Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-159-2019.pdf
PDF · 127.2 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/159/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov: JUDr. Daša Kontríková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubrikova, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: O. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, XXX XX U., o zaplatenie 3.225,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19. apríla 2018, č. k. 32Csp/50/2016-101, voči výroku II. a III., takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa nepriznáva n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.666,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne počítaným zo sumy 1515,68 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky, ktoré sa zaviazal žalovaný dohodnutým spôsobom vrátiť. Zmluvný vzťah účastníkov založený na základe predmetnej zmluvy o úvere spadá pod úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon číslo 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca a žalovaný uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základe uzatvorenej úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 4550,- eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ riadne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov, keď tento údaj je uvedený spôsobom „20,74 %“, avšak táto hodnota nebola určená správne. Správne mala
byť uvedená hodnota 25,54 %. Súd pre výpočet použil vzorec podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. uvedený v ods. 25 odôvodnenia. Súd má ďalej za to, že v zmluve je nesprávne uvedená aj celková suma nákladov spotrebiteľa, kde je uvedená suma 1.995,97 eur, pričom však prenásobením výšky splátok 145,75 eur x 48 mesiacov, dostaneme celkovú sumu 6.996,- eur, a teda celková suma nákladov po odpočítaní sumy poskytnutého úveru predstavuje sumu 2.446,- eur. Súčasne súd konštatuje, že absentuje v zmluve zákonná náležitosť, a to celková suma, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť žalobcovi, ktorá v zmluve nie je uvedená vôbec, t.j. chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Súd konštatuje, že uvedená hodnota (vo výške 6.996,- eur) mala byť uvedená v zmluve, čo zákon výslovne vyžaduje, čo sa však nestalo. Uvedený údaj slúži spotrebiteľovi pri informovaní sa o výhodnosti úveru a jeho primeranosti, lebo tento údaj mu má poskytnúť obra koľko v konečnom dôsledku zaplatí veriteľovi, pričom pokiaľ uvedená hodnota uvedená nebola, spotrebiteľ nemal adekvátne možnosti pre posúdenie úveru. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy žalobcu majú za následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. považovať za bezúročný a bez poplatkov, a teda súd nemôže priznať tak dohodnuté úroky, ako ani žiadne poplatky z poskytnutého úveru, ale len čistú istinu po odpočítaní už realizovaných platieb. Z dôvodov uvedených vyššie súd žalobe vyhovel len v časti nezaplateného skutočne poskytnutého úveru, t.j. v sume 4.550,- eur po odpočítaní zaplatených splátok vo výške 3.034,32 eur do splatnosti a splátok vykonaných v priebehu konania vo výške 1.515,68 eur. Preto súd vyhovel žalobe len čo do zaplatenia sumy 1.515,68 eur ako rozdielu poskytnutého úveru a zaplatených splátok. Súd ďalej vyhovel žalobcovi v časti požadovaného úroku z omeškania, a to v požadovanej výške 5,25 % odo dňa vzniku omeškania t.j. od 09.06.2014, t.j. od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do zaplatenia pohľadávky, pričom sumu úrokov z omeškania za obdobie od 09.06.2014 do 30.04.2016 vyčíslil (na sumu 151,08 eur ako 5,25 % ročne zo sumy 1.515,68 eur) a prirátal k istine. Vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko úver je bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobca nemá nárok na úroky ani poplatky z úveru.
2. O náhrade trov konania rozhodol súd tak, že nárok na ich náhradu by mal žalovaný, a to v pomere akom bol úspešný v konaní. Keďže súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 1.666,76,- eur vyhovel a vo zvyšku ju zamietol. Žalobca sa domáhal sumy 5.454,70 eur (istina 3.225,14, úroky 748,94 eur, úroky z omeškania vo výške 1.480,62 eur). Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 30,56 % (1.666,76 eur : 5.454,70 eur x 100) a úspech žalovaného v rozsahu 69,44 %, čistý úspech žalovaného 38,88 % (vypočítané ako 69,44 %- 30,56 % úspech žalobcu= 29,46 % čistý úspech žalovanej). Súd by teda mal rozhodnúť tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 38,88 %. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej by súd samostatným rozhodnutím mal rozhodnúť o výške trov, pričom z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 0,- eur, nakoľko tejto v konaní žiadne trovy nevznikli. Vzhľadom na uvedené súd v súlade so zásadami uvedenými v ČL.17 CSP rozhodol podľa ČL. 4 ods. 2 tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal. . 3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca. Odvolanie dôvodil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP. Uvádza, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP. Je toho názoru, že ak mal súd za to, že v prejednávanom prípade o zaplatenie je spornou aj otázka neuvedenia náležitostí v zmysle ust. 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa názoru žalobcu mal súd postupovať v zmysle ust. § 129 CSP. Súd môže podávateľa vyzvať aj na odstránenie takej vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh konania.
4. Súd nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP. Súd mohol za účelom rýchleho a hospodárneho konania vyzvať žalobcu, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Súd nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa §168 CSP. Súd mohol vo veci vytýčiť termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť i inštitútu tzv. prekvapivých rozsudkov, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Má za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany
žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce.
5. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žalobca uvádza, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Podotýka, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je, podľa právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom.
6. Žalobca v tomto poukazuje na Rozsudok SÚDNEHO DVORA (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, týkajúci sa výkladu článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., a G. N. vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. „Článok 23 smernice 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice 87/102 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
7. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými parametrami úveru, čo je zároveň v rozpore s eurokonformným výkladom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017).
8. Rovnako tak žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu týkajúcim sa skutočnosti, že v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a výška RPMN je vypočítaná nesprávne. S uvedeným tvrdením súdu sa však žalobca v žiadnom prípade nemôže stotožniť. Nie je vôbec jasné, na základe akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov a RPMN je nesprávny.
9. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 48. splátka úveru bola len vo výške 106,93 eur.
10. Súd si jednoduchým vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve krát výška mesačnej splátky. Uvedený prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Súd však neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý bol súdu zaslaný, pričom ak by tak bol býval spravil, tak by mu vyšla presná suma, nakoľko posledná splátka je v nižšej sume, ako bola mesačná splátka úveru. Žalobca (banka) pred poslednou celou splátkou zasiela žalovanému (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je výške 106,93 eur, tak žalobca (banka) zašle pred jej splatnosťou žalovanému (dlžníkovi) list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalovaný si v žiadosti (okrem iného) má možnosť zvoliť výšku úveru ako aj dobu splácania úveru v rokoch (časť 2 zmluvy) a z dôvodu, že výška mesačnej splátku (bez poistenia) je zaokrúhľovaná na celé eurá.
11. V danom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru sa s poukazom na ust. § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie k úveru, tzn., že ak na získanie úveru nebolo poistenie povinné, poplatok
za poistenie nemá byť započítaný do celkových nákladov spojených s úverom. Do celkových nákladov sa poplatok za poistenie úveru započíta, len ak je poistenie povinné na získanie úveru, resp. na získanie za ponúkaných podmienok. V prípade zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným nebol poplatok za poistenie zarátaný do celkových nákladov, nakoľko žalovaný uzavrel zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby poistenia úveru, pričom táto nebola podmienkou na získanie úveru alebo získanie za ponúkaných podmienok. Na základe uvedeného je zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 6.545,93 eur (47x137 + 106,93 = 6.545,93 - 4.550 = 1.995,93 eur), nie 6.996 eur, ako si to nesprávne ustálil súd.
12. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov.
13. Podľa právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Má za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
14. Odôvodnenie má obsahovať „dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má byť zrozumiteľné, súd je teda povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hladiská“ (Mazák, J.: Základy občianskeho procesného práva. Iura Edition, Bratislava 2002, s. 299). Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09).
15. Podľa Nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn.: IV. ÚS 1551/08 „Absence povinnosti odůvodnit usnesení, kterým se zcela vyhovuje návrhu na vydání předběžného opatření, nepochybně zasahuje do práva na spravedlivý proces pro povinného z tohoto předběžného opatření. Ten se totiž z písemného vyhotovení usnesení nedozví více, než že soud má tvrzené skutečnosti za osvědčené. V takové situaci je pro povinného velmi obtížné pochopit, proč soud předběžné opatření vydal, či podat řádně odůvodněné odvolání; z usnesení totiž není zřejmé, jaká tvrzení má soud za osvědčena, čím jsou tato tvrzení osvědčena a proč považuje soud takové osvědčení za dostatečné. Tyto faktory přitom musejí být v úvaze soudu přítomny; pokud nejsou vysvětleny v odůvodnění, nelze vyloučit, že rozhodnutí je projevem libovůle. Rozhodnutí, z něhož není alespoň v základních rysech zřejmé, jakými úvahami byl soud při formulaci výroku veden, je podle ustálené judikatury Ústavního soudu třeba považovat za nepřezkoumatelné. Nelze přisvědčit názoru uvedenému ve stanovisku Nejvyššího soudu, že předběžné opatření s absentujícím odůvodněním lze přezkoumat, protože důvody rozhodnutí vychází jen z obsahu spisu a z listin, které k němu navrhovatel připojil, případně z listin, které se jinak staly součástí soudního spisu. Pro posouzení, zda je rozhodnutí s absentujícím odůvodněním přezkoumatelné, není rozhodná skutečnost, zda toto rozhodnutí vychází toliko z obsahu spisu. Jinak by totiž nebylo třeba odůvodňovat např. rozhodnutí dovolacího soudu, která zpravidla taktéž vycházejí pouze z obsahu spisu. Jak ovšem Ústavní soud uvedl v nálezu sp. zn. Pl. ÚS 1/03 (viz výše), ústavní pořádek odůvodnění rozhodnutí o civilním dovolání vyžaduje, a to i v případě jeho odmítnutí.“
16. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, sp. zn.: 4Cdo/25/2007 uviedol, že „Povinnosť súdu rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP odôvodniť, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a zároveň aj dôvodnosť
podaného dovolania. Neudržateľný je preto právny názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98; porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp.zn. 4 Cdo 171/2005).“
17. Poukázal tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp zn.: II. ÚS 85/06, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 380/2013.
18. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.
19. V tejto súvislosti poukazuje aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 19.04.2018, č. k. 32Csp/50/2016-101 v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne žiadame, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
21. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
23. Predmetom konania je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.225,14 eur spolu s vyčísleným úrokom vo výške 748,94 eur, vyčíslenými úrokmi z omeškania vo výške 1.480,62 eur, úrokmi so zmluvným úrokom vo výške 19 % počítaným zo sumy 3.225,14 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.225,14 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, ďalej bankové poplatky a upomienky vo výške 4,42 eur a náhrady trov konania, titulom nedoplatku zo zmluvy o úvere uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu dňa 06.05.2013.
24. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v časti nároku zamietnutá (po tom, ako súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.666,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne počítaným zo sumy 1.515,68 eur od 01.05.2016 do zaplatenia) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, kde žalovanému ich náhradu nepriznal.
25. Odvolateľ namietal procesné pochybenie súdu, že výška RPMN bola vyčíslená správne, poplatok za poistenie nemusel byť zahrnutý do RPMN a tiež, že jednoduchým matematickým výpočtom sa dala vyčísliť celková suma, ktorá mal žalovaný zaplatiť.
26. Podľa § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi
známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
27. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z., Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
28. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú náležitosti, a to že zmluva neobsahuje v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Skutočnosť, že zmluva neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť priznal i sám žalobca. Neobstojí ani jeho argumentácia o jednoduchom matematickom výpočte, ktorá pre priemerného spotrebiteľa nemusí byť taká jednoduchá. Pri celkovej čiastke úveru, ktorá nie je v zmluve uvedená, pokiaľ by sa zrátali sumy výšky úveru a celkových nákladov, vyjde suma 6.545,97 eur, avšak pokiaľ bude žalovaný realizovať 48 splátok po 145,75 eur, zaplatí sumu 6.996 eur (respektíve podľa tvrdenia žalobcu 47 splátok po 145,75 eur + 106,93 eur ako poslednú splátku vyjde suma 6957,18 eur; tu treba uviesť, že toto tvrdenie žalobcu zo zmluvy nevyplýva), teda vyššiu a nie je zrejmé z akého dôvodu, tak je tento údaj zavádzajúci.
29. Argumentácia súdu v tom, že bola nesprávne vypočítaná RPMN je tiež správna. Žalobca sám uviedol, že do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za poistenie. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. V zmysle predloženej zmluvy o úvere, kolónka (uzavrieť zmluvu bez poistenia vo formulári nebola), z čoho vyplýva povinnosť spotrebiteľa uzavrieť úverovú zmluvu s podmienkou jej poistenia. Avšak i v prípade, že žalovaný nebol povinný uzatvoriť aj poistnú zmluvu, zo žiadnych listinných dôkazov nie je zrejmé, či jej uzavretie nejakým spôsobom ovplyvnilo poskytnutie úveru, resp. jeho podmienok. Pokiaľ žalovaný uzatvoril poistnú zmluvu, malo by byť zrejmé z akého dôvodu (to je uviesť akým spôsobom uvedené ovplyvnilo podmienky uzatvorenia zmluvy o úvere, teda či v konečnom dôsledku nebol nútený poistnú zmluvu uzavrieť za účelom získania úveru za daných podmienok). Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je pojem vyskytujúci sa v úverových zmluvách (v ekonomickom slova zmysle) a podľa názoru odvolacieho súdu je pre spotrebiteľov najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru. Náklady sú v tomto prípade suma, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanú sumu. RPMN teda vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru alebo pôžičky, lebo zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. Takúto približnú charakteristiku RPMN možno nájsť na ktoromkoľvek internetovom portáli po zadaní slovného spojenia RPMN. Z uvedenej definície teda vyplýva, že pri výpočte RPMN by mali byť zohľadnené i poplatky za poistenie schopnosti splácať úver s prihliadnutím na vyššie uvedené. Z dôvodu absencie týchto náležitostí je dôvodné a správne zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov.
30. Žalobca namietal aj procesné nedostatky súdu prvej inštancie. Treba však uviesť, že tieto boli taktiež nedôvodné.
31. Podľa § 129 ods. 1 CSP, Ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
32. Podľa § 168 ods. 1 CSP, Ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu.
33. Predbežné prejednanie sporu je fakultatívna fáza sporu, ktorú súd môže a nemusí nariadiť podľa okolností konkrétnej prejednávanej veci. Predbežné prejednanie sporu bude namieste predovšetkým
tam, kde skutková a právna zložitosť prípadu, ako aj výsledok procesného postupu podľa § 167 umožňujú súdu ustáliť, predbežné prejedanie sporu bude mať svoj procesný význam so zreteľom na procesnú efektívnosť ďalšieho postupu v konaní,. Ak teda súd dospeje k záveru, že predbežné prejednanie sporu môže priniesť procesne efektívnejšie a rýchlejšie riešenie sporu, bude namieste predbežné prejednanie sporu nariadiť.
34. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že bolo iba na súde či nariadi alebo nie predbežné prejednanie sporu. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že vo veci súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa žalobca nedostavil. V zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Súd teda mal povinnosť na pojednávaní postupovať v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by sa žalobca na pojednávanie dostavil, bol by oboznámený s tým, ktoré skutočnosti považuje súd za sporné a tiež s predbežným právnym posúdením veci. Súd preto nebol povinný vyzývať žalobcu k vyjadreniu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti a postupoval v súlade s ust. § 157 ods. 1 CSP. Napokon ako je už uvedené nešlo o vadu podania, preto ani v tomto smere súd prvej inštancie nepochybil.
35. V spotrebiteľských veciach všeobecne uznávaný princíp „vigilantibus iura scriptae sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, vychádzajúc tak zo samotnej povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, v ktorých je neinformovanosť spotrebiteľov často zneužívaná v ich neprospech, keďže len malé percento spotrebiteľov dokáže vyhodnotiť nekalú povahu zmluvnej podmienky.
36. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. augusta 2017)
37. Čo sa týka námietky odvolateľa o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.
38. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam ako ak tomu, že rozsudok súd prvej inštancie bol odôvodnený v súlade s ust. § 220 CSP, tak odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol vecne správne, preto rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP, podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 17 základných princípov CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, bol však pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. CSP výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem a naviac jej ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona, preto súd použil základné princípy čl. 4 ods. 2 a čl. 17 CSP, podľa ktorých súd koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu, preto rozhodol tak, že žalovanému sa náhradu trov konania nepriznáva.
40. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).