Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_8C-42-2019.pdf
PDF · 120.57 KB
No categories available
8C/42/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta v konaní pred sudcom JUDr. Máriom Karaffom v spore žalobcu : C. R. O.. XX.X.XXXX, V. P. XX/A, V.- U. Č. E., zastúpená: JUDr. Milan Ficek, s.r.o., so sídlom Žilinská 14, Bratislava, IČO: 47 232 757 a advokátom JUDr. Boris Štanglovič so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti žalovanému G. F., O.. X.X.XXXX, V. X. XXX , zastúpený: advokátska kancelária Fardous Partners, s.r.o., IČO: 47 241 543, so sídlom Šaľa, Hlavná č. 6, o zaplatenie 86 304, 19 EUR s príslušenstvom
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie.
odôvodnenie:
1. Žalobca svojou žalobou došlou na súd 20.6.2019 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 86.304,19 EUR s príslušenstvom a ak náhrade trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že sporové strany žili v partnerskom vzťahu od roku 1995 a majú spolu dve maloleté deti. Žalovaný uzavrel dňa 27.8.2008 kúpnu zmluvu a následne dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve. A základe tejto kúpnej zmluvy žalovaný kúpil od predávajúceho nehnuteľnosti v katastrálnom území X. zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedené Okresným úradom Galanta - katastrálny odbor a tieto nehnuteľnosti slúžia na podnikanie žalovaného. Kúpna cena za nehnuteľnosti bola dohodnutá v sume 3 600 000 SK (119 498,10 EUR). Dodatkom č.1 ku kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že 1 000 000 SK bol zaplatený pred podpisom kúpnej zmluvy a 2 600 000 (86.304,19) malo byť zaplatených do 31.8.2008. Na zaplatenie kúpnej ceny žalobkyňa požičala žalovanému finančné prostriedky vo výške 2 600 000 SK (86 304,19 EUR) titulom ústne zavretej Zmluvy o pôžičke. Podľa pokynu žalovaného a pre krátkosť lehoty na zaplatenie kúpnej ceny zaslala žalobkyňa finančné prostriedky priamo zo svojho účtu vedeného v Tatra banke a.s. IBAN: F. XXXX XXXX XXXX XXXX 4032 na účet predávajúceho I. D. dňa 28.8.2008. Žalobca uviedol, že pri pôžičke nebola dohodnutá doba na akú sa finančné prostriedky požičiavajú. Žalovaný bol vyzvaný na vrátenie pôžičky výzvou zo dňa 5.1.02017 a 12.3.2018.
2. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní pod sp. zn. UP 771/2019 dňa 8. júla 2019 vydal platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 86 304,19 EUR spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 86 304,19 EUR od 13.10.2017 do zaplatenia a tiež nahradiť trovy konania.
3. Proti vydanému platobnému rozkazu podal odpor žalovaný, ktorý v ňom výslovne poprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť údajne uzavretá dňa 28.8.2008. Poprel aj to, že finančné prostriedky vo výške 2.600.000 Sk mali byť výlučne finančnými prostriedkami vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný ďalej vo svojom odpore uviedol, že sporové strany žili v partnerskom vzťahu od roku 1995 a toto partnerské spolužitie bolo obdobné ako manželské spolužitie. Žalovaný ďalej uviedol,
že finančné prostriedky vo výške 2.600.000 SK boli spoločné finančné prostriedky, ktoré pochádzali jednak z jeho ekonomickej činnosti a tiež z pracovného pomeru žalobcu. Žalovaný si nespomínal, či v čase uzatvárania kúpnej zmluvy bol vlastníkom nejakého účtu v tuzemskom peňažnom ústave. Spoločné finančné prostriedky boli uložené na účte vedenom na žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že zo spoločných finančných prostriedkov sa kupovali nehnuteľnosti vždy do výlučného vlastníctva jednej zo sporových strán. Žalovaný tiež poukázal na čestné prehlásenie zo dňa 10.7.2017 podľa, ktorého mu mala strana žalobcu uhradiť pri predaji bytu na P. H. X. V. čiastku 44.000 EUR. Žalovaný eventuálne pripúšťal bezdôvodné obohatenie a v spore vzniesol námietku premlčania a žiadal súd, aby žalobu zamietol a priznal mu 100% náhrady trov konania.
4. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril dňa 26.8.2019 a vo svojom vyjadrení uviedol, že žalovaný podal odpor bez preukázania svojich tvrdení. Strana žalobcu poprela, že peniaze na účte boli spoločnými peniazmi. Strana žalobcu výslovne uviedla, že každá zo strán napriek spoločnému spolužitia ekonomicky hospodárila na svoj účet.
5. K vyjadreniu žalobcu žalovaný k spisu pripojil čestné prehlásenie zo dňa 10.7.2017 z ktorého vyplýva, že žalobca mal plniť žalovanému 44 000 EUR. Žalovaný poukázal na to, že ak by bol dlžný nejaké finančné prostriedky, tak čestné prehlásenie by žalobca nepredložil resp. nevyhotovil.
6. Žalovaný vyjadrením zo dňa 4.12.2019 prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že splnil povinnosť namiesto žalovaného, ktoré vyplývalo z kúpnej zmluvy s treťou osobou právne je možné uvedenú situáciu hodnotiť ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ako majetkové právo však podlieha premlčaniu a je potrebné to uplatniť na súde v zákonom stanovených lehotách. Ďalej žalovaný poukázal na to, že aj keby v spore žalobca preukázal ,že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke i v takom prípade by bol ňou uplatnený nárok premlčaný. Žalovaný svoje tvrdenia opieral o rozhodnutia súdov vyšších inštancií a to R 28/1984; R 91/2004; rozsudok NS ČR z 28.1.2011, sp. zn.: 33 Cdo 2634/2008, Rozsudok NS ČR z 24.7.2008 sp. zn. 33 Odo 846/2006.
7. V priebehu sporu žalobcu svoj nárok opieral o Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 146/2008 a tiež poukazoval na dobré mravy, na to, že sporové strany spolu žili 1995 a z ich vzťahu sa narodili dve maloleté deti, že ich partnerský vzťah sa fakticky približoval manželstvu a aj preto nebol dôvod uzatvárať pôžičku v písomnej forme. sporové strany teda boli blízkymi osobami v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti bolo poukazované na nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 643/2004 ako aj ÚS 309/95 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000. Podľa žalovanej strany vznesená námietka premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nemá používať právnu ochranu z tohto dôvodu je na mieste na túto námietku neprihliadať. Žalobca tvrdil, že nepriznanie žalovanej sumy, by bolo neprimeraným postihom pre jej osobu.
8. Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné právo sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv o oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
9. V prvom rade súd sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorá má rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci aj vzhľadom na hospodárnosť konania. Z tohto dôvodu súd ani nevykonal dôkaz výsluchom žalobcu, lebo takýto dôkaz by nemal význam vzhľadom na námietku premlčania.
10. V spore bolo preukázané a medzi sporovými stranami nebolo sporné, že z účtu žalobcu bola poukázaná suma 2.000.000 Sk (86.304,19 EUR) na účet predávajúceho - tretej osoby ako časť kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorú nadobudol žalovaný do svojho výlučného vlastníctva. Sporné bolo či sa jednalo o pôžičku zo dňa 28.8.2008 ako to tvrdil žalobca alebo sa údajne jednalo o bezdôvodné obohatenia ako to tvrdila žalovaná strana. V spore bola vznesená žalovanou stranou námietka premlčania.
11. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje práva v ustanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situáciu, keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do záväzkových právnych vzťahov účastníkov vznáša právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým).
Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané práva veriteľovi priznať. Uplatnením práva sa rozumie uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj trestnom, v priestupkovom alebo v obdobnom konaní. Za uplatnenie práva sa považuje taký úkon oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby bolo rozhodnuté o jeho práve, najmä žalobou na plnenie, vzájomnou žalobou, návrhom na započítanie a pod.
12. Žalobca svoj nárok opieral o ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka kde sa hovorí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
13. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008 zo dňa 31.7.2008 kde sa uvádza, že dovolací súd sa odkláňa od doterajšej judikatúry t.j. právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí R 28/84, v zmysle ktorého ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak stanovená, začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol.
14. Žalovaná strana argumentovala tým, že ak čas plnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak stanovený právnym predpisom doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy& dlh vznikol (viď R 28/1984). Podľa R 81/2004 ak čas splnenia dlhu (záväzku nebol účastníkmi dohodnutý ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenia veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu t.j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť premetu pôžičky.
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 10.11.2016 v spore sp. zn. 3 Cdo 174/2016 o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu Trnava z 28 júna 2016 sp. zn. 26 Co 396/2015 rozhodol tak, že dovolanie v časti smerujúcej proti výroku Krajského súdu v Trnave vo veci samej sa zamieta a vo zvyšnej časti sa dovolanie odmieta. V tomto rozsudku NS SR argumentuje s poukazom na ustálenú judikatúru o začiatku premlčacej doby.
16. Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. 13.1. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003 <http://merit.slv.cz/1Cdo25/2003>, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má
právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. 13.2. Uvedený právny názor bol zastávaný už v staršej právnej teórii (porovnaj napríklad publikáciu Štefan Luby: Slovenské všeobecné súkromné právo. 1 zväzok, Bratislava: Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, v ktorej sa uvádza, že plynutie času pri premlčaní začína v prípade relatívnych právnych nárokov, t.j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali splniteľnými, t.j. actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne premlčanie od okamžiku vzniku pohľadávky“; obdobne viď publikáciu Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava: Právnické štúdie 1958, str. 270). Identický právny názor sa prezentuje aj v novšej právnej teórii (porovnaj napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokóde2011,str.498).
17. Na rovnakom právnom názore spočívajú aj viaceré rozhodnutia najvyššieho (okrem sp. zn. 1 Cdo 25/2003 <http://merit.slv.cz/1Cdo25/2003> viď sp. zn. 1 Cdo 148/2004 <http:// merit.slv.cz/1Cdo148/2004> a sp. zn. 4 Cdo 66/2006 <http://merit.slv.cz/4Cdo66/2006>), ale tiež krajských súdov Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. 5 Co 3/2015 <http://merit.slv.cz/5Co3/2015> Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co 133/2012 <http://merit.slv.cz/19Co133/2012> Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16 Co 667/2013 Krajského súdu v Banskej Bystrici a sp. zn. 10 Co 174/2013 <http://merit.slv.cz/10Co174/2013> Krajského súdu v Žiline). 13.4. Z hľadiska právnej komparatistiky a identity (dávnej) alebo blízkosti (niekdajšej) právnej úpravy v Českej republike dovolací súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3881/2009 <http:// merit.slv.cz/31Cdo3881/2009>, v ktorom konštatoval, že „akokoľvek možno aj v neskoršej dobe (po prijatí R 28/1984) vysledovať v literatúre výhrady k riešeniu zvolenému v R 28/1984 (porovnaj napríklad Eliáš, K. a kolektiv: Občanský zákonník. Velký akademický komentář, Linde Praha, a. s., Praha 2008, str. 422), veľký senát Najvyššieho súdu uvádza, že pri nezmenenej podstate stretu názorov na danú tému nie je daný dôvod na zmenu záverov obsiahnutýchvR28/1984“.
18. Opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008 <http://merit.slv.cz/4Cdo146/2008>. 14.1. V označenom rozhodnutí sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru vyjadreného v judikáte R 28/84. Senát, ktorý rozhodnutie vydal, pripomenul, že „išlo o otázku spornú už od prijatia zákona č. 141/1950 Sb. (tzv. stredného občianskeho zákonníka)“, pričom argumentácia v predmetnom judikáte sa „obmedzila len na konštatovanie záveru, že možnosť daná veriteľovi vyvolať splatnosť záväzku nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať splnenie záväzku, teda možnosť svoje právo aj vykonať, pričom prvá objektívna možnosť výkonu práva je daná okamihom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. Interpretácia, že možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku znamená aj jeho právo vymáhať splnenie záväzku a teda právo vykonať, vychádzala z nepravdepodobnej možnosti ako by sa mohol veriteľ zachovať, a nie z toho, ako sa skutočne zachoval. Pripúšťala začatie plynutia premlčacej doby ako procesu zániku nároku (i keď len podmieneného) skôr ako nárok vznikol, resp. ako sa zavŕšil jeho vznik v zmysle konkrétnej vynútiteľnosti (žalovateľnosti) práva, teda skôr ako sa právo mohlo reálne vykonať. Nerešpektovala tak nedostatok actio nata v čase začatia plynutia premlčacej doby a napokon pripúšťala aj možnosť, že sa premlčí záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Išlo o výklad v podstate zhodný s výkladom tejto otázky v sovietskom občianskom práve, podľa ktorého, ak splatnosť (zrok) nebola určená, nastala vtedy, keď veriteľ požiadal o plnenie, ale v tomto prípade sa premlčanie nepočítalo od splatnosti, ale od vzniku záväzku (Štefan Luby: Občianskoprávny
nárok, Právnické štúdie, 1958, str. 270). Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa ktorého by premlčacia doba začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v judikáte R 28/84 odmietnutá s poukazom na to, že by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu“. 14.2. V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008 <http://merit.slv.cz/4Cdo146/2008> najvyšší súd ďalej uviedol, že „v prípade zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> odmietnuť ochranu práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku. Okrem toho taký výklad ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>, ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa
v jeho práve vyplývajúcom z § 563 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/1964/40/> požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Občianskeho zákonníka <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>, odníma reálny obsah.“ 14.3. Osobitne treba poukázať na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 <http://merit.slv.cz/4Cdo146/2008> bolo zaradené na rokovanie občianskoprávneho kolégia, ktoré sa uskutočnilo 28. a 29. mája 2009 (viď Cpj. 10/2009), avšak na základe výsledku hlasovania prítomných členov tohto kolégia bolo prijaté uznesenie, v zmysle ktorého toto rozhodnutie nemá byť publikované v Zbierke.
19. Vec prejednávajúci senát už vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2014 <http://merit.slv.cz/3Cdo56/2014>, 3 Cdo 144/2014 <http://merit.slv.cz/3Cdo144/2014>, 3 Cdo 136/2016 <http://merit.slv.cz/3Cdo136/2016>) poukázal na to, že osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie zákonom určeným spôsobom (v súčasnosti v Zbierke) priznáva takto publikovanému rozhodnutiu osobitný význam Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikáty R 28/1984 a R 91/2004 majú takéto atribúty.
20. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. 15.2. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (v súvislosti s tým viď § 48 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> a tiež § 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/> o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
21. Z dôvodov uvedených vyššie pod 13. zastáva vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. 16.1. S názorom vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 <http://merit.slv.cz/4Cdo146/2008> sa senát 3 C nestotožňuje. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/> je veriteľ už od vzniku dlhu oprávnený vyzvať veriteľa na plnenie a stanoviť splatnosť dlhu. Opozitný právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 <http://merit.slv.cz/4Cdo146/2008> podmieňuje objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby, ktorý vyplýva z § 101 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/ >, tým, že ho robí závislým na subjektívnom prvku - rozhodnutí veriteľa, či výzvou na zaplatenie (§ 563 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>) vyvolá alebo nevyvolá splatnosť dlhu. 16.2. Akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa. 16.3. Nesúhlas s právnym názorom, na ktorom spočíva rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 146/2008 <http://merit.slv.cz/4Cdo146/2008>, bol prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre [viď napríklad publikáciu JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax (komentár), vydavateľstvo Eurounion, 2015, str. 2458, resp. 2468 a 2472].
22. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 7 Cdo 201/2014
„K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca pri rozhodovaní viazaný, patrí aj princíp právnej istoty. Súčasťou právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Od princípu právnej istoty možno odvodiť aj požiadavku, aby súdu aplikovali právnu normu v rovnakých podmienkach vždy rovnakým spôsobom. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou
princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom ,pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodni ( napr. rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 87/1993, PL: ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS 243/2005, IV. ÚS 14/2007). Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 4.1.2007.
23. „Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné práve závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06).ň
24. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu slovenskej republiky v konaní 2 Cdo 241/2009 zo dňa 29.4.2010
„Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (I. ÚS 335/06).
25. Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať rozdielne rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú princípmi ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V súlade s týmto princípom je taký postup, ak sa obdobný prípad rieši rovnakým spôsobom.
26. Naopak, podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatnej vyriešená, podstatnej odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právne istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“
27. Podľa článku 2 ods. 1, 2 Csp ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
28. Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi ustanovenie § 3 ods. 1 OZ rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, stotožňuje sa s nimi rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu základných noriem. Týmto normám zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keď že inštitút premlčania prispievajúci k istote v právach vzťahoch ej inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje.
29. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by nemalo význam, išlo by tak síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované aj ako šikana) na úkor druhého účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi.
30. O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností z dôvodov, z ktorých sa vznik uplatneného nároku vyvodzuje, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené do takej výnimočnej intenzity, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania. ( uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).
31. V zmysle § 116 Občianskeho zákonníka o blízkych osobách hovoríme vtedy, ak majú osoby rodinný alebo obdobný pomer a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
32. Podmienka pociťovania ujmy inej osoby ako ujmy vlastnej svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby medzi sebou majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, to znamená, že nestačí, ak jedna z osôb by pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť aj opačne. Práve dôvodnosť takéhoto pocitu, ktorá je explicitne vyjadrená v ustanovení § 116 OZ vznáša do posudzovania vzájomného vzťahu prvok objektívnosti. Posudzovať by sa malo, či si osoby vzájomne prejavujú záujem, či si pomáhajú ak žijú v spoločnej domácnosti skúmajú sa pomery v akých spoločne žijú.
33. Partnerské spolužitie muža a ženy (konkubinát) je faktický stav, ktorý na rozdiel od manželstva nie je výslovnej právne upravený. Platné právo pamätá či už na právnu ochranu jedného z manželov ako i manželstva ako takého. Právo nepozná legálnu definíciu pojem druh a družka. Oba pojmy je možné vymedziť ako muža a ženu, ktorí neuzavreli manželstvo, vytvárajú však životné spoločenstvo najmä tým, že: spolu žijú, spoločne sa starajú o uspokojovanie spoločných potrieb a výdavkov, spoločne alebo na základe vzájomne dohodnutého kritéria uhrádzajú spoločné náklady, spolu sa starajú o deti.
34. Právny zástupca žalobcu JUDr. Ficek na svojej internetovej stránke, kde uskutočňuje právnu poradňu hovorí: „ Druh a družka sú v podstate dve osoby a právny vzťah medzi nimi je rovnaký ako pri kamarátoch a známych.“
35. V danom prípade je vznesenie námietky premlčania žalovaným výkonom práva, ktorý žalovanému vyplýva priamo z právneho predpisu, pričom neexistujú také okolnosti prípadu, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že cieľom sledovaným vznesením námietky premlčania nie je dosiahnutie účelu sledovaného právnou normou, ale poškodenie iného účastníka právneho vzťahu. Podľa argumentácie strany žaloby by boli nepremlčateľné všetky práva majetkovej povahy vzniknuté z právnych vzťahov existujúcich medzi blízkymi osobami čo samozrejme nie je stav, aký zákonodarca právnou normou sleduje. České súdy, ktorými žalobca argumentuje nevyvádzajú všeobecný záver, ale poukazujú na každý konkrétny prípad. Na strane žalobkyne súd nevidel žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali žalovanému odoprieť právo uplatniť námietku premlčania.
36. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca si svoju pohľadávku neuplatnil v zákonom stanovenej lehoty, že žalovaný vzniesol oprávnene námietku premlčania a preto súd žalobu zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.