Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16C/190/2016

Potvrdené rozhodnutím 24Co/155/2019
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom Andreja Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, zastúpená spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: MUDr. M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, Z. M., občan SR, zastúpená spoločnosťou: Advokátska kancelária Škodler & Partners, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, o zaplatenie 1.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/190/2016 - 190 zo dňa 12.09.2018, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Johanou Máčajovou v sporovej veci žalobcu: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom Andreja Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, zastúpená: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: O.. M. U., D.. XX.XX.XXXX, N. Z. X, Z. M., občan SR, zastúpená: Advokátska kancelária Škodler & Partners, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, o zaplatenie 1.500,-Eur, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 22. 6. 2016 domáhal voči žalovanej zaplatenia škody vo výške 1.500,- Eur spolu s 5% úrokom z omeškania zo sumy 1.500,- Eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia platobného rozkazu odporcovi až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobca v návrhu uvádza, že je štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. Odporca je na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 8. 2012 zamestnancom navrhovateľa. Počas poskytovania zdravotnej starostlivosti pani S. N. (ďalej len " pacient ") dňa X. X. XXXX na ambulancii urgentného príjmu navrhovateľa, nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany službukonajúceho lekára, ktorým bol odporca, vykonané nevyhnutné odborné vyšetrenie, dôsledkom čoho nastala smrť pacientky. Rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č. R. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014 bola navrhovateľovi za uvedené pochybenie (nevykonanie odborného vyšetrenia - poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.) uložená pokuta vo výške 1.500 Eur. Navrhovateľ predmetnú pokutu uhradil dňa 14. 10. 2014 . V rámci svojich interných mechanizmov prerokoval navrhovateľ uhradenie predmetnej pokuty v škodovej komisii a dospel k záveru, že za vznik predmetnej škody je zodpovedný odporca, keďže škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu pri plnení pracovných úloh, respektíve v priamej súvislosti s ním (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. ). Vzhľadom k tomu, že odporca doposiaľ navrhovateľovi neposkytol ani čiastočné plnenie dlžnej sumy, je nepochybené, že sa s plnením svojho peňažného záväzku voči navrhovateľovi dostal do omeškania, v dôsledku čoho má navrhovateľ právo od odporcu požadovať úroky z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po dni doručenia platobného rozkazu odporcovi. Navrhovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu vynaložených trov konania.

3. V predmetnej veci súd dňa 24.08.2016 vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- Eur spolu s príslušenstvom. Žalovaná v odpore voči platobnému rozkazu doručenému súdu dňa 4.10.2016 uviedla, že odmieta zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v podobe uloženej pokuty rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č. ZS XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014, nakoľko sa nedopustila žiadneho zavineného konania, ktorým by porušila povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava (ďalej len Úrad) rozhodnutím č. R. XXX/ XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014 uložil žalobcovi pokutu 1.500 Eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie bolo zistené dňa 29. 5. 2014 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti pani S. N.. Porušenie podľa Úradu spočívalo v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na ambulancii urgentného príjmu žalobcu dňa X. X. XXXX nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Žalovaná ďalej uvádza, že dňa X. X. XXXX P. X:XX hod. bola na urgentný príjem žalobcu privezená pacientka ambulanciou rýchlej lekárskej pomoci ( ďalej len RLP). Lekár RLP žalovanej ako službukonajúcej lekárke zreferovala stav pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu s pravdepodobnou spojitosťou pri progrese onkologického ochorenia. Úrad vo svojom rozhodnutí považuje za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, že žalovaná nevykonala pacientke odborné vyšetrenie, ktoré však už bolo vykonané lekárom RLP, ktorý žalovanú o jeho výsledkoch informoval a na základe nich žalovaná ordinovala RTG brucha, hrudníka a základné odbery - krvný obraz a biochémiu, infúziu FR s Deganom. Symptómy náhlej brušnej príhody žalovaná neprehliadla, podozrenie na náhlu brušnú príhodu jej boli zrejmé z vyjadrenia lekára RLP a vyšetrenia, ktoré pacientke ordinovala, boli nevyhnutné pre ďalší postup správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Vyšetrenia ordinované žalovanou pacientke sú základným a prvoradým postupom na včasné potvrdenie diagnózy náhlej brušnej príhody, pričom až podľa ich výsledkov sa dopĺňajú ďalšie, časovo a finančne náročnejšie vyšetrenia. Po naordinovaní vyšetrení sa žalovaná venovala preštudovaniu dostupnej zdravotnej dokumentácie pacientky, medzitým žalovanú privolali k pacientovi na urologické oddelenie, pre ktoré ako službukonajúca lekárka urgentného príjmu mala tiež zabezpečovať službu. O 6:15 hod. bola informovaná o výsledkoch odberov a realizácii RTG a odišla na ambulanciu. V tom sa stav pacientky náhle zhoršil, o 6:30 hod. žalovaná konštatovala u pacientky exitus letalis.

4. Žalovaná postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke štandardne s ohľadom na okolnosti prípadu a ďalšie povinnosti, ktoré ako službukonajúca lekárka aj pre urologické oddelenie mala. Zo žiadneho interného predpisu žalobcu nevyplývala povinnosť službukonajúcemu lekárovi bez výnimky osobne preberať pacientov na ambulancii urgentného príjmu a zaužívaná prax to len potvrdzovala. Takúto povinnosť žalobca zaviedol až po ukončenom výkone dohľadu č. 53/2014 v rámci prijatých nápravných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. Žalobca listom zo dňa 15. 6. 2014 oznámil Úradu prijatie nápravných opatrení, a to: u každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom na ordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta. Aj keby žalovaná v čase privezenia pacientky posádkou RLP postupovala v zmysle vyššie uvedeného pokynu žalobcu prijatého v rámci nápravného opatrenia, jej postup by sa nijako neodlišoval. Pacientke by po vyšetrení naordinovala tie isté vyšetrenia a také isté odbery, ako to vykonala v prípade pacientky telefonicky a s ďalšími vyšetreniami by sa rovnako čakalo až do získania výsledkov odberov a RTG záznamov, ako to bolo aj v prípade pacientky. Žalovaná tak pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dňa 8. 1. 2014 neporušila povinnosti pri plnení pracovných úloh ani v priamej v súvislosti s ním, dôrazne popiera tvrdenie žalobcu, podľa ktorého smrť pacientky nastala dôsledkom poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovanou, nakoľko následok v podobe úmrtia pacientky ani Úrad vôbec nedáva do príčinnej súvislosti s vytýkaným porušením povinností poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Vzhľadom na neexistenciu príkazu žalobcu ako zamestnávateľa na prevzatie každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP osobne lekárom zrealizovaním objektívneho vyšetrenia, žalovaná nevedela, že svojím konaním, ktoré bolo v súlade s bežnou lekárskou praxou na oddelení urgentného príjmu, môže porušiť povinnosti pri plnení pracovných úloh a spôsobiť zamestnávateľovi škodu a vzhľadom na okolnosti, ako aj na svoje osobné pomery ani vedieť nemohla. Uplatnenie ustanovenia § 179 ods.1 Zákonníka práce je vylúčené, keďže žalovaná sa v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientke dňa X. X. XXXX

nedopustila žiadneho zavineného konania, ktorým by porušila povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a žalobca ako zamestnávateľ zavinenie žalovanej ako zamestnankyne vôbec nepreukázal. Žalovaná tak nezodpovedá žalobcovi za uplatnenú škodu v podobe uloženej pokuty Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Trnava. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca ako účastník konania vo veci uloženia pokuty nerealizoval žiadne zo svojich zákonných práv účastníka správneho konania (neoboznámil sa so spisom, nenavrhol vykonať dôkazy,...), dokonca ani nezaslal vyjadrenie vo veci začatého správneho konania. Žalobca bol nečinný nielen počas konania o uloženie pokuty, ale aj počas výkonu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, proti protokolu číslo XX/XXXX po vykonanom dohľade zo dňa 2. 5. 2014 nepodal žiadne námietky. Na odvrátenie škody v správnom konaní o uložení pokuty žalobca žiadnym spôsobom nezakročil, svoje práva nebránil, nevyužil zákonné možnosti, ktoré mu ako účastníkovi konania priznáva . Neurobil tak aj napriek závažným výhradám žalovanej uvedeným vo vyjadrení žalovanej zo dňa 10. 9. 2014 proti záverom Úradu obsiahnutým v rozhodnutí o uložení pokuty, a to v čase, kedy ešte mohol podať proti predmetnému rozhodnutiu Úradu opravný prostriedok - rozklad. Protiprávne konanie poškodeného spočívajúce v porušení zakročovacej povinnosti podľa § 417 OZ, ktoré bolo príčinou vzniku škody alebo jej zväčšenia, zakladá spoluúčasť poškodeného na škode. Vzhľadom na nekonanie žalobcu v konaní o uloženie pokuty, čím sa dopustil porušenia zakročovacej povinností pri hroziacej škode, bola škoda spôsobená zavinením samotného žalobcu, a preto si ju v zmysle § 441 znáša sám. Žalovaná namieta skutočnosť, že žalobca ako zamestnávateľ neprerokoval požadovanú náhradu škody so žalovanou a jej vznik žalovanej neoznámil v zákonnej jednomesačnej lehote, že žalobca pri uplatnení náhrady škody voči žalovanej túto vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov, čím konal v rozpore s ustanovením § 191 ods. 2,4 ZP. Na základe uvedeného žalovaná nesúhlasí s povinnosťou na zaplatenie peňažnej sumy, ktorá jej bola uložená platobným rozkazom, nakoľko žalobcom uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu.

5. Žalobca vo svojom ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 24.11.2016 poukazuje na ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Právoplatným rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava bola žalobcovi za nevykonanie odborného vyšetrenia (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.- Správny delikt) uložená pokuta vo výške 1.500 Eur. Vzhľadom k uvedenému je Okresný súd viazaný výrokom rozhodnutia, ktorý vydal orgán štátnej správy vykonávajúci kontrolu na úseku zdravotnej starostlivosti ( štátny orgán vyriešil otázku porušenia právnej povinnosti). Argumentáciu žalovanej týkajúcej sa rozporovania skutkového stavu v tom, či došlo k protiprávnemu konaniu, považujeme za neopodstatnenú a nedôvodnú, a to do času pokiaľ nebude zrušené právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré je pre súd záväzné. Ďalej uvádza, že Úrad v zmysle platných právnych predpisov nedisponuje kompetenciami vyjadrovať sa k príčinnej súvislosti medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti a vznikom úmrtia pacienta. V danom prípade je preto potrebné skúmať, či sú splnené podmienky zodpovednosti zamestnanca za škodu, či došlo ku škode, tzn. k úhrade pokuty (nie úmrtiu pacienta), k zavinenému protiprávnemu konaniu zamestnanca a či je daná príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca má za to, že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovanej pri plnení pracovných úloh, v priamej súvislosti s nimi (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.,), k čomu dospel žalobca na základe prieskumu škody a prerokovaní jej úhrady v škodovej komisii v rámci svojich interných mechanizmov. Ohľadne povinnosti žalobcu odvrátiť hroziacu škodu uvádza, že namietané pochybenie riadne preskúmal a využil prostriedky v rámci správneho konania, pričom písomné stanovisko žalovanej bolo pri šetrení a rozhodovaní Úradu vzaté do úvahy. Postup žalobcu, kedy voči rozhodnutiu Úradu nepodal v zákonnej lehote rozklad, nemožno považovať za porušenie povinností, pokiaľ mal za to, že správny orgán postupoval v súlade so zákonom a svoje rozhodnutie dostatočne presvedčivo odôvodnil. Žalobca ďalej uvádza, že škoda bola opakovane so žalovanou v rámci bežnej zamestnaneckej činnosti prerokovaná, žalovaná mala vedomosť o rozhodnutí správneho orgánu a opakovane bola vyzvaná na úhradu škody. Z ustálenej judikatúry, ako aj zo znenia § 191 ods. 2 a 4 Zákonníka práce vyplýva, že nemožno vyvodiť záver, že prerokovanie náhrady škody so zamestnancom a s odborovým orgánom má charakter procesnoprávnej podmienky, ktorej nedostatok by bránil uplatneniu nároku v súdnom konaní. V prípade, že zamestnávateľ uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorej výšku určil bez prerokovania so zamestnancom a s príslušným odborovým orgánom a zamestnancovi výšku škody vôbec neoznámil,

ide o nárok, splatnosť, ktorého v zmysle Zákonníka práce ešte nenastala. V tomto prípade sa náhrada škody stáva splatnou do troch dní odo dňa, keď návrh na začatie súdneho konania bol zamestnancovi doručený a dôsledky omeškania nastanú až uplynutím tejto lehoty.

6. Žalovaná v rámci dupliky vo svojom ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 27.11.2016 uviedla, že žalobcovi vznikla škoda uložením pokuty za správny delikt, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne. Správny delikt je postihovaný zásadne bez ohľadu na zavinenie. Pri všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu sa však nevyhnutne vyžaduje zamestnancovo zavinenie. Rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Trnava o uložení pokuty žalobcovi v žiadnom prípade nepreukazuje, že zo strany žalovanej ako zamestnankyne došlo k zavinenému porušeniu povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, ako sa to snaží prezentovať žalobca. Žalovaná postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke štandardne s ohľadom na okolnosti prípadu a ďalšie povinnosti, ktoré ako službukonajúca lekárka aj pre urologické oddelenie mala. Zo žiadneho interného predpisu žalobcu nevyplývala povinnosť službukonajúcemu lekárovi bez výnimky osobne preberať pacientov na ambulancii urgentného príjmu a zaužívaná prax to len potvrdzovala. V uvedenej súvislosti navrhla žalovaná vypočuť svedka. Aj keby v čase privezenia pacientky posádkou RLP postupovala žalovaná v zmysle pokynu žalobcu, ktorý prijal až v rámci nápravného opatrenia, jej postup by sa nijako neodlišoval. Pacientke by po vyšetrení naordinovala tie isté vyšetrenia a také isté odbery (krvný obraz a biochémiu), ako to vykonala v prípade pacientky a s ďalšími vyšetreniami by sa rovnako čakalo až do získania výsledkov odberov a RTG záznamov. Žalovaná teda nevedela, že svojím konaním, ktoré bolo v súlade s bežnou lekárskou praxou na oddelení urgentného príjmu (nejednalo sa o žiaden exces ), môže porušiť povinnosti pri plnení pracovných úloh a spôsobiť zamestnávateľovi škodu a vzhľadom na okolnosti, ako aj na svoje osobné pomery ani vedieť nemohla. Žalovaná ako službukonajúca lekárka sa tak pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke dňa X.X XXXX nedopustila žiadneho zavineného konania, ktorým by porušila povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a žalobca zavinenie žalovanej ani vôbec nepreukázal. Keďže absentuje zavinené protiprávne konanie zamestnanca, nie sú v danom prípade splnené zákonné podmienky zodpovednosti zamestnanca za škodu. Žalovaná preto nezodpovedá žalobcovi za uplatnenú škodu v podobe uloženej pokuty. Počas konania o uložení pokuty, ale aj počas výkonu dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý mu predchádzal, bol žalobca nečinný. O priebehu správneho konania o uloženie pokuty žalobca žalovanú vôbec neinformoval, ani nepožiadal o vyjadrenie sa k upovedomeniu o začatí správneho konania. Kópiu rozhodnutia o uložení pokuty jej poskytol až na vlastné vyžiadanie. Žalovaná svoje vyjadrenie k rozhodnutiu o uložení pokuty predložila žalobcovi dňa 10. 9. 2014 a to v čase, kedy žalobca mohol podať proti predmetnému rozhodnutiu opravný prostriedok, žalobca napriek závažným výhradám žalovanej svoje právo na podanie rozkladu nepochopiteľne nevyužil. Žalovaná ako zamestnankyňa žalobcu nebola účastníkom správneho konania o uloženie pokuty, účastníkom konania môže byť len poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, tvrdenie žalobcu, že žalovaná sama mohla využiť procesné prostriedky, je účelové a zavádzajúce, nakoľko zákon žalovanej využitie riadnych alebo mimoriadnych procesných prostriedkov v predmetnom správnom konaní neumožňoval. Žalovaná namieta tiež skutočnosť, že žalobca na odvrátenie škody nijakým spôsobom nezakročil, čím by bolo možné hrozbu vzniku škody v podobe uloženej pokuty odvrátiť. Žalobca bol zrejme uložením pokuty uzrozumený s vedomím, že si uloženú pokutu z titulu všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu uplatní následne voči žalovanej.

7. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov navrhnutých sporovými stranami, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to pracovnou zmluvou a dohodou o zmene pracovných podmienok, rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava č. R. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014, vyjadrením žalovanej k rozhodnutiu ÚDZS z 10.9.2014 (č.l 47), výpisom z bankového účtu navrhovateľa, zápisnicou zo škodovej komisie zo dňa 26. 11. 2015, vyjadrením lekárky RLP a primára oddelenia urgentnej medicíny k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti zo dňa 19.1.2014, vyjadrením primára urgentného príjmu k sťažnosti, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

8. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobca sa žalobou domáha náhrady škody voči žalovanej titulom pracovnoprávnej zodpovednosti, čiže na základe existencie pracovného pomeru medzi sporovými stranami. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená uložením, resp. uhradením sankcie - pokuty uloženej Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pre pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi. Žalobca od počiatku tvrdil, že žalovaná nesie plnú zodpovednosť na vzniku

škody z dôvodu, že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej pri plnení pracovných úloh, respektíve v priamej súvislosti s ním (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. ).

9. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná vykonávala v čase škodovej udalosti (príjmu pacientky) na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 31. 8. 2012 funkciu lekára pre žalobcu - Fakultnú nemocnicu v Trnave, dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 01.9.2013 bol pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú.

10. Sporným medzi účastníkmi nebola ani skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou -pobočka Trnava rozhodnutím č. R. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014 uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.500 Eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov( ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.), t. j. za porušenie povinností poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie spočívalo v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na ambulancii Urgentného príjmu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa X.X.XXXX nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedené porušenie bolo zistené dňa 29. 5. 2014 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientke S. N.. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán prostredníctvom skupiny vykonávajúcej dohľad realizoval dňa 17. 1. 2014 výkon dohľadu u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zistil, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na ambulancii urgentného príjmu dňa 8. 1. 2014 nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedenej pacientke bola poskytovaná zdravotná starostlivosť dňa X. X. XXXX, kedy bola k nej vyslaná posádka RLP poskytovateľa zdravotnej starostlivosti z dôvodu, že ide o onko- pacientku (koža a lymfatické uzliny ), ktorá zvracala čierny obsah, ťažko sa jej dýchalo, mala výrazný opuch celého tela. Pacientka bola posádkou RLP odovzdaná na chirurgickej ambulancii urgentného príjmu o 5,15 hod, bola stanovená diagnóza náhla príhoda brušná v.s. ileus, dyspnoe, melanóm s metastázami. Telefonicky bol informovaný službukonajúci lekár o klinickom stave pacientky aj s diagnostickou úvahou lekárky RLP. Službukonajúcemu lekárovi bola odovzdaná informácia o akútnosti brušného nálezu s pravdepodobnou spojitosťou pri progrese onkologického ochorenia. Službukonajúca lekárka ordinovala základné odbery - krvný obraz a biochémiu , RTG snímky (denník, brucho) a infúziu FR s Deganom. Asi o 6,15 hod. bola službukonajúca lekárka informovaná o výsledkoch odberov, o realizácii RTG a odišla do ambulancie. Vtom sa stav pacientky náhle zhoršil, začala profúzne zvracať tmavý obsah. Po príchode lekárky na ambulanciu mala pacientka nehmatný pulz, dýchanie bolo s dlhými apnotickými pauzami. Vzhľadom na pokročilé onkologické ochorenie nebola pacientka resuscitovaná. Službukonajúca lekárka skonštatovala o 06,30 hod. exitus letalis.

11. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán konštatoval, že v danom prípade došlo zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti k porušeniu § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. Výkonom dohľadu boli súčasne zistené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie (absencia informovaného súhlasu, nedostatočná lekárske zápisy v zdravotnej dokumentácii (ktoré nedostatky boli oznámené úradu trnavského samosprávneho kraja). Z vykonaného dohľadu bol vyhotovený protokol číslo 53/2014 o vykonanom dohľade zo dňa 2.5.2014, poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti bol doručený dňa 15. 5. 2014, tento proti protokolu námietky nepodal. Listom zo dňa 15. 6. 2014 oznámil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v súvislosti s protokolom uloženou povinnosťou prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, prijatie nápravných opatrení. U každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom naordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta.

12. Pri ukladaní pokuty správny orgán prihliadol na závažnosť zistených nedostatkov spočívajúcich v tom, že u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu nebolo zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Službukonajúca lekárka prehliadla symptómy svedčiace pre náhlu

brušnú príhodu s tým, že ide o pacientku s onkologickým ochorením v pokročilom štádiu, a preto nerealizovala odborné vyšetrenia u pacientky, u ktorej bolo vyslovené podozrenie na náhlu brušnú príhodu. Službukonajúca lekárka sa prioritne sústredila a spoľahla na informácie od lekárky z posádky RLP, že ide o onkologickú pacientku opakovane vyšetrenú na urgentnom príjme 3 dní predtým a prvotne nariadila len odbery a RTG vyšetrenie.

13. Uvedenú škodu žalobca uhradil dňa 14.10.2014, ktorá skutočnosť vyplýva z predloženého dokladu o úhrade.

14. Spornou otázkou v predmetnej veci je posúdenie, či konaním žalovanej došlo k porušeniu povinnosti pri plnení pracovných úloh, respektíve v priamej súvislosti s ním. Žalobca v uvedenej súvislosti poukazuje na ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Právoplatným rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava bola žalobcovi za nevykonanie odborného vyšetrenia (poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.) uložená pokuta vo výške 1.500 Eur. Vzhľadom k uvedenému je Okresný súd viazaný výrokom rozhodnutia, ktorý vydal orgán štátnej správy vykonávajúci kontrolu na úseku zdravotnej starostlivosti ( štátny orgán vyriešil otázku porušenia právnej povinnosti). Argumentáciu žalovanej týkajúcu sa rozporovania skutkového stavu v tom, či došlo k protiprávnemu konaniu, považoval žalobca za neopodstatnenú a nedôvodnú, a to do času, pokiaľ nebude zrušené právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré je pre súd záväzné.

15. Za účelom oboznámenia sa s existujúcou praxou prijímania pacientov na urgentnom príjme a porovnania postupu službukonajúcej lekárky v rozhodnom období boli v konaní navrhnutí svedkovia tak zo strany žalovanej, ako i zo strany žalobcu.

16. Z výpovede svedka navrhnutého žalovanou O.. Ľ. X., ktorý bol bývalým kolegom žalovanej, jeho špecializácia je urológia, ohľadne prijímania pacientov na urológii vyplynulo, že bežná prax v tom čase na urgentnom príjme bola taká, že urológovia mali špecifické postavenie, nakoľko okrem služby na urgentnom príjme zabezpečovali lekársky i urologické oddelenie. Keď sa niečo dialo na urológii a bol príjem pacienta, od RZP alebo RLP preberali pacientov telefonicky s tým, že inštruovali o ďalšom postupe, až po vyriešení situácie na urológii sa lekár mohol dostaviť na urgentný príjem a vyšetriť pacienta osobne a pokračovať v službe. Bolo to bežné, že lekár neprevzal pacienta od RZP osobne. Aj on sám tak fungoval, že niekedy nebolo potrebné osobne preberať pacienta, keď išlo o menej vážny stav, ak bolo potrebné počkať na výsledky laboratórnych testov. Na urgentnom príjme bežne bývali štyria lekári -špecialisti, a to chirurg, internista, neurológ a traumatológ, keďže nemocnica nedisponovala dostatočným počtom chirurgov, niekedy sa stávalo, že na urgentnom príjme museli slúžiť aj urológovia. Svedok ďalej uvádza, že zamestnávateľ o situácii vedel, opakovanie ho na uvedené upozorňovali, opakovane im bolo povedané, že sú urológovia, síce boli pridelení konkrétne na urgentný príjem, ale s tým, že keď sa kdekoľvek v nemocnici vyskytne urologický problém, je automatické, že ich zavolajú. Svedok uvádza, že v roku 2014 boli na urgentnom príjme štyria lekári. Lekár vždy musel sám vedieť zhodnotiť a rozhodnúť, čo je vzhľadom na situáciu urgentnejšie. Upozorňoval tiež, že RZP alebo RLP boli dosť zneužívané a možno aj 80 % pacientov nebolo naozaj indikovaných na prevoz záchrannou službou. Keď bol on na inom oddelení a prišiel pacient na urgentný príjem cez RLP, vždy ho sestra našla telefonicky, on si odkonzultoval stav, ona pacienta písomne preberala a podľa situácie ho prišiel on osobne preberať, zhodnotiac pacienta, pri ktorom bol aktuálne mimo príjmu a pacienta, ktorý bol na urgentnom príjme. Posádka RLP cez telefón uviedla ich vlastné posúdenie a výsledky ich vyšetrení a podľa toho on zhodnotil postup. Bol odkázaný na informácie od posádky RZP, keďže máloktorý pacient mal so sebou zdravotnú dokumentáciu. Nie vždy bolo možné preberať si pacienta priamo od posádky RZP, aj vzhľadom na vzdialenosti miestností v rámci nemocnice nemohli čakať 5 až 10 minút, ak mali ďalší výjazd, vtedy automaticky preberala sestra, keď bol pri inom pacientovi, vždy to bolo na zhodnotení urgentnosti i u jednotlivých pacientov.

17. Svedok navrhnutý žalobcom O.. S. S., ktorý je zamestnancom žalobcu, je primárom urgentného príjmu, a teda v čase služby na urgentnom príjme je nadriadený žalovanej. Na otázku ohľadne náplne práce službukonajúceho lekára na chirurgickej ambulancii urgentného príjmu uvádza, že náplňou práce je aj zastrešovania urologického oddelenia, čiže starostlivosť o pacientov, ktorí prídu na urgentný príjem

s chirurgicko-urologickými ochoreniami a zároveň poskytovanie zdravotnej starostlivosti na urologickom oddelení. Ohľadne postupu službukonajúceho lekára urológa na urgentnom príjme uvádza, že ako poskytovateľ musí každého pacienta prijať do nemocnice, musí ho prevziať, či telefonicky alebo osobne, je na úvahe službukonajúceho lekára v súvislosti so zdravotným stavom pacienta. Keď privezú pacienta s nezávažným stavom, môže ho prevziať telefonicky, v prípade život ohrozujúceho stavu, je nutné osobné prevzatie lekárom. Na otázku, aký postup bol prípustný a aký zároveň vyžadovala fakultná nemocnica v januári 2014 od lekára- urológa slúžiaceho na urgentnom príjme, ak sa tento v čase privezenia pacienta na urgent nachádzal na inom oddelení pri inom pacientovi, odpovedal, že, keď sa jednalo o život ohrozujúci stav, bolo nutné kontaktovať službukonajúceho chirurga. Na otázku žalobcu uvádza, že je vyššia priorita prevziať pacienta v život ohrozujúcom stave (za takýto sa vždy podozrenie na akútnu brušnú príhodu považuje) ako zavedenie katétra pacientovi hospitalizovanému na urologickom oddelení. Ďalej na otázky zo strany žalovanej odpovedá, že na chirurgickej ambulancii urgentného príjmu slúžia chirurgovia aj lekári bez špecializácie zaradení v študijnom odbore chirurgia alebo urológia. Ak slúži na urgente chirurg, tiež sa stará o pacientov hospitalizovaných na urgentnom v oddelení. Pri preberaní pacienta na urgentnom príjme vychádzajú z informácií od lekára RLP. Na otázku, aké údaje sa zapisujú do zdravotnej dokumentácie pacienta uvádza, že všetko to, čo sa s pacientom robí, nie je možné ošetriť pacienta bez toho, aby to nebolo zapísané v dokumentácii, zavedenie katétra sa zapisuje do zdravotnej dokumentácie.

18. V ďalšom vyjadrení zo dňa 26. 7. 2018 žalobca zdôrazňuje a upozorňuje na to, že ordinovať vyšetrenia pacientovi privezenému na urgentný príjem po predchádzajúcom telefonickom zhodnotení jeho zdravotného stavu bolo možné iba za výnimočnej situácie a to vtedy, ak lekár - urológ v tom čase poskytoval zdravotnú starostlivosť inému pacientovi, ktorého zdravotný stav bol v porovnaní s pacientom privezeným na urgentný príjem urgentnejší. Žalovaná tvrdila, že v čase prijatia pacientky bola prítomná pri pacientovi na urologickom oddelení, čo bolo dôvodom, prečo pacientku osobne neprijala a osobne nevyšetrila, ale ordinovala jej vyšetrenia po telefonickom rozhovore s lekárom rýchlej lekárskej pomoci. Žalobca však zistil, že v žiadnom z preštudovaných chorobopisov všetkých pacientov v tom čase hospitalizovaný na urologickom oddelení sa nenachádzal záznam od žalovanej, tzn. žalovaná neposkytovala zdravotnú starostlivosť žiadnemu z pacientov hospitalizovaných v tom čase na urologickom oddelení. Ak by tomu tak bolo, žalovaná bola povinná urobiť do zdravotnej dokumentácie pacienta resp. do chorobopisu o tom záznam. V rámci uvedeného navrhuje žalobca, aby súd žalovanú vyzval na predloženie chorobopisov pacientov hospitalizovaných na urologickom oddelení dňa X. X. XXXX S. Č. XX,XX hod. K tvrdeniu žalovanej, že ako lekárka so špecializáciou urológia nebola oprávnená na urgentnom príjme bez dohľadu lekárov v iných špecializáciách poskytovať pacientom zdravotnú starostlivosť samostatne, žalobca uvádza, že ako službukonajúca lekárka urgentného príjmu mala možnosť v prípade potreby konzultovať stav s atestovaným chirurgom, ktorý je vždy prítomný na chirurgickej klinike, ktorá sa nachádza v rovnakej budove ako urgentný príjem. 19. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní poukazoval na výnos Ministerstva zdravotníctva o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie zdravotníckych zariadení, v rámci ktorého musí byť urgentný príjem zabezpečený minimálne dvoma lekármi z odborov: chirurgia, interné lekárstvo alebo urgentná medicína. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná ako lekárka so špecializáciou urológia nebola oprávnená samostatne bez dohľadu lekárov v týchto špecializáciách na urgentnom príjme poskytovať zdravotnú starostlivosť, nepatrí do kompetencie urológa posudzovať urgentné stavy, ako napríklad akútne brucho. Skutočnosť, že urológovia slúžili na urgentnom príjme, vyplývala z nedostatočného personálneho zabezpečenia nemocnice.

20. Z výnosu č.44/2008 Ministerstva zdravotníctva SR č.44/2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, druhá časť týkajúca sa Minimálnych požiadaviek na personálne zabezpečenie ústavných zariadení, oddiel 1 bod 8 vyplýva, že na urgentnom príjme alebo v centrálnom príjme musia byť v každej zmene najmenej dvaja lekári s príslušným profesijným titulom podľa tabuliek číslo 3 a 4. V prijímacej ambulancii musí byť v každej zmene najmenej 1 lekár s príslušným profesijným titulom podľa tabuliek číslo 3 a 4. Z uvedenej tabuľky číslo 3 (príslušné profesijné tituly lekárov na poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti na jednotlivých oddeleniach pre dospelých ) riadok 47 vyplýva, že na centrálnom príjme/urgentnom príjme /prijímacej ambulancii sa vyžaduje prítomnosť lekára so špecializáciou lekár urgentnej medicíny ( chirurg), internista.

21. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

Podľa §1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje , ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa §13a ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, zamestnávateľ je povinný požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ. Ak škodu spôsobil zamestnanec, ktorý je štatutárnym orgánom sám alebo spoločne s podriadeným zamestnancom, náhradu škody určí orgán uvedený v § 4.

Podľa §13a ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti môže zamestnávateľ určiť nižšou sumou, ako je skutočná škoda alebo ako je štvornásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Ak skutočná škoda spôsobená z nedbanlivosti je nižšia ako jeden funkčný plat alebo priemerný mesačný zárobok zamestnanca, suma náhrady škody musí byť najmenej jedna tretina skutočnej škody. Ak skutočná škoda spôsobená z nedbanlivosti je vyššia ako štvornásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku zamestnanca, suma náhrady škody musí byť najmenej jeden funkčný plat alebo priemerný mesačný zárobok zamestnanca.

Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185.

Podľa § 187 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), ak škodu spôsobil porušením povinností aj zamestnávateľ, zamestnanec uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.

Podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), ak zodpovedá zamestnávateľovi za škodu niekoľko zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.

Podľa § 220 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), Plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty.

Podľa § 220 ods. 2 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

22. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že pokiaľ ide o vymedzenie zákonných základných predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi sa uplatňujú príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ak ustanovenia zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme neustanovujú inak (§1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z.). Zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme vo svojich ustanoveniach neupravuje osobitne zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu, ale v ustanovení§13a upravuje len povinnosť zamestnávateľa požadovať od zamestnanca náhradu škody, jej výšku, ktorú možno požadovať od zamestnanca pri nedbanlivostnom zavinení ako aj možnosti upustenia od vymáhania zvyšnej sumy náhrady škody. Tento zákon však vo svojich ustanoveniach neupravuje základné predpoklady pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Vzhľadom na uvedené bolo

potrebné s poukazom na § 1 ods. 4 citovaného zákona subsidiárne aplikovať príslušné ustanovenia Zákonníka práce - §179 ZP.

23. V zmysle príslušného ustanovenia §179 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, pričom zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie. V posudzovanom prípade ide teda o prípad zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinností zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru, a to, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.

24. Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Škoda je majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch, pričom skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedôjde k rozmnoženiu, zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať, ak by nebolo došlo ku škodnej udalosti. Príčinná súvislosť je ďalším zo zodpovednostných predpokladov. Medzi vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom musí byť príčinná súvislosť. Zavinenie je subjektívnou právnou kategóriou, pretože vyjadruje vnútorný, psychicky vzťah škodcu k výsledku svojho konania. Zavinenie môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V pracovnoprávnej zodpovednosti forma zavinenia podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. K tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť, musia byť dané ešte 2 osobitné zodpovednostné predpoklady, a to existencia pracovného pomeru, a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.

25. V posudzovanom prípade absentujú viaceré z kumulatívnych zodpovednostných predpokladov, súd má za to, že preukázaná je danom prípade iba škoda na strane žalobcu. Existencia vzniku škody na strane žalobcu je nesporná, škoda vznikla žalobcovi v podobe uloženej pokuty rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava č. R. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014. Uvedená pokuta bola žalobcom uhradená dňa 14.10.2014. Náhrady škody vzniknutej žalobcovi úhradou uvedenej pokuty, sa domáha od žalovanej, nakoľko má za to, že žalovaná za uvedenú škodu zodpovedá titulom všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu v zmysle § 179 Zákonníka práce. Žalobca má za to, že škoda vznikla zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh žalovanou alebo v priamej súvislosti s ním. Uvedené skutočnosti žalovaná popiera. Otázku zavineného porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh žalovanou je povinný preukázať žalobca.

26. Ohľadne porušenia povinnosti žalobca vychádza z rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Trnava č. R. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 13. 8. 2014, ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.500 Euro za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov( ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.), t. j. za porušenie povinností poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie spočívalo v tom, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na ambulancii Urgentného príjmu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa X. X. XXXX nebolo u pacientky s podozrením na náhlu brušnú príhodu zo strany lekárky urgentného príjmu vykonané odborné vyšetrenie. Uvedené porušenie bolo zistené dňa 29. 5. 2014 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientke S. N.. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia bolo skonštatované: „Službukonajúca lekárka prehliadla symptómy svedčiace pre náhlu brušnú príhodu s tým, že ide o pacientku s onkologickým ochorením v pokročilom štádiu, a preto nerealizovala odborné vyšetrenia u pacientky, u, ktorej bolo vyslovené podozrenie na náhlu brušnú príhodu. Službukonajúca lekárka sa prioritne sústredila a spoľahla na informácie od lekárky z posádky RLP, že ide o onkologickú pacientku opakovane vyšetrenú na urgentnom príjme 3 dní predtým a prvotne nariadila len odbery a RTG vyšetrenie.“

27. V tomto smere súd poukazuje na §193 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom , že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti .

28. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je správnym orgánom, ktorý je oprávnený posudzovať správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti, a to v zmysle §4 ods.3 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, v ktorom je definované, kedy je zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, a v prípade zistených nedostatkov ukladať sankcie. Tento správny orgán ukladá sankcie vo forme rozhodnutí, ktoré v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku obsahujú záhlavie, výrok, odôvodnenie a poučenie o možnosti podať opravný prostriedok. Tieto rozhodnutia sú rovnako preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva. Rozhodnutie zo dňa 13. 08. 2014 nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2014 a nebolo predmetom preskúmania súdom v rámci správneho súdnictva. Za daných okolností je predmetné rozhodnutie, rozhodnutím konečným. S poukazom na § 193 ods. 1 je súd rozhodnutím takéhoto orgánu viazaný, pričom je viazaný jeho výrokovou časťou. V nej je po skutkovej stránke vymedzené aj protiprávne konanie dohliadaného subjektu, za ktoré mu bola uložená sankcia. Súd je potom týmto skutkovým vymedzením porušenia povinností (obsiahnutým vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu) viazaný.

29. V súvislosti s uvedeným však treba uviesť, že správny orgán- Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou rozhodol o porušení povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti- t.j. žalobcu, a to bez ohľadu na zavinenie. Úlohou uvedeného správneho orgánu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo posudzovanie správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, a to s ohľadom na porušenie zákona § 4 ods.3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, išlo teda o vyvodenie objektívnej zodpovednosti, čiže zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie konkrétneho zamestnanca poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného teda vyplýva, že ak správny orgán skonštatoval, že zdravotná starostlivosť poskytovateľom nebola poskytnutá správne, a za toto pochybenie uložil pokutu, neznamená to automaticky tú skutočnosť, že zo strany zamestnanca poskytovateľa došlo k zavinenému porušeniu pracovnoprávnych povinností. Správny orgán sa otázkou zavinenia konkrétneho zamestnanca žalobcu nezaoberal, posudzoval len otázku správnosti, resp. nesprávnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k pacientovi. Uvedené atribúty pracovnoprávnej zodpovednosti neboli predmetom posudzovania v konaní o uložení pokuty, tie je v tomto prípade povinný preukázať zamestnávateľ v konaní pred súdom, keďže daný nárok uplatňuje titulom všeobecnej pracovno-právnej zodpovednosti, teda nesie kompletnú dôkaznú povinnosť.

30. Úlohou súdu v tomto konaní bolo teda posúdiť, či konaním, resp. opomenutím konania, ktoré bolo žalovanej vytýkané v rozhodnutí, bola porušená povinnosť zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti. Plnením pracovných úloh je v zmysle § 220 ods.1 Zákonníka práce výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť ktorá je predmetom pracovnej cesty. Protiprávne konanie je konanie v rozpore s objektívnym právom. V oblasti pracovného práva je to konanie škodcu, ktoré je v rozpore s právnou povinnosťou vyplývajúcou pre neho z pracovnoprávneho vzťahu. Konanie zamestnanca, ktoré bude mať relevantné právne dôsledky, môže spočívať v konaní alebo opomenutí konať. Porušenie povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže spočívať v porušení ustanovení Zákonníka práce, ustanovení kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, určených pracovných postupov, ale aj z ustanovení pracovnej zmluvy alebo iných právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter. Za účelom ozrejmenia povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh žalovanej boli v konaní vypočutí svedkovia. Zo svedeckej výpovede oboch vypočutých svedkov vyplynulo, že bežná prax v tom čase na urgentnom príjme bola taká, že nakoľko urológovi, okrem služby na urgentnom príjme, zabezpečovali lekársky i urologické oddelenie, preberali pacientov od rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) alebo rýchlej lekárskej pomoci (RLP) telefonicky s tým, že inštruovali o ďalšom postupe, a až po vyriešení situácie na urológii sa lekár mohol dostaviť na urgentný príjem a vyšetriť pacienta osobne a pokračovať v službe. Bolo bežné, že lekár neprevzal pacienta od RZP osobne. Lekár vždy musel sám vedieť zhodnotiť a rozhodnúť, čo je vzhľadom na situáciu urgentnejšie. Nie vždy bolo možné preberať si pacienta priamo od posádky RZP, aj vzhľadom na vzdialenosti miestností v rámci nemocnice nemohli čakať 5 až 10 minút, ak mali ďalší výjazd, vtedy automaticky preberala sestra, keď bol pri inom pacientovi, vždy to bolo na zhodnotení urgentnosti u jednotlivých pacientov.

Rovnako svedok- O.. S. potvrdil možnosť prevzatia pacienta či telefonicky alebo osobne, uviedol, že je to na úvahe službukonajúceho lekára v súvislosti so zdravotným stavom pacienta. Rovnako uviedol, že náplňou práce urológa slúžiaceho na urgentnom príjme je aj zastrešovanie urologického oddelenia, čiže starostlivosť o pacientov, ktorí prídu na urgentný príjem s chirurgickourologickými ochoreniami a zároveň poskytovanie zdravotnej starostlivosti na urologickom oddelení. Z uvedeného teda vyplýva, že skutočnosť, že žalovaná osobne pacientku dňa X.XX.XXXX neprevzala od posádky RLP, ale prevzala ju telefonicky, bola v tom čase bežne zaužívanou praxou, pričom záviselo od subjektívneho posúdenia samotného lekára, či si stav pacienta vyžaduje osobné vyšetrenie alebo nie. Z uvedeného súd ustálil, že takýmto konaním sa žalovaná nedopustila porušenia žiadneho právneho predpisu, resp. porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh. Skutočnosť, že pacienta prevzala od posádky RLP telefonicky, pričom symptómy náhlej brušnej príhody neprehliadla, a vyšetrenia, ktoré indikovala, boli potrebné podľa nej na ďalší postup poskytnutia zdravotnej starostlivosti, je nutné vyhodnotiť, že išlo o subjektívne posúdenie daného stavu v danom čase žalovanou s prihliadnutím na ďalšie jej povinnosti, ktoré mala tak pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na urgentnom príjme, ako aj na urologickej ambulancii. Skutočnosť, že prijatie pacientov na urgentný príjem bol možný v tom čase aj telefonicky, preukazuje aj ten fakt, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti až v súvislosti s protokolom uloženou povinnosťou prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, oznámil prijatie nápravných opatrení v tom znení, že u každého pacienta privezeného posádkou RZP alebo RLP bude vykonávané prevzatie pacienta osobne lekárom, nie telefonicky, následne bude u pacienta realizované objektívne vyšetrenie, až na základe objektívneho vyšetrenia budú realizované odbery, RTG, USG a CT a podobné vyšetrenia. Náhla zmena stavu pacienta počas observácie bude okamžite hlásená sestrou službukonajúcemu lekárovi, ktorý je povinný pacienta vyšetriť, a až potom na ordinovať liečbu. Nebude prípustná indikácia liečby cez telefón bez objektívneho vyšetrenia pacienta. Z uvedeného potom vyplýva, že konaním, resp. opomenutím konania žalovanej nedošlo k porušeniu pracovno-právnych povinností, nakoľko v rozhodnom čase zo žiadneho právneho predpisu, resp. vnútorného usmernenie zamestnávateľa nevyplývala pre žalované povinnosť pacienta prevziať od posádky RLP osobne, takúto povinnosť zviedol žalobca až následne. Žiadne iné porušenie konkrétnej právnej povinnosti žalobca u žalovanej nepreukázal.

31. Keďže neexistoval príkaz žalobcu na prevzatie každého pacienta posádkou RZP alebo RLP osobne lekárom zrealizovaním objektívneho vyšetrenia, žalovaná tak nevedela, že svojím konaním, ktoré bolo v súlade s bežnou lekárskou praxou v rozhodnom období na urgentnom príjme, môže porušiť povinnosti pri plnení pracovných úloh a spôsobiť zamestnávateľovi škodu a vzhľadom na uvedené okolností ako aj na svoje osobné pomery ani vedieť nemohla. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani zavinenie žalovanej, rovnako ako porušenie povinností pri plnení pracovných úloh (príčinnú súvislosť bez existencie porušenia povinnosti nebolo možné posúdiť). Nakoľko absentujú základné predpoklady na vyvodenie pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca voči zamestnávateľovi, nie je možné uložiť žalovanej povinnosť na náhradu uplatnenej škody žalobcovi. Žalobca tak v otázke osvedčenia danosti a dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobou neuniesol dôkazné bremeno a preto súd jeho žalobnému návrhu nevyhovel a žalobu zamietol.

32. Navrhnutý dôkaz zo strany žalobcu, a to výzva na predloženie chorobopisov pacientov hospitalizovaných na urologickom oddelení dňa X.X.XXXX v čase prijatia pacientky súd nepripustil, nakoľko je zrejmé, že žalovaná nemá právomoc ako zamestnanec poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na voľnú dispozíciu s chorobopismi pacientov, a to ani v rámci edičnej povinnosti. Navyše takýto dôkaz súdu nepreukazuje skutočnosti nevyhnutné na vyvodenie zodpovednosti žalovanej, a to porušenie povinnosti žalovanej spočívajúcej v nesplnení povinnosti osobne prevziať pacienta na urgentnom príjme, a to aj v prípade, ak by nebol nájdený žiaden záznam preukazujúci skutočnosť o poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou inému pacientovi na urologickom oddelení, nakoľko žalovaná pripúšťa, že je možné, že záznam do zdravotnej dokumentácie nevykonala z dôvodu neodkladnosti zdravotných výkonov poskytovaných v tom čase pacientovi. Rovnako nemožno správnosť postupu žalovanej posudzovať podľa vyjadrení svedka (aj napriek tomu, že ide o odborníka- lekára) o tom, ktorý z uvedených prípadov treba zhodnotiť ako urgentnejší (či pacient s brušnou príhodou alebo pacient s potrebou zavedenia katétra), nakoľko neprináleží svedkovi hodnotiť odbornú otázku. Predmetom svedeckej výpovede sú skutočnosti, ktoré svedok vnímal svojimi zmyslami. Na posúdenie a zodpovedanie odborných otázok je v civilnom sporovom konaní oprávnená iba odborne spôsobilá osoba, resp. znalec, znalecká organizácia (§ 206, §207 , avšak žalobcom na posúdenie uvedeného nebol navrhnutý takýto dôkazný prostriedok. Na základe uvedeného nebolo možné posúdiť správnosť postupu službukonajúcej lekárky v otázke naliehavosti, resp. urgentnosti posudzovaných prípadov na základe

výpovede svedkov, resp. nebolo preukázané porušenie žiadnej jej povinnosti. Ako už bolo uvedené, bolo v plnej kompetencii lekárky zhodnotiť samostatne naliehavosť situácie tak na urgentnom príjme, ako aj na urologickom oddelení.

33. Súd okrajovo poukazuje na možné porušene § 177 Zákonníka práce zamestnávateľom, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie. Ide o prevenčné povinností, v rámci ktorých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancom také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy, a to bez ohrozenia zdravia a majetku. preventívnu povinnosť zamestnávateľa vymedzuje veľmi stručne, podrobnejšiu charakteristiku nachádzame v zákonoch o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pričom tieto stanovujú všeobecné zásady prevencie. Podľa § 5 zákona č. 124/2006 Z.Z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci k týmto zásadám okrem iného patrí najmä: prispôsobovanie práce schopnostiam zamestnanca a technickému pokroku, zohľadňovanie ľudských schopností, vlastností a možností, najmä pri navrhovaní pracoviska, výbere pracovného prostriedku, pracovných postupov a výrobných postupov s cieľom vylúčiť alebo zmierniť účinky škodlivých faktorov práce, namáhavej práce a jednotvárnej práce na zdraví zamestnanca. Za predpokladu, že zamestnávateľ zistí nedostatky týkajúce sa pracovných podmienok zamestnancov, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie. V spojení s výnosom Ministerstva zdravotníctva SR č.44/2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie ohľadne urgentných príjmov, podľa ktorého musí byť urgentný príjem zabezpečený minimálne dvoma lekármi z odborov: chirurgia, interné lekárstvo alebo urgentná medicína, má súd za to, že uvedená požiadavka nebola zo strany žalovaného splnená, keď akceptoval možnosť služby na urgentnom príjme aj lekárovi so špecializáciou urológia, a to popri súčasnom výkone služby na urologickom oddelení. Na uvedenom nič nemení ani argumentácia žalobcu o možnej konzultácii službukonajúceho lekára urológa s atestovaným chirurgom. Súd má za to, že neboli splnené prevenčné povinnosti zamestnávateľa, a to aj popri tom, že o uvedenej situácii ohľadne nedostatku personálneho zabezpečenia vedel, tak ako to uviedol svedok. Práve zanedbanie prevenčných povinností zamestnávateľa v oblasti personálneho zabezpečenia odborne spôsobilých lekárov na urgentnom príjme, môže byť dôvodom porušení v poskytovaní zdravotnej starostlivosti správne, tak ako to v konečnom dôsledku konštatoval aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

34. Ďalšími námietkami žalovanej ohľadne porušenia zakročovacej povinností podľa § 417 Občianskeho zákonníka zo strany žalobcu sa súd nezaoberal, nakoľko to považoval za nadbytočné vzhľadom na zamietnutie žaloby.

35. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti (skutkové závery zistené vykonaným dokazovaním a ich právne posúdenie) mal súd za to, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať zavinené porušeniu pracovnoprávnych povinností zo strany žalovanej, ktorej následkom by bola vzniknutá škoda na majetku žalobcu, ktorá nastala uložením sankcie vo forme pokuty Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vzhľadom na uvedené (t.j. absenciu viacerých z kumulatívnych zodpovednostných predpokladov) súd žalobný návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

36. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech, vznikol jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi a to v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).