Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-155-2019.pdf
PDF · 181.09 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/155/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom Andreja Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, zastúpená spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: MUDr. M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, Z. M., občan SR, zastúpená spoločnosťou: Advokátska kancelária Škodler & Partners, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, o zaplatenie 1.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/190/2016 - 190 zo dňa 12.09.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.500,- Eur s 5%-ným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúcom po dni doručenia platobného rozkazu žalovanej do zaplatenia. Rozhodnutie odôvodnil s odkazom na výnos č. 44/2008 Ministerstva zdravotníctva SR, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z o zdravotnej starostlivosti, § 1 ods. 4, § 13a ods. 1 a ods.2 zák. č. 552/2003 Z.z o výkone práce vo verejnom záujme, § 179 ods.1, § 187 ods.1, ods.2, § 220 ods.1, ods.2, Zákonníka práce. Žalobca v návrhu uviedol, že je štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, žalovaná je na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2012 zamestnancom žalobcu. Počas poskytovania zdravotnej starostlivosti S. N. (ďalej len "pacient") dňa 08.01.2014 na ambulancii urgentného príjmu žalobkyne, nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany službukonajúceho lekára, ktorým bola žalovaná, vykonané nevyhnutné odborné vyšetrenie, dôsledkom čoho nastala smrť pacientky. Rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č. ZS 204/00016/2014 zo dňa 13.08.2014 bola žalobkyni za uvedené pochybenie uložená pokuta vo výške 1.500,- Eur. Žalobkyňa predmetnú pokutu uhradila dňa 14.10.2014. V rámci svojich interných mechanizmov prerokovala žalobkyňa uhradenie predmetnej pokuty v škodovej komisii a dospela k záveru, že za vznik predmetnej škody je zodpovedná žalovaná, keďže škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej pri plnení pracovných úloh, respektíve v priamej súvislosti s ním (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. ). Vzhľadom k tomu, že žalovaná doposiaľ žalobkyni neposkytla ani čiastočné plnenie dlžnej sumy, je nepochybené, že sa s plnením svojho peňažného záväzku voči žalobkyni dostala do omeškania, v dôsledku čoho má žalobkyňa právo od žalovanej požadovať úroky z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po dni doručenia platobného rozkazu žalovanej. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na náhradu vynaložených trov konania.
2. Súd dňa 24.08.2016 vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- Eur spolu s príslušenstvom. Žalovaná v odpore voči platobnému rozkazu doručenému súdu dňa 04.10.2016 uviedla, že odmieta zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v podobe uloženej pokuty rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č. ZS 204/00016/2014 zo dňa 13.08.2014, nakoľko sa nedopustila žiadneho zavineného konania, ktorým by porušila povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava (ďalej len Úrad) rozhodnutím č. ZS 204/00016/2014 zo dňa 13.08.2014 uložil žalobcovi pokutu 1.500,- Eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie bolo zistené dňa 29.05.2014 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti p. S. N.. Porušenie podľa Úradu spočívalo v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na ambulancii urgentného príjmu žalobkyne dňa 08.01.2014 nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Žalovaná ďalej uvádza, že dňa 08.01.2014 o 5:15 hod. bola na urgentný príjem žalobkyne privezená pacientka ambulanciou rýchlej lekárskej pomoci (ďalej len RLP). Lekár RLP žalovanej ako službukonajúcej lekárke zreferovala stav pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu s pravdepodobnou spojitosťou pri progrese onkologického ochorenia. Úrad vo svojom rozhodnutí považuje za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, že žalovaná nevykonala pacientke odborné vyšetrenie, ktoré však už bolo vykonané lekárom RLP, ktorý žalovanú o jeho výsledkoch informoval a na základe nich žalovaná ordinovala RTG brucha, hrudníka a základné odbery - krvný obraz a biochémiu, infúziu FR s Deganom. Symptómy náhlej brušnej príhody žalovaná neprehliadla, podozrenie na náhlu brušnú príhodu jej boli zrejmé z vyjadrenia lekára RLP a vyšetrenia, ktoré pacientke ordinovala, boli nevyhnutné pre ďalší postup správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Vyšetrenia ordinované žalovanou pacientke sú základným a prvoradým postupom na včasné potvrdenie diagnózy náhlej brušnej príhody, pričom až podľa ich výsledkov sa dopĺňajú ďalšie, časovo a finančne náročnejšie vyšetrenia. Po naordinovaní vyšetrení sa žalovaná venovala preštudovaniu dostupnej zdravotnej dokumentácie pacientky, medzitým žalovanú privolali k pacientovi na urologické oddelenie, pre ktoré ako službukonajúca lekárka urgentného príjmu mala tiež zabezpečovať službu. O 6:15 hod. bola informovaná o výsledkoch odberov a realizácii RTG a odišla na ambulanciu. V tom sa stav pacientky náhle zhoršil, o 6:30 hod. žalovaná konštatovala u pacientky exitus letalis. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke štandardne s ohľadom na okolnosti prípadu a ďalšie povinnosti, ktoré ako službukonajúca lekárka mala aj pre urologické oddelenie. Zo žiadneho interného predpisu žalobcu nevyplývala povinnosť službukonajúcemu lekárovi bez výnimky osobne preberať pacientov na ambulancii urgentného príjmu a zaužívaná prax to len potvrdzovala. Takúto povinnosť žalobkyňa zaviedla až po ukončenom výkone dohľadu č. 53/2014 v rámci prijatých nápravných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. Žalobyňa listom zo dňa 15.06.2014 oznámila Úradu prijatie nápravných opatrení, a to: u každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom naordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta. Aj keby žalovaná v čase privezenia pacientky posádkou RLP postupovala v zmysle vyššie uvedeného pokynu žalobkyne prijatého v rámci nápravného opatrenia, jej postup by sa nijako neodlišoval. Pacientke by po vyšetrení naordinovala tie isté vyšetrenia a také isté odbery, ako to vykonala v prípade pacientky telefonicky a s ďalšími vyšetreniami by sa rovnako čakalo až do získania výsledkov odberov a RTG záznamov, ako to bolo aj v prípade pacientky. Žalovaná tak pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dňa 08.01.2014 neporušila povinnosti pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s ním, dôrazne popiera tvrdenie žalobkyne, podľa ktorej smrť pacientky nastala dôsledkom poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovanou, nakoľko následok v podobe úmrtia pacientky ani Úrad vôbec nedáva do príčinnej súvislosti s vytýkaným porušením povinností poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Vzhľadom na neexistenciu príkazu žalobkyne ako zamestnávateľa na prevzatie každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP osobne lekárom zrealizovaním objektívneho vyšetrenia, žalovaná nevedela, že svojím konaním, ktoré bolo v súlade s bežnou lekárskou praxou na oddelení urgentného príjmu, môže porušiť povinnosti pri plnení pracovných úloh a spôsobiť zamestnávateľovi škodu a vzhľadom na okolnosti, ako aj na svoje osobné pomery ani vedieť nemohla. Uplatnenie ustanovenia § 179 ods. 1 Zákonníka práce je vylúčené, keďže žalovaná sa v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientke
dňa 08.01.2014 nedopustila žiadneho zavineného konania, ktorým by porušila povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a žalobca ako zamestnávateľ zavinenie žalovanej ako zamestnankyne vôbec nepreukázal. Žalovaná tak nezodpovedá žalobcovi za uplatnenú škodu v podobe uloženej pokuty Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Trnava. Žalovaná ďalej namietala, že žalobkyňa ako účastník konania vo veci uloženia pokuty nerealizovala žiadne zo svojich zákonných práv účastníka správneho konania (neoboznámila sa so spisom, nenavrhla vykonať dôkazy,...), dokonca ani nezaslala vyjadrenie vo veci začatého správneho konania. Žalobkyňa bola nečinná nielen počas konania o uloženie pokuty, ale aj počas výkonu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, proti protokolu číslo 53/2014 po vykonanom dohľade zo dňa 02.05.2014 nepodala žiadne námietky. Na odvrátenie škody v správnom konaní o uložení pokuty žalobkyňa žiadnym spôsobom nezakročila, svoje práva nebránila, nevyužila zákonné možnosti, ktoré jej ako účastníkovi konania priznáva správny poriadok. Neurobila tak aj napriek závažným výhradám žalovanej uvedeným vo vyjadrení žalovanej zo dňa 10.09.2014 proti záverom Úradu obsiahnutým v rozhodnutí o uložení pokuty, a to v čase, kedy ešte mohla podať proti predmetnému rozhodnutiu Úradu opravný prostriedok - rozklad. Protiprávne konanie poškodeného spočívajúce v porušení zakročovacej povinnosti podľa § 417 OZ, ktoré bolo príčinou vzniku škody alebo jej zväčšenia, zakladá spoluúčasť poškodeného na škode. Vzhľadom na nekonanie žalobkyne v konaní o uloženie pokuty, čím sa dopustila porušenia zakročovacej povinností pri hroziacej škode, bola škoda spôsobená zavinením samotnej žalobkyne, a preto si ju v zmysle § 441 OZ znáša sama. Žalovaná namieta skutočnosť, že žalobkyňa ako zamestnávateľ neprerokovala požadovanú náhradu škody so žalovanou a jej vznik žalovanej neoznámil v zákonnej jednomesačnej lehote, že žalobkyňa pri uplatnení náhrady škody voči žalovanej túto vopred neprerokovala so zástupcami zamestnancov, čím konala v rozpore s ustanovením § 191 ods. 2, 4 ZP. Na základe uvedeného žalovaná nesúhlasí s povinnosťou na zaplatenie peňažnej sumy, ktorá jej bola uložená platobným rozkazom, nakoľko žalobkyňou uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu.
3. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná vykonávala v čase škodovej udalosti (príjmu pacientky) na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 31.08.2012 funkciu lekára pre žalobcu - Fakultnú nemocnicu v Trnave, dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 01.09.2013 bol pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú.
4. Sporným medzi účastníkmi nebola ani skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
- pobočka Trnava rozhodnutím č. ZS 204/00016/2014 zo dňa 13.08.2014 uložil žalobkyni pokutu vo výške 1.500,- Eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.), t. j. za porušenie povinností poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie spočívalo v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na ambulancii Urgentného príjmu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa 08.01.2014 nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedené porušenie bolo zistené dňa 29.05.2014 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientke S. N.. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán prostredníctvom skupiny vykonávajúcej dohľad realizoval dňa 17.01.2014 výkon dohľadu u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zistil, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na ambulancii urgentného príjmu dňa 08.01.2014 nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedenej pacientke bola poskytovaná zdravotná starostlivosť dňa 08.01.2014, kedy bola k nej vyslaná posádka RLP poskytovateľa zdravotnej starostlivosti z dôvodu, že ide o onko - pacientku (koža a lymfatické uzliny ), ktorá zvracala čierny obsah, ťažko sa jej dýchalo, mala výrazný opuch celého tela. Pacientka bola posádkou RLP odovzdaná na chirurgickej ambulancii urgentného príjmu o 5,15 hod, bola stanovená diagnóza náhla príhoda brušná v.s. ileus, dyspnoe, melanóm s metastázami. Telefonicky bol informovaný službukonajúci lekár o klinickom stave pacientky aj s diagnostickou úvahou lekárky RLP. Službukonajúcemu lekárovi bola odovzdaná informácia o akútnosti brušného nálezu s pravdepodobnou spojitosťou pri progrese onkologického ochorenia. Službukonajúca lekárka ordinovala základné odbery - krvný obraz a biochémiu, RTG snímky (denník, brucho) a infúziu FR s Deganom. Asi o 6,15 hod. bola službukonajúca lekárka informovaná o výsledkoch odberov, o realizácii RTG a odišla do ambulancie. Vtom sa stav pacientky náhle zhoršil, začala profúzne zvracať tmavý obsah. Po príchode lekárky na ambulanciu mala pacientka nehmatný pulz, dýchanie bolo s dlhými
apnotickými pauzami. Vzhľadom na pokročilé onkologické ochorenie nebola pacientka resuscitovaná. Službukonajúca lekárka skonštatovala o 6,30 hod. exitus letalis.
5. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán konštatoval, že v danom prípade došlo zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti k porušeniu § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. Výkonom dohľadu boli súčasne zistené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie (absencia informovaného súhlasu, nedostatočné lekárske zápisy v zdravotnej dokumentácii (ktoré nedostatky boli oznámené úradu trnavského samosprávneho kraja). Z vykonaného dohľadu bol vyhotovený protokol číslo 53/2014 o vykonanom dohľade zo dňa 02.05.2014, poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti bol doručený dňa 15.05.2014, tento proti protokolu námietky nepodal. Listom zo dňa 15.06.2014 oznámil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v súvislosti s protokolom uloženou povinnosťou prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, prijatie nápravných opatrení. U každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom naordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta.
6. Pri ukladaní pokuty správny orgán prihliadol na závažnosť zistených nedostatkov spočívajúcich v tom, že u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu nebolo zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Službukonajúca lekárka prehliadla symptómy svedčiace pre náhlu brušnú príhodu s tým, že ide o pacientku s onkologickým ochorením v pokročilom štádiu, a preto nerealizovala odborné vyšetrenia u pacientky, u ktorej bolo vyslovené podozrenie na náhlu brušnú príhodu. Službukonajúca lekárka sa prioritne sústredila a spoľahla na informácie od lekárky z posádky RLP, že ide o onkologickú pacientku opakovane vyšetrenú na urgentnom príjme 3 dní predtým a prvotne nariadila len odbery a RTG vyšetrenie.
7. Uvedenú škodu žalobkyňa uhradila dňa 14.10.2014, ktorá skutočnosť vyplýva z predloženého dokladu o úhrade.
8. Spornou otázkou v predmetnej veci je posúdenie, či konaním žalovanej došlo k porušeniu povinnosti pri plnení pracovných úloh, respektíve v priamej súvislosti s ním. Žalobkyňa v uvedenej súvislosti poukazuje na ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Právoplatným rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava bola žalobkyni za nevykonanie odborného vyšetrenia (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.) uložená pokuta vo výške 1.500,- Eur. Vzhľadom k uvedenému je okresný súd viazaný výrokom rozhodnutia, ktorý vydal orgán štátnej správy vykonávajúci kontrolu na úseku zdravotnej starostlivosti (štátny orgán vyriešil otázku porušenia právnej povinnosti). Argumentáciu žalovanej týkajúcu sa rozporovania skutkového stavu v tom, či došlo k protiprávnemu konaniu, považovala žalobkyňa za neopodstatnenú a nedôvodnú, a to do času, pokiaľ nebude zrušené právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré je pre súd záväzné.
9. Úlohou súdu v tomto konaní bolo teda posúdiť, či konaním, resp. opomenutím konania, ktoré bolo žalovanej vytýkané v rozhodnutí, bola porušená povinnosť zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti. Zo svedeckej výpovede oboch vypočutých svedkov (MUDr. X. a MUDr. S.) vyplynulo, že bežná prax v tom čase na urgentnom príjme bola taká, že nakoľko urológovia, okrem služby na urgentnom príjme, zabezpečovali lekársky i urologické oddelenie, preberali pacientov od rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) alebo rýchlej lekárskej pomoci (RLP) telefonicky s tým, že inštruovali o ďalšom postupe, a až po vyriešení situácie na urológii sa lekár mohol dostaviť na urgentný príjem a vyšetriť pacienta osobne a pokračovať v službe. Bolo bežné, že lekár neprevzal pacienta od RZP osobne. Lekár vždy musel sám vedieť zhodnotiť a rozhodnúť, čo je vzhľadom na situáciu urgentnejšie. Nie vždy bolo možné preberať si pacienta priamo od posádky RZP, aj vzhľadom na vzdialenosti miestností v rámci nemocnice nemohli čakať 5 až 10 minút, ak mali ďalší výjazd, vtedy automaticky preberala sestra, keď bol pri inom pacientovi, vždy to bolo na zhodnotení urgentnosti u jednotlivých pacientov. Rovnako svedok - MUDr. S. potvrdil možnosť
prevzatia pacienta či telefonicky alebo osobne, uviedol, že je to na úvahe službukonajúceho lekára v súvislosti so zdravotným stavom pacienta. Rovnako uviedol, že náplňou práce urológa slúžiaceho na urgentnom príjme je aj zastrešovanie urologického oddelenia, čiže starostlivosť o pacientov, ktorí prídu na urgentný príjem s chirurgicko-urologickými ochoreniami a zároveň poskytovanie zdravotnej starostlivosti na urologickom oddelení. Z uvedeného teda vyplýva, že skutočnosť, že žalovaná osobne pacientku dňa 08.01.2014 neprevzala od posádky RLP, ale prevzala ju telefonicky, bola v tom čase bežne zaužívanou praxou, pričom záviselo od subjektívneho posúdenia samotného lekára, či si stav pacienta vyžaduje osobné vyšetrenie alebo nie. Z uvedeného súd ustálil, že takýmto konaním sa žalovaná nedopustila porušenia žiadneho právneho predpisu, resp. porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh. Skutočnosť, že pacienta prevzala od posádky RLP telefonicky, pričom symptómy náhlej brušnej príhody neprehliadla, a vyšetrenia, ktoré indikovala, boli potrebné podľa nej na ďalší postup poskytnutia zdravotnej starostlivosti, je nutné vyhodnotiť, že išlo o subjektívne posúdenie daného stavu v danom čase žalovanou s prihliadnutím na ďalšie jej povinnosti, ktoré mala tak pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na urgentnom príjme, ako aj na urologickej ambulancii. Skutočnosť, že prijatie pacientov na urgentný príjem bol možný v tom čase aj telefonicky, preukazuje aj ten fakt, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti až v súvislosti s protokolom uloženou povinnosťou prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, oznámil prijatie nápravných opatrení v tom znení, že u každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom naordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta. Z uvedeného potom vyplýva, že konaním, resp. opomenutím konania žalovanej nedošlo k porušeniu pracovno-právnych povinností, nakoľko v rozhodnom čase zo žiadneho právneho predpisu, resp. vnútorného usmernenia zamestnávateľa nevyplývala pre žalované povinnosť pacienta prevziať od posádky RLP osobne, takúto povinnosť zaviedol žalobca až následne. Žiadne iné porušenie konkrétnej právnej povinnosti žalobkyňa u žalovanej nepreukázala.
10. Keďže neexistoval príkaz žalobkyne na prevzatie každého pacienta posádkou RZP alebo RLP osobne lekárom zrealizovaním objektívneho vyšetrenia, žalovaná tak nevedela, že svojím konaním, ktoré bolo v súlade s bežnou lekárskou praxou v rozhodnom období na urgentnom príjme, môže porušiť povinnosti pri plnení pracovných úloh a spôsobiť zamestnávateľovi škodu a vzhľadom na uvedené okolností ako aj na svoje osobné pomery ani vedieť nemohla. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať ani zavinenie žalovanej, rovnako ako porušenie povinností pri plnení pracovných úloh (príčinnú súvislosť bez existencie porušenia povinnosti nebolo možné posúdiť). Nakoľko absentujú základné predpoklady na vyvodenie pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca voči zamestnávateľovi, nie je možné uložiť žalovanej povinnosť na náhradu uplatnenej škody žalobkyni. Žalobkyňa tak v otázke osvedčenia danosti a dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobou neuniesla dôkazné bremeno a preto súd jej žalobnému návrhu nevyhovel a žalobu zamietol.
11. Navrhnutý dôkaz zo strany žalobkyne, a to výzva na predloženie chorobopisov pacientov hospitalizovaných na urologickom oddelení dňa 08.01.2014 v čase prijatia pacientky súd nepripustil, nakoľko je zrejmé, že žalovaná nemá právomoc ako zamestnanec poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na voľnú dispozíciu s chorobopismi pacientov, a to ani v rámci edičnej povinnosti. Navyše takýto dôkaz súdu nepreukazuje skutočnosti nevyhnutné na vyvodenie zodpovednosti žalovanej, a to porušenie povinnosti žalovanej spočívajúcej v nesplnení povinnosti osobne prevziať pacienta na urgentnom príjme, a to aj v prípade, ak by nebol nájdený žiaden záznam preukazujúci skutočnosť o poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou inému pacientovi na urologickom oddelení, nakoľko žalovaná pripúšťa, že je možné, že záznam do zdravotnej dokumentácie nevykonala z dôvodu neodkladnosti zdravotných výkonov poskytovaných v tom čase pacientovi. Rovnako nemožno správnosť postupu žalovanej posudzovať podľa vyjadrení svedka (aj napriek tomu, že ide o odborníka - lekára) o tom, ktorý z uvedených prípadov treba zhodnotiť ako urgentnejší (či pacient s brušnou príhodou alebo pacient s potrebou zavedenia katétra), nakoľko neprináleží svedkovi hodnotiť odbornú otázku. Predmetom svedeckej výpovede sú skutočnosti, ktoré svedok vnímal svojimi zmyslami. Na posúdenie a zodpovedanie odborných otázok je v civilnom sporovom konaní oprávnená iba odborne spôsobilá osoba, resp. znalec, znalecká organizácia (§ 206, §207 CSP), avšak žalobkyňou na posúdenie uvedeného nebol navrhnutý takýto dôkazný prostriedok. Na základe uvedeného nebolo možné posúdiť správnosť
postupu službukonajúcej lekárky v otázke naliehavosti, resp. urgentnosti posudzovaných prípadov na základe výpovede svedkov, resp. nebolo preukázané porušenie žiadnej jej povinnosti. Ako už bolo uvedené, bolo v plnej kompetencii lekárky zhodnotiť samostatne naliehavosť situácie tak na urgentnom príjme, ako aj na urologickom oddelení.
12. Súd okrajovo poukazuje na možné porušenie § 177 Zákonníka práce zamestnávateľom, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie. Ide o prevenčné povinností, v rámci ktorých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancom také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy, a to bez ohrozenia zdravia a majetku. Zákonník práce preventívnu povinnosť zamestnávateľa vymedzuje veľmi stručne, podrobnejšiu charakteristiku nachádzame v zákonoch o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pričom tieto stanovujú všeobecné zásady prevencie. Za predpokladu, že zamestnávateľ zistí nedostatky týkajúce sa pracovných podmienok zamestnancov, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie. V spojení s výnosom Ministerstva zdravotníctva SR č.44/2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie ohľadne urgentných príjmov, podľa ktorého musí byť urgentný príjem zabezpečený minimálne dvoma lekármi z odborov: chirurgia, interné lekárstvo alebo urgentná medicína, má súd za to, že uvedená požiadavka nebola zo strany žalovaného splnená, keď akceptoval možnosť služby na urgentnom príjme aj lekárovi so špecializáciou urológia, a to popri súčasnom výkone služby na urologickom oddelení. Na uvedenom nič nemení ani argumentácia žalobkyne o možnej konzultácii službukonajúceho lekára urológa s atestovaným chirurgom. Súd má za to, že neboli splnené prevenčné povinnosti zamestnávateľa, a to aj popri tom, že o uvedenej situácii ohľadne nedostatku personálneho zabezpečenia vedel. Práve zanedbanie prevenčných povinností zamestnávateľa v oblasti personálneho zabezpečenia odborne spôsobilých lekárov na urgentnom príjme, môže byť dôvodom porušení v poskytovaní zdravotnej starostlivosti správne, tak ako to v konečnom dôsledku konštatoval aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
13. Ďalšími námietkami žalovanej ohľadne porušenia zakročovacej povinností podľa § 417 Občianskeho zákonníka zo strany žalobkyne sa súd nezaoberal, nakoľko to považoval za nadbytočné vzhľadom na zamietnutie žaloby.
14. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti (skutkové závery zistené vykonaným dokazovaním a ich právne posúdenie) mal súd za to, že sa žalobkyni nepodarilo preukázať zavinené porušeniu pracovnoprávnych povinností zo strany žalovanej, ktorej následkom by bola vzniknutá škoda na majetku žalobkyne, ktorá nastala uložením sankcie vo forme pokuty Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vzhľadom na uvedené (t.j. absenciu viacerých z kumulatívnych zodpovednostných predpokladov) súd žalobný návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech, vznikol jej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni a to v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
16. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP). Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého zo žiadneho právneho predpisu, resp. vnútorného usmernenia zamestnávateľa nevyplývalo pre žalovanú povinnosť pacienta prevziať od posádky RLP osobne a že takúto povinnosť zaviedla žalobkyňa až následne. Súd prvej inštancie uvádza, že sa svedkovia MUDr. X. a MUDr. S. potvrdili možnosť prijatia pacienta buď telefonicky alebo osobne, čo spočívalo na úvahe službukonajúceho lekára. Žalobkyňa sa týmito závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje, poukázala na celú výpoveď svedka MUDr. X., ktorý bol v konaní vypočutý na návrh žalovanej, v zmysle ktorého od rýchlej zdravotnej alebo lekárskej pomoci lekári preberali pacienta telefonicky s tým, že inštruovali o ďalšom postupe. Podľa svedka lekár - urológ musel sám zhodnotiť a rozhodnúť, čo je vzhľadom na situáciu urgentnejšie, vyriešenie prípadu na urológii alebo prevzatie pacienta na urgente. Čo sa týka
svedka MUDr. S., službukonajúci urológ na urgentnom príjme bol v rozhodnom čase povinný prijať pacienta so život ohrozujúcim stavom osobne a osobne ordinovať jeho ďalšiu liečbu a nie telefonicky. Súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávne právne posúdenia veci. Z nekonania žalovanej je zjavné, že táto sa dopustila porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh, keď pacientku na urgentnom príjme neprevzala osobne a osobne ju aj nevyšetrila. Pokiaľ ide o zodpovednosť zamestnanca za škodu, je táto založená na subjektívnom princípe, pričom vždy ide o zodpovednosť za zavinenie. Zamestnanec zamestnávateľovi zodpovedá za škodu len, ak ju spôsobil zavinením porušením pracovných povinností, pričom postačuje, ak ide aj o nevedomú nedbanlivosť. Žalovaná ako službukonajúca lekárka urgentného príjmu minimálne sa spoliehala na to, že svojím konaním - nevykonaním odborných vyšetrení pri prevzatí pacienta s akútnym brušným nálezom na príjem od LRP nespôsobí žiadnu škodu, resp. v prípade, ak žalovaná nevedela, že svojím konaním škodu spôsobí so zreteľom na všetky okolnosti, informáciu o okolnosti brušného nálezu s pravdepodobnou spojitosťou pri progrese onkologického ochorenia a svoje osobné pomery, keď žalovaná je odborným lekárom s niekoľkoročnou praxou a skúsenosťami o tom mala alebo minimálne mohla vedieť. Čo sa týka nevykonania navrhnutého dôkazu, poukázala na to, že žalobkyňa navrhla, aby ju súd v rámci edičnej povinnosti vyzval na predĺženie chorobopisov pacientov hospitalizovaných na urologickom oddelení dňa 08.01.2014 v čase o 5.15 hod. Toto navrhla za účelom preukázania skutočností, že žalovaná v čase privezenia pacientky na urgentný príjem neposkytovala zdravotnú starostlivosť žiadnemu inému pacientovi na urologickom oddelení ako to tvrdí, to znamená, bola povinná pacientku na urgentnom príjme prijať osobne. Formulácia navrhnutého dôkazu bola jasná a jednoznačná. Pokiaľ ju súd pochopil inak, rozhodnutie je postihnuté inou vadou konania. Bolo povinnosťou súdu sa zaoberať otázkou, či žalovaná starostlivosť reálne na urológii aj poskytovala, preto nevykonanie navrhnutého dokazovania považuje za postup súdu, ktorý mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto malo vyplynúť z dokumentácie, keď žalovaná je ako zdravotnícky pracovník povinná každé poskytnutie zdravotnej starostlivosti zaznamenať do zdravotnej dokumentácie pacienta, v opačnom prípade sa však dopúšťa protiprávneho konania. V ďalšom poukázala na ustanovenie z. č. 576/2004, ktoré upravuje vedenie zdravotnej dokumentácie, získavanie a zaznamenávanie údajov. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že v čase prijatia pacientky na urgentný príjem poskytovala zdravotnú starostlivosť inému pacientovi, ktorého stav bol v porovnaní so zdravotným stavom pacientky Benešovej urgentnejší, je na žalovanej, aby túto tvrdenú skutočnosť aj preukázala, v opačnom prípade ju nemožno brať do úvahy a tvrdenie žalovanej je nepreukázané. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie podanej žalobe v celom rozsahu a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, že odvolacími dôvodmi nesúhlasí, nakoľko žalobcom uvádzané odvolacie dôvody neexistujú. Súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ako lekár s profesijným titulom urológa bola v rozpore so zákonnou právnou úpravou. zaraďovaná nielen ako službukonajúca lekárka na urgentný príjem a súčasne aj ako službukonajúca lekárka v nočnej smene pre urologické oddelenie. Lekár v nočnej smene na urgentnom príjme nemôže byť popritom zaradený aj ako službukonajúci lekár v nočnej smene pre iné oddelenie, v tomto smere poukazovala na výnos Ministerstva zdravotníctva SR o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení č. 09812/2008-OL z 10.09.2008 - príloha 2, minimálne požiadavky na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie ústavných zariadení oddiel 1 ods. 8. Nemohla byť prítomná súčasne na dvoch oddeleniach a preto, ak nastala situácia, kedy sa vyžadovalo poskytnutie zdravotnej starostlivosti na oboch oddeleniach súčasne, musela to riešiť na diaľku pokynmi cez telefón, ako tomu bolo aj v prípade pacientky 08.01.2014. Situácia ako nastala v tento deň bola zapríčinená žalobcom v dôsledku porušenia povinnosti zamestnávateľa pri prideľovaní práce žalovanej. Ak by žalobca mal oddelenia správne personálne obsadené, tak by na urgentnom príjme vôbec nepracovala a lekár, ktorý by sa na urgentnom príjme pracoval, by nezabezpečoval lekársku starostlivosť aj o pacientov z urologického oddelenia. Situácia, keď sa o jedného službukonajúceho lekára vyžadovalo poskytnutie zdravotníckej starostlivosti súčasne na dvoch odlišných oddeleniach by sa tak nikdy nestala. Žalovaná nevedela, že svojím konaním sa dopustí zanedbania starostlivosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke 08.01.2014, keď z dôvodu plnenia pracovných povinností na urologickom oddelení pacientku na oddelení urgentného príjmu privezenú ambulanciou rýchlej lekárskej pomoci - (RLP) neprevzala osobne, ale len telefonicky, čo však bolo v súlade s bežnou lekárskou praxou na
ambulancii urgentného príjmu. U žalobkyne ako zamestnávateľa neexistoval pracovný príkaz, aby bol každý pacient privezený posádkou RZP alebo RLP prevzatý osobne lekárom bez výnimky zrealizovaním objektívneho vyšetrenia. Takúto povinnosť žalobkyňa zaviedla až po ukončenom výkone dohľadu č. 53/2014 v rámci prijatých nápravných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. Žalovaná, aj keby v čase privezenia pacientky posádkou RLP postupovala v zmysle pokynu žalobkyne, ktorý v tom čase neexistoval a prevzala by pacientku osobne, jej postup by sa nijako neodlišoval. Pacientke by naordinovala tie isté vyšetrenie a také isté odbery ako to vykonala v prípade pacientky telefonicky a s ďalšími vyšetreniami by sa rovno na to čakalo až do zistenia výsledkov odberov a RTG záznamov ako to bolo aj v prípade pacientky. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať ani zavinenie žalovanej, rovnako ako porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh (príčinnú súvislosť bez asistencie porušenia povinnosti nebolo možné posúdiť). Žalobkyňa v podanom odvolaní považuje napadnuté rozhodnutie z dôvodu nevykonania navrhnutého dôkazu za postihnuté inou vadou konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepripustení navrhnutého dôkazu žalobkyňou bolo správne a rozhodne nepredstavuje vadu konania. Žalovaná od samotného začiatku sporu opakovane tvrdí, že k osobnému prevzatiu pacientky počas jej služby na oddelení urgentného príjmu nedošlo z dôvodu, že žalovaná ako službukonajúca lekárska na nočnej smene aj pre urologické oddelenie bola v tom čase privolaná k pacientovi na urologické oddelenie. Žalobkyňa po dvoch rokoch súdneho sporu a po dvoch rokoch od nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku účelovo poprela skutkové tvrdenie žalovanej, že v čase privezenia pacientky na urgentný príjem bola prítomná pri pacientovi na urologickom oddelení. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že u žiadneho z pacientov v tom čase hospitalizovaných na urologickom oddelení sa v čase, keď bola na urgentný príjem privezená pacientka nenachádzal záznam žalovanej o poskytnutí zdravotnej starostlivosti. Žalovaná trvá na pravdivosti svojho skutkového tvrdenia. Také skutočnosti ako zavedenie katétra pacientovi, ku ktorému bola žalovaná privolaná na urologické oddelenie v čase privezenia pacientky na urgentný príjem sa často krát nezapisuje do zdravotnej dokumentácie pacienta vzhľadom na vyťaženosť službukonajúcich lekárov. Je pravda, že vyjadrenie žalovanej, že asi nie je si istá, či vôbec zaznamenala vykonanie zdravotného úkonu do dokumentácie pacienta odznelo až na poslednom pojednávaní, avšak žalobkyňa zabudla v odvolaní uviesť, že to bolo práve preto, že až do jeho vyjadrenia zo dňa 26.07.2018 skutočnosť, že v čase privezenia pacientky na urgentný príjem, bola žalovaná prítomná pri pacientovi na urologickom oddelení, nebola sporná. Poukázala na § 153 Civilného sporového poriadku s tým, že tvrdenia žalovanej nie je možné považovať za popretie uplatnené včas a je preto neúčinné. Žalobkyňa navrhla v spojitosti s neúčinným popretím skutkového tvrdenia žalovanej vykonať dôkaz, aby súd vyzval žalobkyňu na predloženie chorobopisov pacientov hospitalizovaných na urologickom oddelení. K návrhu na vykonanie dôkazov, aby súd vyzval žalobkyňu na predloženie listín, ktorými žalobkyňa sama disponuje bol nezmyselný a správne nebol vykonaný, keďže by nijako neprispel k náležitému objasneniu veci. Žalobkyňa vo vzťahu k navrhnutému dôkazu nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, keďže jeho vykonanie by si vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Vykonanie navrhnutého dôkazu žalobkyňou by bolo len stratou času a porušením zásady hospodárnosti a rýchlosti konania. Vzhľadom k tomu, že škoda v podobe uloženej pokuty Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Trnava za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti bola spôsobená zavinením samotnej žalobkyne a to nesprávnym personálnym obsadením oddelení, ako aj porušením zakročovacej povinnosti pri hroziacej škode v podobe uloženia pokuty, znáša ju sama. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, ktoré aj správne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
18. K predmetnému vyjadreniu podala vyjadrenie žalobkyňa, v celom rozsahu zotrvala na obsahu svojho odvolania a s tvrdeniami žalovanej nesúhlasila s tým, že ich považuje za nesprávne a účelové. Preberanie pacientov na urgentnom príjme bolo možné iba za splnenia podmienok, že službukonajúci lekár - urológ v čase privezenia pacienta na urgentný príjem poskytoval neodkladnú zdravotnú starostlivosť inému pacientovi na urologickom oddelení, že zdravotný stav pacienta, ktorému službukonajúci lekár - urológ poskytoval zdravotnú starostlivosť na urologickom oddelení bol život ohrozujúci a že zdravotný stav pacienta, ktorý bol dovezený na urgentný príjem bol v porovnaní s pacientom na urologickom oddelení nezávažný, resp. menej závažný, to znamená nejednalo sa o pacienta so život ohrozujúcim zdravotným stavom. Opätovne poukázal na výpoveď svedka MUDr. S. - primára urgentného príjmu, ako aj svedka navrhnutého žalovanou MUDr. X.. Podstatným v danej veci je to, že u danej pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu nebolo zo strany službukonajúcej lekárky
urgentného príjmu dňa 08.01.2014 vykonané odborné vyšetrenie. Žalovaná pri vyšetrení pacientky prehliadla symptómy svedčiace pre náhlu brušnú príhodu s tým, že ide o pacientku s onkologickým ochorením v pokročilom štádiu a preto nerealizovala odborné vyšetrenie u pacientky, u ktorej toto vyšetrenie bolo nutné. Žalovaná sa primárne sústredila a spoľahla na informácie od lekárky RZP, že ide o onkologickú pacientku, opakovane vyšetrenú na urgentnom príjme 3 dní predtým a preto prvotne nariadila len odbery a RTG vyšetrenie. S tvrdeniami žalovanej sa nie je možné sa stotožniť. V čase prijatia pacientky na urgentný príjem poskytovala zdravotnú starostlivosť inému pacientovi, pričom preukázanie , že jeho zdravotný stav bol v porovnaní so zdravotným stavom pacientky N. urgentnejší, je na žalovanej, v opačnom prípade ju nemožno brať do úvahy a tvrdenia o zbavení sa zodpovednosti za škodu sú tak nepreukázané. V ďalšom zotrval na pôvodnom odvolacom návrhu.
19. K tomuto vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná písomným podaním. Odmieta, že by z jej strany dochádzalo pred súdom k dezinterpretácii pokynu žalobkyne, a k zavádzajúcemu popisu bežnej praxe službukonajúcich lekárov - urológov na urgentnom príjme žalobkyne pri prijatí pacienta ako to uvádza žalobkyňa. Zdôraznila, že sa nedopustila žiadneho porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh, keď pacientku na urgentnom príjme neprevzala osobne, nakoľko nemohla byť prítomná súčasne na dvoch oddeleniach. Porovnávanie zdravotného stavu, ktorého pacienta, či hospitalizácie na urologickom oddelení, ktorému sa práve poskytovala zdravotná starostlivosť alebo privezeného na urgentný príjem, že ktorý je urgentný a ktorý urgentnejší je vo vzťahu k povinnosti žalobcu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nenáležité. Situácia, keď sa od jedného službukonajúceho lekára vyžaduje poskytnutie zdravotnej starostlivosti súčasne na dvoch odlišných oddeleniach, na ktorých si obaja pacienti vyžadovali poskytnutie zdravotnej starostlivosti bez ohľadu na to, ktorého zdravotný stav je urgentnejší, by správnom personálnom obsadení oddelení nikdy nenastala. Žalobkyňa porušila všeobecné záväzné právne predpisy upravujúce požiadavku na personálne zabezpečenie zdravotníckeho zariadenia, keď zaraďovala žalovanú ako lekárku profesijným titulom urológ na urgentný príjem a súčasne ako službukonajúcu lekárku v nočnej smene pre urologické oddelenie. Túto okolnosť žalobkyňa vôbec nepoprela a k nej sa vôbec nevyjadrila. Nakoľko škoda v podobe uloženia pokuty Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Trnava za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti bola spôsobená zavinením samotnej žalobkyne, nesprávnym personálnym obsadením oddelení, ako aj porušením zakročovacej povinnosti pri hroziacej škode, znáša ju sama. Opätovne navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 Civilného sporového poriadku
21. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 1.500,- Eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok.
22. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
25. Krajský súd uvádza, že s aplikáciou ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ..„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...“pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“
26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 1500,- Eur s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol predovšetkým z dôvodu, že u žalobcu neboli vytvorené riadne pracovné podmienky, za ktorých by bolo možné vyvodiť zodpovednosť žalovanej za žalobcovi uloženú pokutu.
27. Krajský súd po oboznámení sa s odvolacími dôvodmi žalobcu a s prihliadnutím na obsah spisového materiálu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyhodnotil odvolacie dôvody žalobcu ako dôvodné. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
28. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Trnava rozhodnutím č. ZS 204/00016/2014 zo dňa 13.08.2014 uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.500,- Eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.), t. j. za porušenie povinností poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie spočívalo v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na ambulancii Urgentného príjmu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa 08.01.2014 nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedené porušenie bolo zistené dňa 29.05.2014 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientke S. N.. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán prostredníctvom skupiny vykonávajúcej dohľad realizoval dňa 17.01.2014 výkon dohľadu u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zistil, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na ambulancii urgentného príjmu dňa 08.01.2014 nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedenej pacientke bola poskytovaná zdravotná starostlivosť dňa 08.01.2014, kedy bola k nej vyslaná posádka RLP poskytovateľa zdravotnej starostlivosti z dôvodu, že ide o onko - pacientku (koža a lymfatické uzliny), ktorá zvracala čierny obsah, ťažko sa jej dýchalo, mala výrazný opuch celého tela. Pacientka bola posádkou RLP odovzdaná na chirurgickej ambulancii urgentného príjmu o 5,15 hod, bola stanovená diagnóza náhla príhoda brušná v.s. ileus, dyspnoe, melanóm s metastázami. Telefonicky bol informovaný službukonajúci lekár o klinickom stave pacientky aj s diagnostickou úvahou lekárky RLP. Službukonajúcemu lekárovi bola odovzdaná informácia o akútnosti brušného nálezu s pravdepodobnou spojitosťou pri progrese onkologického ochorenia. Službukonajúca lekárka ordinovala základné odbery
- krvný obraz a biochémiu, RTG snímky (denník, brucho) a infúziu FR s Deganom. Asi o 6,15 hod. bola službukonajúca lekárka informovaná o výsledkoch odberov, o realizácii RTG a odišla do ambulancie. Vtom sa stav pacientky náhle zhoršil, začala profúzne zvracať tmavý obsah. Po príchode lekárky na ambulanciu mala pacientka nehmatný pulz, dýchanie bolo s dlhými apnotickými pauzami. Vzhľadom na
pokročilé onkologické ochorenie nebola pacientka resuscitovaná. Službukonajúca lekárka skonštatovala o 06,30 hod. exitus letalis.
29. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán konštatoval, že v danom prípade došlo zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti k porušeniu § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. Výkonom dohľadu boli súčasne zistené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie (absencia informovaného súhlasu, nedostatočná lekárske zápisy v zdravotnej dokumentácii (ktoré nedostatky boli oznámené úradu trnavského samosprávneho kraja). Z vykonaného dohľadu bol vyhotovený protokol číslo 53/2014 o vykonanom dohľade zo dňa 02.05.2014, poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti bol doručený dňa 15.05.2014, tento proti protokolu námietky nepodal. Listom zo dňa 15.06.2014 oznámil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v súvislosti s protokolom a uloženou povinnosťou prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, prijatie nápravných opatrení, v zmysle ktorého opatrenia : U každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom naordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta.
30. Rozhodnutie zo dňa 13.08.2014 nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2014 a bez preskúmania jeho správnosti súdom. Uloženú pokutu žalobca uhradil dňa 14.10.2014, ktorá skutočnosť vyplýva z predloženého dokladu o úhrade.
31. Pri ukladaní pokuty správny orgán prihliadol na závažnosť zistených nedostatkov spočívajúcich v tom, že u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu nebolo zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že ak správny orgán skonštatoval, že zdravotná starostlivosť poskytovateľom nebola poskytnutá správne, a za toto pochybenie uložil pokutu, neznamená to automaticky tú skutočnosť, že zo strany zamestnanca poskytovateľa došlo k zavinenému porušeniu pracovnoprávnych povinností. Správny orgán sa otázkou zavinenia konkrétneho zamestnanca žalobcu nezaoberal, posudzoval len otázku správnosti, resp. nesprávnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k pacientovi.
32. V prípade, ak je pacient prijatý do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia, ktorým je nemocnica, občianskoprávnu zodpovednosť vyplývajúcu zo vzťahu lekár - pacient nesie zdravotnícke zariadenie. Zdravotnícky pracovník, ktorým je aj lekár v pracovnom alebo obdobnom vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu, zodpovedá za škodu iba sekundárne svojmu zamestnávateľovi podľa pracovno-právnych predpisov za zavinený postup non lege artis.
33. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré, ako správne súd prvej inštancie v odôvodení svojho rozhodnutia uviedol a vyhodnotil. Ide o protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru a okolnosť, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce pri splnení existencie pracovnoprávneho pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.
34. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
35. Pokiaľ teda žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
36. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Ak odvolateľ v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy riadne vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
37. Čo sa týka námietky nevykonaného dôkazu, podľa tvrdenia odvolateľa tento žiadal, aby súd jemu uložil povinnosť predloženia záznamov pacientov, na overenie tvrdenia žalovanej, že v čase keď mala byť pri prijímaní pacientky S. N., mala neodkladne povinnosti na urologickom oddelení. Odvolací súd je názoru, že pokiaľ žalobca chcel takýto dôkaz súdu ponúknuť na preukázanie jeho vlastných tvrdení, nemusel mu túto povinnosť na jeho návrh uložiť súd, mal tak konať z vlastnej iniciatívy.
38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy Skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval návrh žalobcu na vykonanie dokazovania, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak
by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).
39. Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazu odôvodnil, aj keď podľa vlastného pochopenia návrhu odvolateľa.
40. Pracovné podmienky zamestnanca sú dôležitým faktorom, ktorý vplýva na pracovný výkon zamestnanca. Pracovné podmienky sú ustanovené právnymi predpismi a musia spĺňať základné požiadavky na rozvrhnutie pracovného času, odpočinok, zdravie a bezpečnosť zamestnancov .Pracovný poriadok má normatívny charakter, čo znamená, že je záväzný pre zamestnancov za predpokladu, že bol vydaný v súlade s právnymi predpismi.
41. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bolo bežnou a zaužívanou praxou, že prijatie pacientov na urgentný príjem bolo zaužívané aj telefonicky, tak ako to realizovala žalovaná. Prijatie pacientov na urgentný príjem telefonicky, záviselo od subjektívneho posúdenia samotného lekára, či si stav pacienta vyžaduje osobné vyšetrenie alebo nie. Z uvedeného súd ustálil, že takýmto konaním sa žalovaná nedopustila porušenia žiadneho právneho predpisu, resp. porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh. Skutočnosť, že pacienta prevzala od posádky RLP telefonicky, neporušila svoje povinnosti, stav a prejavujúce sa symptómy náhlej brušnej posúdila podľa opísaného stavu. Vyšetrenia, ktoré indikovala, boli potrebné podľa nej na ďalší postup poskytnutia zdravotnej starostlivosti, teda išlo o jej subjektívne posúdenie daného stavu a s prihliadnutím na jej povinnosti, ktoré mala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na urgentnom príjme, ako aj na urologickej ambulancii boli primerané. Skutočnosť, že prijatie pacientov na urgentný príjem bol možný v tom čase aj telefonicky, nepriamo je preukázaná aj z postupu žalobcu keď tento ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti až v súvislosti s protokolom o uložení povinností prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, oznámil prijatie nápravných opatrení, v zmysle ktorých u každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom na ordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta.
42. Je potom nesporným, že žalovaná konala v zmysle zaužívaného postupu, ktorý pramenil z nedostatočného obsadenia urgentného príjmu lekármi, keď do služieb na urgentnom príjme boli zaraďovaní aj odborní lekári slúžiaci v čase tej-ktorej služby aj na urológii.
43. Je potom správny záver, že konaním, resp. opomenutím konania žalovanej nedošlo k porušeniu pracovno-právnych povinností, nakoľko v rozhodnom čase zo žiadneho právneho predpisu, vnútorného usmernenia, pracovného poriadku, alebo iného vnútorného usmernenia zamestnávateľa nevyplývala pre žalovanú výslovná nespochybniteľná povinnosť pacienta prevziať od posádky RLP osobne, takúto povinnosť zviedla žalobkyňa až následne. Žiadne iné porušenie konkrétnej právnej povinnosti žalobkyňa u žalovanej nepreukázala.
44. Odvolací súd sa tak stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná ako zamestnanec žalobkyne nezodpovedá za uplatnenú škodu.
45. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
46. Žalovaná má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1CSP. a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
47. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).