Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/20/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: SOGES WELDING - EUROWELD s.r.o., so sídlom Poľovnícka 754/74, 919 51 Špačince, IČO : 45 466 751, právne zastúpený : Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO : 36 865 281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 102616030/2018 zo dňa 17.12.2018 takto

rozhodol:

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. 102616030/2018 zo dňa 17.12.2018 v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok" alebo „") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „") č. 101747637/2018 zo dňa 06.09.2018 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým podľa daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 11 076,05 eur.

2. Dôvodom nepriznania uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe faktúr č. 20120106 (interné číslo 259), dátum dodania 16.08.2012, predmet dodania elektróda EB, predloha suchá, OK Autrod, základ dane 5 997,48 eur, DPH 1 199,50 eur, spolu 7 196,98 eur; č. 20120107 (interné číslo 261), dátum dodania 17.08.2012, predmet dodania OK Autrod,, rukavice zváračské dlhé, základ dane 11 178 eur, DPH 2 235,60 eur, spolu 13 413,60 eur; č. 20120112 (interné číslo 265), dátum dodania 23.08.2012, predmet dodania kotúče, záves ochranný, OK Autrod, separačný sprey bez alkoholu, sada testerov teploty, zástera, rukávy, základ dane 8 214,67 eur, DPH 1 642,93 eur, spolu 9 857,608 eur; č. 20120113 (interné číslo 267), dátum dodania 24.08.2012, predmet dodania hobby krabička elektród SIDER A/F, základ dane 6 880 eur, DPH 1 376 eur, spolu 8 256 eur; č. 20120115 (interné číslo 270), dátum dodania 27.8.2012, predmet dodania OK Autrod, rukávy, základ dane 15 110,08 eur, DPH 3 022,02 eur, spolu 18 132,10 eur; č. 20120109 (interné číslo 263), dátum dodania 20.08.2012, predmet dodania katalóg 20 str. 4+4 - dotlač, základ dane 8 000 eur, DPH 1 600 eur, spolu 9 600 eur (ďalej aj ako „sporné faktúry") od deklarovaného dodávateľa G. Gruber - Monti Records, Cintorínska 5, 919 35 Hrnčiarovce nad Parnou, IČO : 17 669 685 bola skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt

(žalobca) nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, nakoľko nepreukázal reálne dodanie služieb a tovaru dodávateľom uvedenom na faktúrach, čím porušil ustanovenia , a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH" alebo „").

3. vykonal u daňového subjektu (žalobcu) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 až december 2012 (daňová kontrola bola začatá dňa 13.12.2013). Výzvou zo dňa 16.09.2014 postupom podľa daňového poriadku vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich odpočítanie dane z tovarov a služieb k prijatým faktúram, na ktorých bol deklarovaný dodávateľ G. Q. - Monti Records. Rozhodnutím č. 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014 bola daňová kontrola prerušená podľa daňového poriadku z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií v iných členských štátoch (vo vzťahu k dodávateľovi spoločnosti TEL WIN S.P.A.). oznámil daňovému subjektu, že dňa 04.09.2017 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. PO vykonanom dokazovaní, dňa 05.09.2017 oboznámil daňový subjekt podľa daňového poriadku so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január 2012 - december 2012 a súčasne ho vyzval na preukázanie tvrdení uvedených v daňovom priznaní a na preukázanie pravdivosti ním predložených dokladov. Daňový subjekt sa k oboznámeniu vyjadril vyjadrením zo dňa 27.09.2017 (po vydaní protokolu, lehota na vyjadrenie uplynula 25.09.2017), pričom uviedol, že nespochybnil, že obstaraný tovar a služby použil na dodanie svojich zdaniteľných plnení dodajúc, že nepredkladá žiadne nové dôkazy a to z dôvodu, že podozrivé, podvodné alebo iné konanie dodávateľa (G. Q.) mu nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu a teda nemôže niesť zodpovednosť za jeho konanie alebo nekonanie. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil 26.09.2017 protokol č. 102041643/2017 (ďalej aj ako len „Protokol zo dňa 26.09.2017"), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 29.09.2017, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená ( daňového poriadku). Podľa daňového poriadku začal nasledujúci deň po dni doručenia protokolu vyrubovacie konanie. Dňa 03.09.2018 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101699663/2018 o priebehu a o výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní na základe pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu zo dňa 26.09.2017. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, voči ktorému podal daňový subjekt v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozhodnutím žalovaný. Obsah podaného odvolania vo väčšom rozsahu (nie úplne) zodpovedá dôvodom správnej žaloby (body 14 až 35 rozsudku).

4. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôkazov získaných správcom dane počas kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že vznik daňovej povinnosti z dôvodu dodania sporných zdaniteľných obchodov G. Q. a s tým súvisiaci vznik práva na odpočítanie DPH sa v zdaňovacom období august 2012 nepreukázal. Poukázal na to, že G. Q. mal sporné zdaniteľné obchody dodať daňovému subjektu (žalobcovi) prostredníctvom subdodávateľov, spoločností NEOTYPE, s.r.o., INTERNOVA SK spol. s r.o., ESAB Slovakia, s.r.o., MARTINEX SK, s.r.o. čo G. Q. preukazoval predloženým účtovníctvom, zoznamom odberateľských faktúr s priradenými dodávateľskými faktúrami a tiež faktúrami č. 12145, 12146, 12148, 12153, 12152, 12155, 12157, 12156, 12151, ktoré mali vystaviť označení subdodávatelia, čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo, keď označené spoločnosti nemali vo svojom účtovníctve za rok 2012 zaúčtované žiadne obchody s G. Q., nevystavili žiadne faktúry pre G. Q. ani od neho neprijali žiadne platby, pričom konatelia označených spoločností popreli, že by s G. Q. uskutočňovali nejaké obchody. S poukazom na uvedené žalovaný uzavrel, že vzhľadom na tieto zistené skutočnosti nemajú sporné faktúry s príslušným dodacím listom žiadnu dôkaznú hodnotu vo vzťahu k preukázaniu reálneho dodania sporných zdaniteľných obchodov.

5. Ďalej poukázal na to, že príjemky na sklad bez ďalšieho, vystavené daňovým subjektom, navyše bez odvolávky na konkrétnu faktúru, bez označenia akejkoľvek zodpovednej osoby, bez akéhokoľvek podpisu zodpovednej osoby (vydal, prijal, súhlas) nie sú dôkazom o dodaní sporných zdaniteľných obchodov G. Q.. Tiež uviedol, že predložený zoznam sporných faktúr za zdaňovacie obdobia január až december 2012, ktoré žalobca predložil na výzvu správcu dane s dátumami prepravy, evidenčnými číslami vozidiel, pričom pri spornej faktúre č. 20120018 (táto sa ale netýka sporného zdaniteľného obdobia - poznámka správneho súdu), adresami vykládky, bez uvedenia miesta nakládky s vyjadrením

daňového subjektu, že prepravu sporného tovaru zabezpečoval dodávateľ G. Q. na svoje náklady za daného skutkového stavu, keď sa u subdodávateľov nepotvrdilo dodanie sporných zdaniteľných obchodov a svedok G. Q. odmietol vypovedať, nie je dôkazom preukazujúcim uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov. Tiež mal za to, že ani z katalógu „ Novinky na rok 2012/2013" predloženého k spornej faktúre č. 20120109, ktorej predmetom zdaniteľného obchodu malo byť dotlač katalógu 20 str. 4+4 80g formát A4 lak, nie je zrejmé bez ďalšieho, že by ich zhotoviteľom bol G. Q. či spoločnosť NEOTYPE s.r.o., ani to že by boli zhotovené práve v kontrolovanom zdaňovacom období, pričom daňový subjekt na výzvu správcu dane nepredložil komunikáciu o spôsobe zadávania a odovzdávania konkrétnej tlačoviny, teda nie je zrejmé, na základe akých podkladov a kým mal byť vyhotovený katalóg a navyše žalovaný uviedol, že nie je v súlade s logickým uvažovaním, že grafický návrh a spracovanie tohto katalógu, ktorý má oboznamovať potenciálnych zákazníkov o novinkách na rok 2012/2013 sa mal vypracovať až v júli 2012.

6. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody mali byť hradené v hotovosti a to navyše až v októbri a novembri 2012, t.j. po takmer dvoch mesiacoch po tom, ako sa mali uskutočniť, čo vyhodnotil, vzhľadom k fakturovaným sumám za neštandardný a v bežnej obchodnej praxi vymykajúci sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných obchodov. Mal za to, že práve takýmto spôsobom platby sa daňový subjekt dobrovoľne vzdal ďalšieho dôkazného prostriedku preukazujúceho zaplatenie za sporný tovar a sporné služby konkrétnemu dodávateľovi, v danom prípade G. Q.. Tiež poukázal na to, že podľa údajov na sporných faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v U. Z. a.s. s dátumami splatnosti 23.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 29.10.2012), 24.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 06.11.2012), 30.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 20.11.2012), 31.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 20.11.2012), 03.09.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 28.11.2012), 27.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 12.11.2012).

7. Žalovaný sa ďalej vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam. K dĺžke prerušenia daňovej kontroly uviedol, že táto nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane zo dňa 04.02.2015, 19.06.2015, 09.11.2015, 23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017 zaslané žiadanému orgánu, pričom odpoveď na predmetnú žiadosť obdržal dňa 04.09.2017. V tejto súvislosti žalovaný s poukazom na uviedol, že v daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú a nie je oprávnený posudzovať dodržiavanie lehôt dožiadaného orgánu v inom členskom štáte dodajúc, že daňový poriadok jednoznačne definuje dôvody, pre ktoré je možné daňové konania a v nadväznosti na daňového poriadku i daňovú kontrolu prerušiť, ako i lehoty dokedy je možné daňovú kontrolu prerušiť. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21.09.2011 a k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.06.2010 uviedol, že ide o skutkovo i právne odlišné prípady a k preskúmavanej problematike sa nevzťahuje. Mal za to, že v prejednávanom prípade lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná, prerušenie kontroly bolo v súlade s daňového poriadku s tým, že podľa ustanovenia daňového poriadku, lehoty podľa daňového poriadku neplynú, ak je daňové konanie prerušené.

8. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v danom prípade preveroval pôvod a tok fakturovaných zdaniteľných obchodov z dôvodu, že základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, pričom preverovaním subdodávateľov postupoval v súlade s daňového poriadku, nakoľko týmto postupom chránil záujmy štátu i obcí, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu i zúčastnených osôb. Poukázal na to, že nakoľko z dokladov a účtovníctva dodávateľa G. Q. bolo zrejmé, že sám sporné zdaniteľné obchody nedodal, ale ich mali dodať iní v účtovníctve a na dokladoch uvedení dodávatelia, bolo povinnosťou správcu dane reálnosť takto deklarovaného dodania sporných zdaniteľných obchodov preveriť u označených subdodávateľov.

9. K tvrdeniu daňového subjektu, že mal pozitívny úžitok zo sporných zdaniteľných obchodov súvisiacich so spornou reklamou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach roku 2012 poukázal na to, že v roku 2012 daňovému subjektu významne vzrástli i náklady a to tak, že oproti vykazovanému zisku za rok 2011 v

sume 805,78 v roku 2012 vykazoval stratu v sume 13 132 eur, ktorá v roku 2013, t.j. potom čo mala pôsobiť údajná sporná reklama ešte vzrástla na sumu 162 286 eur súčasne s poklesom tržieb. Preto uzavrel, že za daného stavu nemožno konštatovať, že by spornými faktúrami deklarovaná a správcom dane spochybnená údajná sporná reklama priniesla úžitok. V súvislosti s námietkou daňového subjektu o tom, že mu nie je zrejmé, v akom rozsahu nedošlo k dodaniu sporných tovarov a služieb uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmý záver správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo daňovým subjektom uplatňované na základe sporných faktúr, t.j. v celkovej sume 11 076,05 eur.

10. Ďalej poukázal na to, že z predloženého materiálu nevyplýva, že by počas kontroly a vo vyrubovacom konaní od daňového subjektu požadoval také úkony a dôkazy, ktoré nie je schopný zabezpečiť alebo ktoré by nesúviseli s preukázaním reálnosti dodania sporných zdaniteľných obchodov G. Q., keď výzvou na predloženie dôkazov žiadal okrem iného preukázať pôvod sporného tovaru, certifikáty, miesto nakládky sporného tovaru, prepravu odkiaľ a kam sa mala uskutočniť; prenájom reklamných plôch na umiestnenie reklamných billboardov, spôsob overenia realizácie reklamy, jej plnenie, uvedenie osôb, s ktorými bol daňový subjekt v kontakte pri realizácii reklamy, zdôvodnenie umiestnenia obchodného mena na reklamných billboardoch na území SR, aký úžitok plynul z reklamnej činnosti, na základe akej cenovej kalkulácie sa mala tvoriť cena pri výrobe reklamy a prenájmu plochy, čo daňový subjekt nepreukázal.

11. K námietkam, ktorými daňový subjekt poukazoval na rozsudky SD EÚ, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. žalovaný uviedol, že bolo dôkazným bremenom daňového subjektu preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má prvky niektorého z citovaných rozsudkov SD EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery doplniac, že namietané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou. Poukázal na to, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporné zdaniteľné obchody neboli reálne dodané G. Q. a prijaté osobou, ktorá si uplatnila odpočítanie DPH, sporným faktúram nezodpovedal žiaden skutočný zdaniteľný obchod od G. Q., pričom právo na odpočítanie je spojené so skutočným dodaním tovaru alebo poskytnutím služieb deklarovaným dodávateľom, čo znamená, že ak k skutočnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb deklarovaným dodávateľom nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie DPH: V tejto súvislosti tiež dodal, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté deklarovaným dodávateľom.

12. Žalovaný poukázal na to, že v danom prípade bolo rozhodné, že daňový subjekt neodstránil pochybnosti správcu dane týkajúce sa sporných faktúr, ktoré u daňového subjektu zistil po vykonanej daňovej kontrole na DPH za zdaňovacie obdobie august 2012 a ani vo vyrubovacom, či odvolacom konaní nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody boli skutočne dodané G. Q., čím daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, ktoré na ňom spočívalo, teda nepreukázal, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané G. Q. na základe sporných faktúr. Súčasne uviedol, že faktúry, dodacie listy, príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú sami o sebe schopné preukázať realizáciu obchodov, keď tieto nepreukazujú, že určité plnenia boli reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom, keď samotný svedok G. Q. síce tvrdil, že sporné zdaniteľné obchody nakúpil a dodal daňovému subjektu, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Žalovaný tiež poukázal na to, že skutočnosť, že daňový subjekt vystavil odberateľské faktúry za tovar pre svojich odberateľov nie je dôkazom toho, že tento tovar dodal daňovému subjektu platiteľ DPH -G. Q..

13. S poukazom na uvedené preto skonštatoval, že keďže dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil nepreukazujú ním prezentované skutočnosti, nepodarilo sa mu právne relevantným spôsobom vyvrátiť závery správcu dane, že sporné zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami mu neboli reálne dodané deklarovaným dodávateľom a preto postupoval v súlade s ustanovením a zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie zákona o DPH, keď daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr nepriznal.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

14. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

15. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

16. Poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že odpočítanie dane z predmetných faktúr nepriznáva z dôvodu, že daňový subjekt nepreukázal, že dodanie tovaru a služieb prijal na základe predmetných faktúr a tiež, že uplatnením práva na odpočítanie dane daňový subjekt porušil § 49 a § 51 zákona o DPH, avšak mal za to, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celkom jasne vyplýva, že dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane je, že preverovaním u subdodávateľov dodávateľa nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ G. Q. deklaroval. Tiež mal za to, že žalovaný, ako aj pri svojom rozhodovaní takmer výhradne smeroval svoju argumentáciu k výsledkom dokazovania medzi dodávateľom G. Q. a spoločnosťami, od ktorých ako odberateľ deklaroval nákup tovarov a služieb, čím na neho preniesol zodpovednosť za konanie jeho dodávateľa a tiež neprimerané dôkazné bremeno.

17. Ďalej tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že neuniesol dôkazné bremeno, pričom vôbec nie je zrejmé, v čom malo jeho dôkazné bremeno spočívať dodajúc, že počas daňovej kontroly so správcom dane spolupracoval, na výzvy reagoval a na podporu svojich tvrdení predložil aj dôkazy. V súvislosti s uvedeným, a tiež na preukázanie reálnosti (materiálnej existencie) reklamných služieb uviedol, že predložil dôkazy, ktoré od neho možno očakávať, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pričom z napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé, akým spôsobom sa žalovaný vysporiadal s dôkazmi, ako aj s ďalšími zisteniami.

18. S odkazom na ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 3 a § 24 ods. 2 daňového poriadku mal za to, že vyhodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí absentuje, resp. nie je dostatočné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je celkom zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil dôkazy a skutočnosti, a ako sa s predmetnými zisteniami vo vzťahu k predloženým dokladom vysporiadal. Rovnako mal za to, že z neho nevyplýva na základe čoho dospel k záveru, že nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od dodávateľa doplniac, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva len to, na základe čoho žalovaný prijal záver, že odberateľ G. Q. neprijal tovary a služby od subdodávateľov, od ktorých prijatie tovarov a služieb deklaroval. V tejto súvislosti však zdôraznil, že tento záver však v žiadnom prípade nemôže byť dôkazom o tom, že neprijal od dodávateľa G. Q. tovary a služby na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom.

19. Ďalej uviedol, že žalovaný, ako ani v skutočnosti nevykonal dôsledne prejednávaciu zásadu, pretože ním predložené vyjadrenia a dôkazy (zoznam dokladov je uvedený v protokole z daňovej kontroly č. 102041643/2017 zo dňa 26.09.2017) relevantným spôsobom neprejednal a nevyhodnotil ich, a to ani jednotlivo ani v ich vzájomnej súvislosti.

20. Žalobca ďalej namietal, že k námietke, ktorou v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb v deklarovanom rozsahu, pričom ďalej neuvádza v akom rozsahu k dodaniu došlo a neuznáva mu odpočet z predmetných faktúr v celej výške uviedol žalovaný len, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmý záver správcu dane o tom, že nepriznal právo na odpočítanie DPH vo výške, v akej bolo žalobcom uplatňované. V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozhodnutia tiež poukázal na to, že v odvolaní príkladmo uviedol niektoré nezrozumiteľné úvahy a vety správcu dane, ktoré sú nejasné a z ktorých nie je zrejmé, čo nimi chcel povedať, pričom taktiež v súvislosti s hotovostnými platbami nevysvetlil, prečo sú podľa jeho názoru „výpisy z peňažného účtu" z hľadiska dôkaznej sily „preukaznejšie", avšak s uvedenými námietkami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyporiadal.

21. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že celá argumentácia žalovaného, ako aj správcu dane týkajúca sa neuznania práva na odpočet dane je postavená na skutočnosti, že u dodávateľa - G. Q. nebolo preukázané nadobudnutie tovarov a služieb od ním deklarovaným subdodávateľov. V súvislosti s uvedeným žalobca uviedol, že nie je povinný a ani nemá akým spôsobom preukazovať skutočnosti týkajúce sa tretích osôb, ktorými sú jeho dodávatelia alebo aj subdodávatelia jeho dodávateľa, nakoľko na preukazovanie týchto skutočností nemá žiadne zákonné možnosti a toto od neho ani nemožno rozumne očakávať.

22. Žalobca mal za to, že daný prípad je potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých relevantných skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní tovarov a služieb. Uviedol, že osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával, a to aj žalobcovi. V súvislosti s uvedeným tvrdil, že preukázal nielen formálnymi dôkazmi (faktúry, skladová evidencia, evidencia podľa zákona o DPH...), ale aj neformálnymi dôkazmi (fotokópie billboardov, lokalizačné listy umiestnenia billboardov, ukážky letákov, katalógov, grafických návrhov, obhliadka regálov...), že dodané tovary a služby prijal, a to práve od dodávateľa a zároveň preukázal, že ich použil na účely svojich zdaniteľných plnení ako platiteľ dane. Na základe vyššie uvedeného preto nesúhlasil s názorom, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, resp., že bol povinný daň odviesť len z titulu jej uvedenia na faktúrach. Mal za to, že s uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal dostatočne, keď uviedol, že ani lokalizačné listy s fotodokumentáciou reklamných billboardov nemožno považovať za dôkaz vylučujúci akékoľvek pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, a to opäť z dôvodu, že subdodávatelia nepotvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre G. Q. (poznámka správneho súdu

- predmet tohto konania nesúvisí s dodávkou týkajúcou sa bilboardov).

23. Žalobca ďalej poukázal na to, že skutočnosť, že subdodávatelia dodávateľa nepotvrdili dodanie tak, ako tvrdil G. Q., žalovaný vyhodnotil ako rozhodnú pre správne určenie dane podľa daňového poriadku a na jej základe prijal záver, že neprijal dodanie tovarov a služieb v takom rozsahu ako je deklarované na faktúrach vystavených dodávateľom. S poukazom na uvedené preto uzavrel, že spôsob, akým žalovaný a hodnotili dôkazy je nesúladný s daňovým poriadkom, keďže porušenie zákonných povinností G. Q. nehodnotili ako dôkaz porušenia daňových zákonov dodávateľa G. Q., ale ako dôkaz porušenia zákona o DPH z jeho strany.

24. Mal za to, že v skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nebolo spochybnené dodanie tovaru a služieb od dodávateľa G. Q., žalovaný ako ani neuviedli a ani nedisponujú žiadnymi dôkazmi, ktoré by tento záver potvrdzovali a preto nie je zrejmé, na základe ktorých skutočností sa spochybňuje, resp. má žalovaný za nepreukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení s jeho dodávateľom.

25. Taktiež poukázal na to, že zo spisového materiálu, jeho vyjadrení, ako aj vyjadrení jeho dodávateľa a z vykonaného preverovania vyplýva, že na základe uskutočnených zdaniteľných plnení medzi ním a jeho dodávateľom boli vystavené faktúry, tieto boli zúčtované tak na jeho strane, ako aj na strane dodávateľa, daň z predmetných faktúr bola dodávateľom priznaná a odvedená, faktúry boli uhradené, dodávateľ, ako aj on predmetné plnenia potvrdili. To znamená, že si uplatnil nárok na odpočítanie dane, ktorá bola voči nemu uplatnená jeho dodávateľom, a to na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom, ktorý ju priznal a odviedol.

26. S poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2, § 51 ods. 1 zákona o DPH mal za to, že v danom prípade nebolo spochybnené dodanie tovarov a služieb od dodávateľa a teda nebol relevantným spôsobom spochybnený ani vznik daňovej povinnosti u dodávateľa doplniac, že z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že všetky hmotnoprávnej podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane boli splnené. Preto s poukazom na skutočnosť, že nebolo spochybnené, že tovar a služby reálne existovali, nesplnenie si daňových povinností na strane dodávateľa, resp. subdodávateľov, nemôže mať za následok odopretie práva na odpočítanie dane.

27. Rovnako poukázal na to, že pri dodržaní zásad správy daní, predovšetkým zásady objektívnej (materiálnej) pravdy nie je možné ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním zopakujúc, že vykonaným preverovaním a dokazovaním nebola

spochybnená materiálna stránka obchodnej transakcie (existencia tovaru a služieb), pričom s uvedenou námietkou sa žalovaný opäť nevysporiadal. Taktiež mal za to, že hodnotenie dôkazov žalovaným a správcom dane nebolo v súlade so zákonom označiac takéto hodnotenie ako absolútne porušenie zásad správy daní, a to najmä zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej (materiálnej) pravdy a zásady právnej ochrany.

28. Žalobca tiež namietal zákonnosť protokolu z daňovej kontroly s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 21.09.2011, s tým, že daňová kontrola v tomto prípade bola začatá dňa 13.12.2013 a ukončená dňa 29.09.2017, pričom prerušená bola od 23.10.2014 do 04.09.2017 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií. V tejto súvislosti opätovne poukázal na skutočnosť, že zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií až po 10 mesiacoch odo dňa začatia daňovej kontroly, pričom mal o obchodných vzťahoch s dodávateľom daňového subjektu vedomosť už od začiatku daňovej kontroly a preto takýto postup a takto získaný dôkaz v daňovom konaní nemôže byť zákonný. Poukázal na to, že k uvedenej námietke žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že protokol nebol získaný nezákonne a lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná doplniac, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane. Vo vzťahu k uvedenému však žalobca uviedol, že nespochybňoval skutočnosť, že zasielal urgencie k svojej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ale namietal, že predmetnú žiadosť zaslal až po 10 mesiacoch odo dňa začatia daňovej kontroly. Žalovaný sa však uvedenej námietke vôbec nevenoval a ani sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal, konkrétne nevysvetlil, prečo bola žiadosť zaslaná po tak dlhej dobe, resp. prečo nemohla byť zaslaná správcom dane skôr. Mal za to, že neskoré zaslanie žiadosti bolo spôsobené nečinnosťou a neodbornosťou správcu dane, čo má za následok nezákonnosť protokolu, ako aj nezákonné ukončenie daňovej kontroly, keďže táto bola postupom správcu dane neúmerne dlho predĺžená. V tejto súvislosti žalobca dodal, že na uvedenej skutočnosti nemení nič ani fakt, že po zaslaní žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zasielal urgencie, keďže mohol a mal predmetnú žiadosť zaslať skôr, a nie až po 10 mesiacoch odo dňa začatia daňovej kontroly dodajúc, že túto námietku žalovaný vôbec nebral do úvahy a nevysporiadal sa s ňou.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody nepriznania práva na odpočítanie dane mal žalobca za to, že žalovaný, ako aj nad rámec zákona preniesli na neho neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadovali dôkazy týkajúce sa iných subjektov. Tvrdil, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a rozsudky ESD v spojených veciach Optigen Ltd a spol. č. C-354/03, C-353/03 (Fulcrum Electronics Ltd), C-484/03 (Bond House Systems Ltd) a C-439/04 (Kittel), z ktorých jasne vyplýva, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového subjektu, pričom v prípade akéhokoľvek konania alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za takéto konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil) čiže daňovému subjektu nemôže v takomto prípade neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane. V tejto súvislosti žalobca zopakoval, že žalovaný a svoje závery opierajú v podstate len o konanie jeho dodávateľa, pričom žalovaný ako ani neskúmal a ani nijako nepreukázal jeho vedomosť o neplnení si povinnosti dodávateľa a preto na tieto skutočnosti ani nemôže prihliadať a nemôžu byť rozhodujúce pre zistenie oprávnenosti odpočítania dane. Rovnako dodal, že nebolo preukázané, že predmetnými zdaniteľnými plneniami bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s účelom právnej úpravy DPH.

30. Ďalej poukázal nato, že z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu dodajúc, že právo na odpočet môže byť zamietnutý len vtedy, ak sa preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (rozsudky C-80/11, C-142/11 bod 42,45). Ďalej, s poukazom na rozhodnutia súdnej praxe uviedol, že nesplnenie si daňových povinností na strane dodávateľa resp. subdodávateľov daňového subjektu, nemôže mať za následok odopretie práva daňového subjektu na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Tiež poukázal na to, že pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania služby, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, táto skutočnosť nemôže byť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet dane dodajúc, že materiálna

stránka v uvedenom prípade nebola žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. Uviedol, že nemal žiadne pochybnosti a ani podozrenie o prípadnom podvodnom alebo inom konaní dodávateľa, a takéto prípadné konanie dodávateľa mu v žiadnom prípade nemôže byť kladené za vinu. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že nemohol ovplyvniť konanie tretej osoby, nemal o jej konaní žiadnu vedomosť, čo žalovaný, ani v konečnom dôsledku neuvádzal, nepreukázal a ani neviedol dokazovanie týmto smerom.

31. Žalobca ďalej k pochybnostiam správcu dane týkajúcich sa jeho dodávateľa poukazoval aj na rozhodovaciu prax SD EÚ, ktorý v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) skonštatoval, že je neprijateľné, aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil nezákonnosti bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

32. Poukazoval ďalej aj na rozsudok SD EÚ Bonik, C-285/11, podľa ktorého právo na odpočítanie zdaniteľnej osobe tak možno zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

33. Žalobca tiež namietal, že žalovaný ani nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy ani zásadu proporcionality, v zmysle ktorej členské štáty musia používať prostriedky, ktoré umožňujú účinne dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, ale v čo najmenšej miere zasahujú do cieľom a zásad stanovených právnou úpravou spoločenstva dodajúc, že porušenie tejto zásady je v rozpore s judikatúrou SD EÚ (napríklad rozsudok C-80/11, C-142/11, C-409/04).

34. V súvislosti s rozsudkami SD EÚ žalobca poukázal na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s uvedenými rozsudkami riadne nevysporiadal, pričom len uviedol, že namietané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou, pričom nevysvetlil a nezdôvodnil prečo.

35. Záverom žalobca uviedol, že skutkové okolnosti zistené žalovaným a správcom dane neposkytujú dostatočný podklad pre záver žalovaného o nepriznaní práva na odpočítanie dane. S poukazom na uvedené skutočnosti označil napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodov uvedených v úvode správnej žaloby.

36. Žalobca výslovne uviedol, že nežiada, aby správny súd v predmetnej veci nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie. Súčasne požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

37. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K nariadeniu pojednávania sa žalovaný nevyjadril, napriek tomu, že bol poučený (č.l. 61) podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP" alebo „").

38. Poukázal na to, že žalobca spoľahlivým spôsobom nepreukázal dodanie fakturovaného sporného tovaru a služieb od G. Q., pričom pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH musí žalobca jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že sporné tovary a služby mu boli skutočne dodané od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Uviedol ďalej, že povinnosťou žalobcu v prípade existencie pochybností bolo predložiť relevantné dôkazy preukazujúce, že sporný zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Tiež poukázal na to, že faktúry, dodacie listy, príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú samé o sebe schopné preukázať realizáciu obchodov, samotné tieto doklady nepreukazujú, že určité plnenia boli reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom dodajúc, že samotný svedok G. Q. síce tvrdil, že sporné

zdaniteľné obchody nakúpil a dodal žalobcovi, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať.

39. Ďalej argumentoval, že k záveru, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané deklarovaným dodávateľom, nepostačuje len existencia vykonaným dokazovaním spochybnených sporných faktúr, skladovej evidencie, rôznych tlačovín, nekonkrétnych zmlúv či dokladov o úhrade v hotovosti, nakoľko je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté deklarovanou spoločnosťou doplniac, že splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie DPH, avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom a údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu.

40. Žalovaný poukázal na to, že vykonal dokazovanie podľa daňového poriadku v súlade so zásadami správy daní, uvedenými v daňového poriadku; záver ktorý vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Mal tiež za to, že aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa daňového poriadku rešpektujúc povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu.

41. Ďalej poukázal na to, že žalobca mal sporné zdaniteľné obchody objednať u G. Q., tieto však neboli vykonané G. Q. ako to sám potvrdil i G. Q., ale mali byť vykonané subdodávateľom, spoločnosťami NEOTYPE s.r.o., ESAB Slovakia, s.r.o., INTERNOVA SK spol. s.r.o. a MARTINEX SK, s.r.o., čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo, G. Q. teda nepriznal fyzické vykonanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami a subdodávatelia popreli akékoľvek obchody s G. Q.. Teda vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že vôbec boli sporné zdaniteľné obchody dodané deklarovaným dodávateľom a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov či služieb, pričom skutočnosť, že niekto sporné zdaniteľné obchody dodal, ale nie je preukázané, že ich vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Preto uzavrel, že tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade uskutočnenie resp. zabezpečenie uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov.

42. Ďalej žalovaný uviedol, že rozsah tovarov a služieb, ktoré mali byť žalobcovi dodané a ktorých dodanie deklarovaným dodávateľom bolo v konaní spochybnené, je deklarovaný spornými faktúrami, z čoho je zrejmý i záver správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami (t.j. v rozsahu deklarovanom spornými faktúrami, t.j. v celkovej sume bez DPH 55 380,23 eura) sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo daňovým subjektom uplatňované na základe sporných faktúr, t.j. v celkovej sume 11 076,05 eur. Zároveň dal do pozornosti skutočnosť, že s predmetnou žalobnou námietkou sa vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia.

43. K námietke, že v súvislosti s hotovostnými platbami nevysvetlil, prečo sú „výpisy z peňažného účtu" z hľadiska dôkaznej sily „preukaznejšie" žalovaný uviedol, že podľa údajov na sporných faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v U. Z. a.s. s dátumami splatnosti august 2012, pričom skutočnosť, že podľa VPD sporné zdaniteľné obchody mali byť hradené v hotovosti a to navyše až v októbri a novembri 2012, t.j. po takmer dvoch mesiacoch po tom, ako sa mali uskutočniť, je vzhľadom k fakturovaným sumám neštandardný a v bežnej obchodnej praxi vymykajúci sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných obchodov G. Q.. Z uvedeného mu logicky vyplývalo, že nie mal vysvetľovať dôkaznú silu jednotlivých spôsobov úhrady, ale žalobca bol ten, kto mal vysvetliť, prečo neuhrádzal spôsobom požadovaným spornými faktúrami. K samotnej platbe v hotovosti žalovaný uviedol, že forma platenia je jednou zo skutočností, na ktorú má žalobca dosah a zastal názor, že forma platenia za tovar či služby v hotovosti je jednou zo skutočností, ktoré spochybňujú materiálny základ sporných faktúr v podobe dodávateľa tovaru. S poukazom na uvedené uzavrel, že žalobca si sám sťažil svoju dôkaznú situáciu, keď vystavenie

pokladničných dokladov je pre priznanie práva na odpočítanie dane nedostačujúce, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté deklarovaným dodávateľom, pričom samotný dodávateľ, G. Q. odoprel vypovedať ako svedok v prospech žalobcu.

44. K námietke, že žalobca nie je povinný a ani nemá akým spôsobom preukazovať skutočnosti týkajúce sa tretích osôb, ktorými sú dodávatelia alebo aj subdodávatelia jeho dodávateľa žalovaný uviedol, že je v daňovom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Vo vzťahu k žalobcovi uviedol, že žalobca ako daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať podľa daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť, pričom podľa a zákona o DPH je takou skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Zdôraznil, že v danej veci je sporné práve to, či skutočným dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol G. Q. a preto pokiaľ žalobca tvrdí, že dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol G. Q., zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. V tejto súvislosti tiež skonštatoval, že faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady síce podporujú tvrdenie žalobcu obsiahnuté v daňovom priznaní, že práve tento dodávateľ mu tovar alebo službu dodal, avšak ak pri preverovaní týchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva žalobcu ako daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.

45. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.04.2011, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že : „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje." Taktiež citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21.09.2011, v ktorom najvyšší súd uviedol, že : „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom že predmetný tovar bol dodaný na faktúre deklarovaným dodávateľom."

46. Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto uzavrel, že žalobca ako daňový subjekt si musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že zdaniteľný obchod poskytol dodávateľ uvedený na faktúre, pretože žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že tovar pre neho dodal a službu pre neho vykonal práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň, avšak vyjadrenia deklarovaného dodávateľa, G. Q. pochybnosti správcu dane o pravdivosti preverovaných tvrdení prehĺbili, keď G. Q. uviedol, že sporný tovar a služby nakúpil od označených subdodávateľov, pričom títo popreli akékoľvek obchody s G. Q.. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov a služieb.

47. K žalobnej námietke, že „osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával a to aj žalobcovi" označiac ju za nepravdivú a

zavádzajúcu, keď takéto konštatovanie sa v napadnutom rozhodnutí ani v prvostupňovom rozhodnutí nenachádza. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že deklarovaný dodávateľ, G. Q. priznal, že sporné zdaniteľné obchody sám nevykonal, že tieto mal nakúpiť od subdodávateľov, ktorí však popreli akékoľvek obchody, a teda nepreukázal, že tovary a služby reálne dodával žalobcovi.

48. K tvrdeniu žalobcu, že pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, nemôže byť táto skutočnosť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane a že vykonaným preverovaním a dokazovaním nebola spochybnená materiálna stránka obchodnej transakcie žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým dokladom, vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ v podobe dodávateľa tovaru, čo spôsobilo pochybnosti o uskutočnení sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Tiež poukázal na to, že v danom prípade bol spochybnený priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom a preto bolo na žalobcovi, aby si vo vzťahu k svojmu priamemu dodávateľovi zabezpečil dostatok relevantných dôkazov, na základe ktorých by nárok na odpočítanie dane nemohol byť spochybnený.

49. K námietke, že zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií až po 10 mesiacoch odo dňa začatia kontroly, čo má za následok nezákonnosť protokolu a nezákonné ukončenie daňovej kontroly a že sa uvedenej námietke v napadnutom rozhodnutí vôbec nevenoval žalovaný s poukazom na str. 6 druhý odsek a str. 13 posledný odsek napadnutého rozhodnutia, uvedenú námietku vyhodnotil za zavádzajúcu. Pre úplnosť poukázal na to, že začal dňa 13.12.2013 daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2012 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9201401/5/5056720/2013/Jan zo dňa 12.11.2013 a keďže z dôkazov získaných v súvislosti s touto daňovou kontrolou (vzhľadom na výsledky zisťovaní ohľadne dodávateľa G. Q., ktoré spochybnili vierohodnosť sporných faktúr a vzhľadom nato, že žalobca v zdaňovacích obdobiach roku 2012 deklaroval i nadobudnutie tovaru a služieb z iného členského štátu) vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a to podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 (ďalej len „nariadenie Rady" účinné od 01.01.2012, do 01.01.2012 nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003), zaslal dňa 20.10.2014 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a rozhodnutím č. 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014 prerušil, z dôvodov podľa daňového poriadku, daňovú kontrolu odo dňa 23.10.2014 do dátumu doručenia odpovede na zaslanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Ďalej uviedol, že dôvod prerušenia daňovej kontroly pominul doručením odpovede na predmetnú žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií a to dňa 04.09.2017 a následne pokračoval v predmetnej daňovej kontrole. Ďalej uviedol, že predmetná daňová kontrola bola začatá dňa 13.12.2013, podľa ods. l daňového poriadku bola prerušená odo dňa 23.10.2014 do dňa 04.09.2017, ukončená bola podľa daňového poriadku doručením protokolu podľa odseku 8, dňa 29.09.2017, z čoho je zrejmé, že v danom prípade lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa daňového poriadku bola dodržaná a preto protokol z predmetnej daňovej kontroly nebol získaný v rozpore so zákonom, čo následne znamená, že mohol byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní. V súvislosti s dôvodmi prerušenia daňovej kontroly a jej dĺžky žalovaný ďalej dôvodil totožne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 4 tohto rozsudku).

50. K námietke, že žalovaný i nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a rozsudky SD EÚ C-354/03, C-353/03, C-484/03 a C-439/04 a tiež, že nebolo preukázané, že predmetnými zdaniteľnými obchodmi bolo získané daňové zvýhodnenie ani to, že by za účasti a s vedomím žalobcu bola vytvorená právo zneužívajúca situácia a tiež, že nebolo preukázané, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (rozsudky SD EÚ C-80/11 a C-142/11) žalovaný uviedol, že nie je chybou správcu dane, že v súvislosti s preverením žalobcom deklarovaných tvrdení sporné faktúry neodrážajú aj reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov od dodávateľa G. Q., pričom žalobca pochybnosti vzniknuté v súvislosti s dodaním sporného tovaru od dodávateľa nevyvrátil a ani v odvolacom konaní nepredložil dôkazy vylučujúce akékoľvek pochybnosti o dodaní sporného tovaru G. Q.. V tejto súvislosti poukázal na to, že v záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera, pretože inak sa aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi

prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany.

51. Žalovaný ďalej poukázal na to, že podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Tiež dôvodil, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu a preto mal žalobca ako platiteľ DPH možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie DPH dodajúc, že odpočítanie DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Poukázal na to, že v žalovanej veci vyvodil záver z toho, že žalobca nepreukázal dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, teda osobou, s ktorou on sám, ako uviedol vo svojich vyjadreniach mal rokovať, a ani na návrh žalobcu vykonanými dôkazmi sa jeho tvrdenie o dodaní sporného tovaru G. Q. nepreukázalo. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dodania sporného tovaru a služieb, t.j. že mu sporný tovar a služby dodala osoba uvedená na faktúre a preto nebolo dôvodné skúmať ďalšie skutočnosti ohľadne podvodného konania, keďže už primárna podmienka nebola splnená.

52. K rozsudkom SD EÚ týkajúcich sa podvodného konania žalovaný uviedol, že ich podstatou je, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. To znamená, že primárne zákonné podmienky na odpočítanie dane musia byť splnené, t.j. platiteľ dane má právo na odpočítanie dane, avšak jeho znalosť o podvodnom konaní dáva ďalšiu možnosť vnútroštátnemu orgánu neuznať právo na odpočítanie dane. V danom prípade však vôbec neboli splnené prvotné podmienky stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, preto nebolo potrebné vec posudzovať z hľadiska práva Európskej únie a rozsudkov SD EÚ.

53. Žalobca doručil správnemu súdu repliku (č.l. 84), v ktorej stručne uviedol, že tvrdenia žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe sú neodôvodnené, naďalej zotrval na podanej správnej žalobe a žiadal, aby správny súd rozhodol v zmysle uplatneného žalobného návrhu.

54. Replika bola zaslaná žalovanému(č.l.91), ktorý dupliku nepodal.

IV. Relevantná právna úprava

55. Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

56. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

57. Podľa vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

58. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

59. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

60. Podľa daňového poriadku hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

61. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

62. Podľa daňového poriadku vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

63. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

64. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

65. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

66. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

67. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu

68. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov ( ) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia ( ), postupom podľa v spojení s vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

69. Správny súd uznesením č.k. -80 zo dňa 14.05.2019 zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

70. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH, so zameraním na vyhodnotenie zákonnosti protokolu zo dňa 26.09.2017 v nadväznosti na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI a na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu a to s poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2012.

71. Správny súd úvodom poukazuje na skutočnosť, že na tunajšom správnom súde už boli rozhodnuté veci týkajúce sa tých istých účastníkov konania vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam roku 2012, konkrétne ide o rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 22. 01.2020, sp. zn. zo dňa 20. 11.2019, sp. zn. zo dňa 22.01.2020, sp. zn.

zo dňa 27.11.2019, sp. zn. zo dňa 19.02.2020, sp. zn. zo dňa 18.03.2020, sp. zn. zo dňa 20.02.2020. Vo všetkých prípadoch sa jednalo o konania, v ktorých boli v rámci jednej daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie január až december 2012 a následného vyrubovacieho konania preverované totožné dodávateľské vzťahy medzi žalobcom a jeho dodávateľom G. Q. - MONTI Records, Hrnčiarovce nad Parnou, ako aj preverovaný pôvod deklarovaného tovaru a služieb a reálny základ ich dodania deklarovanými subdodávateľmi G. Q.

- MONTI Records, pričom bol vo všetkých prípadoch uzavretý totožný dôvod nepriznania práva na odpočítanie DPH a to, že žalobca nepreukázal, že dodaný tovar a služby mu boli dodané deklarovaným dodávateľom, uvedeným na sporných faktúrach, čím žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno. Vo všetkých vyššie uvedených konaniach bola správna žaloba, obsahujúca totožné žalobné body, podľa zamietnutá pre jej nedôvodnosť.

72. Správny súd sa stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré boli správne žaloby zamietnuté a s odkazom na poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -101 zo dňa 27.11.2019, ktorý v bodoch 43 až 50 skonštatoval nasledovné :

...43. V danej veci bolo sporným, či skutočným dodávateľom tovarov a služieb bol deklarovaný dodávateľ G. Q., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek zjavne dôvodným pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa dodávateľského subjektu (tento síce pri realizácii miestneho zisťovania realizáciu dodávok potvrdil, avšak v súvislosti s nariadením jeho výsluchu ako svedka využil právo odoprieť výpoveď podľa ) a jeho deklarovaných subdodávateľov, že dodávateľom tovarov a služieb bol práve na faktúrach označený dodávateľský subjekt, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.11.2018). 44. Ide síce primárne o zistenia, identifikované a konštatované jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúce sa tvrdeného dodávateľského subjektu a jeho subdodávateľov, tieto však bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom. 45. Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti a odbornej starostlivosti predpokladanej pri výkone podnikateľskej činnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. Aj v tejto súvislosti možno pripomenúť, že úhrady sporných faktúr z predmetného zdaňovacieho obdobia žalobca podľa zistenia správnych orgánov nevykonal, k čomu žalobca v konaní stanovisko nezaujal. Pokiaľ aj žalovaný v rozhodnutí zaujal stanovisko k platbám týkajúcim sa iných dodávok z roku 2012, ktoré mali byť vykonané v hotovosti a ktorých spôsob hodnotenia, v rozpore s tvrdením žalobcu, žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, keď ich z dôvodu neštandardnosti v bežnej obchodnej praxi a rozpor tejto formy úhrady s obsahom faktúr predpokladajúcim úhrady prevodným príkazom na tam označený účet žalobcu označil za spôsobujúce pochybnosti o dodaní sporných zdaniteľných obchodov, neuvedenie ďalšieho dôvodu väčšej dôkaznej sily výpisu z účtu nemôže mať za následok nepreskúmateľnosť úvah správneho orgánu v tomto smere. Tento dôvod je naviac všeobecne známy a je ním skutočnosť, že výpis z účtu je dokladom vystaveným bankovou inštitúciou ako treťou osobou nezainteresovanou na obchodnom prípade. 46. Žalovaný, resp. od žalobcu preukázanie dodania tovaru T. Q. jeho tvrdenými dodávateľmi ani nepožadoval, vlastným postupom zistil, že tieto dodávky neboli realizované, pričom otázka schopnosti tvrdeného dodávateľského subjektu dodať požadovaný tovar a služby je z hľadiska naplnenia zákonných podmienok odpočítania dane nanajvýš relevantnou. V súlade s námietkou žalobcu pritom nemožno ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním, avšak ani v prípade dodávateľa žalobcu, nadobudnutie tovaru a služieb ktorým nebolo preukázané (jeho tvrdenia v tomto smere boli bez pochybností nepravdivými) a ktorý preto, logicky, nemohol tento tovar a služby dodať žalobcovi. 47. Podľa zistenia súdu aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho

uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa a v spojení s zákona o DPH. 48. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, túto podľa obsahu žaloby pripisoval skutočnosti, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (MVI), ktorá bola dôvodom prerušenia daňovej kontroly, podal až po uplynutí 10 mesiacov od začatia kontroly, nie dobe trvania kontroly, ktorá samotná, s prihliadnutím na ustanovenie daňového poriadku, aj podľa zistenia súdu neprekročila maximálnu dobu trvania kontroly 1 rok upravenú v ustanovení . Je možné pripustiť, že s touto výhradou žalobcu ako odvolateľa sa žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia podrobnejšie nevysporiadal, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca aj v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v odôvodnení ktorého súd nezákonnosť protokolu konštatoval v súvislosti s nerešpektovaním maximálnej doby trvania daňovej kontroly, je však prirodzené, že sa aj žalovaný vo svojom rozhodnutí primárne zaoberal dodržaním lehoty na vykonanie kontroly a okolnosťami, ktoré ovplyvnili dobu prerušenia kontroly, nie vysvetľovaním dôvodov, pre ktoré žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola podaná 10 mesiacov po začatí kontroly. Podľa obsahu administratívneho spisu v období po začatí daňovej kontroly nebol nečinný, zabezpečoval doklady (a dôkazy) žalobcu, od ktorého napr. súpis došlých faktúr obdržal 23.05.2014. Pre podanie žiadosti o MVI pritom procesný predpis nestanovuje žiadnu lehotu a skutočnosť, že takúto žiadosť vypracuje s určitým časovým odstupom po začatí kontroly, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre záver o nezákonnosti protokolu a pre zrušenie rozhodnutia, keď v ďalšom konaní správneho orgánu v tomto smere nie je možné ani teoreticky vykonať žiadnu nápravu a podľa súdu to nemôže byť ani dôvodom pre priznanie odpočtu, na ktorý žalobcovi pre nesplnenie zákonných podmienok nevznikol nárok. 49. V neposlednom rade, pokiaľ žalobca namietal, že sa žalovaný nevysporiadal, resp. nedostatočne vysporiadal, s jeho argumentáciou rozhodnutiami Súdneho dvora ES, v ktorých prezentovaný právny názor možnosť zamietnutia práva na odpočet v rozhodovaných prípadoch spája s vedomosťou (alebo možnosťou vedomosti) daňového subjektu o jeho účasti na podvodnom konaní, podľa zistenia súdu žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, prečo k žalobcom citovaným rozhodnutiam neprihliadal, keď ich označil ako nesúvisiace s prejednávanou vecou, konštatoval, okrem iného, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má prvky niektorého z citovaných rozsudkov, a nie len uvádzať právne závery uvedené v týchto rozhodnutiach, a následne formuloval dôvody nepriznania práva na odpočítanie dane v tomto prípade - nepreukázanie reálneho dodania tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom. 50. Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa v ňom v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci (žalobca v súvislosti so svojou žalobnou námietkou týkajúcou sa zistenia skutkového stavu veci neidentifikoval, ktoré okolnosti prípadu podľa jeho názoru neboli dostatočne objasnené, aký jeho návrh na dokazovanie prípadne nebol akceptovaný alebo aký dôkaz, ktorého vykonanie by prichádzalo do úvahy aj bez návrhu, nebol správnymi orgánmi vykonaný), ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k zásadnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

73. Správny súd na potvrdenie správnosti vyššie citovaného rozsudku tunajšieho správneho súdu poukazuje na zásadnú skutočnosť a to, že , ktorý je oprávnený za účelom posudzovania uplatneného nároku na odpočet DPH preverovať skutočnosti na strane deklarovaného dodávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2018, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2018 pod č. 39) spochybnil, že tovar a služby týkajúce sa sporných faktúr dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na sporných faktúrach. Žalobca bol so zisteniami, ktoré vyplynuli z rozsiahleho dokazovania, správcom dane preukázateľne oboznámený (oboznámenie zo dňa 05.09.2017), pričom bol zároveň vyzvaný, aby sa k oboznámeným zisteniam vyjadril, neúplné a nepravdivé údaje doplnil alebo opravil a pravdivosť údajov riadne preukázal. V predmetnom oboznámení podrobne opísal zistenia, ktoré ho primäli k záveru, že dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom - G. Q. je spochybnené.

74. Práve oboznámením zo dňa 05.09.2017 došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ktorého úlohou, na účely priznania nároku na odpočet DPH, bolo tieto pochybnosti náležite odstrániť. Žalobca, vo svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené po lehote na podanie vyjadrenia uviedol, že nepredkladá žiadne nové dôkazy, ale zotrváva na tvrdeniach a dôkazoch, ktoré správcovi dane doručil v priebehu daňovej kontroly zdôrazniac, že G. Q. mu reálne tovar dodal, ktorý sám nadobudol a rovnako mu dodal služby, ktoré sám obstaral majúc za to, že skutočnosť, že tovar a služby nenadobudol od dodávateľov, ktorých deklaruje vo svojom účtovníctve neznamená, že ich nenadobudol vôbec.

75. Deklarovaný dodávateľ žalobcu správcovi dane v rámci miestneho zisťovania uskutočneného dňa 05.05.2014 potvrdil, že tovary a služby zabezpečoval dodávateľsky prostredníctvom konkrétnych spoločností, pričom táto skutočnosť preukázaná nebola, keďže spoločnosti, ktoré mali na základe dodávateľských faktúr predložených G. Q. tomuto tovar a služby dodávať a obstarávať, túto skutočnosť nepotvrdili. V danom prípade teda, pri existencii deklarovaných tovarov a služieb, nakoľko túto skutočnosť ani žalovaný nespochybnili, došlo k spochybneniu deklarovaného dodávateľa, keď tento sám tovary a služby podľa jeho vyjadrenia nezabezpečoval a nezabezpečil ich ani prostredníctvom svojich dodávateľov. Reálnosť sporných obchodov medzi priamym dodávateľom žalobcu a žalobcom bola týmto spochybnená práve v osobe dodávateľa, keďže nebolo preukázané od koho priamy dodávateľ žalobcu nadobudol tovar a obstaral služby, teda nebol preukázaný samotný pôvod tovaru a služieb, ktorá skutočnosť má za následok, že daňová povinnosť dodávateľovi žalobcu vznikla len z dôvodu jej uvedenia na faktúre ( zákona o DPH), avšak nie z dôvodu skutočného dodania tovaru a služieb.

76. K samotnému dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania si správny súd dovolí uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , ). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. -53 zo 14. novembra 2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej."

77. Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018 okrem iného k dôkaznému bremenu skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti." Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte." V danom prípade neboli preukázané skutočnosti týkajúce sa subjektu - keď bolo vykonaným dokazovaním dostatočne spochybnené, že tovary a služby dodal žalobcovi práve G. Q..

78. V prípade žalobcu správny súd zvýrazňuje, že išlo o priamy vzťah medzi ním a jeho deklarovaným dodávateľom. Žalobca tvrdil, že pri dodávkach tovaru a služieb konal priamo s G. Q. a preto bolo plne v jeho dispozícii zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Potrebné doklady si však žalobca, napriek jeho priameho kontaktu s G. Q. dostatočne nezabezpečil. Uvedené sa týka správcom dane vytknutých neúplných príjemiek na sklad, nepredloženia dokladov týkajúcich sa dodaných tovarov, dokladov o zhode tovaru, certifikátov (pričom na ich predloženie bol vyzvaný výzvou zo dňa 16.09.2014), nepredloženia komunikácie o spôsobe zadávania a odovzdávania tlačoviny - katalógu „Novinky na rok 2012/2013 predloženého k spornej faktúre č. 20120109, nešpecifikovania podkladov, na základe ktorých mal byť katalóg vyhotovený, pričom, podľa názoru správneho súdu, ide všetko o skutočnosti, ktorými mal žalobca pri zodpovednom prístupe disponovať, keď naviac išlo o obchodného partnera, ktorým deklaroval obchodné vzťahy počas celého kontrolovaného zdaňovacieho obdobia roku 2012. Preto podľa názoru správneho súdu žalobca nevynaložil a neprijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti, pričom mu v uvedenom, práve z dôvodu priameho kontaktu s deklarovaným dodávateľom, nič nebránilo. Správny súd súhlasí so záverom konajúcich orgánov verejnej správy, že od žalobcu nežiadali predloženie dokladov týkajúcich sa tretích osôb, keď bol žalobca vyzvaný, aby preukázal základnú skutočnosť vo vzťahu k priznaniu nároku na odpočet DPH a to, že tovar a služby mu boli skutočne dodané deklarovaným dodávateľom.

79. V súvislosti s obozretnosťou daňového subjektu, pri výbere svojich obchodných partnerov si správny súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené".

80. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení dodávateľom G. Q., ktorá skutočnosť má za následok, že nebola splnená zákonná podmienka pre odpočítanie DPH podľa a zákona o DPH, keď nebolo preukázané, že práve tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (a zákona o DPH). Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako to vyplýva zo sporných faktúr, konkrétne vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi, pričom doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o tom, že tovary a služby mu boli dodané deklarovaným dodávateľom, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane. Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že túto pochybnosť, z dôvodu, že nebola spochybnená samotná existencia tovarov a služieb, ale ich dodávateľ, nie je spôsobilá zvrátiť ani skutočnosť, že žalobca následne tieto plnenia použil na svoje zdaniteľné plnenia (fakturoval ich svojim odberateľom).

81. Čo sa týka námietky žalobcu, že , ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje na žalobcom citované rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prejednávanej veci však neboli splnené vecné podmienky, t.j. žalobca nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov, konkrétne nepreukázal, že tieto uskutočnil dodávateľ uvedený na sporných faktúrach a preto

nebolo namieste dokazovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní respektíve posudzovať zneužitie práva na DPH podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku.

82. K prerušeniu daňovej kontroly, vychádzajúc zo žalobného bodu, ktorým je správny súd viazaný, pričom pre daný prípad platí pre správny súd zákaz ísť nad rozsah a dôvody správnej žaloby ( ) správny súd opakuje, že daňový poriadok neustanovuje lehotu na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI, čo znamená, že pokiaľ tak urobil po uplynutí 10 mesiacov od jej začatia, nie je mu dôvodné tento postup vytknúť. Žalobca vo vzťahu k prerušeniu daňovej kontroly namietal výlučne túto skutočnosť, ktorú následne premietol do tvrdenia o nezákonnosti protokolu, ako aj ukončenia daňovej kontroly. S poukazom na tvrdený dôvod nezákonnosti protokolu (daňová kontrola bola prerušená po10 mesiacov od jej začatia) správny súd už následne neposudzoval, či dostatočne urgoval dožiadaný orgán, ani samotnú proporcionalitu a efektivitu výsledku MVI vo vzťahu k uplatnenému nároku na odpočet DPH. V súvislosti s otázkou prerušenia daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny daňových informácií si však správny súd dovolí odkázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. júla 2016, ktorý má povahu rozhodnutia zásadného právneho významu, nakoľko bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 7/2016 pod č. 60, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že v prípade prerušenia výkonu daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, čo znamená, že nemôže ani uplynúť.

83. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s odkazom na citované odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 27.11.2019 v bode 72, správny súd podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

84. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.