Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8S-16-2019.pdf
PDF · 206.95 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/16/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Igora Ragana v právnej veci žalobkyne: V.. X. A. - D. Č. s miestom podnikania K.. N. X, XXX XX W., IČO: 46 115 838, zastúpená advokátom JUDr. Ladislavom Scholczom, Krmanova 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102400873/2018 zo dňa 29.11.2018, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Správny orgán orgán prvého stupňa - Daňový úrad Košice prvostupňovým rozhodnutím č. 101454623/2018 z 27.7.2018 rozhodol podľa § 68 ods. 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) tak, že vyrubil žalobkyni ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 63.419,06 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015 a neuznal zároveň žalobkyni daňovú stratu v sume 344.823,74 Eur. Rozdiel dane v sume 63.419,06 Eur zaviazal uhradiť žalobkyňu do 15-tich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Daňového úradu Košice.
2. Žalobkyňa vo včas podanom opravnom prostriedku z 10.09.2018 namietala nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia Daňového úradu Košice z 27.07.2018, namietajúc vecnú nesprávnosť záverov správcu dane neuznaním daňovej straty daňového subjektu (žalobkyne) v sume 344.823,74 Eur za zdaňovacie obdobie roka 2015 a vyrubením dane z príjmu fyzických osôb za uvedené obdobie v sume 63.419,06 Eur. Zhodne s dôvodmi žaloby v preskúmavanej právnej veci žalobkyňa uviedla právnu argumentáciu, z ktorej vyvodzuje záver, podľa ktorého „účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, pričom finančné prostriedky, ktoré daňový subjekt poukáže záložnému dlžníkovi, účtuje ako výdavok ovplyvňujúci základ dane, čo nie je podľa záveru správcu dane správne a v súlade s príslušnými právnymi predpismi.“
3. Žalovaný správny orgán - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v preskúmavanom rozhodnutí č. 102400873/2018 z 29.11.2018, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice z 27.07.2018 č.
101454623/2018 (bod 1. odôvodnenia tohto rozsudku) konštatoval dôvodnosť záverov správcu dane týkajúcich sa určenia dane z príjmov žalobkyne za zdaňovacie obdobie roka 2015 v sume 63.419,06 Eur, argumentujúc nasledovne:
„Daňový subjekt V.. X. A., H. XXXX/XX, XXX XX K., IČO 46115838, DIČ 1079392193, IČ DPH SK1079392193, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, Krmanova 16, 040 01 Košice (ďalej len „daňový subjekt“), podal proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane“) odvolanie elektronicky dňa 10.09.2018.
Daňový subjekt v úvode odvolania (1. - III. časť) uviedol základné informácie o daňovom subjekte, právnom zástupcovi, o výške vyrubenej dane a neuznanej strate so záverom, že napadnuté rozhodnutie správcu dane je vecne nesprávne.
V IV. Časti odvolania daňový subjekt uviedol, že prevažujúcou podnikateľskou činnosťou za kontrolované zdaňovacie obdobie bolo prevádzkovanie záložní a skonštatoval, že účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, pričom finančné prostriedky, ktoré poukáže záložnému dlžníkovi, účtuje ako výdavok ovplyvňujúci základ dane, čo nie je podľa záveru správcu dane správne a v súlade s príslušnými právnymi predpismi (zákon č. 431/2002 Z. z.. Opatrenie MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007 a zákon č. 595/2003 Z. z.).
V V. Časti odvolania daňový subjekt v súvislosti s poukázaním správcu dane na znenie ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého, predmetom dane nie je úver a pôžička a v priamej nadväznosti na ustanovenie § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z., v zmysle ktorého zdaniteľným príjmom je príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy, označil záver správcu dane ako nesprávny. Zároveň tvrdí, že správca dane pri posudzovaní veci nepochopil podstatu fungovania záložníctva, v dôsledku čoho vyvodil pri kontrole daňového subjektu nesprávne závery.
Podľa názoru daňového subjektu podstatou záložníctva je to, že záložný veriteľ poskytne finančné prostriedky za záloh, ktorý mu odovzdá záložný dlžník; tieto dve zložky nemožno pri záložníctve od seba oddeľovať, t.j. samostatne posudzovať poskytnutie peňažných prostriedkov, ako pôžičku a samostatne odovzdanie zálohu. Odovzdanie zálohu a poskytnutie finančných prostriedkov sú pri záložníctve na sebe závislé. Záložný veriteľ neposkytuje záložnému dlžníkovi pôžičku tak, ako ju chápe ustanovenie § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a rovnako tak ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z.
Suma finančných prostriedkov, ktoré daňový subjekt záložnému dlžníkovi poskytne závisia od hodnoty zálohu, bez odovzdania zálohu by nedošlo k poskytnutiu finančných prostriedkov. Pri zmluve o pôžičke (pri pôžičke) veriteľ poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi bez toho, aby bolo ich poskytnutie viazané na odovzdanie inej veci veriteľovi dlžníkom. Celý mechanizmus záložníctva a jeho základný princíp nemožno chápať ako zmluvu o pôžičke a zároveň od seba oddeľovať odovzdanie zálohu a poskytnutie finančných prostriedkov.
Hoci sa v praxi často v súvislosti so záložníctvom spomína pojem „pôžička“, obsahovo však poskytnutie finančných prostriedkov záložnému dlžníkovi nenapĺňa pojem pôžička (zmluva o pôžičke) tak, ako ho chápe ustanovenie § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z.
Na základe uvedeného je zrejmé, že správca dane nesprávne posúdil poskytnutie finančných prostriedkov daňovým subjektom záložnému dlžníkovi ako pôžičku. Čo ho následne viedlo k nesprávnemu záveru o porušení § 3 ods. 2 písm. b) a § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z.
Finančné prostriedky, ktoré poskytuje daňový subjekt záložným dlžníkom, nie sú pôžičkou (ktorá nie je predmetom dane a tým pádom nezdaniteľným príjmom), ale sú výdavkom, ktorý ovplyvňuje jeho daňovú povinnosť; daňový subjekt správne účtuje vznik pohľadávky voči záložnému dlžníkovi ako výdavok, ktorý ovplyvňuje základ dane a jeho zánik, ako príjem ovplyvňujúci základ dane; kladný rozdiel medzi uvedenými čiastkami tvorí zisk, ktorá podlieha daňovej povinnosti.
V VI. časti daňový subjekt konštatuje, že vo vzťahu k účtovaniu daňového subjektu je rozhodujúce to, že pracuje len s pohľadávkami, ktoré sú kratšie ako jeden rok.
Podstatou krátkodobého majetku je jeho použitie v rámci prevádzky podniku a s tým spojená pravidelná zmena formy finančnej hotovosti na inú (v prípade daňového subjektu na pohľadávku voči záložnému dlžníkovi) a späť. Táto zmena formy tohto majetku produkuje zisk, ktorý následne podlieha zdaneniu.
Na základe uvedeného daňový subjekt tvrdí, že pri účtovaní preukázateľne dodržiava príslušné ustanovenia opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 a spôsob, akým účtuje, zabezpečuje riadne a časovo správne vedenie účtovníctva smerujúce k riadnemu zisteniu daňovej povinnosti. Napadá správcu dane, že pri závere o porušení ustanovenia § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. a zároveň aj § 4 opatrenia MF SR č, MF/27076/2007- 74, nie je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia známe, ktoré odseky' uvedených ustanovení týchto predpisov mal správca dane na mysli, pretože sú veľmi obšírne, čím je napadnuté rozhodnutie nielen vecne nesprávne, ale aj nepreskúmateľné.
Na základe uvedeného daňový subjekt navrhuje rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101454623/2018 zo dňa 27.07.2018 zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Finančné riaditeľstvo SR po preskúmaní v odvolaní uvádzaných skutočností v rozsahu napadnutom v odvolaní zistilo tento skutkový stav;
Daňový subjekt podal dňa 24.03.2016 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015, typ B, v ktorom uviedol príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“) vo výške 11 894 826,44 eura, výdavky vo výške 12 239 650,18 eura a stratu vo výške 344 823,74 eura. Správca dane vykonal daňovému subjektu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 101071441/2018 zo dňa 31.05.2018. Protokol z daňovej kontroly, v ktorom správca dane na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyčíslil rozdiel dane vo výške 63 419,06 eura, bol daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole (č. 101093159/2018 zo dňa 04.06.2018), osobne doručený dňa 08.06.2018.
Prevažujúcou podnikateľskou činnosťou daňového subjektu v kontrolovanom zdaňovacom období bola prevádzka 26-tich záložní. Záložne vykonávali svoju činnosť podľa ustanovenia § 151a) Občianskeho zákonníka. Záložné zmluvy boli uzatvorené tak, že pri nesplatení dlhu, záloh, ktorý zostal v záložni, neprechádzal do vlastníctva záložne. Dlžník, za účelom uspokojenia pohľadávky záložne voči dlžníkovi, len splnomocnil svojho veriteľa (záložňu) k predaju svojho zálohu.
Správca dane pri daňovej kontrole zistil, že daňový subjekt má vo svojom účtovníctve zaúčtované výdavky, ktoré nemožno uplatniť ako výdavky ovplyvňujúce základ dane v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone č. 595/2003 Z. z. a príjmy, ktoré nie sú zdaniteľnými príjmami.
Daňový subjekt zaúčtoval v peňažnom denníku do príjmov ovplyvňujúcich základ dane sumy poskytnutých peňažných prostriedkov (vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov v stanovenom termíne) spolu vo výške 9 121 868,55 eura, sumy pohľadávky z poskytnutej pôžičky (predaj majetku dlžníka) spolu vo výške 1 232 762,76 eura a sumy z kartových transakcií na účet ČSOB vo výške 80 167,40 eura, čo predstavuje celkové zaúčtované príjmy vo výške 10 434 798,71 eura. Údaje o zaúčtovaných položkách správca dane podrobne uviedol v odvolaním napadnutom rozhodnutí.
Z uvedených zistení vyplýva, že daňový subjekt v peňažnom denníku do príjmov ovplyvňujúcich základ dane zahrnul sumu príjmov vo výške 10 434 798,71 eura. pozostávajúcu z príjmov z predaja majetku dlžníka a z vrátenia sumy poskytnutých peňažných prostriedkov, tzn. zo splatenia poskytnutých pôžičiek, čím došlo k vykázaniu celkových zdaniteľných príjmov v nesprávnej výške. Uvedené konanie správca dane posúdil ako postup v rozpore s § 3 ods. 2 písm. b) a § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z., pretože v zmysle § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. predmetom dane nie je úver a pôžička a podľa § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z. zdaniteľným príjmom je príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy. Poskytnutú pôžičku daňový subjekt zaúčtoval v peňažnom denníku ako výdavok záložne z pokladne, v členení ako výdavok ovplyvňujúci základ dane z príjmov, na základe výdavkových pokladničných
dokladov (v úhrne na konci kalendárneho mesiaca), spolu v sume 11 036 119,54 eura (podrobne, podľa výdavkových pokladničných dokladov, uvedené v rozhodnutí správcu dane). Daňový subjekt tým, že zahrnul v peňažnom denníku do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane poskytnutú pôžičku v celkovej sume 11 036 119,54 eura, vykázal celkové výdavky ovplyvňujúce základ dane v nesprávnej výške. Postupoval v rozpore s ustanovením § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval a ďalej výdavky vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane. Správca dane v rozhodnutí uviedol, že pri účtovaní poskytnutej a vrátenej pôžičky daňový subjekt postupoval v rozpore s § 3 ods. 2 písm. b), § 2 písm. h), § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z., v rozpore s § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v rozpore s § 4 Opatrenia MF SR Č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007 v žnem neskorších opatrení, pretože:
- záložňa, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva účtuje prijatý záloh (napr. retiazku) mimo účtovníctva, ako prevzatý cudzí majetok, ktorý jej bol zverený,
- výdaj peňazí z pokladne, tzn. poskytnutú pôžičku účtuje a) ako výdavok z pokladne v členení, výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov a zároveň b) ako pohľadávku z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, v knihe pohľadávok,
- predaj majetku dlžníka účtuje tak, že a) v peňažnom denníku celú sumu z predaja zaúčtuje ako príjem do pokladne, v druhovom členení:
- ako príjem neovplyvňujúci základ dane z príjmov, do výšky pohľadávky z poskytnutej pôžičky a
- ako príjem ovplyvňujúci základ dane z príjmov v členení ostatné príjmy zaúčtuje sumu získanú predajom nad výšku pohľadávky z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, b) ako vyrovnanie pohľadávky z poskytnutej pôžičky, tzn. splatenie pôžičky, v knihe pohľadávok.
- vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov v stanovenom termíne účtuje tak, že a) v peňažnom denníku zaúčtuje celú sumu ako príjem do pokladne, v druhovom členení:
- sumu do výšky poskytnutých peňažných prostriedkov, ako príjem neovplyvňujúci základ dane a
- sumu prevyšujúcu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, ako príjem ovplyvňujúci základ dane. b) v knihe pohľadávok a záväzkov zaúčtuje uhradenú pohľadávku voči záložcovi.
Ďalšie výdavky, ktoré nemožno uplatniť ako výdavky ovplyvňujúce základ dane v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone č. 595/2003 Z. z. sú výdavky na pracovné cesty, uplatnené na základe neúplných cestovných príkazov o cestovných náhradách zamestnancov, ktorí si účtovali cestovné náhrady, pričom išlo o miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve, ubytovanie osôb, ktoré neboli zamestnancami daňového subjektu a ubytovanie osôb, ktoré daňový subjekt relevantnými dokladmi nepreukázal, kto bol ubytovaný, za akým účelom a prenájom priestorov na školenia v celkovej sume 5 584,52 eura, zaúčtované 56-timi položkami, pri ktorých daňový subjekt nepreukázal, že ide o výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Pri uplatnení týchto výdavkov do daňových výdavkov postupoval v rozpore s § 19 a § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z.
So zisteniami, týkajúcimi sa neuznaných cestovných výdavkov správca dane oboznámil daňový subjekt dňa 10.04.2018 (zápisnica č. 100703543/2018 ). K týmto zisteniam a neuznaným výdavkom v celkovej sume 5 584,52 eura daňový subjekt neuviedol žiadne námietky a nie sú ani predmetom odvolania.
Na ústnom jednaní dňa 11.05.2018 (zápisnica č. 100929013/2018) správca dane oboznámil daňový subjekt so zistením nesprávneho účtovania poskytnutej pôžičky do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane a vrátenej pôžičky do zdaniteľných príjmov v zmysle platných právnych predpisov. Daňový subjekt zápisnicu podpísal bez vyjadrenia sa k zisteným skutočnostiam.
Následne správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 101071441/2018 zo dňa 31.05.2018 (doručený dňa 08.06.2018). Daňový subjekt doručil správcovi dane elektronicky, dňa 21.06.201 vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Správca dane prerokoval jednotlivé pripomienky daňového subjektu k protokolu dňa 20.07.2018, pri ústnom pojednávaní so splnomocneným zástupcom daňového subjektu V.. Q. Q., pričom z jeho vyjadrení vyplynulo, že námietky, ktoré daňový subjekt uviedol vo vyjadrení sú neopodstatnené. Správca dane svoje stanovisko k vzneseným pripomienkam zaznamenal vo vyhotovenej zápisnici č. 101396043/2018, ktorú splnomocnený zástupca daňového subjektu podpísal (bez pripomienok).
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, pri ktorom zistil, že daňový subjekt v rozpore s platnými právnymi predpismi zahrnul do príjmov ovplyvňujúcich základ dane príjmy, ktoré nie sú predmetom dane a do daňových výdavkov výdavky, ktoré nie sú výdavkami ovplyvňujúcimi základ dane v zmysle platných právnych predpisov, znížil príjmy daňového subjektu o sumu 10 434 798,71 eura, výdavky o sumu 11 041 704,06 eura, vyčíslil základ dane v sume 262 081,61 eura a vyrubil daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 v sume 63 419,06 eura.
Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.
Podľa ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. je daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z. zdaniteľným príjmom je príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona alebo podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. predmetom dane nie je úver a pôžička.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalej výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane.
Finančné riaditeľstvo SR v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmalo odvolaním napadnuté rozhodnutie a predložený spisový materiál a zistilo, že postup správcu dane pri namietanom posúdení príjmov a výdavkov daňového subjektu bol správny a v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú činnosť záložní, ako aj spôsob účtovania a zdanenia.
K tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane nepochopil podstatu fungovania záložníctva a argumentácii, že záložníctvo a jeho základný princíp nemožno chápať ako zmluvu o pôžičke Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že činnosť záložní je špecifická podnikateľská činnosť, vykonávaná na základe živnostenského oprávnenia. Z predmetu prevádzkovania záložní vyplýva, že podstatou tejto podnikateľskej činnosti je využitie záložného práva. Všeobecnú úpravu záložného práva obsahujú ustanovenia § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého zmluvy uzatváral aj daňový subjekt) tak, že zmluvou o zriadení záložného práva si záložný veriteľ zabezpečuje svoju pohľadávku (v záložniach finančnú). Záložná zmluva priamo zo zákona oprávňuje záložného veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu záložného práva, t.j. z výťažku z jeho predaja, a to v prípade, že ju dlžník včas a riadne nesplní. Predaj predmetu záložného práva je teda predpokladanou súčasťou činnosti prevádzkovateľa záložne, na výkon ktorej sa nevyžaduje osobitné živnostenské oprávnenie, pretože v tomto prípade nejde o obchodnú činnosť podľa živnostenského zákona - prevádzkovateľ záložne predmet záložného práva nenakupuje a ani ho nepreberá za účelom jeho ďalšieho predaja. Vo vzťahu záložne a jej dlžníka ide teda o poskytnutie pôžičky voči dlžníkovi.
Vzťahy medzi veriteľom a dlžníkom upravuje záväzkové právo v Občianskom zákonníku (§ 488), podľa ktorého záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka, dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať (§ 494).
Zmluva o pôžičke je upravená v § 657 - 658 Občianskeho zákonníka. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky (§ 658 ods. 1). Úroky sú odplatou, príjmom veriteľa za používanie peňažnej istiny dlžníkom. Úrok je vlastne suma peňazí, ktorú musí dlžník zaplatiť veriteľovi za to, že si od neho na určitý čas požičiava určitú sumu peňazí.
Podľa § 151a Občianskeho zákonníka záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú, že pri zriadení záložného práva sa nemení vlastnícke právo k zálohu s tým, že pred splatnosťou pohľadávky záložný veriteľ nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k veci, na ktorú je zriadené záložné právo (§ 151j ods. 3), že pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu (§151 m ods. 6) a pod. Z uvedeného vyplýva, že príjem dosiahnutý z predaja zálohu nemožno v plnej výške považovať za príjem záložného veriteľa. Od zdaniteľného príjmu sa potom odvíja daňový výdavok (§ 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z.)
Na vynaloženie peňažných prostriedkov záložným veriteľom poskytnutím pôžičky sa prihliada pri určení dane tým spôsobom, že do zdaniteľných príjmov sa premieta suma, (z vrátenej pôžičky, resp. z príjmu z predaja zálohu), len vo výške presahujúcej sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nezdaňuje sa celá prijatá suma, celý príjem z predaja zálohu (ktorý aj po vzniku záložného práva vlastnil dlžník
- záložca), ale len príslušný úrok - odmena patriaca záložnému veriteľovi. Vecná podstata finančných prostriedkov (ako výdavkov), ktoré daňový subjekt záložnému dlžníkovi poskytne spočíva vtom, že tieto výdavky nie sú konečné, ale majú charakter pohľadávky a očakáva sa ich návratnosť a to nie len v poskytnutej výške, ale podľa zmluvy aj s dohodnutým úrokom, ktorý je zdaniteľným príjmom daňového subjektu.
Ku konštatovaniu daňového subjektu, že vo vzťahu k účtovaniu daňového subjektu je rozhodujúce to, že pracuje len s pohľadávkami, ktoré sú kratšie ako jeden rok a podstatou krátkodobého majetku je jeho použitie v rámci prevádzky podniku a s tým spojená pravidelná zmena formy finančnej hotovosti na inú a späť, pričom táto zmena formy produkuje zisk, ktorý následne podlieha zdaneniu, je potrebné uviesť, že nie zmena formy finančnej hotovosti na pohľadávku produkuje zisk, ale dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré s touto zmenou súvisia, pretože v uzatváraných zmluvách je dohodnuté, že prijaté finančné prostriedky budú presahovať poskytnutú finančnú hotovosť.
V rozhodnutí uvedené porušenia zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007 v znení neskorších predpisov správca dane v rozhodnutí použil len ako podporné ustanovenia, pretože predmetom daňovej kontroly nebolo účtovníctvo daňového subjektu. V danom prípade ide o poukázanie na všeobecné ustanovenia, ktoré upravujú účtovanie o skutočnostiach tak. ako mali existovať a táto skutočnosť nemá za následok nesprávnosť ani nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.“
II.
Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného
4. V správnej žalobe z 31.01.2019 podanej v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa vo vzťahu k záverom administratívneho konania tvrdila, že žalovaný sa nesprávne stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, v ktorom sa konštatuje, že žalobkyňa sa pri účtovaní dopustila porušenia ustanovenia § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ustanovenia § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007, ako aj ustanovenia § 3 ods. 2 písm. d), h) a ustanovenia § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa tvrdila, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov neoprávnene zasahujú do jej práv a právom chránených záujmov, závery
žalovaného nemajú oporu v skutkovom stave, pričom žalovaný nesprávne vyhodnotil v konaní zistené skutočnosti, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. Tvrdila, že neporušila ustanovenia právnych predpisov uvedených v tomto bode odôvodnenia rozsudku. Žalobné námietky voči záverom administratívneho konania žalobkyňa zhrnula do nasledovnej skutkovej a právnej argumentácie:
„Žalovaný, ako aj správca dane, posúdili peňažné plnenie, ktoré žalobkyňa poskytuje, ako pôžičku, ktorá nie je predmetom dane z príjmu; žalobkyňa má za to, že tento záver nie je správny, a to z nasledovných dôvodov:
pri vykonávaní podnikateľskej činnosti záložníctvo poskytuje žalobkyňa, ako záložný veriteľ, peňažné plnenie záložcovi (záložnému dlžníkovi) a záložca (záložný dlžník) odovzdá záložnému veriteľovi záloh. Záložné právo, ktoré sa zriadi ku zálohu, slúži na zabezpečenie peňažného plnenia, ktoré poskytne žalobkyňa záložcovi ( záložnému dlžníkovi), a to tak, že žalobkyňu oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia z predmetu záložného práva- zálohu, ak nie je peňažné plnenie, ktoré poskytla žalobkyňa splnené riadne a včas.
Podstatou podnikateľskej činnosti na trhu záložníctva je to, že vznik a trvanie záložného práva nerozlučne súvisí so zabezpečovaným peňažným plnením; žalobkyňa poskytne peňažné plnenie len za záloh, ktorý žalobkyni odovzdá záložný dlžník ( záložca ). Poskytnutie peňažného plnenia za súčasného odovzdania zálohu žalobkyni nemožno od seba oddeliť, tvoria jeden, vzájomne závislý celok. Podmienkou pre poskytnutie peňažného plnenia je odovzdanie zálohu žalobkyni, v opačnom prípade k uzatvoreniu obchodného prípadu nedôjde, t.j. pri záložníctve je poskytnutie peňažného plnenia zo strany žalobkyne viazané na odovzdanie zálohu; jedná sa v podstate o výmenu, pri ktorej žalobkyňa fakticky zamieňa finančné prostriedky za záloh.
Pre vykonávanie činnosti v oblasti záložníctva je základom práve tá skutočnosť, že odovzdanie zálohu podmieňuje poskytnutie peňažného plnenia záložnému dlžníkovi ( záložcovi ). Poskytnutie peňažného plnenia bez odovzdania zálohu by nenapĺňalo podstatné znaky podnikateľskej činnosti záložníctvo; jednalo by sa o iný druh podnikateľskej činnosti, napr. o vykonávanie činnosti tzv. pôžičkarní.
Z uvedeného plynie, že poskytnutie peňažného plnenia žalobkyňou nemožno na účely posudzovania dane z príjmu klasifikovať ako poskytnutie pôžičky podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko takéto právne posúdenie nie je v súlade so skutkovým stavom.
Medzi zmluvou o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a podnikateľskou činnosťou- záložníctvo existujú rozdiely, z ktorých je zrejmé, že pri záložníctve nedochádza k poskytovaniu peňažného plnenia tak, ako to sleduje ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o nasledovné rozdiely :
- pri zmluve o pôžičke výška požičaných finančných prostriedkov závisí od dohody veriteľa s dlžníka, t.j. limitom pôžičky je iba vôľa zmluvných strán
- pri prevádzkovaní záložne výška prenechaného peňažného plnenia závisí od hodnoty zálohu, ktorý odovzdá záložný dlžník ( záložca ) žalobkyni; skôr,
ako žalobkyňa prenechá peňažné plnenie, sa záloh náležite ocení, od ktorého ocenenia sa odvíja výška peňažného plnenia, ktoré žalobkyňa poskytne ( fakticky vymení ) za záloh od záložného dlžníka; limitom výšky peňažného plnenia je hodnota zálohu a nie iba vôľa zmluvných strán. Vôľa zmluvných strán, najmä záložného dlžníka, sa prejavuje až v štádiu po ohodnotení zálohu, a to v smere, či za stanovených podmienok pristúpi ku uzatvoreniu záložnej zmluvy, alebo nie
- pri zmluve o pôžičke nie je poskytnutie pôžičky podmienené ( viazané ) na odovzdanie hnuteľnej veci veriteľovi
- pri záložníctve je prenechanie peňažného plnenia priamo a nerozlučne viazané na odovzdanie zálohu žalobkyni; bez odovzdania zálohu by nedošlo k poskytnutiu peňažného plnenia a bez odovzdania zálohu by celá podnikateľská činnosť- záložníctvo stratila svoje opodstatnenie
Tým, že peňažné plnenie, ktoré poskytuje žalobkyňa v rámci podnikateľskej činnosti záložníctvo nemožno právne kvalifikovať ako pôžičku v zmysle ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, nemožno tento výdavok žalobkyne podriadiť pod režim ust. § 3 ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov; peňažné plnenie, ktoré žalobkyňa takto poskytuje, je výdavkom, ktorý ovplyvňuje základ dane, pretože je nákladom, ktorý žalobkyňa musí vynaložiť za účelom dosiahnutia budúceho príjmu.
Peňažné plnenie, ktoré žalobkyňa poskytuje v rámci svojej podnikateľskej činnosti záložnému dlžníkovi (vznik pohľadávky) sú výdavkom, ktorý ovplyvňuje základ dane z príjmu žalobkyne, pričom zánik pohľadávky je príjmom ovplyvňujúcim základ dane žalobkyne. Kladný rozdiel medzi výdavkom a príjmom predstavuje zisk žalobkyne, ktorý podlieha daňovej povinnosti.
V tejto súvislosti sa žalovaný, ako aj správca dane, dopustili pochybenia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) f) Správneho súdneho poriadku.
V rozhodnom období (rok 2015) postupovala žalobkyňa pri účtovaní v zmysle opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/27076/2007- 74, v znení platnom a účinnom pre rok 2015, a to v sústave jednoduchého účtovníctva; žalobkyňa pracovala s pohľadávkami kratšími ako jeden rok, predstavujúcimi, v zmysle uvedeného opatrenia MF SR, krátkodobý majetok, ktorého doba použiteľnosti alebo doba splatnosti je najviac jeden rok.
Podstatou krátkodobého majetku je jeho použitie v rámci prevádzky záložne, a s tým spojená pravidelná zmena finančnej hotovosti- poskytnutého peňažného plnenia záložnému dlžníkovi a späť. Tento postup účtovania je definovaný podstatou podnikateľskej činnosti záložne, t.j. výmenou peňažného plnenia za predmet zálohu a naopak, prípadne predaja zálohu tretej osobe; uvedený spôsob účtovania zabezpečuje to, aby bol zachovaný princíp vecnosti a časovej správnosti, a nasledovne:
- 1. vznik pohľadávky (poskytnutie peňažného plnenia), ako výdaj ovplyvňujúci základ dane v čase, keď finančné prostriedky poskytuje žalobkyňa záložnému veriteľovi
- vznik pohľadávky z poskytnutého peňažného plnenia je náklad záložne, ktorý sa musí vynaložiť, aby vznikla pohľadávka, z ktorej sa predpokladá budúci príjem
- 2. zánik pohľadávky (poskytnutého peňažného plnenia ), ako príjem ovplyvňujúci základ dane v čase, keď finančné prostriedky vracia dlžník
- zánik pohľadávky je príjem pohľadávky a úrokov, ktoré tvoria zisk žalobkyne
- 3. zánik pohľadávky ( poskytnutého peňažného plnenia ), ako príjem ovplyvňujúci základ dane v čase, keď žalobkyňa záloh predá
Zisk žalobkyne vzniká ako rozdiel medzi výdajom a príjmom získaným pri vyzdvihnutí zálohu alebo predajom zálohu.
Nadväzujúc na uvedené bol správny postup žalobkyne, keď poskytnuté peňažné plnenie účtovala ako výdavok ovplyvňujúci základ dane a zánik tejto pohľadávky ako príjem ovplyvňujúci základ dane; takýto postup bol v rozhodnom čase v súlade nielen so zákonom o dani z príjmov, ale aj s opatrením MF SR č. MF/27076/2007-74, v znení platnom a účinnom pre kontrolované zdaňovacie obdobie.
V súvislosti s účtovaním (podľa zásad upravených v dotknutom opatrení MF SR ) poukazuje žalobkyňa na to, že povinnosť záložného veriteľa účtovať poskytnutie peňažných prostriedkov záložcovi ako výdavok podľa odseku 6 písm. g) a vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov záložcom v určenom termíne alebo príjem z predaja zálohu pri nesplatení poskytnutých peňažných prostriedkov záložcom v určenom termíne ako príjem celkom, ktorý sa člení na
a) sumu do výšky peňažných prostriedkov poskytnutých záložcovi ako príjem podľa odseku 6 písm. f),
b) sumu prevyšujúcu výšku peňažných prostriedkov poskytnutých záložcovi ako príjem podľa odseku 6 písm. d) druhého bodu opatrenia MF SR,
bola zavedená pre účtovné jednotky účtujúce v zmysle dotknutého opatrenia až s účinnosťou od 01.01.2019. Takýto spôsob účtovania nebol upravený pre účtovné jednotky, ktoré sú záložnými veriteľmi v kontrolovanom zdaňovacom období, t.j. v roku 2015, v dôsledku čoho nemožno žalobkyni vyčítať nedodržanie ustanovení opatrenia MF SR, ktoré v kalendárnom roku 2015 neboli v platnosti a účinnosti, a to aj pri rešpektovaní zákazu retroaktivity, t.j. spätnej účinnosti právnych noriem.
K základným znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity, ktorý predstavuje záruku ochrany práv a právnej istoty adresátov právnych noriem. V právnej teórii a praxi sa rozlišuje pravá retroaktivita a tzv. „nepravá“ retroaktivita. Podstatou pravej retroaktivity je, že zákonodarca v novom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) predpisu. „Nepravá“ retroaktivita uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. „Nepravá“ retroaktivita teda nebráni novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim.
Medzi všeobecne záväzné právne predpisy patrí aj opatrenie ministerstva, a to na základe ust. § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. ( predtým ust. § 1 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z.).
Je nedôvodné, ak žalovaný a správca dane vyčítajú žalobkyni nedodržanie tých ustanovení opatrenia MF SR, ktoré neboli v rozhodnom období ( rok 2015 ) účinné; takéto hodnotenie je nesprávne, zmätočné.
Zmyslom správneho odôvodnenia rozhodnutia má byť oboznámenie účastníkov s úvahami, ktorými sa rozhodovací orgán riadil, a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Rozhodnutie sa na účely posúdenia jeho kvality berie ako jeden celok, a pokiaľ, hoci len z časti, napĺňa rozhodnutie známky zmätočnosti, je potrebné toto rozhodnutie opätovne preskúmať. Vzhľadom k tomu, že žalovaný a správca dane vyčítali žalobkyni pri účtovaní rozpor s ustanoveniami opatrenia MF SR, ktoré v rozhodnom období neexistovali, nemôže obstáť ani záver žalovaného o tom, že nedostatok citácie porušených ustanovení opatrenia MF SR nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, pretože predmetom kontroly nebolo účtovníctvo žalobkyne. Žalobkyňa má za to, že kontrola zameraná na daň z príjmu je nerozlučne spätá s účtovaním tohto príjmu a správne posúdenie tejto otázky je pre rozhodnutie podstatné, a to aj napriek opačným záverom žalovaného ( strana 7 predposledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ).
Žalobkyňa dáva do pozornosti konajúceho súdu, že podstatnou okolnosťou v súvislosti so spôsobom účtovania je to, že vo vzťahu k štátnemu rozpočtu (ku výške daňovej povinnosti žalobkyne) je spôsob, akým žalobkyňa účtovala, v konečnom dôsledku rovnaký, ako spôsob, na ktorý poukazoval správca dane v protokole z kontroly; žalobkyňa odvedie štátu daň z príjmu v rovnakej výške, ako pri účtovaní spôsobom, na ktorý poukazoval správca dane, len v inom zdaňovacom období a nedopustí sa porušenia príslušných daňových predpisov.
V tejto súvislosti sa žalovaný, ako aj správca dane, dopustili pochybenia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. a) c) d) Správneho súdneho poriadku.
Žalobkyňa má za to, že vydaním napadnutého rozhodnutia sa žalovaný, ako aj správca dane dopustili porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí, nakoľko v obdobnej veci (posudzovanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z príjmov fyzických osôb) už príslušný orgán daňovej správy zaujal stanovisko; jednalo sa o posudzovanie dane z príjmov fyzickej osoby - Ľ. Ž.- Ž., IČO: 37 643 703 (ďalej „daňový subjekt“ ), ktorý v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonával aj záložníctvo.
V priebehu daňovej kontroly bol posudzovaný aj systém evidencie záložného práva, ktorý daňový subjekt účtoval tak nasledovne:
- poskytnutie peňažného plnenia záložnému dlžníkovi účtoval ako výdavok ovplyvňujúci základ dane,
- po uplynutí záložnej doby, vyrovnanie poskytnutého peňažného plnenia s príslušenstvom, ako príjem ovplyvňujúci základ dane
Z protokolu je zrejmé, že správca dane nespochybnil systém účtovania daňového subjektu pri záložnom práve; mal za to, že daňový subjekt postupoval správne, ak účtoval poskytnuté peňažné plnenie ako výdavok ovplyvňujúci základ dane a následné vrátenie tohto plnenia s príslušenstvom ako príjem ovplyvňujúci základ dane; uvedené je podstatné aj pre posúdenie peňažného plnenia, ako predmetu dane z príjmu. Správca dane postupoval v tejto veci správne, keď poskytnuté peňažné plnenie neposúdil ako pôžičku, v zmysle zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale ako výdavok, ktorý tento daňový subjekt vynaložil za účelom dosiahnutia zisku ( výdavok ovplyvňujúci základ dane z príjmu daňového subjektu ) a peňažné plnenie spolu s prevzatím zálohu ako vzájomne prepojený celok, čo zodpovedalo skutkovému stavu, t.j. prevádzkovaniu záložní.
Z uvedeného plynie, že príslušný orgán daňovej správy už minimálne raz posudzoval systém záložníctva pre účely posúdenia dane z príjmu fyzickej osoby podľa zákona o dani z príjmov, a to tak, že :
- nenamietal postup účtovania výdavkov a príjmov v súvislosti so záložníctvom a
- nenamietal ani posúdenie príjmov a výdavkov zo záložníctva z pohľadu zákona o dani z príjmov.
Dôkaz:- protokol z kontroly daňového subjektu
V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV.ÚS 99/2018 zo dňa 09.02.2018 platí: „Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. “
Ústavný súd v citovanom uznesení uvádza aj nasledovné: „ Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty ( napr. PL.ÚS 36/95 ), ktorého súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99 ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m.m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05 ).“
K základným znakom právneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a z neho plynúci princíp ochrany dôvery v práve, ktorý v sebe zahŕňa predovšetkým ochranu práv všetkých subjektov práva v rovnakých alebo obdobných prípadoch rovnakým spôsobom a predvídateľnosť postupu orgánov štátu. Z uvedeného plynie aj požiadavka rovnakého výkladu zákona v obdobných prípadoch, v čom sa prejavuje okrem princípu právnej istoty aj ústavný princíp rovnosti.
Žalobkyňa zastáva stanovisko, v zmysle ktorého sa tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnej miere vzťahujú aj na konanie a rozhodovanie žalovaného, ktorý je správnym orgánom.
V tejto súvislosti sa žalovaný, ako aj správca dane, dopustili pochybenia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku.
Žalobkyňa nežiada nariadenie pojednávania vo veci.
Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že táto správna žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu danie nie sú vecne správne, pretože sa žalovaný, ako aj správca dane dopustili pri rozhodovaní tejto veci takých pochybení, ktorými naplnili dôvody pre podanie tejto správnej žaloby podľa ust. § 191 ods. 1 písm. a), c), d), f) Správneho súdneho poriadku, t.j. uvedené rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane boli vydané na základe neúčinného právneho predpisu, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzali žalovaný, ako aj správca dane za
základ napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu.“
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo 16.04.2019 uviedol, že správca dane vykonal u žalobkyne, ktorá vykonáva činnosť záložne, daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015, pri ktorej preveroval spôsob účtovania príjmov a výdavkov ovplyvňujúcich základ dane a zistil, že žalobkyňa v peňažnom denníku do príjmov ovplyvňujúcich základ dane zahrnula sumu príjmov vo výške 10.434.789,71 Eur pozostávajúcu z príjmov z predaja majetku dlžníka a z vrátenia sumy poskytnutých peňažných prostriedkov, teda zo splatenia poskytnutých pôžičiek, v dôsledku čoho vykázala celkové zdaniteľné príjmy v nesprávnej výške. Ako výdavok záložne z pokladne žalobkyňa zaúčtovala poskytnutú pôžičku v členení ako výdavok ovplyvňujúci základ dane z príjmov, na základe výdavkových pokladničných dokladov, spolu v sume 11.036.119,54 Eur. „Uvedený spôsob účtovania príjmov a výdavkov správca dane posúdil ako postup v rozpore s § 2 písm. h), § 3 ods. 2 písm. b), § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“), v rozpore s § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), v rozpore s § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007 v znení neskorších opatrení(ďalej len „opatrenie MF SR“), pretože záložňa, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva účtuje:
- prijatý záloh (napr. retiazku) mimo účtovníctva, ako prevzatý cudzí majetok, ktorý jej bol zverený. Výdaj peňazí z pokladne, tzn. poskytnutú pôžičku účtuje ako výdavok z pokladne v členení, výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov a zároveň ako pohľadávku z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, v knihe pohľadávok.
- predaj majetku dlžníka záložňa účtuje tak, že v peňažnom denníku celú sumu z predaja zaúčtuje ako príjem do pokladne, v členení ako príjem neovplyvňujúci základ dane z príjmov, do výšky pohľadávky z poskytnutej pôžičky a ako príjem ovplyvňujúci základ dane z príjmov v členení ostatné príjmy zaúčtuje sumu získanú predajom nad výšku pohľadávky z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi.
Ako vyrovnanie pohľadávky z poskytnutej pôžičky, tzn. splatenie pôžičky, v knihe pohľadávok účtuje vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov v stanovenom termíne tak, že v peňažnom denníku zaúčtuje celú sumu ako príjem do pokladne, v druhovom členení na sumu do výšky poskytnutých peňažných prostriedkov, ako príjem neovplyvňujúci základ dane a sumu prevyšujúcu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, ako príjem ovplyvňujúci základ dane. V knihe pohľadávok a záväzkov zaúčtuje uhradenú pohľadávku voči záložcovi. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepostupoval pri účtovaní príjmov a výdavkov v súlade s uvedeným postupom, v dôsledku čoho vykázala za rok 2015 nesprávnu výšku zdaniteľných príjmov a výdavkov s vplyvom na základ dane, správca dane pri daňovej kontrole upravil - znížil príjmy žalobcu a aj odpovedajúce výdavky, vyčíslil základ dane v sume 262 081,61 eura a vyrubil rozdiel dane vo výške 63 419,06 eura.“
6. K obsahu žalobných námietok žalovaný argumentoval nasledovne:
„Žalobkyňa v podanej žalobe uvádza, že postup správcu dane a žalovaného považuje za nezákonný, pretože žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie nie sú vecne správne a neoprávnene zasahujú do práva a právom chránených záujmov žalobcu; závery žalovaného nemajú oporu v skutkovom stave; žalovaný nesprávne vyhodnotil v konaní zistené skutočnosti, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobkyňa svojím konaním neporušila § 2 zákona o účtovníctve, § 4 opatrenia MF SR, ako ani § 3 ods. 2 písm. b), h) a § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z.
V žalobných bodoch v časti „A“ žalobkyňa obšírnejšie, ako v podanom odvolaní, opisuje podstatu podnikateľskej činnosti záložníctva, uvádza rozdiely medzi zmluvou o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a podnikateľskou činnosťou záložne so záverom, že peňažné plnenie, ktoré žalobkyňa poskytuje v rámci svojej podnikateľskej činnosti záložnému dlžníkovi (vznik pohľadávky ) sú výdavkom, ktorý ovplyvňuje základ dane z príjmu žalobkyne, pričom zánik pohľadávky je príjmom ovplyvňujúcim základ dane. Kladný rozdiel medzi výdavkom a príjmom predstavuje zisk žalobkyne, ktorý
podlieha daňovej povinnosti. Tým, že peňažné plnenie, ktoré poskytuje žalobkyňa v rámci podnikateľskej činnosti záložníctvo, nemožno právne kvalifikovať ako pôžičku v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, nemožno tento výdavok žalobkyne podriadiť pod režim § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. peňažné plnenie, ktoré žalobkyňa takto poskytuje, je výdavkom, ktorý ovplyvňuje základ dane, pretože je nákladom, ktorý žalobkyňa musí vynaložiť za účelom dosiahnutia budúceho príjmu. V tejto súvislosti konštatuje, že žalovaný, ako aj správca dane, sa dopustili pochybenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) f) Správneho súdneho poriadku.
V časti B žalobkyňa rovnako ako v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že pracuje s pohľadávkami kratšími ako jeden rok a s podstatou krátkodobého majetku je spojená zmena finančnej hotovosti
- poskytnutého peňažného plnenia záložnému dlžníkovi a späť. Vysvetľuje, že vznik pohľadávky (poskytnutie peňažného plnenia) ako výdaj ovplyvňujúci základ dane v čase, keď finančné prostriedky poskytuje žalobkyňa záložnému veriteľovi je náklad záložne, ktorý sa musí vynaložiť, aby vznikla pohľadávka, z ktorej sa predpokladá budúci príjem. Zánik pohľadávky (poskytnutého peňažného plnenia), ako príjem ovplyvňujúci základ dane v čase, keď finančné prostriedky vracia dlžník je príjem pohľadávky a úrokov, ktoré tvoria zisk žalobkyne a ako príjem ovplyvňujúci základ dane v čase, keď žalobkyňa záloh predá. Nadväzujúc na uvedené tvrdí, že tento postup bol v rozhodnom čase v súlade nielen so zákonom č. 595/2003 Z. z., ale aj s opatrením MF SR, v znení platnom a účinnom pre kontrolované zdaňovacie obdobie.
V tejto súvislosti poukazuje na doplnené ustanovenie § 4 ods. 11 opatrenia MF SR, a uvádza, že povinnosť účtovať v zmysle doplneného ustanovenia bola zavedená pre účtovné jednotky účtujúce v zmysle dotknutého opatrenia až s účinnosťou od 01.01.2019. Takýto spôsob účtovania nebol upravený pre účtovné jednotky, ktoré sú záložnými veriteľmi v kontrolovanom zdaňovacom období, t.j. v roku 2015. V dôsledku toho nemožno žalobkyni vyčítať nedodržanie ustanovení opatrenia MF SR, ktoré v kalendárnom roku 2015 neboli v platnosti a účinnosti, a to aj pri rešpektovaní zákazu retroaktivity, t.j. spätnej účinnosti právnych noriem.
Žalobkyňa má za to, že kontrola zameraná na daň z príjmov je nerozlučne spätá s účtovaním tohto príjmu a správne posúdenie tejto otázky je pre rozhodnutie podstatné, a to aj napriek opačným záverom žalovaného (strana 7 predposledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).
Ďalej žalobkyňa dáva do pozornosti, že podstatnou okolnosťou v súvislosti so spôsobom účtovania je to, že vo vzťahu k štátnemu rozpočtu (ku výške daňovej povinnosti žalobkyne) je spôsob, akým žalobkyňa účtovala, v konečnom dôsledku rovnaký, ako spôsob, na ktorý poukazoval správca dane v protokole z kontroly. Žalobkyňa odvedie štátu daň z príjmov v rovnakej výške, ako pri účtovaní spôsobom, na ktorý poukazoval správca dane, len v inom zdaňovacom období a nedopustí sa porušenia príslušných daňových predpisov.
V bode C žalobkyňa uvádza, že vydaním napadnutého rozhodnutia sa žalovaný, ako aj správca dane dopustili porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí, keďže v obdobnej veci už príslušný orgán daňovej správy zaujal stanovisko. Išlo o posúdenie dane z príjmov fyzickej osoby Ľubomír Ž., Ž., IČO 37 643 703, kde príslušný orgán nenamietal postup účtovania výdavkov a príjmov v súvislosti so záložníctvom a nenamietal ani posúdenie príjmov a výdavkov zo záložníctva z pohľadu zákona č. 595/2003 Z. z.
Žalobkyňa poukazuje na uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 99/2018, zo dňa 09.02.2018, v zmysle ktorého platí, že ,,Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu.“ s tým, že z uvedeného plynie aj požiadavka rovnakého výkladu zákona v obdobných prípadoch, v čom sa prejavuje okrem princípu právnej istoty aj ústavný princíp rovnosti. Žalobkyňa zastáva názor, že tieto závery Ústavného súdu SR sa v plnej miere vzťahujú aj na konanie a rozhodovanie žalovaného, ktorý je správnym orgánom.
Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, uvedenej v časti A žaloby, že peňažné plnenie, ktoré poskytuje žalobkyňa v rámci podnikateľskej činnosti záložníctvo, nemožno právne kvalifikovať ako pôžičku, a zotrváva na svojom stanovisku uvedenom v žalobou napadnutom rozhodnutí, čo je zrejmé z nasledovných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Podľa ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Ustanovenie § 494 Občianskeho zákonníka upravuje, že z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 324 Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne. Zánik záväzkov podobne upravuje aj šiesty oddiel ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ktorý v § 559 Občianskeho zákonníka uvádza, že splnením dlh zanikne, dlh musí byt' splnený riadne a včas.
Zmluva o pôžičke je upravená v § 657 až 658 Občianskeho zákonníka. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky (§ 658 ods. 1). Úrok je odplatou, príjmom veriteľa za používanie peňažnej istiny dlžníkom. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
Z ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje záväzkové právo, jednoznačne vyplýva, že pri zriadení záložného práva sa nemení vlastnícke právo k zálohu. Záložný veriteľ nemôže pred splatnosťou pohľadávky nadobudnúť vlastnícke právo k veci, na ktorú je zriadené záložné právo (§ 151j ods. 3) a pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu (§151m ods. 6) a pod. Z uvedeného je zrejmé, že príjem dosiahnutý z predaja zálohu nemožno v plnej výške považovať za príjem záložného veriteľa. Od zdaniteľného príjmu sa potom odvíja daňový výdavok (§ 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z.).
Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. je daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. Od zdaniteľného príjmu sa už poskytnuté prostriedky (poskytnutím pôžičky) ako daňový výdavok duplicitne neodpočítavajú.
Záložňa, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva účtuje prijatý záloh mimo účtovníctva, ako prevzatý cudzí majetok, ktorý jej bol zverený. Výdaj peňažných prostriedkov z pokladne, tzn. poskytnutú pôžičku účtuje ako výdavok z pokladne neovplyvňujúci základ dane a zároveň ako pohľadávku z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, v knihe pohľadávok.
Vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutom termíne účtuje tak, že sumu do výšky poskytnutých finančných prostriedkov účtuje ako príjem neovplyvňujúci základ dane a sumu prevyšujúcu výšku poskytnutých finančných prostriedkov ako príjem ovplyvňujúci základ dane.
Predaj majetku dlžníka záložňa účtuje v peňažnom denníku tak, že sumu získanú z predaja, do výšky pohľadávky z poskytnutej pôžičky, zaúčtuje ako príjem neovplyvňujúci základ dane a sumu získanú predajom nad výšku pohľadávky z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, zaúčtuje ako príjem ovplyvňujúci základ dane z príjmov. Zároveň v knihe pohľadávok zaúčtuje vyrovnanie pohľadávky z poskytnutej pôžičky, tzn. splatenie pôžičky, v knihe pohľadávok.
V konečnom dôsledku sa na vynaloženie peňažných prostriedkov, poskytnutie pôžičky záložným veriteľom prihliada pri určení základu dane tým spôsobom, že do zdaniteľných príjmov sa suma vrátenej pôžičky resp. príjem z predaja zálohu, premieta len vo výške presahujúcej sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nezdaňuje sa celá suma, celý príjem z predaja zálohu (ktorý aj po vzniku záložného práva vlastnil dlžník - záložca), len príslušný úrok t.j. odmena patriaca záložnému veriteľovi. Pri tomto spôsobe účtovania je okrem opatrenia MF SR rešpektovaný aj zákon č. 595/2003 Z. z. a Občiansky zákonník.
Tvrdenie uvedené v časti B podanej žaloby týkajúce sa vzniku a zániku pohľadávky, kde žalobkyňa vysvetľuje vznik pohľadávky z poskytnutého peňažného plnenia ako náklad záložne, je nesprávne. Vynaloženie peňažných prostriedkov nemá za následok vznik nákladu záložne (výdavku ovplyvňujúceho základ dane), ale vznik pohľadávky, t.j. nároku na vrátenie poskytnutej (požičanej) sumy. Nemôže teda vzniknúť náklad, ktorý sa vynakladá bez návratnosti (za tovar, výrobky, službu...) a zároveň aj pohľadávka. Prijatým zálohom si záložňa zabezpečuje návratnosť vymoženia pohľadávky - požičanej sumy. Je teda nesporné, že v prípade peňažných prostriedkov poskytnutých záložňou za prijatý záloh jednoznačne ide o poskytnutie pôžičky a nie o „náklad“, výdavok ovplyvňujúci základ dane.
Spôsob účtovania v záložni, uvedený v napadnutom rozhodnutí daňová správa považuje za správny, a žalobkyňa bola v roku 2015 (aj v ostatných zdaňovacích obdobiach) povinná, ako záložný veriteľ, účtovať týmto spôsobom. V žalobe uvedené doplnenie ustanovenia § 4 ods. 11 opatrenia MF SR je len spresnenie, nie zmena, čo je zrejmé aj z dôvodovej správy k úprave § 14 ods. 13 opatrenia MF SR (účtovanie pohľadávky). V súvislosti s uvedeným je námietka žalobkyne o retroaktivite nedôvodná.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí netvrdil, že žalobkyňa nesprávnym postupom pri účtovaní príjmov a výdavkov porušila zákon č. 431/2002 Z. z. a opatrenia MF SR, žalobkyni nebola vykonaná kontrola účtovníctva, ale poukázal na to, že žalobkyňa tým, že neúčtovala podľa všeobecných ustanovení zákona o účtovníctve a opatrenia MF SR, ktoré upravujú účtovanie o skutočnostiach tak, ako mali existovať, malo za následok, že porušila uvádzané ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z.
Nie je možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že vo vzťahu k štátnemu rozpočtu (ku výške daňovej povinnosti žalobkyne) je spôsob, akým žalobkyňa účtovala, v konečnom dôsledku rovnaký, ako spôsob, na ktorý poukazoval správca dane v protokole z kontroly, pretože pri účtovaní spôsobom akým účtovala žalobkyňa, nie sú výdavky z poskytnutých pôžičiek a príjmy z poskytnutých pôžičiek vysporiadané v rovnakom účtovnom období (v kalendárnom roku). To znamená, že ak v tom istom zdaňovacom období objem poskytnutých finančných prostriedkov (pôžičiek) nezodpovedá sume vrátených finančných
Záložňa, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva účtuje prijatý záloh mimo účtovníctva, ako prevzatý cudzí majetok, ktorý jej bol zverený. Výdaj peňažných prostriedkov z pokladne, tzn. poskytnutú pôžičku účtuje ako výdavok z pokladne neovplyvňujúci základ dane a zároveň ako pohľadávku z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, v knihe pohľadávok.
Vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutom termíne účtuje tak, že sumu do výšky poskytnutých finančných prostriedkov účtuje ako príjem neovplyvňujúci základ dane a sumu prevyšujúcu výšku poskytnutých finančných prostriedkov ako príjem ovplyvňujúci základ dane.
Predaj majetku dlžníka záložňa účtuje v peňažnom denníku tak, že sumu získanú z predaja, do výšky pohľadávky z poskytnutej pôžičky, zaúčtuje ako príjem neovplyvňujúci základ dane a sumu získanú predajom nad výšku pohľadávky z poskytnutej pôžičky voči dlžníkovi, zaúčtuje ako príjem ovplyvňujúci základ dane z príjmov. Zároveň v knihe pohľadávok zaúčtuje vyrovnanie pohľadávky z poskytnutej pôžičky, tzn. splatenie pôžičky, v knihe pohľadávok.
V konečnom dôsledku sa na vynaloženie peňažných prostriedkov, poskytnutie pôžičky záložným veriteľom prihliada pri určení základu dane tým spôsobom, že do zdaniteľných príjmov sa suma vrátenej pôžičky resp. príjem z predaja zálohu, premieta len vo výške presahujúcej sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nezdaňuje sa celá suma, celý príjem z predaja zálohu (ktorý aj po vzniku záložného práva vlastnil dlžník - záložca), len príslušný úrok t.j. odmena patriaca záložnému veriteľovi. Pri tomto spôsobe účtovania je okrem opatrenia MF SR rešpektovaný aj zákon č. 595/2003 Z. z. a Občiansky zákonník.
Tvrdenie uvedené v časti B podanej žaloby týkajúce sa vzniku a zániku pohľadávky, kde žalobkyňa vysvetľuje vznik pohľadávky z poskytnutého peňažného plnenia ako náklad záložne, je nesprávne. Vynaloženie peňažných prostriedkov nemá za následok vznik nákladu záložne (výdavku ovplyvňujúceho základ dane), ale vznik pohľadávky, t.j. nároku na vrátenie poskytnutej (požičanej) sumy. Nemôže teda vzniknúť náklad, ktorý sa vynakladá bez návratnosti (za tovar, výrobky, službu...) a zároveň aj pohľadávka. Prijatým zálohom si záložňa zabezpečuje návratnosť vymoženia pohľadávky - požičanej
sumy. Je teda nesporné, že v prípade peňažných prostriedkov poskytnutých záložňou za prijatý záloh jednoznačne ide o poskytnutie pôžičky a nie o „náklad“, výdavok ovplyvňujúci základ dane.
Spôsob účtovania v záložni, uvedený v napadnutom rozhodnutí daňová správa považuje za správny, a žalobkyňa bola v roku 2015 (aj v ostatných zdaňovacích obdobiach) povinná, ako záložný veriteľ, účtovať týmto spôsobom. V žalobe uvedené doplnenie ustanovenia § 4 ods. 11 opatrenia MF SR je len spresnenie, nie zmena, čo je zrejmé aj z dôvodovej správy k úprave § 14 ods. 13 opatrenia MF SR (účtovanie pohľadávky). V súvislosti s uvedeným je námietka žalobkyne o retroaktivite nedôvodná.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí netvrdil, že žalobkyňa nesprávnym postupom pri účtovaní príjmov a výdavkov porušila zákon č. 431/2002 Z. z. a opatrenia MF SR, žalobkyni nebola vykonaná kontrola účtovníctva, ale poukázal na to, že žalobkyňa tým, že neúčtovala podľa všeobecných ustanovení zákona o účtovníctve a opatrenia MF SR, ktoré upravujú účtovanie o skutočnostiach tak, ako mali existovať, malo za následok, že porušila uvádzané ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z.
Nie je možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že vo vzťahu k štátnemu rozpočtu (ku výške daňovej povinnosti žalobkyne) je spôsob, akým žalobkyňa účtovala, v konečnom dôsledku rovnaký, ako spôsob, na ktorý poukazoval správca dane v protokole z kontroly, pretože pri účtovaní spôsobom akým účtovala žalobkyňa, nie sú výdavky z poskytnutých pôžičiek a príjmy z poskytnutých pôžičiek vysporiadané v rovnakom účtovnom období (v kalendárnom roku). To znamená, že ak v tom istom zdaňovacom období objem poskytnutých finančných prostriedkov (pôžičiek) nezodpovedá sume vrátených finančných prostriedkov (pôžičiek a úrokov), takýto spôsob účtovania, t.j. účtovanie vykonané žalobkyňou, má vplyv na základ dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Ak napr. v predvianočnom období poskytla žalobkyňa vyšší objem pôžičiek, ktoré zaúčtovala ako výdavky ovplyvňujúce základ dane, a vrátenie pôžičiek nastalo až v nasledujúcom roku, kedy vrátenú pôžičku aj s úrokom, t.j. s vlastným príjmom, zaúčtovala ako príjem ovplyvňujúci základ dane, znamená to, že o výdavku účtovala v jednom zdaňovacom období a o príjme, prináležiacom k tomuto výdavku, až v nasledujúcom zdaňovacom období. Je pri tom nesporné, že vyrovnanie k štátnemu rozpočtu (daňovú povinnosť) je žalobkyňa povinná vykonať za kalendárny rok a nie za neohraničené časové obdobie. Dôsledkom spôsobu účtovania uplatňovaného žalobkyňou je dlhodobé (za roky 2011 až 2016) vykazovanie straty, za ktoré žalobkyňa neodviedla do štátneho rozpočtu, napriek vysokým príjmom, žiadnu daň.
K bodu „C“ žaloby, v ktorom žalobkyňa namieta porušenie právnej istoty, vzhľadom na výsledok kontroly dane z príjmov fyzickej osoby - Ľ. Ž., žalovaný uvádza, že výsledok daňovej kontroly tohto daňového subjektu, resp. prípadné nesprávne posúdenie danej veci, nezbavuje správcu dane povinnosti, aby pri kontrole ďalších subjektov s rovnakým predmetom činnosti, postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré sa aj na túto činnosť, v čase vykonania kontroly vzťahovali.
Žalovaný sa v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutia je zrejmé, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené.“
7. Na výzvu správneho súdu z 26.04.2019 v súlade s ustanovením § 106 ods. 1 SSP (replika) predložila žalobkyňa súdu vyjadrenie z 15.05.2019 (č.l.50-51 spisu). Vo vyjadrení z 15.05.2019 žalobkyňa zopakovala skutkovú a právnu argumentáciu obsiahnutú v žalobe z 31.01.2019 (č.l. 50-51 spisu). Žalovaný následne nereagoval na výzvu správneho súdu z 19.02.2020 podľa 106 ods. 2 SSP na podanie možnej dupliky.
III.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
8. Krajský súd v Košiciach ako správny súd postupujúc podľa ustanovení § 177 a nasl. SSP (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov) v konaní o všeobecnej správnej žalobe preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie z 29.11.2018, prvostupňové rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Košice z 27.07.2018, ako aj celý obsah administratívneho konania v predmetnej daňovej veci, a to v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP) a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. V súlade s ustanoveniami § 107 ods. 1 písm. a), § 182 ods. 1 písm. g) a § 105 ods. 2 písm. a) SSP, správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.
9. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 8S/16/2019- 54 z 23.05.2019 priznal odkladný účinok správnej žalobe z 31.01.2019, a to na základe skutkových a právnych dôvodov uvedených v označenom uznesení na č.l. 54 až 56 spisu.
10. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
11. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
12. Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
13. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
14. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“), v platnom stave účinnom aj v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci, na účely tohto zákona sa rozumie predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka, a z nakladania s majetkom okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12.
15. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaných v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. Poznámka k danému ustanoveniu v podčiarniku zákona č. 595/2003 k výkladu pojmu „zaúčtovaných v účtovníctve“ (poznámka č. 1) odkazuje na zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Podľa § 2 písm. h) uvedeného zákona účely tohto zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona, ani medzinárodnej zmluvy.
16. Podľa § 2 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.
18. Podľa § 17 ods. 2 písm. a), b), c) uvedeného zákona výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa ods. 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v
nesprávnej výške, upraví o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrňované do základu dane a upraví o sumy, ktoré sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sa nezahrnú do základu dane.
19. Podľa § 21 ods. 1 písm. j) uvedeného zákona daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie sú dostatočne preukázané, a ďalej výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane.
20. Pokiaľ ide o internú právnu úpravu v rezorte Ministerstva financií SR, ktorou sa zaoberá aj argumentácia v správnej žalobe z 31.01.2019 v preskúmavanej právnej veci, daňové orgány vytkli žalobcovi postup v rozpore s § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007, ktoré bolo následne zmenené Opatrením MF SR z 12.09.2018 č. MF/13414/2018-74.
21. V rámci vykonanej daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 vykonanej u žalobkyne na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 101049344/2017 z 24.05.2017 dospel správca dane po zadovážení dokladov od daňového subjektu (žalobkyne), ozrejmení si právnych názorov súvisiacich s podnikateľskou činnosťou žalobkyne ako záložne (č.l.19-20 administratívneho spisu) a po vyhodnotení výsledkov daňovej kontroly k záveru o porušení hore citovaných ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Okrem iných zistení správcu dane išlo predovšetkým o nesprávny spôsob účtovania žalobkyňou poskytnutej pôžičky do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane a vrátenej pôžičky do zdaniteľných príjmov. S predmetnými zisteniami správca dane oboznámil žalobkyňu na ústnom pojednávaní dňa 11.05.2018 (č.l. 31 administratívneho spisu), pričom podľa obsahu protokolu z daňovej kontroly č. 101071441/2018 z 31.05.2018 sa žalobkyňa k týmto zisteniam ako daňový subjekt nevyjadrila. Z obsahu protokolu z daňovej kontroly z 31.05.2019 zároveň vyplýva, že u žalobkyne na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 popri príjmoch ovplyvňujúcich základ dane v sume 10 434.798,71 Eur zaúčtoval v peňažnom denníku ako výdaj záložne z pokladne - výdavok ovplyvňujúci základ dane z príjmov celkovú sumu 11 036.119,54 Eur. Daňovú povinnosť žalobkyne na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 tak na základe predmetných výsledkov daňovej kontroly správca dane stanovil sumou 63.419,06 Eur. Následné písomné vyjadrenie žalobkyne k obsahu protokolu z daňovej kontroly z 31.05.2018 (vyjadrenie z 15.06.2018 tvoriace súčasť administratívneho spisu správcu dane) obsahuje námietky obsahovo zhodné s žalobnými námietkami uvedenými v správnej žalobe z 31.01.2019.
22. Vychádzajúc z obsahu právnej úpravy citovanej v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku, správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov, nemal pochybnosti o tom, že hlavným predmetom činnosti záložne, ktorú prevádzkuje žalobkyňa, je poskytovanie pôžičky s úrokom za dočasne ponechaný - založený predmet. Posudzujúc danú vec podľa právneho obsahu právnych úkonov súvisiacich s poskytovaním pôžičky záložnou, správny súd konštatoval nedôvodnosť žalobných námietok poukazujúcich na istú špecifickosť obchodnej činnosti záložne, ktorých základnou zjednocujúcou výhradou voči záverom administratívneho konania bolo tvrdenie žalobkyne, že neposkytuje peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke. Pre takéto konštatovanie a právne hodnotenie vlastnej podnikateľskej činnosti žalobkyne podľa názoru správneho súdu nie sú dané skutkové a právne dôvody.
23. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4 Sžf/7/2015 zo 04.11.2015, Najvyšší súd SR v obsahovo obdobnej veci pri hodnotení rovnakých žalobných námietok konštatoval, že „prevádzkovanie záložne je v tomto prípade založené na požičiavaní finančnej čiastky záložnému dlžníkovi na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke so záložnou zmluvou v zmysle § 657 a § 151b Občianskeho zákonníka, kde záložný veriteľ požičiava záložnému dlžníkovi peniaze na dohodnutý čas so záložným úrokom, ktorý je pevne stanovený v zmluve. Pre zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa, pri vyplatení požičanej sumy, odovzdá pri podpísaní zmluvy záložný dlžník vec, ktorej je výlučne vlastníkom.“
24. S daným právnym názorom Najvyššieho súdu SR sa správny súd stotožnil , a to aj po vyhodnotení právnych odlišností účtovania v systéme jednoduchého účtovníctva a podvojného účtovníctva. Podľa hore uvedenej definície právnych vzťahov medzi záložným veriteľom a záložným dlžníkom v rámci prevádzkovania záložne ako podnikateľskej činnosti, správny súd zhodne so závermi daňových orgánov
oboch stupňov vyhodnotil postup žalobkyne pri účtovaní v zmysle Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/27076/2007-74 v priebehu roku 2015 pri účtovaní v sústave jednoduchého účtovníctva tak, že nebol správny postup žalobkyne, keď poskytnuté peňažné plnenie účtovala ako výdavok ovplyvňujúci základ dane a zánik predmetnej pohľadávky ako príjem ovplyvňujúci základ dane. Z uvedených dôvodov správne správca dane takýto spôsob účtovania príjmov a výdavkov správne posúdil ako postup v rozpore s ustanovením § 2 písm. h), § 3 ods. 2 písm. d), § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj v rozpore s ustanovením § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a s § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007.
25. Je pritom nesporné, že základným obsahovým zámerom právnej úpravy účtovania príjmov a výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti, teda aj pri podnikaní žalobkyne účtujúcej v systéme jednoduchého účtovníctva podľa opatrenia MF SR z 13.12.2007, je zabezpečenie správnej právnej administratívnoprávnej kategorizácie príjmov a výdavkov v záujme správneho určenia dane z príjmov. Právna deformácia, ktorá podľa názoru správneho súdu nastala na strane žalobkyne pri účtovaní príjmov a výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti a prevádzkovania záložne mala neopodstatnený zásadný dopad na výšku daňovej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za rok 2015. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo 16.04.2019 poukázal okrem iného na zásadný negatívny dopad žalobkyňou preferovaného spôsobu účtovania v tom, že „ak napríklad v predvianočnom období poskytla žalobkyňa vyšší objem pôžičiek, ktoré zaúčtovala ako výdavky ovplyvňujúce základ dane, a vrátenie pôžičiek nastalo až v nasledujúcom roku, kedy vrátenú pôžičku aj s úrokom, t.j. s vlastným príjmom zaúčtovala ako príjem ovplyvňujúci základ dane, znamená to, že o výdavku účtovala v jednom zdaňovacom období a o príjme prináležiacom k tomto výdavku až v nasledujúcom zdaňovacom období. Je pritom nesporné, že vyrovnanie k štátnemu rozpočtu (daňová povinnosť) je žalobkyňa povinná vykonať za kalendárny rok, a nie za neohraničené časové obdobie. Dôsledkom spôsobu účtovania uplatňovaného žalobkyňou je dlhodobé (za roky 2011 až 2016) vykazovanie strany, za ktoré žalobkyňa neodviedla do štátneho rozpočtu, napriek vysokým príjmom žiadnu daň.“
26. Pokiaľ ide o žalobnú námietku poukazujúcu na odlišný hodnotiaci právny postoj správcu dane a žalovaného v prípade iného daňového subjektu a tým k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania s účastníkmi konania, z obsahu listín predložených správnemu súdu vyplýva, že išlo o zmenu v právnom hodnotení veci na strane daňových orgánov, ku ktorej pri rozhodovaní vo veciach daní v niektorých prípadoch dochádza. Úlohou správneho súdu bolo preto posúdiť, aký právny dopad na preskúmavanú daňovú vec mohlo mať rozhodnutie rovnakého správcu dane v obsahovo identickej právnej veci s inými právnymi závermi. Žalobkyňa predložila ako prílohu žaloby správnemu súdu protokol z daňovej kontroly vyhotovený 22.10.2012 vzťahujúci sa na kontrolovaný daňový subjekt Ľ. Ž. - Ž., K. N. S.Á.. Išlo o kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za rok 2016. Stanovisko žalovaného správneho orgánu, ktorý v písomnom vyjadrení k žalobe zo 16.04.2019 uviedol, že „výsledok daňovej kontroly tohto daňového subjektu, resp. prípadné nesprávne posúdenie danej veci nezbavuje správcu dane povinnosti, aby pri kontrole ďalších subjektov s rovnakým predmetom činnosti postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré sa aj na túto činnosť, v čase vykonania kontroly vzťahovali,“ správny súd vníma a posudzuje ako vývoj rozhodovacej praxe správneho orgánu vo veciach správy daní.
27. Predmetné stanovisko žalovaného správneho orgánu je podľa názoru správneho súdu jediným možným akceptovateľným postupom súvisiacim so zmenou v rozhodovacej činnosti správnych orgánov. Ústavný súd Českej republiky v Náleze III. ÚS 3221/11 z 12.12.2013 formuloval právne ústavnoprávne závery týkajúce sa zmeny judikatúry správnych súdov v právnej nadväznosti na rozhodovaciu činnosť správnych orgánov a aplikáciu všeobecného zákazu retroaktivity. Predmetný nález však nie je aplikovateľným na preskúmavanú právnu vec, a to predovšetkým z dôvodu, že podľa názoru správneho súdu nie je možné princíp právnej istoty daňových subjektov a rovnakého právneho zaobchádzania správcu dane s nimi napĺňať požiadavkou na daňové orgány, aby zotrvali na takom spôsobe rozhodovania konkrétnych daňových vecí, ktorý bol prekonaný ich následnou rozhodovacou činnosťou, a to spôsobom súladným s platnou hmotnoprávnou úpravou.
28. Po zhrnutí skutkovej a právnej argumentácie správneho súdu týkajúcej sa právnej povahy podnikateľskej činnosti žalobkyne, tak ako bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sžf/7/2015 zo 04.11.2015 (bod 22 odôvodnenia tohto rozsudku) a na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z., správny súd považuje
za zodpovedanú zásadné žalobné námietky obsiahnuté v bodoch A), B), C) žaloby z 31.01.2019. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala daňovým orgánom oboch stupňov retroaktivitu súvisiacu aj s aplikáciou novelizovaného vnútrorezortného predpisu (Opatrenie MF SR č. MF/13414/2018-74 z 12.09.2018), správny súd z obsahu prvostupňového rozhodnutia z 27.07.2018 (strana 5), ako aj z obsahu odvolania samotnej žalobkyne z 10.09.2018 má za preukázané, že správca dane aplikoval na právne vzťahy týkajúce sa zdaniteľného obdobia roka 2015 u žalobkyne aj aktuálny interný právny predpis, t. j. Opatrenie MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007. Rovnaké právne závery vyplývajú aj z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného č. 102400873/2018 z 29.11.2018. Navyše správny súd k veci poznamenáva, že zásadná právna argumentácia správneho súdu sa dotýka v danej veci predovšetkým právnej kategorizácie podnikateľskej činnosti žalobkyne a s tým súvisiaci právnymi povinnosťami uvedenými vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, predovšetkým v zákone č. 595/2003 Z. z., a to za účelom správneho určenia daňovej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za konkrétne zdaňovacie obdobie. Tak ako to správne konštatoval žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 29.11.2018, „v rozhodnutí uvedené porušenie zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a Opatrenia MF SR č. MF 27076/2007-74 z 13.12.2007 v znení neskorších predpisov správca dane v rozhodnutí použil len ako podporné ustanovenia, pretože predmetom daňovej kontroly nebolo účtovníctvo daňového subjektu. V danom prípade ide o poukázanie na všeobecné ustanovenia, ktoré upravujú účtovanie po skutočnostiach tak, ako mali existovať a táto skutočnosť nemá za následok nesprávnosť, ani nepreskúmavateľnosť napadnutého rozhodnutia.“ S danými závermi žalovaného správneho orgánu sa správne súd plne stotožnil.
29. K námietkam poukazujúcim na ústavnoprávne princípy právnej istoty a rovnosti subjektov práva správny súd poukazuje na obsah svojej argumentácie uvedenej v bode 25. odôvodnenia tohto rozsudku. Zároveň dáva do pozornosti účastníkov konania, že aj z obsahu spomínaného Nálezu Ústavného súdu Českej republiky č.k. III. ÚS 3221/11 z 12.12.2013, ako aj z ďalšej judikatúry ÚS SR a správnych súdov možno vyvodiť záver, že správny orgán vo svojej rozhodovacej činnosti nie je limitovaný svojou predchádzajúcou právnou praxou v posúdení konkrétnych právnych vzťahov pri vlastnom zistení, že jeho dovtedajšia rozhodovacia činnosť nebola súladná so zákonom.
30. Na základe hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci správny súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 190 SSP.
31. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že žalobkyni, ktorá v konaní nebola úspešná, nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň toto právo nepriznal ani žalovanému správnemu orgánu, keďže nevzhliadol žiadne procesné dôvody pre takýto postup upravené v § 168 SSP.
32. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).