Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27CoPr/2/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. - F. A. F., G. H. D. I. XXX/X, 2/ H. C., D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., XXXXX H., K. F., 3/ B. L., D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H., M. N. XXX/XXX, 4/ D. C., D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. - F. A. F., G. H. D. I. XXX/X, 5/ O. C., D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. - F. A. F., G. H. D. I. XXX/X, zastúpených doc. JUDr. Jurajom Hamuľákom, PhD., advokátom so sídlom Jégého 16999/12, 821 08 Bratislava – Ružinov (právni nástupcovia po pôvodnom žalobcovi A. H. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. D. I. X/X, XXX XX F.), proti žalovanému: Trenčiansky samosprávny kraj, IČO: 36 126 624, so sídlom K dolnej stanici 7282/20A, 911 01 Trenčín, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 22. septembra 2022, č.k. -179, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu voči žalovanému zo dňa 01.02.2021 je neplatné a pracovný pomer skončil ku dňu 04.10.2021, p o t v r d z u j e .

V zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu voči žalovanému zo dňa 01.02.2021 je neplatné a pracovný pomer skončil ku dňu 04.10.2021. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 12.551,18 eur netto, za obdobie od 01.04.2021 do 04.10.2021, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , , , , , , . Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola uzatvorená riadne pracovná zmluva na dobu určitú od 05.10.2021 do 04.10.2021 na pozíciu hlavný manažér implementačnej jednotky C. N.. Počas trvania pracovného pomeru žalovaný definoval u žalobcu konflikt záujmov a rozhodol sa so žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer, nakoľko takýto konflikt záujmov vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Dňa 04.02.2021 syn žalobcu osobne prevzal na pošte okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného. Dňa 31.03.2021 žalobca informoval žalovaného (nesprávne uvedené žalobcu), že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnaní. Žalovaný nevyužil možnosť listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru doručiť žalobcovi na pracovisku a

ani osobne nedoručoval zásielku na adrese bydliska žalobcu. Žalovaný listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru doručoval poštou, pričom túto listinu - zásielku poštový doručovateľ nedoručil do vlastných rúk žalobcovi ale synovi žalobcu, o čom svedčí samotný výsluch syna žalobcu, ktorý uviedol ako zásielku prevzal, ako aj doručenka, kde poštový doručovateľ vyznačil číslo osobného dokladu syna žalobcu (číslo pasu), na základe ktorého overoval osobu adresáta. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný nedoručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk, čo spôsobuje neplatnosť tohto úkonu z formálnych dôvodov a súd prvej inštancie preto bez ďalšieho dokazovania v tejto časti žalobe vyhovel. Za týchto okolností mal za to, že nebolo potrebné sa ďalej zaoberať tým, či došlo alebo nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, nakoľko výsledok takéhoto dokazovania by nemal žiadny dopad na rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie považoval za vhodné pre istotu právnych vzťahov uviesť vo výrokovej časti rozsudku, že pracovný pomer skončil ku dňu 04.10.2021, čo medzi stranami nebolo sporné. Mal za to, že námietka, že žalobca sa oboznámil s listinou o okamžitom skončení pracovného pomeru, neobstojí, nakoľko vyžaduje doručenie tejto listiny prísne formálnym spôsobom, a to osobné doručovanie na pracovisku alebo v bydlisku zamestnanca alebo prostredníctvom poštového doručovateľa. Na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že tento postup dodržaný nebol. Žalovaný mal možnosť doručovať všetkými možnými spôsobmi, pričom argumentácia, že v tom čase platili prísne obmedzenia ohľadom koronakrízy neobstojí, nakoľko podľa názoru súdu doručovanie cez poštového doručovateľa je z hľadiska ľudských kontaktov komplikovanejší ako osobné doručovanie na pracovisku alebo v mieste bydliska. Poukázal na to, že k obdobnému právnemu záveru dospeli české súdy, kde napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. , SRNS, svazek č. 11, s. 22) sa uzavrelo, že ak zásielku s písomnosťou uvedenú v (teraz ) doručovanú zamestnancovi do vlastných rúk prevzala iná osoba než zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť, a to ani v prípade, že zásielka bola zamestnancovi dodatočne inou osobou odovzdaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2021 do 04.10.2021, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že pre tento účel je možné vychádzať zo sumy 2.175,81 eur mesačne v čistom. Z dokazovania vyvodil, že počas tohto rozhodného obdobia bol žalobca PN a to od 01.04.2021 do 18.04.2021, kde poberal nemocenskú dávku vo výške 710,90 eur. Keďže súd prvej inštancie rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, priznal žalobcovi s poukazom na náhradu mzdy nasledovne: za apríl 2021 je potrebné odpočítať nemocenské vo výške 710,90 eur, t.j. 1.464,91, za máj 2021 až september 2021 je to 5 x 2.175,81 eur = 10.879,05 eur, za október 2021 (21 pracovných dní), t.j. za 2 pracovné dni do 04.10.2021 suma 207,22 eur, teda spolu 12.551,18 eur netto. Pokiaľ žalobca v konaní žiadal priznať plnú náhradu mzdy, bez ohľadu na to, že žalobca počas rozhodného obdobia bol poberateľom nemocenskej dávky, súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že za prvých 12 mesiacov nie je možné náhradu mzdy nepriznať. Mal za to, že je logické, že ak je niekto PN, nemôže si riadne plniť svoje pracovné povinnosti a pre tento účel je nemocensky poistený, teda nastala v pravom zmysle poistná udalosť, na základe ktorej poisťovňa pristúpila k poistnému plneniu. Skutočnosť, že pri ukončení pracovného pomeru došlo k porušeniu pracovnoprávnych predpisov, neznamená, že poisťovňa má automaticky nárok na refundáciu týchto nákladov, a to či už od zamestnávateľa alebo zamestnanca. Považoval preto za potrebné vychádzať z predpokladu, že ak by v tom čase žalovaný umožňoval žalobcovi pracovať, kvôli jeho PN by žalobca nemohol pre žalovaného vykonávať žiadnu prácu (prestoj na strane zamestnanca), a preto ani náhrada mzdy pri vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru za toto obdobie nepripadá do úvahy, ak je vykrytá nemocenskou dávkou. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak by pripustil opačný názor, tak v takom prípade by súd nemohol vziať ani do úvahy napr. skutočnosť, že pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú a to do 04.10.2021. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie v časti o zaplatenie 710,90 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pre úplnosť považoval za potrebné uviesť, že žaloba bola podaná včas, v súlade s , keď žalobca svoje elektronické podanie doplnil v zákonnej 10-dňovej lehote. O trovách konania rozhodol v súlade s , v spojitosti s tak, že úspešnému žalobcovi (žalobca bol neúspešný len v nepatrnej časti) priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %, pričom jednotlivá výška úkonov právnej pomoci sa bude odvíjať od súdom priznaných nárokov.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie pôvodný žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v napadnutej časti tak, že žalobe bude v plnom rozsahu vyhovené. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, príp. konanie pravdepodobne má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (uplatnil odvolacie dôvody podľa , , , ). Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, resp. nesprávne právne posúdil samotný dátum začiatku nároku na náhradu mzdy tak ako ho stanovuje . Zastával názor, že žalobcovi patrí náhrada mzdy od 31.03.2021 a nie až od nasledujúceho dňa 01.04.2021. Súdu prvej inštancie vytýkal, že ak sa rozhodol priznať žalobcovi nárok na náhradu mzdy až od 1. apríla 2021, tak pri svojich výpočtoch vychádzal zo mzdy zúčtovanej v prvom štvrťroku roka 2021. Táto úvaha súdu je nesprávna, pretože náhrada mzdy patrí žalobcovi jednoznačne už od 31.03.2021, takže priemernú mzdu žalobcu bolo potrebné zisťovať za posledný štvrťrok roka 2020 (za mesiace október, november a december 2020). Takýto výpočet, žalobcom včas uplatnený v tomto konaní (je uvedený aj v bode č. 13 rozsudku), je pre žalobcu jednoznačne priaznivejší. Postupom súdu prvej inštancie bol žalobca poškodený až o niekoľko tisíc eur nielen tým, že súd prvej inštancie pre výpočet priemernej mzdy použil nesprávny štvrťrok, ale aj nepriznaním nároku na náhradu mzdy za obdobie od 31.03.2021 až do 18.04.2021. Zastával názor, že súdom určená náhrada mzdy za mesiac apríl 2021, ktorú ponížil o výšku žalobcovi vyplateného nemocenského, nemá absolútne žiadnu oporu v znení a pravdepodobne ani v slovenskej alebo českej judikatúre. Dôvodil, že súd by mohol náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať iba na žiadosť zamestnávateľa. Ak teda súd prvej inštancie znížil náhradu mzdy o výšku nemocenského 710,90 eur, postupoval síce na základe svojej (zdanlivo logickej a vcelku pochopiteľnej) vlastnej úvahy, čím sa však nepochybne odchýlil od platnej právnej úpravy náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Súdu prvej inštancie vytýkal aj tú skutočnosť, že sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s tou časťou žalobného návrhu, v ktorej žalobca požadoval okrem náhrady mzdy za obdobie od 31.03.2021 do 04.10.2021, aj úroky z omeškania. S poukazom na viaceré závery z príslušnej judikatúry má žalobca za to, že ním uplatnený nárok na úroky z omeškania je dôvodný (viď (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. júla 2017). Prvostupňový súd však túto otázku, resp. uplatňovaný nárok žalobcu úplne opomenul. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že náhrada mzdy z neplatného pracovného pomeru by mala byť súdom určená ako hrubá mzda a priznanie netto mzdy podľa jeho názoru nezodpovedá rozhodnutiam a ustálenej súdnej praxi v Slovenskej republike. Mal za to, že takýto postup okresného súdu je reálne spôsobilý sekundárne vyvolať pochybnosti o skutočných odvodových povinnostiach zamestnávateľa voči sociálnej poisťovni resp. o ich výške a spôsobe realizácie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie okrem výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uplatnil odvolacie dôvody podľa a (nesprávne skutkové a právne závery). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Dôvodil tým, že splnil všetky povinnosti kladené na neho , zdôraznené v čl. 5 Základných zásad . V čase najhoršej epidemiologickej situácie v súvislosti s COVID-19 odovzdal písomnosť na poštovú prepravu, zaslal písomnosť formou doporučenej zásielky s doručenkou „do vlastných rúk“ a v konaní bolo nesporné, že žalobca sa oboznámil s obsahom zásielky jej prevzatím. V uvedenom žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , v zmysle ktorého „Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť; pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát má objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. ako náhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície.“ Právna teória i súdna prax takou možnosťou oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 08.06.2011, sp. zn. , či vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.2011, sp. zn. ). Uviedol, že dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Žalovaný tak má za to, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie v takomto prípade vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že súd prvej inštancie mal aplikovať ust. a vzhľadom na konanie žalobcu, ktorým nežiadal vrátenie nesprávne dodanej zásielky v súlade s dobrými mravmi a poštovými podmienkami, čím zmaril účinné doručenie písomností, mal súd v súlade s predmetným ustanovením posúdiť povinnosť žalovaného doručiť písomnosť za splnenú. Žalovaný tak má za to, že súd prvej inštancie v takomto prípade dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Záverom uviedol, že nakoľko súd prvej inštancie sa vzhľadom na vlastné závery ohľadom doručovania písomnosti nezaoberal, či došlo alebo nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, nakoľko výsledok takéhoto dokazovania by nemal žiadny dopad na rozhodnutie súdu (viď. bod 38. odôvodnenia rozsudku), žalovaný v uvedenom len poukazuje na ním predkladané dôkazy v konaní , ktoré podľa názoru žalovaného preukázateľne dokazujú hrubé porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktoré vzhľadom na rozsah a možné dopady, vrátane hrozby niekoľkomiliónovej škody žalovanému je tak intenzívneho charakteru, že žalovaný nemal inú možnosť, ako so žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že zotrváva na skutkovej a právnej argumentácii v zmysle doterajšieho konania, prezentovanej aj v odvolaní, a to tak čo sa týka doručovania, ako aj poukazovania na konanie v rozpore s dobrými mravmi žalobcu, keď požiadal syna, aby zásielku nevrátil späť na poštu, čo je nepopierateľne tak v rozpore s poštovými podmienkami, no najmä v rozpore s dobrými mravmi, kedy došlo k ponechaniu si listovej zásielky, ktorá nebola určená synovi žalobcu. Argument, či mal syn žalobcu skúmať či išlo o zásielku určenú do vlastných rúk alebo nie, považuje žalovaný za absurdný, nakoľko listová zásielka zreteľne obsahuje nápis „do vlastných rúk“. Nejde pritom ani o oneskorenú procesnú obranu žalovaného, nakoľko žalovaný na uvedené poukazoval už v prvoinštančnom konaní hneď po výsluchu syna žalobcu.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní podľa a (ďalej len ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu voči žalovanému zo dňa 01.02.2021 je neplatné a pracovný pomer skončil ku dňu 04.10.2021, podľa , ako vecne správny potvrdiť a v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

6. V priebehu odvolacieho konania pôvodný žalobca A. H. C., naposledy bytom H. D. I. X/X, F., zomrel dňa XX.XX.XXXX, čím stratil procesnú subjektivitu. Uznesením zo dňa 16. februára 2024 č.k. -248 odvolací súd rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného žalobcu – žalobcami 1/ - 5/. Podľa platí, že právny nástupca podľa a prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu.

7. Súd prvej inštancie prvým výrokom napadnutého rozhodnutia vyhovel žalobe o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu voči žalovanému zo dňa 01.02.2021 a určil, že pracovný pomer skončil ku dňu 04.10.2021. Svoje rozhodnutie založil na tom právnom závere, že žalovaný nedoručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk, čo spôsobuje neplatnosť tohto úkonu z formálnych dôvodov.

8. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil ( a ). Podstata jeho odvolacích námietok žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že splnil všetky povinnosti kladené na neho , keď odovzdal písomnosť na poštovú prepravu, písomnosť zaslal formou doporučenej zásielky s doručenkou „do vlastných rúk“ a v konaní bolo nesporné, že žalobca sa oboznámil s obsahom zásielky jej prevzatím.

9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť, pravdivosť získaných poznatkov.

10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Pokiaľ sa teda jedná o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia v uvedenej časti, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle .

12. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania žalovaným, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. K odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

13. Podľa (ďalej len „“) písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.

14. Podľa písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.

15. Podľa povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

16. K uvedenému dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v ustanovení kogentným spôsobom upravuje, ktoré druhy písomnosti je nevyhnutné doručovať zamestnancovi do vlastných rúk. Ide o písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru, kde bez pochýb možno zaradiť aj okamžité skončenie pracovného pomeru. uprednostňuje osobné, priame doručenie, ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť prostredníctvom poštového podniku do vlastných rúk. Ak však zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá by mala byť podľa doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Zároveň platí, že v súlade s požiadavkami na spôsob doručenia je zamestnávateľ povinný vo vzťahu k poštovému podniku si zabezpečiť taký druh služby, aby mohol do plnosti zrealizovať svoje povinnosti podľa . Zásielku posiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá mu je známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a s poznámkou „do vlastných rúk.“ Pre doručenie do vlastných rúk je podstatné, či zamestnanec prevzatie písomnosti verifikoval svojim podpisom. Povinnosť zamestnávateľa doručiť zásielku do vlastných rúk nie je splnená, ak je písomnosť doručená inému než zamestnancovi. podľa právneho stavu de lege lata kogentnou povahou nepripúšťa ani možnosť, aby zamestnanec splnomocnil inú osobu na preberanie písomnosti do vlastných rúk. Doručenie písomnosti určenej „do vlastných rúk“ inej osobe než adresátovi je neplatné (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 1994, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2010).

17. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného v Zbierke pod číslom B 9/1985: „Ak zamestnávateľ doručuje písomnosti poštovým podnikom, musí ich poslať ako doporučenú zásielku do vlastných rúk, ak túto zásielku prevzala iná osoba než zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť túto písomnosť.“

18. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti presadzuje právny názor o nutnosti doručenia písomnosti spôsobujúcej zánik pracovného pomeru do vlastných rúk zamestnanca, napr. v rozhodnutí sp. zn. -37 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „V súlade s ustanovením písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. explicitne prikazuje zamestnávateľovi, aby si k doporučenej zásielke vyžiadal od poštového podniku aj dve konkrétne doplnkové služby: doručenku a doručenie do vlastných rúk. Prostredníctvom doručenky zabezpečí poštový podnik potvrdenie prevzatia zásielky adresátom (zamestnancom). Potvrdenú doručenku potom poštový podnik vráti (doručí) odosielateľovi. Pričom, ak boli splnené všetky poštové podmienky, má takáto doručenka povahu verejnej listiny.“

19. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dáva do pozornosti, že zamestnávateľ v danom prípade z dôvodu nemožnosti priameho doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi zvolil doručovanie zásielky poštovým podnikom, pričom do poznámky uviedol, že má záujem o doručenie zásielky „do vlastných rúk“, aby túto nemohla prevziať iná osoba, pričom práve poštový podnik je osobou, ktorá je oprávnená overovať totožnosť osoby, ktorej je zásielka určená. Za doručenie do vlastných rúk nemožno považovať odovzdanie rodinnému príslušníkovi, resp. inej osobe, aj keď tieto osoby súhlasia s odovzdaním písomnosti zamestnancovi. Doručenie zamestnancovi „do vlastných rúk“ teda vyžaduje vlastnoručné podpísanie prevzatia zamestnancom. Pokiaľ aj napriek uvedenému písomnosť žalovaného ako zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru v danej veci nebola pôvodnému žalobcovi - zamestnancovi doručená do vlastných rúk, túto zásielku prevzal syn zamestnanca, nie je splnená povinnosť zamestnávateľa písomnosť riadne doručiť, a to ani v prípade, ak sa prostredníctvom syna zamestnanca nakoniec táto dostala do rúk zamestnanca. Pretože prevzatie nepodpísal osobne zamestnanec, nedošlo k doručeniu podľa vyžadovaným spôsobom prevzatia. Súd prvej inštancie v intenciách vyššie uvedenej právnej úpravy a právneho výkladu vec v tomto smere správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, že písomnosť žalovaného ako zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru nebola pôvodnému žalobcovi – zamestnancovi doručená do vlastných rúk a preto sa takéto doručenie považuje za neplatné a nemá účinky zrušovacieho prejavu pracovnoprávneho vzťahu. S ohľadom na to, že medzi stranami nebolo sporné, že zásielka nebola doručená do vlastných rúk zamestnancovi, keď túto prevzal jeho syn, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, stotožniac sa s vyššie uvedenými závermi súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa , potvrdil.

20. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a výrok, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, v tejto časti dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky sú dôvodné. Odvolací súd súhlasí s podstatnou časťou argumentácie žalobcu v podanom odvolaní.

21. Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 12.551,18 eur netto za obdobie od 01.04.2021 do 04.10.2021 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

22. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2021 do 04.10.2021, pričom konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že pre tento účel je možné vychádzať zo sumy 2.175,81 eur mesačne v čistom. Z obsahu spisu pritom nesporne vyplýva, že žalobca v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 22.03.2022, aby vyčíslil výšku náhrady mzdy v čistom, podaním zo dňa 20.05.2022 žiadal priznať náhradu mzdy vo výške 20.364,66 eur brutto za obdobie od 31.03.2021 do 04.10.2021, vrátane úrokov z omeškania.

23. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so žalobou v celom rozsahu (výroky II., III.). Neposkytol jednoznačnú odpoveď, resp. túto neposkytol vôbec, prečo nepriznal žalobcovi náhradu mzdy požadovanú aj za deň 31.03.2021, z akého rozhodného obdobia pri výpočte vychádzal, pričom odpoveď na túto otázku je pritom právne významná pre posúdenie predmetného nároku žalobcu, prečo nepriznal požadované úroky z omeškania a pod. Odvolací súd v okolnostiach posudzovanej veci zastáva názor v zhode so žalobcom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v požadovanom rozsahu a kvalite nezhostil povinnosti zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetliť a zdôvodniť svoje rozhodnutie vo všetkých jeho častiach týkajúcich sa náhrady mzdy s dôrazom na odôvodnenie samotných skutkových a právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

24. Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

25. K základným právam strán sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí tiež právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci P. D. proti I., rozsudok z 21. októbra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, D. J. proti I., rozsudok z 9. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok z 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR ( z 12. mája 2004, z 23. júna 2004, z 15. marca 2006, sp. zn. z 23. augusta 2006, sp. zn. zo 4. mája 2010, sp. zn. z 12. júna 2008), nie je síce nutné, aby na každú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, pričom rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť aj podľa povahy rozhodnutia, rozhodujúce argumenty (otázky) však musia byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“, ústavné kritériá vyplývajúce preň z a dohovoru.

26. Odvolací súd poukazuje tiež na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu ešte za účinnosti dňa 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, z ktorého vyplýva, že výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o vadu, ktorá má za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Výnimka sa týka prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, č. 8269/02, rozsudok z 23. júla 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že napr. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory, protirečivosti (Ryabykh proti Rusku, č. 52854/99 rozsudok z 24. júla 2003). Funkciou odôvodneného rozsudku (rozhodnutia) je umožniť stranám sporu podať účinný opravný prostriedok a ukázať im, že boli „vypočuté“, preto je potrebné, aby dôvody rozhodnutia boli dostatočne jasné a zrozumiteľné a boli vzaté do úvahy argumenty uvádzané nimi v konaní (tiež opravnom).

27. V danej veci sa možno domnievať, že súd prvej inštancie nemal ujasnený predmet celého konania, nakoľko sa vôbec nevysporiadal s návrhom žalobcu na náhradu mzdy za deň 31.03.2021, s ktorým nepochybne súvisí posúdenie rozhodného obdobia pre výpočet náhrady mzdy, čím o.i. odvolateľ dôvodí v podanom odvolaní (z ktorého dôvodu je nevyhnutné zrušenie rozsudku v uvedenom rozsahu) a opomenul rozhodnúť o nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania. Pokiaľ teda odvolateľ vo vzťahu k týmto nárokom tvrdí nepreskúmateľnosť rozhodnutia, resp. absenciu riadneho a udržateľného zdôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd s ním v plnom rozsahu súhlasí.

28. Odvolací súd dáva do pozornosti, že je povinnosťou žalobcu vymedziť vždy petit žaloby spôsobom dostatočne presným, zrozumiteľným a určitým, umožňujúcim kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu v tom, čo je predmetom konania. Pri formulovaní a obsahovom vymedzení žaloby nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti žalobného petitu, pretože ten je pre súd vždy rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch ( ). Kedykoľvek v priebehu konania musí byť jasné o čom sa koná. Žalobný petit je totiž jednou z obsahových náležitostí žaloby. Žalobným petitom žalobca navrhuje ako má súd vo veci rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozhodnutia. Petitom žalobca určuje rozsah ním požadovanej súdnej ochrany a vymedzuje súdu hranice konania a rozhodovania. Súd prvej inštancie ale nevenoval náležitú pozornosť petitu žaloby, nevenoval pozornosť tomu, že žalobca uplatňuje náhradu mzdy aj za deň 31.03.2021, ako aj úroky z omeškania a s týmto sa nijako nevysporiadal ani v dôvodoch svojho rozhodnutia. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval petit za nie dostatočne presný, zrozumiteľný, určitý, tak posúdenie petitu v tomto smere zakladá požiadavku na odstránenie týchto vád. V danom prípade ale prvoinštnančný súd kvalifikovaným spôsobom nepristúpil k odstráneniu neurčitosti petitu, z čoho možno vyvodiť, že tento považoval za plne postačujúci. Pokiaľ žalobu vo zvyšnej časti zamietol, v odôvodnení sa nevysporiadal s otázkou, či považuje/nepovažuje žalobcom vyššie uvedené požadované nároky za dôvodné, pričom bez náležitého odôvodnenia nemôže odvolací súd preskúmať ani správnosť právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto smere nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. . Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností odvolací súd v okolnostiach posudzovanej veci zastáva názor, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v požadovanom rozsahu a kvalite nezhostil povinnosti zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetliť a zdôvodniť svoje rozhodnutie vo všetkých jeho častiach.

29. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti v tomto smere žalobcom produkovaných odvolacích námietok.

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade mzdy, ako aj vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, ale aj v ďalšom výroku o náhrade trov konania, ktorý je závislým výrokom, podľa zrušil a podľa vrátil vec v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť zistené nedostatky špecifikované v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, prípadne vykonať ďalšie dokazovanie v závislosti od produkovaných návrhov stranami, pričom bude postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej inštancie, svojím procesným postupom poskytne stranám možnosť realizovať procesné práva zaručené , , argumenty produkované stranami (tiež v odvolacom konaní) a zistené skutočnosti starostlivo vyhodnotí podľa zásad a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. tak, aby odôvodnenie vytváralo dostatočné skutkové a právne východiská pre uskutočnenie jeho prieskumu v prípadnom ďalšom odvolacom konaní.

32. Je potrebné, aby odvolací súd rozhodol novým rozhodnutím, ktoré bude komplexné a ktoré bude vo všetkých jeho výrokoch aj presvedčivo odôvodnené. Za tým účelom sa súd prvej inštancie vysporiada aj so všetkými odvolacími námietkami v podanom odvolaní včítane tých, ktoré považuje odvolateľ za otázky zásadného právneho významu, nakoľko z odôvodnenia nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie bol v potrebnom rozsahu venoval zodpovedaniu týchto významných otázok pre rozhodnutie vo veci.

33. Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný ( ).

34. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o náhrade trov konania vrátane náhrady trov konania odvolacieho ( ).

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).