Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11S-179-2019.pdf
PDF · 218.53 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/179/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Milana Straku, v právnej veci žalobcu: ERBOMONT, s.r.o., so sídlom Palackého 85/5, 911 01 Trenčín, IČO: 36 747 254, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Ujom, konateľom advokátskej kancelárie CHARGE DAVOUÉ UJ s.r.o., so sídlom Vlárska 458, 911 05 Trenčín, IČO: 47 253 894, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102191779/2019 zo dňa 18.09.2019 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 175250/2019 zo dňa 29.03.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 20.10.2019 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102191779/2019 zo dňa 18.09.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. 175250/2019 zo dňa 29.03.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 1.044,26 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2015, v podstate z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) žalobcom tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o., pri ktorých nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti ani dodanie tovaru touto spoločnosťou.
2. Petitom správnej žaloby, nežiadajúc nariadenie pojednávania, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci na ďalšie konanie, a to z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“).
3. Žalobca namietol pochybenia správcu dane pri realizácii miestneho zisťovania dňa 01.08.2019, keď správca dane síce vykonal fyzicky toto miestne zisťovanie na viacerých adresách v rámci Trenčína a vyhotovil o tom aj fotodokumentáciu, avšak preverované zdaniteľné plnenia na roky 2014 a 2015 nestotožňoval s faktúrami a dodacími listami. Na základe takto formálne a povrchne vykonaného miestneho zisťovania potom prijal záver, že miestnym zisťovaním nebola preukázaná realizácia zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval žalobca. S nevykonaním korektného miestneho
zisťovania hneď na začiatku daňovej kontroly je spojená nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, ktorý neobsahuje vecné a osobné dôkazy, ktoré mali vyplynúť z miestneho zisťovania a ktoré by preukazovali reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení. Taktiež protokol neobsahuje skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov a ich hodnotenie, a to každého dôkazu osobitne a následne všetkých v ich vzájomných súvislostiach.
4. Žalobca poukázal na viaceré rozporné pasáže prvostupňového rozhodnutia, ktoré si odporujú, keď na niektorých miestach je uvedené, že správca dane spochybňuje totožnosť reálneho dodávateľa tovarov, na iných spochybňuje aj samotné zdaniteľné plnenie, t.j. že dodanie tovaru sa vôbec neuskutočnilo. Ďalej žalobca uviedol, že kým v protokole o daňovej kontrole správa dane vyslovil pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľných plnení resp. deklarovaných dodávateľoch, v prvostupňovom rozhodnutí už vyjadruje aj názor, že žalobca mal byť súčasťou reťazca dodávateľov, ktorý bol poznačený podvodom. Keďže správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, nemajú podľa žalobcu jeho pochybnosti oporu vo vykonaných dôkazoch, sú nelogické a na niektorých miestach si navzájom odporujú, ktorý nedostatok je spôsobený aj tým, že správca dane nevykonal tzv. Axel-Kittel test, vyplývajúci z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) v spojených veciach C-439/04 (Axel Kittel) a C-440/04 (Recolta Recycling SPRL) zo dňa 06.07.2006. Uvedené následne spôsobuje nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane a tým aj napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorý sa formálne arbitrárne stotožnil s rozhodnutím správcu dane.
5. Napadnutému rozhodnutiu žalovaného ďalej žalobca vytkol, že sa vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami a pripomienkami žalobcu a jeho skutkovou a právnou argumentáciou prezentovanom v daňovom konaní. Najmä sa nevysporiadal s porušením procesných práv žalobcu, nezákonným skončením daňovej kontroly, vyhotovením nezákonného protokolu z daňovej kontroly a nezákonným prvostupňovým rozhodnutím postaveným na vzájomne sa vylučujúcich pochybnostiach správcu dane. Resumé rozporov medzi vyjadrenými pochybnosťami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neumožňuje podľa žalobcu ustáliť, čo je vlastne dôvodom nepriznania práva na odpočítanie DPH. Daňové orgány nedisponujú takými dôkazmi, z ktorých by sa dal ustáliť skutkový stav umožňujúci zákonné zdôvodnenie nepriznania práva žalobcovi na odpočet DPH zo sporných faktúr.
6. Žalobca sa dožaduje aplikácie judikatúry SD EÚ na jeho prípad, najmä rozsudku vo veci C-18/13 (Maks Pen), podľa ktorého Smernica o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni odpočtu DPH z faktúry od dodávateľa, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané dodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že tento nedisponoval personálnymi ani materiálnymi prostriedkami, že náklady na plnenia nemal zaúčtované a dokumenty podpísali osoby s nejasnou totožnosťou, pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovým úradom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že predmetné plnenie bolo súčasťou podvodu. Žalobca tiež poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-285/11 (Bonik), kladúci dôraz na to, že pre zamietnutie práva na odpočítanie DPH je potrebné preukázať, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
7. Žalobca zdôraznil, že pokiaľ predložil všetky účtovné doklady, a to faktúry, dodacie listy, doklady preukazujúce úhrady faktúr, ak z odpovedí konateľa žalobcu a svedka X. G. v priebehu daňovej kontroly vyplývajú skutkové zistenia, že tovar bol dodaný žalobcovi deklarovanými dodávateľmi, ak zo zápisnice z miestneho zisťovania vyplýva fyzická existencia tovaru, ktorý je používaný na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, pokiaľ DPH na výstupe bola dodávateľmi priznaná v daňovom priznaní a vysporiadaná so štátnym rozpočtom, nie je zákonný dôvod nepriznať žalobcovi právo na odpočítanie DPH, pokiaľ správca dane inými dôkazmi nepreukázal opak.
8. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť, nariadenie pojednávania nežiadal. Poukázal na to, že správca dane spochybnil reálnosť dodania tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach od dodávateľa MODIFIN STAVBY, s.r.o., pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti, ani dodanie tovaru žalobcovi práve touto spoločnosťou. Jediný, kto mal neoprávnený prospech v preverovanom prípade, bol podľa žalovaného žalobca, ktorý do štátneho rozpočtu nepriznal a neodviedol takú vlastnú daňovú povinnosť, ako bol povinný odviesť. Žalobca sa svojím konaním
zapojil do podvodného konania, ktorý zneužíva systém neutrality dane, čo je v rozpore s § 3 ods. 6 daňového poriadku a taktiež s právom Európskej únie. Na konci podvodného reťazca spoločností, v ktorých konateľom bol alebo je X. G., sa nachádza žalobca, ktorý si uplatnil odpočítanie dane z preverovaných faktúr. Žalovaný zdôraznil, že aj keď v prípade žalobcu preukázateľne došlo k daňovému úniku, pre neuznanie odpočítania dane správcom dane postačuje skutočnosť, že nesplnil podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca v procese správy daní (t.j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku), okrem iného, že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme prevodu vlastníckeho práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o DPH), v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode, čo v zmysle judikatúry SD EÚ prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.
9. Žalovaný zdôraznil, že správca dane pri prenose dôkazného bremena postupoval v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009). Správca dane vykonal všetky potrebné dôkazy pre prijatie záveru, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane neoprávnene. Z dôvodu, že žalobca sa domáhal vykonať miestne zisťovanie, žalovaný uložil správcovi dane vykonať tento dôkaz. Správca dane vykonal miestne zisťovanie. Žalobca ukázal správcovi dane skladové priestory a niekoľko nehnuteľností, pri ktorých bolo zmontované lešenie, ktoré prenajíma žalobca iným subjektom. K náhradným dielom žalobca uviedol, že mali v týchto priestoroch dielňu, kde opravovali autá, keďže mal konateľ žalobcu D. Q. ako fyzická osoba - M. autodopravu. Tam mal vo vlastníctve 6 kamiónov. Žalovaný vyjadril nesúhlas so žalobcom v tom, že bolo povinnosťou správcu dane pri miestnom zisťovaní stotožniť zdaniteľné plnenia podľa faktúr a dodacích listov s fyzickým tovarom a službami. Bolo právom (a vzhľadom k prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a žalobcom aj povinnosťou) žalobcu preukázať a stotožniť faktúry a dodacie listy s fyzickým tovarom a službami, ak to vedel, pretože to bolo v jeho sfére pôsobnosti a tiež obsahom jeho vedomostnej zložky. Ak tak nekonal, správca dane prijal logický záver, že miestnym zisťovaním nebola preukázaná realizácia zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval žalobca.
10. Žalovaný osvedčil, že správca dane postupoval podľa § 24 ods. 1 až 4 daňového poriadku, pretože daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane viedol dokazovanie, pričom zistenia, ktoré zadovážil, boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi žalobcu. Správca dane preukazoval skutočnosti o úkonoch vykonaných voči žalobcovi, ktoré boli rozhodné pre správne určenie dane. Žalobca bol so všetkými použitými dôkazmi riadne oboznámený a mal právo sa k nim vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení. Správca dane postupoval podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Uvedené ustanovenie ukladá správcovi dane prihliadať nielen na dôkazy získané v predmetnom daňovom konaní a pri daňovej kontrole, ale všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 2 písm. a) daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. Správa daní je širší pojem ako daňová kontrola alebo daňové konanie, z uvedeného je zrejmé, že správca dane pri určení daňovej povinnosti žalobcu postupoval zákonným spôsobom.
11. Žalovaný poukázal na to, že spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o., je z úradnej činnosti žalovanému známa ako subjekt, ktorý neuskutočňuje zdaniteľné obchody, ale len vystavuje formálne faktúry, na základe ktorých si odberatelia uplatňujú odpočítanie dane. Daňovú povinnosť nepriznáva a neodvádza,
v daňových priznaniach si ju ponižuje faktúrami od ďalších spoločností, ktorých konateľom je X. G. tak, aby bola výsledná daňová povinnosť veľmi nízka alebo nulová.
12. Žalovaný pripomenul svoju argumentáciu z napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej žalobca nie je zodpovedný za plnenie zákonných povinností iného daňového subjektu, ani za jeho účtovníctvo, resp. „nespoluprácu“ so správcom dane, ale je na žalobcovi, ako sa postará o preverenie dôveryhodnosti svojho obchodného partnera. Nemusí jeho dôveryhodnosť preverovať nijako, v tom prípade sa však vystavuje riziku, že nesplní zákonné podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane na vstupe. Je právom žalobcu vybrať si svojho obchodného partnera a je na jeho zodpovednosti, či si preverí spoľahlivosť zvoleného obchodného partnera. Aj keď žalobca nezodpovedá za konanie svojich obchodných partnerov, on si ich vyberá a ich prípadné rizikové správanie nemôže ísť na ťarchu štátneho rozpočtu. Je pravdou, že žalobca nezodpovedá za zdaniteľné obchody prebiehajúce medzi dodávateľom a subdodávateľmi, ale zodpovedá za uplatnenie odpočítania dane z tovarov a služieb, ktoré mal dodať dodávateľ MODIFIN STAVBY, s.r.o. Sám žalobca musí k zdaniteľným obchodom pristupovať s odbornou starostlivosťou tak, aby mu prípadná daňová kontrola nespôsobila problémy s preukazovaním hodnovernosti daňových dokladov a rozsahu dodaných služieb. Ak tak žalobca nepostupuje, je potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti daňových dokladov pri prípadnej daňovej kontrole, ako je to aj v posudzovanom prípade. Výber obchodných partnerov s cieľom účelovo znížiť daňové povinnosti nemôže ísť na ťarchu štátu. Je povinnosťou správcu dane ustanovenej v § 3 ods. 6 daňového poriadku brať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.
13. K argumentácii judikatúrou SD EÚ žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu z posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik, ktorý je dôsledkom podvodného konania. Posudzované zdaniteľné obchody žalobcu boli s týmto konaním spojené a žalobca o tom mohol, prípadne mal vedieť, že preverované plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa MODIFIN STAVBY, s.r.o. Žalovaný však zopakoval, že v napadnutom rozhodnutí uviedol záver, že aj keď v prípade žalobcu preukázateľne došlo k daňovému úniku, pre neuznanie odpočítania dane správcom dane postačuje skutočnosť, že nesplnil podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Z judikatúry SD EÚ vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na ustanovenia smernice 2006/112/ES. Pravidlá DPH majú byť vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré preukazujú získanie neoprávnenej daňovej výhody v oblasti DPH. Zdaniteľné obchody deklarované zo strany dodávateľa pre žalobcu boli uskutočnené tak, že umožnili dodávateľovi žalobcu nedoviesť daň, ktorú si žalobca odpočítal. Právo na odpočítanie dane je možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje podvodné konanie. Podľa platnej judikatúry k podvodnému konaniu dochádza vtedy, keď jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového úniku. Žalobca nepostupoval v súlade s požiadavkou dodržiavania povinnej miery opatrnosti v obchodovaní podnikateľských subjektov, mal byť pri uskutočňovaní svojich obchodných transakcií obozretný a vyberať si obchodných partnerov zodpovedne a s náležitou starostlivosťou.
14. Záverom svojho vyjadrenia k správnej žalobe žalovaný poukázal na to, že v obchodnom registri došlo k zmene, spočívajúcej v tom, že od 27.11.2019 je spoločníkom žalobcu seychelská spoločnosť DarkLine Invest Ltd. a od 23.11.2019 je žalobca bez konateľa. Takýto stav je podľa žalovaného jedným zo znakov spoločností, ktoré sú zapojené do daňových únikov.
15. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania verejne vyhláseným rozsudkom, vychádzajúc zo súhlasu účastníkov s takýmto postupom, majúc za to, že skutkové ani právne súvislosti prípadu a zrozumiteľne prezentovaná písomná argumentácia účastníkov konania prejednanie veci na pojednávaní nevyžadujú.
18. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Daňový úrad Trenčín vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2014, II. štvrťrok 2014, III. štvrťrok 2014, IV. štvrťrok 2014, I. štvrťrok 2015, II. štvrťrok 2015, III. štvrťrok 2015, IV. štvrťrok 2015, I. štvrťrok 2016 a II. štvrťrok 2016, pričom zo zdaňovacích období I. štvrťrok 2014 až IV. štvrťrok 2015 vyhotovil protokol č. 100520401/2017 zo dňa 23.03.2017.
19. Žalobca si okrem iného uplatnil v zdaňovacom období II. štvrťrok 2015 nárok na odpočítanie DPH z faktúr prijatých od spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o., Domkárska 12, Bratislava, IČO: 35 888 938. Ide o faktúry:
- č. 15/04/06, dátum dodania 18.04.2015, základ dane 1.421,30 Eur, DPH v sume 284,26 Eur, predmet fakturácie 4 ks tlmič pérovania predný, 1 ks hadica retardéra, 1 ks snímač stlačeného vzduchu, 1 ks snímač otáčok prevodovky, 2 ks disk kola,
- č. 15/06/74, dátum dodania 18.06.2015, základ dane 3.800,- Eur, DPH v sume 760,- Eur, predmet fakturácie 100 ks podlahy.
20. Na preverenie skutočností deklarovaných faktúrami č. 15/04/06 a č. 15/06/74 predvolal správca dane na výsluch svedka X. G. - konateľa spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o. Ústneho pojednávania so svedkom sa dňa 24.01.2017 zúčastnil aj konateľ žalobcu D. Q.. Pri ústnom pojednávaní svedok potvrdil, že je konateľom uvedenej dodávateľskej spoločnosti, ktorá sa v rokoch 2015 a 2016 venovala nákupu tovaru a jeho následnému predaju, pričom za spoločnosť vykonával ekonomickú činnosť on. Odkedy bol konateľom, spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. nemala žiadnych zamestnancov. Na otázku správcu dane, či spoločnosť má sídlo na adrese Domkárska 12, Bratislava a aké priestory sa tam nachádzajú, svedok odpovedal, že nevie, nakoľko tam nebol. Spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. obchodovala so spoločnosťou ERBOMONT, s.r.o., obchod zabezpečoval svedok s D. Q., malo sa jednať o dodávky tovaru. Svedok sa dlhé roky pozná s D. Q., ktorý ho oslovil, či mu nevie zohnať nejaký tovar, svedok sa pokúsil a začali spolu obchodovať. H. spolupráca so spoločnosťou ERBOMONT, s.r.o. trvala asi rok, presne si nepamätá. Správca dane predložil svedkovi na ústnom pojednávaní k nahliadnutiu faktúry č. 15/04/06 a č. 15/06/74. Svedok potvrdil, že faktúry vystavila spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o., vystavil ich on osobne, podpis a pečiatky na faktúrach sú jeho. Zdaniteľné plnenia boli uskutočnené, DPH z faktúr bola priznaná a vysporiadaná so štátnym rozpočtom, daňové priznania za príslušne zdaňovacie obdobia boli podané svedkovým účtovníkom D.. A.. Úhrady faktúr šli cez účet. X. G. uviedol, že nevie predložiť účtovníctvo spoločnosti, ani evidencie DPH. Nevie, od koho spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. nakúpila tovar a služby, ktoré následne fakturovala spoločnosti ERBOMONT, s.r.o. Malo by to byť v súhrnných výkazoch. K nemožnosti predložiť účtovné doklady svedok uviedol, že dňa 26.10.2016 mu bola vykonaná domová prehliadka ako aj prehliadka motorového vozidla. V rámci domovej prehliadky mu boli odobraté všetky doklady, ktoré sa nachádzali v byte, PC, telefóny, pamäťové média, boli mu teda zadržané aj doklady a preberacie protokoly týkajúce sa spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o. Záverom svojho výsluchu pred správcom dane svedok X. G. uviedol, že je zdravotne ťažko postihnutý, o čom predložil lekárske potvrdenie. Preto, ak náhodou niečo zamlčal alebo nepresne uviedol pri svojej výpovedi, nie je to z jeho strany úmyselné.
21. Z lekárskeho potvrdenia predloženého správcovi dane svedkom X. G. vyplýva, že bolo vystavené F.. K. U. dňa 25.02.2015, s dátumom kontroly dňa 11.03.2015. Vyplýva z neho, že X. G. počas trvania práceneschopnosti, ktorá začala dňa 25.02.2015, vzhľadom na ochorenie a užívané lieky predpísané odbornými lekármi nie je plne spôsobilý na samostatné právne úkony a na relevantné výpovede.
22. Správca dane v inom konaní (u daňového subjektu GASTROFLEX TRENČÍN, s.r.o.) zaslal žiadosť o poskytnutie údajov na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, kde správca dane žiadal o poskytnutie zoznamu zaistených rôznych účtovných a právnych dokladov, počítača a iných pamäťových médií pri domovej prehliadke u osoby X. G. dňa 26.10.2016 na adrese K. - A., C. XXX/X za spoločnosť FENICIA LLC., organizačná zložka, MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL s.r.o. Správcovi dane bola dňa 01.02.2017 doručená odpoveď na predmetnú žiadosť, v ktorej Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, uvádza všetky dokumenty, ktoré boli zaistené u X. G.. Žiadne účtovné a daňové doklady spoločností FENICIA LLC., organizačná zložka, MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL s.r.o. týkajúce sa zdaniteľných obchodov pre žalobcu, sa medzi zaistenými dokladmi nenachádzali, rovnako ani evidencie DPH a iné evidencie preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov .
23. Správca dane skonštatoval, že svedok X. G. napriek ústnemu potvrdeniu obchodnej spolupráce nepredložil správcovi dane také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali, že zdaniteľné obchody boli v skutočnosti realizované tak, ako bolo uvedené na faktúrach a dodávateľom na nich uvedeným. Tento záver správca dane vyvodil z nasledovných skutočností:
- dodávateľ MODIFIN STAVBY, s.r.o. je nekontaktný, nespolupracuje a nepredkladá doklady;
- konateľ dodávateľskej spoločnosti X. G. síce ako svedok formálne potvrdil dodanie tovaru pre žalobcu, avšak jeho odpovede boli nekonkrétne, všeobecné a rozporné;
- svedok X. G. na otázku správcu dane, či dodávateľ spolupracoval so žalobcom a o akú obchodnú spoluprácu sa jednalo, odpovedal, že áno, avšak bez bližšej špecifikácie obchodnej spolupráce,
- svedok X. G. počas výsluchu sa vyjadroval, že dodal „nejaký tovar“, t.j. ani nevedel, o aký konkrétny tovar sa jednalo;
- svedok X. G. sa vyjadril, že nikdy nebol v sídle spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o., ktorej mal byť konateľom, hoci pri riadnom fungovaní obchodnej spoločnosti je len málo pravdepodobné, aby konateľ nikdy nebol v sídle spoločnosti, ktorej je štatutárom.
- svedok X. G. uviedol, že zdaniteľné plnenia nadobudol od subdodávateľa, na ktorého si nespomína.
24. Správca dane v rámci správy daní zistil, že konateľom spoločnosti MODIFIN STAVBY s.r.o., Domkárska 12, Bratislava, IČO: 35 888 938, je od 20.06.2014 X. G., ktorý je súčasne aj jedným z jej spoločníkov. Spoločnosť je v dôsledku zlúčenia právnym nástupcom troch spoločností. Druhým spoločníkom MODIFIN STAVBY, s.r.o. je spoločnosť AUTOMON s.r.o., Brnianska 2, Trenčín, IČO: 36 346 535. Podľa výpisu z obchodného registra je konateľom spoločnosti AUTOMON s.r.o. od 02.05.2012 X. G., spoločníkom je spoločnosť KURTI s.r.o. so sídlom v Trenčíne, ktorá bola zrušená bez likvidácie uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 38CbR/125/2015-27 zo dňa 12.12.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.01.2018, následne bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra podľa § 8a ods. 1 písm. c) zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri v znení neskorších predpisov. Konateľom bol od 05.08.2010 do zániku spoločnosti X. G..
25. Správca dane ďalej zistil, že
- podané daňové priznania spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o. za zdaňovacie obdobia roku 2015, ku ktorým sa vzťahujú aj sporné faktúry pre žalobcu, sú účelovo a formálne vystavené, pretože vykázaná odpočítaná daň z nadobudnutia tovarov a služieb v zdaňovacích obdobiach roku 2015 sa presne na Euro zhoduje s daňou odvedenou a výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu tak predstavuje nulovú hodnotu v každom zdaňovacom období, pričom správca dane v spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o. eviduje vysoké daňové nedoplatky;
- spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. má ukončenú registráciu DPH ku dňu 10.11.2015 v zmysle § 81 ods. 4 písm. a) zákona o DPH a posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za november 2015, od tohto obdobia daňové priznania nepodáva;
- spoločnosť AUTOMON s.r.o. má ukončenú registráciu DPH ku dňu 31.10.2014 v zmysle § 81 ods. 4 písm. b) zákona o DPH a posledné daňové priznanie k DPH spoločnosť podala za október 2015, od tohto obdobia daňové priznania nepodáva.
26. Správca dane v rámci správy daní zistil, že spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. v kontrolnom výkaze za obdobia, ku ktorým sa vzťahujú aj faktúry pre žalobcu, uviedla jediného dodávateľa - spoločnosť AGRAV s.r.o., Osadná 267/2, Bratislava - Nové Mesto, IČO: 46 019 685. Subdodávateľ AGRAV s.r.o. neuviedol v kontrolnom výkaze žiadneho dodávateľa. Z informačného systému finančnej správy správca
dane zistil, že spoločnosť AGRAV, s.r.o. nezamestnávala žiadnych zamestnancov, nemala materiálno- technické vybavenie, podala poslednú účtovnú závierku za rok 2012, v ktorej vykázala stratu 22.510,- Eur napriek deklarovaným tržbám vo výške 761.202,- Eur. Spoločnosť AGRAV, s.r.o. podala posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2013 a k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015, v ktorom uviedla nízku vlastnú daňovú povinnosť v sume 19,47 Eur. Spoločnosť AGRAV, s.r.o., mala ukončenú registráciu pre DPH ku dňu 30.11.2015 z úradnej moci podľa § 81 ods. 4 písm. b) zákona o DPH, t.j. z dôvodu opakovaného neplnenia povinností podľa zákona o DPH. Z iného konania správca dane zistil, že vyzýval daňový subjekt AGRAV, s.r.o. na predloženie dokladov preukazujúcich reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, výzva sa vrátila späť správcovi dane s poznámkou "zásielka neprevzatá v odbernej lehote." Správca dane predvolal svedka F. U., konateľa spoločnosti AGRAV, s.r.o. Svedok F. U. sa na pojednávanie nedostavil. Predvolanie sa vrátilo späť správcovi dane s poznámkou "adresát neznámy." Spoločnosť AGRAV, s.r.o. je pre správcu dane nekontaktná, nespolupracuje, vyhýba sa kontaktu so správcom dane, rovnako ako aj jej konateľ F. U.. Podľa výpisu z obchodného registra v mene spoločnosti AGRAV, s.r.o. od 30.07.2014 konal F. U.. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.08.2018, právoplatným dňom 29.10.2018, č.k. 34CbR/1/2016 bola zrušená obchodná spoločnosť AGRAV, s.r.o. bez likvidácie. Na základe tohto uznesenia bola obchodná spoločnosť AGRAV, s.r.o. vymazaná z obchodného registra ku dňu 28.11.2018.
27. Preverovaním dodávateľa a subdodávateľa správca dane dospel k záveru, že dodávateľ žalobcu
- spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. - a subdodávateľ - spoločnosť a spoločnosť AGRAV s.r.o. - nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť, ich úlohou bolo transakcie len formálne vykázať. Účelom týchto transakcií bolo vytvoriť situáciu, ktorá umožní žalobcovi získať neoprávnenú daňovú výhodu vo forme uplatnenia práva na odpočítanie DPH bez ekonomického opodstatnenia. Dodávateľ a subdodávatelia vykazovali vysoké obraty a nízke daňové povinnosti, pričom kontrolovaný daňový subjekt - žalobca - ako jediný v reťazci získal neoprávnenú daňovú výhodu - odpočítanie DPH, tzn. že o podvodným konaním vytvorenej štruktúre dodávateľov musel vedieť a prostredníctvom umelo vykazovaných transakcií si znižoval daňovú povinnosť.
28. Správca dane rozhodnutím č. 175250/2019 zo dňa 29.03.2019 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.044,26 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2015, zistiac, že v uvedenom zdaňovacom období žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o., pri ktorých nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti ani dodanie deklarovaného tovaru touto spoločnosťou.
29. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie. V rámci odvolacieho konania bolo na pokyn odvolacieho orgánu vykonané zamestnancami správcu dane dňa 01.08.2019 miestne zisťovanie za účasti konateľa žalobcu D. Q.. Na adrese B. XXX, K. sa nachádza hala, ktorá sa podľa vyjadrenia konateľa využíva ako sklad žalobcu. Vo väčšej miestnosti haly sa v čase miestneho zisťovania nachádzalo nákladné auto naložené časťami lešenia, a to asi 140 rámov, 100 podláh a 120 ks zábradlia. Okrem toho v sklade bolo uložených cca 100 rámov, 200 podláh a 150 ks zábradlia. V miestnosti sa nachádzali rôzne náhradné diely na automobily, podľa vyjadrenia konateľa išlo o brzdové platničky, brzdové valce, svetlá, tlmiče, riadiace jednotky. Na škatuliach bolo označenie SCANIA 007150091, 007071/2. V menšej miestnosti sa nachádzali pneumatiky na nákladné autá + motor a prevodovka. Konateľ uviedol, že v týchto priestoroch je dielňa, kde sa opravujú vozidlá. Kedysi mal konateľ autodopravu ktorú prevádzkoval ako fyzická osoba pod obchodným menom ERBO. Mal vo vlastníctve 6 kamiónov. V súčasnosti sa náhradné diely rozpredávajú a lešenia sa prenajímajú aj s montážou. Následne bolo za účasti konateľa žalobcu realizované miestne zisťovanie na ďalších 4 adresách v meste Trenčín, na ktorých prebiehajú rôzne stavebné a rekonštrukčné práce s využitím lešenia poskytnutého (prenajatého) žalobcom. Na ústnom pojednávaní dňa 08.08.2019 bol splnomocnený zástupca žalobcu oboznámený s výsledkami miestneho zisťovania vykonaného dňa 01.08.2019.
30. Napadnutým rozhodnutím č. 102191779/2019 zo dňa 18.09.2019 žalovaný prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Osvojil si skutkové zistenia správcu dane ako aj z nich vyvodené právne závery. Pripomenul, že z hľadiska možnosti odpočítania DPH je zásadná nielen skutočnosť, či zdaniteľné obchody uskutočnili osoby uvedené na faktúre, ale aj to, či k vystaveniu faktúr nedochádza s
úmyslom získať neoprávnený daňový prospech. Samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená daň, a teda to, že platiteľ má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru a služieb, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Uskutočnenie dodania tovarov a služieb, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou dodávateľskou faktúrou), ale aj po obsahovej (reálnym preukázaním dodania tovaru a služby). Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho obchodu, ktorý preukazuje platiteľ.
XX. Peter G. podľa žalovaného nekonkrétne, nevierohodne a nepravdivo popísal zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami. Síce tvrdil, že dodal tovar, ale tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal, nepredložil žiadne doklady a ani nevedel uviesť, o aký konkrétny tovar išlo a kde ho nakúpil. Pritom podľa kontrolných výkazov išlo o spoločnosti, v ktorých X. G. bol tiež konateľom.
32. Žalovaný zdôraznil, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných kontrolovaným daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Vzhľadom k tomu, že dodávateľ nemá vedomosť o svojich dodávateľoch (subdodávateľoch platiteľa), nemal žiadnych zamestnancov a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie tovaru platiteľovi je z pohľadu správcu dane dôvodne pochybné. Je preto v záujme kontrolovaného daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočítanie dane. Predávajúci je povinný viesť a uchovávať príslušné záznamy tak, aby bola zabezpečená sledovateľnosť pôvodu tovaru. Vedenie povinnej evidencie je tak isto formou plnenia dôkaznej povinnosti v daňovom konaní. Ani platiteľ, ani jeho dodávateľ, takúto dokumentáciu o pôvode tovaru nepredložil.
33. V prípade žalobcu je podľa žalovaného zrejmé, že sa zaoberal činnosťou prenájom lešenia, montáž a demontáž lešenia, montážne práce lešenia, prenájom náhradných dielov. Tovar, z dodania ktorého si žalobca uplatnil odpočítanie dane, preukázateľne nebol dodaný spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o., ktorá bola do zdaniteľných obchodov umelo vložená. Vystavenie faktúr v mene tejto spoločnosti malo za cieľ získať neoprávnené odpočítanie dane tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane, ktorá nebola spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o. odvedená do štátneho rozpočtu. Z evidencie správcu dane je zrejmé, že spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. podala daňové priznania k DPH za zdaňovacie obdobia apríl 2015 a jún 2015, v ktorých uviedla vysoké obraty za prijaté aj dodané zdaniteľné obchody, ale vykázala nulovú výslednú daňovú povinnosť. Tieto atribúty vykazujú všetky podané daňové priznania k DPH. V spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o. ako aj u jej subdodávateľa AGRAV, s.r.o., je daň nevymožiteľná. Správca dane podľa žalovaného vykonal potrebné dokazovanie, v rozhodnutí popísal zistený skutkový stav. Z výpovede žalobcu, dodávateľa, záznamov polície a evidencií správcu dane je zrejmé, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o., ktorá daň do štátneho rozpočtu neodviedla. Pojem faktúra v podstate znamená, že týmto dokladom sa žiada odplata za uskutočnené zdaniteľné obchody. Postup, ktorý žalobca dohodol so svojim dodávateľom, nezodpovedá transparentnému spôsobu obchodovania. Na základe vyššie uvedeného správca dane dospel podľa žalovaného k logickému záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, keďže nepreukázal reálne dodanie zdaniteľných plnení dodávateľom MODIFIN STAVBY, s.r.o.
34. Žalovaný pripomenul, že v daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí predovšetkým zásada prejednávacia, nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Správca dane nie je povinný vyhľadávať podklady k tomu, aby platiteľ mohol (ale nemusel) v konaní uplatniť nároky na zníženie daňovej povinnosti, teda uplatniť odpočet dane. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prejednať, umožniť platiteľovi ich existenciu preukázať relevantnými dôkazmi, pričom sám má zabezpečiť k tomu len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. Z celého dokazovania správcu dane nebolo možné preukázateľne vyvodiť reálnosť obchodu (kúpy, predaja s odovzdaním a prevzatím konkrétneho tovaru) medzi spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o. a žalobcom. Preukázaná bola iba existencia fakturácie medzi uvedenými spoločnosťami. Správca
dane vyčerpal všetky možnosti dokazovania reálnosti obchodovania z vlastnej iniciatívy, a preto bolo potrebné, aby ďalšie dôkazy navrhoval a predkladal platiteľ, ktorý tak v priebehu konania neurobil. Vo svojich vyjadreniach platiteľ neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia ani nepredložil žiadne ďalšie listinné dôkazy.
35. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalovaný na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) k otázke dokazovania v daňovom konaní, z ktorých vyplýva kontrolovanému daňovému subjektu dôkazná povinnosť, a to najmä na preukázanie skutočností, ktoré sa v daňovom konaní ukázali ako pochybné (1Sžf/4/2016, 1Sžf/81/2015). Pripomenul, že je to správca dane, kto dokazovanie vedie s povinnosťou zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie (4Sžf/74/2015, 4Sžf/30/2014).
36. S poukazom na ustanovenie § 135a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Daňový subjekt si musí (viď najmä povinnosti štatutárnych orgánov vykonávať v zmysle dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka svoju funkciu s odbornou starostlivosťou) zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklarovaného predloženou faktúrou ako aj to, že jeho realizáciu zabezpečil dodávateľ uvedený na faktúre. V prípade, že takého dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, čo môže mať za následok neuznanie práva na odpočítanie DPH. Hore uvedené dôkazné prostriedky závisia od charakteru tovaru alebo služby (1Sžf/111/2015). Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov napríklad zákon o DPH (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastáva "ex lege", ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktorého právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia (3Sžf/1/2013 zo dňa 14.01.2014).
37. Aj žalovaný dospel v napadnutom rozhodnutí k záveru, že prevaha pochybností na strane správcu dane mala za následok prenos dôkazného bremena späť na platiteľa. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na samotnom platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody s dodávateľom neboli uskutočnené za účelom získania daňovej výhody resp., ktoré by vyvrátili spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane. Platiteľ mal možnosť predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ sporných zdaniteľných obchodov a spôsob ich uskutočnenia, sa nijako neodlišujú od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedenými typmi služieb alebo jeho obchodných zvyklostí. Pokiaľ si platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane zo spornej dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že deklarovaný zdaniteľný obchod uskutočnil s dodávateľom uvedeným na faktúre.
38. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyporiadal aj s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa procesu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, napr. nezákonnosti ústneho pojednávania zo dňa 02.10.2018 vykonaného správcom dane. Podstatou tejto námietky je skutočnosť, že dňa 02.10.2018 trvalo ústne pojednávanie od 08.55 hod. do 09.15 hod., pričom zápisnica z tohto úkonu má 48 strán. Žalobca namietol, že správca dane si uvedenú zápisnicu vopred pripravil, zápisnica neobsahuje súvislé opísanie priebehu ústneho pojednávania a podstatné prednesy zamestnancov správcu dane a advokáta, prípadne samotného žalobcu, ak by bol prítomný. Tiež namietol, že jeho splnomocnený zástupca prítomný pri úkone nemohol reagovať na vopred pripravených 48 strán textu v rozsiahlosti daňových konaní na zistenie práva na odpočítanie DPH za celkom 8 zdaňovacích období v rokoch 2014 a 2015. Žalovaný k uvedenej námietke poznamenal, že ustanovenie § 19 ods. 1 a ods. 2 daňového poriadku nevylučuje možnosť pripraviť časť zápisnice vopred. Časť zápisnice, ktorú mal správca dane vopred pripravenú, zahŕňala námietky platiteľa z viacerých podaní v rozsahu cca 30 strán a k nim prislúchajúce stanoviská správcu dane. Obsahom boli prevažne pripomienky žalobcu k protokolu
z daňovej kontroly, ktoré sa štandardne uvádzajú v poslednej zápisnici o ústnom pojednávaní spisovanej v rámci vyrubovacieho konania. Kontrolovaný daňový subjekt je takto oboznámený s priebehom vyrubovacieho konania, so zisteniami, ktoré vyplynuli počas vyrubovacieho konania a správca dane zaujme stanovisko ku skutočnostiam namietaným daňovým subjektom, ktorý následne dostáva na ústnom pojednávaní priestor na vyjadrenie sa. Žalovaný pripomenul, že splnomocnený zástupca žalobcu ako aj zamestnanci správcu dane podpísali každú stranu zápisnice o ústnom pojednávaní, čím potvrdili svoju vedomosť o údajoch v nej uvedených. Správca dane mal na ústnom pojednávaní dňa 02.10.2018 k dispozícii dostatok časového priestoru potrebného na podrobné prerokovanie pripomienok a dôkazov, aj zaznamenanie prípadných vyjadrení do zápisnice. Ak mal splnomocnený zástupca pri ústnom pojednávaní jedinú požiadavku, a to „žiadam, aby zápisnica obsahovala čas začatia a čas skončenia ústneho pojednávania a zotrvávam na doterajšej písomnej a ústnej skutkovej a právnej argumentácii“ a ak následne pri podpise zápisnice uviedol „Nečítal podpísal“, nekonal podľa žalovaného dostatočne v záujme žalobcu. Konanie splnomocneného zástupcu preto nemožno pripísať na ťarchu nesprávnosti procesného postupu správcu dane.
39. Žalovaný skonštatoval, že správca dane opakovane oboznamoval žalobcu s preverovanými skutočnosťami, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, najmä zápisnice o jednotlivých ústnych pojednávaniach. Žalobca sa k zisteniam správcu dane opakovane vyjadroval a predkladal dôkazy. Správca dane sa následne k týmto vyjadreniam žalobcu vyjadril.
40. Podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
41. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
42. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
43. Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
44. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
45. Podľa § 24 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
46. Podľa § 24 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
47. Podľa § 24 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
48. Podľa § 24 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
49. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/ >daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
50. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
51. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/> DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
52. Podľa § 19 ods. 2 zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
53. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
54. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
55. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
56. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu zastáva správny súd názor, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane, vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, nakoľko majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. V prejednávanej veci je najmä sporným, či na faktúrach č. 15/04/06 a č. 15/06/74 deklarovaný dodávateľ - spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. - bol aj skutočným dodávateľom fakturovaných tovarov v deklarovanom rozsahu, a či z tohto dôvodu vzniklo žalobcovi ako daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH. Ďalšiu relevantnú s tým súvisiacu spornú otázku správny súd identifikoval v posúdení miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom v daňovom konaní.
57. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z rozsiahleho dokazovania efektívne orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie tých záverov, ktoré vyplývajú z ich rozhodnutí. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom.
58. Správny súd poukazuje na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. K námietkam týkajúcim sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno, správny súd poukazuje na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobcu). Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
59. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane.
60. Vyššie uvedené závery správny súd vyvodil z početnej judikatúry NS SR týkajúcej sa podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Aj NS SR v jednom zo svojich nedávnych rozsudkov sp. zn. 10Sžfk/43/2018 zo dňa 19.06.2019 sám skonštatoval, že „judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti sťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle
aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.“
61. V rozsudku sp. zn. 10Sžfk/3/2019 zo dňa 19.06.2019 poukázal NS SR na stále platné judikáty vo veciach sp. zn. 8Sžf/36/2010 a sp. zn. 2Sžf/52/2010 týkajúcich sa podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH. V rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011 vyslovil NS SR, že „uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011 konštatuje NS SR, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Potrebu jednoty identity deklarovaného dodávateľa tovarov a služieb a skutočného dodávateľa tovarov a služieb ako jednu zo základných podmienok pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH postuluje NS SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019.
62. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa správcom dane v daňovom konaní aj so zreteľom na judikatúru SD EÚ považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, v ktorom bol vyjadrený nasledovný názor: „Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“
63. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd považuje za vhodné poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 03.12.2019, ktorý po konštatácii splnenia formálnej stránky ako nutnej podmienky pre uznanie práva na odpočítanie DPH, nie však absolútnej, zdôrazňuje, že „každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému, si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“ V inom rozsudku sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015 zdôraznil NS SR, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“
64. K rozsahu dokazovania v daňovom konaní sa NS SR vyslovil už v rozsudku sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013, v ktorom uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ K otázke, kto nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno, sa NS SR vyslovil v rozsudku sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ K totožným záverom dospel NS SR aj v rozsudku sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017.
65. Z ďalších výsledkov rozhodovacej činnosti NS SR k otázke dôkazného bremena a jeho prípadného presúvania medzi daňovým subjektom a správcom dane upriamuje správny súd pozornosť na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 vyslovil NS SR, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ Možno odkázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, podľa ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“
66. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí NS SR vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca
dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
67. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o identite skutočného dodávateľa na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postupy správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH.
68. Žalobca sa dovolával aplikácie judikatúry SD EÚ, najmä rozsudku vo veci C-18/13 (Maks Pen) a rozsudku vo veci C-285/11 (Bonik), ktoré riešia aj otázku preukazovania existencie podvodného konania v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktorého súčasťou je posudzovaná zdaniteľná osoba (platiteľ DPH) v spojení s otázkou vedomosti zdaniteľnej osoby o jej účasti na podvodnom konaní, resp. vedomosti o tom, že zdaniteľné plnenie bolo súčasťou podvodu. K uvedenému správny súd uvádza, že z judikatúry SD EÚ vyplýva zásada subsidiarity skúmania podmienky účasti (vedomosti) daňového subjektu na daňovom podvode vo vzťahu k nevyhnutnosti splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH. Uvedenú zásadu je možné vyabstrahovať napr. z bodu 49 rozsudku SD EÚ vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp): „Naopak, pokiaľ sú splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet upravené šiestou smernicou, nie je v súlade s režimom práva na odpočet upraveným touto smernicou, aby sa zamietnutím tohto práva postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, EU:C:2006:16; body 51, 52 a 55; Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, body 44 až 46 a 60, ako aj Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 44, 45 a 47).“ SD EÚ teda v rozsudku vo veci C-277/14 (bod 49) vyslovene uvádza, že pre relevanciu akýchkoľvek následných úvah smerujúcich ku skúmaniu existencie podvodného konania v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktorého súčasťou je posudzovaná zdaniteľná osoba (platiteľ DPH,) v spojení s otázkou vedomosti zdaniteľnej osoby o jej účasti na podvodnom konaní, resp. vedomosti o tom, že zdaniteľné plnenie bolo súčasťou podvodu, je nevyhnutné, aby bolo v zmysle zásad daňového konania konkrétneho štátu (v podmienkach Slovenskej republiky zásad potvrdzovaných judikatúrou NS SR) preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH.
69. V nadväznosti na uvedené v predchádzajúcom bode správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.06.2017, podľa ktorého „doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Maks Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú.“ V citovanom rozsudku kasačný súd vytkol príslušnému krajskému súdu, že
pristúpil k aplikácii úniového práva prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora, keď v preskúmavanej veci išlo o nekolízny právny stav, ktorý nasvedčoval aplikácii dotknutých ustanovení zákona o DPH. NS SR v citovanom rozsudku ďalej uviedol, že „bolo povinnosťou správneho súdu preveriť splnenie základných podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom na vznik práva na odpočítanie dane a následne, či si aj žalobca podaním daňového priznania toto právo v súlade s uvedeným právnym poriadkom uplatnil. Medzi základné predpoklady vzniku práva na odpočítanie dane patrí vznik daňovej povinnosti u dodávateľa tovaru (v preskúmavanej veci ide o stavbu), s čím sa spája dôkazné bremeno žalobcu preukázať nadobudnutie tovaru od označeného platiteľa, ktorý vystupuje v úlohe jednoznačne identifikovateľného dodávateľa tovaru.“ Aj Ústavný súd Slovenskej republiky, posudzujúc vec, kde sa sťažovateľka dožadovala aplikácie právnych záverov SD EÚ, podľa ktorých v prípade, že bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané dodávateľom ani subdodávateľom, nárok na odpočet môže byť zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o súčasť podvodného jednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť, považuje pred pristúpením k aplikácii uvedenej judikatúry SD EÚ za nevyhnutné, aby bolo najskôr preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia, čoho jedným z aspektov je aj preukázanie toho, že tovar alebo službu skutočne dodal deklarovaný dodávateľ (bližšie pozri uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15.11.2017). Len na doplnenie predchádzajúcich bodov rozsudku správny súd dodáva, že v citovanom uznesení Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal postoj aj k otázke presunu dôkazného bremena, keď dospel k záveru, že „východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.“
70. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že ak nie je preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na odpočet DPH, nie je potrebné skúmať podmienku účasti daňového subjektu na daňovom podvode, resp. otázku vedomosti daňového subjektu na takejto účasti. Podporne k prezentovanému názoru správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Nejvyššího správního soudu České republiky (ďalej aj „NSS ČR“), napr. na rozsudok sp. zn. 6 Afs 148/2016 zo dňa 19.01.2017: „Nejvyšší správní soud setrvale judikuje, že závěry o neprokázání uskutečnění zdanitelného plnění daňovým subjektem a o účasti daňového subjektu na podvodu nejsou kompatibilní. Než začne správce daně jakkoliv zkoumat a prokazovat případnou účast na daňovém podvodu, musí mít postaveno najisto, zda k faktickému uskutečnění zdanitelného plnění došlo (srov. např. již shora odkazovaný rozsudek č. j. 6 Afs 170/2016 - 30 ). Je totiž nutné pečlivě rozlišovat případy, kdy nárok na odpočet DPH plátci vůbec nevznikne, neboť plátce neprokáže, že k uskutečnění zdanitelného plnění vůbec, či v deklarovaném rozsahu došlo, od situací, kdy nárok na odpočet sice vznikl (neboť zdanitelné plnění bylo fakticky uskutečněno), avšak z určitých důvodů jej daňovému subjektu nelze přiznat (což bude - jak správně podotýká stěžovatel - v souladu s judikaturou Soudního dvora EU především v případě nárokování odpočtu zneužívajícím způsobem či v důsledku daňových podvodů). Teprve tehdy, prokáže-li daňový subjekt, že k plnění, s jehož uskutečněním je spojen vznik nároku na odpočet daně, skutečně došlo, je na místě položit si otázku, zda se tak nestalo v důsledku zneužívajícího či podvodného jednání. Pokud však k uskutečnění zdanitelného plnění vůbec nedošlo, respektive daňový subjekt v tomto směru neunesl důkazní břemeno, je zbytečné se případným podvodným jednáním z povahy věci zabývat, neboť zde žádné (zneužívající či jiné) daňově relevantní jednání plátce DPH nebylo. Postup plátce daně, který vykáže neexistující plnění, na základě něhož následně nárokuje odpočet DPH, lze sice také považovat v jistém (širším) smyslu za podvodný, avšak daňová povinnost mu v tomto případě bude zvýšena nikoli proto, že se dopustil či účastnil podvodu, ale proto, že nárok na odpočet mu vůbec nevznikl, neboť fakticky nebylo žádné zdanitelné plnění uskutečněno.“
71. Podobný názor (ako citovaný v predchádzajúcom bode rozsudku) vyslovil NSS ČR v rozsudku sp. zn. 3 Afs 92/2017 zo dňa 07.11.2018, keď uviedol: „Případná neúčast na daňovém podvodu je až sekundární podmínkou pro přiznání nároku na odpočet daně, kdy platí, že je-li plnění zasaženo daňovým podvodem a osoba povinná k dani je účastníkem tohoto podvodu, respektive o tomto podvodu věděla či vědět mohla, nenáleží ji nárok na odpočet daně (viz například rozsudky Soudního dvora ze dne 6.7.2006, ve věci C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel, nebo ze dne 12.1.2006, ve spojených věcech C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Optigen Ltd a ostatní). Tomu zcela konvenuje závěr opakovaně vyslovený Nejvyšším správním soudem, že k posouzení existence daňového podvodu zpravidla dochází až tehdy, jsou-li splněny hmotněprávní podmínky pro nárok na odpočet daně (viz rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 25.9.2014, č. j. 9 Afs 57/2013 - 37, ze dne 21.5.2015, č. j. 9 Afs 181/2014 - 34, ze dne 23.11.2015,
č. j. 6 Afs 180/2015 - 17, ze dne 24.5.2017, č. j. 5 Afs 144/2016 - 32, nebo ze dne 21.12.2016, č. j. 6 Afs 252/2016 - 35). Ve stěžovatelově případě však zmíněná sekundární podmínka nebyla vůbec zkoumána, neboť v prvé řadě nebyly naplněny hmotněprávní předpoklady pro přiznání nároku na odpočet daně, což učinilo otázku daňového podvodu irelevantní. Orgány finanční správy proto nebyly povinny prokazovat, jak se stěžovatel nesprávně domnívá, že uplatnil nárok na odpočet daně podvodně nebo zneužívajícím způsobem.“
72. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení v časti označeného dodávateľa sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočne unesené.
73. Bez toho, aby sa správny súd otrocky venoval jednotlivostiam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby (najmä § 4 na str. 8-9 správnej žaloby), čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky či z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.
74. Pokiaľ ide o žalobné námietky smerujúce voči miestnemu zisťovaniu vykonanému správcom dane až dňa 01.08.2019, ktorým úkonom podľa žalobcu mala v podstate začať samotná daňová kontrola, treba uviesť, že z ustanovení § 37 až § 39 daňového poriadku nevyplývajú časové limity pre správcu dane, t.j. v akých lehotách, resp. štádiách daňového konania má k realizácii tohto úkonu pristúpiť. Z ustanovenia § 37 ods. 2 daňového poriadku vyplýva účel miestneho zisťovania. Ide o činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. Tento účel podľa názoru správneho súdu v preskúmavanej veci bol naplnený. Keďže správca dane spochybnil skutočnosť, že tovar v zmysle faktúr č. 15/04/06 a č. 15/06/74 dodal deklarovaný dodávateľ - MODIFIN STAVBY s.r.o., správnemu súdu nie je dostatočne zrejmé, ako by uvedený záver správcu dane zvrátil fakt, ak by správca dane k miestnemu zisťovaniu pristúpil v skorších štádiách daňového konania (t.j. nie až v rámci odvolacieho konania na pokyn odvolacieho orgánu), resp. ak by (ako to požaduje žalobca) aktívnejšie pristupoval k uvedenému úkonu a nevykonal ho len formálne a povrchne. Žalobcovi treba pripomenúť, že miestne zisťovanie sa dňa 01.08.2019 vykonalo za účasti konateľa žalobcu, išlo teda o úkon, do ktorého priebehu, a to aj po kvalitatívnej stránke, mohol konateľ žalobcu priamo zasahovať. Zo zápisnice o úkone miestneho zisťovania však vyplýva, že tak neučinil.
75. Po posúdení námietky proti obsahu zápisnice zo dňa 02.10.2018 a proti procesnému postupu správcu dane, ktorého rezultátom uvedená zápisnica je, správny súd dospel k názoru, že nevyplýva z obsahu administratívneho spisu, že by niekto splnomocneného zástupcu žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 02.10.2018 obmedzoval pri uplatňovaní jeho procesných práv, napr. redukovaním časového priestoru na vlastné vyjadrenia, alebo oznámením na začiatku ústneho pojednávania, že pojednávanie je časovo limitované iba na krátky časový úsek, resp. že by nemal mať priestor na žiadne vyjadrenie. Bolo na splnomocnenom zástupcovi, ako pripravený sa na úkon, o ktorom vedel vopred s primeranou časovou rezervou, dostaví, ako bude pripravený kompetentne a adresne reagovať na skutočnosti pertraktované na ústnom pojednávaní dňa 02.10.2018. K tomu správny súd uvádza, že pri skutočnostiach preberaných na ústnom pojednávaní dňa 02.10.2018 išlo v nezanedbateľnej časti o také, ktoré boli splnomocnenému zástupcovi zrejmé už zo skorších štádií daňového konania, pričom
relevantnú časť zápisnice tvorili myšlienky, ktorých bol splnomocnený zástupca žalobcu sám autorom. Žalobné námietky smerujúce proti zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 02.10.2018 preto správny súd vyhodnotil ako nepodstatné.
76. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).
77. Podľa § 168 veta prvá SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.
78. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.