý žalovaní spôsobili, má značný význam pre postavenie žalobcu ako dôveryhodného subjektu pre státisíce existujúcich a potenciálnych užívateľov svojich služieb a stovky dodávateľov a ďalších obchodných partnerov a je spôsobilý zásadne zhoršiť vnímanie žalobcu ako významného súťažiteľa na trhu mobilných služieb zo strany verejnosti.

3. Žalovaný 1/ navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že zo žaloby nevyplýva, akým spôsobom mali prispieť jednotliví žalovaní k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu, pričom k takémuto zásahu sa nie je možné dopustiť vydaním rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, ktoré je určené daňovému subjektu a nie verejnosti. Zo žaloby nevyplýva, ako mohlo vydanie rozhodnutí v daňovom konaní, ktoré sú určené iba daňovému subjektu, spôsobiť neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu, pričom k neoprávneným zásahom do dobrej povesti dochádza v zásade vtedy, keď sú nepravdivé skutkové tvrdenia alebo neprimerané hodnotenia prednesené verejne. Správa daní je zo zákona neverejná, zároveň existuje inštitút daňového tajomstva a rozhodnutie vydané daňovému subjektu vo vyrubovacom konaní nie je "prednesené verejne". Žalobca namietol, že pravdivosť a relevantnosť záverov obsiahnutých v rozhodnutí správcu dane, ktoré nie je možné preskúmavať a hodnotiť v rámci konania súdu podľa ustanovení . Rozhodnutie správcu dane a závery v ňom obsiahnuté sú preskúmateľné postupom podľa ustanovení daňového poriadku a v rámci správneho súdnictva. Žalobca neuviedol následky zásahu, zároveň nekonkrétne poukázal na značnú intenzitu zásahu do jeho osobnej sféry a neodôvodnil výšku nároku na peňažné zadosťučinenie.

4. Žalované 2/, 3/ navrhli žalobu zamietnuť zopakujúc tvrdenia žalovaného 1/. Nad rámec poukázali na to, že postupovali v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky v nadväznosti na právne záväzné akty Európskej únie a vystupovali v konaní ako príslušníčky finančnej správy a nie ako občania. Popreli tvrdenia žalobcu o nepodloženej vedomosti žalovaného, keď v rozhodnutí je podrobne a dostatočne obsiahlo popísané ako správca dane dospel k svojim záverom.

5. Žalovaná 4/ tiež navrhla žalobu zamietnuť. Nad rámec tvrdení žalovaných 1/ až 3/ poukázala na to, že nebola poverená na výkon daňovej kontroly u daňového subjektu a nebola oboznámená s priebehom ani s výsledkami daňových kontrol, keď sa dňa 07.04.2021 zúčastnila iba na ústnom pojednávaní a to až vo vyrubovacom konaní, kde bola prítomná pri úkone nazerania do spisu daňovej kontroly u daňového subjektu za zdaňovacie obdobia máj 2014, august 2014 a apríl 2015. Žalovaná nevykonávala žiadne ďalšie úkony daňovej kontroly, ani nebola v sídle daňového subjektu a nepozná žiadneho zástupcu alebo predstaviteľa daňového subjektu.

6. Žalobca zotrval na podanej žalobe, pričom poukázal na to, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby. Na neoprávnený zásah nie je vyžadovaná publicita. Skutočnosť, že obidve rozhodnutia boli na základe odvolania žalobcu zrušené Finančným riaditeľstvom SR nemá vplyv na fakt, že ich vydaním došlo k nepravdivým tvrdeniam o žalobcovi a teda k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Ako vyplýva z administratívneho spisu predmetných daňových konaní každý zo žalovaných preukázateľne participoval na vydaní rozhodnutí. Pravdivosť tvrdení nepreukazujú žalovaní ani vo svojich vyjadreniach k žalobe. Poukázal na to, že nadriadený orgán konštatoval, že správca dane nemá k dispozícii také dôkazy, na základe ktorých by mohol tvrdiť, že kontrolovaný daňový subjekt bol preukázateľne účastníkom daňového podvodu, čo i len z nedbanlivosti a žalovaný 1/ nevykonal ďalšie dokazovanie. Žalovaní tým, že sa odchýlili od záväzného právneho názoru Finančného riaditeľstva SR, podľa ktorého z dovtedy vykonaných dôkazov nebolo možné vysloviť právny záver, že žalobca vedel, mohol alebo mal vedieť o daňovom podvode, hoci vôbec nedoplnili dokazovanie, vedome a úmyselne neoprávnene zasiahli do dobrej povesti žalobcu. Žalovaní neoznačili žiadny dôkaz na preukázanie pravdivosti tvrdení.

7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 14.04.2021 prijal žalovaný 1/ rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým žalobcovi určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014, nepriznal nadmerný odpočet a vyrubil daň. Uvedené rozhodnutie obsahovalo sporné tvrdenie. Predmetnému rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie žalovaného 1/ č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13.11.2019, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.04.2020. Dňa 29.03.2021 prijal žalovaný 1/ rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým žalobcovi určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, nepriznal nadmerný odpočet a vyrubil daň. Uvedené rozhodnutie obsahovalo sporné tvrdenie. Predmetnému rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie žalovaného 1/ č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.02.2020, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.09.2020. Rozhodnutie č. XXXXXXXXX/ XXXX, t.j. Rozhodnutie 2, bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06.10.2021. Zo zápisníc o ústnom pojednávaní zo dňa 07.04.2021 spísaných žalovaným 1/ vo veci nazerania do spisu žalobcu, a to do písomností a dokumentov týkajúcich kontrol na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia máj a august 2014 vyplynulo, že za žalovaného 1/sa ho zúčastnili žalované 3/ a 4/. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX Finančné riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutie žalovaného 1/ č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.04.2022, ktorým žalovaný 1/ určil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, nepriznal nadmerný odpočet a vyrubil daň žalobcovi. V odôvodnení poukázalo na to, že žalovaný 1/ vydal Rozhodnutie 2, v ktorom ustálil, že žalobca je súčasťou podvodného reťazca a mohol vedieť, že sa svojím plnením zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Odvolací orgán predmetné rozhodnutie na základe odvolania žalobcu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že na základe dokazovania, ktoré vyplývalo z údajov a zo skutkových zistení za zdaňovacie obdobie apríl 2015, ktoré boli odlišné od posudzovaného zdaňovacieho obdobia máj 2014, správca dane nespochybňoval existenciu zdaniteľného plnenia a túto považoval za preukázanú. Žalovaný 1/ následne v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu doplnil dokazovanie a dňa 22.04.2022 vydal rozhodnutie, proti ktorému daňový subjekt podal odvolanie, o ktorom Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo predmetným rozhodnutím. Finančné riaditeľstvo SR o. i. uviedlo, že z výsledkov preverovaní a z dôkazov získaných správcom dane v priebehu daňovej kontroly vyplynulo, že v prípade deklarovaných telekomunikačných služieb sa jednalo o reťazec spoločností vytvorený s cieľom získania neoprávneného nadmerného odpočtu a dospelo k záveru, že bolo preukázané, že predmetné plnenie bolo súčasťou transakcie predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa a ďalších subjektov, ktorý zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb, a daňový subjekt o tejto skutočnosti mal a mohol vedieť. Rozhodnutím č. 102808707/2022 Finančné riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutie žalovaného 1/ č. 101015190/2022 zo dňa 22.04.2022, ktorým žalovaný 1/ určil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014, nepriznal nadmerný odpočet a vyrubil daň žalobcovi. V odôvodnení poukázalo na to, že žalovaný 1/ vydal Rozhodnutie 1, v ktorom ustálil, že žalobca je súčasťou podvodného reťazca a mohol vedieť, že sa svojím plnením zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Odvolací orgán predmetné rozhodnutie na základe odvolania žalobcu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že na základe dokazovania, ktoré vyplývalo z údajov a zo skutkových zistení za zdaňovacie obdobie apríl 2015, ktoré boli odlišné od posudzovaného zdaňovacieho obdobia august 2014, správca dane nespochybňoval existenciu zdaniteľného plnenia

a túto považoval za preukázanú. Žalovaný 1/ následne v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu doplnil dokazovanie a dňa 22.04.2022 vydal rozhodnutie, proti ktorému daňový subjekt podal odvolanie, o ktorom Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo predmetným rozhodnutím. Finančné riaditeľstvo SR o. i. uviedlo, že z výsledkov preverovaní a z dôkazov získaných správcom dane v priebehu daňovej kontroly vyplynulo, že v prípade deklarovaných telekomunikačných služieb sa jednalo o reťazec spoločností vytvorený s cieľom získania neoprávneného nadmerného odpočtu a dospelo k záveru, že bolo preukázané, že predmetné plnenie bolo súčasťou transakcie predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa a ďalších subjektov, ktorý zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb, a daňový subjekt o tejto skutočnosti mal a mohol vedieť.

8. Žalovaný 1/ tvrdil, že nemohol nastať následok porušenie dobrej povesti žalobcu konaním, ktoré je namietané v žalobe. Žalobca tvrdí, že žalovaný šíri nepravdivé tvrdenia, avšak to čo je uvedené v odôvodnení rozhodnutia vyplynulo zo záverov dokazovania v rámci daňovej kontroly a jediným, kto sú oprávnení tieto tvrdenia označiť za nepravdivé, je odvolací orgán, t.j. Finančné riaditeľstvo SR alebo Správny súd. Tvrdenia, ktoré žalobca namieta boli súčasťou výlučne týchto dvoch rozhodnutí, ktoré boli zrušené, nenachádzajú sa v inom dokumente, nebolo to šírené verejne a nemohol nastať následok, ktorý tvrdí žalobca. Poukázal na právoplatné rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 14.10.2022 č. XXXXXXXX/XXXX za zdaňovacie obdobie august 2014 a rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX za máj 2014, v ktorých Finančné riaditeľstvo SR konštatovalo, že mohlo dôjsť k daňového podvodu daňového subjektu. Namietal aj nedostatok pasívne vecnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/. Žalovaná 2/ tvrdila, že žiadnym spôsobom nezasiahla do dobrej povesti žalobcu, nebola poverená výkonom daňovej kontroly a všetky úkony vykonávala ako príslušník finančnej správy, pričom všetky činnosti, ktoré vykonávala v súvislosti s vydaním rozhodnutí vyplývali z jej služobných povinností. Žalovaná 3/ tvrdila, že je príslušníčka finančnej správy a je povinná konať v zmysle zákona. Poukázala na to, že rozhodnutia nie sú určené pre verejnosť, ale len pre konkrétne daňový subjekt, pričom nejde o prieskum správny, ale o ochranu dobrej povesti. Napokon žalovaná 4/ tvrdila, že nebola poverená na výkon týchto kontrol. Až do času začatia konania nebola oboznámená s administratívnymi spismi. Odmietla, že by sa dopustila neoprávneného zásahu do dobrej povesti žalobcu.

9. Žalobca poukazoval na to, že dobrá povesť právnickej osoby trvá po celú jej existenciu. Procesne ide o vyvrátiteľnú domnienku existencie dobrej povesti právnickej osoby. Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania, a ak nebola domnienka vyvrátená, súd ju musí mať za preukázanú podľa . V zmysle a pre vznik zodpovednosti za zásah do dobrej povesti postačuje to, že je daná objektívna spôsobilosť privodiť nemajetkovú ujmu na dobrej povesti právnickej osoby. Ďalej poukázal na to, že každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok sú považované za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby za predpokladu, že sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jej dobrej povesti, t. j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby. Je preukázané, že nepravdivé tvrdenia žalovaných sa dostali, resp. mohli dostať na verejnosť.

10. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Vec právne posúdil podľa , , , . Uviedol, že zodpovednosť za neoprávnené zásahy do dobrej povesti právnických osôb je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá je konštruovaná ako objektívna zodpovednosť. Dobrá povesť právnickej osoby je obdobou cti fyzickej osoby, a preto patrí k primárnym individualizujúcim znakom každej právnickej osoby. Na ochranu tejto imateriálnej hodnoty v prípade neoprávneného zásahu slúžia špeciálne prostriedky súdnej ochrany, ktorými sú zdržovacia žaloba smerujúca k tomu, aby sa subjekt zásahu zdržal zásahov do dobrej povesti právnickej osoby, odstraňovacia žaloba, ktorá smeruje k odstráneniu trvajúceho závadného stavu a satisfakčná žaloba, ktorá okrem požiadavky imateriálneho zadosťučinenia môže obsahovať aj požiadavku na náhradu imateriálnej ujmy v peniazoch, pričom výška peňažnej náhrady nie je limitovaná.

11. Súd sa prioritne zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/, pričom dospel k záveru, že táto u týchto žalovaných nie je daná. Poukázal na to, že vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo strán sporu, ktorá je nositeľom hmotného práva (aktívna legitimácia) alebo povinnosti (pasívna legitimácia), teda tá strana sporu, ktorej svedčí stav z hmotného práva. Žalobca je aktívne vecne legitimovaný, ak je nositeľom práva, ktoré v konaní uplatňuje. Žalovaný

je pasívne vecne legitimovaný, keď má skutočne povinnosť, ktorej splnenia sa od neho žalobca domáha, alebo ktorá má byť určená. Zo spisu potom vyplynulo, že dôvod, pre ktorý sa žalobca svojho nároku domáhal aj voči žalovaným 2/ až 4/ bol ten, že tieto v čase vydania sporných rozhodnutí boli u žalovaného 1/ v pracovnom, resp. služobnom pomere a podieľali sa na sporných rozhodnutiach. Súd na pričítanie zodpovednosti žalovanému 1/ za zásah do dobrej povesti žalobcu aplikoval . Súd mal za to, že bez ohľadu na to, či tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu bol alebo nebol oprávnený, či bol alebo nebol spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu a do akej miery, bez ohľadu na to, či sporné tvrdenia boli alebo neboli difamačné či inak znevažujúce, pravdivé či nepravdivé, pokiaľ k zásahu do dobrej povesti žalobcu malo dôjsť časťou odôvodnenia rozhodnutia žalovaného 1/, tak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu dobrej povesti je práve žalovaný 1/. Rozhodnutie žalovaného 1/ ako orgánu štátnej správy, resp. správcu dane, je výsledkom výkonu štátnej moci - daňovej kontroly. Ak by aj v konaní bolo preukázané, že žalované 2/ až 4/ sa na tomto rozhodnutí podieľali, tak by sa na ňom podieľali ako príslušníčky finančnej správy vykonávajúce svoje služobné povinnosti. Súd s poukazom na ustálenú judikatúru uviedol, že ak bol zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou, či inou fyzickou osobou, alebo aj štátom k realizácii činnosti týchto osôb, či štátu, majú občianskoprávne sankcie postihnúť práve tieto iné právnické či fyzické osoby, alebo štát, lebo im sa inak tento zásah prisudzuje. Iba vo výnimočnom prípade, t.j. keby išlo o vybočenie z realizácie činnosti právnickej, fyzickej osoby či štátu, postihovali by občianskoprávne sankcie priamo túto použitú osobu. Takýto prípad v prejednávanej veci nenastal. Sporné tvrdenie bolo žalovaným 1/ vyslovené v jeho rozhodnutiach v rámci plnenia si zákonom stanovenej povinnosti ako daňového úradu. Ak by aj v konaní bolo preukázané, že žalované 2/ až 4/ sa na tomto rozhodnutí podieľali, tak sporné tvrdenia neboli súkromnými závermi vykonanými mimo služobného priestoru alebo mimo rámca plnenia si služobných povinností a nešlo ani o prezentovanie súkromného názoru ako fyzických osôb, a to bez ohľadu na to, či sa použité tvrdenia mohli žalobcu dotknúť.

12. V ďalšom súd poukázal na rozhodnutia NS SR sp.zn. zo dňa 26.09.2012 a NS ČR sp.zn. v zmysle ktorých ,,Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle a . Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy)." (uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 23.09.2009). "Pokiaľ ministerstvo v rámci správneho konania dôvody uvedené žalovaným uznalo za právne relevantné a pravdivé (preukázané), potom správnosť takýchto záverov ministerstva by mohli všeobecné súdy preskúmavať iba v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti . V takomto prípade aj podľa názoru ústavného súdu už nie je možné domáhať sa v rámci konania o ochrane dobrej povesti právnickej osoby odlišného posúdenia skutkových tvrdení uplatnených v návrhu žalovaného, teda najmä odlišného posúdenia ich pravdivosti (preukázanosti). Ak teda boli skutkové tvrdenia uvedené v návrhu posúdené v konečnom rozhodnutí ministerstva ako relevantné a pravdivé (preukázané), potom všeobecný súd v konaní o ochrane pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby musí z tohto rozhodnutia vychádzať ( ). K tomu treba poznamenať, že pravdivé (preukázané) skutkové tvrdenia spravidla nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na dobrú povesť." (nález ÚS SR sp.zn. ). Predpokladom úspešnosti žaloby žalobcu je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, t.j. každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle a a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Tieto dve podmienky musia byť splnené kumulatívne.

13. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná aj vo vzťahu k žalovanému 1/, keď nemal preukázané kumulatívne splnenie týchto podmienok. Vo vzťahu k neoprávnenosti zásahu do dobrej povesti žalobcu súd poukázal na nález ÚS SR sp.zn. II. 211/08. Pokiaľ Finančné riaditeľstvo SR svojimi konečnými rozhodnutiami č. XXXXXXXXX/XXXX za zdaňovacie obdobie máj 2014 a č. XXXXXXXXX/XXXX za zdaňovacie obdobie august 2014 sporné tvrdenia

uznalo za správne, pričom tieto rozhodnutia možno preskúmať len správnou žalobou, súd musel vychádzať v danom prípade z rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR. Hoci žalobca tvrdil, že voči konečným rozhodnutiam Finančného riaditeľstva SR podal správne žaloby, uvedené však nepreukázal a zároveň netvrdil, že bol týmto žalobám priznaný odkladný účinok. Súd teda vychádzal z toho, že Finančné riaditeľstvo SR svojimi konečnými rozhodnutiami sporné tvrdenia uznalo za správne, na základe čoho dospel k záveru, že tieto tvrdenia nemohli neoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu v zmysle a . Hoci je pravdou, že sporné Rozhodnutia 1 a 2 žalovaného 1/ boli Finančným riaditeľstvom SR zrušené a následne bolo dokazovanie žalovaným 1/ za obe zdaňovacie obdobia doplnené, avšak relevantným v danom prípade bolo, že Finančné riaditeľstvo SR vo svojich konečných rozhodnutiach prijatých za predmetné zdaňovacie obdobia dospelo k rovnakému záveru ako žalovaný 1/ v sporných rozhodnutiach, a teda Finančné riaditeľstvo SR považovalo žalobcom namietané tvrdenia za relevantné a preukázané. Súd potom uzavrel, že nakoľko nebol preukázaný prvý predpoklad úspešnosti žaloby, t.j. neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti žalobcu, nezaoberal sa splnením druhého predpokladu, a to či boli sporné tvrdenia objektívne spôsobilé vyvolať žalobcovi ujmu na dobrej povesti.

14. K tvrdeniu, že sporné rozhodnutia mali negatívny vplyv pri indexe daňovej spoľahlivosti žalobcu, súd uviedol, že do indexu daňovej spoľahlivosti vstupuje výsledok daňovej kontroly po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a nie hneď po ukončení kontroly, pričom v konaní bolo preukázané, že sporné rozhodnutia žalovaného 1/ boli na odvolanie žalobcu zrušené a teda nemohli nadobudnúť právoplatnosť.

15. Záverom súd uviedol, že žalobca navrhol, aby súd preskúmal, či nedošlo k splneniu predpokladu podľa , keď vyjadrenia žalovaných k žalobe boli obsahovo značne totožné a teda mal za to, že dve neskôr doručené vyjadrenia žalovaných 2/ až 4/ je potrebné preskúmať z toho hľadiska, či a v akom rozsahu predstavujú stanovisko príslušných žalovaných. Keďže ak by tomu tak nebolo, znamenalo by to, že niektorí žalovaní nemajú k podanej žalobe námietky. Súd k tomuto návrhu uviedol, že zo znenia jasne vyplýva, že aby súd mohol predpokladať, že strana nemá námietky voči určitému návrhu, musí súd vo výzve na vyjadrenie k takémuto návrhu pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. V danom prípade v uznesení, ktorým boli žalovaní vyzvaní na vyjadrenie k žalobe žalobcu takáto doložka podľa nebola, a teda nemožno skúmať splnenie predpokladu podľa . Zároveň súd poukázal na to, že všetky vyjadrenia žalovaných boli riadne podpísané jednotlivými žalovanými, pričom nemožno opomenúť, že žalobca si voči jednotlivým žalobcom uplatňoval totožný nárok.

16. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa .

17. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a napadol ho v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia o ochrane dobrej povesti právnických osôb, ako aj na ne nadväzujúcu judikatúru, a to napriek tomu, že v napadnutom rozsudku viacero takýchto súdnych rozhodnutí cituje. Súd prvej inštancie v bodoch 38. až 40. svojho rozhodnutia v podstate konštatuje, že aj napriek nepreukázaniu nepravdivých tvrdení žalovaných, a to že (i) žalobca bol súčasťou reťazca, ktorý bol poznačený umelou konštrukciou podvodného charakteru, a (ii) žalobca vedel, či mohol vedieť o konštrukcii podvodného charakteru (ďalej aj len ako „Nepravdivé tvrdenia“), ich bez akéhokoľvek dokazovania uznal za pravdivé, a to iba na základe „konečných“ rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXXXX/XXXX a XXXXXXXXX/XXXX (ďalej aj len ako „Druhostupňové rozhodnutia“), hoci žiadne z týchto rozhodnutí pravdivosť týchto tvrdení žalovaných nepotvrdzuje, a už vôbec nepreukazuje. Takýto prístup súdu by bol možno pochopiteľný v prípade, ak by v rozhodnutiach žalovaného 1/ alebo v niektorom z druhostupňových rozhodnutí bolo aspoň nejakým spôsobom preukázaná pravdivosť vyššie špecifikovaných nepravdivých tvrdení žalovaných, čo však nie je. Tomu svedčí aj skutočnosť, že súd žiadne takéto časti rozhodnutí necituje ani neoznačuje, a to jednoducho z toho dôvodu, že žiadne dôkazy ani iné podklady preukazujúce pravdivosť difamačných nepravdivých tvrdení žalovaných sa v druhostupňových rozhodnutiach nenachádzajú. Súd zavádza, ak v bode 40. napadnutého rozsudku tvrdí, že „Finančné riaditeľstvo SR považovalo žalobcom namietané tvrdenia za relevantné a preukázané“. Tento záver nie je pravdivý. Preto je odkaz súdu na druhostupňové rozhodnutia úplne nesprávny a bez akejkoľvek opory v platnej právnej úprave a ustálenej judikatúre. Súd prvej inštancie zjavne nesprávne (a v rozpore so svojim

vlastným predbežným právnym názorom formulovaným na pojednávaní dňa 13.09.2022) aplikoval nález Ústavného súdu SR sp.zn. , ktorý v ňom predpokladaný postup všeobecného súdu aprobuje iba pre prípad pravdivých (preukázaných) skutkových tvrdení, a aj to iba spravidla (s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu). Obsah druhostupňových rozhodnutí však žiadnu správnosť ani pravdivosť žalobou napadnutých difamačných tvrdení nepotvrdzuje. Týmto postupom súd fakticky odoprel žalobcovi prístup k spravodlivosti a úmyselne obišiel dôslednú aplikáciu ustanovení civilného práva obsiahnutých v , vrátane akéhokoľvek dokazovania, odkazom na obsahovo irelevantné a dôkazne prázdne administratívne druhostupňové rozhodnutia. Rovnako za nesprávny, žalobca označil záver súdu v bode 38. napadnutého rozsudku. Súd v ňom odkazuje na bližšie nešpecifikované vykonané dokazovanie týkajúce sa údajnej pravdivosti nepravdivých tvrdení a tiež skutočnosti, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať, ktoré podmienky majú byť splnené kumulatívne. Súd však neuvádza žiadne konkrétne dôkazy, ani svoju úvahu, prostredníctvom ktorých mal dospieť k záveru, že tieto podmienky nie sú kumulatívne splnené. Skutočnosťou zostáva, že žiadny zo žalovaných nepreukázal žiadnym spôsobom, že ktorékoľvek z nepravdivých tvrdení by bolo pravdivé, a žiadny z nich ani nenavrhol v tomto smere žiadny dôkaz. Okrem toho, že žiadny zo žalovaných nepreukázal pravdivosť nepravdivých tvrdení v predchádzajúcich daňových konaniach, nepreukázal ju ani v tomto súdnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. zo dňa 23.09.2009 uviedol, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby v zmysle a . Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Na základe obsahu súdneho spisu a napadnutého rozsudku je však zrejmé, že toto dôkazné bremeno žiadny zo žalovaných neuniesol. V prípade narušenia ochrany dobrej povesti právnickej osoby sa zo strany porušujúceho subjektu jedná o tzv. ohrozovací delikt, t.j. ochrana sa týka každého neoprávneného zásahu, bez ohľadu na to, či došlo len k ohrozeniu, alebo aj priamemu porušeniu samotnej dobrej povesti právnickej osoby, tak ako to súd cituje v bode 36. napadnutého rozsudku vo vzťahu k Uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 23.09.2009. Ako ustálil Najvyšší súd SR, „neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle a .“. Aj v zmysle uvedeného judikátu niet pochýb o tom, že s ohľadom na neunesenie dôkazného bremena žalovanými sa žalovaní nepravdivými tvrdeniami neoprávneného zásahu do dobrej povesti žalobcu dopustili. V tejto súvislosti je potom bez právneho významu, či boli voči druhostupňovým rozhodnutiam podané správne žaloby alebo či im bol priznaný odkladný účinok. Súd teda mal z dôkazov doložených žalobcom za preukázané, že k formulácii nepravdivých tvrdení zo strany žalovaných došlo, pričom táto skutočnosť nebola spochybnená ani jedným zo žalovaných. Súčasne neboli vykonané (ani zo strany žalovaných navrhnuté) žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti nepravdivých tvrdení. Takto zistený dôkazný stav teda v žiadnom prípade nemohol viesť k zamietnutiu žaloby. K negatívnym dopadom neoprávneného zásahu, ktorý bol v konaní preukázaný, patrí aj dopad nepravdivých dotknutých rozhodnutí a žalovaného 1/ na index daňovej spoľahlivosti žalobcu. Uvedené rozhodnutia boli v čase podania žaloby právoplatné, a preto nie je pravdivý opačný záver súdu v bode 42. napadnutého rozsudku. Napokon, súd už predtým (nesprávne) tvrdil, že druhostupňové rozhodnutia mali potvrdiť správnosť záverov žalovaného 1/, a teda mal vedomosť o tom, že tieto rozhodnutia boli právoplatné a teda sa museli premietnuť (vstúpiť) do indexu daňovej spoľahlivosti žalobcu. V napadnutom rozsudku však súd túto skutočnosť svedčiacu v prospech žalobcu vôbec nezohľadnil. Nemožno sa stotožniť ani so závermi súdu o absencii pasívnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/. Záver súdu, že žalované 2/ až 4/ v prípade žalovaným 1/ vydaných administratívnych rozhodnutí sa mali podieľať na ich vydaní (vrátane nepravdivých tvrdení) výlučne ako príslušníčky finančnej správy, vykonávajúc svoje služobné povinnosti, nemožno považovať za preukázaný. O jeho správnosti pritom možno mať dôvodné pochybnosti, nakoľko nemožno predpokladať, že žalované 2/ až 4/ by mali v rámci plnenia svojich pracovných či služobných povinností ako náplň práce či služobnej činnosti formulovať akékoľvek nepravdivé tvrdenia, resp. tvrdenia, ktoré ani v daňovom konaní ani v konaní pred civilným súdom nijako nevedia preukázať, ako je to v prípade nepravdivých tvrdení.

Žalobca zdôraznil, že pre nepravdivé tvrdenia chýba v odôvodnení predmetných daňových rozhodnutí akýkoľvek skutkový základ; že neboli žalovaným riadne a v súlade s právnymi predpismi odôvodnené,

argumentačná rovina žalovaného je veľmi plytká, selektívna, nezrozumiteľná, v rozpore so základnou logikou, pričom právne závery žalovaného sú v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním, teda žalovaný nepostupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi; ďalej, že v prospech žalobcu svedčí tiež skutočnosť, že samotný odvolací orgán už v predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia obsahujúceho difamačné tvrdenia, potvrdil, že administratívny spis neobsahuje žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že by žalobca mohol a mal vedieť o údajnom podvodnom reťazci, pričom v ďalšom konaní nebolo vykonané žiadne ďalšie dokazovanie preukazujúce opak. Nepravdivé tvrdenia sú v úplnom rozpore s obsahom administratívneho spisu; že do práva na dobrú povesť právnickej osoby podľa možno zasiahnuť jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, majúcimi difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby (Nález Ústavného súdu SR z 18.9.2008, sp.zn. ). Ochrana dobrej povesti sa týka každého neoprávneného zásahu bez ohľadu na to, či došlo len k ohrozeniu, alebo aj priamemu poškodeniu dobrej povesti právnickej osoby; podľa doktrinálne a judikatúrne ustálených a dlhodobo akceptovaných názorov je každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok považovaný za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, za predpokladu, že je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, t.j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby (tzv. znevažujúci dojem); že právna úprava ochrany dobrej povesti právnickej osoby nie je postavená na vzniku skutočnej ujmy a následkoch neoprávneného zásahu, ale na objektívnej spôsobilosti neoprávneného zásahu privodiť ujmu, resp. negatívne zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby v rovine ohrozenia tejto dobrej povesti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti sa teda nevyžaduje reálne vyvolanie negatívnych následkov (vznik ujmy), ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť dobrú povesť právnickej osoby, t.j. spôsobilý tieto negatívne následky privodiť; že tvrdenia žalovaných obsahujú nepravdivé údaje difamujúceho charakteru, ktoré neoprávnene zasahujú do dobrej povesti žalobcu ako právnickej osoby a poškodzujú ho pred jeho akcionármi, existujúcimi a potenciálnymi investormi, existujúcimi a potenciálnymi zamestnancami, ako aj existujúcimi a budúcimi obchodnými partnermi. Vzhľadom na obsah nepravdivých tvrdení je nepochybné, že poškodzujú dobré meno žalobcu a jeho dôveryhodnosť spoľahlivého podnikateľa. Neoprávnený zásah do ochrany dobrej povesti žalobcu bol založený už uvedením týchto tvrdení v predmetných daňových rozhodnutiach; že nepravdivé tvrdenia sú svojim charakterom skutkové tvrdenia, poukazujú na nepravdivé skutočnosti o žalobcovi. Zároveň všetky tieto nepravdivé tvrdenia majú spôsobilosť pôsobiť difamačne. Nepravdivými tvrdeniami žalovaný obvinil žalobcu z nečestného, resp. protiprávneho konania. Je nepochybné, že negatívnu ujmu a difamačný charakter by vnímala akákoľvek osoba v rovnakom postavení ako žalobca. V zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu SR neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby. Na neoprávnenosť zásahu ustanovenia ani judikatúra nevyžaduje publicitu, t.j. rozširovanie nepravdivých tvrdení smerom k verejnosti. V rozhodnutí sp.zn. Najvyšší súd SR popísal podmienky poskytnutia právnej ochrany pri neoprávnenom zásahu, medzi ktorými podmienka verejného šírenia alebo zverejnenia absentuje. Argument žalovaných, že rozhodnutia obsahujúce napadnuté tvrdenia žalovaného sú určené len žalobcovi a nie verejnosti, nie je preto relevantný. Navyše difamačné napadnuté tvrdenia sa môžu dostať na verejnosť na verejných pojednávaniach v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí v predmetných daňových konaniach, a najmä už boli predmetom zverejnenia, nakoľko boli predmetom verejných súdnych pojednávaní pred správnymi súdmi a tiež tunajším súdom, pričom minimálne na ostatných pojednávaniach dňa 22.03.2023 a dňa 19.04.2023 bola na pojednávaní prítomná aj verejnosť a mali dopad na index daňovej spoľahlivosti žalobcu, a teda je i objektívne preukázané, že sa nepravdivé a znevažujúce tvrdenia žalovaných dostali, resp. mohli dostať na verejnosť.

18. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že ochrana dobrej povesti je v zmysle konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky definovaná ako neoprávnený zásah objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, ako aj neoprávnená kritika. Súčasne však platí, že v súvislosti s uplatňovaním práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, je povinnosťou súdu vždy interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia z pohľadu účelu a zmyslu ochrany garantovaných práv a slobôd. Pri uplatňovaní práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) porušenia základného práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť a hodnotovými úsudkami, kde tá možnosť je podstatne obmedzená. Hodnotiaci

úsudok a tvrdenie skutočnosti sa zásadným spôsobom líšia, lebo kým existencia skutočnosti môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná, keďže tie nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju (viac alebo menej) voľne interpretujú (Uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 21.10.2020). Žalovaný 1/ ako správca dane po vykonanej daňovej kontrole a následne vo vyrubovacom konaní nepostavil svoju argumentáciu a nevyrúbil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty výlučne z dôvodu spáchania daňového podvodu. Daňový subjekt prostredníctvom svojho právneho zástupcu postavil svoju žalobu na jednom tvrdení (v podstate jedna veta), ktorú správca dane uvádza vo svojom 80 stranovom rozhodnutí č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.03.2021 a 78 stranovom rozhodnutí č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.04.2021, na ktorej sa snažia postaviť celú žalobu, pričom vzhľadom na komplexné zistenia správcu dane toto tvrdenie predstavuje hodnotiaci úsudok v rámci zisťovania. Zistenia a výroky, ktoré správca dane formuluje do rozhodnutí sú výsledkom vykonávania rozsiahleho dokazovania, s ktorými sa má daňový subjekt možnosť oboznámiť a preukázať opak doložením potrebných dôkazov a vysvetlení v rámci správneho konania. Jednou z ďalších podstatných náležitostí, ktorú správca dane považuje za veľmi dôležitú, je ovplyvnenie verejnej mienky, ktorou môže dôjsť k poškodeniu dobrej povesti právnickej osoby a to tým spôsobom, že v spoločnosti bude vyvolaný negatívny obraz o právnickej osobe. Žalovaný 1/ zdôraznil, že rozhodnutia správcu dane boli adresované a určené výlučne daňovému subjektu. Doposiaľ daňový subjekt a ani právny zástupca nepreukázali poškodenie, resp. mieru intenzity zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a ani príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou ujmou. Z tohto pohľadu nie je žalovanému 1/ zrejmé ako žalobca dospel k uplatneniu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur a akým spôsobom sa k nej dopracoval. V tejto súvislosti sa žalovaný 1/ pozastavil nad bodom 11 odvolania v odrážke týkajúcej sa možnej difamácie daňového subjektu tým, že prostredníctvom súdnych pojednávaní a účasti verejnosti môže byť poškodené dobré meno daňového subjektu. Danú námietku žalobcu žalovaný 1/ považuje za irelevantnú, nakoľko verejnosť je možné vylúčiť len za splnenia zákonných podmienok, pričom ako verejnosť sa zúčastnili len zamestnanci správcu dane, ktorí sú navyše oboznámení s povinnosťou zachovávať daňové tajomstvo v súlade s o správe daní (daňový poriadok). V predmetnej veci je nutné podotknúť, že samotný žalobca inicioval toto súdne konanie a aj preto musel rátať s tým, že na konaní sa môže zúčastniť aj verejnosť. V prípade, že nechcel, aby súd pojednával v prítomnosti verejnosti, mal súd požiadať, aby bola verejnosť z pojednávania vylúčená a nepoužívať túto skutočnosť ako argument, že týmto spôsobom mu bola spôsobená ujma. Nie menej významný je fakt že rozhodnutia žalovaného 1/, ktoré boli predmetom žaloby, boli vydané v rámci správneho konania so všetkými právnymi možnosťami procesnej obrany, ktoré daňový poriadok ponúka. Napokon aj rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, ktoré potvrdili rozhodnutia žalovaného 1/ sú v súčasnosti predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Otázkou teda je, čo viedlo žalobcu podať civilnú žalobu a domáhať sa ochrany práva na dobrú povesť, ak na účely spochybnenia a predloženia dôkazov o opaku má zákonné možnosti už v rámci správneho konania pred správcom dane alebo správneho súdneho konania pred správnym súdom. Nehovoriac o tom, že žalobca v zmysle podaného odvolania očakáva od civilného súdu, že by mal vykonať dokazovanie v rámci správneho konania a zistiť, či sú alebo nie sú splnené predpoklady, aby bolo možné konštatovať, či bol alebo nebol spáchaný daňový podvod a či a akou mierou participoval žalobca na tomto podvode, čo žalovaný 1/ považuje úplne v rozpore so zásadami a princípmi civilného konania. Preto sa žalovaný 1/ plne stotožňuje s argumentáciou súdu v bodoch 38 až 41 napadnutého rozsudku o nesplnení esenciálnych podmienok pre poskytnutie práva na ochranu dobrej povesti. Odhliadnuc od tvrdení žalobcu v odvolaní, žalovaný 1/ dodal, že využitie všetkých dôkazných prostriedkov pre účely správneho určenia dane a konštatovanie možného naplnenia materiálnych predpokladov pre spáchanie daňového podvodu je plne v súlade s daňovým poriadkom, judikatúrou súdov Slovenskej republiky a rovnako judikatúrou Súdneho dvora EÚ. K otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/ uviedol, že spochybnenie postavenia príslušníkov finančnej správy v žalobe označených ako žalovaní 2/ až 4/ pri vykonávaní služobných povinností v rámci kontrolnej činnosti v zmysle daňového poriadku zo strany žalobcu je zavádzajúce a nepodložené. Zo spisového materiálu jednoznačne a preukázateľne vyplýva, že pri vydávaní protokolov z daňovej kontroly a rozhodnutí postupovali príslušníci finančnej správy podľa o finančnej správe v znení neskorších predpisov a daňového poriadku a vystupovali v mene orgánu štátnej správy a nie ako súkromné fyzické osoby. Pokiaľ ide o index daňovej spoľahlivosti žalovaný 1/ uviedol, že Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.10.2022 a Rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.10.2022, ktoré potvrdili prvostupňové rozhodnutia žalovaného 1/ nadobudli právoplatnosť až 01.11.2022. Z uvedeného dôvodu nie sú pravdivé výroky žalobcu o tom, že už v čase podania žaloby boli rozhodnutia žalovaného 1/ právoplatné a mali dopad

na pridelený index daňovej spoľahlivosti. Ako dôkaz žalovaný 1/ pripojil Oznámenie o indexe daňovej spoľahlivosti č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.04.2022, ktoré zatiaľ ako posledné bolo žalobcovi doručené a rozhodnutia žalovaného 1/, ktoré boli predmetom žaloby za zdaňovacie obdobia máj 2014 a august 2014 sa v ňom nenachádzajú. Tým pádom dané rozhodnutia nemohli mať dopad na index daňovej spoľahlivosti ako tvrdí žalobca.

19. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

20. Žalovaná 3/ navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že pri výkone predmetnej kontroly vystupovala ako príslušníčka finančnej správy a pri výkone svojej práce bola povinná riadiť sa zákonmi Slovenskej republiky, dodržiavať a dodržiavať ustanovenia Európskeho súdneho dvora. Pri výkone svojej práce vystupovala pod záštitou organizácie a nie ako fyzická osoba. Stotožnila sa s názorom súdu o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore.

21. Žalovaná 4/ rovnako navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázala na to, že nikdy nebola poverená na výkon daňovej kontroly u daňového subjektu a nebola oboznámená ako s priebehom, tak s výsledkami daňových kontrol u žalobcu. Žiadne z poverení neobsahuje jej meno. Nemá vedomosť, kto vykonával kontroly. Nikdy nebola oboznámená so spisom. Nemá prístup k spisu a nevie predložiť predmetné poverenia na výkon daňových kontrol. Nikdy nedostala pokyn nadriadeného na výkon vyrubovacieho konania. V rámci vyrubovacieho konania bola požiadaná, aby bola prítomná pri úkone nazerania do spisu. Pri tomto úkone nebolo potrebné poverenie, pretože daňová kontrola bola ukončená a prebiehalo vyrubovacie konanie. Žalovaná nemá vedomosť o tom, akým spôsobom boli vyhodnotené daňové kontroly v spoločnosti SWAN Mobile a. s.. Odmieta tvrdenia, že sa nespochybniteľné podieľala na konaniach, v ktorých boli vydané Rozhodnutia. Zo žaloby nevyplýva, akým spôsobom mala prispieť k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Odmieta tvrdenie, že sa k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu niekedy pričinila. Nie je preto nositeľkou pasívnej vecnej legitimácie. 22. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaných uviedol, že nesúhlasí s tým, že by neboli splnené materiálne predpoklady na poskytnutie práva na ochranu dobrej povesti žalobcu ako právnickej osoby. V prípade narušenia ochrany dobrej povesti právnickej osoby sa zo strany porušujúceho subjektu jedná o tzv. ohrozovací delikt, t.j. ochrana sa týka každého neoprávneného zásahu, bez ohľadu na to, či došlo len k ohrozeniu, alebo aj priamemu porušeniu samotnej dobrej povesti právnickej osoby. Ako ustálil Najvyšší súd SR, „neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle a .“. Aj v zmysle uvedeného judikátu niet pochýb o tom, že s ohľadom na neunesenie dôkazného bremena žalovanými sa žalovaní nepravdivými tvrdeniami neoprávneného zásahu do dobrej povesti žalobcu dopustili. V tejto súvislosti je potom bez právneho významu, či boli voči druhostupňovým rozhodnutiam podané správne žaloby alebo či im bol priznaný odkladný účinok. Je pritom ústavným právom žalobcu domáhať sa svojho práva na súdnu ochranu a nemožno argumentovať tým, že takto sa dostanú nepravdivé výroky žalovaných na verejnosť. Ak by boli výroky žalovaných pravdivé a ak by vedeli ich pravdivosť preukázať, nemusel by mať žalovaný 1/ z verejného súdneho pojednávania žiadne obavy. Nie je pravdou, že žalobca očakáva od všeobecného súdu, aby vykonával dokazovanie v rámci správneho konania alebo aby zisťoval, či bol alebo nebol spáchaný daňový podvod. Toto nepochopenie žalovaného 1/ vo vzťahu k inštitútu civilnej žaloby na ochranu dobrého mena právnickej osoby nič nemení na tom, že civilný súd mal v skutočnosti viesť dokazovanie a rozhodnúť o otázke, či je nepravdivé difamačné tvrdenie špecifikované v žalobe pravdivé alebo nie. Žalovaní však dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia v napadnutých rozhodnutiach neuniesli. K otázke pasívnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/ uviedol, že tieto fyzické osoby sa priamo podieľali na formulácii nepravdivých tvrdení, čo potvrdil aj súd. Pri výkone povinností v služobnom pomere je príslušník finančnej správy pri výkone štátnej služby konať a rozhodovať v súlade s , právne záväznými aktmi Európskej únie, právnymi predpismi Slovenskej republiky a vnútornými predpismi. V Rozhodnutiach vydaných žalovaným 1/ (ako sú definované v žalobe) žalovaní vyslovili nepravdivé tvrdenie špecifikované v bode 7. žaloby bez toho, aby preň mali k dispozícii akýkoľvek podklad či dôkaz, práve naopak administratívny spis obsahuje množstvo dôkazov, ktoré preukazujú nepravdivosť tvrdenia žalovaných. Vo vzťahu k dokazovaniu v daňovom konaní žalobca považoval za potrebné tiež upriamiť pozornosť súdu na ustálenú judikatúru v zmysle ktorej platí: „Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať tiež na to, že hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné.“ „Kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazy, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom.“ Nakoľko v odôvodnení dotknutých rozhodnutí žalovaného 1/ chýba akýkoľvek skutkový základ preukazujúci napadnuté tvrdenia a žalovaní 2/ až 4/ nepreukázali v daňovom konaní žiadnym dôkazom pravdivosť tvrdení napadnutých žalobou, čím postupovali v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi následkom čoho aj ony nesú zodpovednosť za škodu spôsobenú týmito nepravdivými difamačnými výrokmi. V ďalšom žalobca uviedol, že doterajší priebeh tohto súdneho konania nenasvedčuje tomu, že by v daňovom konaní bola rešpektovaná a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Žalovaní žiadnym spôsobom neboli schopní v konaní preukázať žalované difamačné tvrdenia voči osobe žalobcu, ktoré preto aj naďalej možno považovať za nepravdivé a negatívne zasahujúce do dobrej povesti žalobcu ako právnickej osoby. Podiel žalovaných 2/ až 4/ na vydaní dotknutých rozhodnutí v daňovom konaní vyplýva o. i. z citovaného rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.04.2023, kde súd konštatuje, že tieto osoby sa „podieľali na napadnutých rozhodnutiach“. Niet teda pochýb o tom, že títo spoluzodpovedajú za žalované nepravdivé difamačné výroky a teda sú žalované oprávnene. Súd uvedeným konštatovaním sám spochybnil svoj následný právny názor o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/. Skutočnosť, že tieto osoby konali z titulu svojho pracovnoprávneho, resp. služobného pomeru k žalovanému 1/, je potom bez právneho významu, ak súd dospel k záveru, že sa „podieľali na sporných rozhodnutiach“. Formulácia nepreukázaných a zjavne nepravdivých difamačných výrokov na adresu žalobcu či iného objektu daňovej kontroly predsa nemôže byť kvalifikovaná ako súčasť plnenia pracovných či služobných povinností, keďže takúto právnu povinnosť žalovaní 2/ až 4/ iste nemajú uloženú. Keďže sa jedná z ich strany nepochybne o exces, teda prekročenie svojich oprávnení z pracovného či služobného pomeru, sú rovnako pasívne legitimované ako žalovaný 1/ a aj spoluzodpovedné za ujmu spôsobenú žalobcovi. K otázke indexu daňovej spoľahlivosti žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovaného 1/ v tomto smere je nepresné a zmätočné. Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. o kritériách na určenie indexu daňovej spoľahlivosti stanovuje jednotlivé kritériá pre určenie indexu daňovej spoľahlivosti. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na svojom webovom sídle uverejňuje podrobnosti týkajúce sa nárokov, ekonomických ukazovateľov, zásad a spôsobu určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového subjektu. Ako uvádza Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (nadriadený orgán Žalovaného) na svojom webovom sídle Index daňovej spo... <https://www.financnasprava.sk/sk/podnikatelia/dane/index-danovej-spolahlivosti %23DataVstupIDS> - PFS (financnasprava.sk) <https://www.financnasprava.sk/sk/podnikatelia/dane/ index-danovej-spolahlivosti%23DataVstupIDS>dáta, ktoré vstupujú do algoritmov detailov kritérií sú zohľadnené k 30.11. a k 31.05. za 6 mesiacov, posledné 3 roky, prípadne za posledných 5 rokov dozadu v závislosti od jednotlivých detailov kritérií. Detail KR11 zodpovedá kritériám vyhlášky - plnenie povinnosti uviesť daň v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní v správnej výške a vyhlášky - plnenie povinnosti uviesť sumu, ktorú mal daňový subjekt vykázať podľa osobitného predpisu a sumu, na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitného predpisu v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní v správnej výške. Ako je zrejmé z informácií publikovaných na vyššie uvedenej stránke Finančného riaditeľstva, pri určovaní indexu daňovej spoľahlivosti je hodnoteným obdobím obdobie 3 rokov (prípadne 5 rokov), v rámci ktorých sa vyhodnocujú všetky rozhodnutia vydané vo vyrubovacom konaní alebo skrátenom vyrubovacom konaní, ktoré nadobudli v hodnotenom období právoplatnosť. Vyvstáva preto otázka, prečo v dokumente predloženom žalovaným 1/ (Oznámenie o indexe daňovej spoľahlivosti zo dňa 11.04.2022) nie sú zohľadnené práve dotknuté právoplatné rozhodnutia. Žalobca poukázal tiež na to, že všetky konania, resp. rozhodnutia citované v oznámení o indexe daňovej spoľahlivosti predloženom žalovaným 1/ ako BODY 900, okrem rozhodnutia za máj 2016, sa týkajú skutkovo rovnakých rozhodnutí správcu dane, ako sú žalobou dotknuté rozhodnutia žalovaného 1/. Z vyjadrenia žalovaného 1/ vyvstávajú otázky či hodnotenie reflektuje všetky skutočnosti, z ktorých žalovaný 1/ reálne vychádzal pri stanovení indexu daňovej spoľahlivosti, ktorý predložil do konania. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej 4/, žalobca poukázal na to, že jej meno a funkcia boli a sú súčasťou administratívneho spisu daňového konania. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že žalovaná 4/ bola v čase vydania dotknutých rozhodnutí zamestnancom žalovaného 1/. Zodpovednosť žalovaných založená ich spoločným protiprávnym úkonom je zodpovednosťou solidárnou a otázka presnej miery spoluzodpovednosti žalovanej 4/ vo vzťahu k ostatným žalovaným je vecou ich následnej vzájomnej dohody a vzájomného vysporiadania. Pokiaľ ide o peňažné zadosťučinenie (aj bez preukázania materiálnej ujmy) toto je symbolické a je odôvodnené samotnou závažnosťou zásahu v takej miere, aby

bolo zrejmé, že k zásahu do oprávnených práv žalobcu došlo nad takú mieru, že samotné poskytnutie ospravedlnenia nepostačuje. Žalobca má za to, že výška požadovaného peňažného zadosťučinenia je v súlade s požiadavkou spravodlivosti. 23. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, , ďalej len ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

24. V danej veci sa žalobca (ako právnická osoba) domáhal podanou žalobou ochrany dobrého mena a povesti (v podobe uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa tvrdenia a ďalšieho šírenia informácií, z ktorých akýmkoľvek spôsobom, priamo alebo nepriamo vyplývajú nepravdivé tvrdenia: ,,Žalobca bol súčasťou dodávateľského reťazca, ktorý bol poznačený umelou konštrukciou podvodného charakteru, a žalobca vedel, či mohol vedieť o konštrukcii podvodného charakteru v dodávateľskom reťazci, ktorého bol súčasťou," a zároveň sa domáhal, finančného zadosťučinenia v sume 20.000,- eur), kedy toto údajne nepravdivé tvrdenie o žalobcovi obsahovali (v ich odôvodneniach) dve rozhodnutia vydané Úradom pre vybrané hospodárske subjekty (rozhodnutie č. XXXXXXXXX zo dňa 14.04.2021 a rozhodnutie č. XXXXXXXXX zo dňa 29.03.2021), na vyhotovovaní ktorých, sa mali podieľať žalované 2/ až 4/. Tieto nepravdivé údaje sú podľa žalobcu difamujúceho charakteru a neoprávnene zasahujú do jeho dobrej povesti ako právnickej osoby a poškodzujú ho pred jeho akcionármi, existujúcimi a potenciálnymi investormi, existujúcimi a potenciálnymi zamestnancami, ako aj existujúcimi a budúcimi obchodnými partnermi. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď mal za to, že v danom prípade žalovaným 2/ až 4/ nesvedčí v spore pasívna vecná legitimácia (táto môže svedčiť len ich zamestnávateľovi) a vo vzťahu k žalovanému 1/ konštatoval neexistenciu neoprávneného zásahu, čo potom vylučovalo potrebu skúmať ďalšie podmienky pre priznanie žalovaného nároku.

25. Odvolací súd uvádza, že na to, aby sa niekto stal účastníkom konania (stranou sporu), netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. ). Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.

26. V danej veci potom súd prvej inštancie žalobu (vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/) zamietol s odôvodnením, že im nesvedčila pasívna vecná legitimácia, nakoľko mal za to, že „ bez ohľadu na to, či tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu bol alebo nebol oprávnený, či bol alebo nebol spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu a do akej miery, bez ohľadu na to, či sporné tvrdenia boli alebo neboli difamačné či inak znevažujúce, pravdivé či nepravdivé, pokiaľ k zásahu do dobrej povesti žalobcu malo dôjsť časťou odôvodnenia rozhodnutia žalovaného 1/, tak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu dobrej povesti je práve žalovaný 1/. Rozhodnutie žalovaného 1/ ako orgánu štátnej správy, resp. správcu dane, je výsledkom výkonu štátnej moci - daňovej kontroly. Ak by aj v konaní bolo preukázané, že žalované 2/ až 4/ sa na tomto rozhodnutí podieľali, tak by sa na ňom podieľali ako príslušníčky finančnej správy vykonávajúce svoje služobné povinnosti. Ak bol potom zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou, či inou fyzickou osobou, alebo aj štátom k realizácii činnosti týchto osôb, či štátu, majú občianskoprávne sankcie postihnúť práve tieto iné právnické či fyzické osoby, alebo

štát, lebo im sa inak tento zásah prisudzuje. Iba vo výnimočnom prípade, t, j. keby išlo o vybočenie z realizácie činnosti právnickej, fyzickej osoby či štátu, postihovali by občianskoprávne sankcie priamo túto použitú osobu. Takýto prípad v prejednávanej veci nenastal. Sporné tvrdenie bolo žalovaným 1/ vyslovené v jeho rozhodnutiach v rámci plnenia si zákonom stanovenej povinnosti ako daňového úradu. Ak by aj v konaní bolo preukázané, že žalované 2/ až 4/ sa na tomto rozhodnutí podieľali, tak sporné tvrdenia neboli súkromnými závermi vykonanými mimo služobného priestoru alebo mimo rámca plnenia si služobných povinností a nešlo ani o prezentovanie súkromného názoru ako fyzických osôb, a to bez ohľadu na to, či sa použité tvrdenia mohli žalobcu dotknúť“. S týmto záverom sa plne stotožňuje i odvolací súd (a v celom rozsahu naň odkazuje), a teda má rovnako za to, že v danej veci žalovaným 2/ až 4/ pasívna vecná legitimácia nesvedčí. V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2013, sp. zn. v zmysle ktorého „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (a tiež právnickej osoby) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti)“. V danej veci nebolo sporným, že žalobca svoj nárok vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/ odvodzoval práve z toho, že tieto, ako zamestnankyne Finančného riaditeľstva SR (pracovníčky finančnej správy) s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, sa mali podieľať na vypracovávaní označených rozhodnutí tohto Úradu (v odôvodnení ktorých, bola uvedená označená nepravdivá informácia o žalobcovi, ktorou bolo zasiahnuté do jeho práv). Ak by sa teda aj žalované 2/ až 4/ dopustili neoprávneného zásahu do dobrého mena a povesti žalobcu označeným konaním, tieto (keďže svoju činnosť vykonávali priamo pre Úrad, resp. pre Finančné riaditeľstvo SR s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty ako jeho zamestnankyne) by realizovali iba činnosť samotného Úradu pre vybrané hospodárske subjekty, a teda toto ich konanie by sa považovalo za zásah spôsobený priamo Finančným riaditeľstvom SR (existuje tu teda miestny, časový a vecný vzťah konania žalovaných 2/ až 4/ k plneniu činnosti Finančného riaditeľstva SR s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty). V tomto smere neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu, že „tieto fyzické osoby (žalované 2/ až 4/) sa priamo podieľali na formulácii nepravdivých tvrdení, že tieto tvrdenia vyslovili bez toho, aby preň mali k dispozícii akýkoľvek podklad či dôkaz, práve naopak administratívny spis obsahuje množstvo dôkazov, ktoré preukazujú nepravdivosť tvrdenia žalovaných, že žalovaní 2/ až 4/ nepreukázali v daňovom konaní žiadnym dôkazom pravdivosť tvrdení napadnutých žalobou a pod.“, a preto im svedčí pasívna vecná legitimácia v spore, nakoľko takáto argumentácia má preukazovať iba samotnú neoprávnenosť zásahu, nie však (za tento zásah) aj právnu povinnosť (zodpovednosť) žalovaných 2/ až 4/ niesť vo vzťahu k žalobcovi hmotnoprávnu (žalovanú) povinnosť (teda nepreukazuje súčasne pasívnu vecnú legitimáciu v podobe excesu). Ako už bolo uvedené vyššie, pasívnu vecnú legitimáciu (zodpovednosť za neoprávnený zásah) tu nesie výlučne Finančné riaditeľstvo SR - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, kedy zásah vyvolaný jeho zamestnancami treba považovať za zásah spôsobený priamo Finančným riaditeľstvom SR (samotný Úrad pre vybrané hospodárske subjekty ako preddavková organizácia nie je samostatnou právnickou osobou). Samotný neoprávnený zásah (uvedenie nepravdivých informácii o žalobcovi) sám o sebe nepreukazuje exces v konaní žalovaných 2/ až 4/. Ako už v tomto smere uviedol i súd prvej inštancie „ označené sporné tvrdenie bolo Úradom vyslovené v jeho rozhodnutiach v rámci plnenia si zákonom stanovenej povinnosti ako daňového úradu. Ak by aj v konaní bolo preukázané, že žalované 2/ až 4/ sa na tomto rozhodnutí podieľali, tak sporné tvrdenia neboli súkromnými závermi vykonanými mimo služobného priestoru alebo mimo rámca plnenia si služobných povinností a nešlo ani o prezentovanie súkromného názoru ako fyzických osôb, a to bez ohľadu na to, či sa použité tvrdenia mohli žalobcu dotknúť“. Žalované 2/ až 4/ teda tieto tvrdenia použili v odôvodneniach rozhodnutí samotného Úradu, a to v rámci vykonávania svojich služobných povinností pre Finančné riaditeľstvo SR s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (bez toho, aby v tomto smere prekročili svoje služobné povinnosti, príp. konali nad rámec svojich oprávnení). Uvedenie nepravdivej informácie (príp. samotný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu) samo o sebe ešte nepredstavuje exces v konaní žalovaných 2/ až 4/ (ten by mohol nastať len vtedy, ak by žalované pritom prekročili svoje služobné povinnosti, resp. právomoc, t. j. ak by ich vyslovili v súvislosti s inou (než služobnou, rozhodovacou) činnosťou ako zamestnankyne Finančného riaditeľstva SR s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty). Žalobca teda exces v konaní žalovaných 2/ až 4/ nijako nepreukázal, pričom iba samotné tvrdenie, že neoprávnený zásah do jeho práv bol spôsobený aj konaním žalovaných 2/ až 4/ (ním označeným konaním) ešte samo o sebe takýto exces nepredstavuje a nepreukazuje. Preukazuje iba to, že neoprávneného konania (zásahu) sa mali dopustiť aj žalované 2/ až 4/, ktoré však s poukazom

na miestnu, časovú a vecnú súvislosť s činnosťou samotného Úradu (vyplývajúcu z ich služobného pomeru) nenesú zaň priamu zodpovednosť voči žalobcovi (ale len pracovnoprávnu voči Finančnému riaditeľstvu SR) a túto voči žalobcovi môže niesť len samotné Finančné riaditeľstvo SR, ktoré jediné mohlo byť v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom. Navyše žalovaná povinnosť v podobe „zdržania sa tvrdenia a ďalšieho šírenia označených nepravdivých informácií o žalobcovi“ by mohla byť namieste, ak by takéto šírenie informácií zo strany žalovaných 2/ až 4/ naďalej (opätovne) hrozilo. Žalobca však nepreukázal, že by práve označené žalované 2/ až 4/ (ako pracovníčky Finančného riaditeľstva s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty) mali aj v budúcnosti (opätovne) rozhodovať o právach a povinnostiach žalobcu, a opätovne o takých jeho povinnostiach, kde by mohli tieto informácie opätovne použiť. Ide teda výslovne len o hypotetickú a potenciálnu hrozbu.

27. Ako už bolo uvedené, preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Odvolací súd mal potom za to, že ani žalovanému 1/ nesvedčila v spore pasívna vecná legitimácia. V danej veci žalobca v podanej žalobe za nositeľa neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a teda za žalovaného 1/, ako pasívne vecne legitimovaný subjekt, označil Slovenskú republiku zastúpenú Úradom pre vybrané hospodárske subjekty (teda nie samotné Finančné riaditeľstvo SR zastúpené Úradom pre vybrané hospodárske subjekty). Žalobca sa teda domáhal nárokov z ochrany dobrého mena a povesti (, ), pričom za pôvodcu neoprávneného zásahu do jeho práv považoval Slovenskú republiku a túto aj riadne a úplne (so všetkými identifikačnými znakmi) ako žalovanú v žalobe označil. Žalobca bol v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) a preto aj v jeho prípade platí zásada „vigilantibus iura scripta sunt" t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov." (k tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Pánom sporu (dominus litis) je samotný žalobca a iba on rozhoduje, koho za účastníka na strane žalovaného označí.

28. Najvyšší súd v rozhodnutí z 26. septembra 2013 sp.zn. , ktoré bolo publikované v Zbierke ako judikát R 127/2014, pri riešení otázky pasívnej vecnej legitimácie subjektu v konaní o ochrane osobnosti vyslovil záver, podľa ktorého v občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila ( aj a nasl. ). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone ( a ). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ako aj zo v ustanovení , podľa ktorého za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti týchto zákonov to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti ( ) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. (Najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2007 sp.zn. ). V citovanom rozhodnutí išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcovi práve v dôsledku obsahu odôvodnenia rozhodnutia (vydaného NBS) za účinnosti Rozhodnutie R 127/2014 („právne závery úradného rozhodnutia nemožno považovať za exces, v dôsledku ktorého by úradné rozhodnutie zasahovalo do osobnosti fyzickej osoby. So zreteľom na individuálne okolnosti veci nemožno - len s poukazom na to, že ide o úradné rozhodnutie - vylúčiť úspešnosť žaloby, ktorou sa v občianskom súdnom konaní domáha ochrany osobnosti fyzická osoba, ktorá bola v odôvodnení úradného rozhodnutia opísaná takým spôsobom, ktorý prekročil prípustné

medze dané povahou a účelom konania vedeného týmto úradom a nadobudol znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv“) okrem iného rieši aj otázku zodpovednosti za odôvodnenie rozhodnutia (pasívnu legitimáciu), ktorú v podstate uzatvára s tým, že ak bolo zasiahnuté do osobnostných práv odôvodnením (právnymi závermi) rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (orgánu verejnej moci) je v spore o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovaným tento štátny orgán (ako subjekt zásahu), a nie Slovenská republika.

29. Ďalším rozhodnutím, ktoré upravuje predmetnú problematiku je rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. júla 2008 sp.zn. . V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo postupom orgánov činných v trestnom konaní (jeho obvinením, vzatím do väzby) ako aj informovaním verejnosti o priebehu trestného stíhania žalobcu. V danom prípade žalovaná (Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) však predmetné rozhodnutia nevydala, ani verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala. Z uvedeného dôvodu ju preto nebolo možné považovať za subjekt zásahu. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát, ani ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo stotožňovať s odlišnými subjektmi (policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb.

30. Nad rámec týchto rozhodnutí odvolací súd uvádza, že najvyšší súd sa danou problematikou zaoberal aj v rozhodnutí z 26. septembra 2012 sp.zn. , v ktorom obdobne konštatoval, že kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle len štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa a nasl. je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv.

31. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na ochranu svojho mena a povesti (, ) z dôvodu neoprávneného zásahu spočívajúceho v uvedení nepravdivých tvrdení o žalobcovi v odôvodneniach rozhodnutí vydaných Úradom pre vybrané hospodárske subjekty (ide o preddavkovú organizáciu Finančného riaditeľstva SR, ktorá však nie je samostatnou právnickou osobou). Subjektom zásahu do osobnostných práv žalobcu je teda samotné Finančné riaditeľstvo SR zastúpené Úradom pre vybrané hospodárske subjekty (R 127/2014), ktorého konkrétnym konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti žalobcu. Pokiaľ teda žalobca za pasívne legitimovaný subjekt označil štát, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a postupoval nesprávne. Najvyšší súd napr. aj rozsudku sp.zn. (vo veci aktívnej legitimácie pri správe majetku štátu), konštatoval, že „ štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene“. Hoci žalované 2/ až 4/ sa podieľali na vypracovávaní označených rozhodnutí, kde v rámci ich odôvodnení mali použiť a uviesť nepravdivé informácie, tak nositeľom ich povinností vyplývajúcich zo služobného (zamestnaneckého) pomeru nebola Slovenská republika (nekonali ako zástupkyne štátu), ale konali titulom výkonu služobného pomeru vo vzťahu priamej podriadenosti Finančného riaditeľstva SR (s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty). Preto aj za (prípadné) porušenie povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru - žalovaných 2/ až 4/ - je daná priama zodpovednosť Finančného riaditeľstva SR, a nie samotnej Slovenskej republiky. Preto v danom prípade nie je Slovenská republika nositeľom zodpovednosti za konanie žalovaných 2/ až 4/, pretože za ich činnosť zodpovedá priamo Finančné riaditeľstvo SR ako samostatný subjekt práv a povinností stanovených zákonom.

32. Podľa o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Úrad pre vybrané hospodárske subjekty je daňovým úradom a vykonáva pôsobnosť na celom území Slovenskej republiky. Sídlom Úradu pre vybrané hospodárske subjekty je Bratislava. Podľa o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Daňový úrad má procesnú subjektivitu v konaní podľa <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/XXXX/XXX/>, <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2015/160/> a <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2015/162/> a koná pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom samostatne v rozsahu svojej pôsobnosti podľa tohto zákona. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo príslušník finančnej správy poverený riaditeľom daňového úradu alebo prezidentom.

Podľa , procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa rozpočtová organizácia je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku. Hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu. Rozpočtové organizácie podľa tohto zákona sú všetky štátne orgány s výnimkou štátnych orgánov, ktoré sú organizáciami podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/523/>. Ak je zriaďovateľom rozpočtovej organizácie štátny orgán, ktorý je organizáciou podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/523/>, príjmy a výdavky ním zriadenej rozpočtovej organizácie sú zapojené na rozpočet rozpočtovej organizácie, ktorej vnútornou organizačnou jednotkou je tento štátny orgán. Podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preddavkové organizácie nie sú právnickými osobami.

33. V danej veci Úrad pre vybrané hospodárske subjekty je preddavkovou organizáciou ( o rozpočtových pravidlách verejnej správy) zapojenou na rozpočet Finančného riaditeľstva SR. Ide tiež o daňový úrad ( o finančnej správe), ktorému osobitný predpis ( o finančnej správe) priznáva procesnú (nie hmotnoprávnu) subjektivitu v konaní podľa , napriek tomu, že nie je právnickou osobou (podľa procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva). Inými slovami Úrad pre vybrané hospodárske subjekty je síce oprávnený samostatne konať pred súdom ( ), avšak už nie je priamo nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (nie je totiž samostatnou právnickou osobou, teda samostatným nositeľom práv a povinností). V súdnom konaní síce môže vystupovať samostatne, avšak nositeľom práv a povinnosti z jeho činnosti je samotné Finančné riaditeľstvo SR, ktoré je rozpočtovou organizáciou a teda právnickou osobou. Keďže v danom spore bol pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu Úrad ako preddavková organizácia Finančného riaditeľstva SR (teda subjekt bez právnej subjektivity), jediným nositeľom žalovanej hmotnoprávnej povinnosti mohlo byť potom len samotné Finančné riaditeľstvo SR. Žalobca mal teda za žalovaného v tomto prípade označiť Finančné riaditeľstvo SR zastúpené Úradom pre vybrané hospodárske subjekty, príp. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty ako subjekt konajúci v mene Finančného riaditeľstva SR. Žalobca však ako žalovanú v tomto spore označil Slovenskú republiku, ktorú však s odkazom na závery súdnej praxe (R 127/2014) nebolo možné považovať za pasívne vecne legitimovaný subjekt.

34. Aj vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ až 4/ treba dodať, že Finančné riaditeľstvo SR je rozpočtová organizácia (samostatná právnická osoba) zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva financií a okrem iných riadi a kontroluje všetky daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy, ďalej je služobným úradom príslušníkov finančnej správy, zamestnávateľom zamestnancov, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme alebo práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru podľa na finančnom riaditeľstve, daňových úradoch, colných úradoch a Kriminálnom úrade finančnej správy (ďalej len „“), je služobným úradom štátnych zamestnancov podľa osobitného predpisu, a je teda aj zamestnávateľom (služobným úradom) vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/ (iba s miestom výkonu práce - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty).

35. Nakoľko v danej veci žalobcom označení žalovaní 1/ až 4/ neboli nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti (teda neboli pasívne vecne legitimovanými subjektmi), pričom súd ex offo musí skúmať vecnú legitimáciu (a to aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta), odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil ( ).

36. Odvolací súd sa vzhľadom na vyslovený právny názor (o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných), samotným meritom podanej žaloby už zaoberať nemohol. To znamená, že nemohol skúmať opodstatnenosť tvrdenia žalobcu, že v odôvodnení rozhodnutí žalovaného 1/ mali byť uvedené skutkové tvrdenia poškodzujúce jeho dobrú povesť. Preto odvolací súd iba okrajovo uvádza, že niektoré zásahy, zdanlivo sa javiace ako neprípustne zasahujúce do osobnostných práv, nie sú neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej (právnickej) osoby nejde vtedy, ak existujú okolnosti vylučujúce jeho neoprávnenosť. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu

totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej (právnickej) osoby dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008 sp.zn. ). Neoprávnenosť je spravidla vylúčená aj v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti (dobrého mena a povesti), ku ktorému došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že nebolo vydané dôvodne“ (R 36/2009). Treba pripomenúť, že už v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980, str. 197 bol vyslovený názor, že „nemožno pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ustanovenia “. Možno však súčasne dodať, že so zreteľom na individuálne okolnosti každej veci je potrebná aj určitá diferenciácia zohľadňujúca aj to, v akom skutkovom a právnom rámci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno preto celkom - len s poukazom na to, že ide o úradné rozhodnutie - vylúčiť napríklad úspešnosť žaloby, ktorou by sa v civilnom sporovom konaní domáhala ochrany osobnosti napr. tretia osoba, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia niektorého orgánu opísaná (napríklad v dôsledku excesu konajúceho orgánu) takým spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Súd prvej inštancie (vo vzťahu k žalovanému 1/) potom konštatoval, že „Pokiaľ Finančné riaditeľstvo SR svojimi konečnými rozhodnutiami č. 102808608/2022 za zdaňovacie obdobie máj 2014 a č. 102808708/2022 za zdaňovacie obdobie august 2014 sporné tvrdenia uznalo za správne, pričom tieto rozhodnutia možno preskúmať len správnou žalobou, súd musel vychádzať v danom prípade z rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR. Hoci žalobca tvrdil, že voči konečným rozhodnutiam Finančného riaditeľstva SR podal správne žaloby, uvedené však nepreukázal a zároveň netvrdil, že bol týmto žalobám priznaný odkladný účinok. Súd teda vychádzal z toho, že Finančné riaditeľstvo SR svojimi konečnými rozhodnutiami sporné tvrdenia uznalo za správne, na základe čoho dospel k záveru, že tieto tvrdenia nemohli neoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu v zmysle a . Hoci je pravdou, že sporné Rozhodnutia 1 a 2 žalovaného 1/ boli Finančným riaditeľstvom SR zrušené a následne bolo dokazovanie žalovaným 1/ za obe zdaňovacie obdobia doplnené, avšak relevantným v danom prípade bolo, že Finančné riaditeľstvo SR vo svojich konečných rozhodnutiach prijatých za predmetné zdaňovacie obdobia dospelo k rovnakému záveru ako žalovaný 1/ v sporných rozhodnutiach, a teda Finančné riaditeľstvo SR považovalo žalobcom namietané tvrdenia za relevantné a preukázané“. Je potom zrejmé, že súd prvej inštancie mal aj v preskúmavanej veci na zreteli zásadu, v zmysle ktorej „súdy mimo rámca správneho súdnictva nie sú oprávnené skúmať platnosť alebo zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov“ (porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008 sp.zn. , resp. z 18. septembra 2012 sp.zn. ). Odvolací súd preto zdôrazňuje, že aj v civilnom sporovom konaní o ochranu dobrého mena a povesti právnickej osoby, do ktorej malo byť zasiahnuté odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu, je súd oprávnený skúmať iba to, či vôbec ide o správny akt (resp. či nejde o paakt), či bol správny akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či nadobudol právoplatnosť (viď napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2008 sp.zn. ). Pri kategórii správnych aktov, ktoré sú (len) vecne chybné alebo nezákonné, platí prezumpcia ich správnosti, v dôsledku čoho ak tieto akty nie sú zákonným spôsobom zmenené, opravené alebo zrušené, musia byť považované za bezchybné a záväzné ( ). Ak bolo v súlade so zákonom začaté príslušné konanie pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne nesprávne rozhodnutie. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných práv je právom dovolený a oprávnený potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a primeraným spôsobom. Výnimkou z tohto konštatovania sú prípady, v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a vydávajúci rozhodnutie dopustil excesu (vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu. Prípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci alebo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom (orgánom verejnej moci) je síce vybočením z požiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu. Ani prípadná nesprávnosť (nepodloženosť) právnych

záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť teda z pohľadu ochrany poskytovanej ustanoveniami a nasl. (, ) považovaná za exces, ktorý by znamenal neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej alebo právnickej osoby. Pri skúmaní, či v odôvodnení rozhodnutia nie je obsiahnuté niečo, čo by v niektorom smere preukazovalo, že došlo k právne relevantnému excesu orgánu, ktorý ho vydal, treba vychádzať iba z obsahu a formulácií tohto rozhodnutia. Súd v konaní o žalobe podľa , mohol teda pri posudzovaní rozhodnutia z hľadiska možného zásahu do osobnostných práv žalobcu skúmať len text jeho odôvodnenia a v ňom obsiahnutých formulácií, nemohol však pristúpiť aj k posúdeniu toho, či žalobca v skutočnosti bol/nebol „súčasťou dodávateľského reťazca, ktorý bol poznačený umelou konštrukciou podvodného charakteru, a žalobca vedel, či mohol vedieť o konštrukcii podvodného charakteru v dodávateľskom reťazci, ktorého bol súčasťou“, nakoľko by neprípustne prehodnocoval samo meritum rozhodnutia žalovaného 1/ a v rozpore so zákonom - mimo rámca správneho súdnictva preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu verejnej moci. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere neuvádza, konkrétne ktoré dôkazy žalovaný 1/ vykonal a k akým skutkovým zisteniam na ich základe dospel. I keby rozhodnutie žalovaného 1/ bolo prípadne v žalobcom uvádzanom zmysle nesprávne, neúplné, nepodložené alebo nepreskúmateľné, nič to nemení na tom, že zo žiadneho hľadiska nevybočilo z rámca tzv. zákonnej licencie a neobsahuje žiadne formulácie alebo náznaky, ktoré by bolo možné objektívne považovať za zasahujúce do mena a povesti právnickej osoby. Ako potom poukázal i súd prvej inštancie „ak Finančné riaditeľstvo SR svojimi konečnými rozhodnutiami č. 102808608/2022 za zdaňovacie obdobie máj 2014 a č. 102808708/2022 za zdaňovacie obdobie august 2014 sporné tvrdenia uznalo za správne, pričom tieto rozhodnutia možno preskúmať len správnou žalobou, súd musel vychádzať v danom prípade z rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR. Súd teda vychádzal z toho, že Finančné riaditeľstvo SR svojimi konečnými rozhodnutiami sporné tvrdenia uznalo za správne, na základe čoho dospel k záveru, že tieto tvrdenia nemohli neoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu v zmysle a . Hoci sporné Rozhodnutia 1 a 2 žalovaného 1/ boli Finančným riaditeľstvom SR zrušené a následne bolo dokazovanie žalovaným 1/ za obe zdaňovacie obdobia doplnené, relevantným v danom prípade bolo, že Finančné riaditeľstvo SR vo svojich konečných rozhodnutiach prijatých za predmetné zdaňovacie obdobia dospelo k rovnakému záveru ako žalovaný 1/ v sporných rozhodnutiach, a teda Finančné riaditeľstvo SR považovalo žalobcom namietané tvrdenia za relevantné a preukázané“. Keďže teda Finančné riaditeľstvo SR v rámci správneho konania (vo svojich konečných rozhodnutiach) žalobcom označené (ako difamačné) skutkové tvrdenia uznalo za právne relevantné a pravdivé (preukázané), potom správnosť takýchto záverov Finančného riaditeľstva by mohli všeobecné súdy preskúmavať iba v rámci správneho súdnictva (). V takomto prípade už nie je možné domáhať sa v rámci konania o ochrane dobrej povesti právnickej osoby odlišného posúdenia týchto skutkových tvrdení, teda najmä odlišného posúdenia ich pravdivosti (preukázanosti). Ak teda boli skutkové tvrdenia uvedené v rozhodnutiach Úradu pre vybrané hospodárske subjekty posúdené v konečnom rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR ako relevantné a pravdivé (preukázané), potom všeobecný súd v konaní o ochrane pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby musel na takéto rozhodnutie prihliadať ( ). Potom pravdivé (preukázané) skutkové tvrdenia spravidla nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na dobrú povesť (viď obdobne aj nález ústavného súdu sp.zn. ).

37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že žalovaným, úspešným v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, pretože im v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).