Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-37-2019.pdf
PDF · 209.74 KB
No categories available
11S/37/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Milana Straku, v právnej veci žalobcu: H. L. spol. s r.o., so sídlom J. P. XX, XXX XX Z., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Y. B., advokát so sídlom B. sv. S. XX, XXX XX L., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.12.2018 a rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.08.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 25.02.2019 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.12.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.08.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 3.290,- Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2012, v podstate z dôvodu neuznania nároku na odpočítanie DPH z faktúr vystavených dodávateľskou spoločnosťou T., s.r.o., deklarujúc, že vykonaným preverovaním v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní sa nepreukázalo, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru a služieb od deklarovaného dodávateľa v zmysle sporných faktúr, čím podľa daňových orgánov došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“).
2. Žalobca sa petitom správnej žaloby domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Poukázal na porušenie zásady zákonnosti žalovaným a dal do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“), že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom (I. ÚS 241/07-44, bod 14).
3. Žalobca upriamil pozornosť na ním vypracované a do daňového konania predložené analytické hodnotenie dôkazov pri prijatých faktúrach od spoločnosti T. U., s.r.o., z ktorého podľa neho vyplynulo, že počet dôkazov v spise je 22 a váha dôkazov je 12,7 ku 2,1 v prospech žalobcu. Daňové orgány nepredložili podobné analytické hodnotenie dôkazov, hoci to § 3 ods. 3 daňového poriadku požaduje.
Žalobca predložil všetky dôkazy, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať. Vykonané dokazovanie nedáva oporu pre dorubenie rozdielu dane správcom dane, žalovaný však napriek tomu dorubenie potvrdil. Žalobca pripomenul, že zákon o DPH je harmonizovaný so Smernicou 2006/112/ES, pričom výklad spoločných pravidiel pre odpočet DPH obsahuje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“). Táto judikatúra je záväzná pre slovenské súdne aj daňové orgány.
4. Žalobca zdôraznil, že hmotný podklad obchodu existuje, teda nie je predmetom sporu, keď žalovaný uviedol, že „správca dane nespochybňoval reálnu existenciu tovarov alebo služieb dodaných daňovému subjektu, ale spochybnil, že boli dodané práve tým dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre“. Teda že plnenie na faktúrach nemala dodať osoba na faktúre, pričom tento záver žalovaný opiera o rôzne zistenia v prostredí dodávateľa. Na spornú otázku, či rôzne nedostatky v prostredí dodávateľov môžu byť dôvodom na neuznanie odpočtu DPH u žalobcu v pozícii kupujúceho, už podľa žalobcu dal odpoveď SD EÚ a v tejto veci má ustálený právny názor aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“). Podľa judikatúry SD EÚ najrôznejšie nedostatky v prostredí dodávateľa (napr. nepodanie daňového priznania) sú pre posúdenie zodpovednosti daňového subjektu irelevantné. Nemožno uplatňovať kolektívnu vinu. V zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov (rozsudky SD EÚ v spojených veciach C-354/03 C.; C-80/11 T.; C-18/13 T. L.; tiež rozsudky NS SR 8Sžf/9/2013; 6Sžf/10/2012; 3Sžf/1/2011; 4Sžf/16/2010). Žalovaný však v rozpore s citovanou judikatúrou SD EÚ svoj záver o nedodaní plnenia deklarovaného spornými faktúrami opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa - spoločnosti T. U., s.r.o.
5. Žalobca pripomenul, že podľa judikatúry SD EÚ dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Hoci skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu, nemožno podľa žalobcu z uvedeného vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy jeho dodávateľov. Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a faktúrou, potom vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. V posudzovanej veci žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia aj faktúrou (faktúrami). Žalobca upozornil, že na neho nemožno prenášať dôkazné bremeno z prostredia dodávateľa, lebo ide o skutočnosti mimo jeho pôsobnosti (rozsudok C-354/03 C.; tiež rozsudok NS SR 3Sžf/1/2011). Daňový subjekt nie je možné zaťažiť preukazovaním skutočností, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval (rozsudok NS SR 6Sžf/10/2012). Žalovaný však v rozpore s citovanou judikatúrou SD EÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa T. U., s.r.o., a to napr. to, že na adrese sídla sa nikto nenachádzal, chýbalo označenie spoločnosti, teda tam spoločnosť nesídli a nevykonáva ekonomickú činnosť, sú nezrovnalosti v osobe konateľa dodávateľa, dodávateľ bol neskôr ex offo vymazaný z obchodného registra, resp. bez účtovníctva, ktoré konateľ dodávateľa nepredložil, nedalo sa overiť, či dodávateľ priznal a odviedol DPH, absencia materiálno-technického, resp. personálneho vybavenia dodávateľa.
6. Podľa judikatúry SD EÚ právo platiteľa na odpočet dane z nákupov nemôže byť ovplyvnené tým, že plnenie na predchádzajúcich stupňoch obchodu bolo poznačené prípadným podvodom, bez toho, aby o tom vedel alebo mohol vedieť. Zaplatenie dane na výstupe na predchádzajúcom stupni obchodu je povinnosť a zodpovednosť dodávateľa a daňový subjekt za to nezodpovedá (rozsudky SD EÚ C-354/03 C.; C-439/04 W.). Daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o podvod (rozsudok SD EÚ C-80/11 a C-142/11 T.). Je na správcovi dane alebo orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali dvojitú podmienku neumožnenia odpočtu dane - či sa dodávateľ dopustil podvodného konania a či kontrolovaný kupujúci o tom vedel alebo mohol vedieť (NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010, 3Sžf/1/2010).
7. Žalobca namietol, že by SD EÚ požadoval prijať všetky opatrenia na preverenie obchodných partnerov, keďže kontrolná činnosť náleží len štátnym orgánom. Judikatúra požaduje nanajvýš také opatrenia od daňového subjektu, ktoré možno rozumne požadovať a ktoré zabezpečuje daňový subjekt vlastnou činnosťou. SD EÚ taktiež judikuje, že povinnosti musia byť vopred známe.
8. Žalobca vysvetlil, že podľa judikatúry SD EÚ zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať daň z faktúr vystavených dodávateľom, ak sa ukáže, že dodanie bolo síce uskutočnené, v skutočnosti však - nebolo vykonané dodávateľom ani jeho subdodávateľom, lebo nedisponovali zamestnancami ani potrebnými aktivitami, transakcia nebola zaúčtovaná v ich účtovníctve a totožnosť osôb podpísaných na faktúrach
sa ukázala nejasná - pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že predmetná transakcia je súčasťou podvodu (rozsudky SD EÚ C-18/13 T. L., C-285/11 X.). Dvojitú podmienku možno teda podľa žalobcu stručne opísať ako (1) - preukázanie daňového podvodu u predávajúceho, (2) vedomosť o tom u kupujúceho. Judikatúra SD EÚ potom ako súčasť dvojitej podmienky pre neuznanie odpočtu DPH požaduje preukázanie vedomosti žalobcu o podvode na predošlom stupni obchodu. Správca dane aj žalovaný prezentujú vo svojich rozhodnutiach subjektívnu úvahu o tom, že žalobca musel mať túto vedomosť. Žalobca v nadväznosti na to upozornil, že pojem „vedieť mal alebo vedieť mohol“ nemožno vykladať podľa subjektívnych pocitov, lebo tento pojem je definovaný v § 69 ods. 14 zákona o DPH v súvislosti s ručením za daň a v roku 2012 mal tri taxatívne znaky (1) neekonomická protihodnota na faktúre, (2) dodávateľ bol v zozname Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, (3) odberateľ ako štatutár dodávateľa; nič z toho však v spise nie je testované. Ak je tento pojem definovaný v súvislosti s ručením za daň, je logické a adekvátne ho použiť aj na testovanie dvojitej podmienky, lebo ide o ten istý zákon o DPH.
9. Žalobca prezentoval úvahu, že podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môže daňový úrad konať len to, čo mu adresne dovoľuje zákon, teda pre štátny orgán platí tzv. dovoľovací princíp. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť výklad všetkých zákonov v súlade s ústavou, teda aj výklad daňového poriadku. Vo vyrubovacom konaní sa nevykonávajú (t.j. neobstarávajú) dôkazy, len sa vyhodnocujú dôkazy dovtedy vnesené do spisu, lebo pre obe strany už platí tzv. pokoj zbraní. Správca dane vo vyrubovacom konaní obstarával dôkazy a žalovaný mu to odobril. Išlo o vypočutie svedkov, čo mu však § 68 daňového poriadku adresne nedovoľuje, teda konal nezákonne. Podľa § 24 daňového poriadku možno v konaní použiť len dôkazy získané zákonným spôsobom. Ak boli dôkazy získané nezákonným spôsobom, potom aj rozhodnutie vo veci samej je tiež nezákonné. Žalovaný sa konfrontácii s ústavne súladným názorom žalobcu vyhol, ako keby dovoľovací princíp v Ústave Slovenskej republiky vôbec nebol. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že obstarávanie ďalších dôkazov vo vyrubovacom konaní formou vypočutia svedkov bolo v záujme žalobcu, lebo za zákonnosť svojho konania zodpovedá žalovaný sám.
10. Žalobca záverom správnej žaloby prezentoval názor, že v súdenej veci nie sú dôvody na ďalšie konanie, lebo podľa relevantnej judikatúry SD EÚ nebol preukázaný zákonný dôvod na dorubenie DPH a ďalšie konanie by bolo v rozpore so zásadou zákonnosti. Keďže daňové orgány pochybili nezákonným rozhodnutím, ďalšie konanie by bolo v rozpore so zásadou primeranosti, teda pochybenie musí dopadnúť proporcionálne na daňový úrad ako porušovateľa zákona tak, že bude vo veci definitívne neúspešný. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať len to, čo im adresne dovoľuje zákon. Daňový úrad má nesporne zverené právo vybrať daň v súlade so zákonom. Ak daňový úrad svojim zavinením na prvýkrát nevydá zákonné rozhodnutie, potom prípadné ďalšie konanie vo veci samej je už neprimeraným zásahom štátneho orgánu. Nemožno totiž považovať za ústavne súladný taký postup daňových orgánov, že budú svoje zverené právo opakovane nadužívať tak, že budú vykonávať už raz neúspešne použité úkony znovu a znovu metódou skúšky a omylu, lebo takýto zásah nebol nevyhnutný, ak by prvýkrát konali podľa zákona. Podľa § 191 ods. 4 SSP správny súd môže (teda nemusí) vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca preto navrhoval a požadoval, aby správny súd rozhodnutia daňových orgánov zrušil bez vrátenia na ďalšie konanie, keďže na ďalšie konanie nie je zreteľa hodný dôvod.
11. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Označil za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že správca dane nepredložil analytické hodnotenie dôkazov, odkazujúc na ustanovenie § 3 ods. 3 daňového poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia zákona je správca dane povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Vyhodnotenie dôkazov formou číselne vyjadrenej bodovej váhy dôkazov zákon nevyžaduje. Okrem toho priraďovanie číselnej váhy dôkazom tak, ako to prezentoval žalobca, neumožňuje exaktné hodnotenie jednotlivých dôkazov. Je subjektívnym názorom žalobcu, ktorý priradil dôkazom číselné vyjadrenie ich váhy tak, aby celkové vyhodnotenie vypovedalo v jeho prospech.
12. K poukazovaniu žalobcu na ustálený právny názor SD EÚ k otázke, či rôzne nedostatky v prostredí dodávateľov môžu byť dôvodom na neuznanie odpočítania DPH daňovému subjektu v postavení kupujúceho, žalovaný uviedol, že dôvodom na nepriznanie nároku daňového subjektu na
odpočítanie DPH podľa napadnutého rozhodnutia neboli nedostatky na strane dodávateľov žalobcu. Dôvodom bolo, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že dodania boli uskutočnené tak, ako to bolo deklarované preverovanými faktúrami. Žalobca tým, že vstúpil do obchodných vzťahov so spoločnosťami, ktoré si podľa svojho vlastného vyjadrenia nepreveroval, ani to nerobí, ani sa nezaujímal o ich materiálno-technické ani personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či sú schopné požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť.
13. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu, že sa vyhol konfrontácii s požadovanou relevantnou judikatúrou SD EÚ a zotrval na svojom stanovisku, že judikatúra SD EÚ priamo predpokladá, že daňový subjekt vykoná všetky opatrenia, aby zamedzil svojej účasti na podvodnom konaní iných subjektov, vrátane preverenia obchodných partnerov. Uvedené je v súlade s konštatovaním, že môže ísť len o opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, teda aj obozretnosť vo vzťahu k obchodným partnerom. NS SR aj v rozsudku sp. zn. 4Sžf/1/2016 upozorňuje, že štatutárny orgán spoločnosti musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti podnikateľa. NS SR zdôrazňuje povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu (najmä cez verejne prístupné obchodné, živnostenské, daňové registre a pod.). Rovnako NS SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/97/2009 upozorňuje na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.
14. Žalovaný zdôraznil, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona o DPH) spojeným s jeho dôkaznou povinnosťou. Ak správca dane pri preverovaní predložených písomností zistí skutočnosti spochybňujúce tvrdenia z predložených dokladov, je na daňovom subjekte, aby predložil ďalšie dôkazy. Nie je presne predpísané, aké dôkazy treba predložiť a správca dane ani nemôže daňovému subjektu priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/74/2017).
15. K tvrdeniu žalobcu, že pojem „vedieť mal alebo vedieť mohol“ nemožno vykladať podľa subjektívnych pocitov, lebo tento je definovaný v § 69 ods. 14 zákona o DPH, žalovaný uviedol, že uvedené ustanovenie zákona sa týka inštitútu ručenia za daň. V tomto prípade však správca dane neuplatnil voči žalobcovi ručenie za DPH, ani neuložil žalobcovi povinnosť uhradiť nezaplatenú DPH za dodávateľa, ale žalobcovi vyrubil rozdiel DPH, pretože žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočítanie DPH viaže, a to, že obchody boli nielen uskutočnené v deklarovanom rozsahu, ale aj uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/57/2017, v ktorom súd s odkazom na rozsudky SD EÚ vo veciach C-80/11 a C-145/11 uvádza, že SD EÚ predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa o zákonnom konaní obchodného partnera. V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že bude v dôkaznej núdzi.
16. Žalovaný tiež uviedol, že podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie DPH u príjemcu tovarov alebo služieb je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa. Vznik daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov žalobcu však nebol preukázaný. Žalobca tvrdil, že obchodných partnerov si nepreveroval, nezaujímal sa o ich materiálno-technické a personálne zabezpečenie. Svedkovia síce dodanie tovarov a služieb potvrdili, ale tieto tvrdenia neboli podložené vierohodnými dokladmi, účtovníctvo deklarovaných dodávateľov nemal správca dane k dispozícii. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetný tovar alebo služba dodané, nie je povinný dokazovať ich nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať
uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, inak nemôže byť v uplatnení tohto nároku úspešný.
17. Žalovaný zopakoval, že v napadnutom rozhodnutí uviedol svoje stanovisko aj k tvrdeniu žalovaného o nezákonnosti obstarania dôkazov vo vyrubovacom konaní a na tomto stanovisku zotrval. Správca dane tým, že v súlade so zákonom na základe návrhu daňového subjektu doplnil dokazovanie v priebehu vyrubovacieho konania, nespôsobil žalobcovi žiadnu ujmu ani poškodenie na jeho právach, naopak, dokazovanie vo vyrubovacom konaní (na základe vyjadrenia daňového subjektu) správca dane vykonal v záujme zabezpečenia práv daňového subjektu na riadne zistenie skutkového stavu pred vydaním rozhodnutia a v súlade s § 68 ods. 3 daňového poriadku.
18. Na vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe reagoval žalobca replikou. Zdôraznil v nej opätovne základné argumentačné tézy správnej žaloby. Pre prípad, že by sa správny súd nestotožnil s jeho argumentáciou, navrhol položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ s nasledovným znením: „S prihliadnutím na už existujúcu judikatúru SDEÚ o dvojitej podmienke neuznania odpočtu DPH (C-534/03 C.; C-439/04 W.; C-80/11 T.; C-285/11 X.; C-324/11 R. O.; C-18/13 T. L.; C-131/13 N.; C-277/14 U.) - môžu byť rôzne nedostatky v prostredí dodávateľa, napríklad také, ktoré zdôrazňuje žalovaný (nepreverovanie si dodávateľa, či má materiálno technické a personálne predpoklady na plnenie) - dôvodom na neuznanie odpočtu DPH u žalobcu v pozícii kupujúceho ?“
19. Na repliku žalobcu žalovaný duplikou nereagoval.
20. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom, vychádzajúc zo súhlasu účastníkov s takýmto postupom, majúc za to, že skutkové ani právne súvislosti prípadu a zrozumiteľne prezentovaná písomná argumentácia účastníkov konania prejednanie veci na pojednávaní nevyžadujú.
23. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012. Daňová kontrola začala dňa 14.07.2015. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 103321403/2016 zo dňa 10.06.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 28.06.2016. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril, následne správca dane so žalobcom jeho vyjadrenia prerokoval, spíšuc o tom zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 31.07.2018.
24. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období február 2012 okrem iného uplatnil právo na odpočítanie DPH celkom v sume 3.290,- Eur z nasledovných faktúr:
- č. XXXXXXXX zo dňa 01.02.2012 (základ dane 800,- Eur, DPH v sume 160,- Eur), predmet fakturácie „zabezpečenie vyvesenia golf reklamných plôch“,
- č. XXXXXXXX zo dňa 09.02.2012 (základ dane 6.200,- Eur, DPH v sume 1.240,- Eur), predmet fakturácie „zabezpečenie vypracovania vizuálnej štúdie prístavby bytov k prestavbe a nadstavbe kancelárií na bytové jednotky S. X pozemku k.ú. L.“,
- č. XXXXXXXX zo dňa 27.02.2012 (základ dane 5.950,- Eur, DPH v sume 1.190,- Eur), predmet fakturácie „zabezpečenie výroby, dodávky a montáže dreveného prístrešku na kosačky v areáli golfového klubu H. obec W.,
- č. XXXXXXXX zo dňa 29.02.2012 (základ dane 500,- Eur, DPH v sume 100,- Eur), predmet fakturácie „odmena za zabezpečenie odhŕňania snehu“,
- č. XXXXXXXX zo dňa 29.02.2012 (základ dane 3.000,- Eur, DPH v sume 600,- Eur), predmet fakturácie „dohodnutá odmena za čistenie nádvoria a pozemku spoločnosti“ (oprava oplotenia, úprava trávnatých plôch, vyčistenie ciest a chodníkov).
25. V súvislosti s preverením deklarovaných dodaní od spoločnosti T. U., s.r.o. správca dane zo spisu daňového subjektu z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 zistil, že príslušný správca dane vykonal dňa 27.11.2013 v spoločnosti T. U., s.r.o. miestne zisťovanie. Na adrese sídla spoločnosti T. SEG., s.r.o. sa nikto nenachádzal, chýbalo označenie spoločnosti, išlo o obytný dom so šiestimi bytovými jednotkami. Príslušný správca dane skonštatoval, že na adrese uvedenej v obchodnom registri spoločnosť nesídli, nevykonáva ekonomickú činnosť. Ďalej správca dane získal informácie z materiálov Okresného súdu Banská Bystrica, ktoré mal príslušný správca dane k dispozícii. Išlo o materiály z konania súdu o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom vo veci spoločnosti T.., s.r.o. W. spoločnosti T. U., s.r.o. I. P. podala súdu podnet na dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom - na zápis zmien v údajoch v časti výmazu spoločníčky a zároveň konateľky I. P. a zápisu G. X. ako nového spoločníka a konateľa spoločnosti na základe zmluvy o prevode obchodného podielu na inú osobu zo dňa 20.12.2011. Radovan X. sa vyjadril ku konaniu, uviedol, že mu žiadne doklady odovzdané neboli, nikdy v mene tejto spoločnosti nekonal a s ustanovením do funkcie konateľa nesúhlasí. Súd zápis zmien v údajoch zapísaných pre spoločnosť T. U., s.r.o. nevykonal, pretože navrhovateľka nepredložila doklad preukazujúci skutočnosť, že mala byť na valnom zhromaždení dňa 20.12.2011 odvolaná z funkcie konateľky spoločnosti a za nového konateľa mal byť vymenovaný G. X.. Príslušný správca dane, ktorý vykonával u spoločnosti T. U., s.r.o. daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby, skonštatoval, že spoločnosť T. U., s.r.o. písomnosti od správcu dane nepreberá, nepodala daňové priznania na dani z príjmov právnickej osoby za roky 2011 a 2012, posledné podala za rok 2010. Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty naposledy spoločnosť T. U., s.r.o. podala za zdaňovacie obdobia september a október 2013, ale od roku 2011 boli podávané a podpísané P. X., ktorý nebol oprávnenou osobu. Správca dane vyzval daňový subjekt na podanie daňových priznaní oprávnenou osobou. Spoločnosť T. U., s.r.o. nemala zamestnancov, naposledy podala hlásenie k dani zo závislej činnosti za rok 2010, ktoré však bolo nulové. Spoločnosť T. U., s.r.o. v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2012 formálne vykazovala vlastnú daňovú povinnosť na výstupe. Správca dane nemohol objektívne preveriť, aké zdaniteľné obchody boli zahrnuté v podanom daňovom priznaní, pretože účtovníctvo spoločnosti nebolo predložené. Správca dane na základe uvedených skutočností skonštatoval, že spoločnosť T. U., s.r.o. nevykonávala v roku 2012 ekonomickú činnosť, nemohlo teda dôjsť k dodaniu tovaru a služieb na uvedených v preverovaných faktúrach.
26. Správca dane v protokole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.06.2016, časť február 2012, skonštatoval, že na základe zistených skutočností žalobca tým, že si odpočítal DPH z faktúr, ktoré mali byť vystavené spoločnosťou T. U., s.r.o., porušil ustanovenie § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nakoľko nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u spoločnosti T. U., s.r.o. ani vystavenie faktúr a dodanie tovaru a služieb touto spoločnosťou.
27. Vo vyrubovacom konaní správca dane, reagujúc tým aj na pripomienky žalobcu vyplývajúce z jeho vyjadrenia k protokolu, dokazovanie doplnil.
28. Z výsluchu svedka P. T. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.11.2017) vyplýva, že v roku 2012 vykonával pomocné práce rôzneho druhu, napr. „na golfe kopali ryhy na ostrekovače“. Pracoval aj pre spoločnosť H. L. spol. s r.o., spoluprácu začínal cez X.. Pracoval ako živnostník. Jeho najväčším odberateľom v roku 2012 však bola spoločnosť G. z Prievidze. Či mal so žalobcom uzatvorenú nejakú dohodu, si už nespomenul. Spoločnosť T. U., s.r.o. svedok nepozná, určite pre túto spoločnosť nepracoval. P. X. pozná, tento mu zadával práce. Išlo o práce pre spoločnosť G.. Nič však vtedy X. nefakturoval. Aj X. pracoval pre spoločnosť G., dohodil svedkovi prácu, ktorý takto následne spoznal pána J.. Pre X. pracoval asi mesiac, potom prešiel k J.. Čo sa týka prác, ktoré svedkovi zadával pán J., išlo o kopanie na vodu k postrekom, robili odpaľovacie greeny, sadila sa tráva, upratoval
sa sklad, niečo sa nakladalo. Na golfe svedkovi X. nezadával žiadne práce. Svedok si pamätá, ako raz na golfe odhŕňal sneh, túto prácu mu vtedy zadal pán J.. Na J. pokyn tiež zbieral na golfe kamene. Za všetky tieto práce dostával hotovosť od pána J.. U. si tiež spomenul, že nejaké práce vykonával aj na stavbe na S. ulici v L.. Pri práci svedka a ostatných vtedy kontroloval pán J., ktorý za to svedka vyplatil v hotovosti.
29. Z výsluchu svedka P. X. (zápisnica o pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.10.2017) vyplýva, že v období od 07.07.2011 do 31.12.2012 bol splnomocneným zástupcom spoločnosti T. U., s.r.o. na základe „nejakej zmluvy“. Zamestnancom spoločnosti T. U., s.r.o. nebol. Účtovníctvo tejto spoločnosti bolo vedené elektronicky, v roku 2012 účtovníctvo viedla „pani z Brezna“. Kde sa v čase jeho výsluchu nachádzalo účtovníctvo spoločnosti T. U., s.r.o., svedok nevedel uviesť. Daňové priznania za uvedenú spoločnosť zasielala poštou účtovníčka z Brezna, niekedy daňové priznania podpisoval svedok, možno niekedy aj konateľka spoločnosti. Spoločnosť T. U., s.r.o. nemala stálych zamestnancov, všetky zákazky sa riešili subdodávateľským spôsobom, pracovníkmi na dohodu alebo živnostníkmi. Takými boli napr. pán T. z Handlovej alebo pán Z. z Prievidze. Živnostníci fakturovali svoje práce spoločnosti T. U., s.r.o. Svedok potvrdil, že pozná spoločnosť H. L. spol. s r.o. aj jej konateľa. Poznajú sa už roky, v minulosti pre túto spoločnosť niečo robil.
30. K faktúre č. XXXXXXXX, ktorou bolo uplatnené zabezpečenie reklamných plôch, svedok P. X. uviedol, že pútač 1,8 x 3 m bol ešte aj v čase výsluchu svedka umiestnený v Brezne, smer Tisovec, na betónovom plote vedľa cesty. Realizoval to „jeden pán“ z Brezna. Išlo celkom o 3 pútače. Väčšinou ich vyvesoval on. Faktúru vystavil svedok, podpis na nej je jeho. K faktúre č. XXXXXXXX, ktorou bolo uplatnené zabezpečenie vypracovania vizuálnej štúdie prístavby bytov k prestavbe a nadstavbe kancelárií na bytové jednotky S. 5 pozemku k.ú. L., svedok uviedol, že zabezpečoval od projektovej dokumentácie až po realizáciu projektu všetko. Vybavoval aj územné a stavebné konanie na základe splnomocnenia od konateľa spoločnosti H. L. spol. s r.o. Štúdie vypracúval L. U. z Prievidze. Faktúru vystavil svedok, podpis na nej je jeho. K faktúre č. XXXXXXXX, ktorou bolo uplatnené zabezpečenie výroby, dodávky a montáže dreveného prístrešku na kosačky v areáli golfového klubu H. obec W., svedok uviedol, že išlo o prístrešok v golfovom areáli v W., kde je viac prístreškov. Svedok zabezpečoval materiál, kto vykonával práce, si už nepamätal. Faktúru vystavil svedok, podpis na nej je jeho. K faktúre č. XXXXXXXX, ktorou bolo uplatnené odhŕňanie snehu, svedok uviedol, že disponovali štvorkolkou s radlicou, ktorú využívali na odstraňovanie snehu. Robilo sa to podľa potreby aj ručne. Vykonával to P. T., ktorý podľa svedka k tomu môže poskytnúť bližšie informácie. K faktúre č. XXXXXXXX, ktorou bolo uplatnené čistenie nádvoria a pozemku spoločnosti“ (oprava oplotenia, úprava trávnatých plôch, vyčistenie ciest a chodníkov), svedok uviedol, že práce vykonávali jeho nevlastný syn G. X., ďalej H. a Z. so svojimi ľuďmi. Niečo sa opravovalo, niečo bolo nové. Doklady už nemá. Faktúru vystavil a podpísal svedok.
31. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.11.2017 vykonanom s Mgr. L. J. - konateľkou žalobcu, ktorého predmetom bolo podanie vysvetlení k dodávateľsko-odberateľským vzťahom žalobcu uskutočneným v období januára 2012 až december 2012, vyplýva, okrem konateľky za žalobcu môže konať jej manžel Ing. T.. T. J. v rozsahu splnomocnenia a splnomocnený zástupca v rozsahu splnomocnenia. Splnomocnenie pre Ing. Mgr. T. J. malo byť predložené k daňovej kontrole na daň z príjmu právnických osôb za rok 2012. Konateľka žalobcu uviedla, že k obchodným transakciám s dodávateľmi žalobcu sa vyjadriť nevie, nakoľko mala na starosti každodenný chod prevádzky, pričom obchodné vedenie spoločnosti má na starosti jej manžel.
32. Z výsluchu svedka Ing. Mgr. T. J. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.02.2018) vyplýva, že spoločnosť T. U., s.r.o. pozná, konkrétne pozná P. X.. Túto spoločnosť si v roku 2012 nepreveroval a neučinil tak doposiaľ. Buraľ a rôzni jeho pracovníci vykonávali stavebné práce, ktoré svedok kontroloval. X. bol zástupcom spoločnosti Q. SK s.r.o., mal plnú moc od konateľa. O. spoločnosť robila pre žalobcu rôzne práce. Keď X. v tejto spoločnosti skončil, ponúkol svedkovi spoluprácu prostredníctvom spoločnosti T. U., s.r.o., ktorú tiež zastupoval. X. sa svedkovi preukázal plnou mocou na zastupovanie spoločnosti T. U., s.r.o. K poskytnutým službám bola podpísaná zmluva na stavebné práce, a to Zmluva o dielo na zhotovenie stavby zo dňa 03.06.2011. Či boli k ostatným službám podpísané nejaké zmluvy, si svedok nepamätá. Faktúry boli uhradené a niektoré boli aj započítané. K budovám na adrese S. X v L. svedok uviedol, že ide o dve samostatné budovy, jednu murovanú, druhú s oceľovou konštrukciou. Budovy sa nevyužívajú, nakoľko nie sú skolaudované. Boli predané, už nevie
kedy. Zmluvu o dielo na ich výstavbu podpísal za žalobcu svedok, za dodávateľa pán X.. Spoločnosť T. U., s.r.o. si vybrali, pretože X. robil v minulosti pre pána R., ktorého firma postavila budovu daňového úradu. Realizáciu stavby kontroloval svedok, a to podľa jednotlivých bodov zmluvy. Úhrady jednotlivých faktúr realizoval svedok prevodom na účet.
33. Správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.08.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3.290,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012. Skonštatoval, že svedok Vladimír X. len formálne potvrdil uskutočnenie obchodov, ale svoje tvrdenia nepodložil dôkazmi. Vladimír X. správcovi dane nepredložil originál splnomocnenia, uviedol, že pre spoločnosť T. U., s.r.o. pracoval len na základe nejakej zmluvy, nevedel uviesť meno osoby, ktorá viedla spoločnosti účtovníctvo. Tvrdil, že niektoré práce vykonával sám, dôkazom jeho odbornosti mal byť certifikát z Talianska, ktorý však správcovi dane nepredložil. Tvrdil, že pre spoločnosť T. U., s.r.o. pracovali P. T., Z. a G. X., ale P. T. tieto skutočnosti nepotvrdil, práve naopak uviedol, že spoločnosť T. U., s.r.o. nepozná. Svedok P. X. nevedel bližšie identifikovať osobu, ktorá mala vykonávať opravy strojov a zariadení, vo výpovedi ju označoval ako pán z Brezna. K dodávateľom materiálu sa vyjadroval bez bližšieho označenia osoby či spoločnosti. V súvislosti s vyjadreniami svedka P. T. správca dane skonštatoval, že vypočutím svedka P. T. sa nepotvrdilo dodanie deklarovaných zdaniteľných obchodov. P. T. spoločnosť T. U., s.r.o. nepoznal, práce na golfe a na stavbe mu zadával len pán J., ktorý ho vyplácal hneď na ruku. P. T. predložil správcovi dane faktúry, ktoré vystavil pre odberateľa R. W. H., nie pre spoločnosť T. U., s.r.o. alebo H. L. spol. s r.o. Nepoznal meno G. X., meno Z. mu bolo len povedomé. Ku svedkovi N.. T.. T. J. správca dane skonštatoval, že tento len formálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi. Poukázal na vyjadrenia svedka, že budovy, na ktorých mali byť realizované stavebné práce spoločnosťou T. U., s.r.o., sa nepoužívali, nakoľko neboli skolaudované a nakoniec boli predané, pričom svedok sa nevedel vyjadriť, kedy boli predané. Správca dane tiež poukázal na pochybnosti o origináli splnomocnenia Ing. T.. T. J. na zastupovanie žalobcu, ktoré plnomocenstvo bolo predložené až na ústnom pojednávaní dňa 26.02.2018, hoci konateľka Mgr. L. J. na ústnom pojednávaní dňa 09.11.2017 uviedla, že jej manžel mal v roku 2012 splnomocnenie na zastupovanie spoločnosti a toto splnomocnenie bolo odovzdané správcovi dane k daňovej kontrole na daň z príjmov právnickej osoby za rok 2012. Správca dane zistil, že uvedené plnomocenstvo sa v tomto spisovom materiáli nenachádzalo. Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že má pochybnosti o reálnom dodaní tovarov a služieb spoločnosťou T. U., s.r.o. a zastáva názor, že tovar a služby boli pravdepodobne zabezpečené samotným Ing. T.. T. J., o čom svedčí aj výpoveď svedka P.a T., ktorý jednal a prichádzal do kontaktu len s Ing. Mgr. T. J., pričom Štefan T. za realizované práce dostával zaplatené len od Ing. Mgr. T. J.. Pochybnosti správcu dane, ktoré boli rezultátom zistení v daňovom konaní, žalobca správcovi dane nevyvrátil.
34. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.12.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Osvojil si rozsah zistenia skutkového stavu ako aj naň nadväzujúce právne posúdenie sporných otázok. Zdôraznil, že svedkovia síce pri ústnych pojednávaniach uskutočnenie obchodov so žalobcom potvrdili, ale nepredložili o tom dôkazy, v tvrdeniach svedkov boli zistené rozpory. P. X., ktorý mal za spoločnosť T. U., s.r.o. konať ako splnomocnený zástupca, uviedol, že pre spoločnosť T. U., s.r.o. pracoval na základe nejakej zmluvy, podľa jeho vyjadrenia pre spoločnosť T. U., s.r.o. pracoval okrem iných P. T., ktorý však uviedol, že spoločnosť T. U., s.r.o. nepozná. Z vyjadrení P. T. vyplynulo, že práce v zmysle jednotlivých faktúr mu zadával pán J. ako splnomocnený zástupca žalobcu, P. X. však P. T. poznal zo spoločnosti G., keď mu tento zadával práce realizované pre spoločnosť G. (t. j. nie pre spoločnosť T. SEG., s.r.o.). Úhrady faktúr od spoločnosti T. U., s.r.o. boli smerované na účet, ktorého majiteľom bola súkromná osoba - G. X., ale na faktúrach z roku 2012 od spoločnosti T. U., s.r.o. je uvedené iné číslo účtu. Podľa žalovaného správca dane na základe zistených skutočností oprávnene spochybnil, že zdaniteľné obchody boli realizované tak, ako to bolo deklarované preverovanými faktúrami, že dodania boli realizované práve spoločnosťou T. U., s.r.o. Zistenia správcu dane nevylučujú, že dodania mohol realizovať fyzicky P. X. a ostatné spomínané osoby priamo pre daňový subjekt žalobcu (P. T. sám uviedol, že práce mu zadával pán J.), avšak nie prostredníctvom spoločnosti T. U., s.r.o., najmä keď zástupcovi žalobcu v súvislosti s obchodovaním so spoločnosťou T. U., s.r.o. postačovalo, že poznal osobu P. X., ktorý však nebol konateľom, iba splnomocneným zástupcom spoločnosti. N.. T.. J. sa nezaujímal o konateľa deklarovanej dodávateľskej spoločnosti ani o to, či táto spoločnosť má potrebné predpoklady (materiálno-technické, personálne) na realizáciu obchodov. Bolo na žalobcovi, aby pochybnosti správcu dane odstránil, pretože
pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený.
35. K dôkazom, ktoré správca dane uviedol, žalovaný poznamenal, že skutočnosti týkajúce sa sídla spoločnosti T. U., s.r.o., zistené nezrovnalosti týkajúce sa zápisu do obchodného registra spoločnosti T. U., s.r.o., nepreberanie písomností spoločnosťou T. U., s.r.o. od správcu dane, ani nepodávanie daňových priznaní spoločnosti T. U., s.r.o., resp. ich podpísanie neoprávnenou osobou, neboli dôvodom na nepriznanie nároku na odpočítanie dane. Dôvodom bolo, že žalobca vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že dodania boli uskutočnené tak, ako to bolo deklarované preverovanými faktúrami. Uvedené skutočnosti, vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach spolu s ostatnými zisteniami správcu dane, len dotvorili celkový obraz o konaní spoločnosti T. U., s.r.o., ktorá však vo vzťahu k správcovi dane nemala dôkaznú povinnosť. Táto bola na strane kontrolovaného daňového subjektu. Tento sám tým, že vstúpil do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si podľa vlastného vyjadrenia nepreveroval, ani to nerobí, ani sa nezaujímal o jej materiálno-technické ani personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazy, ktoré žalobca predložil k preverovanému odpočítaniu dane, neboli schopné osvedčiť splnenie podmienok pre odpočítanie dane. Podľa žalovaného správca dane nepreniesol zodpovednosť za dôkazy od dodávateľských spoločností, t.j. ani od spoločnosti T. U., s.r.o., na žalobcu, ale poukázal na skutočnosť, že je to kontrolovaný daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Ak tvrdí, že zdaniteľné obchody fakturované spornými faktúrami skutočne realizoval deklarovaný dodávateľ, ale z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynuli pochybnosti o uskutočnení obchodov tak, ako boli deklarované, bolo povinnosťou žalobcu, aby svoje tvrdenia podložil nespochybniteľnými a preveriteľnými dôkazmi. Žalovaný pripomenul, že správca dane nevyhľadáva za daňový subjekt dôkazy, ktorými potvrdzuje opodstatnenosť odpočítania dane, t.j. v daňovom konaní neplatí vyhľadávacia zásada.
36. K odvolacej námietke týkajúcej sa samotnej existencie faktúr, ich zaúčtovania a zaplatenia, čo malo byť dôkazom uskutočnenia zdaniteľných plnení, žalovaný uviedol, že faktúry, doklady o zaplatení a iné doklady sú dôkaznými prostriedkami podporujúcimi tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu. Predstavujú formálnu deklaráciu uskutočnenia obchodov uvedených na predložených faktúrach. Musia však preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, objekte i subjekte, t.j. musia mať povahu faktu. V danom prípade žalobca predložil listinné dôkazy, ktorými dôvodil, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak, ako to bolo deklarované predloženými faktúrami, ale šetrením správcu dane sa tieto skutočnosti nepotvrdili. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. Formálne vystavenie dokladov preukazuje len zapojenie účastníkov do transakcií a bez ďalších dôkazov nepreukazuje reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Akékoľvek písomnosti v súčasnosti možno pomerne jednoducho vyhotoviť bežne dostupnými technickými prostriedkami. V prípade, ak sú zistené okolnosti, že tieto doklady odrážajú uskutočnené zdaniteľné obchody, informácie v nich sú relevantným dôkazom. Ak však správca dane pri preverovaní týchto písomností zistí skutočnosti spochybňujúce tvrdenia z predložených dokladov, je na daňovom subjekte, aby predložil ďalšie dôkazy. Nie je presne predpísané, aké dôkazy treba predložiť a správca dane ani nemôže daňovému subjektu priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/74/2017).
37. K odvolacím námietkam týkajúcim sa spôsobu zhodnotenia dôkazov správcom dane, dôkazného bremena žalobcu a relevantnej judikatúry SD EÚ a NS SR žalovaný uviedol, že na unesenie dôkazného bremena nepostačuje predloženie formálnych dokladov, ak ich nepreukazujú ďalšie skutočnosti. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočítanie DPH viaže, a síce to, že obchody boli nielen uskutočnené v deklarovanom rozsahu, ale že boli aj uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. V tejto súvislosti žalovaný pripomenul, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť pod kontrolou daňového
subjektu, preto žalobca ako platiteľ dane mal možnosť obstarať si dôkazy, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako je to deklarované na faktúre. Je vecou platiteľa dane ako a či preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov, ak ju však nepreverí, vystavuje sa u konkrétneho druhu daní s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení neskorších predpisov riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane. Pri posudzovaní práva na odpočítanie dane musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili.
38. K námietkam súvisiacim s rozložením dôkazného bremena v daňovom konaní žalovaný poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 5Sžf/63/2011 a tiež na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009. Pripomenul tiež, že NS SR v rozsudku sp. zn. 4Sžf/1/2016 upozornil, že štatutárny orgán spoločnosti musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti podnikateľa. NS SR zdôraznil povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu (najmä cez verejne prístupné obchodné, živnostenské, daňové registre a pod.). Žalovaný tiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/42/2012, podľa ktorého „v záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislostiach s podn ikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (pozri napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. ÚS 104/2012-89 z 01.03.2012, rozsudky NS SR sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13.09.2011).“
39. Podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
40. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
41. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
42. Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
43. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
44. Podľa § 24 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
45. Podľa § 24 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
46. Podľa § 24 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
47. Podľa § 24 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
48. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/ >daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
49. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
50. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
51. Podľa § 19 ods. 2 zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
53. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
54. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
55. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu, vychádzajúc z právneho názoru prezentovaného v už právoplatnom rozsudku tunajšieho správneho súdu v obdobnej veci s totožnými účastníkmi (sp. zn. 11S/35/2019), zastáva správny súd názor, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane, vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, nakoľko
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. V prejednávanej veci nie je sporným reálna existencia tovarov a služieb dodaných žalobcovi. Sporným je, či na faktúrach č. XXXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX deklarovaný dodávateľ - spoločnosť T. U. s.r.o. - bol aj skutočným dodávateľom fakturovaných tovarov, resp. služieb v deklarovanom rozsahu, a či z tohto dôvodu vzniklo žalobcovi ako daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH. Ďalšou spornou skutočnosťou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, nakoľko podľa jeho názoru správca dane v rozpore s judikatúrou SD EÚ a judikatúrou NS SR neprimerane (nezákonne) prenášal na žalobcu dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré však žalobca nemohol zabezpečiť.
56. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z pomerne rozsiahleho dokazovania, efektívne orientovaného na predmet daňového konania, keď jednak využili zistenia z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 vykonanej u žalobcu, ako aj skutočnosti zistené v rámci vyrubovacieho konania vykonaného po daňovej kontrole DPH za jednotlivé mesiace (zdaňovacie obdobia) roku 2012. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované spoločnosťou T. U., s.r.o. tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Je pritom zrejmé, že správne orgány nespochybnili samotné uskutočnenie zdaniteľných plnení, iba to, že boli realizované na faktúrach uvedenou dodávateľskou spoločnosťou MEJ. U., s.r.o. Správne orgány získali také dôkazy, ktoré nenapomohli objasniť sporné dodania, naopak, tieto viedli k odôvodneným pochybnostiam o reálnosti zdaniteľných plnení. Spoločnosť T. U., s.r.o. v rozhodnom období na adrese svojho sídla nesídlila, nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, nemala žiadnych zamestnancov. Svedok P. X., ktorý mal byť splnomocneným zástupcom uvedenej spoločnosti, tvrdil, že pre spoločnosť T. U., s.r.o. pracovali P. T. a G. X., avšak P. T. tieto skutočnosti nepotvrdil, naopak, uviedol, že spoločnosť T. U., s.r.o. nepozná, nepracoval pre ňu, nepozná pána Z. ani G. X.. T.. L. J., aj napriek skutočnosti, že od roku 2001 je konateľkou žalobcu, sa nevedela vyjadriť ani k jednej dodávateľskej spoločnosti a ich obchodným transakciám so žalobcom v rozhodnom období. Splnomocnený zástupca žalobcu Ing. T.. T. J. vôbec nevysvetlil, na základe akých kritérií si vybral na dodanie uvedených služieb alebo tovarov dodávateľskú spoločnosť, keď sám uviedol, že spoločnosť T. U. s.r.o. si nejako nepreveroval, nezisťoval, či má personálne a materiálno-technické zabezpečenie potrebné na realizáciu dohodnutého plnenia. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťami, ktoré si podľa svojho vlastného vyjadrenia nepreveroval, ani to doposiaľ nerobí, ani sa nezaujímal o ich materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či sú schopné požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť.
57. V prejednávanej veci žalobca neposkytol žiaden relevantný dôkaz a ani správcovi dane sa napriek vykonanému dokazovaniu nepodarilo zaobstarať také dôkazy, ktoré by preukázali, že tovar alebo služby boli od dodávateľa T. U. s.r.o. reálne dodané tak, ako to žalobca deklaroval predloženými spornými faktúrami. Všeobecné tvrdenia získané výsluchom svedkov neboli podložené vierohodnými dokladmi, nepostačujú preto na odstránenie pochybností, ktoré pojal správca dane. Predloženie stavebnej dokumentácie k stavbám nepreukazuje, že spoločnosť T. U. s.r.o. zdaniteľné plnenia realizovala tak, ako to bolo deklarované na sporných faktúrach. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom dodaní fakturovaných plnení nemožno považovať sporné faktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosť T. U. s.r.o. zdaniteľné plnenia skutočne realizovala.
58. Správny súd konštatuje, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V prejednávanom prípade si daňové orgány zabezpečili dostatočné množstvo dôkazov získaných v rámci daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 vykonanej u žalobcu, ako aj v rámci vlastného šetrenia na zistenie skutočného stavu veci, tieto v rámci aplikovania správnej úvahy riadne vyhodnotili, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pokiaľ ide o priraďovanie číselnej váhy dôkazom tak, ako to prezentoval žalobca v podanej žalobe, krajský súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že vyhodnotenie dôkazov formou číselne vyjadrenej bodovej váhy zákon nevyžaduje. Zároveň v danom
prípade ide o subjektívny názor žalobcu, ktorý číselné vyjadrenie váhy dôkazom priradil tak, aby celkové vyhodnotenie bolo v jeho prospech.
59. Žalobca ďalej v podanej žalobe namietal, že zákonná úprava (§ 68 daňového poriadku) neumožňuje, aby sa vo vyrubovacom konaní obstarávali dôkazy, a preto sú tieto dôkazy nezákonné. Správny súd k tejto námietke uvádza, že vo vyrubovacom konaní správca dane v zásade hodnotí skutočnosti zhrnuté v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú právne významné pre určenie dane. Ustanovenie § 68 ods. 3 veta tretia daňového poriadku však výslovne uvádza, že správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. V prejednávanom prípade z obsahu spisového materiálu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie výsluchom svedkov, a to na základe vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly. Žalobca bol s výsledkami takto vykonaného dokazovania riadne oboznámený, mal možnosť sa k nemu vyjadriť. Z uvedených dôvodov námietka žalobcu nie je dôvodná.
60. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno, správny súd poukazuje na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobcu). Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
61. Samotné faktúry od dodávateľa T. U., s.r.o. sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane.
62. Nadväzujúc na vyššie uvedené správny súd poukazuje na početnú judikatúru NS SR týkajúcu sa rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013 „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval NS SR vo veci vedenej
pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“
63. Správny súd považuje za vhodné poukázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015, podľa ktorého „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Z ďalších výsledkov rozhodovacej činnosti NS SR poukazuje správny súd na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ Správny súd poukazuje aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, v ktorom vyslovil právny názor, v zmysle ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 vyslovil NS SR, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“
64. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí NS SR vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
65. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach, majúc na zreteli, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani z prvostupňového rozhodnutia, však nevyplýva, že by daňové orgány od žalobcu požadovali
doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako aj iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi obchodnými partnermi, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali.
66. Možno preto zhrnúť, že v preskúmavanej veci dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý si nárok na odpočet DPH zo sporných faktúr uplatnil, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade so objektívnou skutočnosťou. Správca dane následne verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého bolo možné spravodlivo požadovať preukazovanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu, a na ktoré sa viaže jeho dôkazné bremeno.
67. S poukazom na uvedené skutočnosti správny súd vyhodnotil námietky žalobcu ako nedôvodné. Bol to práve správca dane, ktorý v súlade s § 46 ods. 5 a 24 ods. 2 daňového poriadku vlastným aktívnym preverovaním a dokazovaním spochybnil uskutočnenie zdaniteľných obchodov fakturovanými dodávateľmi, čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorý preukázané pochybnosti o skutočnom dodaní tovaru alebo služieb vyššie uvedenými dodávateľmi nevyvrátil.
68. Pokiaľ ide o rozsudky SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 T. kft., na ktoré poukázal žalobca v podanej žalobe, správny súd uvádza, že SD EÚ v citovanej veci v prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované Smernicou 2006/112/ES (bod 44). V preskúmavanej veci však nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenia uskutočnili tak, ako to vyplýva zo sporných faktúr, nakoľko žalobca nepreukázal obchodovanie s tovarom a službami dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. Nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci T.; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet DPH upraveného v Smernici 2006/112/ES. Správny súd zároveň v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v preskúmavanej veci sa rovnako nejedná o založenie systému zodpovednosti bez zavinenia, ktorý prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Daňové orgány postupovali v súlade s výkladom SD EÚ, keď posúdili mieru zapojenia žalobcu do podvodného konania a nárok na odpočítanie DPH z neuskutočnených obchodov neuznali.
69. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa žalobcu správcom dane v predmetnom daňovom konaní považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, v ktorom bol vyjadrený nasledovný názor: „Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD T. kft. a L. J. č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou
dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“
70. Pokiaľ ide o apel žalobcu na rozsudok SD EÚ z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/04 (C. podľa názoru správneho súdu sa právne závery na prejednávaný prípad, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a zistený skutkový stav kontrolovaných zdaniteľných plnení, nevzťahujú, pretože uvedený rozsudok predpokladá dodávky, samé osebe nepoznačené podvodom a tiež skutočnosť, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť nemohol o podvodnej povahe plnenia jednotlivých článkov obchodného reťazca.
71. Z judikatúry SD EÚ vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EU zo 17. júla 2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 L. W., K., Y. C., C-XXX/XX, Zb. s.I-7639, bod 21; z 21. júna 2012 T., C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, na uistenie sa o tom, že plnenie, ktoré sa uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.I-7797, body 65 a 68; B. U., bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, P. C.,C-499/10, bod 25). Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej. V tejto súvislosti sa vyjadril aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že judikatúra SD EÚ priamo predpokladá, že daňový subjekt vykoná všetky opatrenia, aby zamedzil svojej účasti na podvodnom konaní iných subjektov, vrátanie preverenia obchodných partnerov.
72. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočne unesené. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Unesenie dôkazného bremena v tomto smere aj správny súd považuje za sťažené samotným žalobcom, a to pre jasné vyjadrenie Ing. T.. J., že žalobca si dodávateľské spoločnosti nepreveroval a ani tak do okamihu svojho výsluchu nečinil.
73. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia ani prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutia daňových orgánov vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).
74. Pre právne posúdenie spornej otázky správny súd nepovažoval za nevyhnutné identifikovať sa s právnym názorom žalobcu o potrebe predloženia prejudiciálnej otázky SD EÚ (viď bod 18. tohto rozsudku), keďže, ako vyplýva z už uvedeného, dôvodom nepriznania nároku na odpočet DPH neboli nedostatky v prostredí dodávateľa žalobcu. Tieto nedostatky len spolupôsobili pri generovaní dôvodných pochybností na strane správcu dane o tom, že deklarované plnenia realizoval dodávateľ formálne uvedený na sporných faktúrach. Pochybnosti správcu dane sa vykonaným dokazovaním nepodarilo rozptýliť, pričom odôvodnenie záverov správnych orgánov o neunesení dôkazného bremena žalobcom nevykazuje prvky arbitrárnosti.
75. Podľa § 168 veta prvá SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo
požadovať. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.
76. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.